Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, July 3, 2019

Súd: Okresný súd Spišská Nová Ves
Spisová značka: 13Er/441/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7615208518
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šťastná
ECLI: ECLI:SK:OSSN:2019:7615208518.3

Uznesenie

Okresný súd Spišská Nová Ves v právnej veci exekúcie vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého, PhD., Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, pod číslom EX 11985/2015, na
návrh oprávneného Y., T..I..N.. P., Y. XX, S.: XXXXXXXX, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Advocate s.r.o., Bratislava, Pribinova 25 proti povinnému J. Q., V.. XX.XX.XXXX, S.: XXXXXXXX, Q.
XXX, J., právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou - Ján Buroci, s.r.o., so sídlom Za Šestnástkou

17, Spišská Nová Ves, pre vymoženie istiny 1.365,43 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd vyhlasuje exekúciu za neprípustnú.

II. Súd exekúciu zastavuje.

III. Súdny exekútor a povinný majú voči oprávnenému nárok na náhradu trov konania. O výške trov bude

rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

1. Tunajší súd vydal dňa 29.07.2015 na žiadosť súdneho exekútora a na návrh oprávneného poverenie
na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., pre vymoženie istiny
1.364,43 € s príslušenstvom a trov exekúcie.

2. Dňa 11.03.2019 bolo tunajšiemu súdu doručené cestou právneho zástupcu povinného doručené
podanie, ktorým povinný navrhol odklad a zastavenie exekúcie a vzniesol námietku zaujatosti súdneho
exekútora.

3. Svoj návrh povinný odôvodnil tým, že exekúcia sa vedie na základe rozhodcovského rozsudku.
Tento bol vydaný na základe formulárovej rozhodcovskej zmluvy vopred nadiktovanej k formulárovej

zmluve o úvere. Vzťah účastníkov zmluvy bol vzťahom spotrebiteľským, nakoľko povinný ako podnikateľ
nevystupoval a oprávnený ako podnikateľ vystupoval. Uvedené potvrdzuje i to, že v zmluve sa
nachádza rodné číslo a číslo OP povinného. Praktika oprávneného, ktorý za každú cenu uvádza vo
svojich zmluvách aj identifikáciu podľa živnostenského registra, teda že dlžník uzatvára zmluvu na
účel podnikania alebo výkonu povolania, a ktorým sa snaží vyhnúť režimu spotrebiteľského práva a
súdnej kontroly (všeobecných súdov) je všeobecne známa. Poukázal v tomto smere i na konštatovanie

Európskej komisie vo svojej výzve 2012/4165 (najmä str. 3 výzvy). Povinný trvá na tom, že zmluvný
vzťah nemá nič spoločné s jeho oprávnením na podnikanie. Povinný ďalej poukázal, že v tomto smere
už vyhodnocoval vec i Najvyšší súd SR v rozsudku 8Sžo/45/2014 z 19.8.2015, kde z odôvodnenia
povinný vyberá: „Krajskému súdu bolo z úradnej činnosti známe, že žalobca si opakovane počína
tak, že pri uzatváraní zmlúv o úvere postupuje tak, aby boli vylúčené normy spotrebiteľského práva.
Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo

podnikania dlžníka ťaží toho, kto tak tvrdí. Bezpečným preukázaním nemôže byť len všeobecný údaj
o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, akéje povolanie prijímateľa úveru a aký konkrétny súvis má s takýmto povolaním či predmetom činnosti,
uzavretie príslušnej zmluvy. Vymedzenie účelu - poskytnutie úveru na výkon povolania“ v spojení s
nedostatkom akejkoľvek aktivity žalobcu má taký vplyv, ako by v zmluve nebol účel úveru vymedzený

vôbec. Akékoľvek dokazovanie ohľadne „povolania“ spotrebiteľa by bolo nadbytočné a neefektívne. Z
podkladov rozhodnutia nesporne vyplýva, že žalobca v súvislosti s uzatvorením zmluvy o úvere so
spotrebiteľom nekonal v súlade s požiadavkami odbornej starostlivosti a narušil ekonomické správanie
spotrebiteľa vo vzťahu k predmetnej službe. Krajský súd uviedol, že rovnako mu je známe konanie
žalobcu, ktorým presviedča, navádza alebo inak pôsobí na spotrebiteľov s cieľom dosiahnuť, aby

sa účel úveru vyznačil účel na zamestnanie, povolanie alebo podnikanie, t. j. aby bol tento úver v
režime obchodného práva a nie práva spotrebiteľského.“ Oprávnený zneužil dočasné živnostenské
oprávnenie povinného a nezisťoval, či tento naozaj potrebuje peniaze na výkon podnikania. Postavil
ho tak do nevýhodného postavenia. Oprávnený pri uzatváraní zmluvy porušil svoju povinnosť odbornej
starostlivosti. Povinný ďalej uvádza, že spotrebiteľské zmluvy možno nazvať aj zmluvami adhéznymi,
ktoré o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne a opakovane uzatvárajú dodávatelia s veľkým

počtom zákazníkov (spotrebitelia) s tým, že dodávateľ vopred v návrhu stanovuje obsah týchto zmlúv
a podmienky ich realizácie. Návrh zmluvy bol pripravený na predtlačených tlačivách. Povinný nemal
možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah, nemohol vyjednávať, jedinou alternatívou je prijatie, resp.
odmietnutie návrhu. Nemal možnosť individuálne ovplyvniť zmluvné podmienky. Podľa povinného je
zmyslom národnej a nadnárodnej úpravy spotrebiteľského práva dosiahnuť vyrovnanie faktického

nerovného postavenia spotrebiteľa s profesionálnym dodávateľom s ohľadom na okolnosti, pri ktorých
dochádza k uzatváraniu zmlúv, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho a jeho
lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť určovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Faktické vyrovnanie postavenia spotrebiteľa a
podnikateľa je nutné dosiahnuť aj v prípade „de facto“ spotrebiteľských vzťahov vzniknutých pred

nadobudnutím účinnosti novely Občianskeho zákonníka č. 150/2004 Z.z. (s účinnosťou od 01.04.2004),
resp. pred nadobudnutím účinnosti novely č. 568/2007 Z.z. (s účinnosťou od 01.01.2008), ktorá zrušila
typovévymedzeniespotrebiteľskýchzmlúvazaviedlavymedzenievýlučnepodľapostaveniaúčastníkov.
Materiálne posudzovaná pozícia kontrahenta uzatvárajúceho zmluvu pred nadobudnutím účinnosti
uvedených zmien sa žiadnym spôsobom nelíšila od spotrebiteľa uzatvárajúceho zmluvu už v aktuálnom

režime spotrebiteľských zmlúv podľa Občianskeho zákonníka (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I.
US342/2009 zo dňa 15.06.2009). Podľa prílohy k Občianskemu zákonníku je Smernica Rady č. 93/13/
EHSZ 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“) prebratá
do právneho poriadku SR z právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie.

4. V zmysle uvedeného tak podľa povinného možno konštatovať, že v rozhodcovskej zmluve je
obsiahnutá neprijateľná zmluvná podmienka. Táto zmluvná podmienka je v hrubom nepomere v
neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej
zmluvy. Táto bola uzatvorená hneď na začiatku zmluvného vzťahu, pri podpise samotnej zmluvy o
úvere, čo si oprávnený vymienil. Povinný tiež poukazuje na to, že na absolútne neplatnú zmluvnú

podmienku súd prihliadne aj bez návrhu. Použitie tejto neprijateľnej podmienky oprávneným predstavuje
výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Rozhodcovská zmluva znemožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť
rozhodovanie sporu inak, než v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskú zmluvu si povinný osobne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej spojenie so zmluvou o úvere. Zmluva nebola dojednaná v
čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná

doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa-žalobcu,ajetedavzmysle§53ods.4OZneplatná.Závermáoporuzhľadiskahistorického
výkladu aj v ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Neprijateľné podmienky demonštratívne uvedené v ust.§
53 OZ ako inštitút, predstavujú pretavenie princípu dobrých mravov do pozitívneho práva, preto bez
ohľadu na účinnosť novely OZ, ktorá zaviedla neprijateľnú podmienku týkajúcu sa rozhodcovskej

doložky, takéto ustanovenie, ak je obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve, bude vždy v rozpore s
dobrými mravmi, keďže dobré mravy nepodliehajú zmenám tak dynamickým ako slovenský právny
poriadok. V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle
znenia a účelu smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (rozsudok Súdneho dvora vo Veci C-l4/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land

NordrheinWestfalen; rozsudok Súdneho dvora c spojených prípadoch C-240/98 - C244/98 Oceáno
Grupo EditorialSA.- V tomto rozsudku Súdny dvor konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii
ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica.
interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu tejto smernice). Povinnýpoukazuje taktiež na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-40/O8 Asturcom Telecomunicaciones SL v
Cristina Rodriguez Nogueira. Rozhodcovská doložka spôsobí, že o právach a právom chránených
záujmoch rozhodne súkromná osoba, ktorej moc nie je delegovaná žiadnou verejnoprávnou inštitúciou

(porov. IV. ÚS 174/02ČR), ale viac-menej je založená na takých aspektoch, akými je zisk a podnikanie
rozhodcu. Arbitráž vznikla ako legitímny prostriedok vymožiteľnosti práva, ale vo svojej podstate je
predovšetkým inštitútom určeným pre podnikateľské prostredie typické vyššou mierou vyváženosti
vzájomných pozícií (B2B-bussines to bussines). Z hľadiska dôsledkov je jedno, či rozhodcovské konanie
vyvolá rozhodcovská doložka alebo dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred

obidvoma (KristiánCsach ,,Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol
vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľskoprávnej ochrany pred štandardnými zmluvami." CSACH, K.,
„Štandardné zmluvy", Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., 2009, str. 214).

5. Podľa povinného priemerný spotrebiteľ má nielen problém porozumieť a v krátkom čase sa
zorientovať a zvážiť dôsledky vyplývajúce z rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Súd by

mal mať vážne obavy, že priemerný spotrebiteľ rozsiahle zmluvné podmienky vrátane rokovacieho
poriadku rozhodcovského súdu ani len neprečíta, ak sa k nemu vôbec pri uzatváraní zmluvy dopracuje.
Ten je pritom dôležitý na zváženie dôsledkov rozhodcovskej doložky. Táto vo svojich dôsledkoch
predstavuje veľmi výrazný zásah do práv a povinností medzi dodávateľom a spotrebiteľom, pretože
nie súd, ale rozhodca rozhodne o právach a právom chránených záujmoch a výsledkom je nový

kvalifikovaný záväzok. Ak je takáto rozhodcovská doložka súčasťou štandardných podmienok, vzniká
nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť. Pri ochrane spotrebiteľa
preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať štátny
súd o ochranu, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho neželal). Rozhodcovská
doložka vyžaduje od žalobcu, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, teda konaniu, v ktorom

má vzniknúť už judikovaný záväzok arbitra, ktorého si vybral vopred dodávateľ. Takýto judikovaný
záväzok sa stáva základom pre nútený výkon rozhodnutia a pre zásah do majetkovej sféry povinného.
Nepochybne ide o závažnú záležitosť a preto je treba zdôrazniť, že viac ako iné si rozhodcovská
klauzula vyžaduje pozorné vyhodnotenie v rámci súdnej kontroly. Povinný tiež uvádza, že aj miesto
rozhodcovského konania si jednostranne stanovil dodávateľ a je pre jeho vzdialenosť neprijateľné a

odradzujúce. Rozhodcovská doložka je neprijateľná aj z dôvodu, že ak rozhodcovské konanie vyvolá
dodávateľ, tak sa mu musí spotrebiteľ vo svojich dôsledkoch nezvratne podrobiť a tak riešiť spor
pred rozhodcom, ktorý je nepredvídateľný a vznikajú vážne pochybnosti o objektívnosti a nestrannosti
rozhodcovského procesu. Taktiež pravidlá rozhodcovského konania sú nedostatočne transparentné pre
priemerný subjekt práva (§ 53 ods. 4 písm. a) Občianskeho zákonníka).

6. Povinný tiež uvádza, že rozhodcovská zmluva je vo svojich dôsledkoch hrubo nemorálna a spôsobí,
že o právach a právom chránených záujmoch rozhodne súkromná osoba, ktorej moc nie je delegovaná
žiadnou verejnoprávnou inštitúciou (porov. rozhodnutie Ústavného súdu ČR IV. ÚS 174/02), ale viac-
menej je založená na takých aspektoch, akými je zisk a podnikanie rozhodcu. Arbitráž vznikla ako

legitímny prostriedok vymožiteľnosti práva, ale vo svojej podstate je predovšetkým inštitútom určeným
pre podnikateľské prostredie typické vyššou mierou vyváženosti vzájomných pozícií (Rozhodnutie
KrajskéhosúduvPrešovez31.marca2011č.k.6CoE64/2010).Plnenie,ktorésavymáhabolopriznané
v súkromnoprávnom procese na základe absolútne neplatnej rozhodcovskej doložky. Neprijateľná
zmluvnápodmienkaspôsobujehrubúnerovnováhuvprávachapovinnostiachvneprospechspotrebiteľa

a prieči sa dobrým mravom - uvedené judikoval aj Ústavný súd SR v rozhodnutí z 24. februára 2011 č.k.
IV. ÚS 55/2011-19. Ak rozhodcovské konanie prebehlo na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, tak
aj nový kvalifikovaný záväzok, ktorý mal vzísť z takéhoto vadného súkromnoprávneho procesu, nie je
súladný s imperatívom dobrých mravov.

7. V závere svojho podania povinný poukázal na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo
viacerých rozhodnutiach v iných právnych veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas
celého exekučného konania skúmať, či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného
exekučného titulu (viď napríklad sp.zn. 1 Cdo 52/2010, 2 Cdo 269/2012, 3 Cdo 210/2011, 4 Cdo
52/2012,5 Cdo 42/2012, 6 Cdo 135/2012 a 7 Cdo 162/2011). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (viď napríklad sp.zn. I. ÚS 203/2011, II. ÚS 417/2011, IV. ÚS 456/2012), ktorý
konštatoval, že záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného
titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred vydaním poverenia, plnekorešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a
nielen v § 44 ods.2 Exekučného poriadku (viď bližšie I. ÚS 410/2012).

8. Povinný taktiež namietal zaujatosť súdneho exekútora, pretože jeho konanie vyvoláva vážne
pochybnosti o jeho nestrannosti podľa §30 Exekučného poriadku. Uvedený exekútor vymáha úroky
a poplatky na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, aj napriek tomu, že mu už zo všetkých
strán museli byť doručené uznesenia o zastavení exekúcii. Súdny exekútor je bývalým zamestnancom
oprávneného. Poukázal na uznesenie ústavného súdu Slovenskej republiky III.US 322/2010.

9. Povinný spolu so svojim podaním doručil súdu kópiu Zmluvy o úvere zo dňa 30.05.2013,
Rozhodcovskej zmluvy zo dňa 30.05.2013 a kópiu Zmenky.

10. K návrhu povinného sa podaním doručeným súdu dňa 28.05.2019 vyjadril cestou právneho zástupcu
oprávnený, ktorý uvádza, že razantne odmieta postavenie povinného ako spotrebiteľa a že s povinným

uzatvoril dňa 30.05.2013 zmluvu o úvere č. 702801056, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý
úver na účel podnikania. Poukázal na skutočnosť, že povinný prehlásenie, že finančné prostriedky sú
poskytnuté na účel podnikania osobitne podpísal. Povinný zmluvu o úvere uzatvoril ako dlžník pod
obchodným menom Jaroslav Krúpar ako fyzickou osobou - podnikateľom označeného identifikačným
číslom 46653384, pričom pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojho podnikania

a finančné prostriedky boli poskytnuté na účel podnikania. Na základe vyššie uvedeného je možné
posudzovať vzťah ak obchodnoprávny a nie ako spotrebiteľský, nakoľko ide o zmluvný záväzok medzi
dvoma podnikateľskými subjektmi. Skutočnosť, na čo konkrétne bol povinným následne poskytnutý úver
aj využitý, oprávnený neskúma, nakoľko je to pre neho už nepodstatná informácia. Oprávnený nie je
toho názoru, že musí vedieť, či povinný (dlžník) v praxi naozaj použil finančné prostriedky na rovnaký

účel ako deklaroval v zmluve o úvere. Oprávnený ďalej uviedol, že v prípade postavenia oprávneného
je treba akcentovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinným vstupoval. Argumentácia
oprávneného v tomto smere je napokon v plnom súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v
oblasti práva na ochranu spotrebiteľa. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru
druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba

dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa
AG publikovaný o.i. v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. §
1 až 459. Komentář.2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 468 - 469). Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ
predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu; per analogiam
zamestnancom), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok,

pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom
zmluvného práva (Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR 91/04 publikovaný o.i. v Eliáš, K. a
kol.: Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 1. svazek. § 1 - 487. Praha, Linde 2008, s. 324;
Selucká, M.Ochrana spotřebitele v soukromém právu. 1. vydání. Praha : C. H. Beck 2008, s. 54).

11. Podľa oprávneného je zrejmé, že oprávnený s povinným uzatvorili nevýhradnú rozhodcovskú
zmluvu. Z toho dôvodu neprichádza do úvahy ani aplikácia ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka podľa ktorého sa „za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považuje
najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní“. Preto je podľa oprávneného

nepochybné, že rozhodcovská zmluva dohodnutá medzi povinným a oprávneným je tzv. nevýhradnou
rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich
práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu
rozhodcovská zmluva nevyžaduje od žalobcu, aby spory so žalovaným riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Oprávnený ďalej uvádza, že podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej

zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t.j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby
proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá
ustanovením§53ods.4písm.r)Občianskehozákonníka(Magál,M.-Kubina,P.:Rozhodcovskédoložky
v spotrebiteľských zmluvách. Justičná revue, 2008, č. 4, s. 616 a nasl.). Žalobca má teda kedykoľvek
právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Prípustnosť rozhodcovského

konania vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov. Možnosť mimosúdneho
riešenia sporov zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru vyplýva jednoznačne z ustanovenia § 4
ods.2písm.r)pôvodnéhoZákonaospotrebiteľskýchúveroch(zákonč.258/2001Z.z.vzneníneskorších
predpisov), ako aj aktuálne účinného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. v)Zákona o spotrebiteľských úverocha iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (zákon č. 129/2010Z.z. v znení zákona č. 394/2011
Z.z.), ktoré jednoznačne umožňujú mimosúdne riešenie sporov zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere.
Podľa oprávneného rovnaký záver vyplýva aj zo znenia aktuálne účinnej smernice č. 2005/48/ES o

spotrebiteľskom úvere (čl. 24 ods. 1), ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť primeraný a účinný postup
na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy o úvere. Tento záver je uvedený o.i. aj v
odbornej literatúre: Raban, P.: Autorizovaní rozhodcovia alebo adjudikátori? Je efektívne zabezpečená
spravodlivosť v spotrebiteľských vzťahoch? Bulletin advokacie, 2010, č. 6, s. 18.

12. Oprávnený poukazuje na rozhodnutie NS SR, z ktorého vyplýva, že: „Právomoc súdov v
obchodnej veci môže vylúčiť dohoda účastníkov obsiahnutá v rozhodcovskej zmluve alebo v
rozhodcovskej doložke, že sa spor má prejednať v rozhodcovskom konaní. V rozhodcovskej zmluve
alebo rozhodcovskej doložke musí byť výslovne uvedený záväzok jej účastníkov, že sa podrobia
rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská zmluva alebo rozhodcovská doložka zakladá aj záväzok,
že sa účastníci podrobia rozhodnutiu, ktoré z rozhodcovského konania vzíde. Obsahom vzťahu

založeného rozhodcovskou zmluvou alebo doložkou sa uzavretím zmluvy stáva aj záväzok podrobiť
sa rozhodcovskému rozhodnutiu bez toho, aby musel byť výslovne v zmluve uvedený." (Uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.06.2004 pod sp. zn. Obdo V 73/2003). Prípustnosť
rozhodcovského konania, a to aj v spotrebiteľských sporoch vyplýva jednoznačne aj z odporúčania
komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie

spotrebiteľských sporov. Oprávnený je presvedčený, že Rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne, v
zmysle platných právnych predpisov a nemožno mať teda žiadne pochybnosti o jej legitímnosti.

13. Podľa §243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ak tento zákon v §243i až 243k neustanovuje inak,
exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca
2017.

14. Podľa §56 ods. 5 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení

účinnom do 31. marca 2017, súd povolí odklad exekúcie, ak povinný v lehote na podanie námietok proti
exekúcii podá žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak súd žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozhodnutia zamietne, po právoplatnosti rozhodnutia sa v exekúcii pokračuje. Ak súd žalobe vyhovie a
rozhodcovské rozhodnutie zruší, súd exekúciu podľa tohto zákona zastaví.

15. Podľa §58 ods.1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
účinnom do 31. marca 2017, súd zastaví exekúciu na návrh alebo aj bez návrhu.

16. Podľa §57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
účinnom do 31. marca 2017, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto

alebo osobitného zákona.

17. Podľa §57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
v znení účinnom do 31. marca 2017, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú,
pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

18. Podľa §44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
účinnom do 31. marca 2017, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15

dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide
o exekučný titul podľa §41 ods. 2 písm. c) a d) a §39 ods. 4. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne aj vtedy, ak
sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa

uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou
zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť
použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti je prípustné
odvolanie.19. Podľa §41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
v znení účinnom do 31. marca 2017, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade

vykonateľnýchrozhodnutírozhodcovskýchsúdovarozhodcovskýchkomisiíazmierovnimischválených.

20. Súd preskúmal návrh povinného ako aj vyjadrenie oprávneného, pripojené listinné dôkazy ako aj
obsah exekučného spisu pričom súd má za to, že v danom prípade sa nejedná o spotrebiteľský vzťah,
pretože povinný uzatvoril zmluvu o úvere dňa 30.05.2013 ako fyzická osoba podnikateľ a podnikateľskú

činnosť ukončil podľa výpisu zo živnostenského registra dňa 02.02.2017, teda vzťah zmluvných strán
je vzťahom medzi dvomi podnikateľmi, avšak rozhodcovská doložka bez ohľadu na charakter vzťahu
zmluvných strán nebola dojednaná v súlade so zákonom, nebola osobitne dojednaná k zmluve a nebola
ani osobitne zmluvnými stranami podpísaná a nemožno z nej potvrdiť, že povinný bol aj skutočne
oboznámený s rozhodcovskou doložkou v takom zmysle, že spory medzi zmluvnými stranami môžu byť
riešené aj pred Stálym rozhodcovským súdom.

21. Pokiaľ ide o rozhodcovskú zmluvu, súd zastáva právny názor, že v danej veci je potrebné
rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú medzi oprávneným a povinným dňa 30.05.2013, teda uzatvorenú v
rovnaký deň ako oprávnený s povinným uzavrel zmluvu o úvere považovať za neprijateľnú. Uvedená
rozhodcovská zmluva bola uzavretá rovnako ako zmluva o úvere vo formulárovej podobe, ktorú

predkladal oprávnený povinnému, nebola individuálne dojednaná, keď jej obsah povinný nemohol
ovplyvniť, dopĺňali sa iba údaje povinného, číslo a dátum uzatvorenia zmluvy o úvere, dátum uzavretia
rozhodcovskej zmluvy, meno a podpis osoby konajúcej v mene a na účet veriteľa a podpis povinného.
Všetky ostatné údaje, vrátane určenia rozhodcovského súdu, sú vo formulárovej zmluve vopred
predtlačené. Veriteľ potom mohol na základe tejto rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na prejednanie

rozhodcovskému súdu, ktorého sám určila vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Dlžník týmto
stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. V súlade
s ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy spočíval výber rozhodcovského súdu na zmluvnej strane
podávajúcej žalobu.

22. Súd v tomto smere zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak dlžník má
podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh veriteľa, dlžník by bol nútený podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu. Sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred
pripravenej formulárovej podobe, jednostranne určil, komu, resp. ktorému rozhodcovskému súdu, bude

vec predložená. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto
považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v príslušnom
znení. Uvedené potvrdzuje aj judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 ažC-244/98,C-40/08,
C-473/00, C-243/08, C-168/05). Rozhodcovskú zmluvu preto súd vyhodnotil ako nekalú, postihnutú

sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platnom a účinnom v čase
uzavretia zmluvy.

23. Súd vyslovený názor opiera o skutočnosť, že dlžník, ktorému je predložená typová spotrebiteľská
zmluva v predtlači, nemá reálnu možnosť ovplyvniť jej obsah. Rozhodcovská zmluva bola navyše

povinnému predložená súčasne (v ten istý deň) so zmluvou o úvere, a teda povinný mohol ľahko
nadobudnúť dojem, že ide o tú istú zmluvu pozostávajúcu z viacerých listín a že uzatvorenie
rozhodcovskej zmluvy je podmienkou poskytnutia peňažných prostriedkov zo strany veriteľa. Z
predložených listín teda nevyplýva, že by si uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takomto znení výslovne
vymienil povinný a vzhľadom na povahu zmluvy nemožno dospieť k záveru, že by povinný mal

možnosťdopodstatnejčastizmluvnéhoformuláraakýmkoľvekspôsobomzasahovať,tedažebypovinný
napríklad mohol ovplyvniť osobu rozhodcu, resp. výber rozhodcovského súdu, miesto rozhodcovského
konania, spôsob konania (s pojednávaním, bez pojednávania) a podobne. Rozhodcovská zmluva
navyše nebola uzatvorená v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku
zmluvného vzťahu, teda v čase, keď spotrebitelia, často pod vplyvom finančnej núdze, pri uzatváraní

zmluvy opomenú zachovať náležitú obozretnosť. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o
individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a
nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad podľa čl.3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.24. Z uvedených dôvodov možno konštatovať, že bez ohľadu na charakter vzťahu zmluvných strán
nedošlo k platnej dohode o rozhodcovskej zmluve a ak rozhodcovská zmluva nie je platná, vo veci

rozhodoval orgán ktorý nebol právomocný vo veci konať. Vzhľadom na uvedené má súd za to, že
rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v tomto konaní, je nevyhnutné považovať za nulitný.
Podľa názoru súdu rozhodca vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky, teda podľa súdu nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. §41 ods. 2 písm.
d) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31. marca

2017 a preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

25. Súd nerozhodoval o návrhu povinného na odklad exekúcie a o námietke zaujatosti exekútora zo dňa
11.03.2019, nakoľko súd rozhodol o zastavení exekúcie.

26. Podľa ustanovenia §200 ods. 5 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

v znení účinnom do 31. marca 2017, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a
v akej výške platí trovy exekúcie.

27. Podľa §203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného,
súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

28. Súd o trovách exekučného konania rozhodol tak, že tieto s poukazom na §203 ods. 1 Exekučného
poriadku znáša oprávnený, a to v plnom rozsahu, keďže podal návrh na exekúciu na základe
nevykonateľného exekučného titulu.

29. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po nadobudnutí
právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde,
proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v § 365 odseku 1 C.s.p.
(viď. vyššie), ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.