Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, July 11, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/40/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717208371
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8717208371.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v spore žalobkyne: X. S., C.. XX.X.XXXX, S. T. XXXX/
XX, XXX XX M., proti žalovanému: X. A., C.. X.X.XXXX, S. M. XXX, XXX XX N., právne zastúpenému
Advokátskou kanceláriou Hudzík & Partners s.r.o., IČO: 47 251 654, so sídlom Mnoheľova 830/15, 058
01 Poprad, o zaplatenie 43.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Poprad č. k. 11C/37/2017-136 zo 14.2.2019 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzujerozsudokvovýrokuopovinnostižalovanéhozaplatiťžalobkyni43.000,-eurspríslušenstvom.

Zrušuje rozsudok vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 43.000,- eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
43.000,- eur od 1.2.2016 do zaplatenia a stranám sporu náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo
skutkového zistenia, že žalobkyňa a žalovaný sú rodičmi maloletých detí - X. S. a T. S. a žili v spoločnej
domácnosti od marca 2014 aj so synom žalovaného K. A.. Spoločnú domácnosť viedli v rodinnom
dome, ktorého výlučným vlastníkom bol žalovaný. Rodinný dom bol postavený v roku 2014 a žalobkyňa

sa do tohto nasťahovala spolu s deťmi niekedy v marci 2014. Žalobkyňa mala vo svojom výlučnom
vlastníctve byt, ktorý odpredala a získané finančné prostriedky vo výške 43.000,- eur poukázala v období
od 26.8.2014 do 26.1.2015 na účet žalovaného vedený v Slovenskej sporiteľni. Skutočnosť, že finančné
prostriedkyžalobkynebolipoukázanénaúčetžalovanéhonebolamedzistranamisporusporná.Spornou
nebola ani skutočnosť, že žalobkyňa poukázala finančné prostriedky na účet žalovaného s úmyslom, že
budú viesť spoločnú domácnosť ako pár, a že dom sa vysporiada tak, že do vlastníctva bude začlenená
aj žalobkyňa v alikvótnej čiastke, zodpovedajúcej poskytnutým finančným prostriedkom. Vzniklo by tak

podielové spoluvlastníctvo.

2. Neuveril námietke žalovaného, že prostriedky poukázané žalobkyňou na jeho účet neboli použité
výlučne ako investícia do jeho rodinného domu, ale tiež na bežný chod domácnosti. Mal preukázané, že
finančné prostriedky boli použité výlučne žalovaným, čo potvrdili aj svedecké výpovede a vyplynulo to
aj z výsluchov strán sporu. K takémuto záveru dospel úvahou, že aj keď žalovaná nebola zamestnaná,
žila so žalovaným v spoločnej domácnosti, starala sa o chod domácnosti a o maloleté deti a tiež o

deti žalovaného z prvého manželstva. Preto bolo jeho povinnosťou zabezpečovať tieto deti a chod
domácnosti.3. Žalovaný v predmetnom konaní vzniesol voči nároku žalobkyne námietku premlčania s odôvodnením,
že investície boli vložené do domu v roku 2014 a žaloba bola podaná v roku 2017, teda subjektívna
premlčacia lehota uplynula v roku 2016. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobkyne nie

je premlčaný, keďže vznik jej nároku prisúdil až k momentu odsťahovania sa žalobkyne zo spoločnej
domácnosti spolu s maloletými deťmi. Mal za to, že žalobkyňa v dobrej viere poskytla žalovanému
finančné prostriedky s predpokladom, že sa stane podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti do výšky
vloženej investície. Premlčacia lehota tak začala plynúť začiatkom roka 2016, kedy žalobkyňa spoločnú
domácnosť opustila. Keďže žaloba bola podaná 4.8.2017, nárok žalobkyne nepovažoval za premlčaný.

Zdôraznil, že žalobkyňa zaslala finančné prostriedky na účet žalovaného z dôvodu, že budú tvoriť
spoločnú domácnosť, a že žalovaný jej prevedie určitý podiel k nehnuteľnosti.

4. Z výpisu z LV č. XXXX, kat. úz. Hôrka mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný rodinný dom s
príslušnou parcelou odpredal dňa 21.11.2018 za kúpnu cenu uvedenú vo výške 254.000,- eur. Konanie
žalovaného vyhodnotil súd prvej inštancie ako úmyselné zbavenie sa nehnuteľnosti s cieľom ukrátiť

žalobkyňu o finančné prostriedky. Neuveril tvrdeniu žalovaného, že rodinný dom bol predaný pod cenu
vzhľadom na dlhé obdobie jeho ponuky na trhu, pričom na výstavbu rodinného domu investoval sumu
350.000,- eur. Poukázal na rast cien nehnuteľnosti od roku 2014, kedy bol rodinný dom skolaudovaný
do roku 2018, kedy bol tento predaný.

5. Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa § 451 Občianskeho zákonníka.

6. V súlade s ustanovením § 517 ods. 1, veta prvá, 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 3 ods.
1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. priznal súd prvej inštancie žalobkyni aj úrok
z omeškania vo výške 5,05 % odo dňa 1.2.2016, teda odkedy opustila spoločnú domácnosť. Konanie

žalovaného, spočívajúce v tom, že z predaja nehnuteľnosti neposkytol žalobkyni žiadne finančné
prostriedky, hoci vedel, že táto do nehnuteľnosti investovala a prebieha súdne konanie považoval súd
prvej inštancie za rozporné s dobrými mravmi.

7.Otrováchkonaniarozhodolsúdprvejinštanciepodľa§255ods.1Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalej

len „CSP“) s konštatovaním, že úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

8. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalovaný. Namietal
nesprávne skutkové zistenia ako aj nesprávne právne posúdenie veci, nedostatočne odôvodnenie

rozhodnutia, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, ktoré odvolacie
dôvody právne zdôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, g/, h/, b/ CSP. Namietal, že súd prvej
inštancie vyhodnotil vykonané dôkazy v prospech žalobkyne, pričom ich nehodnotil v ich vzájomnej
súvislosti. Žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo a z akých dôvodov neprihliadal na výsluch Y. N., K.
A. a B. I., ktorí dosvedčili, kedy žalobkyňa začala bývať v rodinnom dome žalovaného, čo všetko bolo

v dome už urobené v čase, kedy boli po prvýkrát pripísané finančné prostriedky žalobkyne na účet
žalovaného. Zdôraznil, že žalobkyňa nevedela uviesť do čoho boli finančné prostriedky investované.
Poukazom na výpoveď svedkyne B. I. a svedkov Y. N. a K. A., ako aj výsluch samotnej žalobkyne
mal žalovaný za to, že bolo preukázané tvrdenie len o tom, že bolo investované do záhrady. Pokiaľ
bol teda rodinný dom skolaudovaný a žalobkyňa mala posielať finančné prostriedky po prvý krát až

26.8.2014, teda po viac ako 4 mesiacoch od kolaudácie, tak nebolo jasné, čo sa z týchto peňazí malo
na nehnuteľnosti dokončiť. Žalobkyňa nepreukázala, čo všetko sa za sumu 43.000,- eur malo urobiť
a jediné nesporné tvrdenie bolo to, že sa investovalo do záhrady. V takomto prípade však mal súd
prvej inštancie skúmať rozsah investovania do záhrady, teda bolo povinnosťou žalobkyne preukázať
výšku tejto investície. Vyslovil názor, že vloženie finančných prostriedkov na účet žalovaného samo o

sebe nemôže viesť k záveru, že všetky tieto finančné prostriedky boli vložené ako investície do majetku
žalovaného. Napriek tomu súd prvej inštancie uviedol, že finančné prostriedky, ktoré žalovaný získal,
viedli k zhodnoteniu nehnuteľnosti a získaniu majetkového prospechu.

9. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci žalovaný namietal, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie

nevyplýva, pod aké ustanovenia príslušnej právnej normy podriadil súd prvej inštancie rozsah
bezdôvodného obohatenia, ktorý má vydať. Poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. Y.. Ú. XXX/XXXX zdôraznil, že v prípade hodnôt vydaných na cudziu nehnuteľnosť je
pohľadávkou z bezdôvodného obohatenia nie hodnota vynaložených prostriedkov, ale rozdiel medzihodnotou nehnuteľnosti pred jej adaptáciou a po nej. Z vykonaného dokazovania však nevyplýva, čo
bolo vložené ako investícia do nehnuteľnosti, resp. jej zhodnotenie a čo bolo zakúpené ako vybavenie
domu, teda ktoré hnuteľné veci. Podľa vyjadrenia samotnej žalobkyne mala táto kupovať hnuteľné veci

dodomu,čoznamená,žeichhodnotamalabyťodpočítaná,keďžetietoniesúvovlastníctvežalovaného.

10. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval odvolateľ za nedostatočne odôvodnené, keďže súd sa
nevysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými a právnymi skutočnosťami nastolenými žalovaným.
Namietal, že celé rozhodnutie je založené na tvrdeniach žalobkyne, ktoré neboli preukázané. Napadnutý

rozsudok nemá vlastnosti požadované zákonom. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

11. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa podaním z 10.4.2019. Dôvody odvolania považovala
za neopodstatnené. Mala za to, že súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy a vec správne
právne posúdil, preto je jeho rozsudok po vecnej aj právnej stránke správny. Navrhla rozsudok potvrdiť.

12. Žalovaný svoje stanovisko k vyjadreniu žalobkyne nepredložil.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 CSP,
preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v súlade s ustanovením § 378 a nasl.

CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté postupom
podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, pričom miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia boli oznámené na
úradnej tabuli súdu a na príslušnej webovej stránke najmenej 5 dní pred rozhodnutím.

14. Súd prvej inštancie v predmetnom spore vykonal potrebné dokazovanie, na základe ktorého dospel

k správnym skutkovým zisteniam a z týchto vyvodil aj správny právny záver.

15. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako

aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

16. V prejednávanej veci zhodným prednesom strán sporu bolo preukázané, že žalobkyňa poukázala na
účet žalovaného sumu 43.000,- eur, pričom prístup k účtu nemala, čo znamená, že finančné prostriedky
poskytnuté žalobkyňou boli v plnej dispozícii žalovaného. Už len samotná táto skutočnosť svedčí o tom,

že jedine žalovaný môže mať vedomosť o spôsobe investovania finančných prostriedkov poskytnutých
žalobkyňou. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka žalovaného o dôkaznej povinnosti žalobkyne vo
vzťahu ku konkrétnemu investovaniu z poskytnutých peňazí. Za danej situácie nie je reálne žiadať od
žalobkyne presné vymedzenie veci, resp. prác, ktoré boli financované z jej finančných prostriedkov.
Vzhľadom na dispozičné právo s účtom, bolo vo výlučnej právomoci žalovaného rozhodovať, na aký

účel poskytnuté finančné prostriedky použije, preto akákoľvek vedomosť žalobkyne, čo všetko bolo
za sumu 43.000,- eur zakúpené, resp. zhotovené bola pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobkyne
bez právneho významu. Samotné poskytnutie finančných prostriedkov do dispozičnej sféry výlučne
žalovaného bolo prejavom žalobkyne smerujúcim k vzdaniu sa konkrétneho rozhodovania o ich použití.
Žalobkyňa, v zhode so žalovaným potvrdila, že finančné prostriedky boli vo všeobecnosti poskytnuté

na dokončenie, či už rodinného domu alebo okolia, preto by bolo nereálne v procese dokazovania
zaťažiť dôkazným bremenom výlučne žalobkyňu. Pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobkyne bolo
preto postačujúce preukázanie, že finančné prostriedky poskytla k dispozícii žalovanému bez výhrad.
Pokiaľ dohoda medzi žalobkyňou a žalovaným bola taká, že žalobkyňa finančné prostriedky poskytne a
protihodnotou bude získanie určitého podielu k nehnuteľnosti, tak logickým dôsledkom takejto dohody

je to, že poskytnuté finančné prostriedky mali byť vynaložené na nehnuteľnosť. Pokiaľ sa tak nestalo,
avšak z rozhodnutia žalovaného a žalovaný použil finančné prostriedky na iný, než dohodnutý účel,
nemôže byť táto skutočnosť vyhodnotená v neprospech žalobkyne.

17. Keďže preukázanie toho, že poskytnuté finančné prostriedky boli investované výlučne do

nehnuteľnosti nebolo, vzhľadom na uvedené, rozhodujúcim, nie je dôvodná ani odvolacia námietka
žalovaného spočívajúca v nevyčíslení bezdôvodného obohatenia ako rozdielu medzi hodnotou
nehnuteľnosti pred investíciou žalobkyne a po nej.18. S poukazom na uvedené vyhodnotil odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny,
preto ho potvrdil v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd naviac udáva, že na strane
žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol,

keďže pôvodná dohoda medzi žalobkyňou a žalovaným nebola realizovaná.

19. Odvolací súd v závere pripomína, že súd prvej inštancie nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (Y.. Ú. XXX/XX). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa
zakladajú (Garcia Ruz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na
každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis
c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu

ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie
dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993,
II. ÚS 410/06).

20. Súd prvej inštancie stranám sporu náhradu trov konania nepriznal, pričom v odôvodnení rozhodnutia

uvádza, že úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozsudok súdu
prvej inštancie tak v tejto časti trpí zmätočnosťou, preto odvolací súd rozsudok vo výroku o náhrade trov
konania zrušil v súlade s ustanovením § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, keďže takýmto procesným postupom
súdu prvej inštancie bola stranám sporu odňatá možnosť uskutočňovať im patriace procesné práva, v
dôsledku čoho došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. Úlohou súdu prvej inštancie bude

opakovane o trovách strán sporu rozhodnúť a svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom zdôvodniť.

21. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).