Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 23, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Obo/21/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013895293
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Ličková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1013895293.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Ličkovej

a členiek senátu JUDr. Andrei Moravčíkovej, PhD. a JUDr. Anny Markovej v spore žalobcu: NO.1118
LIMITED, so sídlom 6-7 Pollen Street, London W1S 1NJ, Veľká Británia, reg. 6393483, právne
zastúpeného JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava,
proti žalovanému: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom Panónska cesta 2, Bratislava, IČO:
35937874,právnezastúpenémuMgr.TomášomKurincom,advokátomsosídlomŠtúrova13,Bratislava,
o náhradu ujmy v sume 1 112,02 eur s príslušenstvom , o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave z 26. septembra 2018 č. k. 13Cb/2/2013-367, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. 09.2018
č. k. 13Cb/2/2013-367 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ,,krajský súd? alebo ,,súd prvej inštancie?) napadnutým rozsudkom
z 26. septembra 2018 č. k. 13Cb/2/2013-367 (druhým v poradí) žalobu zamietol a žalovanému priznal
náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobou podanou dňa 9. augusta 2013 sa žalobca domáhal
náhrady ujmy, ktorá mu vznikla v súvislosti s vydaním predbežného opatrenia Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 10. mája 2005, č. k. 6Cbi 111/05-71, potvrdeného uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Obo/193/2006 zo dňa 21. augusta 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 23. septembra 2006. Vydaným predbežným opatrením súd prvej inštancie zakázal
žalobcovi nakladať s pohľadávkami na dlžnom poistnom, prirážke k poistnému, poplatku z omeškania
a poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti v sume 38 812 129,09 eur, a to až do právoplatnosti

skončenia konania vo veci určenia neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. k. 4Obo/52/2009-350 zo dňa 21. júna 2011 bola žaloba Všeobecnej
zdravotnej poisťovne, a. s. proti ZH Kredit, s. r. o. o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok
zamietnutá. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nadobudol právoplatnosť dňa 9. augusta
2011, čím zanikla účinnosť vydaného predbežného opatrenia č. k. 6Cbi/111/05-71. Počas doby platnosti
predbežného opatrenia zomrel dlžník Y. T., voči ktorému mal žalobca pohľadávku pozostávajúcu z
poistného v sume 88,49 eur a poplatku z omeškania v sume 1 023,53 eur. Vzhľadom na vydané

predbežné opatrenie nemohol žalobca nakladať s predmetnou pohľadávkou voči dlžníkovi, nemohol ju
vymáhať počas jeho života a nemohol si ju uplatniť ani v rámci dedičského konania ako veriteľ poručiteľa.
Žalobca sa domáhal náhrady ujmy v súlade s § 77 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,O.s. p.“) vzhľadom k tomu, že predmetné predbežné opatrenie zaniklo z dôvodu, že sa návrhu vo veci
samej nevyhovelo.

3. Súd prvej inštancie právne vec posúdil aplikáciou § 77 ods. 1 písm. b/, ods. 3 O. s. p., § 18 ods. 1
písm. a/ zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou
a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poukazujúc na vykonané dokazovanie prvoinštančný súd
uviedol, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že vydaným predbežným opatrením Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 10.mája 2005, č. k. 6Cbi/111/05-71, potvrdeného uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2Obo/193/2006 zo dňa 21. augusta 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 23. september 2006 súd zakázal žalobcovi nakladať s pohľadávkami na dlžnom
poistnom, prirážke k poistnému, poplatku z omeškania a poplatku za nesplnenie oznamovacej
povinnosti v sume 38.812.129,09 Eur, a to až do právoplatnosti skončenia konania vo veci určenia
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
4Obo 52/2009-350 zo dňa 21. júna 2011 bola žaloba Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s. proti ZH

Kredit, s. r. o. o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok zamietnutá. Rozsudok Najvyššieho
súduSlovenskejrepublikynadobudolprávoplatnosťdňa9.augusta2011,čímzaniklaúčinnosťvydaného
predbežného opatrenia č. k. 6Cbi 111/05-71. Medzi účastníkmi nebola sporná ani skutočnosť, že platiteľ
poistného Y. dňa 10. januára 2008 zomrel. Na pohľadávku žalobcu voči platiteľovi poistného Y. nebol
vydanýplatobnývýmerzdravotnoupoisťovňou.Napredmetnúpohľadávkunebolvydanýplatobnývýmer

ani Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Na vymoženie predmetnej pohľadávky žalobca
ani PERSPEKTÍVA družstevná zdravotná poisťovňa neiniciovali exekučné konanie.

4. Súd prvej inštancie sa zaoberal vznesenou námietkou miestnej a vecnej príslušnosti Krajského súdu
v Bratislave konať v predmetnej veci. Vzhľadom na tú skutočnosť, že vo veci strán sporu bol uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Cbi/111/05-71 zo dňa 10. mája 2006 nariadené predbežné opatrenie,
ktorým súd zakázal žalobcovi nakladať s pohľadávkami na dlžnom poistnom, prirážke k poistnému,
poplatku z omeškania a poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti v sume 38.812.129,09 Eur, a
to až do právoplatnosti skončenia konania vo veci určenia neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky,
konštatoval, že v súlade s ustanovením § 77 ods. 3 druhá veta O. s. p. je daná právomoc a príslušnosť

Krajského súdu v Bratislave na rozhodnutie o podanej žalobe.

5. Na základe argumentácie strán sporu dospel prvoinštančný súd k záveru, že pohľadávka
pozostávajúca z poistného v sume 88,49 eur a poplatku z omeškania v sume 1 023,53 eur bola platne
postúpená na žalobcu. Súd prvej inštancie sa stotožnil s právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej

republiky vyjadreným v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 268/2011-38 zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom
konštatoval, že pohľadávky na poistnom zásadne možno postúpiť, a to aj tretej osobe, pričom charakter
pohľadávky sa postúpením nezmenil z verejnoprávneho na súkromnoprávny. Zároveň sa stotožnil s
názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedeným v rozhodnutí, sp. zn. I. ÚS 111/2017 a II. ÚS
195/2017vtom,žepohľadávkažalobcunebolaprávoplatnepriznanápredjejpostúpenímatoplatobným

výmerom, nemožno hovoriť o vymáhateľnom nároku, pretože tento nie je krytý žiadnym exekučným
titulom individuálnym - správnym aktom autoritatívne určujúcim rozsah verejnoprávnej pohľadávky.
Žalobca v postavení súkromnej obchodnej spoločnosti mohol a mal vedieť, že jeho právne postavenie
nezodpovedá legálnej definícii zdravotnej poisťovne, a preto nebude oprávneným subjektom na podanie
návrhu na vydanie platobného výmeru úradom. Ak sa žalobca za týchto okolností slobodne rozhodol

pre nadobudnutie takejto pohľadávky, ktoré sa javí ako špekulatívne, ide o súčasť jeho podnikateľského
rizika, ktoré v súvislosti so svojou obchodnou činnosťou musí znášať. Vzhľadom na to, že predmetná
obchodná transakcia je v príkrom rozpore s verejnoprávnym účelom zákona o zdravotnom poistení
(úhrada povinností platiteľov poistného na účely využitia takto získaných finančných prostriedkov na
úhradu poskytovania zdravotnej starostlivosti), nemôže podľa názoru ústavného súdu požívať súdnu

ochranu.

6. V tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že pohľadávky, ktoré vznikli titulom nezaplateného
zdravotného poistenia, nedoplatku na zdravotnom poistnom a poplatku z omeškania je možné vymáhať
od dlžníka len na základe platobného výmeru vydaného zdravotnou poisťovňou a od 31.decembra 2008

vydaného Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosť. Na zaplatenie dlžnej sumy zdravotného
poistenia a poplatku z omeškania dlžníka Y. nebol vydaný platobný výmer zdravotnou poisťovňou,
teda postupcom pohľadávok, ani Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Vzhľadom
na skutočnosť, že na predmetnú pohľadávku nebol vydaný platobný výmer, nemohol žalobca tútopohľadávku od dlžníka vymáhať. Keďže žalobca nemohol predmetnú pohľadávku zákonným spôsobom
od dlžníka vymáhať pre absenciu exekučného titulu je zrejmé, že vydané predbežné opatrenie nemalo
žiaden zásadný vplyv na obmedzenie nakladania s predmetnou pohľadávkou - jej vymáhanie zo strany

žalobcu. Pohľadávka na zdravotnom poistení a poplatku z omeškania dlžníka Y. bola platne postúpená
na žalobcu, avšak právne nevymožiteľná pre absenciu exekučného titulu - platobného výmeru.

7. Podľa názoru súdu prvej inštancie nariadeným predbežným opatrením Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 10. mája 2005, č. k. 6Cbi 111/05-71 nemohla žalobcovi vzniknúť ujma

ani žiadna škoda, pretože prípadnému vymáhaniu pohľadávky na zdravotnom poistení a poplatku z
omeškania bránili iné skutočnosti odlišné od zákazu uloženého predmetným predbežným opatrením.
Jednalo sa jednoznačne o absenciu exekučného titulu - platobného výmeru a legislatívne obmedzenie
žalobcuprisamotnejrealizáciivymoženiapohľadávky,takakotobolokonštatovanévovyššiecitovaných
rozhodnutiach NS SR a ÚS SR. Za situácie, že by predmetné opatrenie nebolo nariadené, tak by sa
postavenie žalobcu právne nezmenilo, pretože vymoženiu pohľadávky bránili legislatívne prekážky na

strane žalobcu. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že nariadené predbežné opatrenie nebolo
spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu, resp. škodu a preto nie je daná príčinná súvislosť medzi nariadeným
predbežným opatrením a domnelou ujmou žalobcu. Žalobcovi nevznikla žiadna ujma, ani škoda, pretože
pohľadávka vzhľadom na absenciu platobného výmeru je ku dnešnému dňu nevymožiteľná. Vzhľadom
na skutočnosť, že žalobcovi nemohla vzniknúť a ani nevznikla škoda, ani ujma a vzhľadom na to, že

domnelá ujma žalobcu nevznikla ani v príčinnej súvislosti s nariadeným predbežným opatrením, dospel
súd prvej inštancie k jednoznačnému záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne a preto v súlade s
citovanými ustanoveniami zákona žalobu zamietol. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa ust.
§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len ,, C. s. p.“).

8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v odvolanie žalobca (ďalej aj „odvolateľ“) z dôvodu,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§
365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.).

9. Podľa názoru žalobcu rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný, nespĺňajúci zákonné
predpoklady odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 C. s. p. S odkazom na rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06 vyjadril žalobca
názor o arbitrárnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia.

10. Žalobca v odvolaní uviedol, že medzi procesné záruky spravodlivého súdneho konania patrí aj
právonaodôvodneniesúdnehorozhodnutia.SpoukázanímnarozhodnutiaEurópskehosúdupreľudské
práva vo veciach Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija v. Španielsko, Hiro Balany v. Španielsko a
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 56/01, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 115/03
zdôraznil povinnosť súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia, pričom odôvodnenie by malo obsahovať

jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

11. V tomto kontexte uviedol, že súd prvej inštancie vyslovil právne závery, avšak nevysporiadal sa
so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol na

základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnil. Porušenie právnych
noriem v dôsledku svojvôli (napr. nerešpektovaním kogentnej normy) alebo v dôsledku interpretácie,
ktorá je v zjavnom rozpore s princípom spravodlivosti, potom zakladá porušenie základných práv a
slobôd. Po zrušení v poradí prvého rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. januára 2014 č. k.
13Cb/2/2013-165, súd prvej inštancie čiastočne doplnil odôvodnenie rozsudku, najmä o rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky (ktorý pritom zjavne nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a právnych názorov všeobecných súdov, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov v
konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiam vo veci samej), avšak napriek tomu sa prvoinštančný súd
podľa názoru žalobcužiadnymrelevantnýmspôsobomnevysporiadalsnosnouargumentácioužalobcu.
Podľa názoru žalobcu právne závery prvoinštančného súdu v rozhodnutí sú vzhľadom na aplikovanú

legislatívu vzájomne si odporujúce. Súd prvej inštancie na jednej strane dospel k záveru, že pohľadávka
na zdravotnom poistení a poplatku z omeškania voči Y. T. (ďalej len „dlžník”) bola platne postúpená na
žalobcu, avšak na strane druhej jej vymoženiu údajne bránili legislatívne prekážky na strane žalobcu. V
tejto súvislosti žalobca poukázal na ust. § 525 ods. 1 zákona Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“)konštatujúc, že ak došlo k platnému postúpeniu pohľadávky voči dlžníkovi na žalobcu (čo nebolo sporné)
kauzálne nemohlo dôjsť pri cesii k zmene jej obsahu, ktorým by bol žalobca následne paralyzovaný
z možnosti jej reálneho vymáhania voči dlžníkovi. V tomto kontexte žalobca uviedol, že si uplatnil

náhradu ujmy vo výške 1 112,02 eur, pozostávajúcu z poistného na zdravotné poistenie vo výške 88,49
eur a poplatku z omeškania vo výške 1 023,53 eur, ktorá mu vznikla tým, že počas nariadeného
predbežného opatrenia v dôsledku zákazu nakladania s pohľadávkami) platiteľ poistného Y. zomrel a v
dôsledku čoho žalobca nemohol uskutočňovať právne kroky smerujúce k vymoženiu pohľadávky voči
dlžníkovi. V dôsledku zákazu nakladanias pohľadávkami, pohľadávku voči dlžníkovi nielenže nemohol

vymáhať ešte počas jeho života, ale nemohol ju následne uplatniť ani v rámci dedičského konania ako
veriteľ poručiteľa a ani prípadne na súde voči dlžníkovým dedičom. Mal za to, že prvoinštančný súd sa
žiadnym spôsobom relevantne nezaoberal prezentovanou skutkovou situáciou, v dôsledku čoho zjavne
nesprávne skonštatoval, že pohľadávky, ktoré vznikli titulom nezaplateného zdravotného poistenia,
nedoplatku na zdravotnom poistnom a poplatku z omeškania bolo možné vymáhať od dlžníka, len na
základe platobného výmeru vydaného zdravotnou poisťovňou, resp. Úradom pre dohlaď nad zdravotnou

starostlivosťou. Na záver navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil
na ďalšie konanie.

12. Žalovaný v podanom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že v predmetnom spore nebolo sporné,
že na pohľadávku voči Y. nebol pred jeho smrťou vydaný platobný výmer. V tomto kontexte uviedol, že

nárok zdravotnej poisťovne (resp. žalobcu ako postupníka pohľadávky) smrťou dlžníka zanikol. Ak by
sa žalobca na súde domáhal zaplatenia pohľadávky voči dedičom pána T., žaloba by bola zamietnutá.
Súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca nemohol v dôsledku existujúcich legislatívnych
obmedzení vymáhať svoju pohľadávku, a to bez ohľadu na nariadené predbežné opatrenie. Mal za to, že
počas života pána T. totiž nemohol žalobca v zmysle platnej legislatívy dosiahnuť vydanie platobného

výmeru v zmysle ustanovenia § 85h ods. 3 zákona o zdravotných poisťovniach (nemal aktívnu vecnú
legitimáciu pre účely konania pred Úradom pre dohlaď nad zdravotnou starostlivosťou) a nemal tak
exekučný titul, na základe ktorého by mohol pristúpiť k výkonu rozhodnutia. Vydanie exekučného titulu
nemohol dosiahnuť ani pred všeobecnými súdmi, nakoľko nebola daná ich právomoc konať. Po smrti
pána T. pohľadávka zanikla, nakoľko za jeho života nebol vydaný platobný výmer. Opätovne, nemožnosť

žalobcu vymôcť jeho pohľadávku nesúvisela s nariadeným predbežným opatrením, ale s existujúcimi
legislatívnymi obmedzeniami. Žalobca by mohol svoju pohľadávku voči dedičom dlžníka uplatniť len
za predpokladu, ak by o nej bolo za života dlžníka právoplatne rozhodnuté platobným výmerom. So
zreteľom na uvedené žalovaný považuje záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého pohľadávku možno
vymáhať len na základe právoplatného platobného výmeru, za správny. Navrhol odvolaním napadnutý

rozsudok potvrdiť a žalovanému priznať právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
13. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnej veci ako odvolací súd už rozhodoval a uznesením zo
dňa 27. mája 2015, sp. zn. 3Obo/21/2014, aplikujúc v danom čase platný procesný predpis - Občiansky
súdny poriadok, v treťom výroku napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

14. Ku dňu 1. júl 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (C. s. p.). Ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 C. s. p.).

15. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom účinnosti tohto zákona zostávajú

zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté pred dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany § 470
ods. 2 C. s. p.

16. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (ďalej aj „odvolací súd“), podľa § 470 ods. 1
a 4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C. s. p.) a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je
možné podať odvolanie, bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 C. s. p., viazaný rozsahom
odvolania, odvolacími dôvodmi a zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie (§ 379, § 380 ods.

1, § 383 C. s. p.), prejednal odvolanie a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je dôvodné.

17. Úvodom najvyšší súd uvádza, že je funkčne príslušný na prejednanie odvolania proti rozsudkom
krajských súdov, ktoré vo veci konali a rozhodovali ako súdy prvej inštancie. Uvedené platí napriekskutočnosti, že právna úprava Civilného sporového poriadku účinného od 1. júla 2016 výslovne
neupravuje funkčnú príslušnosť najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu proti rozhodnutiam krajských
súdov ako súdov prvej inštancie na rozdiel od právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 (viď ustanovenie §

10 ods. 2 O. s. p.) s výnimkou konania o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach (viď ustanovenie
§ 31 ods. 2 C. s. p.). V tejto súvislosti je potrebné vychádzať z prechodného ustanovenia § 470 ods.
4 C. s. p., v zmysle ktorého konania začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne
príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončia súdy, na ktorých sa konanie
začalo. Uvedené znamená, že konanie, ktoré sa začalo do 30. júna 2016 na krajskom súde ako súde

prvej inštancie, sa na tomto súde dokončí podľa Civilného sporového poriadku. Táto istá zásada platí aj
pre štádium odvolacieho konania, že pokiaľ podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 o odvolaniach
proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvej inštancie rozhodoval najvyšší súd, tak je najvyšší
súd odvolacím súdom vo veciach, v ktorých koná a rozhoduje krajský súd ako súd prvej inštancie, aj
podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.

18. Zároveň tento záver vyplýva aj z aplikácie čl. 4 Základných zásad, na ktorých je Civilný sporový
poriadok postavený, ako aj z ustanovenia § 34 C. s. p. v spojení s ustanovením § 31 ods. 2 C. s.
p. V ustanovení § 31 ods. 2 C. s. p. je výslovne upravená funkčná príslušnosť najvyššieho súdu ako
odvolacieho súdu proti rozhodnutiam krajských súdov vydaným v sporoch o abstraktnej kontrole v
spotrebiteľskýchveciach.Zuvedenéhovyplývazáver,žeajvďalšíchveciach,vktorýchkonáarozhoduje

krajský súd ako súd prvej inštancie podľa predpisov účinných do 30. júna 2016, rozhoduje o odvolaniach
najvyšší súd (rovnako viď aj uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2017, sp. zn. 3Obo/18/2017).

19. Aj s poukazom na § 390 C. s. p., keď už vo veci nenastala zmena skutkového stavu, a na vyjadrenia
strán k rozhodujúcemu ustanoveniu, ktorého aplikácia v spore je nevyhnutná a určujúca pre jeho

riešenie, odvolací súd konštatuje, že nebol dôvod, ani procesná možnosť, vec zrušiť a vrátiť súdu prvej
inštancie a odvolací súd pristúpil k prejednaniu veci. Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd
pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý
verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p.), čo v predmetnej veci nebolo naplnené a vec rozhodol odvolací
súd verejným vyhlásením rozsudku bez nariadenia pojednávania.

20. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zistil, že súd prvej inštancie
na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne
posúdil. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie, ako aj s dôvodmi v nich uvedenými, stotožňuje
v celom rozsahu, pričom na zdôraznenie ich správnosti (§ 387 ods. 2 C. s. p.) uvádza nasledovné.

21. S ohľadom na odvolateľom namietané nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie,
odvolací súd uvádza, že z hľadiska obsahového tým odvolateľ zároveň namieta porušenie jeho práva
na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v

prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na
spravodlivý proces je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na
spravodlivésúdnekonanievyplývatotižajpovinnosťvšeobecnéhosúduzaoberaťsaúčinnenámietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).
Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia ale sama osebe nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou

intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (viď bližšie III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS
99/08). Ústavný súd Slovenskej republiky ďalej vo svojej judikatúre (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/2004)
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
(čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je právo strany sporu na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a

skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou
sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.

22. Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 220 ods. 2 C.

s. p. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je
povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného
vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z odôvodnenia
súdnehorozhodnutiamusívyplývaťvzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazovnajednejstraneaprávnymizáverminastranedruhej.Všeobecnýsúdbymalvosvojejargumentáciidbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť. Zároveň platí, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
bezpochyby neznamená povinnosť súdu zaoberať vo svojom odôvodnení všetkými skutočnosťami

tvrdenými stranami sporu, ale len zásadnými pre rozhodnutie vo veci. Je potrebné zdôrazniť, že do práva
na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby strana
sporu bola úspešná, t. j., aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS
50/04).

23. Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd dospel k
záveru, že súd prvej inštancie rozhodol v súlade s Civilným sporovým poriadkom a napadnutý rozsudok
odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 C. s. p., teda v súlade s požiadavkou preskúmateľnosti. Súd
nie je povinný sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberať so všetkými skutočnosťami tvrdenými účastníkmi
konania. Rozhodnutie súdu nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale

musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP) a účastníkovi musí dať odpoveď na
zásadnéotázkyanámietkyspochybňujúcezáverynímnamietanéhorozhodnutiavzávažnýchasamotné
rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Napadnutý rozsudok spĺňa a jeho odôvodnenie zodpovedá
základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Vyplýva z neho, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti uviedol, aké dôkazy označil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky

procesnej obrany použil. Následne súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil posúdenie podstatných
skutkových tvrdení a právnych argumentov strán, čo považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal,
z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil. Z rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé,
akými podstatnými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil. Toto rozhodnutie nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri

výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožnil, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).

24. V odôvodnení rozsudku, ktorým sa zamieta žaloba na náhradu ujmy resp. škody, či už majetkovej
alebo nemajetkovej, v súlade s ustanovením § 77 ods. 3 O. s. p., súd vysvetlí, aké predpoklady pre
priznanie nároku na náhradu ujmy zákon vyžaduje. Ak je ich splnenie požadované zákonom kumulatívne
a súd zistí nesplnenie čo i len jedného z predpokladov, postačuje, ak súd následne vysvetlí, ktorý z
týchto predpokladov nebol splnený, nakoľko pre nesplnenie čo i len jedného z predpokladov nie je

možné nárok na náhradu takejto ujmy priznať. Po takom zistení by bolo zo strany súdu zaoberať
sa skúmaním splnenia ďalších predpokladov nehospodárne. Takéto vysvetlenie nesplnenia jedného z
predpokladov pre priznanie nároku na náhradu ujmy odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie obsahuje. Obsahuje podrobné vysvetlenie, prečo súd prijal záver, že nariadené predbežné
opatrenie nebolo spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu, resp. škodu, a teda nie je daná príčinná súvislosť

medzi nariadeným predbežným opatrením a domnelou ujmou žalobcu. Tieto skutočnosti boli pre
rozhodnutie veci súdom prvej inštancie relevantné, a preto ich zdôvodnenie bolo pre naplnenie kritérií
riadneho odôvodnenia rozhodnutia postačujúce. Z toho dôvodu je možné konštatovať, že rozsudok súdu
prvej inštancie nevykazuje znaky nepreskúmateľného rozhodnutia.

25. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
387/2019, podľa ktorého ,, ujma podľa § 77 ods. 3 OSP (§ 340 CSP ) má charakter inej
ujmy, preto je správne, ak všeobecné súdy pri aplikácii uvedeného ustanovenia postupujú podľa
zásad typických pre rozhodovanie o uplatnených nárokoch na náhradu škody. Aj keď ujma môže

mať i povahu nemajetkovú, nič to nemení na správnosti a ústavnej konformite záveru, že pred
rozhodovaním o jej výške musí byť nespochybniteľne preukázaný základ nároku, teda zrušenie
alebo zánik predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 3 O. s. p. (§ 340 C . s. p.),

vznik ujmy a príčinná súvislosť medzi nimi. Až následne má pre konajúci súd význam zaoberať sa výškou
ujmy.26. Žalobca tiež v odvolaní namietol existenciu vady spočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.). Táto vada nesprávneho právneho posúdenia veci taktiež nebola
odvolacím súdom zistená. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na

zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd neaplikoval príslušnú
právnu normu, nepoužil správny právny predpis (aplikoval nesprávnu právnu normu), alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, avšak ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval
na zistený skutkový stav).

27. Odvolací súd dospel k záveru, že k nesprávnemu právnemu posúdenie veci v danom prípade
nedošlo. Súd prvej inštancie na vec aplikoval správnu právnu normu (vychádzal z ust. § 77 ods. 3 O. s.
p., § 18 ods. 1 písm. a) zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou
starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov) a aj túto normu správne interpretoval. Správny
je preto záver súdu prvej inštancie, že pohľadávky, ktoré vznikli titulom nezaplateného zdravotného

poistenia, nedoplatku na zdravotnom poistnom a poplatku z omeškania je možné vymáhať od dlžníka
len na základe platobného výmeru vydaného zdravotnou poisťovňou a od 31.12.2008 vydaného
Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosť. Na zaplatenie dlžnej sumy zdravotného poistenia a
poplatku z omeškania dlžníka Y. nebol vydaný platobný výmer zdravotnou poisťovňou, teda postupcom
pohľadávok ani Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Vzhľadom na skutočnosť, že na

predmetnú pohľadávku nebol vydaný platobný výmer, nemohol žalobca túto pohľadávku od dlžníka
vymáhať. Keďže žalobca nemohol predmetnú pohľadávku zákonným spôsobom od dlžníka vymáhať
pre absenciu exekučného titulu je zrejmé, že vydané predbežné opatrenie nemalo žiaden zásadný vplyv
na obmedzenie nakladania s predmetnou pohľadávkou - jej vymáhanie zo strany žalobcu. Nariadené
predbežné opatrenie nebolo spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu, resp. škodu a nie je daná príčinná

súvislosť medzi nariadeným predbežným opatrením a domnelou ujmou žalobcu. Žalobcovi nevznikla
žiadna ujma, ani škoda, pretože pohľadávka vzhľadom na absenciu platobného výmeru je ku dnešnému
dňu nevymožiteľná.

28. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.

apríla 2012 sp. zn. 7Sžso/20/2012 z ktorého vyplýva, že ,,v zmysle § 18 ods. 1 písm. a) bod 3
zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotných
poisťovniach“) úrad vykonáva dohľad nad verejným zdravotným poistením tým, že vydáva platobné
výmery vo veciach uplatnených zdravotnou poisťovňou, ak ide o pohľadávky na poistnom vyplývajúce z

neodvedených preddavkov na poistné alebo neodvedeného nedoplatku na poistnom podľa osobitného
predpisu, úroky z omeškania a pohľadávky vyplývajúce z nezaplatenej úhrady za neodkladnú zdravotnú
starostlivosť podľa osobitného predpisu. Z citovaného ustanovenia zákona o zdravotných poisťovniach
vyplýva, že uplatniť na úrade pohľadávku na poistnom môže len zdravotná poisťovňa, pričom definíciu
zdravotnej poisťovne obsahuje ustanovenie § 2 ods. 1 zákona o zdravotných poisťovniach. Zdravotná

poisťovňa podľa uvedeného ustanovenia je akciová spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky
založená na účely vykonávania verejného zdravotného poistenia na základe povolenia na vykonávanie
verejného zdravotného poistenia.“

29. Obdobný záver zaujal iný senát Najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 9Sžso/71/2016 z 30. novembra

2016, podľa ktorého ,,účelom vyberania poistného na zdravotné poistenie, ako aj poplatku z omeškania
podľa § 23 ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z. je financovanie zdravotnej starostlivosti. Pokiaľ zákon
umožňuje začatie konania o zaplatenie poplatku z omeškania podľa § 23 ods. 2 zákona č. 273/1994
Z. z. len na návrh zdravotnej poisťovne, je to z dôvodu, že len zdravotná poisťovňa smie vykonávať
verejné zdravotné poistenie, z ktorého je financovaná zdravotná starostlivosť. Postúpenie pohľadávky

zákon pripúšťa, resp. tiež v minulosti pripúšťal len výnimočne, a to práve pre jej špecifický účel. V čase
postúpenia pohľadávky, jej uplatnenia, či v čase rozhodnutia správneho orgánu však zákon explicitne
vymedzoval osoby, ktoré sú oprávnené nárok u žalovaného uplatniť. Žiadne iné osoby nie sú potom
oprávnené navrhnúť vydanie platobného výmeru. Táto skutočnosť je daná účelom zákona, nejde
o opomenutie zákonodarcu, ktoré by malo byť napravené sudcovskou tvorbou práva. Vzhľadom na

publicitu právnych predpisov, tiež zákona č. 581/2004 Z. z., mal byť okruh osôb oprávnených podať
návrh na vydanie platobného výmeru u žalovaného žalobcovi zrejmý.“30. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je vecne správny, čím bola splnená podmienka na potvrdenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 C. s. p.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s.
p. v spojení s ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou v odvolacom konaní bol
žalovaný, ktorému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 2 C. s. p.

32. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (ust. § 419 C. s. p.).
Podľa ust. § 420 C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/

rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 421 ods. 1 C. s. p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Oprávneným subjektom na podanie
dovolania je strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (ust.
§ 427 v spojení s ust. § 424 C. s. p.).

Podľa ust. § 428 C. s. p., v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (ust. § 430 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (ust. § 434 C.
s. p.).
Dovolanie prípustné podľa ust. § 420 C. s. p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada (ust. § 431 C. s. p.).

Dovolanie prípustné podľa ust. § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci,
ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia veci (§
432 C. s. p.).
Podľa ust. 429 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné

podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí, ak je:
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobouzaloženoualebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenou nazastupovaniepodľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak
ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.