Uznesenie Judgement was issued on Thursday, June 26, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/237/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114205015
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rudolf Čirč
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1114205015.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu U.. L. F., narodeného X. X. XXXX, bývajúceho v
Z., B. XXXX/XX, zastúpeného advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o., so sídlom v Košiciach,
Cimborkova 13, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Matej Kukura, PhD., proti žalovanému U.
F.,narodenémuX.XX.XXXX,bývajúcemuvV.,O.E.XX/C,zastúpenémuORLIKadvokátskakancelária,
s. r. o., so sídlom v Jablonovom 722, v mene ktorej koná ako konateľka advokátka JUDr. Martina

Orlíková, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.
45C/80/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. októbra 2016 sp. zn.
6Co/425/2015, takto

r o z h o d o l :

Senát 6 C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky p o s t u p u j e v e c na prejednanie a rozhodnutie
veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom
z 22. januára 2015 č. k. 45C/80/2014-104 určil, že darovacia zmluva zo dňa 11. 3. 2010, vrátane
dodatku z 27. 1. 2011, uzatvorená medzi C.. C. F. ako darcom a žalovaným ako obdarovaným,
predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (bytu a nebytovým priestorom)
podrobne špecifikovaným vo výroku rozsudku, je voči žalobcovi neúčinná. Takto rozhodol poukazujúc
na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorého vyvodil záver, že boli splnené všetky podmienky pre

vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu, vyplývajúce z ustanovenia § 42a ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka, vrátane podmienky existencie vymáhateľnej pohľadávky, interpretujúc tento pojem v súlade
s jeho vymedzením v rozhodnutí R 44/2001, t. j. tak, že za vymáhateľnú pohľadávku treba považovať
žalovateľnú pohľadávku.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného zhora označeným

rozsudkom rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol a rozhodol aj o trovách konania.
Na rozdiel od prvoinštančného súdu dospel k záveru, že žalobca nemal aktívnu legitimáciu v konaní o
odporovacej žalobe, pretože v čase rozhodovania nemal voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, t. j.
takú pohľadávku, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou. V súvislosti s tým uviedol, že sa nestotožňuje
s právnym názorom vyjadreným v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší
súd“) z 23. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99, publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2001 pod č. 44 (R 44/2001), v zmysle ktorého je
vymáhateľnou pohľadávkou žalovateľná (dospelá) pohľadávka. Za správny považuje názor vyslovený v
uznesení najvyššieho súdu zo 17. decembra 2013 sp. zn. 6 Cdo 253/2012, podľa ktorého vymáhateľnou
pohľadávkou je vykonateľná pohľadávka, t. j. pohľadávka priznaná veriteľovi vykonateľným rozhodnutím
alebo iným titulom, na základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia - exekúciu.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Navrhol
rozsudok odvolacieho súdu zmeniť tak, že sa potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie. Dovolanieodôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke výkladu zákonného pojmu
„vymáhateľná pohľadávka“. Nesúhlasil s právnym záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého pojmu
vymáhateľná pohľadávka v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka zodpovedá vykonateľná

pohľadávka. Uviedol, že odvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od zjednotenej judikatúry
predstavovanej rozhodnutím R 44/2001, v zmysle ktorého zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka
zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Tým je
splnený predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“). Pokiaľ by sa malo vychádzať z toho, že predmetná otázka

je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozhodovaná rozdielne, pretože najvyšší súd v neskorších
rozhodnutiach sp. zn. 6 Cdo 253/2012 a 5 Cdo 188/2010 vyložil pojem vymáhateľná pohľadávka inak, a
to tak, že mu zodpovedá vykonateľná pohľadávka, no v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 198/2010 a 2 Obdo
69/2012 zotrval na názore vyjadrenom v rozhodnutí R 44/2001, potom je daná prípustnosť dovolania
podľa § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p. Vo svojej právnej argumentácii uvedenej v dovolaní považoval za
správny právny názor vyslovený v rozhodnutí R 44/2001.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný prostriedok pre neprípustnosť
odmietnuť, resp. ho ako neopodstatnený zamietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd alebo „dovolací súd“) po zistení, že

dovolanie bolo podané včas a na to oprávnenou a riadne zastúpenou osobou, a že spĺňalo zákonom
požadovanénáležitosti,vrátaneriadnehovymedzeniadovolacíchdôvodov,pristúpilkskúmaniusplnenia
podmienok prípustnosti dovolania.

6. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Jeho účelom je náprava najzávažnejších
procesných pochybení (zmätočných rozhodnutí) a riešenie otázok zásadného právneho významu a
zjednocovanie judikatúry. Je prípustné proti dvom skupinám rozhodnutí odvolacieho súdu, a to proti
rozhodnutiam postihnutým tzv. zmätočnostnou vadou (§ 420 C. s. p.) a proti rozhodnutiam zásadnej
právnej významnosti (§ 421 C. s. p.). Tým sú zároveň určené dva prípustné dovolacie dôvody, a to

dovolací dôvod spočívajúci vo vadách uvedených v § 420 C. s. p. a dovolací dôvod spočívajúci v
nesprávnom právnom posúdení veci za splnenia predpokladov uvedených v § 421 C. s. p.

7. V preskúmavanej veci, ako už bolo uvedené, dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania ustanovením
§ 421 ods. 1 písm. a), resp. písm. c) C. s. p. Vec prejednávajúci senát 6 C (ďalej len „vec prejednávajúci

senát“ alebo senát „6 C“) dovolacieho súdu preto pristúpil k skúmaniu prípustnosti dovolania z hľadiska
uplatneného dovolacieho dôvodu, a to nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

8. Rozhodujúcou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorej
správnosť riešenia namietal dovolateľ, bola otázka správneho výkladu zákonného pojmu „vymáhateľná

pohľadávka“, a to, či sa ňou má rozumieť žalovateľná pohľadávka alebo vykonateľná pohľadávka.
Odvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od názoru vysloveného v rozhodnutí R 44/2001,
majúceho po jeho publikovaní v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskejrepublikycharakterustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdu.Uvedenýcharaktervšak
toto rozhodnutie stratilo v dôsledku následného rozdielneho riešenia predmetnej otázky v rozhodnutiach

najvyššieho súdu (v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 188/2010 z 23. novembra 2011 a v
uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 253/2012 zo 17. decembra 2013 bol pojem vymáhateľná
pohľadávka interpretovaný ako vykonateľná pohľadávka, zatiaľ čo v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 198/2010 z 27. februára 2012 a v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 69/2012 z 30.
októbra 2013 bol tento pojem interpretovaný v súlade s rozhodnutím R 44/2001, t. j. ako žalovateľná

pohľadávka). Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu je preto splnený predpoklad prípustnosti
dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p., t. j. že dovolaním namietaná právna otázka je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

9. Po konštatovaní prípustnosti dovolania chcel senát 6 C pristúpiť k meritórnemu prieskumu dovolaním

napadnutého rozhodnutia v dovolaním namietanej otázke správneho výkladu pojmu vymáhateľná
pohľadávka, použitého v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pretože pri svojom
rozhodovaní dospel k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru vysloveného v rozhodnutíR 44/2001 ako aj v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 198/2010 a 2 Obdo 69/2012, vznikla mu v zmysle § 48
ods. 1 C. s. p. povinnosť predložiť vec na rozhodnutie veľkému senátu.

10. Senát 6 C sa nestotožňuje s názorom, podľa ktorého zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka
zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní
(žalovateľnápohľadávka).Naopakzastávanázor,žetomutopojmuzodpovedávykonateľnápohľadávka,
t. j. pohľadávka priznaná veriteľovi vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, na základe ktorého
možno nariadiť výkon rozhodnutia - exekúciu.

11. Svoj názor odôvodňuje argumentáciou uvedenou v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo
253/2012 zo 17. decembra 2013, s ktorou sa v celom rozsahu stotožňuje a ktorú pre prehľadnosť
považuje za potrebné zopakovať.

12. Účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu,

ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu,
ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na
základe exekučného titulu, vydaného proti dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho,
čo odporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti
dlžníkovi, ale voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Odporovacia žaloba je teda

právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní,
a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli
z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu
získanému z odporovateľného právneho úkonu. Z takto vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej
žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa

rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi
priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak
slúži odporovacia žaloba - ako bolo uvedené vyššie - k uspokojeniu pohľadávky veriteľa v exekučnom
konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná vykonateľným
rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku „dospelú“ či splatnú, teda žalovateľnú.

13. Vzhľadom na zhodnosť právnej úpravy odporovateľnosti právneho úkonu v Slovenskej republike s
právnou úpravou tohto inštitútu v Českej republike do 31. 12. 2013 z komparatívneho hľadiska senát
6 C poukazuje na rovnaké právne závery českej judikatúry (rozhodnutia uverejnené v Zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu ČR pod R 12/1998, R 12/2003 a R 5/2007).

14. Vyššie uvedenú argumentáciu možno podporiť aj historickým výkladom vychádzajúcim z
predchádzajúcej právnej úpravy inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov. Tzv. stredný Občiansky
zákonník - zákon č. 141/1950 Zb. - v § 51 stanovil, že ak si veriteľ vyhradí pred tým, než sa jeho
pohľadávka stane vymáhateľnou, uplatniť odpor tým, že urobí oznámenie prostredníctvom súdu alebo

notára tomu, proti komu sa má odpor uplatniť, nebeží potom lehota na odpor ďalej, dokiaľ sa veriteľova
pohľadávka nestane vymáhateľnou. Z toho je zrejmé, že za vymáhateľnú pohľadávku sa nepokladala
pohľadávka „žalovateľná“, resp. „zročná“, ale pohľadávka priznaná autoritatívnym rozhodnutím (použitá
formulácia „sa stane vymáhateľnou“), teda vykonateľná. Z hľadiska histórie inštitútu odporovateľnosti
možno poukázať aj na výslovný termín „vykonateľná“ pohľadávka použitý v § 9 čl. III zákona z 27. marca

1931 č. 64 Sb. z. a n., ktorým sa vydávajú poriadky konkurzný, vyrovnací a odporovací (bez uvádzacích
ustanovení).

15. Názor, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť žalovateľnú pohľadávku,
podrobila kritike aj právna teória (porovnaj Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava,:

Eurokódex 2011, str. 326; JUDr. Jaromír Svoboda a kolektív, Občiansky zákonník, Komentár a súvisiace
predpisy, EUROUNION, spol. s r. o., Bratislava 2005, str. 101 - 102). Neudržateľnosť takéhoto
názoru možno podoprieť aj argumentom o zbytočnosti (nepoužiteľnosti) rozhodnutia vyhovujúceho
odporovacej žalobe pri neexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom. Ak by totiž pre rozhodnutie
o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia žalovateľnej pohľadávky, potom by

takéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní) z rozličných dôvodov
pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky. Išlo by tak len o akademické
(teoretické) rozhodnutie, neslúžiace praktickej potrebe ochrany veriteľa. Vydávanie akademických
rozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad občianskeho súdneho konania, a to zásade efektivity.16. Už uvedené ustanovenie § 51 tzv. stredného Občianskeho zákonníka upravovalo možnosť veriteľa,
aby pred tým, ako sa stane jeho pohľadávka vymáhateľnou, si vyhradil podanie odporu, a tým

zabránil, pri dlhšie trvajúcom konaní o priznanie pohľadávky, uplynutiu lehoty na podanie odporovacej
žaloby. Keďže platný občiansky zákonník už takúto možnosť neupravuje, nepriaznivému dôsledku
uplynutia prekluzívnej lehoty skôr, ako si veriteľ môže obstarať vymáhateľnú pohľadávku v zmysle
jej vykonateľnosti, možno čeliť využitím procesného inštitútu prerušenia konania. S prihliadnutím na
skutočnosť, že pre vyhovenie odporovacej žalobe je postačujúce, ak pohľadávka žalujúceho veriteľa

sa stane vymáhateľnou (vykonateľnou) v priebehu odporovacieho konania (v čase rozhodovania súdu),
prerušenie konania o odporovacej žalobe až do skončenia konania, ktorého výsledkom môže byť
vykonateľná pohľadávka, sa javí ako vhodné a súladné so zásadou spravodlivej ochrany práv. Ak teda
v čase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe pohľadávka žalobcu (veriteľa) voči dlžníkovi ešte nie je
vymáhateľná a žalobca sa domáha jej priznania v inom konaní, je spravidla daný dôvod na prerušenie
konania o odporovacej žalobe podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.

17. K vyššie uvedenej argumentácii vec prejednávajúci senát dodáva, že výklad, podľa ktorého pojmu
„vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá pohľadávka priznaná veriteľovi vykonateľným rozhodnutím alebo
iným titulom, na základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia - exekúciu, označil za ústavne
konformný Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. PL. ÚS 39/2015 z 1. júla 2015. Z

uvedeného výkladu aktuálne vychádza aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 109/2018 z 28.
marca 2019, ktoré inak riešilo otázku existencie vymáhateľnej pohľadávky na náhradu trov konania,
vychádzajúc pritom z názoru, že takáto pohľadávka ako pohľadávka sui generis v podobe dospelej
či splatnej pohľadávky ani neexistuje, ale možno o nej hovoriť, až keď je o náhrade trov právoplatne
rozhodnuté.

18. So zreteľom na uvedené senát 6 C postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (§ 48 ods. 1 C. s. p.), pričom v tomto uznesení odôvodnil
svoj názor, odlišný od právneho názoru vysloveného v rozhodnutí R 44/2001 ako aj v rozhodnutiach sp.
zn. 4 Cdo 198/2010 a 2 Obdo 69/2012.

19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.