Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, May 7, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/245/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5811204160
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5811204160.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany
Nemčekovej, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
Logro anuncio, s.r.o., so sídlom Lannova 2061/8, 11000 Praha, Česká republika, IČO: 283 84 881,
zastúpeného právnym zástupcom Mgr. Romanom Kezniklom, advokátom, so sídlom N. T. XXXX/XXX,
C., XXXXX D., Česká republika, proti žalovanému: EAST SERVICE s.r.o., so sídlom Miletičova 1,

821 08 Bratislava, IČO: 36 423 157, právne zastúpenému AKWH Legal, s.r.o., so sídlom Miletičova
1, 821 08 Bratislava, IČO: 36 862 134, v konaní o zaplatenie sumy 3.740,- Eur (správne malo byť
1.740,- Eur) s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k.
5Cb/72/2011-161 zo dňa 03. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 5Cb/72/2011-161 zo dňa 03. júna 2014 v napadnutej časti
výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1740,- Eur spolu
s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 2000,- Eur od 01.04.2011 do 21.11.2011,

s úrokom z omeškania 9,25% ročne zo sumy 2000,- Eur od 19.04.2011 do 21.11.2011,
s úrokom z omeškania 9,25% ročne zo sumy 1060,- Eur od 06.05.2011 do 21.11.2011,
s úrokom z omeškania 9,25% ročne zo sumy 1740,- Eur od 06.05.2011 do zaplatenia,
to všetko v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e.

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 5Cb/72/2011-161 zo dňa 03. júna 2014 v napadnutej časti

výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2000,- Eur z r u š u j e .

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 5Cb/72/2011-161 zo dňa 03. júna 2014 v napadnutej
zvyšnej časti výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 9,25% ročne zo
sumy 2000,- Eur od 30.04.2011 do zaplatenia a vo výroku II. o trovách konania z r u š u j e a v
r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým, v poradí druhým rozsudkom vo veci okresný súd výrokom I. zaviazal žalovaného

povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 3.740,- Eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy
2.000,- Eur od 01.04.2011 do 21.11.2011, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2.000,-
Eur od 19.04.2011 do 21.11.2011, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 1.060,- Eur od
06.05.2011 do 21.11.2011, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 1.740,- Eur od 06.05.2011
do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2.000,- Eur od 30.04.2011 do zaplatenia,
to všetko v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. zaviazal žalovaného povinnosťou

zaplatiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo súdneho poplatku 224,- Eur a na účet právneho
zástupcu žalobcu trovy právneho zastúpenia 2.070,36 Eur v lehote 15-dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd poukázal na žalobu doručenú súdu 26.07.2011,ktorou sa žalobca domáhal, aby okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť istinu 8.800,-
Eur s 9 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 2.000,- Eur od 01.04.2011 do zaplatenia, s 9,25 %
úrokmi z omeškania ročne zo sumy 2.000,- Eur od 19.04.2011 do zaplatenia, zo sumy 2.000,- Eur od

30.04.2011 do zaplatenia, zo sumy 2.800,- Eur od 06.05.2011 do zaplatenia a trovami konania. Žalovaný
nárok odvodzoval z prepravných zmlúv medzi účastníkmi, na základe ktorých žalobca ako dopravca
prepravil pre žalovaného tovar. Žalovaná suma tvorila súčet nezaplatených cien za vykonanie prepravy
tovaru zo Španielska do ČR: č. 20110142 - 2.000,- Eur, faktúra č. 2011/0130 splatná dňa 31.03.2011, č.
20110205 - 2.000,- Eur, faktúra č. 2011/0178 splatná dňa 18.04.2011, č. 20110227 - 2.000,- Eur, faktúra

č. 2011/0208 splatná dňa 29.04.2011 a za prepravu tovaru zo Slovenska do Portugalska z prepravnej
zmluvy č. 20110248 - 2.800,- Eur, faktúra č. 2011/0228 splatná dňa 05.05.2011. Žalovaný zaplatil po
začatí konania faktúry č. 2011/0130 a č. 2011/0178 v plnej výške. Z faktúry č. 2011/0228 uhradil časť
vo výške 1.060,- Eur. V tejto časti, spolu o zaplatenie 5.060,- Eur, o podanej žalobe rozhodol okresný
súd rozsudkom z 03.04.2012 tak, že konanie v časti o zaplatenie istiny 5060,- Eur na základe späťvzatia
žaloby zastavil, žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu 1740,- Eur spolu s úrokom z omeškania

9 % ročne zo sumy 2000,- Eur od 01.04.2011 do 21.11.2011, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo
sumy 2 000,- Eur od 19.04.2011 do 21.11.2011, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 1060,- Eur
od 06.05.2011 do 21.11.2011, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 1740,- Eur od 06.05.2011
do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2 000,- Eur od 30.04.2011 do zaplatenia, to
všetko v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a žalovaného

zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy konania 224,- Eur vzniknuté titulom zaplateného súdneho poplatku.
Na základe odvolania žalovaného bolo prvostupňové rozhodnutie uznesením Krajského súdu v Žiline
zo dňa 13.06.2013, č.k. 14Cob/222/2012-118 v napadnutej časti, ktorou súd zaviazal žalovaného na
zaplatenie istiny 1.740,- Eur s príslušenstvom a o trovách konania zrušené a vrátené na ďalšie konanie.

S poukazom na vykonané dokazovanie, z neho vyvodené skutkové zistenia a závery, za aplikácie čl. 17
ods. 1, 3, čl. 19, čl. 23 ods. 5, čl. 26 ods. 1, čl. 30 ods. 3, čl. 41 ods. 1 vyhl. č. 11/1975 Zb. o Dohovore o
prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR) (ďalej len „Dohovor CMR“), ust.
§ 369 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ“),
okresný súd zaviazal žalovaného na dosiaľ neuhradenú cenu prepravy vo výške 3.740,- Eur (1.740,- Eur

z faktúry 2011/0228 a 2000,- Eur z faktúry 0208), vo výške dohodnutého prepravného, spolu s úrokom
z omeškania.

Okresný súd poukázal na svoj skorší rozsudok č.k. 5Cb/72/2011-96 zo dňa 03. apríla 2012 (ďalej aj
„rozsudok č.l. 96“), ktorého odvolaním nenapadnutá časť nadobudla právoplatnosť dňa 07.06.2012, v

ktorom skonštatoval, že žalobca na základe troch objednávok žalovaného č. 20110142, č. 20110205,
č. 20110248 vykonal medzinárodnú nákladnú cestnú prepravu tovaru, vykonanie ktorých prepráv bolo
preukázané potvrdenými medzinárodným nákladnými listami CMR č. 010127056, CMR č. 010127221 a
nákladného listu zo dňa 16.03.2011 (číslo, ktorého bolo na fotokópii nečitateľné), za čo mu vznikol nárok
na dohodnuté prepravné. Žalobca fakturoval cenu prepravy faktúrou č. 2011/0130 zo dňa 21.02.2011

splatnou dňa 31.03.2011 v sume 2000 Eur, fa č. 2011/0178 z 14.03.2011, splatnou dňa 18.04.2011 v
sume 2000 Eur a fa č. 2011/0228 z 23.03.2011, splatnou dňa 05.05.2011 v sume 2800 Eur. Žalovaný
uhradil dňa 21.11.2011 sumu 5060 Eur s tým, že na poslednú faktúru č. 2011/0228 znejúcu na sumu
2800 Eur, vykonal len čiastočnú úhradu 1060,- Eur; faktúra zostala neuhradená čo do sumy 1740
Eur. Keďže k úhrade časti žalovanej istiny došlo v priebehu konania, ktoré sa začalo 26.07.2011, tak

okresnýsúdvyhodnotil,žežalobcadôvodnepodanúžalobuzobralspäť,následkomčohobolozastavené
konanie v časti - o zaplatenie istiny 5060 Eur, skorším rozsudkom č.l. 96, ktorý v tejto časti nadobudol
právoplatnosť dňa 07.06.2012. S prihliadnutím na to, že žalovaný neuhradil cenu prepravy v lehote
splatnosti, vznikol žalobcovi i nárok na úrok z omeškania s poukazom na ustanovenie § 369 ods. 1 a 2
OBZ. Okresný súd uviedol, že žalobca okrem toho vykonal pre žalovaného v poradí štvrtú medzinárodnú

nákladnú cestnú prepravu na základe jeho objednávky č. 20110227, potvrdenú nákladným listom CMR
č. 010127262 z miesta odoslania - nakládky SAINT GOBAIN CRISTALERIA S. L., Fabrica De Aviles 1,
Apartado 10, Avilles, Španielsko dňa 17.03.2011 do 13.00 hod do miesta dodania - vykládky SAING-
GOBAIN SEKURIT ČR, Masarykova 1404, Horovice, Česká republika, a to dňa 25.03.2011, teda so 4-
dňovým omeškaním oproti tomu, ako bolo dohodnuté podľa zmluvy o preprave, ktorej obsah vyplýval z

objednávky žalovaného č. 20110227. Za vykonanie tejto prepravy dňa 25.03.2011 vystavil žalobca pre
žalovaného faktúru č. 2011/0208, splatnú dňa 29.04.2011, na cenu prepravy v sume 2000 Eur, ktorú
žalovaný neuhradil odôvodňujúc to tým, že žalobca spôsobil žalovanému pri uvedenej preprave (CMR
č. 010127262) škodu v sume 3740 Eur, pozostávajúcu zo sumy 1080 Eur vyplatenej žalovaným zastojné kamióna dopravnej spoločnosti Anton Klimčík, ktorú dopravu musel z dôvodu nekontaktovania
sa žalobcu a udania polohy jeho vozidla objednať za účelom minimalizácie škôd, zo sumy 2490 Eur
vyplatenej žalovaným za expres kamión, ktorý dopravil náhradný tovar a sumy 170 Eur vzniknutej titulom

administratívnych nákladov žalovanému v súvislosti s riešením situácie zo nedodanie tovaru do miesta
vykládky včas. Žalovaným uplatnená škoda 3740 Eur podľa okresného súdu zodpovedala výške dosiaľ
neuhradenej zvyšnej cene prepravného, fakturovanej žalobcom. Žalovaný listom z 24.03.2011, o ktorom
tvrdil, že bol zaslaný žalobcovi prostredníctvom e-mailu dňa 24.3.2011, mal oznámiť, že všetky ním
vystavené faktúry budú použité na zápočet škody, ktorú žalobca neskorým dodaním tovaru spôsobil.

Žalobca zaslanie písomného oznámenia žalovaného, obsahujúceho písomnú výhradu o prekročení
dodacej lehoty, uskutočnenú prostredníctvom e-mailu, poprel. Bolo preto na žalovanom, aby predložil
súdu iný nespochybniteľný doklad preukazujúci včas zaslanú písomnú výhradu žalobcovi, čo by malo
za následok, s poukazom na čl. 17 ods. 1 v spojení s článkom 30 ods. 3 Dohovoru CMR, priznanie
nároku žalovanému na náhradu škody za prekročenie dodacej lehoty. Žalovaný predložil len žalobcom
spochybnenú fotokópiu e-mailu, z ktorého nevyplýva jeho odoslanie žalobcovi. Jeho nárok na náhradu

škody 3740 Eur s poukazom na ustanovenie čl. 30 ods. 3 Dohovoru o CMR preto podľa okresného súdu
zanikol. Z uvedeného dôvodu sa okresný súd jeho čiastkový nárokmi ďalej nezaoberal. Pokiaľ žalovaný
tvrdil, že bola dojednaná i osobitná zodpovednosť žalobcu ako dopravcu za prekročenie dodacej lehoty,
ktorámalabyťpremietnutávobjednávkeč.20110227zatextom„Prepravuvykonajtevsúladesdohodou
CMR“ v znení „- v prípade nedodržania tejto podmienky plne zodpovedáte za všetky vzniknuté škody..“,

tak podľa názoru okresného súdu ide o neplatné a právne neúčinné dojednanie o sume osobitného
záujmu s poukazom na ustanovenie čl. 41 Dohovoru o CMR v nadväznosti na čl. 26 ods. 1 Dohovoru o
CMR, pre jeho neurčitosť. Z obsahu takto formulovaného dojednania nevyplýva, príplatok v akej výške
sa žalovaný ako odosielateľ zaväzuje zaplatiť k prepravnému v prípade prekročenia dodacej lehoty,
ktorá dodacia lehota tiež nie je špecifikovaná ako podmienka, za nedodržanie ktorej by mal žalobca

zodpovedať. Podľa názoru okresného súdu sa z kontextu (zmluvy) javí dojednanie o dodržaní všetkých
podmienok prepravy stanovených v Dohovore o CMR a nie aj uvedenie sumy osobitného záujmu, ktorá
v dojednaní absentuje.

O trovách (doterajšieho) konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 146

ods. 2 veta druhá OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu účelne vynaložených trov
spolu v sume 2.294,36 Eur (224,- Eur za súdny poplatok, 2.070,36 Eur za trovy právneho zastúpenia).
Podľa okresného súdu sa na stranu úspechu žalobcu pripočítava aj tá časť konania, ohľadom ktorej
skorším rozsudkom konanie o zaplatenie istiny 5.060,- Eur zastavil pre jej zaplatenie žalovaným v
priebehutohtokonania.Vovzťahuktrovámprávnehozastúpenianastranežalobcuprirozhodovaníoich

náhrade okresný súd aplikoval i vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhl. č. 655/2004
Z.z.“).

Proti tomuto rozsudku okresného súdu v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný

v písomnom podaní jeho právneho zástupcu (č.l. 164 a nasl. spisu). Žalovaný poukázal na priebeh
celého doterajšieho konania v sporovej právnej veci, na žalobcom uplatňované nároky i obranu
žalovaného, predchádzajúce rozhodnutia tak prvostupňového ako aj odvolacieho konania. Uviedol,
že napáda prvostupňový rozsudok z 03.06.2014 z dôvodu, že mu bola postupom okresného súdu
odňatá možnosť konať pred súdom, keďže okresný súd pojednával v jeho neprítomnosti. Mal tiež za

to, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, keďže nevykonal navrhnutý dôkaz zo SKYPE komunikáciou
medzi účastníkmi od 16.03.2011 - 25.03.2011, ktorým by sa preukázala skutočnosť, že žalobca bol
informovaný zo strany žalovaného o prípadnej škode, ktorá žalovanému vznikla a taktiež by sa
preukázala skutočnosť písomnej výhrady žalovaného. Žalovaný mal tiež za to, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; v tomto smere poukázal
na kópie e-mailov, ktorými žalovaný zaslal v lehote určenej Dohovorom o CMR písomnú výhradu
žalobcovi a na listinu „Správa o dostupnosti služieb siete internet“, ktorou poskytovateľ internetových
služieb žalovaného potvrdil skutočnosť, že v dňoch 22.03.2011 - 25.03.2011 nezaevidoval žiadnu
nedostupnosť služieb siete internet a ani nezaregistroval v uvedených dňoch výpadok v distribúcii

internetových služieb. Podľa žalovaného touto listinou preukázal doručenie písomnej výhrady žalobcovi.
Uvedený dôkaz okresný súd nesprávne, resp. vôbec nevyhodnotil, pričom týmto dôkazom sa dalo
aj nepriamo vyvodiť doručenie písomnej výhrady žalobcovi v zmysle Dohovoru CMR. Žalovaný mal
tiež za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.Krajský súd v odôvodnení uznesenia zo dňa 13.06.2013 uvádzal, že v zásade nie je vylúčené, aby
zmluvné strany v prepravnej zmluve dohodli aj ďalšie obsahové náležitosti a podmienky, za ktorých
bude preprava uskutočnená, avšak plný rozsah škody je povinný dopravca hradiť len v prípadoch

podvodu či úmyselného porušenia povinností či hrubej nedbanlivosti. „V tomto prípade ide podľa názoru
žalovaného jednoznačne o hrubú nedbanlivosť zo strany dopravcu teda žalobcu“. Žalovaný v súvislosti
so žalobcovou zodpovednosťou za škodu poukázal aj na ust. § 373 Obchodného zákonníka, zák.č.
513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ“) a uviedol, že podľa neho žalobca svojím
konaním porušil nielen zmluvnú, ale aj zákonnú povinnosť, čo u neho zakladá zodpovednosť za škodu,

ktorú svojím konaním, resp. nekonaním spôsobil žalovanému. Dohovor o CMR sa vzťahuje iba na
niektoré časti zmluvy o preprave a nie na túto prepravu ako celok. Dohovor o CMR upravuje najmä práva
a povinnosti zmluvných strán v prípadoch, keď zmluva o preprave veci neexistuje v listinnej podobe.
Podľa žalovaného zmluva o preprave veci musí mať všetky podstatné náležitosti dané predpismi
príslušného národného právneho poriadku. V nadväznosti na osobitné dojednania v zmluve a zákonné
ustanovenia § 617 OBZ vystavil žalovaný žalobcovi faktúru č. 20110752 na sumu vo výške 3740

Eur, ktorá predstavuje reálnu škodu spôsobenú žalobcovým konaním, resp. nekonaním a porušením
zmluvného záväzku. Pokiaľ ide o osobitné dojednanie účastníkov, a to, že „všetky okolnosti, ktoré by
mohli zmeniť obsah tejto zmluvy ste nám povinní ihneď ohlásiť na hore uvedené tel. čísla - v prípade
nedodržania tejto podmienky plne zodpovedáte za všetky vzniknuté škody", tak podľa žalovaného
okresný súd v napadnutom rozsudku vyslovil, že ide o neplatné a právne neúčinné dojednanie. V

tejto veci aj s poukazom na uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 13.06.2013 mal žalovaný za
to, že okresný súd správne neaplikoval a neinterpretoval čl. 41 Dohovoru CMR vo väzbe na čl. 26
Dohovoru CMR a z tohto dôvodu došlo k nedostatočnému právnemu posúdeniu a tým k čiastočnej
nepreskúmateľnosti a predčasnosti rozhodnutia vo veci. Žaloba mala byť zamietnutá. Za nesprávne
žalovaný označil i rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov konania, keď nezohľadnil, že právny

zástupca žalobcu nie je advokátom vykonávajúcim advokátsku činnosť v zmysle právnej úpravy platnej
v Slovenskej republike. Mohlo by ísť len o zastupovanie fyzickou osobou v zmysle § 27 ods. 1 OSP.
Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol a žalobcu zaviazal
povinnosťou zaplatiť žalovanému náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v písomnom podaní jeho splnomocneného
zástupcu (č.l. 172-174 spisu). K odvolacím dôvodom žalovaného zdôraznil, že žalovaný opakovane
žiadal o odročenie pojednávania, pričom neuvádzal vážny dôvod; svojím obštrukčným konaním
opakovane odďaľoval rozhodnutie vo veci. Podľa žalobcu žalovaný nenavrhol žiadne dôkazy, ktorými by
mohol preukázať riadne splnenie čl. 30 ods. 3 Dohovoru CMR. Žalovaný spornú škodu vo výške 3.740

Eur nereklamoval v lehote 21 dní v zmysle čl. 30 ods. 3 Dohovoru CMR, keď žalobca žiadnu takúto
písomnú výhradu neobdržal, a to ani výhradu formou e-mailu ani formou komunikácie cez SKYPE, ani
v žiadnej inej forme. Žalobca zopakoval, že spornú škodu 3.740 Eur neuznáva, keď dôkazné bremeno
ohľadom vzniku a výšky škody nesie reklamant. K ďalším odvolacím dôvodom v námietke nesprávneho
právneho posúdenia žalobca z hľadiska procesnej opatrnosti uviedol, že popiera, že by sa dopustil

akejkoľvek hrubej nedbanlivosti, vedome ľahkomyseľného či akéhokoľvek iného konania v zmysle čl.
29 Dohovoru CMR, alebo že by nevykonal prepravu s odbornou starostlivosťou. Tiež poukázal na to,
že prepravnú zmluvu v režime národného práva je skutočne možné uzavrieť, avšak v súlade s čl. 41
Dohovoru CMR, t.j. tzv. blokačným ustanovením, sú všetky dojednania, ktoré sa priamo alebo nepriamo
odchyľujú od ustanovení Dohovoru CMR, neplatné a právne neúčinné. Dohovor CMR, teda prameň

práva vyššej právne sily vylučuje možnosť odchýliť sa v otázke limitácie náhrady škody tak ako uvádza
žalovaný. Argumenty žalovaného smerujúce k vylúčeniu a neplatnosti Dohovoru CMR na posúdenie
vzťahu účastníkov označil žalobca za účelové a nesprávne. Žalovaný je povinný preukázať svoje sporné
tvrdeniavsúladesustanoveniamiDohovoruCMRavtýchtootázkachsanemožnodovolávaťnárodného
práva, alebo odchylného dojednania strán, ktoré sú v rozpore s Dohovorom CMR; pokiaľ by aj žalovaný

svoje tvrdenia a nároky preukázal, čo sa podľa žalobcu nestalo, tak by sa uplatnila limitácia náhrady
škody do výšky prepravného. Žalobca navrhol, aby odvolací súd podané odvolanie zamietol a potvrdil
rozhodnutie súdu prvého stupňa; uplatnil si tiež náhradu trov odvolacieho konania.

K doručenému vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v podaní jeho splnomocneného zástupcu zo

dňa 30.04.2015 (č.l. 182-184 spisu), s doručením Krajskému súdu v Žiline, v ktorom najmä dotvrdil a
argumentačne podporil dôvody svojho podaného odvolania.Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa ust. § 212
ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a za splnenia podmienok podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP verejným vyhlásením rozsudku prvostupňový rozsudok

Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/72/2011-161 zo dňa 03. júna 2014 v napadnutej časti výroku I.
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.740,- Eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne
zo sumy 2000,- Eur od 01.04.2011 do 21.11.2011, s úrokom z omeškania 9,25% ročne zo sumy
2000,- Eur od 19.04.2011 do 21.11.2011, s úrokom z omeškania 9,25% ročne zo sumy 1060,- Eur od
06.05.2011 do 21.11.2011, s úrokom z omeškania 9,25% ročne zo sumy 1740,- Eur od 06.05.2011 do

zaplatenia, to všetko v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako
vecne správne rozhodnutie, predmetný prvostupňový rozsudok v napadnutej časti výroku I. o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- Eur zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. d) OSP a predmetný
prvostupňový rozsudok v napadnutej zvyšnej časti výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
úrok z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2.000,- Eur od 30.04.2011 do zaplatenia a vo výroku II. o
trovách konania zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. h),

ods. 2 OSP, z nasledovných právnych dôvodov.

Primárne je potrebné uviesť, že žalovaný podal odvolanie z procesných ako aj vecno-právnych dôvodov
z hľadiska (ne)správnych skutkových zistení a záverov a nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolaním bol napadnutý v poradí druhý rozsudok okresného súdu. Keďže podľa § 212 ods. 1 OSP

odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, bolo potrebné v odvolacom konaní zistiť jeho
predmet, daný tak v kvantitatívnej ako i kvalitatívnej rovine odvolacími dôvodmi žalovaného, avšak i vo
väzbe na predchádzajúce rozhodnutia súdov oboch stupňov v danej veci.

Odvolanie nepochybne smerovalo voči rozsudku okresného súdu z 03. júna 2014 (ďalej aj „rozsudok

č.l. 161“), a to v celom rozsahu (výroky I. a II.). Okresný súd vymedzil ako predmet svojho meritórneho
rozhodovania sumu 3.740,- Eur s príslušenstvom (úrokmi z omeškania). Odvolací súd však porovnaním
žaloby, žalobného návrhu (petitu), predchádzajúceho prvostupňového rozsudku Okresného súdu
Námestovo č.k. 5Cb/72/2011-96 zo dňa 03. apríla 2012 (rozsudok č.l. 96) a zrušujúceho uznesenia
Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/222/2012-118 zo dňa 13.06.2013, zistil iný rozsah zostávajúceho

nároku žalobcu, než o ktorom rozhodol okresný súd napadnutým rozsudkom č.l. 161.

Podľa ust. § 103 OSP, kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ust. § 159 ods. 3 OSP, len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Podľa ust. § 211 ods. 2 OSP, ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia
primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Z obsahu spisového materiálu, zisteného priebehu prvostupňového konania bolo zrejmé, že žalobca

čo do žalovanej peňažnej pohľadávky z titulu prepravného voči žalovanému uplatnil pôvodne nárok na
zaplatenie 8.800,- Eur, a to v zmysle faktúry č. 2011/0130 na sumu 2.000,- Eur, č. 2011/0178 na sumu
2.000,- Eur, č. 2011/0208 na sumu 2.000,- Eur a č. 2011/0228 na sumu 2.800,- Eur. Prvé dve faktúry
(č. 2011/0130 a č. 2011/0178) boli úplne zaplatené v priebehu prvostupňového konania dňa 21.11.2011
a rovnako dňa 21.11.2011 časť faktúry č. 2011/0228 v sume 1.060,- Eur; takto spolu 5.060,- Eur. Z

tohto dôvodu, po vykonanom späťvzatí uvedenej časti žaloby, okresný súd výrokom I. v rozsudku č.l.
96 konanie v časti o zaplatenie istiny 5.060,- Eur zastavil a uvedený výrok nadobudol právoplatnosť
dňa 07.06.2012, ako vyplýva i z vyznačenej doložky právoplatnosti a vykonateľnosti na rozsudku č.l. 96.
Výrokom II. okresný súd v rozsudku č.l. 96 žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu
1.740,- Eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.000,- Eur od 1.4.2011 do 21.11.2011,

s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2.000,- Eur od 19.4.2011 do 21.11.2011, s úrokom z
omeškania 9,25% ročne zo sumy 1.060,- Eur od 6.5.2011 do 21.11.2011, s úrokom z omeškania 9,25%
ročne zo sumy 1.740,- Eur od 6.5.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25% ročne zo sumy
2.000,- Eur od 30.04.2011 do zaplatenia, to všetko v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Výrokom III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom IV. rozhodol o náhrade trov (prvostupňového)

konania. Proti tomuto rozsudku č.l. 96 sa odvolal len žalovaný, a to len voči výrokom II. a IV., ktoré
tvorili predmet odvolacieho konania sp.zn. 14Cob/222/2012 a len v týchto výrokoch bol rozsudok č.l. 96
uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/222/2012-118 zo dňa 13.06.2013 zrušený a vec bola v
uvedenejčasti,t.j.ozaplateniesumy1.740,-Eurspríslušenstvom,vrátenásúduprvéhostupňanaďalšiekonanie a nové rozhodnutie. Výrok III. o zamietnutí zvyšnej časti žaloby v rozsudku č.l. 96 tak nadobudol
právoplatnosť dňa 07.06.2012 (doložka na č.l. 96 spisu). Predmetom zamietnutej (zvyšnej) časti bol
nárok žalobcu na zaplatenie prepravného 2.000,- Eur (istiny), vyúčtovaného faktúrou č. 2011/0208.

Preto ak okresný súd napriek nadobudnutiu právoplatnosti výroku III. rozsudku č.l. 96 (opakovane)
rozhodol napadnutým rozsudkom č.l. 161 o totožnom nároku žalobcu na prepravné vyúčtované faktúrou
č. 2011/0208 (č.l. 23 spisu), tak bolo nevyhnutné na zistenú prekážku veci rozsúdenej ex offo prihliadať
v odvolacom konaní s odkazom na vyššie citovanú úpravu v ust. § 103, § 159 ods. 3, § 211 ods. 2 OSP
a za aplikácie ust. § 221 ods. 1 písm. d) OSP v tejto (už raz rozhodnutej) časti napadnutý rozsudok

okresného súdu č.l. 161 zrušiť, t.j. pre neodstrániteľnú prekážku res iudicatae.

K námietke odňatia možnosti žalovaného konať pred súdom, a to postupom okresného súdu, ktorý
vykonal pojednávanie dňa 03.06.2014 v neprítomnosti žalovaného i jeho právneho zástupcu, odvolací
súd uvádza, že vo všeobecnosti odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci
postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv,

ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s
inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Medzi
najzávažnejšie prípady odňatia možnosti konať pred súdom možno zaradiť situácie, keď súd rozhodoval
bez nariadenia pojednávania a neboli na to splnené podmienky, ak účastníka na pojednávanie riadne

nepredvolal alebo ak rozhodol bez toho, aby bola dodržaná zákonom ustanovená lehota na prípravu
pojednávania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 96/2010 zo dňa 20.
mája 2010). Z obsahu spisového materiálu vyplývalo, že okresný súd po rozhodnutí Krajského súdu v
Žiline č.k. 14Cob/222/2012-118 zo dňa 13.06.2013, ktorým bol rozsudok okresného súdu Námestovo
č.k. 5Cb/72/2011-96 zo dňa 03. apríla 2012 v napadnutom výroku II/ a III/ zrušený a vrátený súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie, nariadil v prejednávanej veci pojednávanie na deň 26.09.2013.
Dňa 11.09.2013 bola okresnému súdu doručená žiadosť právneho zástupcu žalovaného o odročenie
pojednávania, ako aj žiadosť o odročenie pojednávania právneho zástupcu žalobcu, dňa 16.09.2013.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, okresný súd nariadil nový termín pojednávania, na deň 15.10.2013,
o ktorej skutočnosti boli právni zástupcovia účastníkov upovedomení (č.l. 129 rub spisu). Na predmetné

pojednávanie sa dostavil právny zástupca žalobcu, právny zástupca žalovaného, pričom požiadali, aby
im okresný súd poskytol lehotu na mimosúdne vyriešenie predmetu sporu, do 15.11.2013. Uvedené
skutočnosti okresný súd akceptoval a pojednávanie odročil na neurčito, za účelom poskytnutia lehoty
účastníkom na mimosúdne vyriešenie sporu. Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, že okresný súd vo veci
opätovne nariadil pojednávanie na 16.01.2014, o ktorej skutočnosti boli právni zástupcovia účastníkov

upovedomení (č.l. 136 spisu). Právny zástupca žalovaného, podaním doručením okresnému súdu dňa
14.01.2014, požiadal o odročenie pojednávania, z dôvodu, že medzi účastníkmi konania prebiehajú
intenzívne rokovania o uzavretí súdneho zmieru, ktoré ešte neboli ukončené (č.l. 137 spisu). Opätovne
bolo pojednávanie okresným súdom odročené na neurčito, za účelom poskytnutia lehoty účastníkom
konania do konca januára 2014 na mimosúdne vyriešenie sporu, ktorá skutočnosť vyplývala aj zo

záznamu z pojednávania na č.l. 141 rub spisu. Po výzve okresného súdu zo dňa 17.03.2014 (č.l.
143 spisu), adresovanej právnemu zástupcovi žalobcu, za účelom podania správy k mimosúdnemu
rokovanie a doručenej odpovede právneho zástupcu žalobcu v podaní zo dňa 25.3.2014 (č.l. 144
spisu), okresný súd opätovne nariadil pojednávanie na deň 03.06.2014, o ktorom boli právni zástupcovia
účastníkov upovedomení a túto skutočnosť dotvrdzujú aj doručenky na č.l. 145 spisu. Podaním zo dňa

28.05.2014, doručeným okresnému súdu dňa 30.05.2014 (č.l. 146 spisu), právny zástupca žalovaného
požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu, že žalovaný (jeho konateľ) bude v uvedenom čase
služobne v zahraničí a svoju účasť na pojednávaní považuje za potrebnú. Dňa 03.06.2014 sa v
prejednávanej veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom došlo k ukončeniu dokazovania a vyhláseniu
napadnutého rozsudku, kde okresný súd súčasne skonštatoval, že pokiaľ išlo o žiadosť právneho

zástupcu žalovaného o odročenie, tak tejto žiadosti nevyhovel, nakoľko svoju žiadosť ani nezdokladoval.
Odvolací súd aj vo všeobecnej rovine uvádza, že je na účastníkovi konania, či reálne využije právo
na prerokovanie veci vo svojej prítomnosti. Dôvodnosť žiadosti o odročenie pojednávania posudzuje
súd predovšetkým z hľadiska preukázania skutočnosti, z ktorej účastník vyvodzuje existenciu dôležitého
dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 OSP; pokiaľ uvedená skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu

o tejto žiadosti účastníka hodnoverne preukázaná, zostáva jeho žiadosť iba v rovine nepodložených
tvrdení. Dôležitý dôvod v zmysle § 101 ods. 2 OSP môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá
je vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky
okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konaniaza rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná
ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca
účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na

časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní). V
danom prípade však bolo zrejmé, že okresný súd mohol dôvodnosť žiadosti o odročenie pojednávania
posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré boli uvedené v žiadosti právneho zástupcu žalovaného
zo dňa 28.05.2014 (č.l. 146 spisu), ktorá však neobsahovala doklad preukazujúci, že žalovaný bude
v tom čase služobne v zahraničí; právny zástupca žalovaného hodnoverným spôsobom nepreukázal

tvrdený dôvod, preto okresný súd opodstatnene neposúdil tvrdenú prekážku na strane žalovaného
ako vážny dôvod pre odročenie pojednávania, t.j. z hľadiska nepredvídateľnosti, neodvrátiteľnosti a
náhlosti tvrdenej prekážky. Z obsahu samotného ospravedlnenia nevyplýval ani konkrétny dôvod, ktorý
by bránil právnemu zástupcovi žalovaného zúčastniť sa pojednávania. Neúčasť žalovaného (resp. jeho
štatutárneho zástupcu) na predmetnom pojednávaní z dôvodu služobnej cesty v zahraničí tak ani podľa
odvolacieho súdu nemožno považovať za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania. V tejto spojitosti

treba poukázať aj na to, že rovnocennému právu účastníka na prerokovanie veci v jeho prítomnosti
je právo druhého účastníka, aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov. Ak okresný súd za
týchto okolností vec dôvodne prejednal v neprítomnosti žalovaného, ako aj jeho právneho zástupcu, za
splnenia podmienok podľa ust. § 101 ods. 2 OSP, tak takýmto procesným postupom nedošlo k odňatiu
možnosti žalovanému konať pred súdom.

Žalovaný v podanom odvolaní ďalej namietal, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, nakoľko
nevykonal navrhnuté dôkazy, a to dôkaz spočívajúci vo výpise zo SKYPE komunikácie medzi žalobcom
a žalovaným v období od 16.03.2011 do 25.03.2011, ktorý by preukazoval skutočnosť, že žalobca bol
informovaný o prípadnej škode a taktiež by preukazoval skutočnosť písomnej výhrady žalovaného.

Súčasne žalovaný namietal, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, a to s poukazom na listinu ,,Správa o dostupnosti služieb internet“. K samotnému
nevykonaniu žalovaným navrhnutých dôkazov okresným súdom, v zhode s názorom vysloveným v
uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, sp.zn. 6Cdo 153/2011, je potrebné
vo všeobecnosti uviesť, že súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov konania

a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie
je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia
§ 120 ods. 1 veta druhá OSP, je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná.
Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka. Odňatie možnosti konať pre súdom s následkom
prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať

výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (viď tiež uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 18. apríla 2012, sp. zn. 6Cdo 51/2012). Uvedené dotvrdzuje i Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010, v zmysle ktorého
dokazovanievobčianskomsúdnomkonaníprebiehavoviacerýchfázach;odnavrhnutiadôkazucezjeho
zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň

procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)
dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy
účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania
a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.

Okresný súd v napadnutom rozhodnutí vo vzťahu k prejudiciálnej otázke vyhodnotenia splnenia
podmienky podľa čl. 30 ods. 3 CMR, a to v rovine vyhodnotenia (ne)unesenia dôkazného bremena
(ne)preukázania zaslania písomnej výhrady žalovaného žalobcovi, na str. 4 písomného vyhotovenia
napadnutého rozsudku v odôvodnení stručne, avšak dostatočne jasne uviedol, že ,,žalovaný predložil

len žalobcom spochybnenú fotokópiu e-mailu, z ktorého nevyplýva jeho odoslanie žalobcovi. Iný dôkaz
nepredložil.“Uvedenébolopotrebnévnímaťizhľadiskaceléhopriebehukonaniapredokresnýmsúdom,
keďžalovanýivzhľadomnazáveryzrušujúcehouzneseniakrajskéhosúduz13.06.2013,malopakovane
vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie všetkých ním zamýšľaných a označených dôkazov
vo vzťahu k svojej obrane proti žalovanému nároku žalobcu; z obsahu zápisníc o pojednávaniach

vykonaných okresným súdom nevyplýva, že by okresný súd niektorý z označených a doložených
dôkazov zamietol, resp. nevykonal. Záver okresného súdu o nepreukázaní včasného zaslania výhrady
podľa č.l. 30 ods. 3 Dohovoru CMR v rovine nepredloženia relevantných dôkazov o tomto zaslaní,
teda vychádzali a opierali sa o zistenia okresného súd získané v rámci dokazovania v prvostupňovomkonaní.To,žezáveryokresnéhosúdunebolivsúladestvrdeniamiaprianímžalovaného,neznamená,že
okresný súd k nim nedospel korektným procesným spôsobom. Z obsahu spisu bolo nepochybné, že už
pred prvým rozhodnutím okresného súdu, ktoré bolo následne zrušené, bol cestou právneho zástupcu

žalovanéhopredloženýdôkaz-listina,označenáako,,Správaodostupnostislužiebsieteinternet“.Tento
dôkaz sa nachádza na str. 81 spisu, pričom z priebehu pojednávania dňa 03. apríla 2012 bolo dostatočne
zrejmé, že okresný súd vykonal dokazovanie aj touto listinou a rovnako postupoval aj na pojednávaní
03. júna 2014, keď oboznámil „obsah doterajšieho dokazovania“, pričom vykonanie dokazovania
„oboznámením sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi súčasť spisu“ vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého

rozsudku (str. 3), a to aj k otázke splnenia notifikačnej povinnosti v zmysle čl. 30 ods. 3 Dohovoru CMR,
čo bolo zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku na str. 4, tretí odsek. Na pojednávaní dňa 03.
apríla 2012 právny zástupca žalovaného navrhol vykonať, resp., doplniť dokazovanie aj výpisom zo
SKYPE komunikácie, avšak len „ak to súd uzná za vhodné“. V tomto smere daná vec nepredstavovala
výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, podľa ktorého súd
môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre

rozhodnutie vo veci. Na tomto mieste odvolací súd akcentuje, že konanie vo veci začalo dôjdením
žaloby na okresný súd dňa 26.07.2011 (§ 82 ods. 1 OSP), pričom žalovaný prevzal žalobu s výzvou
na vyjadrenie k nej dňa 06.09.2011 a až do skončenia dokazovania na pojednávaní 03.06.2014 mal
vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie svojej obrany a dôkazov k nej. Za konštatovania, že
žalovaný nepredložil relevantné dôkazy, resp. predložil len žalobcom spochybnené listinné dôkazy,

najmä fotokópiu tvrdeného e-mailu, z ktorých nevyplývalo nepochybne jeho odoslanie žalobcovi ani v
kontexte všetkých vykonaných dôkazov, teda aj vrátane listín doložených žalovaným na č.l. 52 - 56, 75
- 89 spisu, je potrebné rozumieť aj keď stručnému, ale vecne správnemu odôvodneniu okresného súdu,
že na preukázanie včasného zaslania písomnej výhrady v zmysle čl. 30 ods. 3 Dohovoru CMR, okrem
žalobcomspochybnenejfotokópiee-mailu(č.l.56spisu),žalovaný„inýdôkaznepredložil“.Ajvovzťahuk

žalobcom uvádzanej SKYPE komunikácii medzi účastníkmi je potrebné uviesť, že okresným súdom mal
žalobca vytvorený dostatočný priestor pre doloženie tohto dôkazu. K predmetným záverom je potrebné
dodať, že ani podľa odvolacieho súdu doložená Správa o dostupnosti služieb siete internet z 03. apríla
2012 nie je dostatočným dôkazom preukazujúcim zaslanie e-mailovej správy žalovaným žalobcovi,
keď žalovaný v prvostupňovom konaní ani neposkytol žiadne konkrétne údaje ani dôkazy o jeho

vzťahu s obchodnou spoločnosťou, ktorá listinu (správu o dostupnosti služieb siete internet) vystavila,
pričom z obsahu samotnej správy nebolo možné ani nepriamo vyvodiť relevantný dôkaz o zaslaní
predmetného e-mailu žalobcovi. V tomto smere odvolací súd len pripomína vlastný záver už vyslovený
v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení sp.zn. 14Cob/222/2012, že pod zaslaním písomnej výhrady
v zmysle čl. 30 ods. 3 Dohovoru CMR je potrebné rozumieť v prípade preukazovania tejto skutočnosti v

súdnom spore doručovanie - odoslanie písomnej výhrady dopravcovi. V uvedenom uznesení odvolací
súd tiež vysvetlil, že ak žalobca poprel pravdivosť doloženej listiny na č.l. 56 spisu ohľadom údajov o jej
zaslaní - doručovaní, odoslaní žalobcovi (k tomu podporne sa poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 15. apríla 2008, sp.zn. 4 Obo 76/2007), tak spočívalo dôkazné bremeno k
preukázaniu pravdivosti tejto listiny na žalovanom, ktorý zo skutočností uvedených v listine vyvodzoval

pre seba priaznivé právne dôsledky v rovine preukázania splnenia podmienok podľa čl. 30 ods. 3
Dohovoru CMR. Okresný súd správne vyhodnotil, že žalovaný toto svoje dôkazné bremeno neuniesol.

K tomu odvolací súd uvádza, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka
konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté

o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej
i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci
nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.
Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie

týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí (k tomu porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.
júna 2010, sp.zn. 5 Obo 52/2010).

Ak teda žalovaný tvrdil, že disponuje protipohľadávkou z titulu náhrady škody voči žalobcovi, minimálne

do výšky žalovaného prepravného, bolo jeho dôkaznou povinnosťou označiť a predložiť okresnému
súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti, a to v rámci svojej obrany produkovanej v
prvostupňovom konaní. Zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie
jeho tvrdení v rámci uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žalobyv rovine existencie dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.740,- Eur
s príslušenstvom podľa vymedzenia v prvom potvrdzujúcom výroku tohto rozsudku krajského súdu.
Vo vzťahu k tejto potvrdenej, vecne správnej časti napadnutého rozsudku okresný súd dostatočne

a v súlade s ust. § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti
mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel svoje rozhodnutie a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú
pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový a právny stav veci.

Naopak za daného procesného a dôkazného stavu vo veci žalovaný v rámci svojej obrany v konaní
nedoložil dostatočné dôkazy vo vzťahu k tvrdeniu o splnení základnej podmienky stanovenej v čl. 30
ods. 3 Dohovorom CMR, teda o včasnom zaslaní písomnej výhrady žalobcovi týkajúcej sa prekročenia
dohodnutej dodacej lehoty, v súvislosti s ktorou okolnosťou si žalovaný uplatnil voči žalobcovi nárok
na náhradu škody (čl. 23 ods. 5 Dohovoru CMR). Okresný súd pritom pri vyhodnotení vykonaného
dokazovania postupoval v súlade s ust. § 132 OSP, teda vykonané dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pritom prihliadal na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci tak, ako to vyplýva z § 132 OSP.

Prejednaním veci len v rámci a z tých relevantných dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom
odvolaní zo dňa 14.07.2014 (č.l. 164 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový

stav veci a podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods.
l OSP), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného aj v
rovine namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k potvrdenej časti výroku I.
napadnutého rozsudku (o 1.740,- Eur s príslušenstvom). K tomu je potrebné uviesť, že pri námietke
nesprávneho právneho posúdenia veci je pod vecou potrebné rozumieť predmet konania a s ním

súvisiace prejudiciálne otázky, teda tak vo vzťahu k uplatnenému nároku, ako aj vo vzťahu k obrane
proti žalobe. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v
tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu
normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu
normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Odvolací súd v danom prípade nezistil opodstatnenosť ani tohto odvolacieho dôvodu. Už v
predchádzajúcomzrušujúcomuzneseníodvolacísúduviedol,ženaprepravnézmluvyuzatvorenémedzi
účastníkmi sa vzťahoval Dohovor CMR, keďže miesto prevzatia a miesto dodania zásielky sa nachádzali
v dvoch štátoch (Španielsko, Česká republika, resp. Slovenská republika, Portugalsko), z ktorých aspoň

jeden bol zmluvným štátom Dohovoru (Česká republika, Slovenská republika). U predmetnej náhrady
škody za prekročenie dodacej lehoty je nevyhnutné rozlišovať medzi rozsahom, náhradou škody a
nárokom na náhradu škody. Pre vznik nároku na náhradu škody uplatňovanej v konaní na strane
žalovaného, v rovine úspešného uplatňovania voči žalobcovi v rámci obrany voči žalobe, bola primárnou
okolnosť včasného a riadneho uplatnenia u žalobcu postupom podľa čl. 30 ods. 3 Dohovoru CMR, čo

však žalovaný nepreukázal.

Pokiaľ žalovaný tvrdil, že mu vznikol nárok na náhradu škody vo väčšom rozsahu, teda nielen do výšky
prepravného v zmysle Dohovoru CMR, ale aj v zmysle úpravy náhrady škody podľa § 373 a nasl.
OBZ, tak odvolací súd s takýmto záverom a právnym hodnotením veci nemôže súhlasiť. Pokiaľ ide o

dojednanie účastníkov v rámci prijatia objednávky č. 20110227 na č.l. 54 spisu, a to: „Všetky okolnosti,
ktoré by mohli zmeniť obsah tejto zmluvy ste nám ihneď povinní hlásiť na hore uvedené tel. čísla - v
prípade nedodržania tejto podmienky plne zodpovedáte za všetky vzniknuté škody“, tak krajský súd k
uvedenému už v predchádzajúcom (zrušujúcom) rozhodnutí v danej veci vysvetlil, že aj keď v zásade nie
je vylúčené, aby zmluvné strany v prepravnej zmluve dohodli aj ďalšie obsahové náležitosti a podmienky,

za ktorých bude preprava uskutočnená (k tomu napr. porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp.zn. 32 Obo 32/2005 zo dňa 16. februára 2006), tak plný rozsah škody by bol dopravca
povinný hradiť len v prípade podvodu či úmyselného porušenia povinnosti či hrubej nedbanlivosti, čo v
danom prípade nebolo v prvostupňovom konaní preukázané. Ak však na daný prípad primárne dopadala
právna úprava Dohovoru CMR, tak rozšírenie zodpovednosti za škodu za prekročenie dodacej lehoty

nebolo možné platne akceptovať vzhľadom na čl. 41 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého všetky dojednania,
ktoré sa priamo alebo nepriamo odchyľujú od ustanovení tohto Dohovoru, sú, s výnimkou ustanovení čl.
40, neplatné a právne neúčinné. Neplatnosť takýchto dojednaní nemá za následok neplatnosť ostatných
ustanovení zmluvy. Aj v tomto smere odvolací súd súhlasil s právnym posúdením veci okresným súdom.Uvedené hodnotenie a právne posúdenie veci za správnej aplikácie a interpretácie príslušných článkov
DohovoruCMR,nebolomožnéobchádzaťčinahrádzaťvnútroštátnouprávnouúpravouonáhradeškody
v zmysle § 373 a nasl. OBZ, ako namietal žalovaný v odvolaní. V tomto smere odvolací súd dáva do

pozornosti ust. § 756 OBZ, podľa ktorého ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ medzinárodná
zmluva, ktorá je pre Slovenskú republiku záväzná a bola uverejnená v Zbierke zákonov, neobsahuje
odlišnú úpravu. Nepochybne uvedené zákonné ustanovenie sa týka aj Dohovoru o prepravnej zmluve
v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR), ktorý spĺňa tak podmienku ratifikácie Slovenskou
republikou, ako aj uverejnenia v Zbierke zákonov, pod č. Vyhlášky ministra zahraničných vecí z 27.

novembra 1974, č. 11/1975 Zb., ktorá je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Z týchto dôvodov, uvádzaných odvolacím súdom len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého
rozsudku okresného súdu v tej časti, ktorá sa týkala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi
sumu 1.740,- Eur s úrokmi z omeškania, došlo k potvrdeniu predmetnej časti prvostupňového rozsudku
v merite veci, za aplikácie ust. § 219 ods. 1, 2 OSP.

Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa
ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd napokon na dotvrdenie tejto časti svojho rozhodnutia uvádza, že v rámci odvolacích
dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali
väzbu na uzavretý skutkový stav veci v prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd
rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP), bolo v prvostupňovom konaní pre možnosť rozhodnutia vo veci

vykonané okresným súdom dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý
okresný súd rovnako správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti časti
meritórneho výroku napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd žalobe o 1.740,- Eur s príslušenstvom
v potvrdenej časti vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku
okresným súdom vo vzťahu k tejto časti, tak krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP odkazuje na príslušné

odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s
uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho

súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade
sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

K precizovaniu dôvodov potvrdzujúceho rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné poukázať i na

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 zo dňa 25. apríla 2012, v
zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak
v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a
navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

V tej časti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorá sa týkala priznania 9,25 % úrokov z
omeškania ročne zo sumy 2.000,- Eur od 30.04.2011 do zaplatenia, bolo potrebné napadnutý rozsudok
zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, nakoľko okresný súd svoje rozhodnutie v tejto
časti dostatočne skutkovo ani právne nezdôvodnil, nevysvetlil, a to tak v skutkovej ako aj v právnej
rovine, ak priznal úroky z omeškania zo sumy 2.000,- Eur, ktorú predchádzajúcim rozsudkom č.k.

5Cb/72/2011-96 z 03. apríla 2012 právoplatne (vo výroku III.) zamietol. V tomto smere boli naplnené
podmienky pre rozhodnutie odvolacieho súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h), ods. 2 OSP.

Za opodstatnené bolo potrebné vyhodnotiť odvolacie dôvody žalovaného vo vzťahu k rozhodnutiu
okresného súdu o trovách konania, predovšetkým z dôvodu neúplných, čiastočne nesprávnych

skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci neaplikovaním aj ust. § 142 ods. 2
OSP vzhľadom na čiastočnú úspešnosť účastníkov v celom konaní a bez ďalšieho aplikáciou vyhl.
č. 655/2004 Z.z., ktorá je vykonávacím predpisom k zákonu č. 586/2003 Z.z. o advokácii. Okresný
súd sa však pred a pri aplikácii posledne uvedených právnych predpisov zjavne nezaoberal otázkouprávneho statusu advokáta žalobcu vo vzťahu k výkonu advokácie na území Slovenskej republiky,
a to vo vzťahu k zastupovaniu žalobcu v danom občianskom súdnom konaní a k uplatnenej výške
trov právneho zastúpenia. V tomto smere odvolací súd uvádza, že účelom advokácie je napomáhať

uplatňovaniu ústavných práv fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických
osôb a právnických osôb v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, so zákonmi a s
inými všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 1 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii, ďalej
len „zákon o advokácii“). Pod výkonom advokácie je treba rozumieť zastupovanie klientov v konaní pred
súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajoba v trestnom konaní, poskytovanie

právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych rozborov, správa majetku
klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu
(§ 1 ods. 2 zákona o advokácii). Právne služby na území Slovenskej republiky poskytujú advokáti,
ako aj ďalšie fyzické osoby a právnické osoby definované v zákone o advokácii za podmienok a
spôsobom ustanoveným týmto zákonom. Advokáti poskytujú iné služby v súlade s osobitnými predpismi
(§ 1 ods. 3 zákona o advokácii). Advokát je ten, kto je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie

Slovenská advokátska komora (§ 2 ods. 1 zákona o advokácii). Ďalšími osobami, ktoré v zmysle
zákona o advokácii vykonávajú advokáciu sú podľa § 30 citovaného zákona hosťujúci euroadvokát,
usadený euroadvokát, zahraničný advokát, medzinárodný advokát a zahraničné združenie, ktorých
právne postavenie je definované v zákone o advokácii. Z obsahu spisového materiálu bolo nepochybné,
že okresný súd pri rozhodovaní o trovách konania posúdil právne postavenie Mgr. Romana Keznikla

ako advokáta poskytujúceho právne služby v zmysle zákona o advokácii, na základe čoho rozhodol
o trovách právneho zastúpenia podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. Mgr. Roman Keznikl je zapísaný v
zozname advokátov Českej advokátskej komory; jeho pôsobenie na území Slovenskej republiky v
postavení advokáta je prípustné len pri splnení podmienok vyplývajúcich zo zákona o advokácii. Z
obsahu spisového materiálu nebolo možné zistiť, či Mgr. Keznikl je advokátom zapísaným v zozname

advokátov Slovenskej advokátskej komory, či je hosťujúcim euroadvokátom, usadeným euroadvokátom,
zahraničnýmadvokátom,čimedzinárodnýmadvokátom.Uvedenéneznamená,žeMgr.Kezniklnemohol
žalobcu v konaní kvalifikovane zastupovať, avšak pri rozhodovaní o náhrade trov konania nie je
prípustné aplikovať ustanovenia vyhl. č. 655/2004 Z.z. bez preukázania, že Mgr. Keznikl má oprávnenie
zastupovať v zmysle zákona o advokácii. K uvedenému odvolací súd dáva do pozornosti okresnému

súdu i judikatúru vyšších všeobecných súdov, napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
22. 9. 2010, sp. zn. 5 M Cdo 15/2009, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 2012,
sp. zn. 1 Obdo V/51/2011, či ústavného súdu, napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 435/2013 z 12. septembra 2013. Z uvedených dôvodov i v tejto časti došlo k zrušeniu
rozhodnutia o náhrade trov konania a k vráteniu predmetnej časti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Okresný súd v ďalšom konaní a pri novom rozhodovaní sa bude opätovne zaoberať zvyšným nárokom
žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 2.000,- Eur, ktorú okresný súd predchádzajúcim
rozsudkom č.l. 96 zamietol, predovšetkým z hľadiska vzniku a doby omeškania a bude sa tiež zaoberať
rozhodnutím o náhrade trov konania vo vzťahu k celému konaniu, a to tak prvostupňovému ako aj

odvolaciemu. Pritom zistí a vyhodnotí, či právny zástupca žalobcu, uvádzaný ako advokát so sídlom v
Českej republike, spĺňa podmienky pre možnosť prijímania náhrady trov právneho zastúpenia vo výške
v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo väzbe na zákon o advokácii. Až po zistení a vyhodnotení týchto
relevantných okolností, okresný súd znovu rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní za aplikácie
§ 157 ods. 2 OSP.

Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Vzhľadom na to, že
došlo k zrušeniu časti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a k vráteniu predmetnej časti na ďalšie
konanie s poukazom na § 224 ods. 3 OSP o trovách aj tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého

stupňa.

Toto rozhodnutie prijal odvolací súd v senáte hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(zák. č. 233/1995 Z.z.).