Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 27, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1CoE/16/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4217200903
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petr Kaňa
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4217200903.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kaňu a členov senátu JUDr.
Štefana Hrvolu a JUDr. Stanislava Libanta, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
advokátska kancelária, so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: N. P., nar.
XX.XX.XXXX, bytom K. XXX, o vymoženie sumy 406,11 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného

proti uzneseniu Okresného súdu Komárno, č. k. 12Er/44/2017 zo dňa 12.09.2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č. k. 12Er/44/2017 zo dňa 12.09.2018 p o t v r d
z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmuznesenímsúdprvejinštanciezamietolžiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 243h ods. 1, § 44 ods. 2, 3, § 41 ods. 2 písm. d) zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 2 ods. 1 zákona č. 335/2014 Z. z. o
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon o
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní“), § 39, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že oprávnený reagujúc na výzvu súdu predložil zmluvu č. 31317879 zo
dňa 16.01.2009, uzavretú medzi právnym predchodcom oprávneného (t.j. Consumer Finance Holding,
a.s.) a povinným, dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach č. 3317875 zo dňa
23.07.2015 uzavretú medzi oprávneným a povinným, ako aj spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu zo
dňa 23.07.2015 uzavretú medzi oprávneným a povinným. Súd prvej inštancie uviedol, že ako prvé

skúmal, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskom spore. Dňa 16.01.2009 uzavreli
právny predchodca oprávneného a povinný zmluvu, na základe ktorej právny predchodca oprávneného
poskytol povinnému finančné prostriedky, ktoré sa povinný zaviazal v dojednanej dobe vrátiť. Zo
znenia zmluvy je zrejmé, že právny predchodca oprávneného pri uzatváraní zmluvy konal v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti a povinný pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Právny predchodca oprávneného teda pri

uzatváraní zmluvy vystupoval ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ (§ 52 ods. 3 a ods. 4 Občianskeho
zákonníka). Oprávnený ako právny nástupca pôvodného veriteľa odvodzuje svoj nárok voči povinnému
z Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, ktorú dňa 23.07.2015 uzavrel s
povinným. Táto dohoda má tiež vzhľadom na povahu jej strán spotrebiteľský charakter. Poukazujúc
na uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie konštatoval, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný v
spotrebiteľskom spore a preto pred vydaním poverenia je potrebné skúmať, či sú kumulatívne splnené

všetky podmienky uvedené v § 44 ods. 3 Exekučného poriadku, teda aby spotrebiteľská rozhodcovská
zmluva spĺňala podmienky ustanovené právnymi predpismi. Takýmto právnym predpisom je prioritnezákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. V článku II spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy
zo dňa 23.07.2015 je uvedené, že: Všetky spory, ktoré vzniknú z Dohody o uznaní záväzku a o
úhrade pohľadávky v splátkach uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom pod číslom 3317875, podpísanej

veriteľomdňa16.07.2015,vrátanesporovojejplatnosť,výkladalebozrušeniealebospory,ktorévzniknú
na základe tejto Dohody, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom podľa jeho vnútorných
predpisov a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského
súdu. Z ustanovenia § 3 ods. 3 písm. b) zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní vyplýva,
že spotrebiteľská rozhodcovská zmluva musí obsahovať označenie spotrebiteľskej zmluvy, na spor

z ktorej sa vzťahuje spotrebiteľská rozhodcovská zmluva. Zo znenia spotrebiteľskej rozhodcovskej
zmluvy jednoznačne vyplýva, že touto spotrebiteľskou zmluvou má byť dohoda o uznaní záväzku a
o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 23.07.2015. Súd teda prioritne zameral svoj prieskum na
túto dohodu obsahujúcu dva právne úkony, a to jednak jednostranné uznanie záväzku povinným a
jednak dohodu oprávneného s povinným o postupnom splácaní pohľadávky. Z obsahu pripojených
listinných jednoznačne vyplýva, že záväzkovo-právny vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného

a povinným, ktorého obsahom bol záväzok právneho predchodcu oprávneného poskytnúť povinnému
finančné prostriedky a záväzok povinného tieto finančné prostriedky v stanovenej lehote vrátiť právnemu
predchodcovi oprávneného a zaplatiť mu úroky, vznikol na základe zmluvy č. 31317879 zo dňa
16.01.2009. Oprávnený ako právny nástupca pôvodného veriteľa vstúpil po postúpení pohľadávky
vyplývajúcej z tejto zmluvy do všetkých práv pôvodného veriteľa, stal sa teda veriteľom pohľadávky

vyplývajúcej z tejto zmluvy. Ako veriteľ pohľadávky následne dňa 23.07.2015 uzavrel s povinným
dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach. Touto dohodou však pôvodný záväzok
nezanikol, nevznikol ani nový záväzok, vo vzťahu k pôvodnému záväzku došlo dohodou len k zmene
splatnosti pôvodného záväzku. Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že oprávnený sa v konaní pred
rozhodcovským súdom domáhal voči povinnému zaplatenia finančných prostriedkov, ktoré povinný v

rozpore s ustanoveniami zmluvy č. 31317879 zo dňa 16.01.2009 nezaplatil v lehote splatnosti určenej
v tejto zmluve, ani v lehote splatnosti, ktorá bola dojednaná v dohode o úhrade pohľadávky v splátkach.
Ide teda o nárok oprávneného vyplývajúci zo zmluvy č. 31317879 zo dňa 16.01.2009, a nie z dohody
o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 23.07.2015, ktorou bola modifikovaná len
lehota splatnosti. Preto akékoľvek spory, ktoré v súvislosti s týmto nárokom oprávneného vzniknú, sú

spory z tejto zmluvy a nie spory z dohody o úhrade pohľadávky v splátkach. Takúto dohodu nie je možné
považovať za spotrebiteľskú zmluvu, z ktorej by vyplýval spor prejednaný a rozhodnutý rozhodcovským
súdom. Keďže zo spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy zo dňa 23.07.2015 jednoznačne vyplýva, že
sa vzťahuje na spory vyplývajúce výlučne z tejto dohody a iné označenie spotrebiteľskej zmluvy v
spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluve nie je uvedené, súd má za to, že spotrebiteľská rozhodcovská

zmluva neobsahuje náležitosť upravenú v § 3 ods. 3 písm. b) zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní. Z uvedených dôvodov preto súd dospel k záveru, že spotrebiteľská rozhodcovská zmluva, na
základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc, nespĺňa podmienky stanovené v § 3 ods. 3
zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (absencia náležitosti uvedenej v § 3 ods. 3 písm.
b) cit. zákona), čo bolo v zmysle § 44 ods. 3 Exekučného poriadku dôvodom, pre ktorý súd žiadosť

súdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúciezamietol.Súdprvejinštancienadrámec
už uvedeného preskúmal aj platnosť samotnej dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v
splátkach č. 33177875. Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon, v ktorom dlžník jednostranne
uznáva svoj záväzok čo do dôvodu a výšky. Uznanie dlhu zakotvené v § 558 Občianskeho zákonníka
má teda iniciatívne vychádzať z vôle dlžníka. Uznaním dlhu dochádza prerušeniu (pretrhnutiu) pôvodnej

premlčacejdobyanamiestonejododňa,keďdošlokuznaniu,začneplynúťnovádesaťročnápremlčacia
doba. Súd zistil, že v danom prípade oprávnený s povinným uzatvoril dohodu o uznaní záväzku a
o úhrade pohľadávky v splátkach ten istý deň, keď uzatvoril aj spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu.
Obidve zmluvy boli oprávneným vopred pripravené. Súd má za to, že uzatvorenie dohody o uznaní
záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach inicioval oprávnený (t.j. veriteľ), a nie povinný (t.j. dlžník).

Súdu je z úradnej činnosti známe, že oprávnený pri uzatváraní dohody nepoučuje dlžníkov o následkoch
uznania dlhu, ani o význame premlčania. Z textu dohody o uznaní dlhu taktiež nevyplýva takéto
poučenie. Podľa názoru súdu prvej inštancie dohoda nebola uzavretá s povinným s cieľom poskytnutia
výhody splátok, teda v prospech spotrebiteľa, ale práve naopak za účelom predĺženia premlčacej doby
na 10 rokov v prospech veriteľa. Tomu svedčí aj skutočnosť, že oprávnený dával povinnému podpisovať

dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach vyše 6 rokov po uzavretí pôvodnej zmluvy
o úvere. Súd preto je toho názoru, že dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach
nepožíva právnu ochranu v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a
povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práva oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Konanie oprávneného, ktorý
dal podpísať dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach povinnému, ktorý obsahu
predmetnej dohody s najväčšou pravdepodobnosťou nerozumel, nevykazuje znaky čestnosti. Súd má

za to, že oprávnený využil najmä omyl a nevedomosť povinného ako spotrebiteľa, čím došlo k výraznej
nerovnosti zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súdu je z jeho rozhodovacej činnosti taktiež
známe, že oprávnený rovnakým spôsobom uzatvoril dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v
splátkach s veľkým počtom spotrebiteľov. Preto súd konanie oprávneného pri uzavretí dohody o uznaní
záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku v zmysle § 8 ods. 4

zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Keďže spôsob, akým došlo k uzavretiu vyššie uvedenej
dohody je v rozpore s dobrými mravmi, súd považoval dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky
v splátkach za absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 3
ods. 7 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní platnosť spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy
podmieňuje platnosťou spotrebiteľskej zmluvy. Pokiaľ oprávnený za spotrebiteľskú zmluvu považuje
dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 23.7.2015, ktorú súd vyhodnotil

ako absolútne neplatnú, je na jej základe neplatná aj spotrebiteľská rozhodcovská zmluva, pretože sa
na ňu vzťahujú dôvody neplatnosti dohody. Oprávnený uzatvoril s povinným dohodu u uznaní záväzku a
o úhrade pohľadávky v splátkach, ako aj spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu ten istý deň (23.07.2015),
pričom obidve zmluvy boli vopred pripravené a povinný ako spotrebiteľ nemohol meniť ich obsah a
zmluvné dojednania. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že oprávnený bol ten, kto využil nevedomosť

spotrebiteľa a inicioval uzatvorenie vyššie označených zmlúv, a to s cieľom zabezpečiť pre seba
právne isté postavenie (predĺženie premlčacej doby a možnosť prejednať spor namiesto všeobecného
súdu pred rozhodcovským súdom) na úkor povinného. Preto aj za predpokladu, že by súd považoval
dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach za spotrebiteľskú zmluvu, nespĺňala by
spotrebiteľská rozhodcovská zmluva pre jej neplatnosť podmienky ustanovené v § 3 ods. 7 zákona o

spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.

4. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Oprávnený v
podanom odvolaní uviedol, že svoje odvolanie podáva z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci. Poznamenal, že sa podrobil všetkým legislatívnym zmenám a pri uzatváraní rozhodcovskej zmluvy

s povinným postupoval prísne podľa právnymi predpismi vymedzených pravidiel, ako aj v súlade s
rozhodovacou činnosťou exekučných súdov, pričom poukázal na znenie ustanovení § 3 ods. 1, 2,
5 a 6 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Oprávnený ďalej uviedol,
že rozhodcovská zmluva je uzatvorená na samostatnom dokumente a tak je obsahovo aj formálne
oddelená od dohody o uznaní záväzku. Povinný rozhodcovskú zmluvu podpísal sám a dobrovoľne,

pričom jej podpisom nebolo nijako podmienené poskytnutie úveru. Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú
zmluvu odmietnuť, čím by zároveň neodmietol žiadne iné zmluvné ustanovenia, keďže sa v danej
rozhodcovskej zmluve nenachádzali. Oprávnený zdôraznil, že zmluva, na základe ktorej boli povinnému
poskytnuté finančné prostriedky, bola uzatvorená dňa 16.01.2009, pričom rozhodcovská zmluva bola
uzatvorená dňa 23.07.2015, teda po viac ako šiestich rokoch od poskytnutia finančných prostriedkov.

Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 2CoE/173/2017 zo dňa 21.12.2017,
uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9CoE/265/2015 zo dňa 28.01.2016 sp. zn. 6CoE/17/2017 zo
dňa 13.06.2017, uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8CoE/58/2017 zo dňa 28.12.2017 a rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41CoSr/6/2018 zo dňa 31.07.2018. Ak by bolo v úmysle
zákonodarcu zakázať v spotrebiteľských sporoch rozhodcovské konanie, neprijímal by samostatný

zákon na jeho úpravu. Vzhľadom na to, že zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní umožňuje,
aby boli spotrebiteľské spory za určitých podmienok prejednané na rozhodcovskom súde zriadenom
podľa tohto zákona, nie je potom možné pripustiť, aby takýto rozhodcovský rozsudok nebol považovaný
za exekučný titul, na podklade ktorého je možné vykonať exekúciu. Oprávnený uviedol, že nie je dôvod
na to, aby exekučný súd považoval uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy v zmysle zákona za neprijateľnú

zmluvnú podmienku. Mal za to, že rozhodnutie exekučného súdu je arbitrárne a bez akéhokoľvek
racionálneho odôvodnenia. Oprávnený splnil všetky zákonné náležitosti v predmetnom konaní, avšak
exekučný súd hľadá dôvody na neudelenie poverenia na výkon exekúcie. Oprávnený tiež poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011,
článok 46 ods. 1 Ústavy SR a článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa názoru oprávneného je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nepresvedčivé, bez jasnej a
zrozumiteľnej úvahy súdu pri aplikácii relevantných ustanovení právnych predpisov na konkrétny právny
vzťah, ktorý by mal oporu v skutkovom stave vyplývajúcom zo súdneho spisu. S poukazom na vyššie
uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len
„CSP“), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal

v medziach podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP.

6. Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 06.12.2016, kedy
bola pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny

exekútor písomným podaním, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Komárno dňa 23.01.2017, požiadal
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského
rozsudku č. k. SRSAspA 12137/16 zo dňa 03.08.2016, ktorý mal nadobudnúť právoplatnosť dňa
21.11.2016 a vykonateľnosť dňa 24.11.2016.

7. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak,

exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca
2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci
pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.

8. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) a § 39 ods. 4. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne. Súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne
aj vtedy, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní,
v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so
spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo
neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti

je prípustné odvolanie.

9. Podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku, súd pred vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore preskúma
okrem súladu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie

exekúcie so zákonom, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva spĺňa podmienky ustanovené právnymi
predpismi, či bolo rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore vydané rozhodcom, ktorý
bol v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených
rozhodovať spotrebiteľské spory, a pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského
rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, rozhodcovské rozhodnutie

spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu a či je vykonateľné. Ak súd dospeje k záveru, že nie je
splnená ktorákoľvek z podmienok podľa prvej vety, žiadosť o udelenie poverenia zamietne.

10. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

11. Podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, spotrebiteľská
rozhodcovská zmluva musí obsahovať označenie spotrebiteľskej zmluvy alebo spotrebiteľských zmlúv,
na spory z ktorých sa vzťahuje spotrebiteľská rozhodcovská zmluva.

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

13. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V zmysle

tohto ustanovenia exekučný súd posudzuje súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ak by exekučný súd nesúlad
so zákonom zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Vprípade, ak by exekučný súd tento dôvod zistil neskôr, t.j. až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie,
musí exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie § 57 ods. 1 a 2 a § 58 ods. 1
Exekučnéhoporiadkukonštatuje,žesúdrozhodneozastaveníexekúciekedykoľvekvpriebehukonania,

len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v priebehu celého konania
ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvej inštancie je oprávnený a aj
povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 a 2 Exekučného
poriadku, následne exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj bez návrhu. Odvolací
súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa

13.09.2011, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.
Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu
vykonať“. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27.01.1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom
v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len

na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej“.

14. Exekučný súd je totiž v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu
(ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný

súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy,
prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná. Uvedený postup exekučného súdu nie je v tomto
prípade posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeruje k "zrušeniu"
tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti rozhodcovskej zmluvy súd prvej inštancie len realizuje svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

15. Súd prvej inštancie sa v prvom rade správne zaoberal otázkou platnosti uzatvorenia spotrebiteľskej
rozhodcovskej zmluvy, nakoľko jednou z náležitostí, ktoré musí spotrebiteľská rozhodcovská zmluva

obsahovať, je aj označenie spotrebiteľskej zmluvy alebo spotrebiteľských zmlúv na spory, z ktorých sa
vzťahuje spotrebiteľská rozhodcovská zmluva (v súlade s § 3 ods. 3 písm. b) zákona o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní). Podľa dojednanej spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy v článku II. uzavretej
medzi oprávneným a povinným sa mali v konaní riešiť všetky spory z Dohody o uznaní záväzku a o
úhrade pohľadávky v splátkach uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom pod číslom 3317875, podpísanej

veriteľom dňa 16.07.2015. Odvolací súd však konštatuje, že táto dohoda nie je spotrebiteľskou
zmluvou, ktorá by zakladala záväzkovo-právny vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného a
povinným, ktorého obsahom bol záväzok právneho predchodcu oprávneného poskytnúť povinnému
finančné prostriedky a záväzok povinného tieto finančné prostriedky v stanovenej lehote vrátiť právnemu
predchodcovi oprávneného a zaplatiť mu úroky, ale len následok pred tým uzavretej spotrebiteľskej

zmluvy, a teda v spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluve chýba akékoľvek označenie spotrebiteľskej
zmluvy tak, ako to vyžaduje zákon. Definícia pojmu spotrebiteľskej zmluvy je obsiahnutá v § 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dohoda o uznaní záväzku nezakladá
nový spotrebiteľský vzťah medzi dodávateľom a veriteľom, táto dohoda slúži predovšetkým ako

zabezpečovací prostriedok k peňažnému záväzku. Z tohto dôvodu, že spotrebiteľská rozhodcovská
zmluva neobsahuje označenie spotrebiteľskej zmluvy, ale dohody o uznaní záväzku a úhrade
pohľadávky v splátkach, je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatná pre rozpor s § 3 ods. 3 písm.
b) zákona. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.

16. V danej právnej veci bola dohoda o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach, dotazník
k uvedenej dohode, ako aj samotná spotrebiteľská rozhodcovská zmluva uzavretá v ten istý deň, t.j.
23.07.2015, pričom z ich obsahu možno zhodne s názorom súdu prvej inštancie vyvodiť, že majú
charakter formulárových zmlúv, pretože obsahovali podmienky vopred predtlačené, bez toho, aby
povinný ako spotrebiteľ mohol ovplyvniť ich obsah. Odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného dospel

taktiež k záveru, že rozhodcovská zmluva je neplatná, pričom bol toho názoru, že rozhodcovskú zmluvu
je potrebné posúdiť ako absolútne neplatnú zmluvu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V zmysle tohto
ustanovenia, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi videl najmä v tom, že táto zmluvanebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal
možnosťtentovýberovplyvniť,bolprevybranýrozhodcovskýsúdzdrojompríjmov,apretobolanamieste

obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne, čo sa jednoznačne objavilo
aj v nedostatočnej ochrane spotrebiteľa a priznaní práv, na ktoré oprávnený v zmysle spotrebiteľských
predpisov nemal nárok. Preto celý postup od rozhodcovskej zmluvy až po rozhodcovský rozsudok
je prejavom zneužitia práv oprávneného, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent
rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu

bola založená na absolútne neplatnej zmluve, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol
vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na
základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v
rámciexekúciedomáhať.Zuvedenýchpodstatnýchdôvodovnámietkyoprávnenéhouvedenévodvolaní
považoval za neopodstatnené. Súd prvej inštancie preto správne zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako celok.

17. V intenciách vyššie uvedených skutočností a zákonných ustanovení odvolací súd napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vo výroku vecne správne.

18. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom okrem prípadov uvedených v § 429 ods.
2 CSP.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.