Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, April 16, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/72/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8217203536
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8217203536.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v spore žalobcu: Československá obchodní banka,
a.s., Radlická 333/150, 150 57 Praha 6, Česká republika, IČ: 000 01 350, právne zastúpeného: HAVEL &
PARTNERSs.r.o.,advokátskakancelária,Žižkova7803/9,81102Bratislava-mestskáčasťStarémesto,
IČO: 36 856 584, proti žalovanej: G. M., G.. XX.XX.XXXX, XXX XX K. XXX, o zaplatenie 41.478,12 CZK
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. XCspXX/XXXX-
XXX zo dňa 19. februára 2018, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie uvedeným rozsudkom v predmetnom spore rozhodol tak, že :

„I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 34.566,75 CZK s úrokom z omeškania vo výške
8,05 % ročne zo sumy 31.950,- CZK od 26.05.2016 do zaplatenia v lehote do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 59,66 %.“

2. Súd prvej inštancie v predmetnom spore konal a rozhodol, odvodiac svoju právomoc, ktorú nikto zo
sporových strán nenamietal, v zmysle ustanovení Nariadenia Rady č. 44/2001 o právomoci a uznávaní
a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a Nariadenia EP a Rady (ES) č.593/2008

o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky. Aplikoval pritom rozhodné právo na predmetné záväzky v
rámci právneho poriadku Českej republiky, keďže zmluva o úvere bola uzatvorená podľa § 2395 a nasl.
Občanského zákonníku a podľa zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebitelskému úvěru a medzi účastníkmi
došlo k voľbe rozhodného práva.

3. Citujúc ustanovenia § 2395, § 2396, § 2398, § 2399, § 1968, § 1970 zákona č. 89/2012 Sb. Občanský
zákonník České republiky a § 2 Nariadenia vlády ČR č.531/2013 Sb., § 1, § 2 písm. a/, b/ zákona

č.145/2010 Sb. o spotřebitelském úveru v spojení s § 149, § 150 a § 151 ods.1,2 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej CSP), súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel čiastočne.4. Vychádzal zo žaloby doručenej prvoinštančnému súdu dňa 9.5.2017, ktorou sa žalobca domáhal vo
vzťahu k žalovanej zaplatenia sumy 41.478,12 CZK, úroku vo výške 18,90 % ročne zo sumy 30.000,00
CZK od 28.03.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 31.950,00 CZK od

28.03.2017 do zaplatenia a náhrady trov konania, všetko na základe dňa 16.12.2015 uzatvorenej zmluvy
o úvere č. XXXXXXXXXR, ktorou bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 30.000,00 CZK. Žalobca ďalej
v konaní predložil Predzmluvné informácie k spotrebiteľskému úveru - ČSOB spotrebiteľský úver zo dňa
16.12.2015. Podľa čl. I.1 Zmluvy sú súčasťou Zmluvy Obchodné podmienky pre ČSOB Spotrebiteľské
úvery zo dňa 1.4.2015. Poskytnuté peňažné prostriedky sa žalovaná zaviazala v zmysle čl. I.6 Zmluvy

splácať v 24 mesačných anuitných splátkach vo výške 1519,00 CZK vždy k 25. dňu v mesiaci, počnúc
prvou splátkou, splatnou dňa 25.1.2016. Posledná splátka mala byť splatná dňa 25.12.2017. Úroková
sadzba bola v čl. I.5 Zmluvy dohodnutá vo výške 18,90 % ročne s tým, že pre prípad omeškania bol
ďalej dohodnutý úrok z omeškania v zákonnej výške. Zároveň bolo v čl. I.8 Zmluvy dohodnuté poistenie
úveru, za ktoré bol účtovaný mesačný poplatok vo výške 75,- CZK. Peňažné prostriedky v zmysle čl.
I.2 Zmluvy boli poskytnuté žalovanej k čerpaniu dňa 16.12.2015, a to bezúčelovo a bezhotovostne na

bežný účet žalovanej. Žalovaná svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy neplnila riadne a včas, čím sa
dostala do omeškania so splácaním a žalobca preto vyhlásil všetky pohľadávky zo zmluvy za okamžité
splatné ku dňu 25.5.2016. Žalobca si tak nárokuje od žalovanej zaplatenie sumy vo výške 41.478,12
CZK pozostávajúcej z istiny vo výške 30.000,00 CZK, úroku vo výške 7.259,74 CZK (ktorý pozostáva z
úroku vo výške 18,90 % ročne z dlžnej istiny za obdobie od 24.01.2016 do 27.03.2017), úroku vo výške

18,90 % ročne z dlžnej istiny za obdobie od 28.03.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške
2.268,38 CZK (ktorý pozostáva z úroku z omeškania v zákonnej výške z dlžnej istiny za obdobie od
25.01.2016 do 27.03.2017), úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne z dlžnej istiny a poplatkov za
obdobie od 28.03.2017 do zaplatenia, poplatkov vo výške 1.950,00 CZK.

5. Z vykonaného dokazovania súd považoval za preukázané a v konaní nebolo sporným uzatvorenie
predmetnej zmluvy, poskytnutie úveru v sume 30 000 CZK, zákonné zosplatnenie celého úveru k
25.5.2016, pričom dlžná suma vyčíslená k uvedenému dňu predstavovala sumu 34.566,75 CZK a
pozostávala z istiny vo výške 30.000,00 CZK, úrokov vo výške 2.504,25 CZK, úrokov z omeškania vo
výške 112,50 CZK a poplatkov vo výške 1.950,00 CZK. Súd prvej inštancie preto čiastočne vyhovel

žalobe a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi uvedenú sumu 34.566,75 CZK a keďže žalovaná
nezaplatila svoj dlh riadne a včas, dostala sa do omeškania, vzniklo žalobcovi právo na úroky z
omeškania z istiny úveru a poplatkov vo výške 112,50 CZK za obdobie do zosplatnenia úveru, t.j. do
25.05.2016 a vo výške 8,05 % ročne zo sumy 31.950,00 CZK od 26.05.2016 (t.j. po zosplatnení úveru)
do zaplatenia.

6. Súd pri rozhodovaní vychádzal zo stavu úveru ku dňu jeho zosplatnenia, t.j. k 25.05.2016 a
požadovaný úrok z omeškania vyjadril v nekapitalizovanej podobe, t.j vo výške 8,05 % ročne zo sumy
31.950,00 CZK od 26.05.2016 do zaplatenia. Pokiaľ ide o uplatnený kapitalizovaný úrok za obdobie
od zosplatnenia úveru do 27.3.2017 v sume 4.755,49 Eur (7.259,74 Eur - 2.504,25 Eur), ďalej úroku

vo výške 18,90 % ročne zo sumy 30.000,00 CZK od 28.03.2017 do zaplatenia, súd prvej inštancie s
poukazom na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.06.2015 sp. zn. XCo/XXX/XXXX žalobu v
tejto časti zamietol vysloviac, že dohodnuté úroky z úveru je žalovaná ako dlžníčka povinná platiť len do
splatnosti úveru s tým, že banka určila predčasnú splatnosť úveru, od tohto momentu sa stal celý úver
žalovanej splatný a žalobca už nemá nárok na úrok z úveru.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods.1,2 CSP podľa
pomeru úspechu žalobcu vo veci, pričom súd pri zohľadnení tohto pomeru kapitalizoval aj požadované
úroky z úveru a úroky z omeškania ku dňu rozhodnutia. Podľa súdu prvej inštancie žalobca mal úspech v
pomere 79,83 % (istina 30.000,00 CZK, úrok vo výške 2.504,25 CZK, úrok z omeškania vo výške 112,50

CZK, poplatky vo výške 1.950,00 CZK, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 31.950,00
CZK od 26.05.2016 do 19.02.2018 v sume 4.474,53 CZK) a neúspech v pomere 20,17 %. Pomerne
úspešnejší žalobca má voči žalovanej tak právo na pomernú náhradu trov konania v rozsahu 59,66 %
(79,83 % - 20,17 %), pričom o samotnej výške týchto trov konania bude v súlade s § 262 ods. 2 CSP
rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

8. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca elektronickým podaním zo
dňa 17.4.2018 voči výroku II. a III. z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, namietajúc nesprávne
právne posúdenie veci. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti výroku II. a výrokuIII. a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 6.911,37 CZK spolu s úrokom vo výške 18,90 % ročne
zo sumy 30.000,- CZK od 28.03.2017 do zaplatenia a to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti
rozsudku a na náhradu 100 % trov konania, vrátane trov v odvolacom konaní. Alternatívne žalobca

navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Bardejov v napadnutej časti vo výroku II. a
výroku III. a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie s tým, že žalovanú zaviaže na náhradu
trov odvolacieho konania.

9. V odvolaní žalobca namietal, že súd v rozsudku síce správne aplikoval ako rozhodné

právo Českej republiky, avšak pri rozhodovaní vo výrokoch II. a následne aj výroku III. použil
argumentáciu prameniacu zo slovenského práva, konkrétne citoval rozhodnutie Krajského súdu v
Prešove zo dňa 30.6.2015 pod sp.zn. XCo/XXX/XXXX. Súd v bode 12 odôvodnenia správne poukázal a
citoval ustanovenie §2399 ods. 2 zákona č.89/2012 Sb. Občanského zákonníka Českej republiky, ktoré
platenie úrokov viaže na moment vrátenia peňažných prostriedkov, nie moment zosplatnenia úveru. Súd
však už v odôvodnení neuvádza, akým právnym predpisom, prípadne akou právnou úvahou dospel k

záveru, že vrátenie peňažných prostriedkov je totožné s pojmom splatnosť úveru. Zatiaľ čo vrátenie
finančných prostriedkov spôsobuje zánik záväzku, nakoľko veriteľ už od tohto okamihu má k dispozícii
predmet plnenia, splatnosť, resp. mimoriadna splatnosť úveru znamená iba potenciálnu možnosť
domáhať sa svojho nároku na vrátenie finančných prostriedkov od dlžníka a potenciálnu možnosť v
budúcnosti znova nadobudnúť vlastníctvo k predmetu plnenia. Neznamená to však, že by dlžník nemal k

dispozíciipožičanéprostriedkyanepoberalznichmateriálnyprospech,ktorýmjeodôvodnenápovinnosť
hradiť úrok z úveru ako určitú formu nájmu za požičané finančné prostriedky. Absurdnosť právneho
posúdenia súdom zvýrazňuje aj skutočnosť, že jednotlivé splátky úveru sa stávajú splatnými (zročnými)
v zmysle úverovej zmluvy každý mesiac. Za dôsledného použitia takejto argumentácie súdom by potom
veriteľ v prípade nesplácania úveru dlžníkom nemal vôbec nárok na riadne úroky z už prirodzene

splatných splátok. Žalobca sa domnieva, že pri právnom posúdení mal prvostupňový súd postupovať so
zreteľom na rozhodovaciu prax súdov v Českej republike v otázke priznávania úrokov po zosplatnení
úveru, napríklad Krajský soud v Ostrave vo svojom rozhodnutí č. XXCm XXXX/XXXX -XX zo dňa
18.6.2015, Najvyšší súd Českej republiky vo svojom rozhodnutí č. XX R. XXXX/XXXX zo dňa 19.4.2017.

10. Žalobca ďalej poukázal na obsah žalobou uplatneného nároku vo výške 41.478,12 CZK a tiež na to,
že transakčná história tvoriaca prílohu č. 17 žaloby zo dňa 21.04.2017 je obrazom výpočtov bankového
systému klienta, ktorý podlieha pravidelnému dozoru prostredníctvom kontroly Českej národnej banky
a je riadne certifikovaný.

11. Napokon žalobca považoval postup súdu, týkajúci sa rozhodnutia o nároku na náhradu
trov konania za rozporný so znením a účelom zákona v zmysle § 255 ods. 2 CSP. Žalobca mal úspech v
spore vo výške 79,83 %, súd mu však priznal iba náhradu nákladov právneho zastúpenia vo výške 59,66
%, čo je podľa názoru žalobcu v rozpore s účelom ustanovenia § 255 ods. 2., poukazujúc na príslušný
komentár autorského kolektívu prof. Števčeka Civilný sporový poriadok od vydavateľstva C.H.BECK.

Žalobca v tomto smere poukázal na skutočnosť, že žalovaný (žalovaná) v konaní nevykonal ani jeden
úkon a bol počas konania úplne pasívny. Žalovanému tak nevznikli počas konania žiadne trovy, nie je
preto daný dôvod na to, aby sa mu neexistujúce trovy nahradili takým spôsobom, ako keby sa úspešne
procesne bránil a táto obrana mala za následok čiastočný (20,17%) úspech v spore. Súd pri rozhodovaní
o trovách konania aplikoval § 255 ods. 1 CSP spôsobom, ktorý smeruje proti účelu (de facto započítanie

nárokov súdom) tohto ustanovenia. Ak by sa aj súd nestotožnil s argumentáciou ohľadom povinnosti
platenia úrokov po termíne konečnej splatnosti, čo by viedlo k 100 % úspechu v spore, žalobca by mal
mať nárok na pomernú časť trov konania vo výške 79,83 %.

12. Žalovaná, ktorá sa dlhodobo zdržiava v zahraničí na neznámej adrese, sa k odvolaniu,

ani ku doterajšiemu konaniu nijako nevyjadrila.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní
(§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), vzhľadom na včas podané
odvolanie, preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle

zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a
contrario) a dospel k záveru, odvolanie žalobcu nie je dôvodné.14. Odvolací súd sa po preskúmaní mu predloženej veci, napadnutého rozhodnutia a konaniu mu
predchádzajúceho, stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý za správnej aplikácie českého
rozhodného spotrebiteľského práva na daný spor konštatoval, že nárok na úrok z úveru žalobcovi

po jeho splatnosti nepatrí. Pri obdobných typoch spotrebiteľských úverov i v prípadoch samotného
žalobcu je možné konštatovať ustálenú rozhodovaciu prax súdov ako v prípade súdom prvej inštancie
spomínaného rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. júna 2015 sp. zn. XCo/XXX/XXXX,
ktorého argumentáciu prevzal. Argumentácia slovenských súdov v zásade vychádza z rovnakej úpravy
úverovej zmluvy v českom práve (§ 497, § 506 Obchodného zákonníka). Podstatou zániku nároku

žalobcunaúrokyzúverujezánikzmluvnéhovzťahumedzižalobcomažalovanýmnazákladevyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru. V tomto smere odvolateľ neuviedol žiadne odvolacie námietky, ktoré by
záver prvostupňového súdu spochybnili, resp. boli spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu
prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II.. Privodiť iné právne posúdenie daného sporu nie je
spôsobiléanirozhodnutieNajvyššiehosúduČRačeskájudikatúra,naktorésaodvolateľvtejtosúvislosti
odvoláva.

15. Zo skutkových okolností v danom spore je zrejmé, že právny stav založený zmluvou o úvere -
ČSOB FLEXI PUJČKA zo dňa 16.12.2015 v prípade omeškania žalovanej so splácaním úveru netrvá za
podmienok dohodnutých zmluvou v spojení s predzmluvnými informáciami k ČSOB spotrebiteľskému
úveru a obchodných podmienok. K zmene záväzkového vzťahu došlo po predčasnom zosplatnení

úveru veriteľom, t.j. konaním žalobcu, ktorý ako jednostranný sankčný právny inštitút umožňuje
veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové okamžité vrátenie celej požičanej sumy a zákonný
úrok z omeškania. Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej
sumy istiny, ktorá sa iba postupne vracia, za čo patrí veriteľovi úrok. Pri predčasnom a mimoriadnom
zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov

kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Na podporu tejto právnej argumentácie odvolací súd
poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.9.2012 sp. zn. T.. Ú. XXX/
XXXX-XX, kde ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný výklad rozhodnutia krajského súdu,
keď po zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru.

16. Odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie, týkajúci sa nepriznania úroku za obdobie po
zosplatnení, za vecne správny. Klauzula, podľa ktorej by mali spotrebitelia platiť úroky aj po skončení
obdobia, na ktoré bol úver dojednaný, by bola neprijateľná. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového
stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec aj správne právne posúdil.

17. Nemali by byť pochybnosti, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky a
že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon umožňuje
dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstav poskytnúť úver a vypýtať si za to
dohodnutéúroky.Odzačiatkusaprirodzenesledujúúrokynadohodnutúdobu,ktorejkonieczavršujetzv.
splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo

splatnosť posunúť. Niet pritom zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť
zo zákona platiť bližšie neurčenú dobu úroky popri úrokoch z omeškania a takým ustanovením nie je ani
ustanovenie. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba
a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu
oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý

a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom
vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu
spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom
vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ
čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom

vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval
založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, kedy veriteľ si môže
nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa
a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa,

ale zároveň by podporoval aj stav v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné
úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť
požičanúistinujednorazovo.Takétokonanieveriteľavšaknepožívavspotrebiteľskomprávnomporiadku
nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov.18. V danom kontexte považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že sa stotožňuje s tou časťou
odôvodnenia českej judikatúry v obdobných veciach, v ktorej sa argumentuje, že úroky predstavujú

odmenu (cenu) za ,,užívaní istiny“ a úroky z omeškania sankciu. Nie však s názorom, že cena je
neuzavretá, kým sa úver celý nesplatí a že popri úrokoch z omeškania sú prípustné aj úroky. Cena
musí byť jasne stanovená, uzavretá a ustálená výhradne v spojení s ukončením úverovej služby, a teda
uplynutím úverového obdobia, či už pôvodne dohodnutého alebo predčasne skončeného. Neuzavretá a
otvorená môže byť len sankcia, ktorej výšku reguluje všeobecne záväzný predpis tak, aby nenadobudla

neprimerané rozmery. Za pripustenia, že cena sa môže meniť v čase a v závislosti od subjektívneho
faktora správania spotrebiteľa, mala by táto skutočnosť zásadný dopad aj na ustálenie podstatných
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienok, za ktorých bude spotrebiteľ kontrahovať.
Napokon, v predmetnej veci nie je názor vyslovený v inom rozhodnutí záväzný s poukazom na množstvo
rozhodnutí, v ktorých bola predmetná právna skutočnosť posúdená súladne s právnym posúdením v
danom spore.

19. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom
uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe čiastočne nevyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za
svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a

význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 23.11.2010, sp. zn. X R. XXX/XXXX, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, T.. Ú.
XXX/XX).

20. Napokon, judikatúra vnútroštátnych súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyžaduje,
aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. (Pozri rozsudok
Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-
III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka

rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp.
zn. T.. Ú. XXX/XX).

21. Odvolací súd považuje rovnako rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania
za vecne správne, vychádzajúce z ustanovení § 255 CSP, najmä odseku 2, v zmysle ktorého je kritériom

na priznanie nároku na náhradu trov konania miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu,
ako aj u žalovanej. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu
vo veci samej. Nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania potom predstavuje vo vyčíslení
rozdielčiastočnéhoúspechusporovýchstránvprospechúspešnejšiehoúčastníka,akotovecnesprávne
uzavrel súd prvej inštancie v napadnutej časti rozsudku v znení výroku III.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 CSP rozsudok v
uvedenej napadnutej časti, vrátane výroku o náhrade trov konania potvrdil ako vecne správny.

23. trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanovením § 396

ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods.1 C.s.p., keďže v odvolacom konaní úspešná žalovaná
má nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

24. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2
veta druhá Civilného sporového poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).