Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, June 19, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžk/52/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200211
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Ďurišová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1017200211.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Minister spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská komora exekútorov
- Disciplinárna komisia, so sídlom Šustekova 49, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. ODK 30/2015 z 3. novembra 2016, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti
právoplatnému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/32/2017-14 z 2. júla 2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave podľa § 98 ods. 1 písm. e) Správneho súdneho
poriadku (ďalej len „SSP“) odmietol žalobu žalobcu z dôvodu, že žalobca nemá žalobnú legitimáciu

v zmysle § 178 SSP na podanie predmetnej žaloby a taktiež nijako nepreukázal ukrátenie na
jeho subjektívnych právach a právom chránených záujmoch. Podanou žalobou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ODK 30/2015 z 3. novembra 2016, ktorým žalovaný
potvrdil rozhodnutie Disciplinárneho senátu č. 6DS Disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov
č. DK 11/2013 z 24. septembra 2015 o zastavení disciplinárneho konania vedeného voči súdnej
exekútorke Mgr. Y. A..

2. Krajský súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že aktívna procesná legitimácia žalobcu, ako
procesná podmienka v zmysle § 178 ods. 1 SSP, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou
na podanie žaloby, v sebe zahŕňa kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka v
administratívnom konaní, ktoré bolo zavŕšené vydaním rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej
správy za súčasného splnenia predpokladu - ukrátenie na subjektívnych právach žalobcu spojené s

vydaním napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. Je nesporné, že žalobca bol
účastníkom administratívneho konania, ktorého začatie sám inicioval podaním disciplinárneho návrhu
voči súdnej exekútorke Mgr. Y. A., keďže v zmysle § 223 ods. 2 Exekučného poriadku bol orgánom
oprávneným na podanie takéhoto návrhu, o ktorom bolo následne vedené riadne disciplinárne konanie
zavŕšené vydaným rozhodnutím žalovaného. V rámci uvedeného administratívneho konania žalobca
akosplnomocnenýoprávnenýsprávnyorgánrealizovalsvojeverejno-mocenskéoprávnenievyplývajúce

mu z § 223 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie podať návrh na začatie disciplinárneho
konania voči príslušnému exekútorovi. V uskutočnenom disciplinárnom konaní vydané rozhodnutie sa
však nijako nemôže týkať subjektívnych práv fyzickej osoby ministra spravodlivosti (bez ohľadu na to,
kto túto funkciu zastáva), ktoré by vychádzali z konkrétneho právneho predpisu, ovplyvňovali by jeho
právnu pozíciu, zasiahli by do jeho právnej sféry alebo by spôsobili zmenu jeho právneho postavenia.
Potom je potrebné prijať záver, že žalobca nespĺňa procesnú podmienku osoby oprávnenej na podanie

predmetnej žaloby, aktívnu procesnú legitimáciu vyplývajúcu z § 178 ods. 1 SSP.3. Žalobca v podanej žalobe nijako neodôvodnil ukrátenie na svojich subjektívnych právach vydaným
napadnutým rozhodnutím žalovaného. Zároveň krajský súd konštatoval, že žalobca v disciplinárnom
konaní nevystupoval ako fyzická osoba, ale ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy - Ministerstva

spravodlivosti SR, t. j. ako orgán verejnej moci. Krajský súd preto zdôraznil, že poslaním súdneho
prieskumu nie je ochrana subjektívnych práv orgánov verejnej moci (v danom prípade žalobcu)
v prebiehajúcom administratívnom konaní pred iným orgánom verejnej moci, ktorým prislúcha
administratívne konanie vykonať (Slovenská komora exekútorov - Disciplinárna komisia, Disciplinárny
senát).

4. Proti uzneseniu krajského súdu podal v zákonnej lehote žalobca kasačnú sťažnosť, v ktorej navrhol,
aby kasačný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V
dôvodoch s poukazom na § 228 ods. 5 a 6 Exekučného poriadku namietal, že keďže sa rozhodnutie
disciplinárnehosenátudoručujeúčastníkomkonania,tedaajnavrhovateľovi,ktorýmmôžebyťajminister
spravodlivosti, z logiky veci vyplýva, že minister spravodlivosti je na podanie správnej žaloby oprávnený.

5. Sťažovateľ poukázal na ustanovenie § 177 ods. 2 SSP, ktoré umožňuje podať správnu žalobu
prokurátorovi a iným osobitným zákonom oprávneným subjektom aj v prípadoch, ak nedošlo k porušeniu
subjektívnych práv. Predmetné ustanovenie predstavuje výnimku, keď správna žaloba nesmeruje k
ochrane subjektívnych práv. V tejto súvislosti poukázal na § 228 ods. 6 Exekučného poriadku, ktorý

umožňuje podať účastníkom disciplinárneho konania správnu žalobu, z čoho je zrejmé, že boli naplnené
podmienky aplikácie ustanovenia § 177 ods. 2 SSP (požiadavka subjektu na to oprávneného zákonom),
a teda minister spravodlivosti bol oprávnený prostredníctvom správnej žaloby žiadať preskúmanie
zákonnosti disciplinárneho rozhodnutia. Sťažovateľ má zároveň za to, že v prípade, ak osobu aktívne
legitimovanú na podanie správnej žaloby označí osobitný predpis podľa § 177 ods. 2 SSP, tak v súlade

so zásadou lex specialis derogat legi generali sa na daný subjekt už neuplatňujú ďalšie podmienky
procesnej aktívnej legitimácie stanovené v ustanovení § 178 ods. 1 SSP (účastník pôvodného
konania a ukrátenie na subjektívnych právach). Prezentovaný výklad sťažovateľa podporuje podľa jeho
názoru aj členenie a usporiadanie jednotlivých zákonných ustanovení, kedy ustanovenie o zákonom
splnomocnenom subjekte na podanie správnej žaloby (§ 177 ods. 2 SSP) hierarchicky predchádza

všeobecným ustanoveniam o žalobnej legitimácii (§ 178 ods. 1 SSP). Vzhľadom k uvedenému mal súd
konať s ministrom spravodlivosti ako so žalobcom, bez skúmania ďalších podmienok konania vo vzťahu
k aktívnej žalobnej legitimácii.

6. Aj keď podľa prezentovaného názoru sťažovateľa v prejednávanej veci nebolo potrebné preukazovať

porušenie alebo ohrozenie subjektívnych práv, sťažovateľ tiež vyjadril presvedčenie, že minister
spravodlivosti v postavení účastníka konania v disciplinárnom konaní je aj napriek výkonu svojich
verejno-mocenských oprávnení nositeľom subjektívnych práv a povinností. Podľa právnej teórie
subjektívne právo je objektívnym právom garantovaná možnosť subjektom práva konať v právnom
vzťahu určitým spôsobom. Objektívne právo tak subjektom dáva možnosť realizovať svoje právom

uznané záujmy podľa vlastnej vôle a v nevyhnutnom prípade ich právne presadiť. Ak Exekučný poriadok
umožňuje podať ministrovi spravodlivosti disciplinárny návrh, je nutné považovať túto možnosť za
výkon jeho subjektívneho práva reprezentujúceho právom chránený záujem na riadnom výkone funkcie
exekútora. Znamená to, že ak zákon dáva ministrovi spravodlivosti právo disciplinárnej iniciatívy, tak
tomuto právu zodpovedá aj náležitá ochrana a možnosť jej uplatnenia v právnom štáte, čo je priamo

garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

7. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti argumentoval aj tým, že minister spravodlivosti vystupuje v
disciplinárnom konaní ako jeden z účastníkov konania a s disciplinárne obvineným nie je vo vzťahu
nadriadenosti prípadne podriadenosti, a preto by mal mať k dispozícii aj rovnaké procesné prostriedky

obrany a ochrany. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa všeobecné
ustanovenia predpisov trestného práva aplikujú aj na prípady tzv. správneho trestania (konanie o
správnom delikte, disciplinárne konania pred správnym orgánom a.i.). V tom prípade, má aj minister
spravodlivosti ako účastník konania pred disciplinárnym senátom svoje subjektívne práva ako napr.
právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania, odôvodnenie rozhodnutia. V prípade, ak rozhodnutie

disciplinárneho senátu trpí vadami, napr. ak odôvodnenie rozhodnutia disciplinárneho senátu je nejasné
a nezrozumiteľné, nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom disciplinárneho konania, opäť je možné hovoriť o porušení subjektívnych práv účastníka
disciplinárneho konania.8.Sťažovateľpoukázalajnajudikatúrnyposun,keďsúddoposiaľneuplatňovalpreukazovanieporušenia
subjektívnych práv zo strany sťažovateľa. Napadnuté uznesenie tak podľa sťažovateľa vybočuje z

doterajšej rozhodovacej praxe súdu, čo preukazujú rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č. k.
1S/36/2016-38z5.októbra2017ač.k.5S/121/16-19z5.septembra2017,kedyKrajskýsúdvBratislave
konal a rozhodol o žalobe ministra spravodlivosti o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v obdobných
právnych veciach. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutím č. k. 24S/46/2018-35 z 31. júla 2018 zrušil
na základe žaloby sťažovateľa rozhodnutie disciplinárneho senátu žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

9. Žalovaný v písomnom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že považuje uznesenie správneho
súdu za vecne správne, a preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť ako
nedôvodnú zamietol.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), preskúmal napadnuté
uznesenie krajského súdu v rozsahu dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti (§ 440 ods. 1 a 2 SSP)
a dospel k záveru, že podaná kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

11. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca (v čase podania žaloby ním bola Lucia Žitňanská,

v súčasnosti je ním Gábor Gál) bol účastníkom administratívneho (disciplinárneho) konania, ktorého
začatie sám inicioval podaním disciplinárneho návrhu voči exekútorke Mgr. Y. A., keďže v zmysle §
223 ods. 2 Exekučného poriadku bol orgánom oprávneným na podanie takéhoto návrhu, o ktorom bolo
následne vedené riadne disciplinárne konanie zavŕšené vydaným rozhodnutím žalovaného. Spornou
skutočnosťou ostalo, či sťažovateľ v postavení žalobcu je v zmysle § 177 ods. 1 SSP povinný preukázať

splnenie druhej procesnej podmienky, a teda ukrátenie na jeho subjektívnych právach, alebo bol správnu
žalobu oprávnený podať v zmysle § 177 ods. 2 SSP v záujme ochrany zákonnosti a verejného záujmu.

12. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

13. Podľa § 177 ods. 2 SSP ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor
alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.

14. Podľa § 243b ods. 1 Exekučného poriadku exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa

dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.

15. Podľa § 223 ods. 2 Exekučného poriadku (účinného do 31. októbra 2013) návrh na začatie
disciplinárneho konania je oprávnený podať minister, predseda súdu a prezident komory (ďalej len
„navrhovateľ“) do jedného roka odo dňa, keď sa navrhovateľ dozvedel o disciplinárnom previnení,

najneskôr do troch rokov odo dňa, keď došlo k disciplinárnemu previneniu.

16. Podľa § 228 ods. 6 Exekučného poriadku (účinného do 31. októbra 2013) právoplatné rozhodnutie
disciplinárnej komisie je preskúmateľné súdom podľa osobitného zákona.

17. Ustanovenie § 177 ods. 2 SSP vymedzuje výnimky, keď všeobecná správna žaloba nesmeruje k
ochrane subjektívnych práv. Zákon ustanovuje, že to tak je pri všeobecnej správnej žalobe
- prokurátora
- iného subjektu výslovne na to oprávneného zákonom.
Všeobecná správna žaloba prokurátora podobne ako každá žaloba prokurátora v zmysle § 61 písm.

b/ smeruje k ochrane zákonnosti. Táto žaloba pritom môže byť sekundárne spojená aj s ochranou
subjektívnych práv spojených so žalovaným rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy, ale
tiež nemusí, ak nezákonný stav vyvolaný týmto rozhodnutím či opatrením vyhovuje všetkým dotknutým
osobám, a tak absentuje ten, kto by sa so žalobou obrátil na správny súd. Pod iným subjektom, ktorý sa
všeobecnou správnou žalobou môže domáhať ochrany iných než subjektívnych práv, je nutné de lege

lata rozumieť zainteresovanú verejnosť (§ 42). Všeobecná správna žaloba zainteresovanej verejnosti sa
totiž týka ochrany porušeného verejného záujmu v oblasti životného prostredia. Nejde teda o porušenie
individuálneho subjektívneho práva na úseku životného prostredia u konkrétnej fyzickej alebo právnickej
osoby, prípadne i člena zainteresovanej verejnosti, ale o porušenie práva na zdravé životné prostredieako celku. Opätovne takéto vymedzenie korešponduje s definíciou žaloby zainteresovanej verejnosti
v § 61 písm. c/ ako procesného úkonu na uplatnenie práva na súdnu ochranu vo veciach životného
prostredia.

Špecifickým prípadom, v ktorom je v zmysle zákonného odkazu v § 177 ods. 2 SSP pri všeobecnej
správnej žalobe ochrana iných než subjektívnych práv zverená aj inému subjektu než prokurátorovi,
je aktívna žalobná legitimácia upravená v § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014 Z.z. Uvedené zákonné
ustanovenie totiž oprávňuje na podanie všeobecnej správnej žaloby proti rozhodnutiu Rady Úradu pre
verejné obstarávanie

- riadiaci orgán, ktorým je v zmysle § 7 ods. 1 daného zákona orgán štátnej správy alebo orgán územnej
samosprávy určený vládou na realizáciu operačného programu alebo Ministerstvo pôdohospodárstva
a rozvoja vidieka SR v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 543/2007 Z.z. o pôsobnosti orgánov štátnej správy
pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka,
- orgán auditu, ktorým je v zmysle § 10 zákona č. 292/2014 Z.z. Ministerstvo financií SR okrem orgánu
auditu určeného vládou a orgánu auditu pre Európsky poľnohospodársky fond pre rozvoj vidieka,

- certifikačný orgán, ktorým je v zmysle § 9 zákona č. 292/2014 Z.z. Ministerstvo financií SR okrem
certifikačného orgánu pre Európsky poľnohospodársky fond pre rozvoj vidieka.
Opísaný účel ochrany spojený so všeobecnou správnou žalobou ako základným žalobným typom v
správnomsúdnictvesúčasnekorelujesdvomizásadamisprávnehosúdnehokonaniaobsiahnutýmiv§5
ods. 2 a 3 SSP, ktoré vo svojej podstate vymedzujú podstatu správneho súdnictva. Ochrana základných

ľudských práv a slobôd a ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania
(§ 5 ods. 2) je totiž signifikantne spojená s aktívnou žalobnou legitimáciou fyzickej a právnickej osoby
a ochrana zákonnosti a verejného záujmu sa prejavuje pri rozhodovaní správneho súdu o žalobách
prokurátora a zainteresovanej verejnosti. (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M. Filová, A. a kol.: Správny
súdny poriadok. Komentár. Bratislava, C.H.Beck, 2018, s. 869).

18. Súdny prieskum pri všeobecnej správnej žalobe je nevyhnutne spojený s prepojením dopadu
rozhodnutia a opatrenia orgánu verejnej správy na subjektívne práva žalobcu. Týmto je vymedzený aj
účel ochrany, ktorú poskytuje správne súdnictvo pri všeobecnej správnej žalobe v zmysle § 177 ods. 1
SSP. Ochrany subjektívnych práv sa môžu dovolávať len tie subjekty, o ktorých práva, právom chránené

záujmy a povinnosti ide. Všeobecná správna žaloba fyzickej alebo právnickej osoby slúži na ochranu
jej subjektívnych práv spojených so žalovaným rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy.
Ustanovenie§177ods.2SSPvymedzujevýnimky,keďvšeobecnásprávnažalobanesmerujekochrane
subjektívnych práv, ku ktorým kasačný súd v predchádzajúcom bode tohto uznesenia uviedol citáciu z
komentára k Správnemu súdnemu poriadku, s ktorým sa v plnej miere stotožňuje.

19. Všeobecnou správnou žalobou sa žalobca buď domáha ochrany svojich subjektívnych práv (§ 177
ods. 1 SSP), alebo sa domáha ochrany zákonnosti (§ 177 ods. 2 SSP), pričom ochrany zákonnosti sa
môžu domáhať len prokurátor, alebo subjekt na to výslovne oprávnený zákonom. Takýto subjekt, ktorý
je na podanie všeobecnej správnej žaloby výslovne oprávnený zákonom je zainteresovaná verejnosť

v oblasti životného prostredia a subjekty uvedené v § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014 Z.z. Pojem
„výslovne“ uvedený v § 177 ods. 2 SSP znamená, že takýto subjekt musí byť v právnom predpise
uvedený konkrétne. Z ustanovenia § 228 ods. 6 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že takéto
výslovné zmocnenie v tejto právnej norme absentuje. Aj z porovnania § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014
Z.z. s § 228 ods. 6 Exekučného poriadku možno badať rozdiel vo výslovnom oprávnení na podanie

správnej žaloby. Formuláciu uvedenú v § 228 ods. 6 Exekučného poriadku nemožno chápať ako
výslovné splnomocnenie na podanie správnej žaloby, keďže obdobná formulácia sa nachádza takmer
vo všetkých právnych predpisoch, ktoré obsahujú možnosť preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia
orgánu verejnej správy prostredníctvom správneho súdnictva. Napr. § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z.
o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších

predpisov: „Proti rozhodnutiu o uložení sankcie podľa odseku 1 písm. c) až e) možno podať správnu
žalobu do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia rady.“ Ďalej napr. § 10 ods. 5 zákona posledná veta
č. 327/2005 Z.z.: „Proti rozhodnutiu o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci možno podať
správnu žalobu do 15 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia.“ Zákon č. 757/2004 Z.z., ustanovenie
§ 38 ods. 5 veta posledná: „Proti rozhodnutiu ministra podľa prvej vety možno podať správnu žalobu do

15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia ministra o odvolaní z funkcie predsedu súdu.“

20. Už zo zbežného porovnania citovanej právnej úpravy možno uzavrieť, že § 228 ods. 6 Exekučného
poriadku neobsahuje osobitnú úpravu na podanie správnej žaloby v zmysle § 177 ods. 2 in fine SSP. Idelen o všeobecné znenie právnej úpravy, týkajúcej sa možnosti preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia
orgánu verejnej správy v správnom súdnictve so stanovením osobitnej lehoty na podanie správnej
žaloby, aká sa vyskytuje aj v iných právnych predpisoch. Nepredstavuje tak lex specialis vo vzťahu k

všeobecnej úprave aktívnej procesnej legitimácie, ako sa nesprávne domnieva žalobca.

21. Pre naplnenie znenia § 177 ods. 2 SSP in fine je potrebné, aby bol v právnom predpise uvedený
identifikovateľný subjekt, ktorý je na podanie všeobecnej správnej žaloby oprávnený. Nestačí všeobecná
formulácia, že proti rozhodnutiu možno podať správnu žalobu bez výslovného uvedenia subjektu na to

oprávneného.

22. V otázke ukrátenia na subjektívnych právach žalobcu možno poukázať na doterajšiu ustálenú
rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ktorá prešla aj následným testom ústavnosti viacerými
rozhodnutiami Ústavného súdu SR. Išlo o rozhodnutia týkajúce sa správnej žaloby, ktorú podal subjekt,
ktorý podal návrh na prejednanie priestupku. Čiže ide o obdobný subjekt, ako je v prejednávanom

prípade, a teda navrhovateľ disciplinárneho konania, a preto je táto ustálená judikatúra analogicky
aplikovateľná aj na prejednávaný prípad.

23. Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 166/2011 z 9. júna 2011 „Rozhodnutie o priestupku sa
týkaibaosobyobvinenejzpriestupku,atedanezasahujedoprávnejsférysťažovateľaaaninespôsobuje

zmenu jeho právneho postavenia.“

24. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Sži/1/2011 z 31. mája 2011 „Ak určité osoby majú možnosť
vyvolať priestupkové konanie svojim návrhom, tak potom prejednanie priestupku je výlučne v záujme
týchto osôb. Avšak tento ich záujem na potrestaní páchateľa nie je také právo, ktorého ochrany by sa

mohli domáhať podľa druhej hlavy piatej časti OSP.“ Toto rozhodnutie prešlo testom ústavnosti, keď
Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 143/2012 z 15. marca 2012 uviedol, že v danom prípade
najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo sťažovateľ, na základe návrhu ktorého bolo začaté konanie o
priestupku, aj keď bol účastníkom tohto konania, nemohol byť rozhodnutím ministerstva vnútra ukrátený
na svojich právach a podanú ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

25. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Sži/10/2009 z 21. apríla 2010 „Aktívna procesná legitimácia
žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2 OSP, ktorá robí procesný subjekt osobou
oprávnenou na podanie žaloby, v sebe zahŕňa kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka
správneho konania a súčasne ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím, vydaným v správnom

konaní. V priestupkovom konaní sa rozhoduje o obvinení z priestupku a uložení sankcie inej osobe ako
navrhovateľovi priestupkového konania a týmto rozhodnutím nemôže byť navrhovateľ priestupkového
konania ukrátený na právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z
priestupku a svojimi účinkami nezasahuje do právnej sféry navrhovateľa priestupkového konania ani
nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.“

26. Voči tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu bola podaná ústavná sťažnosť, ktorá bola rozhodnutím
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 242/2011 z 9. júna 2011 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
„Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej
hlavy piatej časti OSP (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov)

nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s
účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania
zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený.
Postavenie účastníka v správnom konaní ešte nevedie k naplneniu podmienky dotknutosti, resp.
ukrátenia práv žalobcu.“

27. Z právnej úpravy, ako aj z vyššie uvedenej judikatúry najvyššieho a ústavného súdu vyplýva, že
správne súdnictvo slúži predovšetkým na ochranu tých osôb, ktoré boli rozhodnutím alebo opatrením
orgánu verejnej správy ukrátené na svojich právach. Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky
súdnej kontroly v správnom súdnictve v ustanoveniach Správneho súdneho poriadku. Na aktívnu

legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a opatrenia orgánu verejnej správy
na základe všeobecnej správnej žaloby nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa
s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho
konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánuna svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis),
ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie
práv žalobcu musí byť v žalobe vyjadrené a podložené a aspoň potenciálne možné. Na uvedenom nič

nemení ani odpoveď na otázku, či právo iniciovať disciplinárne konanie spadá pod rozsah ochrany čl. 46
ods. 1 Ústavy SR. Článok 46 ods. 1 Ústavy SR však negarantuje ani výsledok disciplinárneho konania
v súlade s podaným návrhom a ani negarantuje osobe, ktorá disciplinárne konanie iniciovala, možnosť
podrobiť administratívne rozhodnutie, vydané v disciplinárnom konaní súdnemu preskúmaniu žalobou
v rámci správneho súdnictva.

28. Krajský súd svojím postupom naplnil všetky princípy správneho súdneho konania, rozhodoval v
súlade s platnou právnou úpravou a ustálenou judikatúrou.

29. Nositeľom subjektívnych práv v zmysle § 177 ods. 1 SSP v spojení s § 2 ods. 1 SSP je konkrétna
fyzická alebo právnická osoba a nie funkcia ministra spravodlivosti, preto sa nemožno stotožniť s

názorom sťažovateľa, že bol ukrátený na jeho subjektívnych právach. Predmetom tohto súdneho
konania nebolo, či minister spravodlivosti vykonáva svoju právomoc, či je vo vzťahu nadriadenosti a
podriadenosti s exekútormi, ale to či má na podanie takejto žaloby aktívnu procesnú legitimáciu. Zásady
správneho trestania vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktoré poukazuje
sťažovateľ, sa týkajú predovšetkým osoby obvineného. Právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania, odôvodnenie rozhodnutia však boli dodržané, keďže žalobcovi boli dané na vedomie všetky
podania druhého účastníka konania, mal k dispozícii všetky zákonom stanovené prostriedky v
predmetnom konaní a rozhodnutie krajského súdu bolo riadne odôvodnené. To, že sa s ním sťažovateľ
nestotožňuje, neznamená, že nebolo vydané v súlade so zákonom.

30. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na rozdielne rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č. k.
1S/36/2016-38 z 5. októbra 2017, č. k. 5S/121/16-19 z 5. septembra 2017, kasačný súd konštatuje, že
sa v nich krajský súd nezaoberal aktívnou procesnou legitimáciou v správnom súdnictve a neodôvodnil
svoj zámer odchýliť sa od existujúcej ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, na ktoré poukázal
najvyšší súd v tomto uznesení. Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 24S/46/2018 z 31. júla

2018 v bode 25 uviedol, že na podanie správnej žaloby ministra spravodlivosti oprávňovala skutočnosť,
že bol účastníkom administratívneho konania, ktoré bolo začaté na jeho podnet. Podľa názoru Krajského
súdu v Banskej Bystrici ak má nejaký subjekt právo podať návrh na začatie administratívneho konania,
súvisí s tým jeho právo, aby bolo v administratívnom konaní vydané zákonné rozhodnutie. Ďalej
Krajský súd v Banskej Bystrici uviedol, že v tejto otázke existuje nejednotná rozhodovacia činnosť a

zjednocujúce stanovisko doposiaľ nebolo vydané. Krajský súd v Banskej Bystrici sa však nezaoberal
druhou podmienkou aktívnej procesnej legitimácie - a teda ukrátením na právach. Neuviedol z akého
dôvodu sa nemá na predmetné konanie aplikovať táto podmienka, ktorá je jednou zo základných v
správnom súdnictve. Najvyšší súd SR uvádza, že vyššie uvedený záver o práve ministra spravodlivosti
podať správnu žalobu je v rozpore tak s judikatúrou najvyššieho súdu, ako aj judikatúrou ústavného

súdu. Najvyšší súd opätovne poukazuje napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 242/2011
z 9. júna 2011, podľa ktorého „Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia
správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti OSP (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a
postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v
správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania

rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na
svojich právach ukrátený. Postavenie účastníka v správnom konaní ešte nevedie k naplneniu podmienky
dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu.“

31. Navrhovateľ tak disciplinárneho, či priestupkového konania nie je rozhodnutím orgánov verejnej

správy dotknutý na svojich právach. Rozhodnutie či už o priestupku alebo o disciplinárnom previnení
sa týka len obvineného a nezasahuje do právnej sféry navrhovateľa a ani nespôsobuje zmenu jeho
právneho postavenia. Uvedené rozhodnutia najvyšších súdnych autorít je možné považovať už za
ustálenú judikatúru, ktorá nebola ani najvyšším a ani ústavným súdom prekonaná. Odlišné rozhodnutia
nižších súdov možno chápať len ako pokus o zmenu tejto judikatúry, ktorý sa im však nepodarilo zatiaľ

dostatočne odôvodniť.

32. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej
správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosťverejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu
nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne
zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je

náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo
právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. (III. ÚS 502/2015, IV.
ÚS 596/2012).

33. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky

sťažovateľa vznesené v kasačnej sťažnosti za nedôvodné, a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP
zamietol.

34. O trovách kasačného konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s ustanoveniami § 167 ods.
1 a § 168 SSP tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov kasačného konania z dôvodu neúspechu v
kasačnom konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva.

35. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.