Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, August 25, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/165/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5814203336
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5814203336.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a členov senátu JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcov: 1/
I. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. č. XX, 2/ U. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. č. XX, obaja zastúpení
splnomocneným zástupcom JUDr. Vladimírom Kašubom, advokátom so sídlom S., ul. E. č. XX,
proti žalovanému: KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Bratislava, ul.
Štefánikova č. 17, IČO: 31 595 545, zastúpený splnomocneným zástupcom Advokátska kancelária
Legal Cases s.r.o., so sídlom Dunajská Streda, Alžbetínske námestie č. 328, IČO: 36 720 097, o
zaplatenie sumy 30.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného

súdu Námestovo č. k. 10C/56/2014-144 zo dňa 18. októbra 2016, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalobcovia 1/ a 2/ majú voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo rozsudkom č. k. 10C/56/2014-144 zo dňa 18.10.2016 žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobcovi v 1/ rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000 eur do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku (výrok I.). Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi v 2/ rade náhradu nemajetkovej ujmy v

sume 15.000 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.). Žalovaného zaviazal nahradiť
žalobcom v 1/ a 2/ rade spoločne a nerozdielne trovy konania v rozsahu 100 % (výrok III.).
Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovia 1/ a 2/ sa žalobou doručenou súdu dňa 19.05.2014
domáhali proti žalovanému zaplatenia sumy každý po 15.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, t.j.
zásah (usmrtením ich blízkej osoby v dôsledku dopravnej nehody motorovým vozidlom poisteným u
žalovaného) do ich osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život) upravených v ust. § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný namietal, že nie je v tomto konaní pasívne legitimovaný. Náhrada

nemajetkovej ujmy nespadá do rozsahu poistenia v zmysle us. § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z. o
povinnom zmluvnom poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
(ďalej len „zák. č. 381/2001 Z. z.“) a podľa neho existujúca slovenská právna úprava napriek existujúcim
smerniciam Európskej únie definuje rozsah poistného krytia povinného zmluvného poistenia tak, že doň
nezahŕňanemajetkovúujmuzazásahdoosobnostnýchprávpozostalýchpoobetiachdopravnejnehody.
Skutkové okolnosti nenamietal. Uplatnenú výšku nárokov považoval za primeranú.
Podľa súdu zák. č. 381/2001 Z. z. v ust. § 15 od 01.01.2002 zaviedol všeobecný priamy nárok

poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby, preto v prípade škody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody
uplatní voči škodcovi alebo voči poistiteľovi, alebo voči obom súčasne (solidárne). Vo vzťahu k poisťovni
ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia za poisteného škodcu, a to vo výške v akomza škodu zodpovedá poistený škodca, pričom predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť, je
preukázanie zodpovednosti poisteného za škodu, ktorá poškodenému vznikla. Právny vzťah medzi
žalobcami 1/ a 2/ a žalovaným je založený osobitným zák. č. 381/2001 Z. z. Následne súd citoval

ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka účinného v čase vzniku nehody, § 4 ods. 1
veta 2, ods. 4, § 15 zák. č. 381/2001 Z. z. Podľa súdu poistný vzťah bol preukázaný zmluvou o
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla č. 6810305540 zo dňa
09.09.2011, ktorú mal uzavretú žalovaný s vinníkom dopravnej nehody, čo medzi stranami nie je sporné.
Z uvedenej zmluvy plynie pasívna legitimácia žalovanému. V súvislosti s prejednávanou vecou ohľadom

otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vo vzťahu k žalobcom 1/ a 2/, uplatnenému nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd považoval za potrebné uviesť, že problematika náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode v zmysle § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka bola riešená jednak viacerými rozhodnutiami okresných a krajských
súdov v rámci odvolacieho konania a taktiež aj Najvyššieho súdu SR v rámci dovolacích konaní.
Spočiatku neboli ujednotené názory ohľadom pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v súvislosti na

povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Súd
nepovažoval za potrebné v tejto súvislosti citovať tieto rozhodnutia, nakoľko s konečnou platnosťou
v rámci eurokonformného výkladu zaujal stanovisko Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. I.ÚS
474/2016-17 dňa 17.08.2016, ktorý v tejto súvislosti poukázal na svoje predchádzajúce rozhodnutie sp.
zn. I.ÚS 206/2005 z 29.04.2015 a jednoznačne uzavrel túto otázku tak, že pasívna vecná legitimácia u

žalovaného je daná pri odškodňovaný náhrady nemajetkovej ujmy blízkym osobám obetí usmrtených
pri dopravných nehodách z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla. Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 474/2016-17 zo dňa 17.08.2016
poukázal na úplné znenie rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci sp. zn. C-22/2012 z
24.10.2013. Toto rozhodnutie Ústavného súdu SR prekonalo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

3Cdo 301/2012 z 31.03.2016, ktoré pri svojom rozhodnutí o náleze mal ústavný súd k dispozícii. S
poukazom na citované rozhodnutia Ústavného súdu SR dospel súd k záveru, že žalovaný je v konaní
o náhradu nemajetkovej ujmy pasívne vecne legitimovaný podľa § 15 v spojení s § 4 ods. 2 písm. a/
zák. č. 381/2001 Z. z. Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodených na výplatu plnenia
za poisteného škodcu vo výške a v rozsahu, v akom za škodu zodpovedá poistený škodca. Pri určení

výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal z dostupných kritérií - z judikatúry, z právnej úpravy
obdobných nárokov a v neposlednom rade medzi stranami sporu taktiež nebola výška uplatnenej ujmy
v peniazoch sporná. Vychádzajúc zo všetkých zistených faktorov a princípu spravodlivého usporiadania
vzťahovspornýchstrán,akoprimeranúnáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch,súdurčilčiastku15.000
eur pre každého žalobcu zvlášť a platením ktorej sumy zaviazal žalovaného.

V konaní boli žalobcovia 1/ a 2/ plne úspešní, a preto im bola náhrada trov konania podľa § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“, priznaná v
plnej výške 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu,

ktorý navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť a návrh žalobcov voči nemu v plnom rozsahu zamietnuť,
nakoľko ich nárok voči nemu v postavení poisťovne nie je daný.
V odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Uvedeným výkladom § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z. sa dostal súd do priameho
rozporu s platnou vnútroštátnou úpravou, ktorej obsah normotvorca jednoznačne stanovil. Súd sa

ani jedným z jeho právnych argumentov (preukazoval nemožnosť subsumovať pod ustanovenie § 4
ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2002 Z. z. v spojitosti s § 442 a nasl. Občianskeho zákonníka nároky
vyplývajúce z § 13 Občianskeho zákonníka) vo svojom rozhodnutí nezaoberal a nezdôvodnil, prečo
ich považoval za skutkovo i právne bezvýznamné. Vôbec nezdôvodnil, z akého dôvodu sa odchýlil od
doterajšej rozhodovacej činnosti súdov, ktoré jednoznačne vyriekli obsahovú i právnu odlišnosť týchto

dvoch právnych inštitútov - „škoda“ a „nemajetková ujma“ (uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/168/2009
a uznesenie ÚS ČR sp. zn. III.ÚS 8/06). Nevysporiadal sa ani s posledným z aktuálnych rozsudkov
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 z 31.03.2016. Súd len stroho konštatoval, že Ústavný
súd SR svojim rozhodnutím I.ÚS 474/2016-17 zo 17.08.2016 prekonal rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo/301/2012. Uvedené rozhodnutie Ústavného súdu SR však nebolo ako dôkaz medzi

účastníkmi v konaní predložené ani jednou zo strán sporu a nebolo predmetom dokazovania. Ani sa ním
pri vyhlásení rozsudku nezaoberal. Uvedené rozhodnutie Ústavného súdu sa zaoberalo namietaným
porušením článku 46 Ústavy SR v dôsledku nedostatočného zdôvodnenia napadnutého rozsudkuvšeobecnéhosúdu,čomalozanásledokskúmanieprocesnoprávnych(niehmotnoprávnych)podmienok
konania.
Ďalej žalovaný uviedol, že súdnymi rozhodnutiami nemožno meniť rozsah poistného krytia nad rámec

zák. č. 381/2001 Z. z. a poistnej zmluvy, pretože sa tým zasahuje nielen do súkromnoprávnych
zmluvných vzťahov, ale aj do verejnoprávnej regulácie poisťovníctva, keďže štát nikdy o krytí
nemajetkovej ujmy neuvažoval a do existujúceho zákonného poistenia, ktorého rozsah určuje sám
náhradu nemajetkovej ujmy, nezahrnul. Štát tento postoj potvrdil aj vo svojom písomnom vyjadrení
Súdnemu dvoru vo veci prejudiciálneho konania C-22/12 Haasová iniciovaného Krajským súdom

v Prešove, v ktorom Európskemu súdnemu dvoru potvrdil, že náhrada škody podľa platného
vnútroštátneho práva (zák. č. 381/2001 Z. z.) nezahŕňa náhradu nemajetkovej ujmy. S poukazom na
uvedenú skutočnosť nemohol pristúpiť súd v napadnutom rozsudku k takému výkladu § 4 ods. 2 písm.
a/ zák. č. 381/2001 Z. z., ktorým sa dostal do priameho rozporu s ním, keďže bolo v konaní jednoznačne
preukázané, že normotvorca nerozšíril pri transponovaní dotknutých smerníc EÚ do vnútroštátneho
poriadku poistné krytie aj o nároky z nemajetkovej ujmy. To podporuje aj ust. § 5 ods. 1 zák. č.

381/2001 Z. z., podľa ktorého ak poistná zmluva neustanovuje inak, poisťovateľ nenahradí za poistného
škodu, ak ide o zodpovednosť za škodu, ktorú poistený uhradil alebo sa zaviazal uhradiť nad rámec
ustanovený osobitným predpismi 7/ alebo nad rámec právoplatného rozhodnutia súdu o náhrade škody,
alebo na základe rozhodnutia súdu, ktorým bola schválená dohoda účastníkov konania...“. Zákonodarca
odkazom k tomuto ustanoveniu stanovil jednoznačný a uzavretý okruh zákonného poistného krytia a to

konkrétnym odkazom na ust. § 442 - 449 Občianskeho zákonníka a zákona č. 437/2004 Z. z. Odkaz na
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka v zákone chýba. Do rozsahu poistného krytia vnútroštátne právo
náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 resp. § 13 Občianskeho zákonníka nezhrnulo a s poukazom na
ust. § 5 neumožňuje ich zo stany poisťovateľa v postavení žalovaného uhradiť.
Podľa žalovaného súd prvej inštancie uplatnil voči nemu eurokonformný výklad ust. § 4 zák. č. 381/2001

Z. z. contra legem a uplatnením priameho účinku Smerníc EÚ voči žalovanému sa dostal do rozporu s
čl. 249 pododsek 3 Zmluvy o založení ES. Svoj právny záver o možnosti uplatnenia prednosti práva EÚ
priamym účinkom smerníc EÚ voči nemu v rozsahu zahrnutia náhrady nemajetkovej ujmy do povinného
zmluvného poistenia v prípade, keď ich štát neimplementuje riadnym spôsobom do svojho vnútorného
právneho poriadku právne nezdôvodnil vôbec. Ďalej uviedol, že napadnuté rozhodnutie v dôsledku

nedostatočnej transpozície smerníc Slovenskou republikou sankcionuje poisťovňu, ktorej do zákonného
zmluvného poistenia motorových vozidiel štát rozsah náhrad nemajetkovej ujmy nezahrnul, pričom
súd tento záväzok napriek jednoznačnému odkazu normotvorcu o neexistencii tohto poistného krytia v
povinnom zmluvnom poistení motorových vozidiel voči nemu založil.
Napokon poukázal na rozhodovanie všeobecných súdov o nedostatku pasívnej legitimácie Sociálnej

poisťovne v obdobných prípadoch postavení poisťovateľa zamestnávateľov (§ 195 Zákonníka práce)
pre prípad náhrady škody pri pracovnom úraze v dôsledku poškodenia zdravia alebo smrti. Súdy zaujali
záver, že Sociálna poisťovňa za zamestnávateľa nahrádza škodu, nie však nemajetkovú ujmu (napr.
4Cdo/160/2007).

3. Žalobcovia 1/ a 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu prostredníctvom svojho splnomocneného
zástupcu navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať im nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu.
Uviedli, že nejde o nič nové, iba o stále opakovanú jednu a tú istú argumentáciu, ktorá odznela tak
v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj vo všetkých konaniach, ktoré vyvrcholili rozhodnutím

Ústavného súdu SR o sťažnostiach podaných poisťovňami z rovnakej skupiny, v akej je žalovaný.
Celú túto argumentáciu dôkladne vyvrátil Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I.ÚS 474/2016-17 zo
dňa 17.08.2016, ale najmä v uznesení sp. zn. III.ÚS 666/2016 z 11.10.2016. V prílohe pripojili dva
články uverejnené v časopise Slovenská advokácia č. 3/2017. Žalobcovia 1/ a 2/ zároveň poukázali
na to, že súdne rozhodnutia nie sú dôkazmi, nie je potrebné navrhovať ich vykonanie a predkladanie.

Nie je zrejmé, kam chce žalovaný v rámci ustanovenia § 187 C. s. p. zaradiť rozhodnutie Ústavného
súdu SR. To, že všeobecné súdy čerpajú argumentáciu z rozhodnutí Ústavného súdu SR, je správne
a predstavuje jednu zo záruk spravodlivého súdneho konania. K nevysporiadaniu sa s rozhodnutím
sp. zn. 3Cdo/301/2012 zo dňa 31.03.2016 uviedli, že súd tak urobil, a to argumentáciou z rozhodnutia
Ústavného súdu SR.

4. Žalovaný na vyjadrenie žalobcov 1/ a 2/ písomne nereagoval.5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§362, § 359 ods. 1 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno podať týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario

C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 389 C. s. p.) a rozsudok súdu ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 C. s. p.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie

rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým
záverom a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Súd prvého stupňa správne konštatoval vecnú
pasívnu legitimáciu žalovaného, vyplývajúcu z aplikácie ust. § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z. Z poistenia
zodpovednosti má poistený právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v
rozsahu podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku
zodpovedá aj kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 C. s. p.

7. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
danej veci sa zaoberal len námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní a procesným postupom
prvostupňového súdu predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia z hľadiska či došlo k vadám, ktoré sa týkajú
procesných podmienok (§ 161 C. s. p.).

8. Žalovaný v odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza za nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) ohľadom výkladu ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zák.
č. 381/2001 Z. z. V tejto súvislosti vytýkal súdu aj to, že sa jeho právnymi argumentmi nezaoberal čo
ani nezdôvodnil. Rovnako tak ani odchýlenie od doterajšej rozhodovacej činnosti súdov. Nevysporiadal

sa ani s posledným z aktuálnych rozsudkov NS SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 z 31.03.2016.

9. Podľa odvolacieho súdu z obsahu odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že si osvojil
právne závery uvedené v náleze ÚS SR sp. zn. I.ÚS 474/2016-17 zo dňa 17.08.2016, v ktorom sa
poukazuje na znenie rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci sp. zn. C-22/12 z 24.10.2013

a ktorý nález podľa súdu prekonal rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 zo dňa 31.03.2016.
Žalovaný v odvolaní poukazoval aj na to, že rozhodnutie Ústavného súdu SR nebolo ako dôkaz medzi
účastníkmi v konaní predložené ani jednou zo strán sporu a nebolo predmetom dokazovania. Z ust. §
187 C. s. p. vyplýva, že dôkazom je to, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci. Odvolací súd
sa preto stotožnil s vyjadrením žalobcov 1/ a 2/, že rozhodnutie Ústavného súdu SR nie je dôkazom

a nie je tak potrebné navrhovať jeho vykonanie. K argumentácii žalovaného o nevysporiadaní sa s
rozsudkom NS SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 zo dňa 31.03.2016 odvolací súd poukazuje na uznesenie
III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016 (ktorým bola sťažnosť spoločnosti KOOPERATÍVA poisťovňa,
a.s., odmietnutá ako neopodstatnená), z ktorého cituje, že ÚS „nemá dôvod odchýliť sa od svojho
meritórneho postoja vyjadreného v predchádzajúcich uzneseniach odmietajúcich sťažnosti sťažovateľa

ako zjavne neopodstatnené ani na podklade rozsudku Najvyššieho súdu SR z 31.03.2016 vo veci sp.
zn. 3Cdo/301/2012“.

10. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že pasívna
legitimácia žalovaného, ktorý je poistiteľom a jeho povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch krytú povinným zmluvným poistením (§ 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z.) vyplýva z ustanovenia
§ 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z. čo správne uzavrel už súd prvej inštancie. Predmetný zákon v ust. § 15
od 01.01.2002 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi
zodpovednej osoby tak, ako to poznajú všetky obdobné právne úpravy v Európe, preto v prípade škody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody

uplatní voči škodcovi (poistenému) alebo voči poisťovateľovi alebo voči obom súčasne (solidárne). Vo
vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného a výplatu plnenia za poisteného škodcu, a to
vo výšky (v tom rozsahu), v akom za škodu zodpovedá poistený škodca pričom predpokladom vzniku
povinnosti poistiteľa plniť je preukázanie zodpovednosti poisteného za škodu, ktorá poškodenému
vznikla.

Právny vzťah medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovaným je založený osobitným zák. č. 381/2001 Z. z (§ 15), v
ktorom žalobcovia ako poškodení uplatňujú voči žalovanému ako poistiteľovi škodcu nárok na náhradu
škody (poistného plnenia) v rozsahu podľa citovaného zákona poistných podmienok.Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, ak ku škodnej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a
za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, aby poisťovateľ za neho
poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z. a podľa

poistných podmienok, t.j. uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody, o.i. škody na zdraví a
nákladov pri usmrtení (§ 4 ods. 2 písm. a). V § 15 zák. č. 381/2001 Z. z. je ustanovené, že poškodený
má právo uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi zodpovednej osoby.
Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada
nákladov spojených s liečením, strana na zárobku a pod.) ale aj nemajetkové ujmy na základe

výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia (§ 444
Občianskeho zákonníka), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysle škody (inej
než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku
zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t.j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré
prináleží poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie). Aj podľa právnej úpravy poistenia občianskej
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v smerniciach (Smernica Rady č.

72/66/EHS, Smernica č. 90/232/EHS, Smernica č. 2000/26/ES) sú členské štáty povinné prijať všetky
primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených
strán a potenciálnych obetí nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistného krytia
cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené.

Pri výklade pojmu škoda z hľadiska zák. č. 381/2001 Z. z. je treba vychádzať z toho, ako tento pojem
poníma komunitárne právo. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú škodu, tak i nemajetkovú
ujmu, ktorú považuje za nemajetkovú škodu.
S použitím eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody“, „škoda na zdraví“ v citovaných
ustanoveniach zák. č. 381/2001 Z. z. (§ 4 ods. 1, 2, 4 a § 15 ods. 1) a s prihliadnutím k samotnému účelu

povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel,
z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou
motorových vozidiel - sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým
po obetí dopravnej nehody (ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie)
peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka - ktorú v širšom ponímaní treba

považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z. Požadovaná
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka preto spadá do
rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla podľa zák. č. 381/2001 Z. z.

11. V tejto súvislosti odvolací súd taktiež poukazuje na právne závery rozhodnutia Krajského súdu v
Trenčíne sp. zn. 17Co/243/2015 zo dňa 22.03.2016 ohľadom ktorého Ústavný súd SR v rozhodnutí sp.
zn. I. ÚS 47/4/2016-17 zo dňa 17.08.2016 konštatoval, že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho
dôvodu, aby sa spochybňovali a v ktorom krajský súd jasne uviedol, ktorými zákonnými ustanoveniami
príslušného procesnoprávneho kódexu sa pri posudzovaní predmetnej veci riadil, pričom na daný

prípad správne aplikoval aj relevantné ustanovenia hmotnoprávnych prepisov. V rozhodnutí sa uvádza
nasledovné: „Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poistiteľa je rozhodujúce vyriešenie otázky čo
treba rozumieť pod pojmom škoda použitým v zák. č. 381/2001 Z. z., najmä v ust. § 4 ods. 2 zákona,
ktorý upravuje vecný rozsah poistného krytia v našom právnom prostredí, je potrebné vykladať pojem
škoda eurokonformne. Rozhodujúci je v danej veci citovaný rozsudok ESD C-22/12 vo veci Haasová

a odkaz na prijaté tri európske smernice týkajúce sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, neskôr, v roku 2009 konsolidovaných smernicou 2009/103.
K námietke nepriameho účinku smerníc odvolací súd uvádza, že táto charakteristika smerníc nič nemení
na potrebe uplatňovania princípu prednosti práva ES pred národným poriadkom za každých okolností.
Aj v prípade, že nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej právnej normy ES, to znamená, keď sa

na určitý právny prípad aplikuje norma vnútroštátna, mala by byť interpretovaná a použitá v súlade
s právom ES (tzv. nepriamy účinok práva ES; pozri prípad Von Colson a Kamann - rozsudok ESD
z 10.04.1984 vo veci 14/82, prípad Marleasing - rozsudok ESD z 13.11.1990 vo veci C-106/89.). Z
judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva, že členské štáty musia pri výkone svojich právomocí
v tejto oblasti rešpektovať právo Únie a že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú náhradu škody

pri dopravných nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať smernici jej
potrebný účinok (rozsudok ESD z 9. júna 2011 vo veci C-4009 2009). Z bodu 55 označeného rozsudku
ESD vo veci Haasová taktiež vyplýva, že pojem škody treba vykladať extenzívne v tom zmysle, že
tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah doosobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený
usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. V danom bode totiž ESD nehovorí o
samostatnom, od pojmu škoda oddelenom pojme nemajetkovej ujmy, ale hovorí o „škode z dôvodu

nemajetkovej ujmy“. Z tohto slovného spojenia je zrejmé, že aj v prípade nemajetkovej ujmy ide o
škodu.NasledujúcebodyrozsudkuESDvoveciHaasováodpovedajúnanámietkypojmovejaobsahovej
odlišnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy a práva na náhradu škody (napr. systematike úprav v
Občianskom zákonníku a pod.) K takémuto poňatiu škody sa mimo iné hlásia aj princípy európskeho
deliktuálnehopráva,ktorédefinujúškoduakomajetkovú,alebomajetkovúujmunazákonomchránených

záujmoch. Vetu za čiarkou vo výroku rozsudku ESD vo veci Haasová, ktorá stanovuje podmienku,
za ktorej je náhrada nemajetkovej ujmy predmetom krytia z povinného poistenia „...ak vnútroštátne
právo uplatniteľné vo veci samej upravuje jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu,“
neznamená, že ustanovenia § 11 a 13 slovenského Občianskeho zákonníka podľa ktorých súd prvého
stupňa správne vec posúdil, sú týmto požadovaným „vnútroštatným právom uplatňovaným na základe
zodpovednosti za škodu“, skonštatoval ESD v bode 56 rozsudku vo veci Haasová. Za rozhodujúci pre

uvedené konštatovanie považoval podľa bodu 59 fakt, že zodpovednosť poisteného vznikla na základe
dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu. Vo svetle uvedeného (eurokonformného) výkladu
ust. § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z. potom platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy
spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
dopravného prostriedku, a preto je poistiteľ zodpovednosti za škodu pasívne vecne legitimovaným

subjektom, ktorému na základe § 15 ods. 1 veta prvá zák. č. 381/2011 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení vznikla povinnosť uhradiť škodu navrhovateľovi“.
12. Na záver odvolací súd zdôrazňuje dôležitosť ústavnokonformného výkladu právnych predpisov. Súd
musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku.
Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú

mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného
príslušnou normou (nález Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.03.2008). V materiálnom právnom
štáte nejde len o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel
správania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých je ich právny poriadok vybudovaný. Právo
je spoločenský normatívny systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi

spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke rozumného
usporiadania vzťahov priečia, sú neprijateľné. Súdu jednoznačne vždy prislúcha, aby sa zaoberal
otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že tomu tak
je, aby ju takouto interpretáciou pomocou redukcie „ad absurdum“ odmietol a zvolil výklad, ktorý bude v
súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý.

13. Vzhľadom na uvedené podľa odvolacieho súdu námietky, ktoré žalovaný uviedol v odvolaní v rámci
uplatneného odvolacieho dôvodu nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku
z hľadiska právnych záverov, na ktorých je rozhodnutie založené a neumožňujú ani záver o vadách
konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie o podanej žalobe. Z týchto dôvodov odvolací

súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a to vrátane výroku o trovách konania, ktorý
nebol osobitne napadnutý odvolaním.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania boli žalobcovia 1/ a 2/ a preto im

súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania
následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§
262 ods. 2 C. s. p.).

15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 C. s. p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).