Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 2, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/136/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116217935
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2116217935.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie
Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom
Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária
JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s. r. o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 50 361 368, proti
žalovanej: B. C., nar. X.X.XXXX, bytom R. V. X, I., o zaplatenie 2.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 19. marca 2018, č.k. 27Csp/48/2016-65, takto

r o z h o d o l :

Odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejčastizamietnutiažalobyvozvyškuavzávislom
výroku o nároku na náhradu trov konania r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanej uložil zaplatiť žalobcovi sumu
1.869,50 eur s úrokom z omeškania vo výške 7,22 eur a úrokom z omeškania vo výške 5,52% ročne

zo sumy 1.869,50 eur od 16.5.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo
zvyšku žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žiadne zo strán nemá
právo na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka,
§ 1 ods. 1 a 2, § 7 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. j), § 11 ods. 1 písm. a) a § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, ako aj § 39, § 52 ods. 1 a 2, §
53ods.2a3,§54ods.1,§517ods.2,§788ods.1a2,§791ods.1Občianskehozákonníka(ďalejajako
„OZ“), keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne len
čiastočne. Nakoľko zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania má charakter spotrebiteľského
úveru v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, musí obsahovať náležitosti
ustanovené zákonom pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských

úveroch. Súd pristúpil ku skúmaniu jednotlivých obsahovaných náležitostí zmluvy a zistil, že v zmluve nie
je v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) presne uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. V zmluve
sauvádzalenvýškaúveruao10riadkovnižšiecelkovávýškanákladov,tedaneobsahujeúdajocelkovej
čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Ďalej súd zistil, že žalobca nepreukázal, že pri poskytnutí úveru
konal s odbornou starostlivosťou, resp. nepreukázal, že z jeho strany neprišlo k hrubému porušeniu
povinností v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch

a pôžičkách pre spotrebiteľov. Keď veriteľ/žalobca je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere
povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru, pričom za hrubé porušenie povinnosti
sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,
výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o

spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov. Žalobca nepredložil žiadny
doklad o posudzovaní spôsobilosti žalovaného ako dlžníka splácať úver. Súd nepovažuje za dostatočnévyhlásenie žalovanej v zmluve o úvere o výške jej príjmu a zamestnaní, bez preukázania, že si veriteľ
overoval jej tvrdenia. V zmluve o spotrebnom úvere v časti, ktorá bola jediná individuálne dojednaná,
sa uvádza len Komplexný súbor poistenia, v zmluve sa neuvádza ani len výška mesačnej splátky

poistného, ktorá sa uvádza len v Sadzobníku poplatkov, ďalej v predloženom aktuálnom stave úveru vo
výške 6,27 eur. Z predložených listinných dôkazov nie je jednoznačne zrejmé, akú časť zo zaplatených
splátok započítal žalobca na poistné, nakoľko započítal na poplatky sumy 2x 6,27 eur, sumu 9,96 eur
bez bližšej špecifikácie. Zo Zmluvy a jej spoločných ustanovení nie je možné vyvodiť záver, že bola
uzatvorená konkrétna poistná zmluva so základnými obsahovými náležitosťami v zmysle § 788 ods. 2

Občianskeho zákonníka (výška poistného plnenia, výška poistného, splatnosť poistného, stanovenie, či
ide o jednorazové alebo bežné poistné, poistná doba, údaj o tom, či sa oprávnená osoba bude podieľať
na výnosoch poisťovateľa a akým spôsobom, vymedzenie práv a povinností zmluvných strán, výška
odkupnej hodnoty) a nie je ani zrejmé, kto je poistiteľ z poistnej zmluvy. Predovšetkým pre poistnú
zmluvu je v zmysle § 791 ods. 1 Občianskeho zákonníka predpísaná písomná forma a žalobca žiadnu
písomnú poistnú zmluvu so základnými náležitosťami (tzv. zákonné minimum) súdu nepredložil. Žalobca

tak nepreukázal existenciu poistnej zmluvy, z ktorej by mu vyplýval nárok na už zaplatené poistné,
preto súd túto zaplatenú čiastku započítal na istinu. Uvedené obsahové nedostatky zmluvy majú za
následok, že úver je potrebné v zmysle § 11 ods. 1 písm. a), ods. 2 cit. zákona považovať za bezúročný
a bez poplatkov. Žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 2.000 eur, z ktorého zaplatila 130,50 eur pred
zosplatnením, preto súd zaviazal žalovanú zaplatiť rozdiel vo výške 1.869,50 eur (2.000 - 130,50). Ďalej

súd priznal úroky z omeškania z jednotlivých splátok do zosplatnenia v uplatnenej výške 7,22 eur a úrok
z omeškania vo výške 5,25% ročne od 16.5.2014 z priznanej istiny do zaplatenia, nakoľko si ho žalobca
uplatnil v súlade s citovanými ustanoveniami. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255
ods. 2 CSP a čl. 1 ods. 1 CSP, keď vychádzal z toho, že žalobcovi bola priznaná suma 1.869,50 eur
spolu s úrokom z omeškania 385,03 eur ku dňu rozhodnutia, a teda žalobca bol v konaní úspešný v

48,30% a žalovaná v 51,70% (okrem časti istiny a úroku z omeškania aj v časti uplatnených zákonných
úrokov a poplatkov), nakoľko súd pri rozhodovaní o úspechu v konaní musí zohľadniť celý žalobcom
uplatnený nárok, pričom vzhľadom na pomer úspechu v konaní súd žiadnej zo strán nepriznal nárok na
náhradu trov konania.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku a v časti nároku na náhradu
trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok v napadnutom rozsahu
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne navrhol rozsudok v napadnutej
časti zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a žalovanú zaviazať na náhradu trov konania vrátane
trov právneho zastúpenia. Uviedol, že pokiaľ sa týka celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,

táto tvorí súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom, pričom o tejto skutočnosti
bola žalovaná oboznámená v samotnej zmluve v časti 3. Podotkol, že údaj o výške poskytnutého
úveru, ako aj celkovej výške nákladov zmluva o úvere obsahuje, pričom výklad prezentovaný súdom
považuje za šikanózne uplatňovanie práva a prílišný formalizmus. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora
z 09.11.2016, sp. zn. C-42/15, na základe ktorého samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú

musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou zmluvy o úvere,
nakoľko celková čiastka úveru je zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým
súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom, ktoré zmluva obsahuje. Čo sa týka posudzovania bonity žalovanej v čase poskytnutia úveru,
boli výdavky žalovanej overované vo všetkých registroch, pričom finančná analýza bola vyhovujúca pre

poskytnutie úveru v danej dobe. Výdavky žalovanej boli overené dopytom do Úverového registra, pričom
žalovaná mala dve splácané existujúce záväzky v inej banke, príjem žalovanej bol overený dopytom do
Sociálnej poisťovne, pričom banka sa dopytovala na 90% deklarovaného príjmu žalovanej a tento príjem
bol potvrdený a banka akceptovala žalovanou deklarovaný príjem vo výške 380 eur, podľa dát z EOS
KSI nemala žalovaná evidované žiadne spisy, žalovaná uviedla, že má jedno dieťa, príjem domácnosti

predstavuje sumu vo výške 770 eur (túto informáciu banka v rozhodnom období nepreverovala) a
finančná analýza platná v rozhodnom období bola vyhovujúca pre poskytnutie nového úveru vo výške
2.000,- eur/72 mesiacov s mesačnou splátkou úveru vo výške 54,- eur. Súčasne odvolaciemu súdu
doložil dokumenty týkajúce sa posudzovania bonity žalovanej žalobcom. Nie je teda pravdivá súdom
prvej inštancie tvrdená skutočnosť, že žalobca nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri skúmaní

schopnosti žalovanej splácať spotrebiteľský úver. Mal tiež za to, že súd ho mohol za účelom rýchleho
a hospodárneho konania vyzvať, aby sa vyjadril k predbežnému právnemu posúdeniu veci o zisťovaní
schopnosti žalovanej splácať úver pred poskytnutím úveru. Bol toho názoru, že takýto postup súdu nie
je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania a nastáva situácia, kedy jedinou možnosťouprocesnej obrany žalobcu je právo podať odvolanie, čím sa de facto prenáša úloha súdu prvej inštancie
nasúddruhejinštancie,čonieježiaduce.PoukázalnarozhodnutieSúdnehodvorazodňa09.11.2016vo
veci C-42/15, kde Súdny dvor uviedol, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný

dokument, ale všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 Smernice musia byť vyhotovené písomne alebo
nainomtrvalomnosiči.Podľaprávnehonázoružalobcujenapadnutérozhodnutievosvojomodôvodnení
nepreskúmateľné, pričom nedostatočným odôvodnením súd porušil jeho práva vychádzajúce z čl. 46
ods. 1 Ústavy SR. Poukázal na to, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy,
ochrana spotrebiteľa má mať svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho

ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalovaná uzavrela zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku.

4. Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať

odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti
(§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu je dôvodné.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 27Csp/48/2016 bolo zaplatenie
sumy 2.000,- eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanej
uložil zaplatiť žalobcovi sumu 1.869,50 eur s úrokom z omeškania vo výške 7,22 eur a úrokom z
omeškania vo výške 5,52% ročne zo sumy 1.869,50 eur od 16.5.2014 do zaplatenia, všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd

rozhodol tak, že žiadne zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie
v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania.

8. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že pri poskytnutí úveru žalovanej konal
s odbornou starostlivosťou, resp. nepreukázal, že z jeho strany neprišlo k hrubému porušeniu povinnosti
v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov, v dôsledku čoho aplikujúc ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. považoval úver
poskytnutý žalovanej za bezúročný a bez poplatkov.

9. Ust. § 150 zakotvuje jedno zo základných procesných povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť.
Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia, pričom schopnosť strany uniesť bremeno tvrdenia spolu s
dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore. V sporovom konaní je súd limitovaný
skutkovými tvrdeniami strán sporu, no súd však má možnosť v materiálnom zmysle určitej korekcie,

keď môže vyzvať strany na doplnenie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2 CSP), výnimočne môže vykonať
dôkaz, ktorý strany nenavrhli a takto zistiť skutočnosť, ktorá nebola stranami tvrdená (§ 185 ods. 2 a
3), prípadne sa môže výnimočne odkloniť od zhodných tvrdení strán (§ 186 ods. 2). Tento materiálny
korektív však nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán a ich povinnosť tvrdiť. Jeho účelom je v
rozumnej miere zmierniť prísne formálne následky nesplnenia povinnosť tvrdiť. Každý má totiž tvrdiť v

zásade tie právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti.

10. Rozhodujúce skutkové tvrdenia uvedené v žalobe (§ 132 ods. 1 CSP) majú osobitný význam a spolu
so žalobným návrhom tvoria obsah žaloby, ktorý nie je determinovaný každým jednotlivým tvrdením
žalobcu, ale celkovou súdržnosťou skutkového deja, ktorý žalobca uvádza. Povinnosť tvrdiť podstatné a

rozhodujúce skutočnosti znamená, že je potrebné uviesť všetko to, čo je obsiahnuté v skutkovej podstate
hmotno-právnejnormy.Povinnosťtvrdiťpodstatnéarozhodujúceskutočnostisavprávnejteóriioznačuje
ako povinnosť substancovane tvrdiť, resp. povinnosť uviesť substancované tvrdenia. Často však niet
pevnejhraniceprerozpoznanie,čijepredloženéskutkovétvrdeniedostatočnesubstancovanéalebonie.
Riešenie je v konkrétnom prípade potrebné vyvodiť zo zásad, na ktorých je sporové konanie postavené

(na jednej strane prejednací princíp, na druhej strane princíp materiálneho civilného procesu).

11. Neexistuje pevná hranica, kedy začať dokazovanie a kedy nedostatočne substancované tvrdenie
považovať za nepreukázané bez dokazovania. Dokazovanie v sporovom konaní nemá slúžiť nazisťovanie toho, čo strany netvrdili, avšak materiálny korektív tohto pravidla je prípustný za účelom
poskytnutia spravodlivej a účinnej ochrany práv. Súd teda môže výnimočne dokazovaním zisťovať
aj skutočnosti, ktoré strana netvrdila, avšak nie sú v priamom vzťahu s ňou uplatňovaným nárokom

týkajúcim sa plnenia zo zmluvy o úvere, ktorú zmluvu považoval žalobca za platnú a uzavretú v súlade so
zákonom č. 129/2010 Z.z. Spotrebiteľ, teda žalovaná, ktorá bola v uvedenom konaní pasívna, nenavrhla
žiadne dôkazy vo svoj prospech a zároveň ani nerozporovala skutkový stav tvrdený žalobcom, teda
ani to, že zmluva o úvere podľa neho bola uzavretá platne v súlade so zákonom č. 129/2010 Z.z., pod
ktorým možno ponímať aj jeho povinnosť v zmysle § 7 ods. 1 tohto zákona. Žalovaná teda nenamietala,

že uvedená povinnosť v zmysle § 7 ods. 1 splnená nebola, v dôsledku čoho mal súd prvej inštancie
vychádzať zo žaloby a skutkového stavu tvrdeného žalobcom, ktorý mal za to, že jeho nárok je daný
práve titulom plnenia zo zmluvy o úvere, ktorá je v súlade so zákonom č. 129/2010 Z.z., vrátane splnenia
jeho povinností v zmysle § 7 ods. 1 tohto zákona. Bolo by zrejme príliš formalistické, aby žalobca v
žalobe za účelom úspechu v spore uvádzal všetky konkrétne skutkové tvrdenia týkajúce sa splnenia jeho
povinností, napr. v súvislosti s tým, že zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti predpokladané

zákonom, prípadne že si splnil povinnosti z toho zákona mu vyplývajúce, ak má za to, že zmluva je
uzavretá v súlade so zákonom. Ak súd prvej inštancie mal za to, že medzi rozhodujúce skutočnosti,
resp. podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia patrí i tvrdenie žalobcu o tom, že si splnil povinnosť
vyplývajúcu mu z § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., mal za účelom zistenia týchto podstatných a
rozhodujúcich skutočností požiadať žalobcu o ďalšie skutkové tvrdenia (§ 150 ods. 2 CSP), ak práve na

uvedených tvrdeniach mienil rozhodnutie založiť.

12. Súd vyzýva stranu sporu, ktorá má bremeno tvrdenia, na doplnenie tvrdení najmä vtedy, keď
strana sporu predložila nedostatočne substancované tvrdenia. Výzva na doplnenie tvrdení musí byť
formulovaná tak, aby ustanovenie § 150 ods. 2 plnilo svoj účel, ktorým je poskytnutie materiálnej a nielen

formálnej ochrany práv. Práve ust. § 150 ods. 2 CSP umožňuje súdu korigovať situácie, keď strana
sporu nesplní povinnosť substancovania tvrdiť, ktoré nesplnenie by inak malo príliš drakonický následok.
Oprávnenie súdu vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení je v tomto smere potrebné chápať ako určitý
korektív, ktorým sa odstraňuje prílišná tvrdosť prejednacej zásady. Je totiž povinnosťou súdu skôr, ako v
sporovom konaní pristúpi k vykonávaniu dôkazov, identifikovať, ktoré skutkové tvrdenia strán sú sporné

a ktoré sú nesporné. To, či si žalobca svoju povinnosť v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. splnil
alebo nie, nemohol prvoinštančný súd vyhodnotiť ako sporné či nesporné tvrdenie, ak uvedené skutkové
tvrdenie nebolo v žalobe uvedené. Ak teda bol toho názoru, že ide o také podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenie, ktoré má podstatný vplyv na výsledok konania a súčasne mal za to, že práve takéto
skutkové tvrdenia by mali byť predpokladom jeho úspechu v konaní, mal postupovať v zmysle § 150

ods. 2 CSP.

13. Odvolací súd naviac poukazuje na skutočnosť, že v prípade, ak mienil súd prvej inštancie aplikovať v
prejednávanej veci ust. § 7 zákona č. 129/2010 Z.z. v spojení s § 11 tohto zákona, mal povinnosť umožniť
stranám vyjadriť sa k možnému posúdeniu aplikácie tohto ustanovenia, aby bolo jeho rozhodnutie

predvídateľným.

14.Budepretoúlohousúduprvejinštanciezatýmtoúčelomdoplniťdokazovanieasúčasnevprípade,ak
žalobcasplneniesvojejpovinnostipreukáže(vrámciodvolaciehokonaniažalobcadoplnilsvojetvrdenia,
ako aj predložil listinné dôkazy, ktoré by mali preukazovať jeho tvrdenia), pokračovať v prejednaní veci

v zmysle pôvodne podanej žaloby, pričom rozsah, v akom bude súd pokračovať v dokazovaní, je daný
nielen doplnením o to, či žalobca svoju povinnosť v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia splnil a
posúdiť opakovane návrh žalobcu, ale aj tým, že výrok, ktorým bola žalovanej povinnosť zaplatiť sumu
1.869,50 eur s príslušenstvom uložená (výrok I.) je výrokom právoplatným. Súd prvej inštancie opätovne
posúdi, či spotrebiteľská zmluva obsahuje zákonom č. 129/2010 Z.z. vyžadované obligatórne náležitosti.

15. K veci považuje odvolací súd za vhodné doplniť, že údaje o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť (§ 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom do 31.05.2014) je významná
pre spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide o jeho možnosť zhodnotiť výhodnosť, resp. prijateľnosť poskytnutého
úveru, ako aj jeho možnosť posúdiť celkové zaťaženie splátkami úveru. Význam tejto formulácie je

potrebné vidieť aj v tom, aby spotrebiteľ vedel zistiť, koľko z úveru už uhradil, resp. koľko z úveru
ešte zostáva uhradiť, a teda význam tejto formulácie nemožno bagatelizovať. Celková čiastka, ktorú
musí spotrebiteľ zaplatiť, síce nie je v zmluve výslovne uvedená, ale v zmluve o úvere v čl. 3 pod
tabuľkou je uvedený spôsob výpočtu: „celkovú čiastku Úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkovýchnákladov spojených s Úverom“ (č.l. 9). Keďže slovný opis postupu výpočtu uvedený v zmluve o úvere
je zrozumiteľný a matematická operácia pozostáva len zo súčtu dvoch súm, je na mieste ustáliť, že
celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je pre spotrebiteľa bez ťažkostí zistiteľná. Z uvedeného

dôvodu preto nemožno úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. V kontexte s vyššie uvedeným je
potrebné tiež opätovne posúdiť nárok žalobcu na zaplatenie poistného, a to s prihliadnutím na tvrdenia
obsiahnuté v odvolaní, ako aj predloženie listinných dôkazov v odvolacom konaní.

16. V dôsledku vyššie uvedeného súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania podľa § 389 písm. b) CSP
zrušiť a v tomto rozsahu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

17. Po vrátení veci súd prvej inštancie vec s prihliadnutím na prezentovaný právny názor odvolacieho
súdu opätovne prejedná a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i náležite v súlade s
ust. § 220 ods. 2 CSP riadne odôvodní. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o nároku na
náhradu trov prvoinštančného, ako i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

18. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).