Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Friday, May 31, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/16/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717205963
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8717205963.4

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu
JUDr. Petra Straku a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu I.. A. B., M.. XX.XX.XXXX, Q.
P. XXXX/XX, U. - F., proti žalovanej L.. B. B., M.. XX.XX.XXXX, Q. M. P.. V. XXXX/XXX, U., právne
zastúpenáAdvokátskoukanceláriouJUDr.MiroslavKatunský,JUDr.MilanKuzmaaspol.,Floriánska16,
Košice, o zaplatenie sumy 120.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku

Okresného súdu Poprad sp. zn. 17C/25/2017-56 zo dňa 23.8.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Sudkyňa T.. L. L. je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.

II. Zrušuje sa rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku I. a III. a v rozsahu zrušenia sa vec
vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 120.000,-- eur s 5 %-ným p. a. úrokom z omeškania od
27.04.2017 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.“

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že pokiaľ mal v konaní za
preukázané, že žalobca s nebohým L. ústne uzavrel zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bola suma
230.000 eur so splatnosťou pôžičky najneskôr do 30.6.2017 a ktorú sumu žalovaná vrátila čiastočne
vo výške 110.000 eur, je žaloba o zaplatenie 120.000 eur dôvodná. O trovách konania rozhodol podľa
§ 255 ods. 1 CSP.

3. Opravným uznesením súd prvej inštancie opravil výrok III. rozsudku tak, že priznal žalobcovi právo
na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná, ktorá namietala to, že súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým záverom. Podľa jej názoru žalobca nepreukázal, že reálne
došlo k odovzdaniu žalobcom tvrdenej finančnej čiastky a nebolo preukázané, aby skutočne bola

požičaná suma 230.000 eur, a teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Namietala nesprávnosť
postupu súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania s tým, že nedošlo k oprave chyby
v písaní a počítaní, ale k zmene vyhláseného rozsudku v časti trov konania. Navrhla odvolaciemu súdu,
aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a zároveň priznal žalovanej náhradu
trov konania v rozsahu 100 % a opravné uznesenie zrušil.

5. Proti rozsudku, a to proti výroku o trovách konania podal odvolanie žalobca, ktorý nesúhlasil s
rozsudkom v časti trov konania uvedeným vo výroku napadnutého rozsudku. Poukázal na zásaduúspešnosti podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil
a priznal žalobcovi voči žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu.

6. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý mal za to, že dostatočným spôsobom preukázal
odovzdanie sumy pôžičky vo výške 230.000 eura navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v
spojení s opravným uznesením v celom rozsahu potvrdil.
K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, ktorá zotrvala na dôvodoch svojho odvolania o nepreukázaní
požičania akejkoľvek sumy.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 379
a nasl. CSP) a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie ani na zmenu napadnutého
rozsudku.

8.Zúradnéhozáznamuzč.l.6spisu,akoajzpripojenýchspisov12C/25/2017a12C/24/2017Okresného

súdu Poprad vyplýva, že dňa 16. mája 2017 bola osobne do podateľne súdu doručená žalobca o vydanie
bezdôvodného obohatenia žalobcu proti žalovanej o žalovanú sumu 120.000 eur s príslušenstvom.
Žaloba bola zapísaná do registra C, napadla do senátu T.. N. S. pod sp. zn. 12C/24/2017.

9. Toho istého dňa, cca o 10 až 15 min. bola súdu opätovne doručená žaloba o vydanie bezdôvodného

obohatenia tých istých účastníkov konania a o tú istú žalovanú sumu. Zároveň bolo súdu zo strany
podávajúceho I.. B. oznámené, že ide o novú žalobu. Táto žaloba bola zapísaná do registra C, sp. zn.
12C/25/2017 a opätovne napadla do senátu T.. N. S..

10. Pred koncom stránkových hodín toho istého dňa bola súdu tretí krát doručená žaloba rovnakými

účastníkmi konania a rovnakým petitom, ako dvakrát predtým. Zároveň bolo požiadané o zapísanie do
registra a oznámenie čísla konania, pod ktorým bude žaloba vedená. Uvedená žaloba bola zapísaná do
elektronického registra C a napadla do senátu T.. L. pod sp. zn. 17C/25/2017 (poznámka odvolacieho
súdu, predmetná prejednávaná vec).

11. Z oznámenia žalobcu zo dňa 17.5.2017 č.l. 8 spisu je zrejmé, že oznámil, že vo veci totožných
účastníkov konania boli podané žaloby na Okresnom súde Poprad a sú vedené pod sp. zn. 12C/24/2017
a 12C/25/2017. Obe žaloby boli vzaté späť v celom rozsahu, a preto žiada, aby súd ďalej konal o jeho
žalobe vedenej pod sp. zn. 17C/25/2017.

12. Článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa zaručuje:
1. Právo na súd, t.j. právo obrátiť sa na súd s návrhom (žalobou na vymoženie svojho subjektívneho
práva, resp. v trestným veciach právo, aby o vine a treste rozhodol výlučne súd),
2. Právo na určitú kvalitu konania pred súdom, ktorá sa zabezpečuje radom inštitucionálnych a
procesných záruk.

Práva priznané článkom 6 ods. 1 sa navzájom prelínajú. Všetky dohromady vytvárajú právo na
spravodlivý proces, ktorý je vymedzovaný v desiatkach či stovkách rozhodnutí ESĽP. V okolnostiach
prípadu má zásadný význam, že zákonnosť súdu podľa názoru ESĽP musí byť založená na jeho zložení
(Case of Buscarini and Others v. San Marino).

13. Podľa Najvyššieho súdu (uznesenie NS z 5. 10. 2010 č. k. 1Nc 52/2010) integrálnou súčasťou
práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí
pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „Dohovor") je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a
nestranný súd zriadený zákonom. Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho

nezávislosťou, ako to vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu"), garantuje tento Dohovor v celoeurópskom
rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu. Ústavná úprava súdnej a inej

právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl.
36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb.,
ďalej len „listina"; čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej
len „ústava", ktoré články dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa (zákonom) ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v (zákonom) určených prípadoch na
inom orgáne (Slovenskej republiky), do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka
nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články postulujú, že

nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví zákon). Ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu (totožný zámer) na sudcovskú
nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom podľa dohovoru (v obsahu týchto
práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno vidieť zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej
právnej veci má rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený

rozvrhom práce príslušného súdu a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania -
pokiaľ by k tomu nebol daný zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci, ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu,
stanovuje, aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol
zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu umožňuje
prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že

by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca. Nezávislosť s nestrannosťou a
odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a
sledujú tak význam riadneho napĺňania (poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko
spolu súvisia, často sa prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj
ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako nezávislosť.

Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umožňovať.
Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť každého
jednotlivého sudcu. Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci
bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil

všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom
konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS
71/97). Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho
konania (§ 15a O.s.p., teraz § 52 C.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p., teraz § 50 C.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť

súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a
rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom
je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu
z ďalšieho prejednávania rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS
27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom nato, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 49 ods. 1 C.s.p.

predstavujevýnimkuzústavnejzásady,podľaktorejniktonesmiebyťodňatýsvojmuzákonnémusudcovi
(čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré
mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní
týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky
k danej problematike. Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že nie je možné uspokojiť sa len so
subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale je potrebné skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti aj
z objektívneho hľadiska. Objektívna nestrannosť sa pritom neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska
sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. Je potrebné zdôrazniť, že sudca môže síce

subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť spochybnená
so zreteľom na jeho status, ktorý môže súvisieť s prejednávanou vecou. Práve tu Európsky súd uplatnil
tzv. teóriu zdania (théorie des apparences), podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,
ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná;
musí sa aj javiť, že má byť vykonávaná (Justice must not only be done; it must also be seen to be

done). Tento princíp súd vyložil z čl. 6 ods. 1 Dohovoru prvýkrát v prípade Delcourt proti Belgicku
a neskôr aj v prípade Piersack proti Belgicku. Uvedený princíp spočívajúci v objektívnom hľadisku
nestrannosti sudcu Európsky súd aplikoval aj v prípade Ferrantelli and Santangelo proti Taliansku,
pričom ďalej zdôraznil, že sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný a zároveň musí
byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Ide o dôveryhodnosť,

ktorú v demokratickej spoločnosti musia súdy vzbudzovať vo verejnosti. Tento istý princíp bol aplikovaný
aj v nedávnom prípade Kyprianou proti Cypru. (Valko, E. - Jablonka, B.: Právo na nestranný súd a
jeho uplatnenie prostredníctvom námietky zaujatosti. Justičná revue, 56, 2004, č. 6 - 7, s. 795 - 802).
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľaobjektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú
preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey
proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný,

je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či
sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú. Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného
súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí
podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako
sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej

povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.

14. Otázka, či je súd nestranný na účely článku 6 ods. 1 Dohovoru musí byť skúmaná v súlade so
subjektívnym kritériom, ktoré sa zakladá na osobnom presvedčení jednotlivého sudcu v danom prípade,
a v súlade s objektívnym kritériom, čo spočíva v uistení sa, či sudca poskytuje dostatočné záruky na

vylúčenie akejkoľvek oprávnenej pochybnosti v tomto smere. Čo sa týka subjektívneho kritéria, osobná
nestrannosť sudcu musí byť predpokladaná, až kým sa nepreukáže opak. Podľa objektívneho kritéria
musí byť určené, úplne oddelene od osobného správania sa sudcu, či existujú zistiteľné skutočnosti,
ktorémôžuvyvolaťpochybnostiojehonestrannosti.Vzhľadomnauvedenédokoncaajnáznakytakýchto
skutočností môžu mať určitú dôležitosť. To, čo je v stávke, je dôvera, ktorú v demokratickej spoločnosti

musia súdy vyvolávať vo verejnosti. V súlade s tým, ktorýkoľvek sudca vo vzťahu ku ktorému existuje
oprávnený dôvod na obavu o nestrannosť, musí odstúpiť. Z toho vyplýva, že pri rozhodovaní, či v
posudzovanom prípade existuje oprávnený dôvod obávať sa, že konkrétny sudca nie je nestranný, je
stanovisko dotknutého účastníka konania dôležité, ale nie rozhodujúce. Rozhodujúce je, či táto obava
môže byť považovaná za objektívne oprávnenú.

15. Z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva právo účastníka súdneho konania na
nestranný súd, ktorému zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať a rozhodnúť každú vec tak,
aby voči účastníkom postupovali nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne posúdili
všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom

konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ
má právomoc o nich rozhodnúť (m. m. II. ÚS 71/97, III. ÚS 24/05, IV. ÚS 38/09). Obsahom práva na
prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených
osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť.
Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu ústavne

akceptovateľným spôsobom prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho
prerokovávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (m. m. I. ÚS 73/97). Základné právo
na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je v občianskom súdnom konaní garantované
najmä prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania predmetnej
veci pre zaujatosť.

16. Z uvedeného, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu možno konštatovať, že v záujme zabezpečenia
nezávislosti a nestrannosti súdnictva vec patriacu do právomoci súdov prejednáva zákonný sudca,
ktorým je sudca, ktorému bola vec pridelená na vybavenie v súlade s platným rozvrhom práce
príslušného súdu. Tak, ako sudca nemá právo vyberať si vec, ktorú bude rozhodovať, nemajú ani strany

sporu právo vybrať si sudcu zodpovedajúceho ich predstavám. V prejednávanej veci však žalobca v
jeden deň podal 3 žaloby, a to na podateľni Okresného súdu Poprad o 10:00 hod. a o 10:15 hod., tieto
dve žaloby boli pridelené na prejednanie sudcovi T.. S.u a tretiu žalobcu žalobca podal o 14:20 hod., a
táto bola pridelená sudkyni v prejednávanej veci. So zreteľom na uvedené, ak žalobca následne zobral
prvé dve žaloby, ktoré boli pridelené T.. S. späť a konanie v týchto veciach bolo zastavené a zároveň

žiadal, aby vec naďalej bola prejednávaná sudkyňou v tejto veci, tak je indikované konanie žalobcu, ktorý
si takýmto spôsobom vybral sudcu, čo je v príkrom rozpore s nezávislosťou a nestrannosťou súdnictva
a zároveň čo zakladá opodstatnený záver, že sudkyňa nedisponuje objektívnou nestrannosťou, pričom
objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných
prejavoch sudcu a je vo vzťahu k prerokovanej veci k stranám sporu.

17. Podľa čl. 4 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia
tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu
vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by
bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých
spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce

stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

18. Pre naplnenie čl. 6 Dohovoru a v záujme zabezpečenia, aby danú vec prejednal zákonný sudca -
objektívne nezaujatý, odvolací súd ako nadriadený rozhodol o vylúčení sudkyne A. L. L. vzhľadom na
skutočnosť, že strana sporu, žalobca, si evidentne túto sudkyňu prostredníctvom dominus litis dispozície

so žalobou vybral a vyvolal objektívne pochybnosti o zaujatosti uvedenej sudkyne.

19. Podľa § 51 ods. 1 Zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom
práce prideľujú jednotlivým senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou technických
prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť

ovplyvňovania pridelenia vecí. Súdnym úradníkom sa prideľujú veci podľa rozvrhu práce tak, aby sa
zabezpečilo ich rovnomerné zaťaženie a riadny chod súdu.

20. V prejednávanej veci sa jedná o extrémne porušenie nestrannosti súdu a popretie základných
demokratických princípov - práva na prejednanie veci pred nestranným súdom, preto odvolací súd ex

offo zasiahol a vylúčil sudkyňu z prejednania a rozhodovania veci.

21. Prvoinštančný súd opätovne vec pridelí pomocou technických prostriedkov a programových
prostriedkov (§ 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z.) zákonnému sudcovi, ktorý následne vec opätovne
prejedná a rozhodne.

22. So zreteľom na uvedené, ak vo veci rozhodoval nezákonný sudca, tak odvolací súd postupom podľa
§ 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

23. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).