Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, October 27, 2017

Súd: Okresný súd Brezno
Spisová značka: 4C/69/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6106214372
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Padúchová

ECLI: ECLI:SK:OSBR:2017:6106214372.20

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Brezno, sudkyňou JUDr. Stanislavou Padúchovou, v právnej veci žalobkyne Z. C., nar.

XX.XX.XXXX, bytom W. XX, XXX XX A. A., právne zast. JUDr. Ľubomírom Hrežďovičom, advokátom,
AK Hrežďovič a Mulder, so sídlom Rudlovská 2, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému Y. X., nar.
XX.XX.XXXX, bytom R. XX, XXX XX A., právne zast. JUDr. Stanislavom Rešutíkom, advokátom, so
sídlom Advokátskej kancelárie Nám. M. R. Štefánika 29/36, 977 01 Brezno, o neplatnosť právnych
úkonov, takto

r o z h o d o l :

I. Súd u r č u j e, že Zmluva o pôžičke uzavretá medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako
veriteľom dňa XX.XX.XXXX, v čl. III., podľa ktorého dlžník je povinný zaplatiť 3% mesačne zo sumy 800

000 Sk, je v časti presahujúcej úrok z omeškania vo výške 16% ročne, n e p l a t n á.

II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 53,14 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou osobne podanou na súd dňa 31.08.2006 domáhala určenia, že Zmluva o
pôžičke uzavretá dňa XX.XX.XXXX medzi žalovaným ako veriteľom a ňou ako dlžníkom je absolútne
neplatná a ďalej určenia, že Záložná zmluva V XXXX/XXXX uzavretá dňa XX.XX.XXXX medzi

žalovaným ako záložným veriteľom a ňou ako záložcom je absolútne neplatná. Zároveň si uplatnila
náhradu trov konania. Podanú žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným uzatvorila dňa XX.XX.XXXX
Zmluvu o pôžičke, na základe ktorej jej žalovaný požičal 800 000 Sk (vtedy platná mena). Súčasne
toho istého dňa so žalovaným uzatvorila Záložnú zmluvu, na základe ktorej žalovanému ako záložnému
veriteľovi dala do zálohu nehnuteľnosť v jej osobnom vlastníctve, a to byt č. XX, na X. posch. obytného
domu súp. č. XXXX postavený na parc. č. XXXX/X/X, vchod č. XX so spoluvlastníckym podielom k
pozemku par. č. XXXX/X/X, parc. č. XXXX/X/X vo veľkosti XXXX/XXXXXX, zapísanú na LV č. XXXX,

k.ú. A. A.. Žalobkyňa uviedla, že predmetné zmluvy síce podpísala, ale k ich podpisu bola donútená
bývalým druhom V. M., ktorý je otcom jej syna N., nar. XX.XX.XXXX . Peniaze zo Zmluvy o pôžičke si
nikdy nepožičala, od veriteľa ich neprevzala, ale tieto peniaze prevzal a použil pre svoje potreby V. M..
Neskôr žalobkyňa poukázala na neplatnosť Zmluvy o pôžičke aj z dôvodu neprimerane vysokých úrokov
z omeškania (3 % mesačne zo sumy 800 000 Sk).

2. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe žiadal túto zamietnuť. Uviedol, že obe zmluvy boli vyhotovené

v advokátskej kancelárii Q.. M.. Zmluvy žalobkyňa podpísala pred notárom a hotovosť vo výške 800 000
Sk jej bola osobne vyplatená. Žalobkyňa v zmluvách prehlásila, že konanie vyjadruje jej slobodnú vôľu,
neuzatvára ich v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. Žalovaný viac krát vyzýval žalobkyňu
k splateniu jej dlhu zo Zmluvy o pôžičke s upozornením, že v opačnom prípade si bude uplatňovaťsvoj nárok výkonom záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby. Nakoľko žalobkyňa na to
nereagovala, žalovaný následne realizoval dražbu zálohu, pričom z výťažku dražby bol uspokojený.
Žalobkyňa bola upovedomená o konaní a výsledku dražby a vie, že od 17.07.2006 nie je majiteľkou bytu.

3. Súd o žalobe žalobkyne rozhodol rozsudkom č.k. 4C/198/2006-272 zo dňa 27.10.2009, ktorým
návrh na určenie absolútnej neplatnosti Zmluvy o pôžičke uzavretej medzi odporcom ako veriteľom
a navrhovateľkou ako dlžníčkou zo dňa XX.XX.XXXX v plnom rozsahu zamietol (výrok I.), návrh na
určenie absolútnej neplatnosti Záložnej zmluvy uzavretej medzi odporcom ako záložným veriteľom

a navrhovateľkou ako záložcom zo dňa XX.XX.XXXX v plnom rozsahu zamietol (výrok II.) Zároveň
rozhodol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (výrok III.).

4. Rozsudok okresného súdu č.k. 4C/198/2006-272 zo dňa 27.10.2009 bol na odvolanie žalobkyne
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co/395/2009-298 zo dňa 18.02.2010.
Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. Uviedol,

že rozhodnutie okresného súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, lebo dôkladne v
súlade so zisteným skutkovým stavom vyvodil právny záver, že úkony, ktoré sú predmetom tohto sporu
sú úkonmi platnými a nie je možné vychádzať z tvrdenia žalobkyne, že boli uzavreté v tiesni a sú v
rozpore s jej slobodnou a vážnou vôľou.

5. V ďalšom bolo uznesením okresného súdu č.k. 4C/198/2006-306 zo dňa 07.04.2010 v spojení s
uznesením krajského súdu č.k. 12Co/151/2010-338 zo dňa 20.05.2010 rozhodnuté o trovách konania.

6. Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 M Cdo 10/2010 zo dňa 31.01.2012 v spojení s uznesením

zo dňa 26.03.2012, zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co/395/2009-298 zo dňa
18.02.2010, rozsudok okresného súdu č.k. 4C/198/2006-272 zo dňa 27.10.2009, uznesenie Krajského
súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co/151/2010-338 zo dňa 20.05.2010 a uznesenie okresného súdu č.k.
4C/198/2006-306 zo dňa 07.04.2010 a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd s poukazom na záver súdu prvého stupňa, ktorý vyslovil danosť naliehavého právneho

záujmu žalobkyne na určení neplatnosti zmluvy o pôžičke a jeho neexistenciu pri určení neplatnosti
záložnej zmluvy zdôraznil, že záložná zmluva má vo vzťahu k zmluve o pôžičke akcesorickú povahu
a sleduje z hľadiska platnosti osud hlavného záväzku. Z tohto dôvodu preto má žalobkyňa naliehavý
právny záujem aj na určení neplatnosti záložnej zmluvy. Najvyšší súd ďalej uviedol, že nesprávny
bol aj prístup súdu k posudzovaniu platnosti právneho úkonu. Zdôraznil, že žalobkyňa sa pôvodne

domáhala rozhodnutia o absolútnej neplatnosti zmluvy z dôvodu absencie slobodnej vôle podľa § 37
Občianskeho zákonníka, avšak neskôr svoj návrh rozšírila o namietané dôvody neplatnosti právnych
úkonov pre neprimeranosť dohodnutej výšky úrokov z omeškania, ktorá má byť v rozpore s dobrými
mravmipodľa§39Občianskehozákonníka.Okresnýsúdzamietolnávrhourčenieabsolútnejneplatnosti
právnych úkonov (oboch zmlúv), avšak rozhodoval iba o absolútnej neplatnosti podľa § 37 Občianskeho

zákonníka, pričom k prípadnej neplatnosti, hoci len časti zmluvy o pôžičke podľa § 39 sa vyjadril iba
hypoteticky, bez konštatovania a odôvodnenia právneho záveru a vo vzťahu k tejto časti rozšíreného
návrhu nevykonával nijaké dokazovanie. Zároveň uviedol, že dôvody neplatnosti sa môžu vzťahovať
len na časť právneho úkonu. Nesprávny bol preto postup súdu prvého stupňa, keď skúmal platnosť
zmluvy iba ako celku a nerozhodol čo i len o čiastočnej neplatnosti zmluvy o pôžičke. Žalobkyňa tým,

že žiadala vysloviť neplatnosť celého právneho úkonu, v návrhu subsumovala aj neplatnosť zmluvy o
pôžičke v jej časti. Následne po posúdení platnosti zmluvy o pôžičke, v prípade vyslovenia jej čiastočnej
neplatnosti bolo potrebné sa zaoberať tým, aký vplyv má čiastočná neplatnosť na záložnú zmluvu ako
celok. Na základe uvedených skutočností dospel Najvyšší súd k záveru, že generálny prokurátor podal
mimoriadne dovolanie dôvodne.

7. Po zrušení prv vydaných rozhodnutí okresného a krajského súdu a vrátení veci okresnému súdu
Najvyšším súdom Slovenskej republiky na ďalšie konanie, bola predmetnej právnej veci pridelená nová
sp. zn. 4C/69/2012.

8. Uznesením č.k. 4C/69/2012-457 zo dňa 12.12.2013 súd pripustil zmenu žaloby nasledovného znenia:
„Súd určuje, že zmluva o pôžičke uzavretá medzi veriteľom ako žalovaným Y. X., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom A., R. XX a dlžníkom ako žalobkyňou Z. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. A., W.
XX, uzavretá dňa XX.XX.XXXX, je neplatná. Súd určuje, že záložná zmluva V XXXX/XXXX uzavretámedzi záložným veriteľom ako žalovaným Y. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A., R. XX a záložcom
ako žalobkyňou Z. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. A., W. XX, uzavretá dňa XX.XX.XXXX, je
neplatná.Žalovanýjepovinnýnahradiťžalobkynitrovykonaniaatrovyprávnehozastúpenia; eventuálne

súd určuje, že zmluva o pôžičke uzavretá medzi veriteľom ako žalovaným Y. X., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom A., R. XX a dlžníkom ako žalobkyňou Z. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. A., W. XX,
uzavretá dňa XX.XX.XXXX v časti, podľa ktorej je dlžník povinný zaplatiť 3 % mesačne zo sumy 800
000 Sk, je neplatná. Súd určuje, že záložná zmluva V XXXX/XXXX uzavretá medzi záložným veriteľom
ako žalovaným Y. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A., R. XX a záložcom ako žalobkyňou Z. C., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom A. A., W. XX, uzavretá dňa XX.XX.XXXX, je neplatná. Žalovaný je povinný
nahradiť žalobkyni trovy konania a trovy právneho zastúpenia.“

9. Súd rozsudkom č.k. 4C/69/2012-578 zo dňa 09.12.2015 podanej žalobe vyhovel. Určil, že zmluva
o pôžičke uzavretá medzi veriteľom ako žalovaným Y. X. a dlžníkom ako žalobkyňou Z. C., uzavretá
dňa XX.XX.XXXX je neplatná (výrok I.) a že záložná zmluva V XXXX/XXXX uzavretá medzi záložným

veriteľom ako žalovaným Y. X. a záložcom ako žalobkyňou Z. C., uzavretá dňa XX.XX.XXXX je neplatná
(výrokII.).Svojerozhodnutiesúdodôvodniltým,žežalovanýakoveriteľ neposkytolžalobkynipeniazezo
zmluvy o pôžičke, a teda právny vzťah z pôžičky medzi účastníkmi nevznikol, preto je zmluva o pôžičke
pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Vzhľadom na neplatnosť zmluvy
o pôžičke nemôže byť platná ani záložná zmluva, ktorá má vo vzťahu k zmluve o pôžičke akcesorickú

povahu a sleduje z hľadiska platnosti jej právny osud.

10. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 16Co/125/2016-571 zo
dňa 25.10.2016 zrušil rozsudok okresného súdu č.k. 4C/69/2012-578 zo dňa 09.12.2015. Odvolací
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na prvý rozsudok okresného súdu zo dňa 27. 10.

2009, v ktorom sa súd podrobne zaoberal skúmaním neplatnosti oboch zmlúv ku dňu uzavretia ako
aj námietkou žalobkyne, že peniaze si nikdy nepožičala a reálne ich nikdy neprevzala. Pritom súd
dospel k záveru, že žalobkyňa v plnom rozsahu vedela, že dochádza k uzavretiu zmluvy o pôžičke,
čo je jej obsahom a dôsledkom, a že sa stáva dlžníkom v rozsahu 800 000 Sk. Preto zamietol žalobu
o určenie absolútnej neplatnosti zmluvy o pôžičke. V tomto rozsahu bolo rozhodnutie okresného súdu

potvrdené i Krajským súdom v Banskej Bystrici, rozsudkom č.k. 12Co/395/2009-298 zo dňa 18.02.2010,
vktoromkrajskýsúdkonštatoval,žepredmetomkonaniabolourčenieneplatnostidvochzmlúvzdôvodu,
ktorý bol presne špecifikovaný a ktorý sa týkal absolútnej neplatnosti, pretože žalobkyňa mala uzavrieť
zmluvy pod nátlakom, teda neprejavila v rámci konania o nich a všetkých právnych úkonoch svoju
slobodnú vôľu a najviac predmet zmluvy, teda pôžička finančných prostriedkov nikdy nemala slúžiť jej

samotnej, keďže tieto finančné prostriedky sama neprevzala, nepoužila ich pre svoju potrebu, ale urobila
tak na žiadosť a pod nátlakom svojho druha, s ktorým mala maloleté dieťa. Uvedené právne závery
okresného a aj odvolacieho súdu neboli spochybnené ani rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, na základe ktorého síce došlo k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu ako i rozhodnutia
okresného súdu, ale zo zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Cdo 10/2010 zo dňa

26.03.2012 vôbec nevyplýva spochybnenie dosiaľ účinných právnych záverov okresného a krajského
súdu týkajúcich sa odovzdania finančných prostriedkov žalobkyni. K zrušeniu rozhodnutí súdov nižšieho
stupňa došlo len v rozsahu, že okresný, a teda i krajský súd skúmal platnosť zmluvy iba ako o celku
a nerozhodol čo i len o čiastočnej neplatnosti zmluvy o pôžičke. Najvyšší súd nespochybnil právne
závery okresného a krajského súdu, že v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy vzťahy

medzi žalobkyňou a V. M. neboli narušené, žalobkyňa nemala mať aké obavy a v žiadnom prípade je
vzťah medzi ňou a V. M. nebol vzťahom podriadenosti voči nemu, na základe čoho by V. M. mohol
použiť akékoľvek donucovacie prostriedky psychického nátlaku smerujúce k uzavretiu zmlúv. Krajský
súd vytkol okresnému súdu, že v odvolaním napadnutom rozsudku sa žiadnym spôsobom nevysporiadal
s právnymi závermi okresného a krajského súdu, ale najmä Najvyššieho súdu. Ak aj okresný súd

dospel na základe vykonaného dokazovania k iným skutkovým zisteniam a z toho vyvodil iné právne
závery, bolo jeho povinnosťou uviesť, na základe akých okolností sa odklonil od doposiaľ uvedeného
konania vo veci. Okresný súd nepredvídateľne zopakoval dokazovanie, ktoré samo osebe a ani závery
z neho vyvodené neboli nadriadenými súdmi spochybnené, bez uvedenia dôvodov a naopak nevykonal
dokazovanie, na ktoré bol zaviazaný právnym záverom Najvyššieho súdu. Odvolací súd preto opätovne

poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a jeho odôvodnenie, ktoré je pre okresný súd vo forme
jeho právneho záveru záväzné.11. Súd vo veci opätovne vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu, rozsudkom
okresného súdu č.k. 4C/198/2006-272 zo dňa 27.10.2009, rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici č.k. 12Co/395/2009-298 zo dňa 18.02.2010, uznesením Najvyšší súd Slovenskej republiky

sp. zn. 1 M Cdo 10/2010 zo dňa 31.01.2012 v spojení s uznesením zo dňa 26.03.2012, opätovným
výsluchom strán sporu a svedkov, rozsudkom okresného súdu č.k. 4C/69/2012-578 zo dňa 09.12.2015,
uznesením Krajský súd v Banskej Bystrici č.k. 16Co/125/2016-571 zo dňa 25.10.2016, listinnými
dôkazmi obsiahnutými v spise, pričom na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový
stav veci:

12. Strany sporu uzavreli dňa XX.XX.XXXX Zmluvu o pôžičke a Záložnú zmluvu. Podpis dlžníka
(žalobkyne) na zmluve bol notársky osvedčený. Podľa Zmluvy o pôžičke veriteľ (žalovaný) požičiava
dlžníkovi (žalobkyni) sumu 800 000 Sk na dobu od 14.05.2002 do 14.11.2002. Dlžník sa zaväzuje,
že uvedenú sumu vráti veriteľovi najneskôr do 14.11.2002 a pre prípad nesplnenia tejto povinnosti
ručí za jej splnenie zriadením záložného práva k nehnuteľnosti na základe záložnej zmluvy, ktorá tvorí

neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy v prospech veriteľa. Zároveň sa účastníci Zmluvy o pôžičke dohodli,
že dlžník je povinný zaplatiť 3% mesačne zo sumy 800 000 Sk v prípade, že pôžičku nesplatí do
14.11.2002 (čl. III.). Po tomto termíne je veriteľ oprávnený uplatniť si záložné právo voči dlžníkovi. Podľa
čl. IV. bod 1 Zmluvy o pôžičke, dlžník dňom podpísania zmluvy potvrdzuje prevzatie pôžičky vo výške
800 000 Sk. Záložná zmluva sa týka bytu č. XX na X. poschodí obytného domu súp. č. XXXX na W.

ceste č. XX v A. A. spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu a
pozemku. Záložné právo sa zriaďuje vo výške poskytnutej pôžičky a predstavuje sumu 800 000 Sk. Na
zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa (žalovaného) v sume 800 000 Sk z titulu uvedenej pôžičky
záložca (žalobkyňa) dáva do zálohu svoju nehnuteľnosť a zriaďuje k nej záložné právo pre záložného
veriteľa, ktorý toto právo prijíma. Obe zmluvy obsahujú klauzulu, že účastníci zmluvu prečítali, jej obsahu

porozumeli, vyjadruje ich slobodnú a vážnu vôľu, neuzatvárajú ju v tiesni ani za nápadne nevýhodných
podmienok, na znak čoho ju predpísaným spôsobom podpísali.

13. Záložná zmluva zo dňa XX.XX.XXXX bola zavkladovaná dňa XX.XX.XXXX. Pre nesplatenie pôžičky
došlo k realizácii zabezpečenia pohľadávky záložnou zmluvou a k dobrovoľnej dražbe. Podľa notárskej

zápisnice JUDr. Ježkovej dňa 17.07.2006 pod sp. nn. N 109/2006, Nz 28009/2006 a MCRIs 27969/2006
sa vydražiteľom stala V. T., v prospech ktorej bolo vlastnícke právo zapísané do katastra nehnuteľností
ku dňu 17.07.2006.

14. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáha určenia neplatnosti Zmluvy o pôžičke a Záložnej zmluvy z

týchto dôvodov: 1/ k podpísaniu zmluvy bola donútená V. M., 2/ peniaze uvedené v zmluve o pôžičke
si nikdy nepožičala a reálne ich neprevzala, 3/ z dôvodu neprimerane vysokých úrokov uvedených v
Zmluve o pôžičke.

15. Žalobkyňa podala určovaciu žalobu za platnosti a účinnosti zákona 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok. Podľa § 80 písm. c/ OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä
o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Bolo
preto potrebné zaoberať sa otázkou danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. V
nadväznosti na prvší právny záver okresného súdu a následný právny záver Najvyššieho súdu SR, má
súd zato, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti oboch zmlúv. Pri zmluve o

pôžičke je naliehavosť právneho záujmu na určenie jej neplatnosti daná tým, že dlžník by nebol touto
zmluvou o pôžičke viazaný a nebol by viazaný vrátením dlžnej sumy. Keďže záložná zmluva má vo vzťah
k zmluve o pôžičke akcesorickú povahu a sleduje z hľadiska platnosti osud hlavného záväzku, je daný
naliehavý právny záujem aj na určení neplatnosti záložnej zmluvy.

16. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že peniaze zo zmluvy o pôžičke si od žalovaného nikdy nepožičala,
reálne ich neprevzala, ale tieto si požičal a prevzal V. M. a ďalej o námietku, že k podpísaniu zmlúv bola
donútená V. M., v tomto smere považuje súd za potrebné zdôrazniť, že týmito námietkami žalobkyne sa
súd už zaoberal vo svojom prvom rozsudku č.k. 4C/198/2006-272 zo dňa 27.10.2009, ktorým žalobu
zamietol.

16.1. V konaní vedenom pod pôvodnou sp. zn. 4C/198/2006 bolo na základe vykonaného dokazovania
zistené a preukázané, že žalobkyňa v plnom rozsahu vedela, že dochádza k uzavretiu zmluvy o
pôžičke, čo je jej obsahom a dôsledkom (ako aj záložnej zmluvy) a že sa stáva dlžníkom v rozsahu800 000 Sk vo vzťahu k veriteľovi. Zmluva o pôžičke ako aj záložná zmluva boli v písomnej forme
vyhotovené advokátom JUDr. M. v jeho advokátskej kancelárii (na čo poukázal žalovaný v podaní zo
dňa 31.10.2006 na čl. 28, ako aj opakovane na pojednávaní dňa 16.3.2007, kde priamo uviedol, že tam

bola prítomná aj žalobkyňa, pričom žalovaný podpisoval zmluvy priamo pred advokátom). Žalobkyňa
obe zmluvy podpísala pred notárom, ktorý osvedčil pravosť jej podpisu. Napriek týmto preukázateľným
skutočnostiam žalobkyňa na pojednávaní dňa 16.03.2007 na konkrétnu otázku, kde boli podpísané
zmluvy uviedla, že si na to nepamätá. Napriek tomu, že bolo preukázané, že zmluvy boli vyhotovené
advokátom, kde bola prítomná aj žalobkyňa, boli podpísané žalobkyňou pred notárom, pričom ani

u advokáta ani u notára V. M. nebol prítomný, žalobkyňa tvrdila, že si peniaze nepožičala, ani ich
neprevzala a navyše tvrdila, že konala z donútenia a pod nátlakom, pričom je zrejmé, že ani pri
vyhotovení zmluvy ani pri ich podpisovaní reálne nátlak na ňu zo strany V. M. vyvíjaný byť nemohol
a ani nebol. Žalovaný v konaní tvrdil, že peniaze vyplatil do rúk žalobkyne priamo v budove notára
na chodbe. Aj zo zmluvy o pôžičke (čl. IV. bod 1) vyplýva, že dlžník dňom podpisu zmluvy potvrdzuje
prevzatie pôžičky vo výške 800 000Sk od veriteľa. Podľa názoru súdu bolo rozporuplné, že žalobkyňa

na pojednávaní dňa 16.03.2007 si nepamätala kde zmluvy boli podpísané, ale napriek tomu tvrdila, že
peniaze v tom istom čase a na tom istom mieste neprevzala. Žalobkyňa si tak sama protirečila, keď
na jednej strane si nepamätala ani len kde podpisovala zmluvy (čo je preukázané, že u notára), ale na
druhej strane si jasne spomína, že peniaze v budove notára neprevzala.

16.2.SkutočnosťodovzdaniapeňazížalovanýmžalobkynipotvrdilsvedeckyV.K.,ktorýuviedol,ženebol
osobne prítomný pri podpisovaní zmluvy, ale bol so žalovaným (jeho strýkom) na notárskom úrade v
Banskej Bystrici, kde zostal na chodbe, pričom žalobkyňa išla dnu so žalovaným, kde pravdepodobne
došlo k podpísaniu zmlúv, pričom osobne videl ako žalovaný odovzdal žalobkyni peniaze a potvrdil,
že k odovzdaniu peňazí došlo na chodbe v budove notárskeho úradu pred kanceláriou notára. Kedy

došlo k odovzdaniu peňazí si s odstupom času nespomenul, pričom na výsluchu dňa 07.05.2008
(čl. 175 spisu) uviedol, že to bolo pred 2-3 rokmi, čo súd vzhľadom na odstup času považuje za
irelevantné a nespochybňujúce jeho výpoveď. Naopak za nedôveryhodnú považoval súd výpoveď
svedka J. X. na pojednávaní dňa 25.01.2008 (čl. 151 spisu), ktorý v tom čase sa zrazu zjavil ako svedok
vypovedajúci v prospech žalovaného, pričom nikdy predtým ani nijakými inými osobami nebol označený

ako osoba, ktorá mala byť prítomná tiež pri odovzdávaní peňazí v budove notára. Žalobkyňa prítomná
na pojednávaní však napriek tomu nespochybnila výpoveď tohto svedka a ani mu nepoložila žiadne
otázky, jedine podotkla tú skutočnosť či sama mala ísť so sumou 800 000 Sk, vzhľadom k tomu že
svedok uviedol že tam mala byť asi sama.

16.3. V konaní bol vypočutý aj svedok V. M., ktorý na pojednávaní dňa 24.03.2009 (čl. 214 spisu) uviedol,
že to on mal záujem o peniaze, nakoľko v tom čase žil so žalobkyňou, kupovali spolu byt a spolu aj
podnikali. Na zabezpečenie tohto podnikania potrebovali peniaze. Svedok prišiel s návrhom na pôžičku
od žalovaného, pričom sa nevedel vyjadriť ohľadne toho, či išlo o prvú pôžičku. Vzťahy medzi ním a
žalobkyňou boli v tom čase normálne, nakoľko spolu zakladali firmu. Svedok sa zaujímal aj o to, či by

bolo možné získať pôžičku bez toho aby bol založený byt, avšak žalovaný mu uviedol, že to slúži ako
záruka pre splácanie. Ohľadne skutočnosti či žalobkyňa mala nejaké námietky voči samotnej pôžičke
sa V. M. nevedel vyjadriť. Na otázku či žalobkyňu nútil nejakým spôsobom, aby uzatvorila zmluvu o
pôžičke uviedol, že určite nie, ani sa jej nevyhrážal ani nevyvíjal psychický nátlak, nakoľko ani nemal
ako. Na otázku či žalobkyňa chcela založiť svoj byt uviedol, že vlastne peniaze si požičal on, jemu

dala žalobkyňa k dispozícii byt, peniaze boli aj priamo jemu odovzdané, z týchto peňazí žalobkyňa
nemala žiadne finančné prostriedky. Peniaze boli vyplácané po zavkladovaní zmluvy na kataster priamo
jemu na parkovisku neďaleko katastra. Peniaze svedok aj splácal, pričom splácal aj iné pôžičky v
splátkach, pričom niektoré boli žalovanému aj splatené. Ďalej z výpovede svedka vyplynulo, že prítomný
pri zavkladovaní záložnej zmluvy bol on, žalovaný a žalobkyňa, pričom on čakal vonku a v budove

katastra bola žalobkyňa. Na otázku či žalobkyňa mala nejaké námietky ohľadne toho, že svedok prevzal
peniaze uviedol že nie, nakoľko išlo k pôžičku pre neho, on vybavoval pôžičku, on ju prevzal a aj ju
potom splácal. V kontexte na to, kto, kedy, kde prevzal peniaze od žalovaného sa súd zaoberal aj
vzťahom medzi V. M. a žalobkyňou, najmä či žalobkyňa mohla byť V. M. donútená k uzavretiu zmlúv
a následne obmedzená v prevzatí peňazí. Z výpovede V. M. aj žalovaného vyplynulo, že V. M. mal od

žalovaného požičané viackrát rôzne sumy peňazí. Aj splácanie dlhov V. M.alovanému súd vyhodnotil
ako neprehľadné a s určitosťou nepreukázateľné aké sumy, v akom rozsahu V. M. splatil vo vzťahu ku
ktorým svojim pôžičkám. I keď uvádzal a preukazoval, že 700 000 Sk zaplatil žalovanému prevodom
z účtu a ďalších 300 000 Sk v hotovosti, to žeby to mala byť pôžička žalobkyne uvádzal až v čase,keď už na súde bola napadnutá neplatnosť zmluvy o pôžičke. Svedok však preukázať skutočnosť, že
vrátil žalovanému 300 000 Sk nevedel, ohľadne toho uvádzal, že nikdy neboli vystavované doklady
od žalovaného ohľadne vrátenia peňazí. Poukazoval na to, že aj priebežne vracal žalovanému dlh v

splátkach po 50 000 Sk mesačne, pričom ani túto skutočnosť svedok nevedel potvrdiť, pretože vraj
ani ohľadne tejto skutočnosti žalovaný žiadny doklad svedkovi nevystavoval. Keďže svedok mal od
žalovaného taktiež osobne požičané peniaze, jeho výpoveď ohľadne prevzatia peňazí od žalovaného na
vedľajšom parkovisku Správy katastra Banská Bystrica, čo mohlo ísť o prevzatie peňazí z úplne iného
právneho vzťahu, nebola podľa názoru súdu preukazom toho, že žalovaný priamo žalobkyni peniaze

reálne neodovzdal. Pokiaľ však samotná žalobkyňa umožnila, aby peniaze od žalovaného prevzal V. M.,
ide už o dohodu nad rámec úpravy zmluvy o pôžičke, čo nemôže mať vplyv na jej platnosť. Vzhľadom na
predmet sporu, ktorým je neplatnosť právneho úkony (zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy) ani spôsob
splácania pôžičky, či dokonca splatenie celého dlhu nemá právny význam pre posúdenie predmetu
sporu. Predmetom skúmania neplatnosti zmluvy o pôžičke musia byť reálne dôvody existujúce ku dňu
uzavretia zmluvy, t.j. ku dňu XX.XX.XXXX.

16.4. Pre posúdenie platnosti zmlúv za najdôležitejšiu okolnosť považoval súd tú okolnosť, či k
podpísaniu zmlúv bola žalobkyňa donútená V. M. alebo nie a teda, či právny úkon bol urobený
slobodne a vážne. Ohľadne posúdenia tejto skutočnosti súd posudzoval vzťah žalobkyne a V. M. v čase
podpisovania zmlúv. Z pripojeného spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 32P/182/2002 súd

zistil, že žalobkyňa sa domáhala úpravy práv a povinností k maloletému synovi N. M.. V návrhu zo dňa
31.05.2002 žalobkyňa uviedla, že maloletý pochádza z mimomanželského vzťahu, pričom otec (V. M.)
javí o dieťa záujem, žije vo Fiľakove, ona a maloletým žije v 3-izbovom byte v Banskej Bystrici. Zo správy
Okresného úradu v Banskej Bystrici zo dňa 17.07.2002 (čl. 23 spisu) o prešetrení pomerov v rodine
dieťaťa vyplynulo, že šetrenie bolo vykonané v popoludňajších hodinách, v čase šetrenia bola prítomná

matka, maloletý aj otec, ktorý býva vo Fiľakove. Otec uviedol, že syna navštevuje tak často, ako sa len
dá. Rodičia sú schopní rodičovskej dohody. Na pojednávaní dňa 18.07.2002 samotná žalobkyňa uviedla,
že maloletý pochádza z mimomanželského vzťahu, s otcom nežili v spoločnej domácnosti, otec o dieťa
prejavuje záujem, navštevuje ho podľa jeho časových možností, niekedy aj trikrát do týždňa, dieťa má k
otcovi dobrý vzťah, neodmieta ho. Aj otec na pojednávaní 18.07.2002 potvrdil, že s matkou nikdy nežili

v spoločnej domácnosti, o dieťa prejavuje záujem, je s ním v kontakte. Žalobkyňa na pojednávaní dňa
18.7.2002 uviedla, že dlhy, pôžičky nemá, rovnako aj V. M. uviedol, že dlhy nemá, má pôžičku 300 000
Sk v Prvej stavebnej sporiteľni. Súd v tomto konaní rozhodol tak, že maloleté dieťa zveril do výchovy
opatery matky a výživné na maloletého stanovil vo výške 1 000 Sk mesačne od 01.08.2002, pričom
účastníci sa vzdali práva podať vo veci odvolanie.

16.5.Súdkonštatoval,žezceléhokonaniažalobkyneaV.M.vkonanísp.zn.32P/182/2002,zožiadneho
vyjadrenia nevyplynulo, že by vzťah medzi nimi ako rodičmi bol narušený, právo naopak, z tohto konania
vyplýva, že mali dobrý vzťah. V celom spise nie je najmenšia zmienka o tom, žeby ich vzťah bol narušený
alebo žeby sa žalobkyňa V. M. bála. Súd preto neuveril tvrdeniam žalobkyne, že V. M. bol voči nej

agresívny, žeby ju citovo či fyzicky vydieral a robil na ňu nátlak akýmkoľvek spôsobom (žalobkyňa
poukazovala na to, že jej chcel zobrať dieťa) a neuveril ani tvrdeniu žalobkyne, že aj pri uzatváraní
zmluvy o pôžičke by V. M. robil na ňu akýkoľvek nátlak, ale uveril výpovedi V. M., ktorý na pojednávaní
dňa 24.03.2009 uviedol, že vzťah medzi ním a žalobkyňou bol normálny, nakoľko zakladali firmu a že za
účelom získania peňazí formou pôžičky túto uzatvorila žalobkyňa bez toho, aby V. M. žalobkyňu k tomu

akýmkoľvek spôsobom nútil. Z ďalších konaní pred Okresným súdom Banská Bystrica ohľadne úpravy
práv a povinností k maloletému však už vyplynulo, že vzťahy medzi rodičmi sa zhoršili a v roku 2006
bol V. M. 31.03.2006 podaný návrh ohľadne zmeny výchovného prostredia, ktorým sa domáhal zverenia
maloletého do svojej osobnej starostlivosti. V roku 2006 podala matka dokonca trestné oznámenie na
otca, pričom zo zápisnice o trestnom oznámení z 25.08.2006 vyplýva, že v tejto zápisnici už poukazuje

na psychický nátlak a vyhrážky ohľadne podpísania zmluvy o pôžičke. Rovnako narušený vzťah medzi
rodičmi maloletého je zrejmý aj z ďalších konaní ohľadne úpravy práv a povinností k maloletému dieťaťu
(vedené Okresným súdom Banská Bystrica sp. zn. 31P/12/2007, 32P/340/2008). Ide však už o konania
z času podania žaloby ohľadne určenia neplatnosti zmlúv (žaloba bola podaná 31.08.2006). Je zrejmé,
že vo všetkých podaniach už žalobkyňa poukazuje na psychický nátlak a vyhrážky V. M., nakoľko v tom

čase už bol realizovaný záloh zo záložnej zmluvy a žalobkyňa stratila vlastníctvo k predmetu záložného
práva (byt v A. A., W. cesta XX). Aj z výpovedi žalobkyne v trestnom konaní vyplynulo, že peniaze z
pôžičky boli investované do firmy, kde samotná žalobkyňa aj pracovala.16.6. Čo sa týka výpovede svedkov, ktoré mali preukazovať psychický nátlak V. M. na žalobkyňu
pri podpisovaní zmlúv, tieto súd nepovažoval za vierohodné. Svedkyňa V. M., ktorá podala písomné
prehlásenie z 30.12.2008 (čl. 190 spisu) napriek tomu, že bola volaná ako svedkyňa a v podstate

nemohla mať vedomosť ohľadne toho čoho sa jej svedecká výpoveď mala týkať, v písomnom vyjadrení
konkrétne uviedla uvádza, že V. M. nútil žalobkyňu podpísať zmluvu a že táto zmluva mala byť
podpísaná a peniaze požičané len na 1 mesiac. Aj výpoveď D. B. z pojednávania 26.05.2009 (čl. 231
spisu) je nevierohodná vzhľadom k tomu, že uviedla že z mobilného telefónu počula ako V.J. kričal na
žalobkyňu, aby si pohla na podpis zmluvy, lebo jej ináč rozbije nos a že sa jej tiež vyhrážal, že jej zoberie

syna, pričom V. M. mal byť dole v aute. Táto svedkyňa tiež uviedla, že žalobkyňa sa V. M. zrejme bála.
Vzhľadom k okolnostiam, ktoré svedkyňa uviedla, že to počula len z telefónu, ktorý žalobkyňa mala držať
ďalej od tela, výpoveď tejto svedkyne nie je dôveryhodná.

16.7. Súd tak usúdil, že pokiaľ aj medzi žalobkyňou a V. M. v minulosti boli nezhody, tieto nezhody určite
neboli takého závažného rozsahu, žeby sa žalobkyňa V. M. výslovne bála, o čom svedčí aj tá skutočnosť,

že samotná žalobkyňa na pojednávanie dňa 24.03.2009, kedy bol ako svedok vypočutý V. M., prišla s
ním spolu v aute, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že samotný V. M. po skončení výsluchu pri odchode
z pojednávacej miestnosti sa obrátil na žalobkyňu s tým, či má počkať vonku a na otázku z akého
dôvodu prišli spoločným autom žalobkyňa uviedla, že nemala na výber ako prísť. Pojednávanie však
bolo vytýčené až na 10:30 a žalobkyňa sa mohla naň dostaviť aj hromadným dopravným prostriedkom

resp. so svojou právnou zástupkyňou.

16.8. Na základe vykonaného dokazovania v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 4C/198/2006 dospel
súd ku konečnému záveru, že v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy vzťahy medzi
žalobkyňou a V. M. neboli narušené, žalobkyňa nemala mať aké obavy a v žiadnom prípade vzťah medzi

ňou a V. M. nebol vzťahom podriadenosti žalobkyne voči nemu, na základe čoho by V. M. mohol použiť
akékoľvek donucovacie prostriedky psychického nátlaku smerujúce k uzavretiu zmlúv. Reálne nebol
preukázaný žiadny nátlak. Žalobkyňa vedome na základe vlastnej slobodnej vôle uzatvárala zmluvy
s tým, že budú aj v prospech V. M., za účelom spoločného podnikania, preto je v plnom rozsahu
zodpovedná za dôsledky vyplývajúce z uvedených zmlúv.

17. Z vyššie uvedeného vyplýva, že už v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 4C/198/2006 bola
riešená otázka odovzdania pôžičky žalobkyni ako aj otázka, aký vzťah mali medzi sebou žalobkyňa aj jej
vtedajšídruhV.M.,ktorésúdposudzovalkudňuuzavretianapadnutých(sporných)zmlúv.Nadriadenými
súdmi nebol spochybnený právny záver okresného súdu ohľadom odovzdania finančných prostriedkov

žalobkyni, ani záver o tom, že v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy vzťahy medzi
žalobkyňouaV.M.nebolinarušené,nažalobkyňunebolvyvíjanýžiadennátlakabyzmluvysožalovaným
uzavrela. K zrušeniu rozsudku okresného súdu č.k. 4C/198/2006-272 zo dňa 27.10.2009 a rozsudku
krajského súdu č.k. 12Co/395/2009-298 zo dňa 18.02.2010 Najvyšším súdom SR došlo len preto, že
okresný, a teda i krajský súd skúmal platnosť zmluvy iba ako o celku a nerozhodol čo i len o čiastočnej

neplatnosti zmluvy o pôžičke. Najvyšší súd SR uviedol, že žalobkyňa sa pôvodne domáhala rozhodnutia
o absolútnej neplatnosti zmluvy z dôvodu absencie slobodnej vôle podľa § 37 Občianskeho zákonníka,
avšak neskôr svoj návrh rozšírila o namietané dôvody neplatnosti právnych úkonov pre neprimeranosť
dohodnutejvýškyúrokovzomeškania,ktorámábyťvrozporesdobrýmimravmipodľa§39Občianskeho
zákonníka. Okresný súd však zamietol žalobu o určenie absolútnej neplatnosti právnych úkonov (oboch

zmlúv), avšak rozhodoval iba o absolútnej neplatnosti podľa § 37 Občianskeho zákonníka, pričom
k prípadnej neplatnosti, hoci len časti zmluvy o pôžičke podľa § 39 sa vyjadril iba hypoteticky, bez
konštatovania a odôvodnenia právneho záveru a vo vzťahu k tejto časti rozšíreného návrhu nevykonával
nijaké dokazovanie.

18. Súd preto v ďalšom vychádzal zo svojho prv vysloveného právneho záveru a tento vzal za základ
pre svoje nové rozhodnutie v danom spore.

19. Aj po vrátení veci okresnému súdu Najvyšším súdom SR na ďalšie konanie žalobkyňa zotrvala na
svojich predchádzajúcich tvrdeniach. Naďalej uvádzala, že zmluvy sú neplatné, nakoľko ich podpísala

pod nátlakom svojho vtedajšieho druha V. M., že peniaze zo zmluvy o pôžičke jej vyplatené neboli,
že pôžičku si zobral V. M., že úroky v zmluve o pôžičke sú neprimerane vysoké. Súd vo veci doplnil
dokazovanie, pričom zistil nasledovné:20. Žalobkyňa naďalej tvrdila, že peniaze jej žalovaným neboli odovzdané. Čo sa týka úrokov
dojednaných v čl. III. Zmluvy o pôžičke uzavretej dňa XX.XX.XXXX, vo výške 3 % mesačne, žalobkyňa
uviedla, že tieto úroky v ročnom súhrnne predstavujú 36 %, že podľa jej názoru predstavuje úžeru.

Na otázku súdu, či tieto úroky je potrebné chápať ako úroky z pôžičky resp. ako úroky z omeškania
resp. ako prípadné iné zmluvné dojednanie žalobkyňa uviedla, že sa k tomu nevie vyjadriť, nakoľko
ako doposiaľ uvádzala, zmluvu podpísala pod psychickým nátlakom zo strany svojho bývalého druha p.
M.. Nevie si konkrétne spomenúť ani na okolnosti podpísania zmluvy, kde, kedy a za akých okolností
zmluvy podpísala. Na doplňujúcu otázku súdu, či si zmluvu o pôžičke predtým ako ju podpísala prečítala,

žalobkyňa uviedla, že určite nie.

21. Žalovaný naďalej tvrdil, že peniaze osobne odovzdal žalobkyni za prítomnosti svojho synovca p.
K.. Súdu ďalej doložil listinné dôkazy preukazujúce, že s V. M. ako dlžníkom uzavrel dňa XX.XX.XXXX
Zmluvu o pôžičke, na základe ktorej dlžníkovi požičal 400 000 Sk na dobu 6 mesiacov, úrok bol
dohodnutý vo výške 6% mesačne, pričom na zabezpečenie pohľadávky sa dohodli na zriadení

záložného práva, ktorého predmetom bol OMV P. P ako aj dve zmenky, ktorými sa V. M. zaviazal zaplatiť
žalovanému sumu 105 000 Sk (zmenka vystavená dňa 29.10.2002) a sumu 110 000 Sk (zmenka splatná
dňa 26.11.2002) /č.l. 478-480 spisu/.

22. Svedok Q.. Q. Švarc uviedol, že si spomína na to, že v minulosti pripravoval a vypracovával zmluvy,

ktorésúpredmetomtohtokonania.Vtedyzastupovalžalovaného,avšaktentospisovýmateriálbolvroku
2013 skartovaný. Iné podrobnosti uviesť nevie. Na otázku právneho zástupcu žalobkyne, či si predsa len
nespomína na nejaké finále týkajúce sa vypracovania zmlúv napr. na záležitosti týkajúce sa prítomnosti
klientov pri podpise zmlúv, odovzdania reálnych súm peňazí, svedok uviedol, že pri najlepšej vôli si
na toto jednoducho spomenúť nedokáže, a to aj vzhľadom na odstup času ktorý odvtedy uplynul a

vzhľadom na skartáciu materiálov. Na následnú otázku právneho zástupcu žalobkyne, či si nepamätá či
by nejakým spôsobom žalobkyňa participovala v procese vypracovania zmlúv, svedok uviedol, že na toto
si jednoducho nedokáže spomenúť, keďže napr. v 90.-tych rokoch mal klienta, ktorému vypracovával
50 zmlúv. Nie je teda schopný si spomenúť a dať relevantnú odpoveď na položenú otázku. Uviedol,
že môže povedať len toľko, že meno C. mu niečo hovorí, avšak bližšie podrobnosti pri najlepšej vôli

uviesťjednoduchonedokáže.Nažiadosťprávnehozástupcužalobkynesúddozápisnicezpojednávania
zaprotokoloval, že svedok sa na predchádzajúcu otázku vyjadril v tom smere, že „meno C. mu niečo
hovorí, avšak neprišiel som s ňou do kontaktu“.

23. Súd opätovne vypočul svedka V. M.. Svedok uviedol, že peniaze od žalovaného si požičal on,

sám ich aj prevzal pred domom žalobkyne (na parkovisku pri Koimexe) a tieto aj vrátil. Žalobkyňa
ručila svojím bytom. Pôžičku splácal žalovanému v splátkach, ktoré nosil v hotovosti alebo ich posielal
iným spôsobom, o čom doklady nemá, poslednú splátku poslal žalovanému na účet dňa 03.02.2007.
Vyplateniu peňazí prevodom na účet žalovaného dňa 03.02.2007 predchádzalo stretnutie svedka
so žalovaným v pizzerii v Banskej Bystrici, kedy svedok odovzdal žalovanému asi 300 000 Sk. So

žalovaným sa dohodol, že potom ako mu pošle peniaze, celá záležitosť sa ukončí a žalovaný predpíše
byt na žalobkyňu. Ďalej svedok uviedol, že mal od žalovaného aj iné pôžičky, ktoré všetky boli splatené.

24. Z výpovede svedka A. C., syna žalobkyne vyplýva, že V. M. naliehal na žalobkyňu, aby podpísala
papier na základe ktorého on dostane peniaze od žalovaného, naliehal na ňu, že ak to nepodpíše, jemu

nič nevyjde a z tých peňazí vyrobí ďalšie peniaze. V. M. sa žalobkyni vyhrážal tiež tým, že jej zoberie
syna, svedkovho brata. Žalobkyňa takú sumu v živote nepotrebovala. Na otázku súdu, či bol prítomný
keď V. M. na jeho mamu naliehal, svedok odpovedal tak, že bol toho prítomný, odohralo sa to v kuchyni v
roku 2002. Na ďalšiu otázku súdu svedok uviedol, že matka sa takémuto naliehaniu nemala ako brániť,
nakoľko V. M.J. rodinu.

25. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

26. Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

27. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.28. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

29. Podľa § 41 Občianskeho zákonníka, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu,
je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za
ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

30. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

31. Na základe vykonaného dokazovania považoval súd za preukázané, že strany sporu uzavreli dňa

XX.XX.XXXX dve zmluvy, a to Zmluvu o pôžičke a Záložnú zmluvu. Na základe Zmluvy o pôžičke
žalovaný poskytol žalovanej pôžičku 800 000 Sk na dobu od 14.05.2002 do 14.11.2002. Žalobkyňa sa
zaviazala pôžičku vrátiť žalovanému najneskôr do 14.11.2002 a pre prípad nesplnenia tejto povinnosti
ručila za jej splnenie zriadením záložného práva k nehnuteľnosti v jej vlastníctve na základe záložnej
zmluvy, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy o pôžičke. Podľa čl. III. Zmluvy o pôžičke (označený

ako úrok z omeškania) sa strany dohodli, že žalobkyňa zaplatí úrok vo výške 3% mesačne zo sumy
800 000 Sk v prípade, že pôžičku nesplatí do 14.11.2002. Po tomto termíne je veriteľ oprávnený
uplatniť si záložné právo voči dlžníkovi. Podľa čl. IV bod 1 Zmluvy o pôžičke, žalobkyňa potvrdila, že
dňom podpísania zmluvy prevzala pôžičku vo výške 800 000 Sk. Záložná zmluva sa týka bytu č. XX
na 3. poschodí obytného domu súp. č. XXXX na W. ceste č. XX v A. A. spolu so spoluvlastníckym

podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu a pozemku. Záložné právo bolo zriadené vo
výške poskytnutej pôžičky a predstavuje sumu 800 000 Sk. Na zabezpečenie pohľadávky záložného
veriteľa (žalovaného) v sume 800 000 Sk z titulu pôžičky záložca (žalobkyňa) dala do zálohu svoju
nehnuteľnosť a zriadila k nej záložné právo pre záložného veriteľa. Obe zmluvy obsahujú klauzulu, že
účastníci zmluvu prečítali, jej obsahu porozumeli, vyjadruje ich slobodnú a vážnu vôľu, neuzatvárajú ju

v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, na znak čoho ju predpísaným spôsobom podpísali.
Podpis dlžníka (žalobkyne) na zmluve bol notársky osvedčený. Tieto skutočnosti medzi stranami sporu
sporné neboli.

32. Napriek tomu, že zo zmluvy o pôžičke vyplýva, že žalobkyňa prevzala sumu 800 000 Sk, tvrdila,

že uvedenú sumu neprevzala a ďalej, že zmluvu resp. zmluvy uzavrela pod nátlakom, ktorý bol na ňu
vyvíjaný zo strany jej vtedajšieho druha V. M., s ktorým má syna. Žalovaný tieto tvrdenia žalobkyne
považoval za nepravdivé.

33. Odovzdanie finančných prostriedkov zo zmluvy o pôžičke žalobkyni bolo preukázané už v konaní

vedenom pod pôvodnou sp. zn. 4C/198/2006, a to svedeckou výpoveďou V. K., ktorý uviedol, že bol so
žalovaným na notárskom úrade Banskej Bystrici, kde boli zmluvy podpísané, pričom osobne videl ako
žalovanýpeniazeodovzdalžalobkyni.Zároveňbolopreukázané,žeV.M.unotáranebolprítomný.Pokiaľ
V. M. tvrdil, že peniaze zo zmluvy o pôžičke prevzal od žalovaného on sám na vedľajšom parkovisku
Správy katastra Banská Bystrica, vzhľadom k tomu, že taktiež mal od žalovaného osobne požičané

peniaze, toto jeho tvrdenie ohľadom osobného prevzatia peňazí súd vyhodnotil tak, že mohlo ísť o
prevzatie peňazí z úplne iného právneho vzťahu so žalovaným a takéto tvrdenie V. M. nie je preukazom
toho, že by žalovaný peniaze neodovzdal priamo žalobkyni. Tvrdenie žalobkyne, že osobne neprevzala
peniaze zo zmluvy o pôžičke bolo spochybnené samotnou žalobkyňou, keď na jednej strane tvrdila, že
si nepamätá ani len, kde boli zmluvy podpísané (hoci preukázateľne boli podpísané pred notárom), no

na druhej strane tvrdila, za peniaze v tom istom čase a na tom istom mieste neprevzala. Tým si vlastne
žalobkyňa sa na protirečila.

34. Ani doplneným dokazovaním (po vrátení veci Najvyšším súdom SR) nebolo preukázané tvrdenie
žalobkyne, že peniaze od žalovaného neprevzala. K tejto otázke bol opätovne vypočutý V. M., ktorého

výpoveď sa zhodovala s jeho prvšou výpoveďou, ohľadom ktorej dospel súd v zásade k záveru, že
ak aj prevzal od žalovaného nejakú finančnú hotovosť, mohlo ísť o iný zmluvný vzťah medzi svedkom
a žalovaným. Žalovaný doložil súdu listinné dôkazy, a to zmluvu o pôžičke zo dňa XX.XX.XXXX a
dve zmenky (jedna vystavená dňa XX.XX.XXXX a druhá dňa XX.XX.XXXX), čím mal súd preukázanétvrdenie žalovaného, že V. M. požičal finančné prostriedky. V nadväznosti na predložené listinné dôkazy
tak súd naďalej zastáva svoj prvší záver, že pokiaľ V. M. tvrdil, že prevzal od žalovaného peniaze na
vedľajšom parkovisku Správy katastra Banská Bystrica, mohlo ísť o prevzatie peňazí z úplne iného

právneho vzťahu so žalovaným. Napriek tomu, že listinné dôkazy sú datované neskorším dátumom než
sporná zmluva o pôžičke uzatvorená medzi žalovaným a žalobkyňou, minimálne v prípade zmeniek
nie je vylúčené, že tieto boli vystavené až dodatočne, pričom finančné prostriedky mohol žalovaný
poskytnúť V. M. už skôr (na spomínanom parkovisku). Ani listinný dôkaz predložený žalobkyňou, z
ktorého vyplýva, že z účtu matky V. M. bola na účet žalovaného dňa 02.02.2007 prevedená suma

700 000 Sk (č.l. 495 spisu), ktorý listinný dôkaz podľa žalobkyne potvrdzuje, že peniaze zo spornej
zmluvy o pôžičke prevzal resp. pôžičku si zobral V. M. resp. že za ňu pôžičku vyplatil, keďže ich takýmto
spôsobom (bezhotovostným prevodom) žalovanému vrátil, podľa názoru súdu toto tvrdenie žalobkyne
nepreukazuje. Táto transakcia nie je nijakým spôsobom identifikovaná, nevyplýva z nej, že by malo ísť
o vrátenie konkrétnej pôžičky zo zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa XX.XX.XXXX,
a teda mohlo ísť o vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých žalovaným V. M. z iného zmluvného

vzťahu resp. z iných zmluvných vzťahov. Pokiaľ ide o svedka Q.. Q. M. tento vypovedal k okolnostiam
prípravy sporných zmlúv. S istotou potvrdil, že tieto zmluvy vypracoval (to napokon medzi stranami ani
nebolo sporné). Pokiaľ však ide o bližšie okolnosti vypracovania zmlúv, nevedel si na ne s odstupom
času spomenúť. Nevedel sa teda vyjadriť k otázke, či žalobkyňa participovala pri príprave zmlúv, ani
k otázke prítomnosti klientov pri podpise zmlúv. V závere podľa zápisnice, v ktorej je protokolovaná

výpoveď svedka, mal uviesť, že „meno C. mi niečo hovorí, avšak neprišiel som s ňou do kontaktu“.
Treba však uviesť, že takto svedok odpovedal až na v poradí tretiu položenú otázku právneho zástupcu
žalobkyne k okolnostiam vypracovania zmlúv. Vyhodnocujúc celkovú výpoveď svedka súd nenadobudol
presvedčenie v tom zmysle, žeby tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa s ním bola u advokáta, keď zmluvy
podpisoval, bolo nepravdivé. Svedok totiž jednoznačne neuviedol, že tam žalobkyňa nebola. V spojitosti

s výpoveďou samotnej žalobkyne, ktorá v konaní ako pôvodne, tak aj po vrátení veci Najvyšším súdom
SR uvádzala, že si nevie konkrétne spomenúť na okolnosti podpísania zmluvy, kde, kedy a za akých
okolností zmluvy podpísala, súd považoval za pravdivé tvrdenie žalovaného, ktorého opak bezo sporu
ani doplneným dokazovaním nebol preukázaný.

35. Vykonaným dokazovaním súd nepovažoval za preukázané ani tvrdenie žalobkyne, že zmluvy
uzavrela pod nátlakom. Súd poukazuje na svoje predchádzajúce zistenia a právny záver, keď nebol
preukázaný reálny nátlak V. M. na žalobkyňu pri samotnom uzatvorení sporných zmlúv, keďže nebol
prítomný ani u advokáta ani u notára. Rovnako nebolo ani preukázané, žeby v čase uzatvárania zmlúv
vzťahy medzi nimi boli narušené. Naďalej tak platia závery súdu konštatované v bode 16.4. až 16.8.

tohto odôvodnenia. Tieto neboli vyvrátené ani doplneným dokazovaním, keď súd ako svedka vypočul
syna žalobkyne A. C., ktorý uviedol, že V. M. naliehal na žalobkyňu, aby podpísala papier na základe
ktorého on dostane peniaze od žalovaného, vyhrážal sa jej tým, že jej zoberie syna, svedkovho brata.
Súd túto svedeckú výpoveď pokladal za nevierohodnú, a to vzhľadom k tomu, že svedok v čase keď
došlo k podpisu zmlúv a tomu predchádzajúcemu údajnému nátlaku V. M. na žalobkyňu jednak mal len

14rokovajednakzdôvodu,žejecelkomprirodzené,žesvedok,vtomčasemaloletédieťažijúcsmatkou
v spoločnej domácnosti, po celé tie roky zdieľal matkine obavy súvisiace s bytom, ku ktorému stratila
vlastníckeprávoamoholsitakosvojiťtiežjejtvrdenia,postoje,vyjadrenia(vrátanejejtvrdeniaonátlaku).
Zvlášť však táto svedecká výpoveď je v rozpore so zisteniami súdu zo spisu Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 32P/182/2002 (pozn. súdu, návrh na úpravu práv a povinností k maloletému synovi N. M.

podala žalobkyňa dňa 31.05.2002, t.j. po uzavretí sporných zmlúv) z ktorého nevyplýva, žeby žalobkyňa
a V. M. ku dňu uzavretia sporných zmlúv mali mať narušený vzťah, zo žiadneho vyjadrenia žalobkyne
nevyplýva, že by sa bála, že jej V. M. zoberie syna (čo tvrdil svedok). Rodičia boli schopní i rodičovskej
dohody. Pokiaľ by bol ich vzťah v relevantnom čase narušený, nesporne by sa to odrazilo práve v tomto
konaní týkajúcom sa ich maloletého syna.

36.Vzhľadomktomu,ženazákladevykonanéhodokazovaniapovažovalsúdzapreukázané,žepeniaze
zo zmluvy o pôžičke boli vyplatené žalobkyni a za preukázané, že žalobkyňa zmluvy neuzavrela pod
nátlakom, dospel súd k záveru, že obe zmluvy boli uzavreté platne.

37. Ďalej sa súd zaoberal námietkou žalobkyne ohľadom čiastočnej neplatnosti zmluvy o pôžičke, a
to úroku dojednaného v článku III., ktorý úrok podľa názoru žalobkyne je v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa prvej vety článku III. zmluvy o pôžičke sa účastníci zmluvy dohodli, že dlžník je povinný zaplatiť
3% mesačne zo sumy 800 000 Sk v prípade, že uvedenú pôžičku nesplatí do 14.11.2002. Vzhľadom naoznačenie článku III. Zmluvy o pôžičke, ktorý hovorí o úroku z omeškania, ako aj vzhľadom na Záložnú
zmluvu, v ktorej je výslovne uvedené, že pôžička je poskytnutá bezúročne na dobu do 14.11.2002 (čl.
III), má súd zato, že medzi zmluvnými stranami išlo o zmluvnú úpravu úroku z omeškania a nie o

dojednanie zmluvného úroku z pôžičky prípadne inej sankcie. K charakteru tohto zmluvného dojednania
sanevedelavyjadriťanisamotnážalobkyňa.Keďževšakzcelkovéhokontextutohtodojednaniavyplýva,
že žalobkyňa je povinná platiť tento úrok až v prípade, že pôžičku nesplatí do 14.11.2002 (t.j. v lehote
splatnosti), táto zmluvná povinnosť zodpovedá zákonnej úprave úroku z omeškania obsiahnutej v § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky

z omeškania, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu.

38.Vnadväznostinaprijatýprávnyzáver,ževčlánkuIII.zmluvyopôžičkejeupravenýúrokzomeškania,
súdsaďalejzaoberaljehovýškou,keďžežalobkyňatvrdilažeideoúrokneprimeraný.Podľa§517ods.2
Občianskehozákonníkavýškuúrokovzomeškaniaustanovujevykonávacípredpis,ktorýmjeNariadenie
Vlády č. 87/ 1995 Z.z. Vzhľadom k tomu, že k omeškaniu s plnením peňažného dlhu žalobkyne

mohlo dôjsť najskôr dňa 15.11.2002 (deň po splatnosti pôžičky), výška úrokov z omeškania sa podľa
prechodného ustanovenia § 10a nariadenia riadi podľa predpisov účinných do 31. 12. 2008. Podľa tejto
právnej úpravy predstavovala výška úrokov z omeškania dvojnásobok diskontnej sadzby stanovenej
NBS platnej ku dňu, keď omeškanie s plnením peňažného dlhu vzniklo. Ku dňu vzniku omeškania v
danom prípade bola diskontná sadzba stanovená NBS vo výške 8%, a teda dvojnásobok diskontnej

sadzby predstavuje výšku 16%. Keďže medzi zmluvnými stranami bol dojednaný úrok z omeškania vo
výške 3% mesačne, čo predstavuje 36% ročne, súd dospel k záveru, že zmluvné dojednanie o úroku
z omeškania v článku III. zmluvy o pôžičke je v časti presahujúcej 16% ročne dojednané neplatne,
keďže právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku neumožňuje výšku úroku z omeškania si
dohodnúť odlišne od zákonnej úpravy. Vzhľadom na uvedené súd čiastočne podanej žalobe vyhovel

a určil, že zmluva o pôžičke uzavretá medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom dňa
XX.XX.XXXX, v čl. III., podľa ktorého dlžník je povinný zaplatiť 3% mesačne zo sumy 800 000 Sk, je v
časti presahujúcej úrok z omeškania vo výške 16% ročne, neplatná.

39. Úrok z omeškania má v chápaní Občianskeho zákonníka sankčnú povahu a je súčasťou

občianskoprávneho zodpovednostného systému. V prípade, ak je dlžník v omeškaní, veriteľ má právo
požadovať od dlžníka popri plnení aj úrok z omeškania. Právo veriteľa na úrok z omeškania vyplýva
priamo zo zákona a nemusí byť súčasťou zmluvy. Pokiaľ však zmluvné strany do zmluvy zahrnú aj
dojednanie o úroku z omeškania (ktorý ale musí byť v súlade so zákonnou výškou), keďže nejde o
podstatnú náležitosť zmluvy, takúto zmluvnú úpravu možno oddeliť od ostatných zmluvných dojednaní.

Preto konštatovaná čiastočná neplatnosť zmluvy o pôžičke nemá vplyv na platnosť zmluvy o pôžičke
ako celku a ani na platnosť záložnej zmluvy ako celku. Súd preto vo zvyšku žalobu žalobkyne zamietol.

40. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 v spojení s § 262 ods. 1 CSP (v zmysle zásady
úspechu a neúspechu) a žalovanému, ktorý mal vo veci väčší úspech, priznal voči žalobkyni nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 53,14 %. Súd pritom vychádzal z toho, že žalobkyňa v konaní uplatnila
dva samostatné nároky, a to neplatnosť Záložnej zmluvy, kde bola v plnej miere neúspešná (100 %)
a neplatnosť Zmluvy o pôžičke, kde bola čiastočne úspešná (46,86 % úspech; 53,14 % neúspech). V
prípade neplatnosti Zmluvy o pôžičke súd posudzoval úspech žalobkyne podľa toho, čo mala na základe
Zmluvy o pôžičke žalovanému plniť, t.j. 800 000,- Sk plus úrok z omeškania vo výške 36% ročne od

15.11.2002 do dňa vyhlásenia rozsudku, čo predstavuje sumu 5 108 953,42 Sk (100 %), a teda by
neplnila, ak by bolo jej žalobe vyhovené a podľa toho, čo v zmysle tohto rozhodnutia považoval súd za
oprávnený nárok zo Zmluvy o pôžičke, t.j. 800 000,- Sk plus úrok z omeškania vo výške 16% ročne od
15.11.2002 do dňa vyhlásenia rozsudku, čo predstavuje sumu 2 715 090,41 Sk (53,14 %). V nadväznosti
na uvedené tak úspech žalobkyne v konaní predstavoval 0% pri Záložnej zmluve a 46,86% pri Zmluve

o pôžičke. Úspech žalovaného predstavoval 100% pri Záložnej zmluve a 53,14% pri Zmluve o pôžičke.
Nakoľko v danom spore išlo o posúdenie dvoch samostatne uplatnených nárokov, súd úspech strán
sporu spriemeroval a vydelil dvomi, a teda celkový úspech žalobkyne v konaní predstavoval 23,43 %
a celkový úspech žalovaného 76,57 %.

41. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP) v nadväznosti na ich vyčíslenie žalovaným.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne v
dvoch vyhotoveniach, prostredníctvom Okresného súdu Brezno na Krajský súd v Banskej Bystrici (§

355 ods. 1 a § 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.