Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, June 19, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13CoPr/1/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718203037
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8718203037.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu H.. X. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom J. X. XX, XXX XX O., právne zastúpený advokátom JUDr. Vlastimil Klepáč, so sídlom Krmanova
16, 040 01 Košice, IČO: 50 901 028, proti žalovanému E. Y. W. Y.M., so sídlom J. XX, XXX XX O.
O., H.: XX XXX XXX, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 17Cpr/17/2018-216 zo dňa 20. novembra 2018,
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% voči žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Určuje, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru daná žalobcovi listom z 13.02.2018 je
neplatná a štátnozamestnanecký pomer žalobcu u žalovaného trvá.

II. Nárok na náhradu funkčného platu vylučuje na samostatné konanie.

III.Priznávažalobcovivočižalovanémunáhradutrovkonaniavplnomrozsahu,ovýškektorýchrozhodne
súd uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 1 ods. 1, 3, § 171 , § 71 ods. 1 písm. b), § 73 ods. 1, 2, § 75 ods.
1 písm. f), g) zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe, § 166 ods. 2, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca bol štátnym zamestnancom na základe rozhodnutia o vymenovaní
do štátnej služby zo dňa 17.07.2002 v znení neskorších rozhodnutí, ktoré sa považuje za služobnú
zmluvu v znení neskorších dodatkov. Vznikom štátnozamestnaneckého pomeru žalobca zo strany P. W.
Y. zo dňa XX.XX.XXXX nastúpil na pracovnú pozíciu kontrolór dani právnických osôb za P. úrad v O..
Dňa 31.07.2002 zložil žalobca sľub v zmysle zákona o štátnej službe a dňom 01.08.2002 bol menovaný
do dočasnej štátnej služby, následne počnúc dňom 29.10.2004 bol menovaný do stálej štátnej služby.

4. P. V. listom zo dňa 19.12.2017 vyzval žalobcu, aby sa vyjadril k získaným poznatkom pri výkone
inšpekčnej činnosti vykonanej sekciou inšpekcie vnútornej kontroly E. Y. W. Y.. Na výzvu odpovedal
žalobca listom zo dňa 20.12.2017. Následne zo strany žalovaného bolo vydané upozornenie na
porušenie služobnej disciplíny, v ktorom bolo namietané, že zo strany žalobcu došlo k porušeniuslužobnej disciplíny, a to že v priebehu trvania dočasnej pracovnej neschopnosti sa nezdržiaval na
adreseuvedenejlekáromvpotvrdeníodočasnejpracovnejneschopnosti,ďalejžeopakovanevpriebehu
roka 2017 použil vlastné súkromné pamäťové médium T. kľúč bez povolenia vedúceho zamestnanca

s predchádzajúcim súhlasom zamestnanca povereného správou IT a pripojil ho prostredníctvom
pracovnej stanice do počítačovej siete E. W., čím porušil služobný poriadok žalovaného, s ktorým
bol preukázateľne oboznámený na porade dňa 26.04.2016. Týmto bol žalobca upozornený na menej
závažné porušenie služobnej disciplíny.

5. Dňa 13.02.2018 bola žalobcovi daná výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodu, že
sa dňa 15.11.2017 nezdržal konania, ktoré by mohlo viesť ku konfliktu záujmov služobného úradu
s osobnými záujmami a v služobnom čase na pracovisku neoprávnene používal internet a služobný
počítač určený výlučne na plnenie služobných úloh na výkon činnosti v prospech tretích osôb, ktoré
nijako nesúviseli s výkonom štátnej správy. Na základe uvedeného bola daná žalobcovi výpoveď,
pretože u žalobcu je daný dôvod na okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru, keďže mu

bolo doručené upozornenie o závažnom porušení služobnej disciplíny. Zo zápisu z pracovnej porady
pracovníkov oddelenia daňovej kontroly P. V. zo dňa 15.06.2017 vyplýva, že táto pracovná porada sa
uskutočnila a žalobca potvrdil na prezenčnej listine, že bol oboznámený so školením s predpismi v
oblasti ochrany pred požiarmi a bezpečnosti o ochrane zdravia pri práci. Žalovaný uviedol, že z menného
zoznamu štátnych zamestnancov oboznámených so služobným poriadkom vyplýva, že dňa 06.03.2013

bol žalobca oboznámený so služobným poriadkom. Z úradného záznamu písaného za prítomnosti Q..
X. J. vyplýva, že pod jeho vedením sa dňa XX.XX.XXXX konala pracovná porada kontrolórov P. úradu
O., pričom uviedol, že na porade dostatočne oboznámil kontrolórov okrem iného aj s obsahom interného
riadiaceho aktu č. X/XXXX, služobným poriadkom žalovaného.

6. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalobca bol štátnym zamestnancom
na základe rozhodnutia o vymenovaní do štátnej služby. Dňa 13.02.2018 žalovaný dal žalobcovi
výpoveď, ktorá obsahovala všetky zákonné náležitosti, nebol sporný ani skutok považovaný žalovaným
za závažné porušenie služobnej disciplíny štátneho zamestnanca a teda jeho konanie bolo z hľadiska
výkonu štátnej služby na štátnozamestnaneckom mieste kontrolór, absolútne neprijateľné a v rozpore

s ideovými princípmi, ako sú princíp zákonnosti, nestrannosti a profesionality na ktorých je budovaná
štátna služba a takéto počínanie ohrozuje dôveru verejnosti a služobného úradu v nestrannosť a
objektívnosť konania a rozhodovania, čím žalobca porušil ustanovenia Služobného poriadku. Sporné
bolo,čidanýskutokmožnopovažovaťzazávažnéporušenieslužobnejdisciplínyodôvodňujúciokamžité
skončenie štátnozamestnaneckého pomeru.

7. Po vykonaní dokazovania prostriedkami procesného útoku i procesnej obrany dospel súd k záveru, že
skutok žalobcu nemožno považovať za závažné porušenie služobnej disciplíny. Pri posúdení intenzity
porušenia služobnej disciplíny prihliadol súd na konkrétne okolnosti prípadu, osobu zamestnanca,
doterajší postoj k plneniu služobných povinností, spôsob, intenzitu porušenia konkrétnych pracovných

povinností, situáciu, v ktorej k porušeniu disciplíny došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či
konanie spôsobilo škodu. Žalobca sa uvedeného skutku dopustil, uvedené priznal, oľutoval, dopustil sa
ho na naliehanie manželky, ktorá má vážne zdravotné problémy, nie za účelom činnosti žalobcu, napr.
tretích osôb. Žalobca tiež nebol zo strany žalovaného upozornený na porušenie služobnej disciplíny
za obdobný alebo iný skutok. Zo strany žalovaného bol hodnotený kladne a pri využití informačného

systému E. P. nedošlo k narušeniu systému P., žalobca využil zo systému iba informácie verejne
dostupné, nedošlo k zneužitiu údajov a uvedeným konaním žalobcu nevznikla žalovanému žiadna
škoda. Dané konanie žalobcu teda nemožno kvalifikovať ako závažné porušenie služobnej disciplíny,
spĺňa znaky menej závažného porušenia služobnej disciplíny, teda nebol naplnený dôvod pre okamžité
skončenie pracovného pomeru. Pre platnosť výpovede bolo potrebné, aby sa žalobca dopustil dvoch a

viacerých porušení služobnej disciplíny. Súd je toho názoru, že aj iní štátni zamestnanci u žalovaného
využívali počítač na iné ako služobné účely, uvedené doposiaľ nebolo vytýkané zo strany žalovaného.
Za daných okolností bolo posúdenie skutku žalobcu ako závažné porušenie pracovnej disciplíny za
neprimerane prísne a neadekvátne k postupu k iným štátnym zamestnancom. Pri rozhodovaní prihliadol
tiež na pozíciu kontrolóra a na postavenie štátneho zamestnanca v porovnaní so zamestnancom v

zmysle Zákonníka práce. Podľa názoru súdu bola daná výpoveď neprimeranou sankciou za konanie
žalobcu vzhľadom na všetky okolnosti prípadu. Nie je podstatné, či daný skutok podľa služobného
poriadku žalovaného je považovaný za závažné porušenie služobnej disciplíny, súd posudzuje intenzitu
porušenia nezávisle od obsahu interných predpisov zamestnávateľa.8.Spornétiežbolo,čibolžalobcapreukázateľneoboznámenýsoslužobnýmporiadkom.Jenepochybné,
že žalobca sa zúčastnil školenia 15.06.2017, žalovaný nepreukázal, že by v daný deň bol žalobca

preukázateľne oboznámený so služobným poriadkom. Oznamovanie sa so služobným poriadkom zo
strany žalovaného sa súdu javí ako formálne. Nárok na náhradu funkčného platu vylúčil na samostatné
konanie.

9. O trovách konania rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom

rozsahu. O výške trov súd rozhodne uznesením po právoplatnosti rozsudku.

10. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Odvolanie právne odôvodnil ust. §
365 ods. 1 písm. d), e), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“).
Uviedol, že so závermi súdu prvej inštancie sa nemôže stotožniť v žiadnom prípade. Poukázal na to,
že je orgánom štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, má v porovnaní so zamestnávateľmi

v súkromnom práve zákonnú obligatórnu povinnosť vydať služobný poriadok. Mal za to, že konanie
žalobcu je jednoznačne konaním, ktoré vedie ku konfliktu záujmov služobného úradu s osobnými
záujmami štátneho zamestnanca a je v rozpore s princípmi zákonnosti, nestrannosti a profesionality,
na ktorých je štátna služba budovaná. Poukázal na to, že žalobca sa snažil svoje konanie zľahčovať
a bagatelizovať, keď uvádzal, že elektronické dokumenty rôznych používateľov zasielal na požiadanie

svojej manželky, keďže portál žalovaného uvádzal, že formulár nie je možné odoslať. Na argument
žalobcu, že išlo v podstate o výpomoc v tom čase chorej manželke a dcére a táto skutočnosť mala
byť poľahčujúcou okolnosťou, nie je možné v žiadnom prípade prihliadnuť. Uviedol, že nemožnosť
vykonávať práce nesúvisiace s opisom štátnozamestnaneckého miesta pre svoju vlastnú potrebu alebo
potrebu inej osoby ako i zákaz používať majetok žalovaného a povinnosť zdržať s a konania, ktoré by

mohlo viesť ku konfliktu záujmov služobného úradu s osobnými záujmami jasne vyplýva z ustanovenia
§ 111 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z.. Ďalej poukázal na to, že žalobca konal v rozpore s povinnosťami
a obmedzeniami štátneho zamestnanca nielen dňa 15.11.2017, ale i v predchádzajúcom období, čo
okrem iného vyvolalo nevyhnutnosť preveriť jeho výkon štátnej služby, využívanie času výkonu štátnej
služby a dodržiavanie služobnej disciplíny zo strany zamestnancov odboru inšpekcie. Uviedol, že u

žalovaného ako služobného úradu nie je spôsob oboznámenia sa štátnych zamestnancov so znením
služobného poriadku osobitne upravený a stanovený, avšak informácie o interných riadiacich aktoch sú
voľne prístupné každému zamestnancovi žalovaného aj na jeho intranetovej stránke. Zdôraznil, že záver
súdu o neprimeranej prísnosti a neadekvátnom prístupe zamestnávateľa k iným štátnym zamestnancom
nevyplýva nijako zo skutkového stavu a nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní a takýto záver

súdu o neprimerane prísnom postihu žalobcu v tejto súvislosti nie je možné potom vyhodnotiť inak
ako predčasný a neodôvodnený. Taktiež tvrdenia žalobcu, že väčšina zamestnancov využíva služobný
počítačpreosobnéúčelyakoprezeraniewebovýchstránok,e-shopov,tlačenielistínpredeti,kopírovanie
kníh atď. sú vo vzťahu k hodnoteniu jeho vlastného zavineného úmyselného konania účelové a
irelevantné. Ďalej uviedol, že vo väzbe na posúdenie závažnosti konania žalobcu v danom prípade nie je

rozhodujúce koľkokrát sa žalobca uvedeným spôsobom dopustil porušenia služobnej disciplíny, nakoľko
pre uplatnenie inštitútu výpovede v zmysle § 75 ods. 1 písm. g) zákona č. 55/2017 Z. z. postačuje,
aby štátny zamestnanec porušil jedným svojím konaním služobnú disciplínu závažným spôsobom,
čo u žalobcu splnené bolo. Záverom uviedol, že posúdením všetkých relevantných skutočností mal
konajúci súd dospieť k záveru, že konanie žalobcu ako štátneho zamestnanca plniaceho úlohy štátnej

správy, zneužil svoje postavenie na získanie výhody pre tretie osoby. Taktiež pre úplnosť uviedol,
že mu nie je zrejmé aký právny význam má v prejednávanej veci poukazovanie na predchádzajúce
služobné hodnotenie žalobcu so skončením jeho štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou z dôvodu
závažného porušenia služobnej disciplíny. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu v
celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, resp.

aby vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. K odvolaniu sa vyjadril žalobca tak, že súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie, vec správne
právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania vo veci správne rozhodol. Mal za to, že súd
prvej inštancie správne dospel k záveru, že konanie žalobcu vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu

nemožno kvalifikovať ako závažné porušenie služobnej disciplíny, ale že jeho konanie spĺňa znaky
menej závažného porušenia služobnej disciplíny. Uviedol, že v konaní preukázal, že informácie ktoré
dňa 15.11.2017 použil boli údaje, ktoré museli byť manželke žalobcu ako osobe, ktorá zastupovala
daňové subjekty známe, a preto ich nemusel a ani nezískaval z informačného systému finančnejsprávy ako tvrdí žalovaný. Ďalej nesúhlasil so žalovaným, že jedna svedecká výpoveď nestačí na
preukázanie neprimeraného postupu voči žalobcovi. Mal za to, že súd prvej inštancie pri posúdení
okolností konkrétneho prípadu rozhodol v súlade s rozhodovacou súdnou praxou a tiež rozhodol

správne, keď návrh na vypočutie žalovaným navrhovaných svedkov zamietol z dôvodu hospodárnosti
konania.

12. K vyjadreniu žalobcu sa žalovaný vyjadril tak, že v žiadnom prípade nemožno súhlasiť s jeho
názorom a že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a rozhodol. Uviedol, že je nepochopiteľné

a nejasné na základe akých vykonaných dôkazov mohol súd prvej inštancie dospieť k záveru, že
žalobca mal dňa 15.11.2017 vykonávať i inú činnosť než činnosť namietanú ako závažné porušenie
služobnej disciplíny. Z listinného dôkazu, ktoré predložil jednoznačne vyplýva, že žalobca aktivity majúce
charakter závažného porušenia služobnej disciplíny začal vykonávať bezprostredne po príchode do
výkonu štátnej služby, pričom takto pokračoval celý deň. Uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal
žiadne výstupy, ktoré v rámci výkonu štátnej služby mal dňa 15.11.2017 okrem „doregistrácie“ daňových

subjektov prospech štátu realizovať. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval ako fakt, že sa mal
žalobca protiprávneho konania dopustiť na naliehanie manželky, ktorá mala vážne zdravotné problémy,
absentuje zo strany súdu akékoľvek dokazovanie v tom smere, ktoré by tvrdenia žalobcu verifikovali.
Vo vzťahu k služobnému hodnoteniu uviedol, že hodnotenie z roku 2005 nijako nereflektovalo aktuálne
posúdenie vykonávania štátnej služby žalobcom, keď v jeho prípade je smerodajné posledne vykonané

služobné hodnotenie za rok 2017. Uviedol, že stále otáznym ostalo aj to, ako sa súd prvej inštancie
vysporiadal s tými judikátmi najvyšších súdnych autorít, ktoré v rámci svojej argumentácie uviedol na
podporu svojich tvrdení. Poukázal na to, že je absolútne neprijateľné, aby štátny zamestnanec vo funkcii
kontrolóra dane, ktorý má prezentovať správcu dane, ktorý má voči daňovým subjektom nadriadené
postavenie, si sám svojvoľne atrahoval povinnosti daňových subjektov a tieto povinnosti za dané

daňové subjekty aj vykonával v služobnom čase, zneužijúc majetok štátu a najmä vnútorné informačné
systémyžalovaného(P.).Kotázkeformálnostioboznámeniasažalobcusplatnýmslužobnýmporiadkom
žalovaného, žalovaný uvádza, že spôsob oboznamovania s vnútornými (internými) riadiacimi aktmi
v rámci finančnej správy bol a je nastavený jednotne pre všetkých zamestnancov finančnej správy,
žalobcu ako bývalého zamestnanca z toho nevynímajúc. Trval na tom, že jeho postup v súvislosti s

riešením štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu bol plne v súlade so zákonom. Vzhľadom na všetky
uvedené skutočnosti mal za to, že dostatočne v konaní preukázal existenciu závažného porušenia
služobnej disciplíny zo strany žalobcu a preto považuje skončenie štátnozamestnaneckého pomeru
žalobcu výpoveďou zo strany žalovaného za platné a žiada, aby odvolací súd žalobu žalobcu ako zjavne
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100%.

13. Žalobca sa k podanému vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

14. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie

§ 34 C.s.p., preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.
a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu
v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné.

15. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

16. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietanou inou vadou konania, nevykonaním navrhnutých dôkazov, nesprávnym skutkovým zistením
a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne,

v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).17. Žalovaný v podanom odvolaní namietal nepreskúmateľnosť rozsudku, čo podľa neho zakladá inú
vadu konania. Tu odvolací súd uvádza, že prípadnú nepreskúmateľnosť rozsudku možno subsumovať

iba pod odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. - porušenie práva na spravodlivý proces, a
nie pod odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. d) - inú vadu, lebo tento odvolací dôvod dopadá na
akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie
dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

18. K nepreskúmateľnosti rozsudku odvolací súd uvádza, že nezávislosť rozhodovania súdov sa musí
uskutočňovať v ústavnom a v zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny
rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46
ods. 1 a nasl. Ústavy SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov, predstavujúcim
súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu
svoje rozhodnutie odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v § 220 ods. 2 C.s.p., preto z odôvodnenia

rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na
strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Povinnosťou súdu je vždy taktiež dostatočným
a rozumným spôsobom vyrovnať sa s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na jeho
rozhodnutie. Neznamená to však, že súd musí rozhodnúť v súlade so skutkovým a právnym názorom
tej ktorej strany, postačuje, že sa s jej argumentmi vo svojom rozhodnutí ústavne akceptovateľným

spôsobom vyrovná, čo v predmetnom prípade naplnené nebolo. Odvolací súd poukazuje na to, že
za nespreskúmateľné možno považovať len také rozhodnutie, ktorého právne závery sú v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. tieto právne závery v žiadnej možnej interpretácii
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplývajú.

19. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie
predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda

spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právny
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti

tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj
to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj
strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky

uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným poriadkom, s to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu.
Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že ani táto odvolacia námietka nebola naplnená.

20. K námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Odvolací
súd má za to, že ani táto odvolacia námietka nebola naplnená.

21. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.22. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti
s odvolacími námietkami žalovaného dopĺňa nižšie uvedené.

23. V predmetnom prípade medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca bol štátnym
zamestnancom na základe rozhodnutia o vymenovaní do štátnej služby a tiež, že žalovaný dal žalobcovi
výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru, pričom táto obsahovala všetky zákonné náležitosti a
tiež nebol sporný ani skutok pre ktorý bola daná výpoveď, a to, že žalovaný sa dňa 15.11.2017
dopustil konania, ktoré by mohlo viesť ku konfliktu záujmov služobného úradu s osobnými záujmami

- v služobnom čase na pracovisku neoprávnene používal internet a služobný počítač určený výlučne
na plnenie služobných úloh na výkon činností v prospech tretích osôb, ktoré nijako nesúviseli s
výkonom štátnej služby a opisom štátnozamestnaneckého miesta a ktoré by mohli poškodiť dobré meno
finančnej správy. Sporným v predmetnom prípade bolo, či konanie žalobcu bolo natoľko závažným
porušením služobnej disciplíny, že napĺňalo znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny, a teda či
postup žalovaného bol v súlade s právnymi predpismi, keď dňa 13.02.2018 dal žalobcovi výpoveď zo

štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle ust. § 75 ods. 1 písm. g) zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej
službe.

24. Odvolací súd poukazuje na to, že zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe (ďalej len „Zákon
o štátnej službe“) rozlišuje vo svojich ustanoveniach medzi dvoma stupňami intenzity porušenia

služobnej disciplíny, a to medzi menej závažným porušením služobnej disciplíny a závažným porušením
služobnej disciplíny. Rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že pri závažnom porušení pracovnej disciplíny
zákon oprávňuje zamestnávateľa na výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru so
zamestnancom, ktorý sa takéhoto závažného porušenia pracovnej disciplíny dopustil, avšak v prípade
výpovede tak zamestnávateľ môže urobiť len z dôvodov taxatívne vymenovaných v zákone, a to

konkrétne v ust. § 75.

25. Zákon o štátnej službe síce rozlišuje medzi menej závažným a závažným porušením služobnej
disciplíny, avšak bližšie tieto pojmy nekonkretizuje a ani demonštratívne neuvádza, aké konkrétne
porušenia možno subsumovať pod ktorú mieru intenzity porušenia služobnej disciplíny. Hodnotenie

intenzity porušenia služobnej disciplíny preto závisí od konkrétneho zamestnávateľa, a to s poukazom a
prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, charakter vykonávanej práce, osobu zamestnanca, postoj
zamestnanca k plneniu jeho pracovných úloh, intenzitu a spôsob porušenia služobných povinností,
situáciu v ktorej k porušeniu služobnej disciplíny došlo, ale aj dôsledky porušenia služobných povinností
pre zamestnávateľa, či konanie spôsobilo zamestnávateľovi škodu, atď..

26. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžo/3/2011 zo dňa 24.11.2011, v ktorom išlo síce o skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním za účinnosti predchádzajúceho zákona o štátnej službe
č. 312/2001 Z. z., ale ktorý rovnako ako aj súčasne platná právna úprava Zákona o štátnej

službe obsahoval bližšie nedefinovaný pojem závažného porušenia služobnej disciplíny. Najvyšší súd
Slovenskej republiky k výkladu uvedeného pojmu uviedol, že: „Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny
právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie služobného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť
porušenie týchto povinností zo strany štátneho zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí
dosahovať určitý stupeň intenzity. V zákone o štátnej službe zákonodarca nedefinuje, čo pokladá za

závažné porušenie služobnej disciplíny, z ktorých dôvodov uvedené ustanovenie je možné považovať
za právnu normu s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, teda patrí k právnym normám,
ktorých hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechali správnemu orgánu
príslušnémunakonanie,abypodľavlastnejúvahyvkaždomjednotlivomprípadesámvymedzilhypotézu
právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu konkrétnych okolností. Pri posúdení, či

zamestnanec porušil služobnú disciplínu menej závažne alebo závažne, zákon nevymedzuje, z akých
hľadísk mal správny orgán vychádzať, teda vymedzenie hypotézy právnej normy závisí v každom
konkrétnom prípade od úvahy správneho orgánu, ktorý tak môže pri skúmaní intenzity porušenia
služobnej disciplíny prihliadnuť na osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastával, na jeho doterajší
postoj pri plnení pracovných úloh, na čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na

mieru zavinenia zamestnanca, na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnancom,
na dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, na to, či svojím konaním zamestnanec
spôsobil zamestnávateľovi škodu, a pod. Zákon tu ponechal širokú možnosť uváženia, aby rozhodnutie
o platnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru pre závažné porušenie služobnej disciplínyzodpovedalo tomu, či od zamestnávateľa možno spravodlivo žiadať, aby štátnozamestnanecký pomer
zamestnanca u neho aj napriek tomu pokračoval.“

27. Na základe aj vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky možno
teda uzavrieť, že posúdenie, či konanie zamestnanca dosahuje intenzitu závažného porušenia
služobnej disciplíny závisí tak od okolností jednotlivého prípadu ako aj od posúdenia takéhoto konania
zamestnávateľom.

28. Žalovaný ako zamestnávateľ v priebehu konania tvrdil, že zo strany žalobcu ako zamestnanca došlo
kzávažnémuporušeniuslužobnejdisciplínyztohtodôvodu,žežalobca,ktorýpracovalpozíciikontrolóra,
počas pracovnej doby vykonával činnosť nesúvisiacu s prácou, pretože využil informačný systém E.
P. na súkromné účely, dôvodiac poskytnutím pomoci manželke, naviac poukázal aj na to, že žalobca
bol oboznámený s interným riadiacim aktom č. X/XXXX a služobným poriadkom. Uvedené malo byť
podľa žalovaného dostatočným naplnením závažného porušenia služobnej disciplíny v dôsledku čoho

žalovaný uplatnil svoje právo na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou.

29. Ako bolo už vyššie uvedené, intenzitu porušenia služobnej disciplíny je potrebné hodnotiť z viacerých
hľadísk. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca pôsobil u žalovaného v pozícii kontrolóra od roku 1998,
pričom v roku 2002 bol vymenovaný do štátnej služby a v roku 2004 do stálej štátnej služby. Od roku

1998, kedy začal vykonávať prácu u žalovaného na pozícii kontrolóra a až do vykonania inšpekčnej
činnosti v roku 2017 nebol žalobca zo strany žalovaného žiadnym spôsobom upozornený či napomenutý
pre akékoľvek porušenie služobnej disciplíny, teda možno konštatovať, že svoje pracovné úlohy si
vykonával svedomito, a to až do dňa, kedy v informačnom systéme zamestnávateľa vykonával úkony,
ktoré nesúviseli s jeho pracovnou náplňou.

30. Dôvodom, pre ktorý sa žalobca dopustil spomínaného konania, bolo, že na žalobcu naliehala
jeho v tom čase vážne chorá manželka, ktorá bola konateľkou obchodných spoločností (v jednej
obchodnej spoločnosti bola konateľkou spolu so svojou dcérou) spravujúcich daňové subjekty, ktorých
sa konanie žalobcu týkalo. Z obsahu spisu vyplýva, že činnosť žalobcu spočívala vo vyhľadávaní údajov

a informácií o daňových subjektoch spravovaných obchodnou spoločnosťou manželky žalobcu, pričom
takto získané informácie následne použil pre spracovanie žiadostí týchto daňových subjektov za účelom
pridelenia prístupu k elektronickej komunikácii s finančnou správou. Žalobca naviac v konaní tvrdil, že z
informačného systému finančnej správy použil len tie informácie, ktoré sú verejne prístupné. Z obsahu
spisu má odvolací súd za to, že žalobca sa svojim konaním dopustil porušenia služobnej disciplíny,

keď počas pracovnej doby vykonával súkromné záležitosti, a to v mene manželky, ktorá ako konateľka
obchodných spoločností spravovala daňové subjekty, avšak v priebehu konania nebolo preukázané,
že by takýmto konaním žalobcu ako zamestnanca žalovaného bola žalovanému spôsobená škoda
a tiež nebolo preukázané ani to, že by takýmto konaním žalobcu boli na súkromné účely zneužité
informácie prístupné len zamestnancom žalovaného po prihlásení sa do informačného systému P. E..

Odvolaciemu súdu sa javí, že úmyslom žalobcu bolo spracovanie žiadostí daňových subjektov s cieľom
získania prístupu k elektronickej komunikácii s finančnou správou. Z uvedeného hľadiska teta nemožno
konštatovať, že žalovanému ako zamestnávateľovi takýmto konaním žalobcu vznikli také dôsledky jeho
konania, ktoré by nebolo možné odstrániť, resp. odstránenie by bolo možné len s veľkými ťažkosťami.
Naviac, žalobca sa v priebehu konania k takémuto konaniu priznal a toto aj oľutoval.

31. Vo vzťahu k oboznámeniu sa so služobným poriadkom odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu
vyplýva, že žalobca bol so služobným poriadkom oboznámený dňa 26.04.2016. Následne sa dňa
15.06.2017 konala pracovná porada pracovníkov oddelenia daňovej kontroly, kde mali byť pracovníci
oboznámení s internou smernicou a služobným poriadkom, ako aj s predpismi v oblasti ochrany pred

požiarmi. V spise sa nachádzali prezenčné listiny z oboch školení, ktoré boli podpísané aj samotným
žalobcom. Z prezenčnej listiny z pracovnej porady síce vyplýva, že táto bola žalobcom podpísaná,
ale nijako nepreukazuje aj tú skutočnosť, že žalobca bol s obsahom internej smernice aj skutočne
oboznámený. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie poukazuje na to, že v tomto prípade to bol
žalovaný, ktorý neuniesol dôkazné bremeno o tvrdení, že žalobca bol skutočne oboznámený s obsahom

tak internej smernice ako aj služobného poriadku, teda že na predmetnej pracovnej porade nedošlo len
k formálnemu podpísaniu listiny preukazujúcej oboznámenie sa s uvedenými listinami.
32. Vzhľadom na vyššie uvedené teda možno konštatovať, že konanie žalobcu naplnilo znaky porušenia
služobnej disciplíny, avšak z pohľadu intenzity nemožno toto konanie označiť ako závažné. Žalovanýnepreukázal, že by mu uvedeným konaním žalobcu vznikla škoda, resp. že by údaje prístupné len v
rámci informačného systému P. zneužil žalobca na súkromné či komerčné účely. Obdobne ako súd prvej
inštancie, aj odvolací súd mal za to, že vyhodnotenie konania žalobcu ako závažné porušenie pracovnej

disciplíny nebolo primerané povahe skutku, čo má za následok to, že výpoveď daná žalobcovi s
odôvodnenímnaplnenia§75ods.1písm.g)zákonaoštátnejslužbenebolasplnená,tedavpredmetnom
prípade neexistoval dôvod pre okamžité skončenie služobného pomeru. Z uvedeného dôvodu bola
výpoveď neplatná.

33. Vo vzťahu k žalovaným predloženému rozhodnutiu R 18/1974 odvolací súd uvádza, že toto
rozhodnutie poukazovalo na rozhodnutia iných súdov, ktoré demonštratívne uvádza, čo iné súdy
vo svojich rozhodnutiach považovali za závažné porušenie pracovnej disciplíny, k čomu odvolací
súd uvádza, že na toto rozhodnutie nie je možné prihliadať, nakoľko z neho nevyplývajú skutkové
okolnosti a osobitosti jednotlivých prípadov, z ktorých by vyplývalo na základe akých skutočností dospeli
súdy k takýmto záverom. Ako bolo už spomenuté vyššie, vzhľadom na to, že neexistuje zákonná

definícia závažného porušenia pracovnej disciplíny, intenzitu porušenia pracovnej disciplíny je potrebné
posudzovať v každom prípade jednotlivo, preto takýto všeobecný záver uvedeného rozhodnutia, nie je
možné jednoznačne aplikovať na predmetný prípad. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 21Cdo/2022/2000 odvolací súd uvádza, že toto rozhodnutie len poukazuje na to, že
nič nemení na posúdení intenzity, ak došlo k zisťovaniu verejne dostupných informácií zo systému P.,

avšak uvedené rozhodnutie neodráža ďalšie okolnosti pre ktoré došlo v predmetnom prípade k danému
konaniu žalobcu a ani k následku jeho konaia. Vzhľadom na uvedené odvolací súd preto tiež neprihliadal
na uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

34. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.

35. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil.

36. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a §

255 ods. 1 C.s.p., tak že žalovaný v odvolacom konaní úspešný nebol, a preto priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania úspešnému žalobcovi. O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).