Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, June 19, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/161/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117225098
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117225098.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcov: X.) E. Z., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Q. XXXX/X, XXX XX L. L., Xa.) T. X., nar. XX.XX.XXXX bytom K. XX, Xb.) K. X., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K. XXX, všetci žalobcovia právne zastúpení JUDr. Dášou Komkovou, advokátkou so sídlom
Hlavná 27, 080 01 Prešov, proti žalovaným: Xa.) B. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, XXX XX Y., Xb.)
S.. D.. F. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXXX/X, P. - I., Xc.) L. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., v konaní
o zaplatenie nájomného, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 7C/46/2017
- 26 zo dňa 25.04.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v tomto konaní prejednával vylúčený nárok z pôvodného konania vedeného na
Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 17C/7/2013, kedy v priebehu konania zomrel pôvodne žalovaný v
3. rade a následne po skončení dedičského konania pokračoval súd v konaní s právnymi nástupcami,
teda žalovanými v 1a.) až 1c.) rade.

2. Súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že žalobcovia sú vedení ako podieloví spoluvlastníci
nehnuteľnosti, na ktorej bola zriadená záhradkárska osada, a to na základe rozhodnutia, kedy bola pôda
vyčlenená na dlhodobý nájom na dobu najmenej 30 rokov od 26.10.1963. Súd v konaní identifikoval,
aká časť nehnuteľnosti patriacich žalobcom bola užívaná záhradkárskou osadou a zároveň ustanovil aj
znalca na určenie nájomného za užívanie tejto pôdy. Zároveň mal súd prvej inštancie aj preukázané, aký
bolzoznamzáhradkárov,ktorýmbolipridelenézáhradkyavakejvýmereimtietozáhradkybolipridelené.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle § 1, § 2, § 3, § 4 Zákona č.64/1997 Z.z. o užívaní
pozemkov zriadených záhradkových osadách a vyporiadaním vlastníctva k nim, podľa § 671, § 676, §
677, § 470 Občianskeho zákonníka. V priebehu konania zomrel pôvodne žalovaný právny predchodca
žalobcov a následne súd konal po skončení dedičského konania so žalovanými 1a.) - 1c.).

4. Súd prvej inštancie zamietol žalobu voči dedičom pôvodného žalovaného s poukazom na skutočnosť,
že dedičské konanie po nebohom žalovanom bolo zastavené z dôvodu jeho nemajetnosti, pričom

majetok nepatrnej hodnoty bol vydaný žalovanej v 1a.) rade a žalovaný 1c.) bol vydedený, pričom túto
listinu o vydedení nenapadol.5. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP s poukazom na skutočnosť, že procesne
úspešní žalovaní náhradu konania neuplatnili.

6. Proti tomuto rozsudku bolo podané odvolanie zo strany žalobcov, ktorí žiadali, aby odvolací súd
vyhovel ich žalobe v celom rozsahu, respektíve zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie.

7. Žalobcovia namietali zamietnutie žaloby voči žalovaným, voči ktorým bola žaloba zamietnutá z
dôvodu, že ich právny predchodca ako pôvodne žalovaný zanechal majetok len nepatrnej hodnoty, a

preto žalovaní ako jeho nástupcovia nezodpovedajú za jeho prípadné dlhy. Odvolatelia poukázali na
to, že dedičia zodpovedajú za dlhy poručiteľa, nakoľko tieto vyplývajú zo špeciálneho zákona, a to
zákonom č. 229/1991 Zbierky v znení a doplnení zákonom č. 64/1997 Z.z.. V takomto prípade dedičia
vstupujú do práv a povinností poručiteľa, ktoré mu plynú z nájomnej zmluvy. Neobstojí názor súdu prvej
inštancie v tom, že dedič neručí za dlhy poručiteľa nad sumu, ktorú zdedil, nakoľko dedičia môžu vstúpiť
do práv a povinností z nájomnej zmluvy a užívať poľnohospodársku pôdu. Bolo preukázané, že ani

dedičia nevypovedali nájomnú zmluvu, ktorá vznikla zo zákona, a preto žalobcom patrí nárok. Je síce
pravdou, že dedičské konanie bolo zastavené pre nemajetnosť, no v tomto konaní žalobcovia nemali
možnosť pôsobiť na úplné a presné zistenie ceny dedičstva, pričom je možné, že sa objaví v budúcnosti
novoobjavený majetok, ktorý by mohli zdediť poručiteľovi dedičia, ktorý napokon bol aj vlastníkom
záhradnej chatky. Z tohto dôvodu je takéto rozhodnutie nedôvodné. Zároveň namietli nedostatočné

odôvodnenie súdom prvej inštancie.

8. K podanému odvolaniu sa žalovaná v 1. rade vyjadrila tak, že nebohý manžel (pôvodný žalovaný) mal
uhradené všetky finančné záväzky voči záhradkárskej osade, ktorej bol členom a považovala žalobu
za nedôvodnú.

9. K uvedenému sa žalobcovia vyjadrili tak, že žiadali vyhovieť podanému odvolaniu s tým, že právny
predchodca žalovaných neukončil nájomný vzťah a sporové strany sa nevedeli dohodnúť na trhovej
cene nájmu. Preto bolo nutné vec predložiť súdu.

10. K uvedenému sa žalovaná v 1. rade vyjadrila tak, že trvala na svojich predchádzajúcich tvrdeniach,
pričom namietaná záhradná chatka, ktorá tam bola postavená, bola povolená rozhodnutím MSNV v
Prešove, následne chatka bola zničená, zdevastovaná a nemá hodnotu. Ona ako dedička nemala dôvod
vypovedať nájomnú zmluvu, pokiaľ to neurobil jej manžel.

11. K uvedenému žalobcovia uviedli, že predmetné tvrdenia žalovanej sú tendenčné, zmluva nebola
vypovedaná, a preto by malo byť priznané žalobcom právo na zaplatenie nájmu tak, ako to bolo ustálené
v konaní.

12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie

je dôvodné.

13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).15. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .

16. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že

premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

17. K odvolacím námietkam žalobcov je potrebné uviesť, že ani jednu nepovažoval odvolací súd za
dôvodnú.

18. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

19. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku

nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

20. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad. Odvolací súd v prejednávanej veci po oboznámení s odôvodnením napadnutého rozsudku
dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený. Súd prvej inštancie aplikoval na správne

zistený skutkový stav správnu právnu normu, ktorú aj správne vyložil.

21. Imanentným znakom právneho štátu popri neodmysliteľne je aj princíp právnej istoty (napr. PL.ÚS
36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určite právne relevantnú otázku pri opakovaní
rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95, II. ÚS 80/99).

Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej
alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť je ústavne
neudržateľná (PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach
na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun
primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s Ústavou chráneným princípom

právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods.1 Ústavy a čl. 6 ods.1
Dohovoru (porovnaj Nález Ústavného súdu SR z 29.05.2013, sp.zn. I. ÚS 564/2012). K predmetnej
otázke sa Ústavný súd vyjadroval opakovane, napríklad v Náleze z 30.01.2013 sp.zn. III. ÚS 55/2012,
z 22.11.2011 sp.zn. IV. ÚS 499/2011. Právna istota je stav, v ktorom každý, môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;

ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne
osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto
odklonu.22. Súd vo svojom rozsudku uviedol relevantné dôvody svojho rozhodnutia, presvedčivé odôvodnenie

23. K namietanej nesprávnosti výroku o zamietnutí žaloby možno uviesť nasledovné.

24. V ustanovení § 470 Občianskeho zákonníka zákon zakotvuje dôležitú ochranu dedičov. Do dedičstva
totiž nepatria iba aktíva ( existujúci majetok a pohľadávky) poručiteľa, ale aj jeho dlhy. Dedenie by
malo byť na prospech dediča a nie na jeho ťarchu. Preto zákon zakotvil zásadu, že dedič zodpovedá

iba za dlhy, ktorých výška nepresahuje výšku ceny nadobudnutého dedičstva. Dedič teda neručí
za dlhy dedičstvom, teda tým, čo nadobudol ( in natura), ale ručí celým svojim majetkom, avšak
iba do tej hodnoty, akú hodnotu malo dedičstvo, ktoré nadobudol. Zmyslom tejto úpravy je, aby
sa dedič dedením nedostal do horšej majetkovej situácie, než akú mal pred dedením, a aby bol
chránený pred negatívnym dopadom dedenia. Zodpovednosť má iba ten dedič, ktorý skutočne dedičstvo
nadobudol. Kto dedil a v akej hodnote, je známe a aj potvrdené rozhodnutím súdu o dedičstve, alebo

osvedčením o dedičstve, ktoré vydá notár. Z takýchto rozhodnutí je zrejmé, v akej čistej hodnote dedič
dedičstvo nadobudol. /viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4 Obo 74/2010 zo dňa
29.09.2010/ Súd konštatuje, že dedičské konanie po zosnulom žalovanom v 1. rade bolo zastavené
a majetok nepatrnej hodnoty bol vydaný dedičovi, ktorý zaobstaral pohreb odporcu. Vzhľadom k tejto
skutočnosti u žalovaného neexistujú majetkovo právni nástupcovia, z čoho vyplýva, že jeho povinnosť

na zaplatenie dlžnej sumy, neprešla na jeho dedičov . Súd taktiež poukazuje aj na obdobné rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4 Obo 32/2011 zo dňa 31.01.2012, v ktorom Najvyšší súd
SR konštatoval, že ak odporca zomrel a nebolo zistené, že by zanechal majetok väčšej ako nepatrnej
hodnoty a dedičské konanie bolo zastavené, nie je možné v konaní pokračovať s právnymi nástupcami
zosnulého odporcu. Poručiteľ má teda procesného a právneho nástupcu len v takom rozsahu, v akom

dedič zodpovedá za jeho dlh a v rozsahu neuspokojenej časti pohľadávky nemá poručiteľ procesného
nástupcu. Obmedzenie zodpovednosti dediča za dlhy poručiteľa treba procesne vyjadriť zamietnutím
žaloby.

25.Odvolacienámietkytýkajúcesatejtootázky,ktorésúpostavenénatom,ževdanomprípadesajedná

o špecifický stav, kedy nárok žalobcov vyplýva z osobitného predpisu, teda zo zákona č. 64/1997 Z.z.
nič nemení na vyššie uvedených záveroch a nemožno súhlasiť ani s názorom odvolateľov, že dedičia
vstúpili do nájomnej zmluvy, ktorá vznikla ex lege ako odraz Zákona o záhradkárskych osadách, nakoľko
tento záver nemá oporu v právnych predpisoch. Rovnako za špekulatívne možno považovať tvrdenie,
že poručiteľ, teda bývalý žalovaný mal nejaké majetkové aktíva už na záhradnej chatke, nakoľko takéto

skutočnosti v konaní preukázané neboli napriek vydanému rozhodnutiu v dedičskom konaní.

26. Žalobcovia poukázali aj na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, kde tento vyslovil,
že majetkové práva pri posudzovaní sťažnosti regulovaného nájomného sú v zásade prevoditeľné na
najbližšieho príbuzného zosnulej osoby.

27. Podľa názoru odvolacieho súdu dôvodným nie je ani poukaz na rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Bajzlík a spol. proti Slovenskej republike, kedy Európsky súd pre ľudské práva
konal vo veci sťažnosti v zmysle článku 35 a nasledujúcich Dohovoru, pričom skutočnosť, že v konaní
pred Európskym súdom pre ľudské práva môže v sťažnosti pokračovať aj právny nástupca osoby,

ktorá podala sťažnosť a ktorá medzičasom zomrela, nemá žiaden vplyv na posúdenie predmetného
nároku v tomto konaní, kedy súd postupoval v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky, a
to hmotnoprávnych ustanovení týkajúcich sa zodpovednosti dediča za dlhy poručiteľa, pričom táto
skutočnosť nemôže byť porovnateľná s konaním pred ESĽP.

28. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. ( porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval

za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

29. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 CSP s prihliadnutím na skutočnosť, že v odvolacom konaní úspešným

žalovaným trovy konania nevznikli.

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).