Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 27, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/18/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113220642
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3113220642.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu P., zastúpeného W. proti
žalovaným: 1/ R., 2/ N., do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných: M.,
zastúpené H., o zaplatenie 8.186,85 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín, č.k. 11C/248/2013-167 zo dňa 30. marca 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. p o t v r d z u j e , vo výroku III. z r u š u j e a v
rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Žalovaným 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. žalobu zamietol, vo výroku II.
žalovaným1/,2/nepriznalnáhradutrovkonaniaavovýrokuIII.rozhodol, žeM.,IČOXXXXXXXX,
so sídlom Q. má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Zamietnutie žaloby zdôvodnil tým,

že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že dňa 15.12.2005 bola medzi právnym predchodcom
žalobcu (Y., a.s.) ako veriteľom a žalovanými (žalovanou 1/ ako dlžníkom, žalovaným 2/ ako ručiteľom)
uzavretá zmluva o splátkovom úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Uvedená zmluva je
zároveň spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
a podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca pred
postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaných na splnenie peňažného

záväzku, že túto výzvu odoslal a doručil, pričom vedľajší účastník na strane žalovaných z tohto
dôvodu namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva
opostúpenípohľadávokzodňa13.12.2012jevčastipostúpeniapredmetnejpohľadávkyvočižalovaným
absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie
zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.

1.2 Výrok o trovách konania zdôvodnil súd prvej inštancie s odkazom na ustanovenie §

255 ods.1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že žalovaní 1/, 2/ boli v konaní
úspešní, preto by im patrila náhrada trov konania. Nakoľko si náhradu trov konania neuplatnili a zo spisu
nevyplýva, že by im v konaní nejaké trovy vznikli, súd im náhradu trov konania nepriznal. O trovách
konania vedľajšieho účastníka na strane žalovaných do 30.06.2016 súd rozhodol podľa § 257 a § 259
CSP. Nakoľko žalovaní, na strane ktorých vedľajší účastník vystupoval, mali v konaní úspech,
súd priznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V predmetnej veci právny

zástupca vedľajšieho účastníka dôsledne hájil záujmy žalovaných. Po oboznámení sa s doručenou
žalobou a jej prílohami v písomnom vyjadrení uviedol dôvody, pre ktoré nemožno žalobe vyhovieť,
poukázal na príslušné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, zaoberal sa podmienkami, ktoré súvzmysleustanovenia§92ods.8zákonaobankáchpotrebné preplatnépostúpeniepohľadávky
z banky na tretiu osobu s tým, že v danom prípade tieto podmienky neboli splnené a pohľadávka banky
z tohto dôvodu nebola spôsobilá na postúpenie žalobcovi.

2. Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd zmenil
rozsudok tak, že žalobe vyhovie, prípadne, aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie zdôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci. S poukazom
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4Obo/210/2001 a na

viaceré uznesenia krajských súdov uviedol, že v konaní predložil relevantné oznámenie
postupcužalovanýmopostúpenípohľadávkyspoluspodacímihárkami,preukazujúcimiodoslanietýchto
písomností žalovaným, čo bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka
(žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez
toho, aby skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Ďalej uviedol, že ustanovenie § 92 ods. 8
zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, keďže

účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí
o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia
ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bolo hlavným účelom
predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti
postúpiť pohľadávku. Ak by zákonodarca mienil u § 92 ods. 8 zákona o bankách upraviť podmienky,

ktorých splnenie je potrebné na platné postúpenie pohľadávky, tak by to premietol aj do poznámky pod
čiarou č. 7 k § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktoré pojednáva
o postupovaní pohľadávok („Veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis.7“).
Tam však zákonodarca neodkazuje na § 92 ods. 8 zákona o bankách, ale len na § 524 Občianskeho
zákonníka. Žalobca zastáva názor, že prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods.

8 zákona o bankách nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky, keďže norma, obsiahnutá v § 92 ods. 8 zákona o bankách, nezakladá občianskoprávnu
povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou
bankou Slovenska. S nedoručením písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o
bankách teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale

len sankcie vyplývajúce zo zodpovednosti banky v zmysle § 50 ods. 1 zákona o bankách. K
tomu poukázal aj na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., publikovaný v časopise Súkromné
právo č. 1/2015. Ďalej žalobca v odvolaní upriamil pozornosť na to, že súčet všetkých
omeškaní žalovaného 1/ so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol
jeden rok, preto žalobca zastáva názor, že jeho právny predchodca (postupca) by konal v súlade s §

92 ods. 8 zákona o bankách aj v prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému 1/ nezasielal.
Napokon žalobca poukázal na skutočnosť, že v bode 19.16 Všeobecných obchodných podmienok klient
(žalovaný 1/ a 2/) výslovne súhlasil s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje
pohľadávky, pričom ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a
klientom odchýlne od ustanovení zákona. Vo vzťahu k trovám vedľajšieho účastníka (združenia) žalobca

v odvolaní uviedol, že podľa § 60 CSP stranami sporu sú len žalobca a žalovaný. Ustanovenia CSP
nedovoľujú, aby sa pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v konaniach, ktoré
boli začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, aplikoval iný režim než ten, ktorý je upravený v §
251 - § 264 CSP. Združenie nebolo v tomto prípade stranou sporu, a preto v zmysle § 255 ods. 1 CSP
nemá nárok na náhradu trov konania, nakoľko podľa tohto ustanovenia súd prizná nárok na

náhradu trov konania len strane sporu. Žalobca ďalej uviedol, že účinkom vstupu združenia do konania,
ktorý podľa prechodných ustanovení CSP (§ 470 ods. 2) zostáva zachovaný, nemôže byť právo na
náhradu trov konania, nakoľko toto vzniká až úspešnej strane sporu.

3. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

4. M. v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu vo vzťahu k trovám združenia uviedlo, že vykonávalo
v konaní jednotlivé úkony z pozície vedľajšieho účastníka v zmysle § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (O.s.p.), na základe čoho mu vznikli trovy konania. Právne postavenie občianskeho združenia,
vystupujúceho ako vedľajší účastník na strane spotrebiteľa podľa § 93 ods. 2 O.s.p., by mal súd

posudzovať za použitia článku 4 ods. 1 CSP ako postavenie osobitného subjektu podľa § 95 ods. 1
CSP. Argumentáciu žalobcu, že súd môže náhradu trov konania priznať iba strane, považuje združenie
zaprísneformalistickú.Právevďakapôsobeniuzdruženiavkonanídošlokúspechužalovaných,nakoľko
súd v rozhodnutí prihliadol na argumentáciu združenia. Nepriznanie náhrady trov konania subjektu, ktorýsvojou aktivitou zabezpečil podporovanej strane úspech vo veci, sa preto javí ako nespravodlivé a v
rozpore s článkom 4 CSP. Preto združenie navrhlo, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil.

5. Žalobca v reakcii na vyjadrenie občianskeho združenia uviedol, že prijatím nových civilných kódexov
nedošlokprevzatiuprávnejúpravyvedľajšiehoúčastníctva.Združenietedastratilopostavenieúčastníka
konania s procesnými právami a povinnosťami a nie je možné, aby s ním súd ďalej konal. Žalobca má
za to, že združenie nie je oprávnené ďalej v konaní vystupovať a ani zasielať akékoľvek vyjadrenia, s

výnimkou vyjadrení k jeho nároku na náhradu trov konania do 30.06.2016.

6. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového
poriadku(ďalejlen„CSP“)beznariadeniaodvolaciehopojednávaniapodľa§385CSPadospelkzáveru,
že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo veci samej potvrdiť ako vecne správny podľa § 387
ods. 1, ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku. Na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozsudku a na námietky žalobcu uvedené v odvolaní odvolací
súd dopĺňa:

7. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovaným z

pôvodného veriteľa - Y., a.s., na žalobcu, keď žalobca na výzvu súdu nepredložil výzvu banky ako
pôvodného veriteľa na splnenie dlhu, ani dôkaz o doručení, či odoslaní takejto výzvy žalovaným.

8. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva
žalobcovi procesné právo uplatňovať si ten-ktorý konkrétny hmotnoprávny nárok. Preskúmavanie

vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane žalovaného), je
imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
2Cdo/205/2009). Pre preukázanie aktívnej vecnej legitimácie v spore z bankovej pohľadávky
nepostačuje oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky, je potrebné preukázanie platného
postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil

postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To
však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o
postúpenípohľadávkynajednejstraneadlžníkomnastranedruhej,nievovzťahuksúdu.Pokiaľžalobca
argumentoval rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo/210/2001, podľa
ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu

vecnúlegitimáciupostupníkanavymáhaniepostúpenejpohľadávkyasúdztakéhooznámeniavychádza
bez toho, aby skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení, odvolací súd uvádza, že súdna prax
sa už od tohto rozhodnutia odklonila (okrem toho rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 4Obo/201/2001 sa týkalo obchodnej, nie spotrebiteľskej veci a iných skutkových okolností).
Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. 2Obo/49/2008 zo dňa 14.05.2008, z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
7Cdo/26/2017 zo dňa 28.03.2018. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

9. Postúpenie pohľadávky je všeobecne upravené v § 524 Občianskeho zákonníka, avšak pri tzv.
bankových úveroch, kde postupcom je banka, je zároveň pre platné postúpenie pohľadávky nutné
dodržať podmienky stanovené v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré je špeciálnou úpravou
voči všeobecnej úprave postúpenia pohľadávok podľa Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 92
ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového

tajomstva, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou. Tomu nasvedčuje
znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku...
postúpiť“). Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta
postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky,
uvedené v tomto ustanovení, splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže.

Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona
o bankách je teda potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne
neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd
povinnosť prihliadať ex offo. Na tom nič nemení ani poznámka pod čiarou k ustanoveniu § 4ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, keďže poznámka pod čiarou
len odkazuje na niektoré vzájomné vzťahy v právnych predpisoch a skutočnosť, že niektoré
ustanovenie (v tomto prípade § 92 ods. 8 zákona o bankách) nie je uvedené v poznámke pod

čiarou k inému ustanoveniu, nemôže znamenať de facto derogáciu takéhoto ustanovenia.
Vyššie uvedenú interpretáciu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách napokon potvrdil aj Najvyšší
súd Slovenskej republiky v uznesení z 24.04.2018, sp. zn. 1Cdo/147/2017 (R 60/2018).

10. K argumentu žalobcu, že žalovaní už vo Všeobecných obchodných podmienkach banky (bod 19.16)

súhlasili s postúpením pohľadávky banky bez ohľadu na počet dní omeškania, či písomnú výzvu banky,
odvolací súd uvádza, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, spôsobujúcu značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, keďže banka ako dodávateľ
je podľa tejto zmluvnej podmienky oprávnená kedykoľvek postúpiť akúkoľvek svoju pohľadávku voči
klientovi (spotrebiteľovi) na tretiu osobu aj bez súhlasu klienta (klient na to vopred dáva súhlas už
podpisom zmluvy, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky), avšak klient je oprávnený

postúpiť svoje pohľadávky voči banke na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom
banky.

11. Napokon pokiaľ žalobca v odvolaní argumentoval, že omeškanie žalovaného 1/ trvalo viac ako rok a
v takom prípade by právny predchodca žalobcu konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby

písomnú výzvu žalovaným nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia
takýto záver nemožno vyvodiť. Dovetok v znení „to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní
klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej
banky presiahol jeden rok“ je pripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda
zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka

nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky
uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t. j. že banka
nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak
súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke
presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom).

Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami „to neplatí, ak ...“ mala predstavovať výnimku aj z prvej
vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky musela tvoriť
samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje.

12. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie aplikoval na vec správne

ustanovenia právnych predpisov a tieto aj správne vyložil, teda súd vec správne právne posúdi. Preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku zamietajúcom žalobu ako vecne správny potvrdil.
Ako súvisiaci výrok potvrdil aj výrok o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými 1/, 2/ -
súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalovaní mali vo veci plný úspech, preto by im patrila
náhrada trov konania proti žalobcovi, avšak keďže im v konaní pred súdom prvej inštancie žiadne trovy

nevznikli, súd prvej inštancie im náhradu trov konania nepriznal.

13. Výrok o trovách konania subjektu vystupujúceho v konaní do 30.06.2016 ako vedľajší účastník
(výrok III.) odvolací súd na odvolanie žalobcu zrušil z dôvodu, že v tomto výroku bolo ako oprávnený
subjekt uvedené „M.“, pričom v celom konaní (do 30.06.2016) ako vedľajší účastník vystupoval subjekt

s názvom „M.“ (takto ho súd prvej inštancie označil aj v záhlaví napadnutého rozsudku). Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku (a ani z obsahu spisu) nebolo zrejmé, prečo súd prvej inštancie v označení
oprávneného subjektu vo vzťahu k trovám konania uviedol iný názov. Keďže tento nedostatok
nebolo možné odstrániť v odvolacom konaní, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto
časti (hoci inak môže byť vecne správne) zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie sa v novom rozhodnutí vysporiada s označením
subjektu vystupujúceho do 30.06.2016 ako vedľajší účastník a následne opätovne rozhodne o jeho
trovách, vrátane trov odvolacieho konania. Tu odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s tvrdením žalobcu,
že občianske združenie k 01.04.2016 prestalo byť vedľajším účastníkom a jeho postavenie nebolo
automaticky transformované do postavenia osobitného subjektu. Od 01.04.2016 sa preto občianske

združenie už nemôže vyjadrovať k veci samej. Keď súd prvej inštancie zasielal občianskemu združeniu
odvolanie žalobcu s výzvou, aby sa k nemu vyjadrilo, urobil tak preto, lebo odvolanie žalobcu
smerovalo aj proti výroku o trovách občianskeho združenia a v tejto časti je občianske združenie naďalej
stranou konania, keďže sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach.14. Keďže vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ sa konanie týmto rozhodnutím končí (vrátenie
veci sa týka len trov občianskeho združenia), odvolací súd rozhodol aj o trovách

odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/. V odvolacom konaní mali plný úspech
žalovaní, teda v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP by mali voči
neúspešnémuodvolateľovi(žalobcovi)nároknanáhradutrovodvolaciehokonania.Keďževšakžalovaní
boli v odvolacom konaní nečinní, teda im žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd im
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).