Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 16, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/129/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414208079
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6414208079.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a

členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobkyne: R. K., nar.
XX. XX. XXXX, bytom XXX XX K., F. XXX/XX, zastúpená splnomocnenou Advokátskou kanceláriou
JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom 040 01 Košice, Kuzmányho 29, IČO: 47 234 466, proti žalovanému:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 459,-
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom číslo
konania 10C/99/2014-114 zo dňa 30.01.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom číslo konania 10C/99/2014-114 zo dňa 30.01.2018 vo

výroku I. a v závislých výrokoch III. a IV. p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v
lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
458,- eur s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne z tejto sumy od 12.06.2014 do zaplatenia, všetko
v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, výrokom II. súd vo zvyšku žalobu zamietol, výrokom
III. rozhodol o trovách prvoinštančného konania a žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %. Výrokom IV. rozsudku súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny
poplatok zo žaloby vo výške 27,50 eur na účet súdu v stanovenej lehote. Súd v odôvodnení rozsudku
konštatoval skutkový a právny základ uplatneného nároku v zmysle žaloby, ktorou žiadala žalobkyňa
uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 459,- eur s úrokom z omeškania 8,25 % ročne z tejto
sumy od 12.06.2014 do zaplatenia, titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný sa
podľa tvrdenia žalobkyne bezdôvodne obohatil na jej úkor, keďže jej poskytol úver na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere zo dňa 29.07.2010, no zmluva neobsahovala zákonné náležitosti vyžadované

zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, konkrétne termín konečnej splatnosti úveru a
RPMN, v dôsledku čoho sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovanému
uhradila celkovo sumu 809,- eur, teda o 459,- eur viac, než mal žalovaný nárok, keďže predmetom
úverovej zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 350,- eur. Súd uplatnený nárok právne posúdil ako
zmluvu spotrebiteľskú podľa ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a jej obsah podrobil
prieskumu podľa osobitnej právnej normy upravujúcej spotrebiteľské úvery, s poukazom na ustanovenie
§ 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/ d/, § 9 ods. 2 písm. j/, f/ a i/ a § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z.

zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd po zhodnotení vykonaného dokazovania vyslovil, že vo vzťahu
k účelu zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z., ktorým je ochrana fyzickej osoby v prípade,
že koná v rámci svojej „neobchodnej“ činnosti, nebolo pre súd rozhodujúcim kritériom to, ako je fyzická
osoba v zmluve označená (či údajmi označujúcimi ju ako podnikateľa - najmä IČO-m, resp. údajom ozápise v príslušnom registri, alebo len svojim menom a priezviskom, bydliskom, dátumom narodenia
atď.) ale to, či právny úkon robila v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou alebo nie. Takisto nie
je úplne smerodajným to, či v zmluve sa nachádza osobitná deklarácia o tom, že sa úver poskytuje na

účely podnikania, keďže obzvlášť pri (spotrebiteľskom) úvere poskytovanom formou hotovostnej pôžičky
(ako v tomto prípade) veriteľ v podstate nemá možnosť nijako ovplyvniť skutočné použitie poskytnutých
prostriedkov na rozdiel od úveru v pravom zmysle slova, ktorým veriteľ neposkytuje finančné prostriedky
priamo dlžníkovi, ale v jeho prospech tretej osobe. Na základe výpovede žalobkyne, ktorej súd uveril,
nemal súd preukázané, že by uzavretie úverovej zmluvy súviselo s jej podnikateľskou činnosťou a že

by sa teda medzi účastníkmi jednalo o právny vzťah rýdzo obchodnoprávneho charakteru, vylučujúci
aplikáciu zákona o spotrebiteľských úveroch. Ako vyplynulo z výpovede žalobkyne, úver si nebrala kvôli
tomu, že by ho potrebovala pre svoju v podstate formálnu podnikateľskú (živnostenskú) činnosť, ktorú
mala len kvôli tomu, že takouto formou vykonávala prácu pre svojho „zamestnávateľa“. Úver brala na
účely nijako nesúvisiace s jej „podnikaním“, ale pre vlastné osobné potreby. Súd uviedol, že žalobkyňa
zmluvnú dokumentáciu nevyhotovovala, túto vypisoval pracovník žalovaného, pričom išlo o poskytnutie

finančných prostriedkov formou hotovosti a nie bezhotovostne na konkrétny účel. Preto všetko uvedené
vo svojom súhrne nijako nepoukazuje na to, že by uzavretie úverovej zmluvy malo v čase jej vzniku
evidentný súvis so živnosťou žalobkyne a to aj napriek tomu, že žalobkyňa bola v zmluve označená ako
podnikateľka - živnostníčka a podpísala aj zmluvné prehlásenie o tom, že úver je poskytnutý na výkon
podnikania. Súd v tejto súvislosti zdôraznil, že iniciatíva urobiť zo vznikajúceho právneho vzťahu vzťah

výsostne obchodnoprávny, vzišla zo strany žalovaného, ktorý vopred pripravil zmluvný formulár tak,
aby z formálneho hľadiska bolo možné usúdiť, že o spotrebiteľský vzťah sa nejedná. Súd poznamenal,
že bolo súdmi už viackrát judikované, že samotné označenie fyzickej osoby ako podnikateľa v zmluve
a zaškrtnutie políčka o úvere na účely podnikania, nevylučuje spotrebiteľský charakter úverového
vzťahu, lebo len tieto formálne údaje nedokazujú konkrétny súvis s podnikaním. Z uvedených dôvodov

tak súd mal za to, že žalobkyňa pri uzatvorení úverovej zmluvy vystupovala v pozícii spotrebiteľa,
žalovaný v pozícii veriteľa (dodávateľa) a na právny vzťah založený zmluvou o úvere sa vzťahuje právny
režim zákona o spotrebiteľských úveroch. Následne súd prvej inštancie skúmal obligatórne náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a mal za preukázané, že posudzovaná zmluva neobsahuje obligatórne
požadovanú náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch a to

údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Ak tento údaj v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje,
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa ustanovenia § 11 ods.
1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom do 01.01.2013). Pod hrozbou rovnakej
sankciesaakonáležitosťzmluvyospotrebiteľskomúverevyžadovalopodľaustanovenia§9ods.2písm.
f) tohto zákona aj uvedenie doby trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a

podľa § 9 ods. 2 písm. i) tohto zákona aj uvedenie úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Súd potom
zhrnul, že stranami uzavretá zmluva žiadnu z týchto náležitostí neobsahuje, nie je v nej uvedená RPMN,
doba trvania zmluvy, termín konečnej splatnosti úveru, ani úroková sadzba spotrebiteľského úveru
(zmluva obsahuje len sumu 346,- eur ako odplatu (poplatok) za poskytnutie úveru). Preto súd vyhodnotil
predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov a tak žalovaný mal nárok len na vrátenie poskytnutej

sumy úveru 350,- eur. Podľa predloženého prehľadu splátok mal súd preukázané, že žalobkyňa splatila
celý úver, celkovo žalovanému uhradila sumu 808,- eur a nie ako tvrdila celkovo 809,- eur. Pokiaľ teda
žalobkyňa zaplatila žalovanému viac než poskytnutých 350,- eur, čiastka uhradená ňou nad uvedenú
sumu predstavuje bezdôvodné obohatenie sa žalovaného na jej úkor podľa ustanovenia § 451 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Žalovaný sa vzhľadom na bezpoplatkovosť a bezúročnosť úverového vzťahu

na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil o sumu 458,- eur (808,- mínus 350,- eur) a túto je povinný
žalobkyni zaplatiť podľa ustanovenia § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vo zvyšku (ohľadne
sumy 1,- euro) súd žalobu zamietol. Ohľadom výšky úrokov z omeškania súd zdôvodnil ich priznanie
vzhľadom na to, že do omeškania so zaplatením sumy 458,- eur sa žalovaný dostal podľa ustanovenia
§ 563 Občianskeho zákonníka dňom nasledujúcim po uplynutí dňa 11.06.2014, určeného vo výzve na

dobrovoľné vrátenie tejto sumy, ktorá mu bola zaslaná právnym zástupcom žalobkyne e-mailom dňa
06.06.2014. Preto od nasledujúceho dňa 12.06.2014 má žalobkyňa nárok na úrok z omeškania až do
zaplatenia a to v zákonnej výške 8,15 % ročne (0,15 % ročne ako základná úroková sadzba ECB platná
ku dňu 12.06.2014 + 8 percentuálnych bodov) zo sumy 458,- eur až do zaplatenia. O trovách konania
súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku a nakoľko žalobkyňa bola

neúspešná len v pomerne nepatrnej časti, súd preto považoval za spravodlivé priznať jej plnú náhradu
trov konania voči neúspešnému žalovanému. Výrokom IV. súčasne súd vzhľadom na to, že žalobkyňa
bola ako spotrebiteľka v konaní od súdnych poplatkov oslobodená podľa § 4 ods. 2 písm. za) zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a súd jej žalobe takmer v plnom rozsahu vyhovel, uložil žalovanémuvzhľadom na tento výsledok povinnosť s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 2 cit. zákona zaplatiť súdny
poplatok zo žaloby vo výške 27,50 eur (6 % zo sumy 458,- Eur po jej zaokrúhlení v súlade s § 7 ods.
11 citovaného zákona).

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Z jeho
obsahu a dôvodov je zrejmé, že odvolateľ napáda rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd
žalobe vyhovel a v nadväznosti na tento meritórny výrok aj v závislých výrokoch III. a IV. rozsudku.
Namietal, že súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil najmä tým, že sa nevysporiadal

s argumentáciou žalovaného a len nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu, čím odňal žalovanému
možnosť konať pred súdom a taktiež súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a vec taktiež vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Súd nesprávne posúdil predmetný vzťah ako spotrebiteľský, pričom žalobca svojím podpisom potvrdil,
že peňažné prostriedky použije na účel podnikania, teda žalobca nemá postavenia spotrebiteľa a
predmetný vzťah nemožno subsumovať ako spotrebiteľský vzťah a „spornú“ zmluvu o úvere nemožno

považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. V
predmetnom prípade podľa názoru odvolateľa nemožno prisúdiť žalobcovi právny status spotrebiteľa
a teda súdom citované ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa sú neaplikovateľné. Táto zmluva
sa uzatvárala podľa ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva.
Žalobca vstúpil do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné

prostriedky použije na výkon podnikania a teda nie na svoju súkromnú potrebu, ktoré prehlásenie
žalobca vlastnoručne podpísal. Z vyššie uvedeného je možné posudzovať vzťah ako obchodnoprávny
a nie ako spotrebiteľský, nakoľko ide o zmluvný záväzok medzi dvomi podnikateľskými subjektmi.
Žalovaný poukázal na to, že disponuje vlastnoručne podpísaným prehlásením dlžníka, že finančné
prostriedkysúposkytnuténaúčelpodnikaniaatedadôkaznébremenovtomtosmerezaťažuježalobcua

ten relevantnými dôkazmi nevyvrátil tvrdenia žalovaného, ale len účelovo svojím vyjadrením tvrdí, že sa
jedná o spotrebiteľa, avšak takéto tvrdenia nenachádzajú žiadnu oporu v zákonoch alebo v dôkazných
prostriedkoch, pričom žalovaný predložil dostatočný dôkazný prostriedok a to vlastnoručne podpísané
prehlásenie žalobcu. Žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a súd sa len na základe
kritických vyjadrení žalobcu priklonil k jeho tvrdeniam. Žalovaný poukazuje na prostriedky procesného

útoku, ktoré jasne preukázal a to prehlásenie žalobcu, pričom žalobca ako prostriedok procesnej obrany
žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátil opak, pričom v tomto prípade je potrebné poukázať na
ustanovenie § 151 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne
nepoprela, sa považujú za nesporné. Žalovaný v odvolaní poukázal na ďalší dôkazný prostriedok
preukazujúci účel poskytnutia finančných prostriedkov na podnikanie a to žiadosť o úver. V predmetnej

žiadostižalobcadobrovoľneuvádzalskutočnostitýkajúcesaúčelu,naktorýsapeňažnéprostriedkymajú
použiť. Žalobca prehlásil a toto prehlásenie vlastnoručne v žiadosti o úver podpísal, že žiada finančné
prostriedky na výkon podnikania. Žalobca vo svojom podaní nepreukázal účel poskytnutia peňažných
prostriedkov (len účelovo tvrdil, že ich na účel podnikania nepoužil), ale žalovaný si dostatočne
splnil dôkaznú povinnosť, nakoľko predložil prehlásenie dlžníka (žalobcu) že finančne prostriedky

použije na účel podnikania. Žalovaný poukazuje na zákonnú zásadu koncentrácie konania a zásadu
hodnotenia dôkazov, ako aj zásadu rovnosti účastníkov konania. Žalovaný sa zároveň domnieva, že ide
o naplnenie čl. 5 CSP, teda o zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu. Žalovaný dôvodí,
že skutočnosť, že zmluva má povahu formulárovej (adhéznej) zmluvy, ešte samo o sebe nevytvára
predpoklad, že zmluvu je potrebné posudzovať ako spotrebiteľskú. Pod pojmom formulárová zmluva je

potrebné rozumieť zmluvu, ktorú používa dodávateľ, resp. podnikateľ v dvoch a viacerých prípadoch
a zväčša je vopred pripravená. Uvedený postup je súčasťou bežnej podnikateľskej praxe a má za
účel zjednodušiť kontraktačný proces a to aj pri uzavieraní zmlúv medzi podnikateľmi navzájom. Z
uvedeného vyplýva, že formulárová zmluva môže byť právnym dôvodom vzniku absolútneho obchodu
(zmluvy o úvere). Vzhľadom na vyššie uvedené považuje žalovaný tvrdenia žalobcu o tom, že pred

uzavretím Zmluva nebol dostatočne informovaný o význame jednotlivých ustanovení, za bezpredmetné.
Obzvlášť, ak to bol práve žalobca, kto inicioval uzavretie zmluvy v danej podobe tým, že dobrovoľne
uvádzal údaje týkajúce sa jeho podnikateľskej činnosti. Skutočnosť, že žalobca dodatočne došiel k
záveru, že je pre neho zmluva subjektívne nevýhodná, nemôže byť na ujmu žalovaného, ktorý konal
v dobrej viere, že žalobca má úmysel konať v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Žalovaný sa v

žiadnom prípade nestotožňuje a rázne odmieta tvrdenia, že účelovo obchádza ustanovenia chrániace
spotrebiteľov využívaním formálneho účelu zmluvy. Žalobca svojím prejavom vôle ovplyvňuje obsah
zmluvy prostredníctvom informácii dôležitých pre neho a jeho záväzok, ako výška úveru, o ktorú si
sám v žiadosti o úver požiadal, poplatok, ktorý sa vypočítava v závislosti od úveru, dobu splatnosti,ktorú si určí, v koľkých splátkach úver chce splatiť, dátum splatnosti splátky a v neposlednom rade aj
účel na základe ktorého použije finančné prostriedky určuje žalobca, pričom mal možnosť slobodnej
voľby uzavrieť so žalovaným zmluvu o úvere alebo zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Žalobca si zobral

predmetný úver na účel podnikania, peňažné prostriedky si prevzal a nemal proti tomu žiadne námietky.
Vzhľadom k tomu tvrdenie o obchádzaní zákona sú nedôvodné. Dôležité teda je, na aký účel bol úver
poskytnutý a nie na aký účel žalobca finančné prostriedky naozaj použil. Žalovaný nenesie povinnosť
preukazovať, či naozaj klient použije prostriedky na daný účel. Čo sa týka označenia dlžníka IČO-m aj
RČ, žalovaný uviedol, že sa jedná len o lepšiu identifikáciu dlžníka. Údaje o dlžníkovi sú v zmluve o

úvere v samostatnej kolónke, pričom je tam zrozumiteľne uvedené, ako sa dlžník identifikuje a tým je
obchodné meno, IČO, DIČ, miesto podnikania a zápis v živnostenskom registri. Odvolateľ potom zhrnul,
že nakoľko dlžník nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom.
Vzájomný právny vzťah účastníkov konania je teda obchodnoprávny a uplatnenie právnych noriem
s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je vôbec na mieste. Je teda bezpredmetné skúmať, či zmluva o
úvere obsahuje obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pretože nepomenovaná zmluva

podľa Obchodného zákonníka si vyžaduje dostatočné vymedzenie subjektov, teda zmluvných strán
a vymedzenie predmetu zmluvy, pričom Obchodný zákonník ani v ustanovení § 497 ako náležitosti
neuvádza RPMN. Z daného dôvodu nie je možné zmluvu považovať za bezpoplatkovú a bezúročnú.
V závere odvolania žalovaný na podporu svojich tvrdení citoval z viacerých rozhodnutí všeobecných
súdov. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu

zrušil a vec mu vrátil u na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného bol toho názoru, že žalovaný v odvolaní neuviedol
relevantné argumentácie, ktorými by spochybnil žalobcom prezentované skutočnosti v tomto sporovom
konaní. Žalovaný vo svojom odvolaní opätovne uviedol, že zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa

29.07.2010 nie je možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v Občianskom
zákonníku z dôvodu, že zmluvné strany v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej
aj ako „VPPÚ“) sa dohodli, že v zmysle § 262 ods.1 sa všetky právne vzťahy budú spravovať
Obchodným zákonníkom a táto zmluva sa uzatvára podľa § 269 ods. 2 ObZ ako nepomenovaná
zmluva. Žalobca s takýmto tvrdením žalovaného nesúhlasí a je presvedčený o tom, že predmetná

zmluva má všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy a ustanovenie vo VPPÚ je potrebné považovať za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá nebola individuálne dojednaná. Uvedené tvrdenie vyplýva
okrem iného z tej skutočnosti, že ide o zmluvu formulárovú, ktorú žalovaný dlhodobo a v mnohých
obdobných prípadoch uzatvára so spotrebiteľmi, pričom títo nemajú akúkoľvek možnosť ovplyvniť jej
obsah,prípadnezmeniťniektoréjejustanovenia.Navyšežalovanýpriuzatváranítakýchtoformulárových

zmlúv nedodržiava ustanovenia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa tým, že nedodržiava svoju
povinnosť poskytovať spotrebiteľovi informácie v dostatočnom predstihu pred samotným uzavretím
zmluvy o úvere (§ 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) resp. spotrebiteľa pri
podpise zmluvy náležite neinformuje o význame jednotlivých jej ustanovení a o tom, aký dopad budú
mať pre spotrebiteľa jednotlivé časti zmluvy, ktoré zástupca žalovaného sám vyplní a následne bez

poučenia predloží spotrebiteľovi na podpis. Vychádzajúc z podmienok uzavretia úverovej zmluvy č.
XXXXXXXXX je preukázateľné, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou a teda sa
riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
účinných v čase uzavretia zmluvy. Žalobca argumentuje, že posúdenie zmluvy z čisto formálneho
hľadiskatak,akotopožaduježalovaný,bymalozanásledokzvýhodneniesilnejšejzmluvnejstrany,ktorá

uzatvára takéto formulárové zmluvy so spotrebiteľmi pravidelne a svojim nepoctivým konaním sa snaží
využiť nevedomosť spotrebiteľa, resp. slabšie postavenie druhej zmluvnej strany na to, aby docielila
vyňatie uzatváraných zmlúv spod ochrany ustanovení zákonov na ochranu spotrebiteľa. Postupom,
ktorým by súd nepriznal žalobcovi postavenie spotrebiteľa, by došlo k priamemu nerešpektovaniu
samotného účelu uvedených zákonov, ktoré slúžia na ochranu spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch

z obdobných nevyvážených formulárových zmlúv. Žalobca okrem toho zdôraznil, že pri uzatváraní
predmetnej zmluvy nebol v postavení podnikateľa, ale bol podriadeným zamestnancom u svojho
zamestnávateľa T.R.. Týmto je vylúčené použitie ust. § 261 ods. 1 ObZ na predmetný záväzkový vzťah,
keďže zo zákona tento vzťah nespĺňa požadované podmienky v subjekte a v predmete záväzkového
vzťahu. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukázal na označenie žalobcu ako podnikateľa, žalobca namieta,

že priamo v zmluve je primárne označovaný rodným číslom, číslom občianskeho preukazu a trvalým
bydliskom, z čoho je možné vyvodiť, že ako zámerom žalobcu, tak aj zámerom žalovaného, bolo
uzavrieť zmluvu o spotrebiteľskom úvere, kde na jednej strane je právnická osoba ako poskytovateľ
úveru a na strane žiadateľa úveru je fyzická osoba. Sporná zmluva o úvere má povahu jednostrannejadhéznej zmluvy, ktorej obsah nenasvedčuje tomu, že by jej uzatvoreniu predchádzali nejaké rokovania
a úpravy obsahu zmluvy, ktoré sú prirodzenou súčasťou pri prijímaní návrhu/uzatváraní zmlúv medzi
podnikateľmi. Ak by sa mala zmluva uzatvárať medzi dvoma podnikateľmi, resp. mal byť braný úver

na účely podnikania, mal byť žalobca označený jednoznačne ako podnikateľský subjekt s uvedením
všetkýchúdajovpodnikateľskéhosubjektu,akoajkonkrétnehoúčelu,naakúčinnosťpodnikaniažalobcu
má byť úver poskytnutý a pri podpise mala byť uvedená pečiatka podnikateľského subjektu a podpis
osoby s uvedením kto koná v mene právnickej osoby a podpis samotného konateľa, tak ako je to
bežné v rámci obchodných stykov medzi podnikateľmi. Samotná forma na predtlačenom formulári

spolu so všeobecnými zmluvnými podmienkami svedčí o skutočnosti, že úverová zmluva uzatváraná
bez hlbšej vzájomnej súčinnosti zmluvných strán, z postavenia zmluvne nadriadeného subjektu voči
subjektu podriadenému, t.j. z postavenia dodávateľa voči spotrebiteľovi. Žalobca pred súdom jasne
uviedol, že finančné prostriedky mu boli vyplatene v hotovosti, ktoré potreboval na súkromné účely,
keďže v tom čase sa nachádzal v ťažkej finančnej situácii z dôvodu úmrtia otca. Žalobca poznamenal,
že tvrdenia žalovaného len umocňujú pocit, že žalovaný účelovo zavádza a snaží sa vyhnúť prijatiu

zodpovednosti za poskytované služby, ktoré nie sú v súlade so zákonom. Pokiaľ ide o osobitný
podpis žalobcu, ktorým podľa žalovaného vyjadril súhlas byť viazaný so zmluvnými podmienkami
vo VPPÚ, t. j. aj s touto neprijateľnou zmluvnou podmienkou, žalobca zdôraznil, že nemohol vedieť
bez príslušného vzdelania následok podpísania takejto zmluvy. Navyše, uvedená zmluvná podmienka
nebola individuálne dojednaná, ani zrozumiteľným spôsobom prezentovaná žalobcovi pri uzatváraní

zmluvy, jednoducho žalobca s dobrou vierou podpísal a súhlasil so všetkými podmienkami, ktoré mu
boli predložené zástupcom žalovaného, aby získal finančné prostriedky od žalovaného. Aj zaškrtnutie
políčka účelu použitia finančných prostriedkov bolo na podnet zástupcu žalovaného, ktorý vôbec
nepoučil žalobcu o účelu tejto časti v predmetnej zmluve. Žalobca to vôbec nepovažoval za vážne
vybratie niektorého z ponúkaných účelov a ľahostajne sa spoliehal na pokyny zástupcu žalovaného,

ktorý prezentoval účel využitia finančných prostriedkov ako okrajovú súčasť zmluvy bez výrazných
následkov vybratia ktoréhokoľvek políčka. Nekorektné správanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy
malo jasný cieľ, a to aplikáciu obchodnoprávnych ustanovení na predmetný právny vzťah medzi
žalobcom a žalovaným. Na podporu svojho stanoviska žalobca v závere vyjadrenia k odvolaniu
žalovaného citoval z viacerých rozhodnutí všeobecných súdov. Samotná formulárová (adhézna) zmluva

o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzavrel žalobca so žalovaným, neobsahuje hneď niekoľko obligatórnych
náležitostí vyžadovaných zákonom o spotrebiteľských úveroch. Zároveň sa žalobca plne stotožňuje s
odôvodnením prvostupňového súdu o tom, že uvedené náležitosti zmluvy musia byť obsiahnuté priamo
v obsahu zmluvy. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch absencia týchto
náležitostí v spotrebiteľskej zmluve má za následok bezúročný a bezpoplatkový charakter takéhoto

úveru. V zmysle toho žalovaný nemal nárok na prijatie sumy od žalobcu, ktorá prevyšovala istinu
poskytnutého úveru a preto žalobca navrhuje, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie
a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalovaný reagoval na vyjadrenie žalobcu len v stručnosti a má za to, že sa dostatočne vyjadril ku

všetkým relevantným skutočnostiam prostredníctvom svojho odvolania zo dňa 16.03.2018, na ktorom
trvá v celom rozsahu. Nakoľko žalobca vo svojom vyjadrení neuvádza žiadne nové skutočnosti, žalovaný
považuje obsah svojho odvolania za dostačujúci.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného
súdu vo výroku I. a v závislých výrokoch III. a IV. podľa ustanovenia podľa ustanovenia § 387 ods. 1
a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

6. Žalobca si žalobou datovanou dňa 12.06.2014 uplatnil voči žalovanému nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia v sume 459 eur spolu s príslušenstvom, ku ktorému malo dôjsť na tom
skutkovom základe, že uzatváral so žalovaným Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 29.07.2010,
pričom v žalobe tvrdil, že predmetná zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle ustanovenia
§ 9 ods. 2 písm. f/ a j/ zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (konkrétne neuvedenie doby

trvania a termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a ročnej percentuálnej miery nákladov),
v dôsledku čoho sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov v súlade s ustanovením § 11 ods. 1
písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a preto pokiaľ žalovanému vznikol nárok
len na vrátenie poskytnutej istiny - úveru vo výške 350 eur bez úrokov a poplatkov, pokiaľ zaplatil žalobcažalovanému na jeho účet sumu vo výške 809 eur, zaplatil žalovanému navyše 459 eur, o ktorú čiastku
sa žalovaný mal na úkor žalobcu bezdôvodne obohatiť.

7. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vo veci najmä oboznámením sa s predloženými listinnými
dôkazmi - Zmluvou o úvere zo dňa 29.07.2010, prehľadom splátok a úhrad žalobkyne, výsluchom
žalobkyne, výpisom zo živnostenského registra žalobkyne, vyjadreniami strán sporu, ako aj ostatnými
listinnými dôkazmi založenými v spisovom materiáli a po ich zvážení a vyhodnotení následne na
podklade takto zisteného skutkového stavu zaujal právne stanovisko obsiahnuté v rozsudku, ktorým

súd meritórne rozhodol. Je potrebné zdôrazniť, že žalovaný, ako odvolateľ, pokiaľ predložil až v
odvolacom konaní ako nový listinný dôkaz Žiadosť o poskytnutie úveru, v ktorej je obsiahnutá kolonka
- prehlásenie o účele poskytnutia úveru na výkon podnikania, ktorý je podpísaný žalobkyňou, nemožno
tento dôkaz hodnotiť ako doplnenie dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 384 ods. 2
a 3 Civilného sporového poriadku o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť prezentované
v prvoinštančnom konaní. Tento listinný dôkaz mal žalovaný celkom zjavne k dispozícii aj v štádiu

prvoinštančného konania a mal tak povinnosť v rámci procesnej obrany tento dôkazný prostriedok
súdu predložiť. Ide celkom zjavne o novotu v odvolacom konaní, ktorú však nemožno v odvolacom
konaní použiť, nakoľko nie sú naplnené zákonné podmienky pre pripustenie novoty v odvolacom konaní
podľa ustanovenia § 366 Civilného sporového poriadku. Odvolací súd však poznamenáva, že ohľadom
deklarovaného účelu poskytnutia úveru osobitne podpísaného dlžníčkou - spotrebiteľkou, súd prvej

inštancie zaujal stanovisko, pretože toto prehlásenie je obsiahnuté aj priamo v texte zmluvy o úvere.

8. Odvolací súd, po preskúmaní veci, sa v celom rozsahu stotožnil s odvolaním napadnutým rozsudkom
súdu prvej inštancie. V predmetnej veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali
správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, dostatočne zistil skutkový stav veci a mal spoľahlivé a

dostatočné podklady pre rozhodnutie o merite veci. Dôvody, pre ktoré súd rozhodol tak, ako vyplýva z
výrokovej časti rozsudku, súd správne konštatoval v odôvodnení rozsudku. S týmito dôvodmi sa v celom
rozsahu stotožňuje aj odvolací súd.

9. Žalovaný aj v štádiu odvolacieho konania naďalej zotrváva na svojom stanovisku, že na zmluvu o

úvere je nutné aplikovať výlučne právnu úpravu Obchodného zákonníka, pretože si zmluvné strany
vo Všeobecných obchodných podmienkach poskytnutia úveru vymienili v zmysle ustanovenia § 262
ods. 1 Obchodného zákonníka, že uzatvárajú podľa ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka
nepomenovanú zmluvu a to najmä vzhľadom na označenie žalobkyne- dlžníky. Takáto argumentácia
však nemá zákonnú oporu.

10. Súd prvej inštancie sa správne v odôvodnení rozsudku zameral predovšetkým na právne posúdenie
základného zmluvného vzťahu, z ktorého uplatnený nárok vzišiel a taktiež pomerne obšírne a
argumentačne presvedčivo sa vysporiadal s otázkou právneho posúdenia zmluvy o úvere.

11. Vychádzajúc z ustanovenia § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej
Občiansky zákonník), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

12. Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.05.2014, ustanovenia

o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.
Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto
ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy
prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy

obchodného práva.

13.Podľaustanovenia §54ods.2Občianskehozákonníka,vpochybnostiachoobsahuspotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

14. Odvolací súd sa tak predovšetkým vysporiadal s argumentáciou žalovaného, ktorý argumentuje,
že právny režim, ako aj práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy o úvere, sa spravujú
výlučne ustanoveniami Obchodného zákonníka, vzhľadom k dojednaniu právneho režimu Obchodného
zákonníka a vzhľadom k tomu, že dlžníčka je v zmluve o úvere označená ako podnikateľský subjekt.Odvolací súd poznamenáva, že na tento argument, a to vzhľadom na citované zákonné ustanovenie
§ 52 ods. 2 vety tretej Občianskeho zákonníka, nemožno prihliadnuť. Z uvedeného zákonného
ustanovenia (v znení účinnom od 1. mája 2014) vyplýva, že spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere

predurčuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými
zmluvným podmienkami, i keď ide o absolútny obchod v zmysle Obchodného zákonníka. Odvolací súd v
súvislostisaplikácioupredmetnéhozákonnéhoustanoveniapoukazujenazáveryobsiahnutévrozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21. apríla 2015 (zhodne však aj
v rozhodnutiach NS SR č. 3M Cdo 9/2014 a sp. zn. 3MCdo 12/2014), ktorý vyslovil, že ustanovenie § 52

ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali
použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto
zákonného ustanovenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom rozhodnutí vyslovil, že aj keď
toto zákonné ustanovenie nadobudlo účinnosť 1. mája 2014, právny predpis, ktorého je súčasťou, nemá
prechodné ustanovenia týkajúce sa tejto novely a preto ich účinnosť sa vzťahuje aj na právne vzťahy

založené pred dňom účinnosti tohto zákonného ustanovenia.

15. Odvolací súd v súvislosti s problematikou spätnej aplikácie neskoršej právnej úpravy prijatej do
Občianskeho zákonníka novelou č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 01.05.2015 poznamenáva, že pokiaľ
už vyslovil právny názor Najvyšší súd SR v tejto otázke a pokiaľ tieto rozhodnutia a vyslovené názory

Najvyššieho súdu SR neboli doposiaľ žiadnym zákonným spôsobom spochybnené, je odvolací súd
povinný na ne prihliadať a pri rozhodovaní tieto závery a vyslovený právny názor Najvyššieho súdu SR
rešpektovať.

16. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva

bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Lex generalis spotrebiteľa
definuje v ustanovení § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého spotrebiteľ je fyzická
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti; teda, je možné konštatovať, že právna úprava spotrebiteľskej
zmluvy obsiahnutá v Občianskom zákonníku definuje pojem „spotrebiteľ“ podstatne širšie oproti legálnej

definícii tohto subjektu v lex specialis v Zákone o spotrebiteľských úveroch. Nakoľko nebolo preukázané,
že dlžníčka v danej veci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (čo nemožno zamieňať s deklarovaným
účelom poskytnutia úveru), je možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať aj daný zmluvný
vzťah medzi dodávateľom - žalovaným a žalobkyňou - dlžníčkou za spotrebiteľský vzťah v zmysle

ustanovení Občianskeho zákonníka. Na tomto závere nič nemení ani označenie dlžníka v zmluve o
úvere identifikačnými znakmi pre podnikateľa - obchodným menom, sídlom či miestom podnikania,
identifikačným číslom a číslom zápisu v živnostenskej registrácie, pretože v texte zmluvy o úvere
je dlžníčka súčasne označená aj identifikačnými znakmi typickými pre fyzické osoby - nepodnikateľa
a to menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu, z ktorých je

zrejmé, že ide o fyzickú osobu nekonajúcu pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti. Odvolací súd poznamenáva, že bol to práve veriteľ, ktorý koncipoval obsah
formulára pripravenej zmluvy o úvere a následne do ktorého potom obchodný zástupca alebo pracovník
žalovaného vypisoval údaje obsiahnuté v zmluve. Pokiaľ by žalobkyňa - dlžníčka vystupovala v
zmluvnomvzťahuakopodnikateľka/živnostníčkaakonajúcavrámcisvojejpodnikateľskej/živnostenskej

činnosti, odvolací súd len logicky vyvodzuje, že nemal by tak žalovaný žiaden dôvod označiť ju v zmluve
o úvere aj identifikačnými znakmi fyzickej osoby - nepodnikateľom. Pokiaľ tak sám žalovaný svojim
nejasným a duplicitným označením druhej zmluvnej strany ako podnikateľa, no súčasne aj ako fyzickej
osobysámspôsobilnejasnosťvprávnompostavenídlžníka,ktorejnejasnostisadaloprehľadnezabrániť
jednoznačným a pochybnosti nevzbudzujúcim spôsobom označenia dlžníka buď ako podnikateľa, alebo

ako fyzickej osoby, je potom nutné v pochybnostiach v obsahu zmluvy prihliadnuť na výklad tejto
nejasnosti v prospech spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd v
súvislosti s uvedením účelu poskytnutia úveru na výkon podnikania, deklarovaný priamo v zmluve o
úvere,konštatuje,ževpriebehukonaniasažalobkynipodarilohodnovernespochybniťposkytnutieúveru
na výkon podnikania s tým, že nešlo o prejav jej slobodnej vôle a čo je podstatné, takéto prehlásenie,

respektíve deklarovanie v zmluve, odporovalo okolnostiam, za ktorých sa úver poskytoval a jej osobným
pomerom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie správne zameral dokazovanie v
tomto smere. Z výpovede žalobkyne na pojednávaní konanom pred okresným súdom táto jednoznačne
upresnila, že síce v období podania žiadosti o úvere mala súbežne aj živnostenské oprávnenie (čo malsúd osvedčené listinným dôkazom), avšak dôležité je, že uzavretie úverovej zmluvy nijako nesúviselo
s jej podnikateľskou činnosťou. Ako vyplynulo z výpovede žalobkyne, úver si nebrala kvôli tomu, že
by ho potrebovala pre svoju v podstate formálnu podnikateľskú (živnostenskú) činnosť, ktorú mala

len kvôli tomu, že takouto formou vykonávala prácu pre svojho „zamestnávateľa“. U zamestnávateľa
nepotrebovala si nič „zariaďovať“, ani kupovať, „iba tam pracovala, za čo jej bola vyplácaná mzda“.
Uviedla, že úver brala pre vlastné osobné potreby, z dôvodu úmrtia v rodine a s tým spojenými zvýšenými
finančnými nákladmi, uviedla, že „proste peniaze jej chýbali“. Žalobkyňa tvrdila pri svojej výpovedi, že
takto to aj povedala zástupkyni, ktorá „jej robila zmluvu“, že na čo tie peniaze potrebuje, ale čo ona

uviedla v zmluve, to už nevie. Odvolací súd poznamenáva, že sú mu aj z vlastnej rozhodovacej činnosti
a z iných sporov, v ktorých boli ako svedkovia vypočutí obchodní zástupcovia žalovaného, známe
praktiky žalovaného, ktorý bežných spotrebiteľov, spravidla dôchodcov, nezamestnaných, poberateľov
invalidných dôchodkov alebo bežných zamestnancov označovali v zmluvách o úvere ako podnikateľov,
s deklarovaným účelom poskytnutia úveru údajne na výkon podnikania, povolania či zamestnania. Vo
viacerých konaniach, v ktorých boli obchodní zástupcovia žalovaného súdmi vypočutí k okolnostiam

a priebehu kontraktačného procesu, obchodní zástupcovia žalovaného uviedli, že sú inštruovaní, aby
všetkým spotrebiteľom bez rozdielu „krížikovali“ taký účel, aby sa obišiel Zákon o spotrebiteľských
úveroch, aj celá právna úprava na ochranu spotrebiteľa a aby sa dosiahlo neposkytnutie právnej
ochrany zo strany súdov. S prihliadnutím na značný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia
zmluvy, má v prípade pochybnosti dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru

zmluvydodávateľspôsobomnevzbudzujúcimodôvodnenépochybnosti.Okremužspomínanejvýpovedi
žalobkyne a zo zákona nutnosti prihliadať na výklad pochybného obsahu zmluvy jednoznačne v
prospech spotrebiteľa, odvolací súd priznáva silnú argumentačnú logiku aj vyjadreniam právneho
zástupcu žalobkyne k odvolaniu žalovaného, ktorý poukázal na to, že ak by sa mala zmluva uzatvárať
medzi dvoma podnikateľmi, resp. mal byť braný úver na účely podnikania, mal byť žalobca označený

jednoznačne ako podnikateľský subjekt s uvedením všetkých údajov podnikateľského subjektu a pri
podpise mala byť uvedená pečiatka živnostníka s podpisom konajúceho živnostníka tak, ako je to bežné
v rámci obchodných stykov medzi podnikateľmi.

17. Zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 29.07.2010 tak bol vzhľadom na duplicitné a

nejednoznačné označenie dlžníka a pri nutnosti rešpektovania zákonnej úpravy ustanovenia § 52 ods.
2 a § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka založený spotrebiteľský vzťah, na ktorý je nutné aplikovať
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov
a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení
Obchodného zákonníka. Okrem Občianskeho zákonníka je z obsahu predmetnej zmluvy o úvere zrejmé,

že na daný vzťah je okrem lex generalis nutné aplikovať aj ustanovenia osobitnej právnej normy a to
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia
danej zmluvy o úvere. Zákon o spotrebiteľskom úvere upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je
úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo zamestnania či povolania. Lex
specialis v konkrétnom prípade upravuje osobitne predovšetkým obligatórne náležitosti úverovej zmluvy,

ktorá má povahu spotrebiteľského úveru.

18. Pokiaľ sa teda žalobcovi v konaní podarilo vyvrátiť údaj obsiahnutý v zmluve o úvere, ktorý by
inak vylučoval právnu úpravu osobitnej právnej normy, okresný súd tak správne venoval pozornosť
skúmaniu zmluvných podmienok a obsahových náležitostí posudzovanej úverovej zmluvy z hľadísk a

kritérií spotrebiteľského práva a to najmä v kontexte obligatórnych zákonných požiadaviek obsahových
náležitostí spotrebiteľského úveru vyplývajúcich z osobitnej právnej úpravy spotrebiteľských úverov -
zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia konkrétnej zmluvy.
Z obsahu zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 29.07.2010 potom súd prvej inštancie správne
konštatoval, že neobsahuje viaceré obligatórne náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/,

i/ a j/ zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (konkrétne neuvedenie doby trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a ročnej percentuálnej miery nákladov),
v dôsledku čoho sa úver podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Preto pokiaľ žalovanému vznikol nárok len na vrátenie poskytnutej istiny - úveru vo výške
350 eur bez úrokov a poplatkov, pokiaľ bolo preukázané, že zaplatila žalobkyňa žalovanému na jeho

účet sumu vo výške 808 eur, zaplatila žalovanému o 458 eur viac, než na čo mu vznikol zákonný
nárok a o ktorú čiastku sa žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil. Súd prvej inštancie preto
vecne správne rozhodol, keď uložil žalovanému s poukazom na ustanovenie § 451 ods. 1 Občianskehozákonníka povinnosť bezdôvodné obohatenie v tejto sume žalobkyni spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,15 % ročne z tejto sumy od 12.06.2014 do zaplatenia vrátiť.

19. Ďalšou odvolacou námietkou žalovaného bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
nepreskúmateľné. Je potrebné uviesť, že ani táto odvolacia námietka nemá, s poukazom na konkrétne
odôvodnenie napadnutého rozsudku, svoje opodstatnenie. Právo na určitú kvalitu súdneho konania,
ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z
aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z

rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a
odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006) a tak nepochybne právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté

v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by
mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú
presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku

ktorým na základe týchto premís súd dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné,
racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne
vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na
spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú zásadný význam pre rozhodnutie
(I. ÚS46/05, II. ÚS 76/07). S poukazom na uvedené odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej
inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí a preto ho nemožno považovať
za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia.
Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich

zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú a aj právnu presvedčivosť. Súd jasne a dostatočne vysvetlil
právne dôvody, pre ktoré žalobe o vydanie nezdôvodneného obohatenia vyhovel a svoje rozhodnutie
odôvodnil presvedčivo a zrozumiteľne.

20. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie

meritórne rozhodol, boli vecne správne. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním
napadnutommeritórnomvýrokuI.,akoajodmeritórnehovýroku závislýchvýrokuonáhradetrovkonania
III. a IV., podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods.

1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 CSP) a
vyslovil, že žalovaný, ako procesne neúspešná strana sporu, je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej
inštancierozhodneoichvýške,vsúladesustanovením§262ods.2CSP,poprávoplatnostirozhodnutia,
ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).