Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, February 7, 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/163/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110220300
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8110220300.19

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobkyne: C. T., E.. Q. XX, H.,

zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Štúrova 20, 042 83 Košice, proti odporcom: 1. Mesto
Prešov, Hlavná 73, 080 01 Prešov, IČO: 327 646, zastúpenému JUDr. Alojzom Naništom, advokátom,
Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, X. O.. E. J., R. X, H., X. T. E., P. XX, H., 4. Slovenská republika - zast.
Okresný úrad Prešov, Námestie mieru 3, 081 92 Prešov, o určenie neplatnosti zmluvy, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobkyňa p o v i n n á nahradiť žalovanému v 1. rade trovy konania v rozsahu 100%.

Vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanými v 2. až 4. rade náhradu trov konania stranám n e p r i z
n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 31.5.2002 sa právna predchodkyňa žalobkyne E. J., S.. M., F.. XX.X.XXXX
(ďalej len „právna predchodkyňa žalobkyne“) domáhala, aby súd vydal rozsudok, ktorým by určil,
že kúpna zmluva uzavretá medzi Mestským národným výborom v Prešove, zastúpeným vedúcim
finančného odboru O.. Š. M. ako kupujúcim a medzi J. E., S.. M., F.. XX.X.XXXX ako predávajúcim, zo
dňa 15.6.1984, je neplatná.

2. Žalobu odôvodnila tým, že jej právny predchodca Š. M. bol vlastníkom nehnuteľností parciel mpč.
XXXX a mpč. XXXX zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. XXXX kat. úz. Prešov. Na základe
dedičského rozhodnutia č. D 602/75 zo dňa 3.7.1975 spolu so svojou sestrou I. T., S.. M. nadobudli
predmetné nehnuteľnosti každá v podiele 1. Dňa 15.6.1984 uzavrela s vtedajším Mestským národným
výborom v Prešove kúpnu zmluvu, podľa ktorej odpredala kupujúcemu časť uvedených nehnuteľností.
Uviedla, že uzavretiu kúpnej zmluvy predchádzali rokovania medzi ňou a mestským národným

výborom, ktoré boli zamerané k tomu, aby uzavrela kúpnu zmluvu s vyhrážkami, že ak k uzavretiu
kúpnej zmluvy nedôjde, budú jej nehnuteľnosti, ktorých je spoluvlastníčkou, vyvlastnené. Pod vplyvom
psychického donútenia a nedostatku slobodnej vôle k uzavretiu kúpnej zmluvy pristúpila. Ak by zo strany
kupujúceho neboli realizované bezprávne vyhrážky a hrozba vyvlastnenia, nikdy by nebola pristúpila k
uzavretiu kúpnej zmluvy. Okrem toho uviedla, že vo vzťahu k podielovej spoluvlastníčke nehnuteľností
Agnese Boľanovskej, rod. Fečovej, nebola realizovaná ponuka, ktorou by bola splnená podmienka jej
predkupného práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom prevodu, a tiež že v kúpnej zmluve neboli

jednotlivé časti mpč. XXXX a mpč. XXXX špecifikované s uvedením konkrétneho označenia na stav
v katastri nehnuteľností. Kúpnu zmluvu podľa nej treba považovať za neplatnú s poukazom na to, že
nebola uzavretá slobodne, jej uzavretie bolo vynútené bezprávnymi vyhrážkami, a trpí aj vadou určitosti,pretože časti nehnuteľností neboli špecifikované tak, aby bolo možné s určitosťou zistiť ktoré časti
pôvodných pozemnoknižných parciel boli predmetom prevodu.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Tvrdenia žalovanej o tom, že k uzavretiu tejto kúpnej zmluvy pristúpila
pod vplyvom psychického donútenia a nedostatku slobodnej vôle tak, že zo strany kupujúceho boli
realizované bezprávne vyhrážky, označil za nepravdivé. Uviedol, že psychické donútenie, t.j. bezprávna
vyhrážka, je také protizákonné pôsobenie na vôľu konajúceho, kedy sa jeho vôľa vytvára pod vplyvom
dôvodného strachu, to znamená že sa ňou vynucuje niečo, čo nesmie byť vynucované. Aby bolo

možné urobiť záver o psychickom donútení, museli by byť preukázané konkrétne skutočnosti, na
základe ktorých by bolo možné jednoznačne a nepochybne usúdiť, že vôľa bola vytváraná pod vplyvom
dôvodného strachu, resp. hrozby, prípadne nátlaku. Upozornenie na možnosť vyvlastnenia spôsobom
zodpovedajúcim zákonu podľa neho nemožno považovať za bezprávnu vyhrážku, majúcu za následok
vylúčenie alebo podstatné obmedzenie slobody vôle. Žalobkyni bola riadne vyplatená cena v súlade
s vtedy platnými cenovými predpismi. Namietal tiež tvrdenia, že v kúpnej zmluve neboli jednotlivé

časti nehnuteľností špecifikované s uvedením konkrétneho označenia na stav v katastri nehnuteľností.
Poukázal na článok I. kúpnej zmluvy a uviedol, že (v nej) uvedený geometrický plán presne špecifikoval
jednotlivé časti mpč. na stav v katastri nehnuteľností. Vo vzťahu k tvrdeniam o porušení predkupného
práva uviedol, že pokiaľ nebola realizovaná ponuka, ktorou by bola splnená podmienka jej predkupného
práva vo vzťahu k podielovej spoluvlastníčke, právny úkon, na základe ktorého došlo k prevodu

spoluvlastníckeho podielu, je neplatný len v prípade, že sa oprávnení spoluvlastníci dovolajú jeho
neplatnosti s tým, že neplatnosti sa nemôže dovolávať ten kto ju sám spôsobil.

4. Právna predchodkyňa žalobkyne neskôr (č.l. 39) rozšírila dôvody požadovaného určenia neplatnosti
zmluvy o tvrdenie, že v čase, keď sa uzatvárala kúpna zmluva už neexistovalo spoluvlastníctvo

k predmetnej nehnuteľnosti (pozn. súdu: napriek jej argumentácii o porušení predkupného práva
spoluvlastníka - uvedenej v žalobe), ale výlučné vlastníctvo k jej jednotlivým častiam. Po smrti otca si
totižsosestroupozemokrozdeliliakaždáužívalajednučasť.Bližšieokolnostiaspôsobtohtorozdelenia,
vrátane identifikácie týchto častí, však neuviedla.

5. V priebehu konania bolo vo veci vydaných a zrušených (s potrebou posúdenia ne/viazanosťou
právnych názorov v nich uvedených) viacero rozhodnutí, a s poukazom na potrebu prihliadania na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo, došlo aj k nižšie uvedeným zmenám na stranách konania.

6. Súd obsadený predchádzajúcim zákonným sudcom vo veci rozhodol rozsudkom č.k.

13C/107/2002-83 zo dňa 29.1.2005 tak, že žalobu zamietol. Vychádzal z toho, že v konaní nebolo
preukázané, že na právnu predchodkyňu žalobkyne bol vyvíjaný pri uzatváraní zmluvy bezprávny
nátlak s tým, že poukázanie na možnosť vyvlastnenia nie je bezprávnym nátlakom, pretože
možnosť vyvlastnenia skutočne existovala. Vo vzťahu k tvrdeniam o neplatnosti zmluvy prevádzajúcej
spoluvlastnícky podiel (v súvislosti s tvrdeným výlučným vlastníctvom s poukazom na to, že si so sestrou

už predtým nehnuteľnosti reálne rozdelili) súd vychádzal z toho, že na základe dedičského rozhodnutia
zo dňa 3.7.1975 žalobkyňa spolu so svojou sestrou nadobudli predmetné nehnuteľnosti do podielového
spoluvlastníctva, každá v 1-ci, a v konaní nebola preukázaná existencia žiadneho právneho úkonu, na
základe ktorej by sa žalobkyňa stala výlučnou vlastníčkou určitej vydelenej časti týchto nehnuteľností.
Pokiaľ by teda mala nadobudnúť výlučné vlastníctvo k časti týchto nehnuteľností, muselo by sa to stať

na základe vydržania (pozn. súdu: ktoré ani len netvrdila). Na to, aby právna predchodkyňa žalobkyne
mohla nehnuteľnosť vydržať, musela by uplynúť desaťročná vydržacia doba, čo by sa stalo najskôr
3.7.1985 (keďže dobromyseľnou držiteľkou sa mohla stať až po smrti svojho otca, pretože k deľbe
nehnuteľností malo dôjsť až vtedy a dobromyseľnosť mohla odvodzovať až od dedičského rozhodnutia).
V tom čase však už nebola vlastníčkou ani držiteľkou predmetnej nehnuteľnosti, a preto mal súd za to,

že vlastníctvo ani nemohla vydržať.

7. Proti tomuto rozsudku podala právna predchodkyňa žalobkyne odvolanie, počas odvolacieho konania
však zomrela a odvolací súd ďalej namiesto nej konal s jej zákonnými dedičmi - žalobkyňou a Ing.
Deziderom Starekom (ktorých mu oznámila žalobkyňa). Vo vzťahu k O.. C. J., ktorý na návrhu netrval a

tento zobal späť, Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. 3 Co/434/2005-194 zo dňa 20.5.2008 pripustil
späťvzatie návrhu a konanie zastavil, a vo vzťahu k žalobkyni rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie (v ktorom poukazovala na to,
že odvolací súd vec prejednal v jej neprítomnosti, keď nebral do úvahy jej ospravedlnenie a žiadosťo odročenie pojednávania, čím jej odňal možnosť pre ním konať), o ktorom rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4Cdo 215/2008 zo dňa 24.9.2008 tak, že jej odvolanie odmietol.

8. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. II. ÚS 138/09-38 zo dňa 17.9.2009 zrušil uvedené
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a následne Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4 Cdo 327/2009 zo dňa 15.12.2009 rozsudok Krajského
súdu v Prešove vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, vo vzťahu k žalobkyni zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Prešove potom uznesením sp. zn. 16Co 20/2010 zo

dňa 14.6.2010 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že súd
prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nevyporiadal s tvrdenou okolnosťou,
že predmetná kúpna zmluva trpí aj vadou určitosti, a jeho úlohou bude vysporiadať sa aj s tým, či
nehnuteľnosti v článku I. zmluvy boli špecifikované tak, aby bolo možné s určitosťou zistiť, ktoré časti
pôvodných pozemnoknižných parciel sú predmetom prevodu. Žalobkyňa v konaní pred odvolacím
súdom v tejto súvislosti uviedla aj to, že geometrický plán by mal byť pevne spojený so zmluvou. Neskôr

to doplnila tak, že zmluva s geometrickým plánom by mali tvoriť technickú jednotu.

9. V ďalšom konaní žalobkyňa na pojednávaní dňa 3.11.2010 navrhla, aby súd pripustil vstup ďalších
účastníkov do konania tak, aby vystupovali na strane žalovaných, a to právnych nástupcov O.. C. J.,
ktorý bol právnym nástupcom pôvodnej žalobkyne s tým, že O.. C. J. zomrel a jeho právnymi nástupcami

boli manželka a dve deti. Súd jej návrhu vyhovel a uznesením č.k. 13C/163/2010 - 280 ich vstup do
konania na strane žalovaných pripustil. Títo žalovaní sa k veci samej nijako nevyjadrili.

10. Okresný súd Prešov vo veci následne opätovne rozhodol (v poradí druhým) rozsudkom č.k.
13C/163/2010 - 334 zo dňa 6.2.2012 tak, že žalobu zamietol, a to pre nedostatok naliehavého

právneho záujmu na navrhovanom určení. Vychádzal z toho, že v danom prípade nastali ďalšie
zmeny vo vlastníctve nehnuteľnosti prijatím zákona č. 138/1991 Zb. o prevode majetku obcí - ako
vlastník nehnuteľnosti bol zapísaný žalovaný v 1. rade. Bolo potrebné, aby účastníkmi konania o
určenie neplatnosti zmluvy boli žalobkyňa, žalovaný v 1. rade a štát (z ktorého vlastníctva prešla daná
nehnuteľnosť do vlastníctva žalovaného v 1. rade), pričom žaloba mala smerovať proti kupujúcemu

podľa kúpnej zmluvy zo dňa 15.6.1984 (alebo jeho nástupcovi), aby rozhodnutie súdu bolo pre nich
záväzné postupom podľa § 159a O.s.p.. Mal za to, že tieto osoby neboli účastníkmi konania (s tým,
že žalovaného v 1. rade nie je možné považovať za právneho nástupcu kupujúceho zo zmluvy zo dňa
15.6.1984). K námietkam tvrdenej neplatnosti kúpnej zmluvy pre nedostatok pripojenia geometrického
plánu mal za to, že pre účely postupu podľa vyhlášky č. 23/1964 Zb. ktorou sa vykonával zákon č.

22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, je potrebné v niektorých prípadoch, aby geometrický plán tvoril
neoddeliteľnú súčasť takejto zmluvy, avšak pre účely určitosti právneho úkonu takéto neoddeliteľné
pripojenieniejenevyhnutné.Prepotrebyurčitostiprávnehoúkonupostačí,keďpredmetzmluvyjeslovne
vymedzený tak, aby bol určitý a zrozumiteľný. Vychádzal pritom z toho, že v danom prípade predmet
zmluvyjetakýmtospôsobomvzmluvezodňa15.6.1984špecifikovaný,pretožesúuvedenéčastiparciel,

z ktorých sa vytvára nová parcela, a číslo geometrického plánu, ktorým táto parcela bola vytvorená.
Ďalej je nepochybné, že takýto geometrický plán existoval, a z predložených dôkazov vyplýva, že k
zmluve aj pripojený bol, aj keď nie takým spôsobom, aby tvoril jej neoddeliteľnú súčasť. Povinnosť, aby
bol geometrický plán nedielnou súčasťou zmluvy o prevode časti nehnuteľnosti nevyplýva zo žiadneho
právneho predpisu.

11. Krajský súd v Prešove na základe odvolania žalobkyne uznesením sp. zn. 20Co/82/2012 zo dňa
22.4.2013 vyššie uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že
prvostupňový súd v otázke nepreukázania naliehavého právneho záujmu na určení zo strany žalobkyne
rozhodnutie neodôvodnil náležitým spôsobom s tým, že nedal totižto odpoveď na otázku, prečo by

žalovaný v 1. rade nemal byť pasívne legitimovaný s poukazom na ust. § 2 zákona č. 138/1991 Zb. o
vlastníctve obcí. V otázke určitosti právneho úkonu predmetnej kúpnej zmluvy poukázal na stanovisko
č. 69/2001 Najvyššieho súdu SR z 3.10.2001.sp. zn. Cpj 33/01, v zmysle ktorého zmluva o prevode
nehnuteľnosti musí byť uzavretá v písomnej forme, pričom prejavy vôle účastníkov, vrátane
ich podpisov, musia byť na tej istej listine (§ 46 ods. 1, ods. 2 OZ); pokiaľ takúto zmluvu, vrátane

jej nedielnych príloh, tvorí viac ako jeden list, musia byť všetky tieto jednotlivé hárky pevne spojené
(zošité) tak, aby tvorili technickú jednotu listiny, a to už pred jej podpísaním. Ak je zmluva o prevode
nehnuteľnosti napísaná na viac ako jednom liste alebo ak jej súčasťou je nadväzujúci geometrický plán
potvrdený príslušným orgánom, potom zákonnej požiadavke, že prejavy vôle účastníkov musia byť natej istej listine, zodpovedá len také spojenie jednotlivých hárkov, aby tieto tvorili technicky (nie vôľovo či
obsahovo) nedeliteľný celok, teda jednu listinu, a to už pred podpísaním zmluvy. Úlohou súdu prvého
stupňa bolo vo veci opätovne rozhodnúť, pričom mal prihliadať na citované stanovisko, a náležitým

spôsobom svoje rozhodnutie odôvodniť aj v časti prípadného nepreukázania naliehavého právneho
záujmu na určení tak, aby rozhodnutie bolo presvedčivé a preskúmateľné.

12. V ďalšom konaní pred súdom prvého stupňa žalovaný v 1. rade na pojednávaní dňa 11.12.2013 k
predmetu konania namietol, že dotknutú nehnuteľnosť vydržal. V roku 1984 bola uzatvorená zmluva, a

do roku 1994 so započítaním držby svojho právneho predchodcu túto nehnuteľnosť vydržal. Žalobkyňa
(spoukazomnato,žepokiaľsúdvychádzalzprávnehonázoru,žežalovanývprvomrade-mestoPrešov
nie je právnym nástupcom účastníka kúpnej zmluvy zo dňa 15.6.1984 - Mestského národného výboru
v Prešove, keďže mesto Prešov je odlišným subjektom od štátu) žalobu rozšírila aj voči Slovenskej
republike, v mene ktorej koná Okresný úrad Prešov a navrhla, aby súd pripustil vstup takto označeného
subjektu do konania ako ďalšieho účastníka na strane žalovaných. Súd jej návrhu vyhovel a uznesením

č.k. 13C/163/2010 - 401 jeho vstup do konania na stranu žalovaných pripustil.

13. Po zmene zákonného sudcu (po zmene v obsadení súdu) žalobkyňa na pojednávaní trvala na určení
neplatnosti zmluvy a právny záujem na žiadanom určení odôvodnila tak, že v katastri nehnuteľností je
žalovaný v 1. rade zapísaný ako vlastník dotknutej nehnuteľnosti, pričom určenie neplatnosti zmluvy

s poukazom na to, že stranami sú podľa nej všetky subjekty, by umožnilo zápis vlastníckeho práva v
prospech právnej predchodkyne žalobkyne.

14. Podľa § 156 CSP konanie sa začína doručením žaloby alebo doručením návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia súdu.

15. Podľa § 131 CSP žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného
alebo porušeného práva.

16. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,

pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností (povinnosť tvrdenia), označenie dôkazov na ich
preukázanie (dôkazná povinnosť) a žalobný návrh.

17. Podľa § 216 ods. 1 CSP súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.

18. Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie
je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

19. V dôvodovej správe k ust. § 137 CSP bolo uvedené, že záujmom bolo vylúčiť všetky nepotrebné a
nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností,
ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej.

20. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti (princíp okamžitej aplikability).

21. V návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe
akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca
v žalobe pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť

tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom je súd
viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu procesných
prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu prispôsobil po
stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP.

22. V danom prípade sa žalobkyňa domáha určenia neplatnosti kúpnej zmluvy. Je nepochybné, že ide
o určenie právnej skutočnosti (t.j. skutočnosti, s ktorou zákon spája právne následky - najmä absenciu
zmluvou deklarovaných práv a povinností, a povinnosť zmluvných strán vrátiť si všetko čo podľa nejdostali) podľa § 137 písm. d) CSP, možnosť požadovať takéto určenie však nevyplýva zo žiadneho
(osobitného) predpisu, táto žaloba je teda v zmysle ust. § 137 písm. d) CSP a contrario neprípustná,
a preto ju súd zamietol.

23. V tejto súvislosti pritom súd už len pre úplnosť dopĺňa, že ak by sme aj žalobu v rozpore s ust. § 470
ods.1 CSP posudzovali podľa doterajších predpisov, keď podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie
konania bolo možné uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je,
ak bol na tom naliehavý právny záujem, ani ten v tomto prípade nebol daný.

24. Predpokladom úspešnosti určovacieho návrhu, vychádzajúc z ust. § 80 písm. c) O.s.p. a
konštantnej judikatúry, boli z hľadiska procesného dve podmienky. Prvou bolo samozrejme preukázanie
existencie, resp. neexistencie konkrétneho právneho vzťahu alebo práva účastníkov, ktorého posúdenie
je predmetom konania (t.j. že účastníci sú, resp. nie sú subjektom hmotnoprávneho oprávnenia a
povinnosti, o ktoré v konaní ide), a druhou (podobne ako aj dnes pri určení práva podľa § 137 písm.

c) CSP), že navrhovateľ má na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Obidve podmienky
je potrebné rozlišovať, aj keď spolu úzko súvisia a naliehavý právny záujem treba posudzovať podľa
požadovaného petitu. Ak je však žaloba pre nedostatok naliehavého právneho záujmu procesne
neprípustná, je vylúčené ďalej sa zaoberať žalobou vo veci samej (mutatis mutandis porovnaj
rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo 26/07, 2 Cdo 231/07, 1 Cdo 91/2006).

25. „Všeobecným predpokladom, aby súd žalobe (akéhokoľvek druhu) vyhovel, je právny záujem
žalobcu, teda záujem na tom, aby bol vyhovujúci rozsudok pre neho po právnej stránke významný, čiže
užitočný (aby mal zmysel). Pri niektorých druhoch žalôb je právny záujem žalobcu inherentný. Napríklad
pri žalobe na plnenie platí, že ak žalobca tvrdí, že žalovaný mu niečo dlží (že porušuje právnu povinnosť),

potom je samozrejmé, že žalobca má právny záujem na získaní rozsudku (exekučného titulu). Skutkové
a právne zistenie súdu, že žaloba je dôvodná (že žalovaný porušuje právnu povinnosť) už ipso facto
znamená, že právny záujem žalobcu je daný. ... Pri určovacích žalobách však samotná dôvodnosť
skutkovýchaprávnychtvrdenížalobcuešteneznamená,žeprípadnývyhovujúciurčovacírozsudokbude
mať pre žalobcu právny význam, teda či bude sporové konanie užitočné alebo naopak zbytočné.“ (in:

Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 500). Právny záujem žalobcu na žiadanom
určení pri určovacích žalobách pritom musí byť podľa požiadavky zákona dokonca kvalifikovaný, t.j.
naliehavý. Je pritom zrejmé, že naliehavý právny záujem môže byť iba na takom určení, ktoré je právne
významné, určité, vykonateľné, a vytvárajúce tak pevný základ právneho vzťahu, resp. spôsobilé riešiť

právne spory medzi účastníkmi v čase vyhlásenia rozsudku, a zároveň odstránenie stavu ohrozenia,
resp. neistoty nie je možné dosiahnuť iným vhodným spôsobom. Inými slovami, podmienkou procesnej
prípustnosti určovacej žaloby podľa 80 písm. c) O.s.p. (teraz § 137 písm. c) CSP) je existencia
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorý sa viaže na konkrétny určovací petit
a súvisí s otázkou, či tento petit zodpovedá povahe a obsahu príslušného právneho vzťahu, a či

sa rozhodnutím podľa daného určovacieho petitu dosiahne odstránenie spornosti práv a neistoty v
právnych vzťahoch. Naliehavý právny záujem teda vyplýva spravidla z toho, že právne postavenie
žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo neisté, odstránenie stavu objektívnej právnej neistoty medzi
žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia, nemožno dosiahnuť iným
vhodným spôsobom, a potreba tohto určenia je zároveň naliehavá, čo okrem časového akcentu súvisí

aj s otázkou vhodnosti a správnosti žalobcom zvoleného petitu, t.j. či tento petit zodpovedá povahe a
obsahu príslušného právneho vzťahu, a či sa rozhodnutím podľa daného určovacieho petitu dosiahne
odstránenie spornosti práv a neistoty v právnych vzťahoch, resp. či požadované určenie je spôsobilé
riešiť právne spory medzi stranami v čase vyhlásenia rozsudku. Účelom tejto podmienky je totiž zabrániť
rozmnožovaniu zbytočných sporov (ktorých spornosť možno odstrániť či napraviť inak), alebo sporov

bez praktického (konečného) významu pre ich účastníkov.

26.Napodporuuvedenéhosúdpoukazujenato,že„žalobanaurčenípráva[§126občanskéhozákoníku
ve spojení s § 80 písm. c) o. s. ř.] byla a je nástrojem ochrany subjektivního práva před neoprávněnými
zásahy. Jde o žalobu svou povahou preventivní (srov. Hora, J.: Československé civilní právo procesní.

Díl I. Nauka o organisaci a příslušnosti soudů. Všehrd, Praha 1922, str. 154 - 155, Bureš, J., Drápal,
L., Mazanec, M.: Občanský soudní řád - komentář. I. díl. 6. vydání. C. H. Beck, Praha 2003, str. 259)
- jejím účelem je předejít stavům nejistoty ohledně určitého práva nebo jeho výkonu a její význam je
ryze praktický - nastolení jistoty v ohrožených právních vztazích, přičemž je třeba více než u žalob naplnění dbát, aby nedošlo k jejímu zneužití (Hora, J.: Československé civilní právo procesní. Díl I. Nauka
o organisaci a příslušnosti soudů. Všehrd, Praha 1922, str. 154: "Nelze se dovolávati činnosti soudu
jen kvůli rozhodnutí otázek akademických neb kvůli uspokojení zájmu, jenž nedošel uznání právním

řádem.")“ (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 3.1.2006, sp. zn. I. ÚS 185/2005).

27. Záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu navrhovateľa predpokladá posúdenie, či
podaný určovací návrh je vhodným (správne zvoleným a prípustným) procesným nástrojom ochrany
jeho práva alebo návrhom, ktorý spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom

bude musieť aj tak nasledovať ešte iné konanie (uznesenie NS SR zo dňa 20.10.2010, sp. zn. 4 Cdo
136/2009).

28. Určovacie žaloby majú tak podľa právnej teórie, ako aj záverov rozhodovacej praxe súdov a
judikatúry opodstatnenia tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a nie už jeho porušenia. Určovací
návrh podľa § 80 písm. c/ O.s.p. (t.č. účinné

ustanovenie § 137 písm. c) CSP ) má
charakter preventívnej ochrany práv - nápravy stavu vzniknutého porušením práva sa možno domáhať
už pomocou žaloby na plnenie podľa § 80 písm. b/ O.s.p. , (§ 137 písm. a) CSP ), keď musí existovať stav právnej neistoty žalobcu, ktorý má práve určovacia žaloba odstrániť.

Teda naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení, v danom prípade určení neplatnosti
predmetných zmlúv, musí spočívať v tom, že by sa ním vyriešili všetky sporné právne otázky medzi
účastníkmi konania (stranami sporu) a vytvorilo by pevný právny základ pre budúce právne vzťahy
(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2016 sp. zn. 8 Cdo 251/2015 ).

29. V danom prípade mal súd za to (v nadväznosti na bod. 23 tohto odôvodnenia), že i pri
posudzovaní podľa skorších právnych predpisov pri určení neplatnosti kúpnej zmluvy žalobkyni
nesvedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Žalobkyňa, tak ako formulovala dôvody
tejto žaloby, nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože takéto určenie by

neriešilo vzťahy medzi stranami sporu konečným, určitým a definitívnym spôsobom.

30. Žalobkyňa odôvodila naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy (realizovanej
18 rokov pred podaním žaloby) tým, že stranami sú podľa nej všetky subjekty, čo by umožnilo zápis
vlastníckeho práva v prospech právnej predchodkyne žalobkyne. Právne vzťahy, ktoré tvrdí, však

boli dotknuté viacerými právnymi skutočnosťami (aj plynutím času), vo vzťahu ku ktorým formulovaný
žalobný návrh neumožňuje riešiť všetky podstatné otázky týkajúce sa dotknutých právnych vzťahov.
Žalobkyňa totiž opomína, že v dotknutej kúpnej zmluve išlo o prevod spoluvlastníckeho podielu, pričom
podielové spoluvlastníctvo jej právnej predchodkyne, okrem vyvlastnenia podielu druhej spoluvlastníčky,
bolopodľatvrdenístranyžalobkyne(jejprávnejpredchodkyne)dotknutéjehopredchádzajúcimzrušením

a vyporiadaním (so sestrou). Podľa toho by tak mohla byť výlučným vlastníkom nejakej konkrétnej
(určitej) časti nehnuteľnosti, ale nie ideálneho spoluvlastníckeho podielu z nej odčlenenej novej parcely
určenej geometrickým plánom (po prípadnom určení neplatnosti kúpnej zmluvy). Okrem toho (a to
predovšetkým) žalovaný v 1. rade namietal aj vydržanie vlastníckeho práva, ktoré však pri určovaní
neplatnosti kúpnej zmluvy nie je možné riešiť, a z uvedeného je tak zrejmé, že zvolená určovacia

žaloba (žalobný návrh) neumožňuje riešiť celý obsah sporného právneho vzťahu, je nevhodne zvoleným
procesným nástrojom, a naliehavý právny záujem na požadovanom určení tak nie je daný.

31. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že „určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä
vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho

vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k
posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo“ (ZSP 78/2006).

32. Súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom vyjadreným v rozsudku Najvyššieho súdu
ČR zo dňa 2.4.2001, sp. zn. 22 Cdo 2147/99, podľa ktorého „jestliže právní otázka (platnost smlouvy),

o níž má být rozhodnuto, má povahu předběžné otázky ve vztahu k existenci práva nebo právního
vztahu(vlastnictví),nenídánprávnízájemnaurčenítétopředběžnéotázky,lze-ližalovatpřímonaurčení
existence práva nebo právního vztahu (ustanovení § 80 písm. c/ O.s.ř. - viz rozsudek Nejvyššího soudu
ze dne 20. 3. 1996, sp. zn. II Odon 50/96, publikovaný v časopise Soudní rozhledy č. 5/1996). Nelze totižpřehlédnout, že v době od uzavření smlouvy do podání žaloby mohlo dojít k nabytí vlastnictví žalovaným
na základě jiné skutečnosti (např. vydržením), a rozhodnutí o neplatnosti smlouvy by nemělo praktické
důsledky. Opírá-li se určovací žaloba o skutečnost, že došlo k plnění z neplatné smlouvy (případně ze

smlouvy, která byla zrušena), je třeba v případě, že již dříve nedošlo ke vzájemnému vrácení plnění z této
smlouvy při posuzování naléhavého právního zájmu na určení vlastnického práva převodce, přihlížet
k tomu, zda je současně uplatněn nárok na vzájemné vrácení plnění podle § 457 obč. zák, a zvážit,
zda nedochází k obcházení tohoto ustanovení; jinak by mohlo být v důsledku určení vlastnictví žalobce
ohroženo právo žalovaného na vrácení plnění” (publikované pod R 68/2011: Lze-li žalovat o určení práva

nebo právního vztahu, není dán naléhavý právní zájem na určení neplatnosti smlouvy, jež se tohoto
práva nebo právního vztahu týká (§ 80 písm. c/ o. s. ř).).

33. Z uvedeného je teda zrejmé, že „určenie existencie právnej skutočnosti (napr. že právny úkon
je neplatný) odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení
právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, č je v

prítomnosti. Preto napr. výrok rozsudku, že kúpna zmluva je neplatná, nemá výpovednú hodnotu, či je
v čase jeho vyhlásenia vlastníkom veci žalobca, alebo niekto iný. ... Ak bol zápis vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností na kupujúceho vykonaný na základe neplatnej zmluvy, predávajúci môže žalovať
kupujúceho, že je vlastníkom (žaloba na určenie práva). Predávajúci nemá k dispozícii žalobu o určenie
neplatnosti kúpnej zmluvy (takáto žaloba z osobitného právneho predpisu nevyplýva).“ (in: Števček, M.,

Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 505).
V danom prípade mala žalobkyňa v tomto zmysle - určenia práva - k dispozícii žalobu, že vec patrí do
dedičstva po poručiteľovi, alebo že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom (porovnaj str. 499 tamtiež).

34. A napokon (vzhľadom na rozsah predchádzajúceho prejednávania tejto veci), aj keď si súd
uvedomuje, že ak dospel k záveru, že žaloba nie je prípustná, nemožno sa zaoberať žalobou vo veci
samej, vo vzťahu k otázke platnosti kúpnej zmluvy považuje za vhodné uviesť aj to (okrem zotrvania na
záveroch o nepreukázaní nedostatku slobodnej vôle na jej uzavretie zo strany právnej predchodkyne
žalobkyne uvedených v predchádzajúcich rozsudkoch), že napadnutú kúpnu zmluvu možno považovať

za určitú a zrozumiteľnú.

35. Predmet písomnej kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti zo dňa 15.6.1984 (časti pozemkov)
bol v nej totiž slovne vyjadrený dostatočne určite a zrozumiteľne odkazom na konkrétny geometrický
plán (ktorý v čase odkazu bol dokonca už aj úradne overený), a z toho dôvodu nemohli vzniknúť

pochybnosti o tom akým spôsobom bola vôľa účastníkov kúpnej zmluvy prejavená, pričom tento prejav
vôle (oboch účastníkov zmluvy) potvrdený ich podpismi bol zároveň vyjadrený na tej istej listine (§
46 ods. 2 OZ). V súvislosti s úvahami o technickej jednote listiny zmluvy o prevode nehnuteľnosti
s požiadavkou na neoddeliteľné pripojenie geometrického plánu k nej je pritom podľa názoru súdu
potrebné vychádzať aj zo zrejmého zmyslu a účelu tohto ustanovenia, ktorými je pri právnych úkonoch

týkajúcich sa prevodov nehnuteľností, vzhľadom na spravidla s nimi spojenú vyššiu dôležitosť a potrebu
určitosti vzhľadom na s nimi často súvisiace otázky obydlia, vyššiu cenu a najmä skutočnosť, že pri
nich spravidla nedochádza k reálnemu faktickému odovzdaniu predmetu kúpy - krátkou cestou (tak ako
je tomu pri hnuteľných veciach), ale k odovzdaniu bez fyzického kontaktu (tzv. traditio longa manu)
poukázaním na nehnuteľnosť s jej dostatočnou identifikáciou, (len) snaha o vylúčenie pochybností

o obojstranne zhodnej identifikácie predmetu kúpy (ktorá by pri súčasnom reálnom odovzdaní veci
krátkou cestou bola nepochybne doplnená faktickým odovzdaním a reálnych prevzatím predmetu kúpy).
Vzhľadom na uvedené má súd za to, že záver o potrebe neoddeliteľného pripojenia geometrického
plánu k zmluve o prevode nehnuteľností je preto namieste len vtedy, ak by zmluva vymedzovala
predmet kúpy iba všeobecným poukazom na „pripojený“ geometrický plán. Ak je však v právnom

úkone predmet kúpy dostatočne vyšpecifikovaný, a to napr. poukazom na konkrétny geometrický plán
a je nepochybné, o ktorý geometrický plán ide (čo účastníci nespochybnili), požiadavka na vtelenie
celého obsahu geometrického plánu (alebo iných ďalších vysvetľujúcich listín, doplnkov, či výkladov
pojmov - na vysvetlenie inak dostatočne určitého a jasného prejavu vôle) do jednotnej listiny o
prevode nehnuteľnosti je tak nadbytočná, a žalobkyňou prezentované stanovisko o nevyhnutnosti jeho

neoddeliteľného technického pripojenia k zmluve na danú vec nedopadá. „Postačí, je-li geometrický
plán vyhotoven a k listině připojen pouze jako příloha, z nich lze náležitě identifikovat předmět právního
úkonu, který na geometrický plán jednoznačně odkazuje“ (R 28/1986).36. Na podporu uvedeného súd napokon poukazuje aj na novšie právne závery najvyšších súdnych
autorít, podľa ktorých „Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane pripomína, že prílišný právny
formalizmusaprehnanénárokynaformuláciuzmluvynemožnozústavnoprávnehohľadiskaakceptovať,

lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti
(autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných
princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom,
ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný
princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a

hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď
všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy
pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je rozpore s princípmi
právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (k tomu pozri I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012,
podobne aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005). Ako
ústavnenesúladné(porušujúcezákladnépráva)ústavnýsúdhodnotíajrozhodnutiavšeobecnýchsúdov,

ktorýmibolizákonyapodzákonnéúpravy(vrátanenoriemtýkajúcichsavýkladualeboplatnostiprávneho
úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti napr. v dôsledku prílišného
formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010). ... Podľa neskorších rozhodnutí najvyššieho
súdu (vrátane rozhodnutia uverejneného ako R 32/2008) nie je technická jednota zmluvy o prevode
nehnuteľnosti podmienkou platnosti právneho úkonu, ale iba podmienkou katastrálneho konania, na

odstránenie ktorej má byť účastník vyzvaný v konaní. Z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a
preferencie platnosti právnych úkonov je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali
okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Zároveň majú súdy pri posudzovaní neplatnosti
právnych úkonov zohľadniť aj zmysel a účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom právneho
úkonu spája právny následok v podobe jeho neplatnosti. Požiadavky na písomnú formu právneho úkonu

(alebo sprísnenú písomnú formu) nie sú samoúčelné. Pri posudzovaní platnosti právneho úkonu s
ohľadom na splnenie písomnej formy v zmysle v § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka musí
byť zohľadnený aj účel tejto normy (zvýrazňovacia funkcia dôležitých právnych úkonov, preukaznosť,
trvalosť a spôsobilosť archivácie predmetných právnych úkonov ich účastníkmi, ako aj orgánmi verejnej
správy, obmedzenie rizika pozmeňovania obsahu listiny a podobne). V okolnostiach danej veci ústavný

súd nie je toho názoru, že by účel § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka bol spochybnený v
prípade, ak účastníci zmluvy o prevode nehnuteľností odkázali v tejto v zmluve na taký geometrický plán,
ktorý bol autorizovaný a uložený orgánom správy katastra (a jeho obsah je tak dostatočne preukázateľný
a možnosť vplyvu účastníkov na jeho obsah je obmedzený) a ktorý je priložený k návrhu na vklad
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“ (nález Ústavného súdu SR zo dňa 28.4.2014, sp. zn.

IV. ÚS 15/2014).

37. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na
náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255
ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

38. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

39. Žalovaný v 1. rade bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, a preto mu súd voči žalobkyni v zmysle
ust. § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne
súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

40. Aj žalovaní v 2. a 4. rade boli z procesného hľadiska v konaní úspešní v celom rozsahu, a preto

by mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu)
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať im podľa § 255 ods. 1 CSP plnú náhradu trov konania,
o ktorej výške by následne v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny úradník). Keďže však týmto žalovaným v doterajšom
konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne

vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a
neúspešná žalobkyňa na náhradu trov konania nemá právo, vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanými
v 2. až 4. rade súd náhradu trov konania stranám nepriznal.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.