Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžfk/20/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5017200247
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Urbancová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:5017200247.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a

členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci sťažovateľa (žalobcu):
Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice, a.s., so sídlom SNP 519, Turčianske Teplice, IČO: 31 642
322, zastúpeného AK SUCHOŇOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Komenského 4, Banská Bystrica,
IČO: 47 234 784, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63,
Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 380196/2017 z 19. apríla 2017,
o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. 31S/93/2017 zo 17. januára
2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn.
31S/93/2017 zo 17. januára 2018 z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „správny súd“) rozsudkom sp.zn. 31S/93/2017 zo 17.01.2018 podľa
§ 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) zamietol žalobu žalobcu o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 380196/2017 z 19.04.2017 a účastníkom náhradu
trov konania nepriznal podľa § 167 a § 168 SSP.

2. Z administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že rozhodnutím Mesta Turčianske Teplice
č. 219 zo 07.03.2013 bola žalobcovi podľa § 99e ods. 1 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach
a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (ďalej len „zákon č. 582/2004
Z.z.“) vyrubená daň z nehnuteľnosti na rok 2013 v sume 33 228,68 €. V odôvodnení rozhodnutia
správca dane poukázal na to, že daň vyrubil na základe žalobcom predloženého daňového priznania
a Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Turčianske Teplice č. 4/2012 o miestnych daniach (ďalej aj

„VZN č. 4/2012“). Na rozhodnutí je vyznačená právoplatnosť dňa 04.04.2013. Nie je sporné, že uvedenú
daň žalobca v splátkach správcovi dane uhradil.

3. Správcovi dane bola dňa 19.07.2016 doručená žiadosť žalobcu o vrátenie daňového preplatku na
dani zo stavieb za rok 2013, ktorú žalobca odôvodnil nesúladom § 5 ods. 2 písm. f/ VZN č. 4/2012 s v
tom čase platným a účinným § 12 ods. 2 a § 104f ods. 3 zákona č. 582/2004 Z.z. O žiadosti rozhodol
správca dane tak, že tejto nevyhovel a následne žalovaný rozhodnutie správcu dane potvrdil.

4. K námietke žalobcu, že správca dane v rozhodnutí o vyrubení dane uvádza len § 99e ods. 1 zákona č.
582/2004 Z.z. a neuvádza žiadne ustanovenie VZN č. 4/2012 (v odôvodnení len všeobecne uvádza, že
daň z nehnuteľnosti bola určená na základe predloženého daňového priznania a VZN č. 4/2012) správnysúd uviedol, že predmetným rozhodnutím bola žalobcovi vyrubená daň z nehnuteľnosti, pričom je nutné
konštatovať, že žalobca sa proti predmetnému rozhodnutiu neodvolal v zákonom stanovenej lehote a
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť podľa vyznačenej doložky dňa 04.04.2013, pričom správca dane

určil splatnosť dane v troch splátkach. Žalobca proti uvedenému rozhodnutiu nepodal ani návrh na
obnovu konania podľa § 75 a nasl. zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“) a ani podnet na preskúmanie rozhodnutia
mimo odvolacieho konania podľa § 77 daňového poriadku. Vyrubená daň z nehnuteľnosti v sume 33
228,68 € bola uhradená. Na strane žalobcu tak nevznikol daňový preplatok, t.j. určitá suma, ktorú

prijal správca dane nad rámec splatnej dane, z ktorého dôvodu neboli splnené podmienky na vrátenie
preplatku podľa § 79 ods. 2 daňového poriadku. Podľa názoru správneho súdu nebol dôvod venovať
sa námietkam nezákonnosti rozhodnutia o vyrubení dane, keď žalobca mohol tieto námietky uplatniť v
podanom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o vyrubení dane, resp. následne aj v podanej správnej
žalobe.

5. Správny súd poukázal na to, že žalobca v žalobe namietal nesúlad VZN č. 4/2012 s § 12 ods. 2
zákona č. 582/2004 Z.z. účinného od 01.12.2012. Žalovaný na uvedenú námietku žalobcu reagoval tak,
že podľa § 250zfa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) len súd na základe
návrhu prokurátora, ktorému predchádza podanie protestu prokurátora, má takúto právomoc.

6. Žalobca v žalobe poukazoval v tomto smere na to, že VZN č. 4/2012 bolo zrušené a nahradené novým
VZN č. 6/2015 s účinnosťou od 01.01.2016, ktoré zrušilo VZN č. 4/2012 dňom 31.12.2015, a teda z
tohto dôvodu nie je možné podať protest prokurátora. Zároveň zdôraznil, že aj všeobecný súd by mohol
posúdiť, či VZN č. 4/2012, ktoré je už zrušené, bolo v súlade so zákonom alebo nie, pričom tento záver
vyplýva podľa žalobcu z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. PL.ÚS 13/08-7 v spojení

s odlišným právnym názorom sudcu K. k tomuto uzneseniu.

7. K uvedenému správny súd uviedol, že v prípade všeobecnej správnej žaloby o preskúmanie
rozhodnutia žalovaného podľa § 177 a nasl. SSP nie je súd kompetentný riešiť (ne)súlad predmetného
VZN so zákonom č. 582/2004 Z. z. Takýto návrh bolo potrebné uplatniť osobitným návrhom prokurátora

v čase do 01.07.2016 podľa § 250zfa OSP. Následne po 01.07.2016 podľa § 357 a nasl. SSP
osobitnou žalobou prokurátora. Podľa názoru správneho súdu ide o špecifický právny nástroj určený
zákonodarcom práve na preskúmanie prokurátorom tvrdeného nesúladu legislatívnych aktov územnej
samosprávy so zákonom, ktorý nie je možné obísť. Znenie § 250zfa ods. 5 OSP stanovuje, že ak
svojím rozhodnutím súd vysloví nesúlad, stráca všeobecne záväzné nariadenie alebo jeho dotknutá časť

účinnosť dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu. Týmto dňom začína plynúť doba šiestich
mesiacov, ktoré je obec povinná uviesť VZN do súladu so zákonom. Ak tak v uvedenej dobe neurobí,
stráca VZN resp. jeho časť platnosť po šiestich mesiacoch od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
súdu.

8. S poukazom na § 367 ods. 2 SSP ak správny súd rozhodne podľa ods. 1, dňom nadobudnutia
právoplatnosti jeho rozhodnutia stráca VZN resp. jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie účinnosť.
Podľa § 367 ods. 3 SSP obec, mesto, mestská časť, ktoré vydali VZN sú povinné do šiestich mesiacov
od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správneho súdu podľa odseku 1 uviesť VZN vydané vo
veciach územnej samosprávy do súladu so zákonom a vo veciach plnenia úloh štátnej správy do súladu

so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných
ústredných orgánov štátnej správy; inak všeobecne záväzné nariadenie, jeho časť, alebo niektoré jeho
ustanovenie po šiestich mesiacoch od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správneho súdu podľa
ods. 1 strácajú platnosť.

9. Z uvedeného je podľa správneho súdu zrejmé, že ani rozhodnutie súdu vo veci nesúladu všeobecne
záväzného nariadenia so zákonom nemá účinky ex tunc, ale pôsobí do budúcnosti s tým, že až
právoplatnosťou rozhodnutia súdu strácajú sporné ustanovenia VZN účinnosť, teda nemožno podľa
nich postupovať. Otázku zákonnosti aplikovaného ustanovenia VZN obce si súd nemôže vyriešiť ako
otázku predbežnú v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správcu dane a žalovaného, ktorými

nebolo vyhovené žiadosti žalobcu o vrátenie preplatku na dani z nehnuteľnosti za obdobie roku 2013.
Podľa názoru správneho súdu bez predchádzajúceho využitia uvedených prostriedkov prokurátorského
dozoru vo vzťahu k VZN č. 4/2012 za daných okolností nie je možné pre nezákonnosť zrušiť rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu resp. žalovaného. Využitie inštitútu preskúmania súladu VZN sozákonom podľa ustanovení OSP a teraz SSP podľa názoru správneho súdu nebráni ani skutočnosť, že
sporné VZN medzitým stratilo platnosť, pokiaľ pretrvávajú jeho dôsledky v podobe rozhodnutí vydaných
na jeho základe.

10. Podľa názoru správneho súdu bolo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ako aj
žalovaného vydané v súlade so zákonmi, keď nebolo vyhovené žiadosti žalobcu o vrátenie preplatku na
dani z nehnuteľnosti za obdobie roku 2013. V tomto smere nie je možné ani poukazovať na uznesenie
ÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.PLÚS/13/2008,ktorýmbolokonaniepredÚstavnýmsúdom

Slovenskej republiky zastavené z dôvodu, že preskúmavané predpisy stratili platnosť pred vyhlásením
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky. V danom prípade nebolo medzi účastníkmi konania
sporné, že VZN č. 4/2012 bolo nahradené novým VZN č. 6/2015, prijatým uznesením č. 154/2015 s
účinnosťou od 01.01.2016, ktoré zrušilo VZN č. 4/2012 dňom 31.12.2015.

11. Bolo na strane žalobcu, aby v čase od prijatia VZN č. 4/2012 (od 13.12.2012) až do jeho zrušenia

novým VZN č. 6/2015 s účinnosťou od 01.01.2016, využil podanie mimoriadnych opravných prostriedkov
proti rozhodnutiu o vyrubení dane v súlade s možnosťami uvedenými daňovom poriadku ako návrh
na obnovu konania resp. podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania v spojení s
podnetom na príslušnú prokuratúru a poukázal na nesúlad uvedeného VZN so zákonom č. 582/2004
Z.z. Tento priestor žalobca nevyužil, preto nie je možné už teraz nabúrať právoplatné rozhodnutie o

vyrubení dane takýmto spôsobom. Uvedená skutočnosť vyplýva aj zo starej rímsko-právnej zásady
vigilantibus iura scripta sunt, to znamená práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným,
starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv. Z tohto dôvodu nie je
podľasprávnehosúdumožnéprisvedčiťžalobcovi,keďnepodalžiadnyopravnýprostriedok,mimoriadny
opravný prostriedok proti rozhodnutiu o vyrubení dane z nehnuteľnosti za obdobie roku 2013, ani podnet

na príslušnú prokuratúru a nepoukazoval na uvedený nesúlad VZN so zákonom. V tomto štádiu konania
už žaloba žalobcu nemôže byť v tomto smere úspešná.

12. Napriek tomu, že správny súd konštatoval, že nie je v danom konaní oprávnený riešiť ako predbežnú
otázku súladu predmetného VZN so zákonom, k predmetnej právnej problematike uviedol, že správca

dane vyrubil daň z nehnuteľnosti na rok 2013 v súlade so zákonom aj s poukazom na prechodné
ustanovenia k zákonu č. 582/2004 Z.z. a to predovšetkým v súlade s § 104f ods. 3 a § 104g ods. 3
zákona č. 582/2004 Z.z. Z uvedených ustanovení zákona vyplynulo, že správca dane zosúladí násobok
sadzieb s § 12 ods. 2 najneskôr pri určení sadzieb dane zo stavieb na zdaňovacie obdobie roku 2024.

13. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) v zákonom stanovenej lehote
kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f/ a g/ SSP, navrhujúc, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že rozhodnutie
žalovaného zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať mu nárok na náhradu
trov konania.

14. V kasačnej sťažnosti uviedol, že skutočnosť, že proti rozhodnutiu správcu dane o vyrubení dane
z nehnuteľnosti za rok 2013 nepodal odvolanie a ani iný opravný prostriedok sa zakladá na pravde,
avšak v čase vydania tohto rozhodnutia a jeho doručenia žalobcovi išlo o nejasnú a súdmi rôzne
vykladanú otázku a preto bol žalobca v dobrej viere, že rozhodnutie správcu dane je v súlade so

zákonom č. 582/2004 Z.z. Bežný daňovník verí v správnosť postupu správcu dane ako aj jeho
rozhodnutí a nemôže predpokladať, ani pri vynaložení najväčšej vôle a úsilia, že správca dane vydá
rozhodnutie o vyrubení dane na základe VZN, ktoré je v rozpore so zákonom. Podľa žalobcu nemožno
od daňovníka spravodlivo požadovať, aby si každé nariadenie obce nechal preskúmať odborníkom
na danú problematiku. O nezákonnosti rozhodnutia správcu dane sa žalobca dozvedel až po uplynutí

zákonnej lehoty na podanie mimoriadnych opravných prostriedkov v zmysle daňového poriadku, a to na
základe rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Svzn/1/2013 zo 17.09.2015 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/186/2013-53 z 11.09.2013 a po oboznámení
sa s rozhodnutím žalovaného v konaní č. 720711/2016, ktoré rešpektovalo predmetné rozsudky.

15. Správny súd dospel podľa žalobcu k nesprávnemu právnemu záveru ohľadom daňového preplatku
z dôvodu, že nesprávne posúdil, čo sa rozumie splatnou daňou. Správny súd za splatnú považoval
daň, ktorú správca dane vyrubil v rozpore so zákonom č. 582/2004 Z.z. Daň vyrubenú v rozpore so
zákonom č. 582/2004 Z.z. (§ 2 písm. b/ odkaz 3/) však nemožno podľa žalobcu považovať za splatnú vzmysle daňového poriadku. Ak je daň vyrubená v rozpore so zákonom, potom rozdiel medzi zákonnou
výškou a vyrubenou výškou dane je možné podľa žalobcu považovať za preplatok na dani. V tejto
súvislosti žalobca dodal, že podľa zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení obec môže vydať VZN

len na základe splnomocnenia zákona a v jeho medziach. Ihneď, ako sa žalobca dozvedel, že mu
vznikol preplatok na dani v dôsledku nezákonného VZN, podal žiadosť o vrátenie preplatku, nakoľko pre
uplynutie zákonných lehôt už nemohol využiť iný opravný prostriedok.

16. Žalobca opätovne namietal, že mal dôveru v platné právo a nebol dôvod na vznik pochybnosti, že

správcadanenesprávneaplikujezákonvosvojprospechavneprospechdaňovníkov,užajsohľadomna
čl. 13 ods. 1 písm. a/, čl. 59 a čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti žalobca uviedol,
že z právneho poriadku nevyplýva domnienka znalosti publikovaného VZN ako pri právnych predpisoch
zverejňovaných v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, a preto nemožno požadovať od daňovníkov,
aby preskúmavali správnosť vydávaných VZN, či sú, alebo nie sú v súlade so zákonom. Zároveň nikto
podľa žalobcu nemôže nútiť fyzické alebo právnické osoby platiť dane na základe VZN, ktoré je v

rozpore so zákonom. Keďže v tomto prípade nebol v zákonnej lehote podaný protest prokurátora, tak
ani obyčajný daňovník nemá šancu dozvedieť sa, že správca dane po ňom chce, aby zaplatil daň, ktorá
je v rozpore so zákonom. Kontrola zákonnosti a súladu VZN patrí do kompetencie prokurátora, a preto
nemôže ísť na ťarchu daňovníka, keď protest prokurátora nie je podaný v zákonnej lehote.

17. Ďalej žalobca poukázal na to, že účelom podania protestu prokurátora je zrušiť napadnuté VZN,
prípadne nahradiť ho VZN, ktoré bude v súlade so zákonom. Z § 27 ods. 3 a 5 zákona č. 153/2001 Z.z.
o prokuratúre (ďalej len „zákon o prokuratúre“) podľa žalobcu vyplýva, že protest prokurátora je možné
podať len proti platným a účinným VZN. Podanie protestu prokurátora proti neúčinnému nariadeniu by
preto bolo podľa žalobcu neopodstatnené. Rovnako tak podľa žalobcu aj z § 365 SSP vyplýva, že súdne

konanie o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce, mesta, mestskej časti alebo samosprávneho
kraja so zákonom podľa § 357 a nasl. SSP možno viesť len ohľadom platného VZN. Súd by musel
konanie v prípade zrušeného VZN zastaviť. Žalobca teda nemal možnosť využiť prostriedky, ktoré
uviedol správny súd. Mohol požiadať len o vrátenie preplatku, ktorý mu vznikol nesprávnym vyrubením
dane, pretože táto lehota bola zachovaná.

18. Ak bol správny súd presvedčený, že nie je kompetentný riešiť súlad dotknutého VZN so zákonom,
potom mal podľa žalobcu postupovať podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP, konanie prerušiť a podať návrh na
začatie konania podľa osobitného predpisu. Ide o obligatórne prerušenie konania a nedodržanie tohto
postupu predstavuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu vo veci samej.

19. Žalobca poukázal tiež na to, že predmet preskúmania pred správnym súdom je vrátenie daňového
preplatku. S touto otázkou súvisela aj otázka pôvodného vyrubenia dane z nehnuteľnosti, preto bol toho
názoru,žesprávnysúdmoholvzmysle §27SSPvtomtokonanípreskúmaťajzákonnosťskôrvydaného
rozhodnutia správcu dane.

20. Podľa žalobcu je vyjadrenie správneho súdu pod bodom 48. napadnutého rozsudku protichodné,
keď tvrdí, že nie je v danom konaní oprávnený riešiť ako predbežnú otázku súladu dotknutého VZN
so zákonom, a napriek tomu sa vyjadruje, že správca dane vyrubil daň z nehnuteľnosti na rok 2013 v
súlade so zákonom. Predmetné VZN bolo schválené uznesením mestského zastupiteľstva č. 101/2012

z 13.12.2012 s tým, že nadobúda účinnosť 01.01.2013. VZN bolo schválené za účinnosti zmeneného §
12 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z.z., účinného od 01.12.2012. Napriek tomu správny súd podľa žalobcu
nepochopiteľne vyjadruje názor, že správca dane vyrubil daň v správnej výške s poukazom na § 104f
ods. 3 a § 104g ods. 3 zákona č. 582/2004 Z.z. Ustanovenie § 104g ods. 3 zákona č. 347/2013 Z.z.,
ktorým sa mení zákon o miestnych daniach platný od 01.12.2013, nemohlo byť použité na obdobie, ktoré

bolo predmetom dane z nehnuteľnosti na rok 2013 (od 01.12.2012 do 01.12.2013). Žalobca dodal, že
ak sa správny súd chcel vyjadriť k správnosti resp. nesprávnosti rozhodnutia správcu dane o vyrubení
dane na rok 2013, mal povinnosť uviesť a zdôvodniť svoju úvahu, ako k takému záveru dospel.

21. Žalobca poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. PL. ÚS 13/08-7 z

09.04.2008 s tým, že z odlišného právneho názoru sudcu K. vyplýva, že všeobecný súd je oprávnený
posúdiť, či VZN č. 4/2012, ktoré je už zrušené, bolo v súlade so zákonom alebo nie. Z citovaného
uznesenia vyplýva, že Ústavný súd Slovenskej republiky zastavil konanie o návrhu Krajského súdu v
Bratislavezdôvodu,žeprávnypredpis,ktoréhosúladmalÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyposudzovať,stratil platnosť, čo má podľa stanoviska sudcu K. T. za následok, že „po rozhodnutí ústavného súdu
bude musieť krajský súd prejudiciálne rozhodovať o otázke (ne)platnosti či (ne)ústavnosti zákona, ktorý
bude aplikovať na konkrétny prípad“. Podľa žalobcu je zrejmé, že aj v tomto prípade, keďže všeobecne

záväzné nariadenie je zrušené, už nie je právne možné, aby ich zákonnosť posúdil iný orgán, a preto
sa s touto otázkou musí vysporiadať súd v tomto konaní.

22. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalobcu stotožnil s právnym posúdením veci
správnym súdom a zotrval na svojich doterajších stanoviskách obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí

a vo vyjadrení k žalobe.

23. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý
rozsudok správneho súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti (453 ods. 1 a 2 SSP)
a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.

Kasačný súd rozhodol o kasačnej sťažnosti bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP). Miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením (§ 137 ods. 4 SSP v
spojení s § 452 ods. 1 SSP).

24. Predmetom kasačného konania bol rozsudok, ktorým správny súd podľa § 190 SSP zamietol žalobu
žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 380196/2017 z 19.04.2017.
25. Z administratívneho spisu kasačný súd zistil, že rozhodnutím Mesta Turčianske Teplice č. 219 zo
07.03.2013 bola žalobcovi podľa § 99e ods. 1 zákona č. 582/2004 Z.z. vyrubená daň z nehnuteľností
na rok 2013 v sume 33 228,68 €. V odôvodnení tohto rozhodnutia správca dane uviedol, že daň

vyrubil na základe žalobcom predloženého daňového priznania a Všeobecne záväzného nariadenia
Mesta Turčianske Teplice č. 4/2012 o miestnych daniach. Rozhodnutie o vyrubení dane nadobudlo
právoplatnosť dňa 04.04.2013. Vyrubenú daň žalobca v splátkach určených v rozhodnutí uhradil.

26. Správcovi dane bola dňa 19.07.2016 doručená žiadosť žalobcu o vrátenie daňového preplatku na

dani zo stavieb za rok 2013 v sume 23 158,14 €, ktorú žalobca odôvodnil nesúladom § 5 ods. 2 písm.
f/ VZN č. 4/2012, z ktorého správca dane pri vyrubení dane vychádzal, s v tom čase platným a účinným
§ 12 ods. 2 a § 104f ods. 3 zákona č. 582/2004 Z.z.

27. Správca dane rozhodnutím č. 23/2017 z 09.01.2017 žiadosti žalobcu nevyhovel z dôvodu, že neboli

splnené podmienky na vrátenie daňového preplatku podľa § 79 ods. 2 daňového poriadku, keď daňovým
preplatkom je suma, ktorú prijal správca dane nad rámec splatnej dane, pričom v tomto prípade suma
požadovaná žalobcom predstavuje daň vyrubenú v súlade s VZN č. 4/2012, zákonom č. 582/2004 Z.z.
a daňovým poriadkom.

28.Žalovanýrozhodnutímč.380196/2017z19.04.2017rozhodnutiesprávcudaneonevyhovenížiadosti
žalobcu o vrátenie daňového preplatku na dani zo stavieb za rok 2013 podľa § 74 ods. 4 daňového
poriadkupotvrdilsodôvodnením,ževdanomprípadekvznikudaňovéhopreplatkunedošlo,keďžalobca
ako daňový subjekt zaplatil daň v sume, ktorá sa rovná sume splatnej dane, vyrubenej rozhodnutím
správcu dane. Žalovaný dodal, že nemá právomoc preskúmať zákonnosť VZN obce.

29. Podľa § 2 písm. d/ daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie daňovým preplatkom suma
platby, ktorá prevyšuje splatnú daň.

30. Podľa § 79 ods. 2 daňového poriadku ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo

uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje
daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od
doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 €; daňový preplatok na dani z príjmov a na
dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na
podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku

daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca
dane rozhodnutie nevydáva.31. Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo
potvrdené rozhodnutie správcu dane o nevyhovení žiadosti žalobcu o vrátenie daňového preplatku na
dani zo stavieb za rok 2013.

32. Žalobca v konaní namietal, že mu na rok 2013 bola nesprávne vyrubená daň z nehnuteľností z
dôvodu, že ustanovenie § 5 ods. 2 písm. f/ VZN č. 4/2012, upravujúce výšku ročnej sadzby dane zo
stavieb za každý aj začatý m2 zastavanej plochy, z ktorého správca dane pri vyrubení dane vychádzal,
je v rozpore s v tom čase platným a účinným § 12 ods. 2 a § 104f ods. 3 zákona č. 582/2004 Z.z., z

ktorého dôvodu boli podľa názoru žalobcu splnené podmienky v zmysle § 79 ods. 2 daňového poriadku
na vrátenie daňového preplatku v sume 23 158,14 €.

33. Nie je sporné, že žalobca odvolanie (§ 72 daňového poriadku) proti rozhodnutiu správcu dane č.
219 zo 07.03.2013 o vyrubení dane z nehnuteľností na rok 2013 v sume 33 228,68 € nepodal, toto
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, podľa vyznačenej doložky dňa 04.04.2013 a žalobca vyrubenú

daň v splátkach určených v rozhodnutí uhradil.

34. Žalobca v kasačnej sťažnosti namietal, že s otázkou vrátenia daňového preplatku, ktorá je
predmetom tohto konania, súvisela aj otázka pôvodného vyrubenia dane z nehnuteľnosti, z ktorého
dôvodu správny súd mohol v zmysle § 27 SSP v tomto konaní preskúmať aj zákonnosť skôr vydaného

rozhodnutia správcu dane o vyrubení dane.

35. Podľa § 27 ods. 1 SSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo
opatrenia orgánu verejnej správy správny súd na návrh žalobcu posúdi i zákonnosť skôr vydaného
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, z ktorého preskúmavané

rozhodnutie alebo opatrenie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie záväzné
a ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo samostatne možné preskúmať správnym
súdom podľa § 6 ods. 2 . Ak
orgán verejnej správy, ktorý vydal skoršie rozhodnutie alebo opatrenie, nie je v konaní pred správnym
súdomžalovaným,mápostavenieúčastníkakonaniapodľa§32ods.3písm.c/.

36. Podľa § 191 ods. 3 písm. b/ SSP ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie
žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne rušiť aj skôr vydané rozhodnutie
orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak postupoval podľa § 27 ods. 1 .

37. Účelom inštitútu skôr vydaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je zabezpečiť
materiálny rozmer ochrany poskytovanej správnymi súdmi. Možnosť prieskumu takéhoto rozhodnutia
alebo opatrenia má totiž zabrániť vzniku takej procesnej situácie, pri ktorej by správny súd ako

nezákonné zrušil rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy vydané v administratívnom konaní
vo veci samej, hoci sa tento orgán nemohol odkloniť pri riešení rozhodnej otázky od jej posúdenia
skôr vydaným rozhodnutím alebo opatrením. To by znamenalo jednak to, že žalovaný nemohol
nastúpenie nezákonnosti svojím rozhodovaním ovplyvniť, a súčasne po vrátení veci na ďalšie konanie
po zrušujúcom rozhodnutí správneho súdu by bol žalovaný v podstate opäť nútený rozhodnúť rovnako,

a to z dôvodu viazanosti skôr vydaným rozhodnutím alebo opatrením.

38. Kasačný súd poukazuje na to, že za skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy
sa považuje iba také rozhodnutie alebo opatrenie:
a) z ktorého vychádza žalobou napadnuté rozhodnutie,

b) ktoré je pre žalobou napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie záväzné,
c) ktoré nie je samostatne správnym súdom preskúmateľné.

39. Uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne, a teda pokiaľ nie je splnená čo i len jedna z
nich, nemôže správny súd podľa § 27 SSP postupovať.

40. Samostatná preskúmateľnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy správnym
súdom je primárne spojená s tým, či možno skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie vyhodnotiť ako
samostatný výsledok určitého administratívneho konania alebo len ako dôkaz produkovaný pre účelyadministratívneho konania, v ktorom sa rozhoduje vo veci samej. V prvom prípade by takto vydané
rozhodnutie alebo opatrenie malo povahu spôsobilého samostatného predmetu prieskumu a v druhom
naopak nie.

41. Rozhodnutie správcu dane o vyrubení dane (v tomto prípade rozhodnutie č. 219 zo 07.03.2013 o
vyrubení dane z nehnuteľnosti žalobcovi na rok 2013) je samostatným výsledkom administratívneho
konania, je rozhodnutím vo veci samej (netvorí podklad rozhodnutia vo veci samej), z ktorého dôvodu
má povahu spôsobilého samostatného predmetu súdneho prieskumu. Nejde o rozhodnutie vyňaté zo

súdneho prieskumu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku resp. od 01.07.2016
podľa Správneho súdneho poriadku. Inak povedané, na preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia platil
osobitný postup, ktorý ale žalobca nevyužil a nebránil sa proti nemu dokonca ani podaním opravného
prostriedku (odvolanie podľa § 72 daňového poriadku, obnova konania podľa § 75 daňového poriadku,
preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa § 77 daňového poriadku).

42. Ak teda zákon umožňoval procesný postup preskúmania zákonnosti skoršieho rozhodnutia (v tomto
prípade rozhodnutie správcu dane o vyrubení dane z nehnuteľnosti žalobcovi na rok 2013), a to vrátane
súdneho preskúmania, avšak žalobca o takéto preskúmanie nepožiadal, nie je možné, aby správny súd
zákonnosť takéhoto rozhodnutia následne preskúmaval postupom podľa § 27 SSP a toto v zmysle §
191 ods. 3 písm. b/ SSP aj zrušil. Takýto postup by bol v rozpore s vyššie uvedeným účelom § 27

SSP, ktorým nie je nahrádzať pasivitu žalobcu ako účastníka administratívneho konania, ktorý napriek
tomu, že zákon upravoval osobitný postup preskúmania skôr vydaného rozhodnutia, z ktorého vychádza
žalobou napadnuté rozhodnutie a ktoré je pre žalobou napadnuté rozhodnutie záväzné, proti tomuto
nebrojil.

43. Správny súd v tomto konaní nemohol preskúmať zákonnosť rozhodnutia správcu dane o vyrubení
dane z nehnuteľnosti žalobcovi na rok 2013 postupom podľa § 27 SSP a toto následne zrušiť podľa
§ 191 ods. 3 písm. b/ SSP, keď nebola splnená jedna z podmienok vyžadovaných zákonom, aby skôr
vydané rozhodnutie nebolo samostatne správnym súdom preskúmateľné.

44. Navyše pokiaľ ide o postup pri preskúmavaní a zrušení skôr vydaného rozhodnutia alebo opatrenia
orgánu verejnej správy správnym súdom, z § 27 ods. 1 SSP a tiež z § 191 ods. 3 písm. b/ SSP explicitne
vyplýva potreba takéhoto návrhu v správnej žalobe. Návrh na preskúmanie a zrušenie skôr vydaného
rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy teda musí byť súčasťou žalobného návrhu, to
znamená, že žalobca musí takýto návrh v správnej žalobe výslovne uviesť buď od počiatku, alebo

ho do nej doplniť v zmysle § 183 SSP najneskôr v lehote ustanovenej na podanie správnej žaloby.
Potreba výslovného návrhu na preskúmanie a zrušenie skôr vydaného rozhodnutia alebo opatrenia
orgánu verejnej správy zvýrazňuje v správnom súdnictve bezvýnimočne uplatňovaný dispozičný princíp
(§ 5 ods. 5 SSP), ktorého podstata spočíva v tom, že spor nie je možné začať bez procesnej iniciatívy
žalobcu, a teda správny súd nie je, bez výslovného návrhu žalobcu, oprávnený preskúmať zákonnosť

a zrušiť skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy postupom podľa § 27 SSP v
spojení s § 191 ods. 3 písm. b/ SSP. Žalobca v žalobe a ani do uplynutia lehoty na jej podanie takýto
návrh nepodal, z ktorého dôvodu taktiež neboli v prejednávanej veci splnené podmienky na postup podľa
§ 27 SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. b/ SSP.

45. Z uvedených dôvodov, keď súd v tomto konaní nemohol preskúmať zákonnosť rozhodnutia správcu
dane o vyrubení dane z nehnuteľnosti na rok 2013, ktorým boli správca dane a žalovaný pri rozhodovaní
o žiadosti žalobcu o vrátenie daňového preplatku na dani zo stavieb za rok 2013 viazaní, nemôžu obstáť
námietky žalobcu o nezákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že daň z nehnuteľnosti
na rok 2013 bola žalobcovi zo strany správcu dane vyrubená nesprávne, keď v konaní o vyrubení dane

aplikované VZN č. 4/2012 považoval žalobca za nesúladné so zákonom.

46. Preto aj posúdenie otázky (ne)súladu VZN č. 4/2012 so zákonom č. 582/2004 Z.z. v tomto štádiu
konania by bolo právne irelevantné a nadbytočné, keď je nepochybné, že právoplatné rozhodnutie
správcu dane o vyrubení dane z nehnuteľnosti žalobcovi na rok 2013, ktoré nebolo zrušené ako

nezákonné, a zároveň ktorého zákonnosť nemožno v tomto konaní z dôvodov vyššie uvedených
preskúmať, je záväzné tak pre správny orgán, ako aj pre žalobcu, a tvorilo v konaní o žiadosti žalobcu
o vrátenie daňového preplatku na dani zo stavieb za rok 2013 súčasť právneho a skutkového stavu.
Žalobca daň vyrubenú týmto rozhodnutím uhradil. Potom, keď správca dane a žalovaný z takéhotoprávneho a skutkového stavu vychádzali a dospeli k záveru, že v danom prípade nie sú splnené
podmienky na vrátenie daňového preplatku podľa § 79 ods. 2 daňového poriadku, nie je možné im
vyčítať, že tým porušili zákon, keď daňovým preplatkom sa rozumie len tá časť platby, t.j. zaplatenej

sumy, ktorá prevyšuje splatnú daň (§ 2 písm. d/ daňového poriadku).

47. K vyššie uvedenému považuje kasačný súd za potrebné dodať, že správne rozhodnutie, ako
akt verejnej moci nemôže byť napádané „donekonečna“. Opak by znamenal stratu dôveryhodnosti
týchto rozhodnutí a neistotu v právnom postavení účastníkov konania. Je na ťarchu žalobcu, že bol

s rozhodnutím správcu dane o vyrubení dane z nehnuteľnosti na rok 2013 uzrozumený a nijak proti
nemu nebrojil. Neobstojí ani námietka žalobcu, že o nezákonnosti tohto rozhodnutia sa dozvedel až po
uplynutí zákonných lehôt na podanie opravných prostriedkov. Aj v správnom konaní totiž platí všeobecná
právna zásada, podľa ktorej bdelým patria práva (vigilantibus iura scripta sunt), teda tým, ktorí sa
aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a
s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou

nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu
strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1Sžr/38/2011 z 08.11.2011).

48. Navyše vyslovenie nesúladu VZN obce, mesta, mestskej časti alebo samosprávneho kraja so

zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných
ústredných orgánov štátnej správy je možné len v konaní podľa § 357 a nasl. SSP (resp. do 30.06.2016
vrátane podľa § 250zfa OSP), pričom takéto konanie možno začať len na základe žaloby podanej
prokurátorom. Preskúmavanie VZN orgánov územnej samosprávy je totiž súčasťou dozoru prokuratúry
nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy (§ 21 ods. 1 písm. a/ bod 5. a ods. 3 písm. f/

bod 3., § 27 zákona o prokuratúre).

49. Právomoc na vydávanie VZN vyplýva obciam z čl. 68 Ústavy Slovenskej republiky. V prípade, ak VZN
obce, mesta, mestskej časti alebo samosprávneho kraja svojím obsahom odporuje zákonu, nariadeniu
vlády, všeobecne záväznému právnemu predpisu ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej

správy, je prokurátor oprávnený podať voči nemu protest. Ak na základe protestu prokurátora obec
nezruší alebo nezmení svoje VZN, môže podať prokurátor na súd návrh na vyslovenie jeho nesúladu
so zákonom. Len v prípade, ak by súd v konaní podľa § 357 a nasl. SSP (resp. § 250zfa OSP) zistil
dôvodnosť žaloby a uznesením by vyslovil nesúlad VZN (jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia)
so zákonom, dňom nadobudnutia právoplatnosti takéhoto rozhodnutia by VZN (jeho časť alebo niektoré

jeho ustanovenie) stratilo účinnosť. Následne v prípade, ak by obec, ktorá predmetné VZN vydala, v
lehote šiestich mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správneho súdu neuviedla VZN do
súladu so zákonom, VZN (jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie) by po márnom uplynutí tejto lehoty
stratilo platnosť. K takémuto postupu však v prejednávanej veci nedošlo. Rovnako aj v tomto smere bol
žalobca nečinný, keď nepodal podnet na podanie protestu prokurátora proti dotknutému VZN. VZN č.

4/2012 tak bolo účinné v období od 01.01.2013 do 31.12.2015 (dňa 01.01.2016 nadobudlo účinnosť VZN
č. 6/2015, ktorým došlo k novej úprave miestnych daní pre Mesto Turčianske Teplice), a teda správca
dane vychádzal pri určení výšky dane z nehnuteľností na rok 2013 žalobcovi z platného a účinného VZN.

50. Pokiaľ žalobca namietal, že ak bol správny súd presvedčený, že nie je oprávnený preskúmať súlad

dotknutého VZN so zákonom, mal postupovať podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP, kasačný súd dáva do
pozornosti žalobcu, že správny súd je povinný v zmysle citovaného zákonného ustanovenia postupovať
len v prípade, ak dôjde k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

51. Ani odlišné stanovisko sudcu K. T. pripojené k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky
č.k. PL.ÚS 13/08-7, na ktoré žalobca poukazoval, nie je v rozpore s tým, že vyslovenie nesúladu VZN
mesta so zákonom je možné len v konaní podľa § 357 a nasl. SSP (resp. podľa § 250zfa OSP).
Pokiaľ žalobca citoval časť tohto odlišného stanoviska v znení „Po rozhodnutí ústavného súdu bude
musieťkrajskýsúdprejudiciálnerozhodovaťootázke„(ne)platnostiči(ne)ústavnosti“zákona,ktorýbude

aplikovať na konkrétny prípad“, neuviedol celé znenie tejto vety, a to: „Po rozhodnutí ústavného súdu
budemusieťkrajskýsúdprejudiciálnerozhodovaťootázke„(ne)platnostiči(ne)ústavnosti“zákona,ktorý
bude aplikovať na konkrétny prípad, čo je v rozpore s čl. 142 ods. 1 ústavy“. Ako už ale kasačný súd
uviedol, posúdenie otázky (ne)súladu VZN č. 4/2012 so zákonom č. 582/2004 Z.z. v tomto konaní bybolo právne irelevantné a nadbytočné, keď rozhodnutie správcu dane o vyrubení dane žalobcovi je za
daného skutkového a právneho stavu pre správcu dane a žalovaného záväzné a v tomto konaní jeho
zákonnosť z dôvodov vyššie uvedených preskúmať nemožno.

52. Na základe uvedeného kasačný súd vyhodnotil námietky žalobcu vznesené v kasačnej sťažnosti ako
nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia správneho súdu. Kasačný
súd preto kasačnú sťažnosť žalobcu podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

53. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi (žalobcovi), ktorý v
kasačnom konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP).
Žalovanému kasačný súd náhradu trov kasačného konania nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo
požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP).

54. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011, § 139 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.