Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 22, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/191/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216204279
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8216204279.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Daniely Babinovej a členov senátu

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., so
sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, právne zastúpený: Advokátska kancelária
JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., IČO: 50 361 368, Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti
žalovaným: 1./ U. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX, X./ W. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX,
o zaplatenie 9.280,87 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k.
1Csp/34/2016-130 zo dňa 20.06.2018, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.

Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bardejov (ďalej len ako súd prvej inštancie) rozhodol takto,
cit.: ,,I Žalovaní sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne žalobcovi zaplatiť 8.535,61 eur s úrokom z
omeškania vo výške 5,05% ročne od 19.10.2014 do zaplatenia v splátkach vo výške 100,- eur mesačne
splatných vždy do 28. dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku pod následkom straty
výhody splátok v prípade neuhradenia ktorejkoľvek splátky riadne a včas, čím nastane splatnosť celého
plnenia. II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a . III. Stranám n e p r i z n á v a nárok na

náhradu trov konania.“

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, § 261 ods. 3 písm. d), § 497, § 499 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, čl. 3 ods. 1 až
3, čl. 5, čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS, § 1 ods. 1,2 a 8, § 2, § 9 ods. 1,2 a
6 a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov (ďalej len ZoSÚ), § 52, § 53 ods. 1 až 6,9 a 10, § 54 ods. 1 a 2, § 565 a § 563 Občianskeho

zákonníka.

3. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal
za preukázané, že medzi predchodcom žalobcu a žalovanými bol založený záväzkový vzťah, a to
Úverovou zmluvou zo dňa 30.05.2013, na základe ktorej poskytol žalovaným úver vo výške
9.400 eur. Súd prvej inštancie vyhodnotil uzavretú Zmluvu vzhľadom na povahu účastníkov zmluvy
a spôsobu uzavretia zmluvy, keď predchodca žalobcu vystupoval ako dodávateľ, ktorý pri uzatváraní

a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a žalovaní v 1. a 2.
rade vystupovali ako spotrebiteľ - fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom k tomu, že
žalovaným bol poskytnutý úver, vzťahuje sa na predmetnú zmluvy o úvere aj osobitná právna úprava, ato ZoSÚ. Vo vzťahu k uplatnenej istine, úrokom, poplatkom a úrokom z omeškania žiadaných žalobcom
z úverovej zmluvy uviedol, že v zmluve absentuje riadne uvedenie údajov o adrese predávajúceho,
na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, žiadanej v zmysle § 9 ods. 2 písm. c)

ZoSÚ, ďalej náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. m) ZoSÚ, ďalej údaj o výške, počte a termínoch splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia
žiadaných v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Podľa súdu prvej inštancie tieto údaje nevyplývajú
ani zo všeobecných obchodných podmienok. Konštatoval, že ďalej je v zmluve nesprávne uvedená aj

náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ (celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a v nadväznosti
na to je nesprávne určená aj RPNM v neprospech spotrebiteľa - a to pri výpočte výšky splátky bez, aj
s poplatkom za vedenie úverového účtu, ktorý bol naviac súdmi opakovane vyhlásený za neprijateľnú
zmluvnú podmienku - nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán - poplatok žiadaný bez
protiplnenia banky slúžiaci jej záujmom, nie záujmom spotrebiteľa). Zistil, že celkové náklady/čiastka
činia podľa zmluvy sumu 9.226,33 eura a správne podľa prepočtu počtu splátok a výšky splátky

má byť suma 9.230 eura podľa výšky splátky s poplatkom a počtu splátok uvedených v zmluve. Bez
neprijateľného poplatku za vedenie úverového účtu výška nákladov činí 8.960 eur. Podľa názoru súdu
neobstojí dôkaz predložený žalobcom a to predpis splátok k zmluve, nakoľko uvedená listina nie je
súčasťou zmluvy, zo znenia predloženej zmluvy o úvere to nevyplýva a zmluva ani neobsahuje dohodu
o amortizácii istiny, úrokov či ďalších nákladov či právo spotrebiteľa podľa § 9 ods. 2 písm. l ) ZoSÚ.

Naviac v tejto listine sú uvedené iné náklady spotrebiteľa, ako vyplývajú zo samotnej zmluvy o úvere
(v sume 9.038,18 eura). Z uvedeného vyplýva, že žalobcom uvedené údaje nezodpovedajú zmluvne
dohodnutým podmienkam (a jeho tvrdeniam) ani podľa žalobcom predkladaných listinných dôkazov.
Absencia týchto udávaných náležitostí zmluvy má za následok, že sa úver v takomto prípade považuje
za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) a d) ZoSÚ. Z toho vyplýva, že žalobca má

právo na vrátenie len skutočne poskytnutého plnenia, teda reálne poskytnutého úveru - sumy 9.400 eur
a uvedené žalovaní sú povinní uhradiť poskytnutý úver bez úrokov a poplatkov, teda len sumu, ktorá im
bola poskytnutá, poníženú o plnenie žalovaných. V tomto prípade bol úver poskytnutý vo výške 9.400
eur. Žalovaní uhradili na účet predchodcu žalobcu, resp. žalobcu sumu 864,39 eura. Teda žalovaní sú
povinní na istine zaplatiť žalobcovi sumu 8.535,61 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 %

ročne od 19.10.2014 do zaplatenia.

4. Súd lehotu na splnenie povinnosti uloženej žalovaným týmto rozsudkom určil v súlade s § 232 ods.
3,4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) v splátkach s ohľadom na
nepriaznivú sociálnu a majetkovú situáciu žalovaných. Súd zohľadnil výšku povinnosti žalovaných a

majetkové pomery s prihliadnutím na očakávanie veriteľa o úhrade dlhu, pričom dospel k záveru, že
splátka v sume 100 eur mesačne zodpovedá týmto kritériám. Zároveň súd určil podmienky zosplatnenia
dlhu v prípade jeho riadneho nesplácania.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodla podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že ich náhradu stranám

sporu nepriznal. Žalobca bol v spore čiastočne úspešný (neúspech v časti istiny, a prevažnej časti
príslušenstva - úroky aj úroky z omeškania). Žalovaným naviac žiadne trovy konania nevznikli a boli v
spore tiež len čiastočne úspešní.

6. Žalobca podal v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu zamietnutej

časti odvolanie, a žiadal, aby rozhodnutie v napadnutej časti zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie alebo eventuálne zmenil napadnuté rozhodnutie, tak že vyhovie žalobe v celom
rozsahu. Zároveň si uplatnil nárok proti žalovanému na náhradu trov konania vrátane trov právneho
zastúpenia. Odvolanie podal z dôvodu uvedeného v § 365 ods.1 písm. a), f) a h) CSP. Uviedol, že súd
prvej inštancie svojim postupom znemožnil účasť žalobcu na konaní a bez toho, aby žalobcu oboznámil

o výsledku posúdenia prejudiciálnej otázky o možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere,
a tým sa nemal podľa názoru odvolateľa žalobca (odvolateľ) možnosť brániť. Odvolateľ namietal aj
skutočnosť, že súd prvej inštancie nevyzval žalobcu ani podľa § 157 CSP, aby sa vyjadril k predbežnému
právnemu posúdeniu veci o vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, za účelom
rýchleho a hospodárneho konania. Súd prvej inštancie mal podľa odvolateľa vytýčiť termín predbežného

prejednania sporu podľa § 168 CSP, ktorého účelom je zabráneniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, akým
napadnuté rozhodnutie nesporne je. Odvolateľ podotkol, že údaj o výške poskytnutého úveru ako aj
celkovej výške nákladov zmluva o úvere obsahuje, pričom takýto výklad súdu prvej inštancie je, podľa
právneho názoru žalobcu, šikanóznym uplatňovaním práva a prílišným formalizmom. Argumentovals poukazom na rozhodnutie SD EÚ C-42/15 samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú
musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou zmluvy o úvere,
nakoľko je celková čiastky úveru jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým výpočtom.

Odvolateľ nesúhlasí s výkladom súdu prvej inštancie o absencii predpokladov výpočtu RPMN, pretože
podľa názoru odvolateľa boli v zmluve obsiahnuté všetky údaje na výpočet RPMN. Odvolateľ sa taktiež
nestotožňuje s tým, že by bol v zmluve o úvere uvedený nesprávny údaj o celkovej výške nákladov a
výškaRPMNjevypočítanánesprávne.ŽalobcasúduzaslallistinusvýpočtomRPMN,ktorýjevypočítaný
podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzorec výpočtu RPMN žalobcovi,

resp. jeho právnemu predchodcovi, do kalkulačky implementoval externý dodávateľ, ktorý garantuje
správnosť výpočtu RPMN. V predmetnom výpočte je vidieť, že 107. splátka úveru bola len vo výške
153,18 eura a 108. splátka úveru už mala byť vo výške 0 eur. Súd si jednoduchým vynásobením určil
celkovú výšku nákladov, tak, že vynásobil počet mesačných splátok uvedených na úverovej zmluve krát
výška mesačnej splátky. Uvedený prepočet je preto nesprávny. Celkové náklady na úver boli vo výške
18.626,18eura(106x172,5+153,18eura +0=18.626,18eura-9.226,18eura=9.226,18eura+188eur

- poplatok za poskytnutie). Preto na základe uvedených skutočností uviedol, že celková výška RPMN
bola vypočítaná správne, a preto súd prvej inštancie nesprávne rozhodol, keď z toho dôvodu považoval
zmluvu za bezúročnú a bezpoplatkovú. K chýbajúcej náležitosti ohľadom výšky, počtu a termínov splátok
istiny úrokov a iných poplatkov žalobca poukazuje na rozsudok Súdneho dvora C-42/15. Súdny dvor
dospel k záveru, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa

odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a
s istotou identifikovať dátumy týchto splátok a zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu
istiny po sebe nasledujúcich nasledujúcim splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať,
aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Žalobca tak má za to, že zmluva o úvere
jasným spôsobom obsahuje údaje o výške, počte a termíne jednotlivých splátok. Zdôraznil, že inštitút

ochrany spotrebiteľa neznamená jeho absolútnu ochranu v tom zmysle, aby sa mohol ex post dovolávať
neplatnosti svojich právnych úkonov, ktoré urobil dobrovoľne. Vo vzťahu chýbajúcemu údaju adrese
predávajúceho uviedol, že Obchodné podmienky, ako aj všeobecné obchodné podmienky upravujú vo
svojich ustanoveniach spôsob uplatnenia reklamácie (zmluva o úvere v čl. 2 bod 2 v spojení s čl. 12 bod
12.4 obchodných podmienok a bod 18 všeobecných obchodných podmienok). Nie je možné ustáliť, že

zmluva o úvere v spojení s jej neoddeliteľnými súčasťami neobsahovala údaje o možnostiach uplatnenia
reklamácie. V zmysle týchto dôvodov navrhol žalobca podanému odvolaniu vyhovieť.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a
webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel
k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Skutočnosť, že v tomto
rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalobcu, teda súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho
právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne

konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými
právnymipredpismiamajúcnapamätizákladnéprávostránsporunasúdnuochranu,tútostranámsporu
poskytol v požadovanej kvalite. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie
vecnej správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nasledovné.

9. Odvolací súd sa vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu zaoberal najprv tým, či postupom súdu
prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám
uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP).

10. K výtke odvolateľa, že súd prvej inštancie nevyužil ustanovenie § 157 CSP a žalobcu nevyzval, aby
sa vyjadril k predbežnému právnemu posúdeniu veci o opodstatnenosti žaloby odvolací súd udáva, že
podľatejtoprávnejnormymásúdmožnosť,niepovinnosť,vyzvaťstranusporunavyjadreniesaourčitom
návrhu, ktorý sa týka postupu a vedenia konania (teda otázok výlučne procesného charakteru, pozn.odvolacieho súdu). Ustanovenie § 157 ods. 2 CSP je jedným z prostriedkov zabezpečenia plynulosti
konania, ktorý reflektuje potrebu procesnej zodpovednosti strán.

11. Predbežné prejednanie sporu podľa § 168 CSP je procesný inštitút zavedený do slovenského
civilného konania od 01.07.2016. Jeho účelom je zefektívnenie a zrýchlenie sporového konania, čo
kladie osobitné nároky na procesnú zodpovednosť sporových strán. Účelom predbežného prejednania
sporu, ktoré je fakultatívnym inštitútom, je ujasnenie si predmetu sporu a procesných možností; má
slúžiť aj na zabránenie vydávania tzv. prekvapivých rozhodnutí. Je tak zrejme, že v zmysle ust. § 168

CSP môže súd vo veci vytýčiť termín predbežného prejednania sporu, nie je však povinný tak učiniť. Z
obsahu spisového materiálu nepochybne vyplýva, že súd prvej inštancie v predmetnom konaní vytýčil
termín pojednávania v súlade s ust. § 177 CSP. Na uvedené pojednávanie sa žalobca nedostavil, svoju
neprítomnosť písomne ospravedlnil.

12. Vo vzťahu k odvolacej námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd uvádza.

13.Odvolacísúdmázato,žesúdprvejinštanciesprávnezhodnotil,žeuzatvorenáZmluvaoúverelepšia
splátka č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX (ďalej len ,,Zmluva“) je zmluvou o spotrebiteľskom úvere
vychádzajúc z postavenia žalobcu ako veriteľa a žalovaných ako dlžníkov zo zmluvy a že je namieste
aplikovať ZoSÚ.

14. Z obsahu Zmluvy uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu - Poštová banka, a. s. a
žalovaným(č.l.46)máodvolacísúdzapreukázané,ževýškaúveruje9.400eur,výškamesačnejsplátky
170 eur, (172,50 eura s poplatkom za vedenie a správu úverového účtu), počet splátok v mesiacoch
108, úroková sadzba 16,9 % p. a., RPMN banky 19,49 % p. a., priemerná RPMN na trhu 13,79 % p.

a., celková výška nákladov 9.226,33 eura.

15. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“)
zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné

poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

16. V súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. a rozsudkom
Súdneho dvora vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. a Klára Biróová odvolací súd poukazuje

na priamy účinok smerníc. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka
vymedzeniapodmienok,zaktorýchvnútroštátneorgánymôžuurčitúnormuprávaÚnieaplikovaťpriamo,
bezprostredne, na prípad, ktorý riešia.

17. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v

spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci.

18. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom
a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako
subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.

19. Problém nastal v súvislosti s pochybnosťami, kde sú hranice nepriameho účinku smernice. Súd

totiž na jednej strane má za cieľ v zmysle rozsudku C-42/15 dosiahnuť plný účinok smernice pri využití
všetkých aplikačných metód a ustanovení celého právneho poriadku, no na druhej strane existujú obavy,
aby nedošlo v sporoch medzi jednotlivcami k aplikácii nepriameho účinku smernice contra legem a
navyše aj proti princípom súkromného práva, akým je aj princíp právnej istoty.

20. Dôležitý je tiež výklad rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože
sa zdá, že súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a
len vo vzťahu k istine. Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátokúveru podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti
vstupných údajov pre výpočet RPMN.

21. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods.2 písm. k) ZoSÚ cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne
deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm. k) §
9 odsek 1 ZoSÚ.

22. Zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia
zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a
iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na
uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase smernica Rady 87/102/
EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu.

23. Zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola transponovaná smernica 2008/48/ES
z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto nového zákona o spotrebiteľských
úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia splácania spotrebiteľských úverov
podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

24. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má
význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či
neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN), (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo
bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri

niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej
splátke istina ) a pod .

25. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ
má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.

Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený
poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových
nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo
k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES).

26. Čo sa týka výšky, počtu a termínu splátok úrokov, tento údaj v Zmluve absentuje. V danom prípade
Zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi stranami sporu obsahovala len výšku a počet anuitných splátok, a
to v sume 170 eura (172,50 eura s poplatkom za vedenie a správu úverového účtu) v počte 108 splátok.
Účelom právnej úpravy (§ 9 odsek 2 ZoSÚ) je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany
spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o výške (sume) úrokov z úveru a poplatkoch. Právny

predchodca žalobcu ako veriteľ mal preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť
údaj o výške úrokov a poplatkov, a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v
zmluve neuvedené (§ 11 odsek 1 ZoSÚ). Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný
význam z dôvodu, že prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho
záväzku. Žalovaní ako spotrebitelia však túto možnosť nemali, keďže výška úroku a poplatkov nie je

uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere. (Porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010).

27. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvolací súd poukazuje na príspevok Y..
L. L., P..: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať sudca rozhodujúci konkrétny spor. Ak

totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere by malo byť v zmysle
§ 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom nároku veriteľa na úrok a poplatky, ale súčasne
dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie v zmluve o spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na
možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku, tak vlastne narazil na rozpor medzi vnútroštátnou
právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma práva Únie má v tomto prípade podobu smernice,

vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi veriteľom a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy
účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť len prostredníctvom nepriameho účinku smernice, čo
znamená pokúsiť sa o taký výklad zákona č. 129/2010, ktorým sa rozpor odstráni. Domnievam sa
však, že v tomto prípade by sudca narazil na jednu z hraníc povinnosti eurokonformného výkladuvnútroštátneho práva, ktorou je zákaz výkladu contra legem. Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou
metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez
poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo by už podľa môjho názoru o výklad práva,

ale o sudcovskú tvorbu práva.“

28. Odvolací súd odkazuje na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v
Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „sporné

pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok
úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá
taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“
a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS
SR z 28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa

zákona č.258/2001 Z. z. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016).
2. Uvedené zákonné pravidlo sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z.
z. vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony.

3. Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi
súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten
by:
1. odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem,
2.odporoval by princípu právnej istoty,

3. nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ
za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné
pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru
než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice

Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o
splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť
v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10
ods.1 písm .j/, príloha II., 2.).“

29. V kontexte uvedeného ako aj so zreteľom na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/155/2011
zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie kasačného
rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je
tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti

rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval
právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom
zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového
stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní
nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho

súdu správny, fundovaný či úplný.“ Odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci
sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá
priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť
contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať
aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.

30. Záverom odvolací súd dodáva, že uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 22Co/20/2018 zo dňa
27.03.2018 bola podaná prejudiciálna otázka v reakcii na rozsudok C-42/15.

31. Z týchto dôvodov je podľa odvolacieho súdu plne legitímny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru poskytnutého žalovaným, a to v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, v zmysle ktorého
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, zmluva o spotrebiteľskom
úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Odvolací súd podotýka, že pre
záver o bezúročnosti úveru, postačuje aj absencia čo i len jednej z obligatórnych náležitostí zmluvy ospotrebiteľskom úvere. Pri jednoznačnom závere o bezúročnosti úveru z dôvodu nesúladu zmluvy s
ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ nebolo potrebné zaoberať sa tým, či bol alebo nebol správnym záver,
resp. výklad súdu prvej inštancie k ním tvrdenej absencii uvedenia údajov o adrese predávajúceho,

absencii uvedenia celkovej čiastky, ktorú by mali spotrebitelia zaplatiť a reagovať tým na odvolaciu
argumentáciu žalobcu v tejto súvislosti. K tvrdeným procesným pochybeniam súdu prvej inštancie
odvolací súd poznamenáva, že tieto nemali vplyv na rozhodnutie a jeho správnosť. Nemali tak ani súvis
s porušením práva žalobcu na spravodlivý proces.

32. Čo sa týka námietky žalobcu o neprimeranosti a nevyváženosti poskytnutia ochrany spotrebiteľovi,
odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013,
sp. zn. 6MCdo/9/2012, podľa ktorého kým rešpektovanie princípu „neznalosť zákona neospravedlňuje“
v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) je potrebné
vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do
úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu

totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým
je „princíp ochrany spotrebiteľa“. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite
praktického života odporuje požiadavka na podrobnú (až detailnú) znalosť právnych predpisov zo strany
spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti,
mu nemôže byť na ujmu.

33. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti,
ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil
prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05).

34. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP.
Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaní boli úspešní, no v priebehu
odvolacieho konania im žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej

stranenároknanáhradutrovodvolaciehokonanianevznikol.Odvolacísúdvychádzalzčl.17Základných
princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní
nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho

konania.

47. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).