Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 29, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/32/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5718200215
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5718200215.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobkyne: B. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytomH.H.,zastúpenáspoločnosťouAdvokátskakanceláriaKONCOVÁ&PARTNERS,s.r.o.,sosídlom
Legionárska7158/5,91101Trenčín,IČO:47256907,protižalovanému:IntrumSlovakias.r.o.,sosídlom
Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpený JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom
H. XX, XXX XX L., v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia 715,00 Eur, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 5Csp/8/2018-99 zo dňa 13. decembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 5Csp/8/2018-99 zo dňa 13. decembra 2018 vo výroku, ktorým

bola vo zvyšnej časti žaloba žalobkyne zamietnutá (výrok II.) a vo výroku o trovách konania (výrok III.),
p o t v r d z u j e.

Žalovaný n e m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 5Csp/8/2018-99 zo dňa 13. decembra 2018 vo výroku I., ktorým
bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 180,00 Eur v lehote do troch dní od

právoplatnosti rozsudku, zostáva n e d o t k n u t ý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom s poukazom na § 43 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z.z. o
elektronických komunikáciách, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, § 53a ods. 1, § 54 ods. 1, 2, § 107
ods. 1, § 544 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a článok 3 ods.
1, 2 Smernice Rady 93/13/EHS uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 180,00
Eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.).
Žalovanému voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %, o ktorej výške bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku (výrok III.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 22.01.2018 sa žalobkyňa
voči žalovanému domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 715,00 Eur na tom skutkovom
základe, že žalobkyňa uzatvorila s právnym predchodcom žalovaného (spoločnosť Slovak Telekom,
a.s.) dňa 5.08.2006 Zmluvu o pripojení č. 547063, na základe ktorej jej mal právny predchodca
žalovaného poskytnúť telekomunikačné služby, za ktoré sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť. Právny
predchodca žalovaného vyúčtoval žalobkyni faktúrou č. 2066197056 sumu vo výške 33,07 Eur,
faktúrou č. 2066985855 sumu vo výške 148,94 Eur a faktúrou č. 7802308987 sumu vo výške

248,95 Eur. Dňa 16.09.2013 žalobkyňa uznala dlh z vyššie spomínaných faktúr. Právny predchodca
žalovaného žalobkyni podľa ňou prezentovaného názoru žiadne telekomunikačné služby neposkytol,
preto má voči nej nárok len na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorej uplatnenie voči žalobkyni však bolo
zjavne nedôvodné, vzhľadom na neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobkyňa právnemu predchodcovižalovaného uhradila sumu vo výške 715,00 Eur, vydania ktorej sa podanou žalobou voči žalovanému
domáha.
3. Platobným rozkazom č.k. 5Csp/8/2018-20 zo dňa 09.02.2018 súd žalobe žalobkyne v celom

rozsahu vyhovel. Uznesením č.k. 5Csp/8/2018-37 zo dňa 07.03.2018 súd platobný rozkaz na podklade
žalovaným podaného odporu zrušil v celom rozsahu.
4. Prvoinštančný súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že zmluvný vzťah vzniknutý medzi
žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného na základe Zmluvy o pripojení zo dňa 05.08.2006
je vzťahom spotrebiteľským. Žalobkyňa zmluvu uzatvárala ako spotrebiteľ, ktorý pri uzatváraní zmluvy

nekonal v rámci predmetu svojej podnikateľskej, prípadne obchodnej činnosti a žalovaný (právny
predchodca) ako dodávateľ konajúci v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Charakter
zmluvného vzťahu sporové strany v priebehu konania žiadnym spôsobom nespochybnili. Okresný súd
pri posudzovaní prejednávanej právnej veci preto vychádzal z príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka ako aj zákona č. 129/2010 Z.z. a dospel k záveru, že záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi
stranami sporu na základe predmetných zmlúv je vzťahom spotrebiteľským.

5. Predmetom uzatvorenej Zmluvy, vrátane jej Dodatku, bola aktivácia programu služieb 55Viac na SIM
karte, ktorá bola žalobkyni aktivovaná dňa 5.8.2006. Žalobkyňa sa v Dodatku k Zmluve zaviazala riadne
a včas platiť cenu služieb podniku podľa zvoleného programu. Právny predchodca žalovaného faktúrou
č. 2066197056 vyúčtoval žalobkyni sumu za služby poskytnuté v období od 15.07.2006 do 14.08.2006
celkom vo výške 65,64 Eur (1 977,50 Sk), faktúrou č. 2066985855 sumu za služby poskytnuté v období

od 15.08.2006 do 14.09.2006 celkom vo výške 214,58 Eur (6 464,50 Sk) a faktúrou č. 7802308987
vyúčtoval právny predchodca žalovaného žalobkyni zmluvnú pokutu vo výške 248,95 Eur (7.500,00
Sk). Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi spoločnosťou Slovak Telekom, a.s.
ako postupcom a spoločnosťou Intrum Justitia Slovakia s.r.o. ako postupníkom došlo dňa 15.11.2011 k
platnému postúpeniu pohľadávky vyplývajúcej z faktúr č. 2066197056, č. 2066985855 a č. 7802308987

na postupníka. Dňa 16.09.2013 žalobkyňa písomne uznala dlh vzniknutý nezaplatením faktúry č.
2066197056, faktúry č. 2066985855 a faktúry č. 7802308987. Žalobkyňa sa zároveň zaviazala dlžnú
sumu v celkovej výške 740,09 Eur splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 20,00 Eur
počnúcdňom20.10.2013.Včasepouznanídlhužalobkyňanaúčetžalovanéhouhradilasumuvcelkovej
výške 700,00 Eur.

6. Faktúrou č. 2066197056 bola žalobkyni vyúčtovaná suma za služby riadne poskytované v období
od 15.07.2006 do 14.08.2006 celkom vo výške 65,64 Eur a faktúrou č. 2066985855 bola žalobkyni
vyúčtovaná suma za služby riadne poskytované v období od 15.08.2006 do 14.09.2006 vo výške 214,58
Eur. Žalobkyňa napriek svojim tvrdeniam v priebehu konania žiadnym spôsobom nepreukázala, že by
jej v tomto období právnym predchodcom žalovaného dohodnuté služby riadne poskytované neboli,

prípadne, že by jej boli predmetnými faktúrami vyúčtované zmluvné pokuty a nie suma za riadne
poskytnuté služby. Faktúrou č. č. 7802308987 bola žalobkyni vyúčtovaná zmluvná pokuta vo výške
248,95 Eur. Zmluvnú podmienku dojednanú v bode 4 Dodatku k Zmluve o pripojení, t.j. dojednanie
o zmluvnej pokute, považoval okresný súd pre rozpor s ustanovením § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka za neplatnú a z toho dôvodu neprijateľnú. Predmetné zmluvné dojednanie o zmluvnej pokute

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne
ako spotrebiteľa a súčasne nebolo medzi účastníkmi právneho vzťahu individuálne dojednané.
Neprijateľnosť dojednania o zmluvnej pokute spôsobuje neplatnosť tejto zmluvnej podmienky, a to
od počiatku, v dôsledku čoho nenastávajú predpokladané právne účinky uvedeného zmluvného
dojednania. Žalovanému tak v zmysle uvedeného nárok na zmluvnú pokutu vyúčtovanú žalobkyni

právnym predchodcom žalovaného faktúrou č. 7802308987 nevznikol.
7. Žalobkyňa sa uznaním dlhu zo dňa 16.09.2013 zaviazala k úhrade svojho dlhu vyplývajúceho z
faktúr č. 2066197056, č. 2066985855 a č.7802308987, ktoré uznanie súd posúdil ako platné len v
časti zaplatenia súm vyúčtovaných žalobkyni za poskytnuté hlasové služby faktúrami č. 2066197056
a č. 2066985855 v celkovej sume 280,22 Eur. K úhrade uvedenej sumy došlo dňa 19.11.2014 a

splátkou uhradenou dňa 18.12.2014 začala žalobkyňa so splácaním zmluvnej pokuty. Žalobkyňa plnila
žalovanémuzneplatnéhoprávnehoúkonu,t.j.zneplatnéhodojednaniaozmluvnejpokute,ktoréokresný
súd posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, v období od
18.12.2014 do 19.10.2016 celkom vo výške 420, Eur. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
spočívajúci v splátkach žalobkyne uskutočnených v uvedenom období (od 18.12.2014 do 19.01.2016)

však vzhľadom na dvojročnú subjektívnu lehotu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia súd
prvej inštancie na základe žalovaným vznesenej námietky premlčania považoval za nárok premlčaný.
Žalobkyni tak z uplatnenej žaloby vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom splátokuskutočnených v období od 24.02.2016 do 19.10.2016 v celkovej výške 180,00 Eur. Vo zvyšnej časti
súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
8.Otrováchkonaniarozhodolokresnýsúdvzmyslepodľa§255ods.2CSPvspojenís§262ods.1CSP.

Vychádzal pritom z pomeru úspechu a neúspechu strán vo veci. Žalobkyňa bola v žalobou uplatnenom
nároku úspešná len v rozsahu približne 25 % (rozdiel medzi žalobou uplatnenou sumou 715,00 Eur a
priznanou sumou 180,00 Eur) a v zamietnutej časti predstavujúcej rozsah približne 75 % bol úspešný
žalovaný. Žalovanému tak v prvoinštačnom konaní vznikol nárok na náhradu trov konania v časti jeho
čistého úspechu, t.j. v rozsahu 50 %.

9. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala
jeho zrušenia vo výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania a vrátenia
veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne sa domáhala jeho zmeny
v napadnutom rozsahu tak, že odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného
na náhradu trov konania. Nestotožnila sa s právnym posúdením súdu prvej inštancie týkajúcim sa

začiatku a plynutia subjektívnej premlčacej doby - súd posudzoval premlčanie každej jednotlivej splátky
samostatne, avšak bezdôvodné obohatenie je potrebné vnímať ako celok a nárok na jeho vydanie sa
premlčuje až uplynutím príslušnej lehoty od zaplatenia poslednej splátky bezdôvodného obohatenia.
Na podporu svojich tvrdení poukázala na rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/395/2016 zo
dňa 31.08.2017 a rozhodnutie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 23Csp/14/2018. Poukázala aj na profil

žalovaného, pričom bola toho názoru, že dlhodobé ignorovanie zákonných povinností a uplatňovanie
nárokov v rozpore so zákonom či dobrými mravmi sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie
zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, na základe čoho mal súd pri
rozhodovaní o vznesenej námietke premlčania vychádzať z objektívnej desaťročnej premlčacej lehoty.
Súdna prax veriteľa a fikcia znalosti právnych predpisov dokazujú, že veriteľ vie, resp. musí vedieť,

že sa môže na úkor dlžníka bezdôvodne obohatiť. Veriteľ, ktorý vedel, že nemá nárok na zaplatenie
inej sumy ako je suma istiny, plnenie nad jej rámec prijal a toto dobrovoľne, iniciatívne nevydal svojmu
dlžníkovi, na úkor ktorého sa obohatil. Tým, že si tieto finančné prostriedky ponechal, prejavil vôľu tieto
si nechať a keďže tieto predstavujú bezdôvodné obohatenie, prejavil tým vôľu úmyselne sa bezdôvodne
obohatiť. Veriteľ v priebehu splácania aktíve pristupoval k inkasu splátok - zmluvnej pokuty, napríklad

kontaktovaním dlžníka, zasielaním šekov na zaplatenie, upomienok, vysielaním zamestnancov a
podobne. Ak veriteľ vykonáva tieto úkony aj po zaplatení istiny a pritom vie (mal resp. musel vedieť), že
na peniaze nad istinu nemá nárok, potom sa úmyselne snaží získať bezdôvodné obohatenie, teda ak aj
priamo nechce, minimálne musí byť uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohatí. Toto konanie veriteľa
akoajfakt,ženevrátilfinančneprostriedkyzaplatenédlžníkomnadrámecistinydlžnejsumy,preukazuje,

že veriteľ mal dostatok vôle na získanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný sa opakovane dopúšťa
nekalých praktík voči spotrebiteľom rôznymi spôsobmi. Žalovaný prinútil žalobcu podpísať dohodu o
uznaní dlhu a o jeho splácaní v splátkach, aj keď vedel, že záväzok žalobcu je jednak premlčaný
ale taktiež aj neexistujúci, pretože vyplýva z neplatných ustanovení zmluvných podmienok k Zmluve
o pripojení o zmluvných pokutách, ktoré boli opakovane súdmi vyhodnotené ako neprijateľné zmluvné

podmienky. Nejde teda o ojedinelú záležitosť, ale o opakovane posudzovaný skutkový a právny stav
veci rôznymi súdmi s rovnakým výsledkom, a teda vyhlásením ustanovení o zmluvných pokutách za
neprijateľné, a tým pádom neplatné zmluvné podmienky, o ktorej skutočnosti mal žalovaný bez pochyby
vedomosť.

10. Žalovaný na odvolanie žalobkyne, ktoré mu bolo doručené prostredníctvom právneho zástupcu dňa
09.01.2019, nereagoval. Žiadne ďalšie podania v rámci odvolacieho konania súdu predložené neboli.

11. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1

CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšnej
časti zamietol (výrok II.) a v závislom výroku o trovách konania (výrok III.) v zmysle § 387 ods. 1 CSP
potvrdil ako vecne správne. V nenapadnutej časti (výrok I.) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

12. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom sa

stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu
zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie
odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne
správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súdv odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

13. Primárne odvolací súd dáva do pozornosti, že v rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalobkyne
formulovanú v podanom opravnom prostriedku sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal
inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Je potrebné poukázať na zodpovednosť žalobkyne za
obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho
súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby
odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

14. Za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku žalobkyne týkajúcu sa nesprávneho posúdenia
začiatku a plynutia premlčacej doby, podľa ktorej nedošlo k premlčaniu každej splátky samostatne,
ale nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčuje až uplynutím príslušnej lehoty od
zaplatenia poslednej splátky bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že pre

začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je
rozhodujúci deň, kedy skutočne (fakticky) došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. Už samotným
prijatím plnenia bez právneho dôvodu vzniká bezdôvodné obohatenie a vtedy tiež začne plynúť
objektívna premlčacia doba. Ak je plnenie bez právneho dôvodu poskytované postupne po čiastkových
sumách, objektívna premlčacia doba začína plynúť pri každej z nich osobitne v okamihu, keď došlo k

plneniu. Každá z čiastkových platieb plnených bez právneho dôvodu má tak svoj samostatný právny
osud, premlčuje sa samostatne a samostatne sa tiež posudzuje prípadné omeškanie s jej vydaním. Pre
posúdenie začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby je irelevantné, kedy (a či vôbec) sa stal nárok
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia splatným.

15. Bezpredmetným je odkaz odvolateľa na závery rozhodnutí (iných všeobecných) súdov v obdobných
veciach, nakoľko pre konajúce súdy nie sú záväzné (§ 193 CSP, eventuálne § 391 ods. 2 CSP, § 455
CSP) a v mnohých prípadoch sú tieto už aktuálnou judikatúrou súdov prekonané - k prejednávanej
právnej otázke pozri napr. rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/194/2017 zo dňa 13.09.2017.

16. Ako dôvodná odvolacia argumentáciu neobstojí ani časť odvolania žalobkyne týkajúca sa potreby
aplikovania desaťročnej objektívnej premlčacej doby. K dôvodom predmetnej odvolacej námietky
(argumentácie) odvolací súd uvádza, že vyriešenie otázky objektívnej premlčacej doby v danom
prípade nemá reálny dopad na právny záver súdu prvej inštancie o uplynutí subjektívnej dvojročnej
premlčacej doby, ktorý právny záver žalobkyňa v podanom opravnom prostriedku v tejto súvislosti

nijakým spôsobom nenamietala. Odvolateľka namietala závery súdu týkajúce sa začatia plynutia
objektívnej premlčacej doby v súvislosti s otázkou premlčania každej jednotlivej splátky, resp.
bezdôvodného obohatenia ako celku (bližšie odsek 13. tohto rozhodnutia odvolacieho súdu), inú
odvolaciu argumentáciu v súvislosti s uvedenou problematikou žalobkyňa neprodukovala.

17. Z odvolacej argumentácie žalobkyne vyplýva, že sa nestotožnila so skutkovými a právnymi závermi
okresného súdu tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pričom súdu
predložila svoje subjektívne právne závery, ku ktorým mal okresný súd v danom prípade dospieť.

18. V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany

sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.
ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo
v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou

navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

19. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, nakoľko odvolanie žalobkyne v danom prípade
nemalo opodstatnenie a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolacísúd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku II. ako vecne správny v
zmysle § 387 ods. 1 CSP, ako aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného
konania (výrok III), ku ktorému odvolateľka neprezentovala žiadne odvolacie dôvody (§ 380 ods. 1

CSP), ktorými je odvolací súd viazaný. Výrok III. napadnutého rozsudku o trovách konania zároveň
plne zodpovedá zákonným ustanoveniam aplikovaným prvoinštančným súdom a procesnému úspechu
sporových strán v konaní.

20. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (výrok I.) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý

týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane
odvolacieho konania nepriznal nárok na ich náhradu. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že
žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli. Práve to bol dôvod,

pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť
nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení
sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie
o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o
nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj

§ 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak
taký zmysel absentuje, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto
nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený
výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z

uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016 a sp. zn.
7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018.

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).