Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/149/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118202041
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8118202041.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobkyne: L. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom O.
X, XXX XX O., právne zastúpená JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01
Svidník, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany,
právne zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom Teplická 7434/147,
921 22 Piešťany, o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a vydanie bezdôvodného obohatenia,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 9Csp/33/2018 - 35 zo dňa 14.06.2018
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. M e n í rozsudok tak, že:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 58,09 Eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 58,09 Eura od 21.04.2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd určuje, že zmluvné podmienky uvedené v Úverovej zmluve uzavretej dňa 07.04.2008 nachádzajúce
sa v Hlave 14. Záverečné ustanovenia Úverových zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit
Slovakia a.s. v znení:
„§ 3 - V prípade omeškania úhrady splátky, splátky RÚ I. či RÚ II., alebo ich časti alebo zmluvných pokút

alebo platieb podľa Hlavy 6. § 6 týchto ÚP je klient povinný zaplatiť úrok z omeškania vo výške 0,08
% z dlžnej čiastky za každý deň omeškania, najmenej však 300,- Sk. V prípade omeškania s úhradou
splátky úveru, prípadne splátky RÚ I. či RÚ II., alebo ich častí dlhšieho ako 7 dní je klient ďalej povinný
zaplatiť spoločnosti zmluvnú pokutu vo výške 8 % z čiastky, s ktorej úhradou je v omeškaní.
§ 4 - V prípade omeškania klienta s úhradou splátky úveru, prípadne splátky RÚ I. alebo RÚ II., či ich
častí dlhšieho ako 6 mesiacov je klient ďalej povinný zaplatiť spoločnosti zmluvnú pokutu vo výške 5 %
z úveru, s ktorého vrátením spoločnosti je v omeškaní.
§5-Spoločnosťjeoprávnenáklientovivyúčtovaťaklientjepovinnýnazákladetohtovyúčtovaniauhradiť

spoločnosti poplatok za upomienku vo výške 100,- Sk.“
sú neplatné z dôvodu ich neprijateľnosti.
II. P r i z n á v a žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o
výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia citujúc §§ 37 ods. 1; 53 ods. 1; 102; 107 Občianskeho zákonníka;
§ 4 ods. 2 a 3 z. č. 258/2001 Z.z. a § 137 písm. c) CSP a po vykonanom dokazovaní okrem

iného uviedol, že podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia a
určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok nachádzajúcich sa v hlave 14 § 3 a § 4 Úverových
podmienok. Žalobkyňa v návrhu uviedla, že na základe Úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa
07.04.2008 jej bol poskytnutý úver vo výške 11 690,-Sk (388,04 €). Naliehavý právny záujem na určeníneprijateľnosti zmluvných podmienok považoval súd prvej inštancie za daný. Zmluvné podmienky,
ktorých vyhlásenia neprijateľnosti sa žalobkyňa domáhala, sa nachádzajú v Úverových zmluvných
podmienkach spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. Tieto zmluvné podmienky sú písané veľkosťou

textu neprevyšujúcou 1 mm. Takéto obchodné podmienky už konajúci súd v množstve iných vecí
považoval za absolútne neplatné z dôvodu rozporu s § 37 ods.1 OZ. Zmluva neobsahuje rozpis splátok
podľa § § 4 ods.2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z., čo vedie k tomu, že poskytnutý úver bol bez
úrokov a bez poplatkov. Súd mal zato, že subjektívna premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného
obohatenia začala plynúť dňom, keď žalobkyňou zaplatená čiastka presiahla poskytnutú čiastku, čo

bolo vzhľadom ku konečnému splateniu úveru najneskôr dňa 23.07.2009. Subjektívna premlčacia lehota
tak uplynula dňa 23.07.2011. Úmyselné bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného preukázané
nebolo. Žalobca súdu nepredložil žiadne súdne rozhodnutie predchádzajúce uzavretej úverovej zmluve,
ktoré by žalovaného ako dodávateľa upozorňovalo na nedostatok v jeho typovej zmluve. Ak k
vzniku bezdôvodného obohatenia došlo najneskôr v deň konečného vyplatenia úveru 23.07.2009,
tak objektívna premlčacia lehota uplynula dňa 23.07.2012, pričom žaloba bola na súde podaná dňa

23.02.2018. Žalobu preto zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca v konaní plne úspešný
náhradu trov konania nepožadoval, preto mu súd nárok na ich náhradu nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. V odvolaní uviedla, že čo sa týka zamietnutia
žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, tak ak súd prvej inštancie dospel k zisteniu, že

úverové podmienky sú napísané nečitateľne malým písmom, mal ich v prvom rade celé posúdiť, ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie ohľadom subjektívnej a
objektívnej premlčacej doby. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v

Prešove dňa 25.04.2019 a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

4. V časti žaloby týkajúcej sa vydania bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie uviedol, že
zmluva neobsahuje rozpis splátok podľa § § 4 ods.2 písm. i) Zákona č. 258/2001 Z.z., čo vedie k
tomu, že poskytnutý úver bol bez úrokov a bez poplatkov. S týmto tvrdením sa odvolací súd plne

stotožňuje a len pre úplnosť dodáva, že na predmetný prípad sa vzťahuje Zákon č. 258/2001 Z.z. a
teda aj predchádzajúca smernica o spotrebiteľských úveroch, ktorá nevyžadovala úplnú harmonizáciu
a ktorú vo veci C-42/15 Súdny dvor nevykladal (Smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o
aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú
spotrebiteľského úveru).

5. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že žalobkyňa bola povinná vrátiť iba sumu jej poskytnutú a
preplatok je bezdôvodným obohatením žalovaného. Žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 388,04 Eura
a žalobkyňa zaplatila celkovú sumu 446,13 Eura, a teda rozdiel, t.j. 58,09 Eura predstavuje bezdôvodné
obohatenie na strane žalovaného, ktoré je povinný vydať.

6. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

7. Žalobkyňa, v zmysle jej návrhu, má tak nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške vo výške 5 %
ročne zo sumy 58,09 Eura odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému, t.j. od 21.04.2018,
lebo nepreukázala, aby skôr vyzvala žalovaného na zaplatenie uvedenej sumy.

8. V súvislosti s otázkou začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby odvolací súd poukazuje na
rozhodnutia, ktoré uviedla žalobkyňa vo svojom odvolaní a uvádza, že sa s nimi stotožňuje.9. V danej právnej veci bezdôvodné obohatenie vzniklo z absencie zákonných náležitostí zmluvy a
neprijateľných zmluvných podmienok. Je úplne logické sa domnievať, že spotrebitelia by asi sotva
platili, ak by mali vedomosť, že platiť nemajú. Nie sú však chránení neobmedzenú dobu, ale len kým

im neuplynie objektívna premlčacia doba, ktorá začína plynúť bez ohľadu na to, či sa dozvedeli o
bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa na ich úkor obohatil.

10. Odvolací súd preto zásadne nemôže súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že už v čase, kedy
došlo k plneniu nad rámec žalovanej poskytnutej sumy, žalobkyni začala plynúť premlčacia doba (arg.

slovo ,,došlo“ ako relevantné no pri objektívnej premlčacej dobe; § 107 ods.2 OZ).

11. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba
dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla
s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok slova ,,vedieť mal a mohol" pritom obsahuje
v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil. Každý je povinný poznať právo,

no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby to právo vedel aj správne aplikovať.

12. „Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade
skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je

pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa
vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného.“ (Pozri rozhodnutie NS
SR sp. zn. 3 Cdo 145/2004, sp. zn. 1 Cdo 67/2011, R 25/1986)

13. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu ,,dozvie" sa, potiera rozdiel
medzi objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade
rozumovo menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu
na úroveň ich mysle.(OGH 3Ob592/77 ,,Na slabomyslenosť podľa § 879 Abs 2 Z 4 ABGB je potrebný
menší stupeň slabosti mysle ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť“.

14. Inými slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť ,,advokátom“,
aj keď ani u advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času
po vykonaní plnenia. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie
že plnila.

15. Odvolací súd teda zotrváva na svojom názore, ktorý je známy aj súdu prvej inštancie, že subjektívna
premlčacia doba začína plynúť odo dňa, kedy sa oprávnený skutočne dozvie o tom, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto zaň zodpovedá.

15. V prejednávanej veci sa žalobkyňa o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedela dňa 28.07.2017
v rámci návštevy Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (č.l. 9 spisu). Týmto dňom jej
začala plynúť subjektívna premlčacia doba, preto pokiaľ žaloba bola podaná na súde dňa 23.02.2018,
premlčacia doba neuplynula.

16. Pokiaľ ide o plynutie objektívnej premlčacej doby, odvolací súd má za to, že žalovaný ako osoba
podnikajúca na finančnom trhu má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje služby,
a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo. V predmete činnosti
má okrem iného i poskytovanie úverov a pôžičiek nebankovým spôsobom, teda jeho povinnosťou bolo
poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V zmysle § 2 odsek 1

Zákona č. 1/1993 Zb. o Zbierke zákonov platnom a účinnom do 31.12.2015, o všetkom, čo bolo v Zbierke
zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to
týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná (od
01.01.2016 túto problematiku upravuje § 15 zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a
o Zbierke zákonov Slovenskej republiky). Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete

svojej činnosti aj poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy
vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V čase uzatvorenia zmluvy už platila právna úprava upravujúca
obligatórne náležitosti zmluvy, neprijateľné zmluvné podmienky, či ochranu spotrebiteľa.17. Úmysel obchodníka získať na úkor spotrebiteľa bezdôvodné obohatenie je daný tým, že úverovú
zmluvu uzatvára s cieľom získať odplatu vo forme úrokov, prípadne poplatkov. Zákon pritom
obchodníkovi ukladá, čo má zmluva obsahovať, aby transparentne informovala spotrebiteľa, k čomu

sa spotrebiteľ zaväzuje. Obchodník vie, čo mu zákon ukladá. Vie, že zmluva musí obsahovať správne
RPMN, čestné úroky a poplatky, atď., ale do zmluvy predpísané správne a úplné náležitostí nedá a
nečestné úroky a poplatky sofistikovane zakrýva jednak ich rôznym rozčlenením v zmluve a jednak ich
rozdelením aj do vedľajších dojednaní. Ako profesionál tak robí preto, že to tak chce urobiť, aj keď vie, že
nekoná v súlade so zákonom. Vadné a neúplné zmluvy nechávali obchodníci spotrebiteľom podpisovať

preto, aby ich od uzatvárania zmlúv neodradili pravdivými informáciami o percentuálnom vyjadrení
RPMN, o skutočných úrokoch, poplatkoch, sankciách atď. Tak obchodníci dosahovali, že zmluvy vyzerali
pred spotrebiteľmi naoko výhodnejšími ako v skutočnosti boli. Podstata aplikácie 10-ročnej premlčacej
lehoty však spočíva v prvom rade v tom, že v dobe prijatia nezákonnej platby dodávateľ prijal platbu,
o ktorej vedel, že ju získava na úkor spotrebiteľa ako bezdôvodné obohatenie, a to aj v prípade, ak
by sa pripustilo, že v dobe uzatvorenia zmluvy ešte tento úmysel nemusel mať, čo je ale najmenej

pravdepodobná možnosť. V každom prípade však prijatím platby tvoriacej bezdôvodné obohatenie sa
úmysel dodávateľa získať bezdôvodné obohatenie prejavil a naplnil jeho konaním, keď prijal a ponechal
si platbu, ktorá mu bola vyplatená bez právneho dôvodu. U obchodníka platí nevyvrátiteľná domnienka,
že pozná zákon a ako profesionál zákon poznať musí, lebo je to jeden z jeho pracovných nástrojov a na
rozdiel od spotrebiteľa aj vie, ako má s právom naložiť a teda či sa vedome a úmyselne rozhodne, že

sa bude na úkor spotrebiteľa nezákonne prijímaním nedôvodných platieb obohacovať alebo nie.

18. Je dôvodné preto predpokladať, že žalovaný minimálne vedel, že zakomponovaním neprijateľnej
zmluvnej podmienky či striktné nedodržanie Zákona č. 258/2001 Z.z. nastane zákonom predpokladaná
sankcia, t.j. že súd môže (dokonca aj ex offo) vyhlásiť zmluvnú podmienku za neprijateľnú, resp., že

poskytnutý úver bude považovaný za bezúročný a bez poplatkov, a pre prípad, že sa tak stane, bol
s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený (nepriamy úmysel). Odvolací súd konštatuje, že konanie
žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo súladné s dobrými mravmi, žalovaný nerešpektoval povinnosti
stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniami Občianskeho zákonníka zameranými
na ochranu spotrebiteľa. Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie

bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový
prospech. S ohľadom na okolnosti prípadu možno uzavrieť, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa
obohatiť na úkor žalobkyne bol daný už od uzatvorenia zmluvy, ktorej návrh koncipoval žalovaný a
predložil ho na podpis žalobkyni, a teda je možné mať dôvodné za to, že bol daný aj v čase, kedy došlo
k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. (Porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove z

12. decembra 2011, sp. zn. 7Co/84/2011, tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21.1.2013, sp. zn.
2Co 9/2012)

19. Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1Cdo/238/2017 zo dňa
18.10.2018 odvolací súd konštatuje, že s týmto sa aj vzhľadom na vyššie uvedené argumenty nemôže

stotožniť a odkláňa sa od právneho názoru v ňom vyjadreného. Podľa názoru odvolacieho súdu je
nemysliteľné, aby dôkazné bremeno ohľadne preukázania úmyslu dodávateľa bezdôvodne sa obohatiť
zaťažovalo spotrebiteľa. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-449/13,CA Consumer Finance SA proti D. B. a spol., v ktorom sa okrem
iného uvádza, cit.: „...Ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla

2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v
tom zmysle, že: jednak bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej dôkazné bremeno nesplnenia
povinností upravených v článkoch 5 a 8 smernice 2008/48 zaťažuje spotrebiteľa, ...“

20. Pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení sa uplatňuje ustanovenie § 107 odsek 2 Občianskeho

zákonníka, v zmysle ktorého je premlčacia doba desaťročná a plynie od vzniku bezdôvodného
obohatenia. V predmetnom prípade táto desaťročná premlčacia doba nemohla začať plynúť skôr ako
07.04.2008. Je teda zrejmé, že žaloba bola podaná pred uplynutím objektívnej premlčacej doby (žaloba
doručená súdu 23.02.2018).

21. Vo vzťahu k vyhláseniu neprijateľnej zmluvnej podmienky odvolací súd má za to, že aj keby išlo
o absolútne neplatnú zmluvnú podmienku, z dôvodu právnej istoty je pre spotrebiteľa vždy potrebné,
aby zmluvná podmienka, ktorá je neprijateľná, bola ako neprijateľná explicitne vyhlásená aj súdnym
rozhodnutím. Iba takýmto spôsobom spotrebiteľ získa istotu, že v budúcnosti nebude voči nemu zostrany dodávateľa uplatňovaná. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na to, že zmluvné podmienky,
ktoré žalobkyňa navrhuje vyhlásiť za neprijateľné, už boli určené ako neprijateľné zmluvné podmienky
rozsudkom Okresného súdu Skalica č.k. 5C/173/2014 zo dňa 19.05.2015 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Trnave č.k. 26Co/582/2015 zo dňa 29.11.2016, ktoré musí byť žalovanému známe a
zároveň poukazuje na ust. § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd nevzhliadol žiadny dôvod
odkloniť sa od názoru Krajského súdu v Trnave, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, v ktorom
boli totožné zmluvné podmienky určené za neprijateľné.

22.Odvolacísúdmázato,žezmluvnépokutyaúrokyzomeškaniadojednanévúverovýchpodmienkach
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Boli dojednané v rámci úverových podmienok na
vopred pripravenom tlačive a spotrebiteľ si ich individuálne nedojednal, ani nemal možnosť ovplyvniť ich
obsah, nakoľko sú dojednané za rovnakých podmienok vo všetkých zmluvách. V predmetnej úverovej
zmluve bol spotrebiteľ za to isté porušenie povinnosti (omeškanie so splátkami) niekoľkonásobné

sankcionovaný (za omeškanie s úhradou splátky alebo zmluvnej pokuty úrok z omeškania vo výške
0,08 % denne, za omeškanie s úhradou splátky dlhšie ako 7 dní zmluvná pokuta vo 8 % z neuhradenej
omeškanej splátky, v prípade omeškania s úhradou splátky viac ako 6 mesiacov zmluvná pokuta vo
výške 5 % z úveru, s ktorého vrátením je v omeškaní). Takéto viacnásobné a neprimerane vysoké
sankcionovanie spotrebiteľa za porušenie tej istej povinnosti je neprijateľné a neakceptovateľné.

23. K úroku z omeškania vo výške 0,08 % denne odvolací súd dodáva, že ide o ročný úrok z omeškania
vo výške 29,2 % ročne, čo niekoľkonásobne prevyšuje zákonnú výšku úrokov z omeškania.

24. K poplatku za upomienku vo výške 100 Sk (3,32 Eura) odvolací súd konštatuje, že upomienka

nemôže mať sankčný charakter, v opačnom prípade by totiž mala povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty,
čo je vo vzťahu k spotrebiteľovi nečestné, netransparentné a dodávateľovi umožňuje voči spotrebiteľovi
za porušenie zmluvných povinností požadovať viacnásobný postih (zmluvná pokuta, poplatok za
upomienku, úroky z omeškania a pod.) a takýto stav spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Poplatok za upomienku nemožno chápať

ani ako poplatok za službu, plnenie, ktoré je poskytované spotrebiteľovi. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co/350/2012 zo dňa 22.05.2014, v ktorom
krajský súd uviedol: „Poplatky za služby spojené s administratívnou agendou (poplatky za výzvy a
poplatky za upomienky) predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa a konanie banky -
navrhovateľa spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi ako

poškodzujúce. Preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti. Pre spotrebiteľa
je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi
neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované vo vlastnom záujme dodávateľa.“
Odvolací súd sa s týmito závermi v plnom rozsahu stotožňuje.

25. K naliehavému právnemu záujmu odvolací súd konštatuje, že: „žaloba, ktorou sa žalobca (majúci
v právnom vzťahu, ktorého sa vec týka, postavenie spotrebiteľa) domáha vyslovenia (určenia)
neprijateľnostizmluvnýchpodmienok,resp.vyslovenia(určenia)ichneplatnostizdôvoduneprijateľnosti,
nie je určovacou žalobou v zmysle § 137 ods. 1 písm. c) C. s. p. Ide o osobitný druh žaloby
patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými

podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch (§ 53 ods. 1, ods. 4 a 5 a § 53a
Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.). V prípade takejto žaloby nie je preto
potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca
2019, sp. zn. 6 Cdo 27/2018).

26. S poukazom na uvedené odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej
inštancie, avšak vzhľadom na to, že na jeho právne posúdenie (v otázke premlčacej doby a potreby
vyhlásenia neprijateľnosti zmluvných podmienok) mal odlišný názor, napadnutý rozsudok zmenil (§ 388
CSP) a žalobe v celom rozsahu vyhovel.

27. O trovách konania rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 1 podľa §
255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na zmenu napadnutého rozsudku bola žalobkyňa v konaní (prvoinštančnom
ajodvolacom)plneúspešná,pretojejvzmysleust.§255ods.1CSPpatrínároknanáhradutrovkonaniavoči žalovanému v plnom rozsahu. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).