Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 12, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/196/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2717204646
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2717204646.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831
154, so sídlom Mýtna 48, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, právne zastúpený: JUDr. Ján Šoltés,
advokát, so sídlom Mýtna 48, Bratislava, proti žalovanému: H. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX/XX,
S., o zaplatenie 2.015,43 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Skalica, č.k. 7Csp/148/2017-72 zo dňa 19.04.2018 - v zamietajúcemu výroku a vo výroku o náhrade
trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a v napadnutom

výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie v prvom odseku výroku zastavil konanie v časti
62,64 eur. V druhom odseku výroku súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na účet číslo:
W. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, VS: XXXXXXX sumu 1149,72 eur s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne zo sumy 1207,08 eur od 30.10.2014 do 22.12.2017, s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 1187,08 eur od 23.12.2017 do 18.1.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne

zo sumy 1167,08 eur od 19.1.2018 do 27.3.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
1147,08 eur od 28.3.2018 do zaplatenia, a to do 15. dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V treťom
odseku výroku súd vo zvyšku žalobu zamietol. V štvrtom odseku výroku súd priznal žalobcovi nárok
na náhradu trov konania 20 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 489, § 517 ods. 1 veta prvá, 2, § 39,

§ 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, §
11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 3 ods. 3, § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 217 ods. 2, § 232 ods. 4, § 255 ods. 1, § 257, § 262 ods. 1, 2, § 263
ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že vzhľadom na dispozičný úkon žalobcu, ktorým zobral

žalobu v časti 62,64 eur (40 eur + 20 eur + 2,64) s príslušenstvom späť, súd konanie podľa § 145
ods. 2 CSP v tejto časti zastavil. Predmetom sporu je (po čiastočnom späťvzatí) zaplatenie sumy 1
952,79 eur s príslušenstvom z titulu nesplatenia pôžičky poskytnutej na základe zmluvy. Z vykonaného
dokazovania a zisteného stavu veci súd vyvodil záver, že žaloba bola podaná dôvodne len v časti. Nazáklade písomnej zmluvy o pôžičke právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému reálne pôžičku
vo výške 2 000,00 eur. Medzi účastníkmi zmluvy boli dohodnuté pravidelné mesačné splátky v sume
64,19 eur s poistením splatné vždy k 20. dňu v mesiaci, celková suma pôžičky na splatenie v sume 3

742,80 eur, počet mesačných splátok: 60, RPMN vo výške 32 %, ročná úroková sadzba vo výške 32
%. Žalovaný neplatil splátky riadne a včas a v zmysle prehľadu splátok a úhrad zaplatil celkovo 790,28
eur a po podaní žaloby uskutočnil čiastočné úhrady v celkovej výške 60 eur a to dňa 22.12.2017 vo
výške 20 eur, dňa 18.01.2018 vo výške 20 eur a dňa 27.03.2018 vo výške 20 eur. Z obsahu predmetnej
zmluvy súd ustálil, že v nej nebol v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. jasne a určite

vymedzený počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov. Bola uvedená len výška mesačnej splátky.
Takýmto postupom sa obchádzali jednotlivé ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z. a to základné náležitosti
zmluvy stanovené v § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. podľa ktorých zmluva musí obsahovať
výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie
jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale prestavujú prehľadné vymedzenie povinností dlžníka
tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi

uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Pokiaľ pod poplatky nie je možné zahrnúť úrok a s ohľadom
na to, že úroky sú splatné so splatnosťou jednotlivej splátky, úroky možno požadovať do zaplatenia a to
aj predčasného, je úplne vylúčené, aby suma celkových úrokov bola pojatá priamo do mesačnej splátky.
Nakoľko v zmluve nebola splnená základná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z., je
potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. Pokiaľ je

jednou z podmienok platnosti úverovej zmluvy aj uvedenie presnej špecifikácie, z čoho mesačná splátka
pozostáva, je povinnosťou to v zmluve uviesť, hoci by mala zmluva i o dve či tri strany viac. Každý dlžník
ako spotrebiteľ má právo mať vedomosť, aká suma zo splátky bude pripadať na istinu, aká na úroky.
Súd odčítaním zaplatenej sumy vo výške 850,28 eur (790,28 + 60) od poskytnutej pôžičky vo výške
2 000,00 eur zistil, že žalovaný doposiaľ neuhradil istinu vo výške 1 149,72 eur. Nakoľko na úver je

potrebné obligatórne prihliadať ako na bezúročný a bez poplatkov a žalovaný preukázateľne neuhradil
z poskytnutej pôžičky sumu 1 149,72 eur (2 000,-- eur - 850,28 eur), tak uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi práve sumu vo výške 1 149,72 eur spolu so správne vyčísleným zákonným úrokom z
omeškania, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Súd sa vyporiadal
aj s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, na ktorý poukazoval žalobca v rámci argumentácie

na dôvodnosť uplatnenej žaloby v celom rozsahu. Súd sa nestotožňuje s tým, že v prípade amortizácie
istiny má spotrebiteľ právo vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky
a rozpis každej splátky. Súd zastáva názor, že takáto amortizačná tabuľka by mala byť neoddeliteľnou
súčasťou úverovej zmluvy, aby bola spotrebiteľovi k dispozícii už na začiatku vzniku zmluvného vzťahu
(resp. už pred uzavretím zmluvy). Tu súd odkazuje hlavne na bod 42 rozsudku Súdneho dvora vo

veci C-42/15. Súd nepovolil žalovanému splácať žalovanú sumu, nakoľko žalovaný nepredložil doklady
preukazujúce jeho pomery a súdu ich ani nedoručil a to aj napriek tomu, že súd za týmto účelom odročil
pojednávanie na iný termín. Súd bez týchto listín a dokladov nemôže rozhodnúť o povolení splácať dlžnú
sumu, nakoľko nemá preukázané majetkové a zárobkové pomery žalovaného a tak nemôže ani určiť
prípadnú výšku mesačnej splátky. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z § 255 ods.

1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a čiastočne úspešnému žalobcovi v konaní priznal náhradu trov konania vo
výške 20 %. K takémuto percentuálnemu úspechu súd dospel nasledovným výpočtom: žalobca žiadal
zaplatiť 1 952,79 eur, súd mu priznal sumu 1 149,72 eur. Teda úspech žalobcu bol 58,8 %, zaokrúhlene
60 % (1 149,72 x 100/1 952,79), úspech žalovaného bol 40 % (100 - 60) a čistý úspech žalobcu bol
20 % (60 - 40 = 20 %).

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania podal
prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomne odvolanie žalobca podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
h) C.s.p., navrhujúc, aby odvolací súd na základe ustanovenia § 388 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu
I. inštancie zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 803,07 €, úrok z omeškania

vo výške 5,05% p.a. zo sumy 803,07 € od 30.10.2014 do zaplatenia, to všetko v lehote do troch dní
od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu. Odvolanie odôvodňuje tým, že súd I. inštancie rozhodol v tomto spore v rozpore so zásadou
kontradiktórnosti konania a ust. § 282 C.s.p. Súd I. inštancie žalobu v časti o zaplatenie 803,07 € s prísl.
zamietol pre bezúročnosť úveru, pričom pri rozhodovaní neprihliadol na uznávací prejav žalovaného a

návrh na rozhodnutie sporu rozsudkom pre uznanie nároku. Žalovaný uplatnený nárok nerozporoval,
v podaní adresovanom súdu dňa 17.10.2017 uznal svoj dlh (odsek 18 odôvodnenia napadnutého
rozsudku). V podaní zo dňa 16.4.2018 navrhli rozhodnúť rozsudkom pre uznanie nároku podľa ust. §
282 C.s.p. pre prípad uznania nároku žalovaným.5. Nakoľko boli splnené zákonné podmienky pre rozhodnutie rozsudkom pre uznanie nároku, súd
I. inštancie mal na základe uznávacieho prejavu žalovaného o tomto spore rozhodnúť rozsudkom

pre uznanie nároku podľa ust. § 282 C.s.p. tak, ako navrhli bez toho, aby vyhodnocoval skutkový
stav, predložené dôkazy a bez toho, aby vykonával právne posúdenie skutkového stavu z hľadiska
hmotného práva, pretože takýto postup súdu I. inštancie bol v rozpore s podstatou rozhodovania na
základe uznania nároku podľa § 282 C.s.p. Takéto posudzovanie skutkového a právneho stavu je
potom logicky pojmovo vylúčené i v prípadnom odvolacom konaní, pretože by tým priamo negovalo

podstatu rozhodovania na základe uznania nároku a procesnoprávne účinky uznávacieho úkonu
žalovaného, ktoré nie je možné vziať späť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18.
marca 1999, sp. zn. 6 Obo 380/98, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. R
10/2000). K účinkom procesného úkonu uznania nároku podporne odkazuje na Uznesenie Navyššieho
súdu SR pod sp.zn. 3 Obo 38/2009 zo dňa 25.3.2010. Pokiaľ by odvolací súd dospel k záveru, že
neboli splnené podmienky pre rozhodnutie rozsudkom pre uznanie, týmto napáda nesprávne právne

posúdeniebezúročnostiúveru.SúdI.inštancienesprávneprávneposúdil,žeúverjebezúročnýzdôvodu
nerozloženia úverovej splátky na jej jednotlivé zložky (odsek 25 odôvodnenia napadnutého rozsudku).
Právny názor súdu I. inštancie, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu
nerozloženia úverových splátok na jej jednotlivé zložky, tj. splátku istiny, úrokov a poplatkov; nie je
správny a je v rozpore s čl. 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ako právne

záväzným aktom Európskeho spoločenstva, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred
zákonom a zároveň aj v rozpore s právnym názorom vyjadreným v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa
9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské
súdy viazané.

6. Predmetný rozsudok ako case-law Súdneho dvora Európskej únie predstavuje primárny prameň
európskeho práva v kategórii právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré
podľa článku 7 odsek 2 druhá veta Ústavy SR majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Vyššie
uvedený rozsudok Súdneho dvora EÚ je tak právne záväzný aj pre všeobecné súdy SR. Súd I. inštancie
bol povinný prihliadať pri svojom rozhodovaní prednostne na tento rozsudok, keďže má prednosť

pred zákonom o spotrebiteľských úveroch. Súdny dvor EÚ v rozsudku z 3.2.1977, Benedetti / Munari
52-76 rozhodol, že cieľom rozsudku o prejudiciálnej otázke je vyriešiť právnu otázku, ktorá zaväzuje
vnútroštátneho sudcu pokiaľ ide o výklad príslušných ustanovení aktov Spoločenstva. Neaplikovaním
týchto základných princípov únijného práva dospel súd I. inštancie k nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit

Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová by totiž členské štáty nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti,
ktoré smernica 2008/48/ES neupravuje. Podľa jej článku 10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h) zmluva
o úvere na dobu určitú nemusí v čase jej uzatvorenia obsahovať presné určenie, aká časť splátky
sa použije na splátku istiny a aká jej časť na bežné úroky a poplatky. Rozloženie splátok v členení
na istinu, úrok a poplatky priamo v základných náležitostiach úverovej zmluvy predstavuje rozpor s

požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a zrozumiteľnosti základných náležitosti úverovej zmluvy
ako právneho úkonu. Neexistuje racionálny dôvod, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere mala byť už
v hlavných zmluvných dojednaniach zložitejšia ako napr. zmluva o úvere uzavretá podľa Obchodného
zákonníka. Súdny dvor Európskej únie v prejudiciálnom konaní C-42/2015 rozsudkom zo dňa 9.11.2016,
rozhodol aj o práve členského štátu vnútroštátnou úpravou rozširovať obligatórne náležitosti úverovej

zmluvy nad rámec Smernice 2008/48/ES ako aj jeho právo zákonom sankcionovať absenciu niektorej
z náležitostí úverovej zmluvy tak, že úver je bezúročný a bez poplatkov. V prejudiciálnej otázke: Má sa
článok 10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h) Smernice 2008/48/ES vykladať tak, že zmluva o úvere
na dobu určitú, pri ktorej dochádza k splácaniu/amortizácii istiny úveru v rámci jednotlivých splátok,
nemusí v čase uzavretia obsahovať presné určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na

splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky (t. j. súčasťou zmluvy nemusí byť presný
splátkovýkalendár/amortizačnátabuľka),aležetietoúdajemôžubyťobsiahnutévsplátkovomkalendári/
amortizačnej tabuľke, ktorú veriteľ predloží dlžníkovi na jeho žiadosť, alebo článok 10 ods. 2 písm.
h) zaručuje dlžníkovi dodatočné právo žiadať výpis z amortizačnej tabuľky k určitému konkrétnemu
dňu počas trvania zmluvy o úvere, no toto právo nezbavuje zmluvné strany povinnosti, aby rozdelenie

jednotlivých plánovaných splátok (splatných podľa zmluvy o úvere počas doby jej trvania) na úhradu
istiny a úhradu bežných úrokov a poplatkov bolo obsiahnuté už v samotnej zmluve, a to spôsobom
individualizovaným pre danú konkrétnu zmluvu(?), Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 10 ods. 2 písm.
h) a i) smernice stanovuje, že zmluva musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Zčlánku 10 ods. 2 písm. i) a článku 10 ods. 3. uvedenej smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa
je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme
amortizačnejtabuľky.Vzhľadomnajasnéznenietýchtoustanoveníjepotrebnékonštatovať,žeSmernica

2008/48/ES nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej
tabuľky. Pokiaľ ide o možnosť členských štátov stanoviť takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave, je dôležité zdôrazniť, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice 2008/48/ES,
členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak
táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (pozri

analogicky rozsudok z 12. júla 2012, SC Volksbank România, C-602/10, EU:C:2012:443, body 63 a
64). Ustanovenie článku 10 ods. 2 písm. u) Smernice 2008/48/ES sa nemá vykladať tak, že oprávňuje
členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere
iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Na základe vyššie
uvedeného sa má článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48/ES vykladať v tom zmysle, že
zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí

vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto
istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát
stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. V prejudiciálnej otázke, či sa článok
23 Smernice 2008/48/ES má vykladať tak, že nebráni tomu aby členský štát vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave stanovil, že v prípade ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku

10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov.
Súdny dvor EÚ rozhodol, že voľba režimu sankcií je ponechaná na zváženie členského štátu avšak ich
tvrdosť musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú. Sankcia spočívajúca v strate nároku
veriteľa na úroky a poplatky je primeraná v prípade, že zmluva o úvere neobsahuje najmä náležitosti
ako je ročná percentuálna miera nákladov, počet a frekvenciu splátok, prípadne existenciu notárskych

poplatkov a prípadne požadované záruky a poistenia, tak ako to upravuje článok 10 ods. 2 Smernice,
teda tie náležitosti zmluvy o úvere, ktorých neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť
rozsah svojho záväzku. Súdny dvor Európskej únie tak rozhodol, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm.
i) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (súčasný § 9 ods. 2 písm. k) z.č. 129/2010
Z.z.) je v rozpore so Smernicou 2008/48/ES, t.j. záväzným prameňom práva. Tiež vylúčil oprávnenosť

sankcie straty nároku na úroky a poplatky v prípade, že úverová zmluva neobsahuje rozdelenie úverovej
splátky na jej jednotlivé zložky, tj na časť istiny, časť úrokov a časť poplatkov, podľa vnútroštátneho
práva, keďže nejde o obligatórnu náležitosť úverovej zmluvy v zmysle Smernice 2008/48/ES a tak ani
o takú náležitosť, ktorej absencia by bola spôsobilá spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah
svojho záväzku. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/2015 možno vyvodiť záver, že iba porušenie

povinnosti veriteľa podstatným spôsobom môže byť sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky
a poplatky. Právny predchodca žalobcu neporušil žiadne povinnosti, preto žalobcovi vznikol nárok aj
na zaplatenie zmluvne dojednaných úrokov ako odplaty poskytnutého úveru. Zároveň poukazuje na
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-565/2012 zo dňa 27.3.2014, podľa ktorého tvrdosť sankcií pre veriteľa
musí byť primeraná závažnosti jeho porušení, ako i na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-348/2014 zo

dňa 9.7.2015, podľa ktorého čl. 4 Smernice č. 87/102/EHS zo dňa 22.12.1986 (jedná sa o Smernicu,
ktorá predchádzala Smernici 2008/48/ES) vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy o úvere poznal
všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku. Z uvedeného vyplýva, že ak nebude v
zmluve uvedená náležitosť, ktorá nemôže mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah jeho záväzku,
nebude spravidla a v zásade sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti primeraná. Podporne odkazuje

na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp.zn. 12Co/284/2017, rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici pod sp.zn. 15Co/225/2017, ako aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrice pod
sp.zn. 16Co/105/2017 a uznesenie NSSR pod sp.zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018.

7. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, žeodvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v
odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal rozsudok v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného

sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného
sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď deň vyhlásenia

rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu
(§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie
je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom zamietajúcom výroku a
v napadnutom výroku o náhrade trov konania vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky
pre jeho potvrdenie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku, aj keď pri inom
právnom posúdení.

10. Už právoplatným prvým a druhým odsekom výrokom preskúmavaného rozsudku (§ 367
ods. 2 veta prvá Civilného sporového poriadku) súd prvej inštancie zastavil konanie v časti 62,64
eur a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na účet číslo: W. XXXX XXXX XXXX XXXX
XXXX, VS: XXXXXXX sumu 1149,72 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy

1207,08 eur od 30.10.2014 do 22.12.2017, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
1187,08 eur od 23.12.2017 do 18.1.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1167,08
eur od 19.1.2018 do 27.3.2018, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1147,08 eur
od 28.3.2018 do zaplatenia, a to do 15. dní od právoplatnosti tohto rozsudku Keďže žalovaný proti
preskúmavanému rozsudku odvolanie nepodal, vo vyhovujúcom výroku rozsudok súdu prvej inštancie

nadobudol právoplatnosť. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal zamietajúci výrok a výrok o
náhrade trov konania rozsudku súdu prvej inštancie. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je
predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam
a či vec právne správne posúdil.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu pod obchodným menom Consumer Finance
Holding, a.s. uzatvoril so žalovaným ako fyzickou osobou dňa 26.04.2013 Zmluvu o poskytnutí pôžičky
č. 959028 zo dňa 26.04.2013 (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej spoločnosť Consumer Finance
Holding, a.s. poskytla žalovanému reálne pôžičku vo výške 2 000,00 eur. Medzi účastníkmi zmluvy
boli dohodnuté pravidelné mesačné splátky po 64,19 eur s poistením v počte 60 a celkové náklady

spotrebiteľa 1 742,80 eur. Zmluvné strany si ďalej dohodli RPMN vo výške 32 %, ročnú úrokovú sadzbu
32 %, konečnú splatnosť: 4/2018. Z obsahu zmluvy mal súd preukázané, že výška mesačnej splátky je
určenásumou64,19eurspoistením,čiženiejepresnešpecifikovanávzmysle§9ods.2písm.k)zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 129/2010 Z. z.“) účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy

(26.04.2013). Zmluvou sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky do určitej výšky
a ten sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, zaplatiť celkovo 3 742,80 eur a splniť ostatné
povinnosti podľa predmetnej zmluvy. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 30.06.2017 postúpil
postupca Consumer Finance Holding, a.s. pohľadávku na žalobcu. Z obsahu predloženého prehľadu
splátok a úhrad súd zistil, že žalovaný zaplatil sumu v celkovej výške 790,28 eur. Po podaní žaloby

žalovaný uskutočnil čiastočné úhrady v celkovej výške 60 eur a to dňa 22.12.2017 vo výške 20 eur, dňa
18.01.2018 vo výške 20 eur a dňa 27.03.2018 vo výške 20 eur.

12. V súvislosti s námietkou žalobcu, že okresný súd bol povinný rozhodnúť o jeho nároku rozsudkom
pre uznanie, je potrebné skúmať, či zo strany žalovaného došlo k takému kvalifikovanému uznávaciemu

prejavu, ktorý by mohol byť podkladom pre vydanie rozsudku pre uznanie. Z obsahu spisu vypláva, že
žalovaný doručil súdu dňa 17.10.2017 písomné vyjadrenie k žalobe, v ktorom uviedol, že uznáva dlh voči
žalobcovi, momentálne je zamestnaný a je ochotný na všetko platiť sumu vo výške 100,-- eur mesačne.
Zároveň uviedol, že jeho čistý mesačný príjem je vo výške 350,-- eur, s manželkou bývajú v rodinnom
dome, ktorý nie je ich a tam platí elektrinu vo výške 50,-- eur. Na pojednávaní dňa 29.03.2018 uviedol,

že úver si bral na opravu domu a prestal splácať, lebo bol nezamestnaný a poberal len sociálne dávky
vo výške 60,-- eur mesačne. Ďalej uviedol, že pôžičku platí od 12/2017 po 20,-- eur a je schopný ďalej
splácať po 20,-- eur. K výdavkom uviedol, že platí 100,-- eur elektrinu a štvrťročne vodu 50,-- eur.13. Takýto prejav vôle podľa odvolacieho súdu nemožno považovať za uznanie dlhu. Uznanie dlhu je
totiž jednostranný právny úkon dlžníka voči veriteľovi, ktorý musí obsahovať tak všeobecné (§ 34 a nasl.
Obč. zák. <. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch

a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov neobsahuje, poskytnutý úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

21. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch
odvolací súd uvádza, že zákon ukladá povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere rozdeliť splátku

úveru na tri samostatné časti a to splátku istiny, splátku úrokov a splátku iných poplatkov, a to za
účelom zabezpečenia dostatku čo najširších informácií pre spotrebiteľa. Zákonodarca s poukazom i
na gramatické znenie citovaného ustanovenia výslovne vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovala presné číselné vymedzenie výšky, počtu a termínov splátok osobitne istiny, tak úrokov, tak
aj iných poplatkov, pričom absencia už len jednej z týchto náležitostí spôsobuje, že predmetný úver je

potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Účel zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby dodávateľ
bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru.
Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ
mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť
primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré

spotrebiteľ môže zvážiť. Rozhodne nepostačuje a nie je v súlade s citovaným znením zákona, ak hoci
jednoduchou logickou úvahou, či jednoduchým aritmetickým výpočtom, je možné zistiť, že v zmluve
stanovená mesačná splátka zahŕňa okrem istiny úverovej splátky, aj splátku úrokov a poplatkov (v
neznámej výške). Účel sledovaný zákonodarcom by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej
normy by nebol naplnený. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je

svojvoľné, ale prestavujú prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať
v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré
nemá právo. Odvolací súd má za to, že citované ustanovenie nemožno naplniť tým, že veriteľ mimo
obsahu samotnej zmluvy o úvere, ktorá má obsahovať náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch (vrátanie písm. k)) vyhotoví na požiadanie dlžníka amortizačnú

tabuľku, na ktorú samotná úverová zmluva vôbec neodkazuje, obsahujúci prehľad splátok s uvedením
istiny, úroku, či iných nákladov na každú splátku zvlášť počas celej doby splácania. Obsah ustanovenia
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch je teda nepochybný a je nesporné, že jeho
účelom zabezpečiť pre spotrebiteľa možnosť vykonať si kontrolu splácania úveru z jeho strany vrámci plnenia svojich zmluvných povinností tak, aby takáto možnosť bola zabezpečená vo vzťahu k
jednotlivýmsplátkamtak,abyspotrebiteľmalmožnosťkontrolovaťstavsvojhonesplatenéhoúverupodľa
týchto položiek. Konkretizácia celkového počtu splátok so súčasným rozlíšením týchto jednotlivých častí

nesporne poskytuje celkový sumár povinností spotrebiteľa z konkrétneho spotrebiteľského úveru.

22. Naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva
je uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že má podobu štandardnej formulárovej zmluvy,
ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení

vzhľadom na formulárovú pretlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ
sám v predstihu, teda zjavne „v kľude a bez časového stresu“ podľa svojej predstavy naformuloval alebo
zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska
informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu.

23. K opačnému záveru nemožno dospieť ani s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej

únie zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróova (ďalej
aj „rozsudok vo veci C-42/15“), na článok 10 ods. 2 písm. h) a i) a článok 23 Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 v zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS (ďalej aj „smernica“).

24. Odvolací súd uvádza, že rozsudok vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne
článku 10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h), článku 23. Najpodstatnejšie je, že Súdny dvor EÚ
vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad
práva vnútroštátneho. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-42/15 poskytol výklad výlučne smernice a v
žiadnom prípade sa nemohol a ani nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

25. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že smernica sa má vykladať
tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujúodustanovenítejtosmernice.Danýzáverjevšakvzhľadomnanapadnutéustanoveniezákona

o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne
právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným
náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti
a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

26. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky smernice iná. Zákon o
spotrebiteľských úveroch uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivýmnesplatenýmzostatkomsrôznymiúrokovýmisadzbamispotrebiteľskéhoúverunaúčelyjeho
splatenia. Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne

požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu
tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov
potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov SR a stovkami
rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva
musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok iných poplatkov, inak sa zmluva o

spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej
zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ustanovenie § 11 ods. 1
písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak,
že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo
síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods.

1. Tento výklad bol následne prevzatý do ustanovenia § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch novelou
vykonanou zákonom č. 352/2012 Z.z. účinnou od 01.01.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode
s vôľou zákonodarcu) ustanovenia § 11 aj pred 01.01.2013. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť
to isté, čo smernica, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu, ako používa smernica.

27. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To
však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom smernica.
V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok, resp.
nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc vspore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že
žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa
nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

28. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch, resp. smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby
vnútroštátne súdy poskytli smernici priamy účinok.

29. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc
spočívajúci v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom Európskej únie,
jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom
na právnu povahu smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V
takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa smernice,

musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa
jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného
výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej
istoty je Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže
legitímneočakávať,žejehosporbuderozhodnutývsúladesustálenourozhodovacoupraxounajvyšších

súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala a
podáva stabilný výklad ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch ohľadom potreby štruktúrovania
splátok úveru a jej prelomenie spôsobom, ktorý uvádzal žalobca nie je prípustný. Vzhľadom na explicitné
znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov

a splátky iných poplatkov, nemožno priznať smernici ani nepriamy účinok; jednalo by sa o výklad
vnútroštátneho zákona contra legem a bola by tak porušená zásada právnej istoty.

30. Odvolací súd je preto názoru, že napriek zneniu smernice a rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci
C-42/15, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom

úvere a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to uvádza ustanovenie § 9 ods. 2 zákon o
spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval súd prvej inštancie, je úver potrebné považovať za bezúročný
a bez poplatkov. Prejudiciálne rozsudky Súdneho dvora EÚ sú spolu s výkladom práva EÚ, ktorý sa v
ňom nachádza, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, resp. aj pre súdy, ktoré
budú v tej istej veci rozhodovať o opravných prostriedkoch. Pokiaľ teda súd pri svojom rozhodovaní

postupuje v súlade s explicitným znením zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorým je (čl. 144 ods. 1
Ústavy SR) pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, ide o postup náležitý.

31. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalobca v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie i
proti tomuto výroku, avšak neuviedol žiadne odvolacie dôvody. Nakoľko žalobca žiadnym relevantným

spôsobom správnosť výroku o náhrade trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho z
tzv. zásady úspechu nespochybnil, nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.

32. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku
a vo výroku o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z

dôvodu ich vecnej správnosti potvrdil.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nebolo

preukázané, že by mu nejaké trovy odvolacieho konania vznikli.

34. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).