Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, June 13, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/162/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315212850
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2315212850.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.
MartinaValentováaMgr.LuciaMizerová,vprávnejvecižalobcu:Československáobchodnábanka,a.s.,
so sídlom Bratislava, Michalská 18, IČO: 36 854 140, zastúpenému spoločnosťou: Malata, Pružinský,
Hegedüš & Partners, s.r.o., so sídlom Bratislava, Prievozská 4/B, IČO: 47 239 921, proti žalovanému:
T. X., nar. XX.X.XXXX, bytom U., W. XXXX/X, zastúpenému splnomocnenkyňou: W. D., bytom X. -

G., R. XXX/X, o zaplatenie 28.503,26 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Galanta č.k. 8C/365/2015-327 zo dňa 25.4.2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec v r a c i a súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Výrokom napadnutého rozsudku súd prvej inštancie rozhodol nasledovne:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 17 406,85 euro spolu s úrokom vo výške 6,93% ročne zo sumy
5038,81 euro od 20.1.2015 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50% ročne zo sumy
11 850,39 euro od 20.1.2015 do zaplatenia všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 11 096,41 euro spolu s úrokom vo výške 5,20% ročne zo sumy
9002,20 euro od 20.1.2015 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50% ročne zo sumy
9954,25 euro od 2.1.2015 do zaplatenia všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. I

II. Súd vzájomnú žalobu žalovaného voči žalobcovi zamieta. IV. Žalobca má voči žalovanému právo na
náhradu trov konania vo výške 100%.“

2. Súd vec právne odôvodnil aplikáciou ust. § 261 ods. 3 písm. d), § 397, § 497, § 499, § 502, § 506
Obchodného zákonníka, ust. § 37, § 552 Občianskeho zákonníka, s použitím ust. § 1 ods. 2 písm. e)
zák. č. 258/2001 Z.z. účinného do 10.6.2010 aj § 1 ods. 3 a zák. č. 129/2010 Z.z. účinného od 11.6.2010

o spotrebiteľských úveroch, § 27 ods. 1 zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách, s použitím
procesných ust. § 147, § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 a 2 CSP.

3. Súd prvej inštancie pritom vychádzal zo skutkových zistení ako mu vyplynuli z vykonaného
dokazovania, že dňa 23.3.2007 sporové strany uzavreli úverovú zmluvu 051693 - ďalej úver 1., kde
žalobca v postavení veriteľa poskytol žalovanému v postavení dlžníka úver vo výške 1.500.000,- Sk

(49.790,88 Eur) na kúpu nehnuteľnosti - označeného bytu, pričom žalovaný sa zaviazal úver zaplatiť
najneskôr do 30 rokov od termínu jeho dočerpania, v pravidelných mesačných anuitných splátkach
vo výške 308,52 Eur splatných k 5. dňu v mesiaci, pričom strany v zmluve dohodli, že úver sa úročí
úrokovou sadzbou 6,31%, ktorá bola neskôr zmenená na 6,93%. Dňa 28.5.2010 sa stal súčasťou zmluvy
dodatok, na základe ktorého bol žalovanému povolený dočasný odklad splátok. Žalobca ako záložný
veriteľ a žalovaný ako záložný dlžník uzavreli dňa 23.3.2007 zmluvu o zriadení záložného práva k

predmetnej nehnuteľnosti v prospech žalobcu na zabezpečene všetkých pohľadávok vyplývajúcich zo
zmluvy 1. Žalovaný nedodržal platobnú disciplínu, na základe čoho žalobca vyhlásil predčasnú splatnosťúveru ku dňu 20.8.2013. Dňa 20.7.2008 uzatvorili sporové strany úverovú zmluvu č. 078203 - úver
2., kde žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 300.000,- Sk (9.958,18 Eur), pričom časť úveru
vo výške 120.000,- Sk sa použila bez uvedenia účelu a časť vo výške 180.000,- Sk na rekonštrukciu

dotknutej nehnuteľnosti - predmetného bytu. Žalovaný za zaviazal úver 2. zaplatiť najneskôr do 25
rokov od termínu jeho dočerpania, v pravidelných mesačných splátkach 62,29 Eur splatných k 15.
dňu v mesiaci, pričom strany dohodli úrokovú sadzbu 5,69% ročne, ktorá bola neskôr zmenená na
5,20% ročne. I v súvislosti s touto zmluvou o úvere zmluvné strany uzavreli dňa 2.7.2008 zmluvu o
zriadení záložného práva k predmetnej nehnuteľnosti. Ani v tomto prípade žalovaný nedodržal platobnú

disciplínu, v dôsledku čoho žalobcu vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 15.8.2013. Vzhľadom na
to, že ani po zosplatnení úverov nedošlo k uspokojeniu pohľadávky žalobcu, došlo k výkonu záložného
práva dražbou nehnuteľnosti, ktorá sa konala 21.10.2014 podľa zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných
dražbách. Dražbou bol dosiahnutý výťažok predaja 46.200,- Eur, náklady dražby činili 2.209,63 Eur,
pohľadávkaprednostnéhozáložnéhoveriteľabolavovýške1.191,39Eurauspokojenienárokovžalobcu
zo zmluvy 1. a 2. bolo vo výške 42.798,98 Eur. Pohľadávka žalobcu ku dňu 19.1.2015 voči žalovanému

zo zmluvy č. 1 pozostávala z istiny vo výške 5.038,81 Eur, z riadneho úroku vo výške 6.445,83 Eur,
úroku z omeškania vo výške 5.556,46 Eur, z neuhradených poplatkov vo výške 365,75 Eur. Pohľadávka
žalobcu ku dňu 19.1.2015 voči žalovanému Zmluvy č. 2 pozostávala z istiny vo výške 9.002,20 Eur,
riadneho úroku vo výške 852,59 Eur, úroku z omeškania vo výške 1142,16 Eur, z neuhradených
poplatkov vo výške 99,46 Eur. Pohľadávka žalobcu voči žalovanému z Úverovej zmluvy č. 1 ku dňu

19.1.2015 predstavovala sumu 17.406,85 Eur a z Úverovej zmluvy č. 2 predstavovala sumu 11.096,41
Eur. Na základe dohody zmluvných strán v zmluvách 1, 2 bolo zakotvené podľa čl. IX bod 4, že v prípade
ak si žalovaný neplní svoje povinnosti vyplývajúce zo zmlúv, žalobca má nárok na úrok z omeškania vo
výške 8,5% ročne z dlžnej sumy.

4. Súd prvej inštancie ustálil, že s poukazom na kogentné ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného
zákonníka sa zmluva o úvere spravuje ustanovením Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu
účastníkov konania, pretože sa jedná o tzv. absolútny obchod.

5. Žalovanému bol poskytnutý hypotekárny úver vo výške niekoľkonásobne vyššej ako je suma 20.000,-

Eur, na ktorý sa nevzťahuje zák. č. 258/2001 Z.z. s poukazom na znenie jeho ust. § 1 ods. 2 písm.
e), súd preto uzavrel, že hypotekárny úver nie je spotrebiteľským úverom, čím bolo vyvrátené tvrdenie
žalovaného.

6. V ďalšom prvoinštančný súd riešil námietku premlčania žalovaného dlhu, vznesenú žalovaným,

pričom odkázal na ust. § 397 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je všeobecná premlčacia doba
4 roky. Žalovaný pritom vzniesol námietku premlčania ku dňu poslednej zosplatnenej splátky istiny
7.4.2010, pričom žaloba bola podaná na súd 22.5.2015. Súd vychádzal zo záveru, že pokiaľ v úverovej
zmluve bolo dohodnuté splácanie úveru v splátkach, nejde o čiastkové plnenie podľa § 392 Obchodného
zákonníka, ale o jedno plnenie, ktorého úhrada bola dohodnutá v splátkach, pričom odkázal na rozsudok

NS SR sp. zn. 4Obo 54/2007. Ak sa pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku stane splatný celý
záväzok, plynie premlčacia lehota od splatnosti celého nesplneného záväzku, premlčacia doba začína
plynúť po lehote splatnosti celého úveru. Predčasná splatnosť úveru na základe zmluvy 1. bola ku dňu
20.8.2013 a na základe zmluvy 2. ku dňu 15.8.2013. Odvtedy sa podľa prvoinštančného súdu počíta 4-
ročná premlčacia doba, pričom žaloba bola podaná dňa 22.5.2015, teda v lehote a nárok žalobcu nie

je premlčaný.

7. K námietke žalovaného, že žalobca nemá nárok na zaplatenie žalovanej sumy, nakoľko jeho
pohľadávka bola zabezpečená záložným právom k nehnuteľnosti, z ktorého mali byť uspokojené všetky
jeho pohľadávky a nad rámec zálohu si žalobca nemôže uplatňovať svoje právo, súd poukázal na

ust. § 27 ods. 1 zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách, v zmysle ktorého ku dňu zaplatenia
ceny dosiahnutej vydražením vydražiteľom, zaniká pohľadávka veriteľa v rozsahu uspokojenia veriteľa z
výťažku dražby. Výťažkom dražby bol žalobca uspokojený v sume 42.798,98 Eur, teda v tomto rozsahu
jeho pohľadávka zanikla a žalobca má naďalej nárok na zaplatenie pohľadávky, ktorá prevyšuje túto
sumu.

8. K tvrdeniu žalovaného, že predmetné úverové zmluvy sú ako právne úkony neplatné pre rozpor s ust.
§ 37 Občianskeho zákonníka z dôvodu nedostatku vážnosti, súd poukázal na to, že z obsahu konania
žalovaného jednoznačne vyplýva, že si hodlal kúpiť nehnuteľnosť a za tým účelom navštívil banku.Na pojednávaní prvoinštančného súdu sám uviedol: „Keď som išiel do banky pýtať úver, nemal som
ani cent“. Konanie žalovaného bolo teda vopred premyslené a podriaďovalo sa tomu, že chcel kúpiť
nehnuteľnosť, v žiadnom prípade nemohlo ísť o nedostatok vážnosti pri uzatváraní právneho úkonu.

Žalovaný pri uzatváraní úverových zmlúv nekonal ani v tiesni, ani za nápadne nevýhodných podmienok,
nebol na neho činený nátlak, ani fyzické či psychické donútenie.

9. Pokiaľ žalovaný namietal neplatnosť zosplatnenia úveru, keďže oznámenie k úveru 2. o zosplatnení
neprevzal, táto listina bola uložená na pošte dňa 10.9.2013 a vrátená odosielateľovi, súd iba stroho

skonštatoval, že „má sa za to, že uvedená listina, aj keď nebola prevzatá, fikciou bola doručená a
námietka žalovaného ani v tomto ohľade neobstojí“.

10. K výške pohľadávky súd odkázal na genézu platieb žalovaného s uvedením prijatej platby, čerpania
úroku z omeškania a poplatkov na č.l. 112 až 213 spisu.

11. K námietke žalovaného, že zmluvy o úveroch 1. a 2. boli vopred pripravené a žalovaný nemohol
ovplyvniť ich obsah a jedná sa o formulárovú zmluvu, súd uviedol, že činnosť žalobcu a teda aj
poskytovanie úverov je pod kontrolou NBS. Súd podrobil kontrole jednotlivé zmluvné podmienky
uvedené v zmluve a skonštatoval, že v zmluve sa nenachádzajú neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré
by spôsobovali nerovnováhu jednotlivých zmluvných strán. Žalovaný uviedol, že zmluva je nečitateľná,

nakoľko je vytlačená menším písmom ako 1,9 mm a preto je neplatná, avšak predmetné zmluvy o úvere
boli uzatvorené v roku 2007, kedy sa nepredpisovala veľkosť písma, ktorá bola stanovená až nariadením
vlády účinným od 1.1.2015.

12. Následne súd podanie žalovaného z 25.9.2016 (na č.l. 279 a.n. spisu) hodnotil ako vzájomnú žalobu

podľa § 147 CSP a vzhľadom na odôvodnenie rozsudku (bez ďalšieho) vzájomnú žalobu žalovaného
zamietol.

13. O náhrade trov konania súd rozhodol s použitím § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 a 2 CSP, a keďže mal
žalobcavsporeplnýúspech,priznalmuprávovočižalovanémunanáhradutrovkonaniavovýške100%.

14. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho zastúpenia odvolanie
žalovaný s odkazom na odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) CSP,
ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Argumentoval tým, že súd prvej inštancie rozsudkom priznal nárok

žalobcovi bez právneho dôvodu a úžeru, čo je v rozpore s princípmi právneho a demokratického štátu,
v rozpore s verejným poriadkom a Ústavou SR, aj s únijným právom.

15. Ako prvé namietal, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný, keďže zmluvu o poskytnutí úveru
uzavrel s Československou obchodní bankou, a.s., pobočka zahraničnej banky SR, IČO: 38 105 066,

so sídlom Michalská 18, 815 63 Bratislava a žalobcom je Československá obchodná banka, a.s., IČO:
36 854 140, so sídlom tamtiež. Súd mal pritom vecnú legitimáciu skúmať aj bez návrhu aj v prípade,
že ju žiadna zo strán nenamietla. Ďalej odvolateľ namietlal, že plná moc pre konanie nebola podpísaná
štatutárnymi zástupcami, pričom žiadal, aby súd preskúmal, či Ing. K. a Mgr. R. boli oprávnení udeliť
plnomocenstvo pre právneho zástupcu žalobcu. Súd sa s touto skutočnosťou v odôvodnení rozsudku

nevysporiadal.

16. V ďalšom odvolateľ označil rozhodnutie prvoinštančného súdu za nezákonné, predpokladajúce
svojvôľu, keď súd odignoroval rozsiahlu judikatúru vnútroštátnych súdov a SD EÚ. V rozpore s Ústavou
SR, medzinárodnými dohovormi, judikatúrou EÚ nepriznal žalovanému ochranu, ktorá mu zo zákona

prináleží. Žalovaný je pritom spotrebiteľom podľa § 67 ods. 4 Zákona o bankách. V ďalšom odkázal
na ustanovenia na ochranu spotrebiteľa § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 39 Občianskeho zákonníka,
ako i ust. § 4 ods. 4 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z.
V ďalšom odvolateľ poukázal na početné rozhodnutia Súdneho dvora EÚ: vo veci C-334/92, z ktorého
zdôraznil, že vnútroštátny súd je povolaný interpretovať vnútroštátne právo v čo najväčšej možnej miere

vo svetle znenia a účelu smernice, aby sa dosiahol cieľ sledovaný smernicou, vo veci C-14/83, z
ktorého zdôraznil, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená a to vzhľadom na
výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom členské štáty, ktorým je smernica určená majú povinnosť prijať
v rámci vnútroštátnych právnych poriadkov všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že smernica jeplne účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje. Členské štáty sú pritom povinné prijať všetky primerané
opatrenia všeobecné alebo konkrétne s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je záväzná pre
všetky orgány členských štátov. Z rozhodnutia SD EÚ vo veci C-240/98 citoval, že cieľ čl. 6 Smernice

93/13/EHS od členských štátoch vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa
zaväzujúce a nedosiahol by sa keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takýchto
podmienok. Z rozhodnutia SD EÚ vo veci C-160/05 citoval, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti, čo
vediekpristúpeniunapodmienky pripravenévopredpredajcomalebododávateľombeztoho,abymohol

vplývať na ich dosah. Tento nerovný vzťah môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom vonkajším
vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, pričom možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu
podmienky predstavuje prostriedok vhodný na dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v čl. 7. Smernica 93/13/EHS zaisťuje spotrebiteľom, že vnútroštátny súd
má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky a tým vyrovnávať nerovnováhu medzi

spotrebiteľom a predajcom resp. dodávateľom. Z rozsudku SD EÚ vo veci C-243/08 citoval stať,
podľa ktorej vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či možno zmluvnú podmienku kvalifikovať ako
nekalú, pričom súd má povinnosť skúmať ex offo túto otázku hneď potom, ako je oboznámený s
právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel vrátane, ak nastolil otázku o svojej vlastnej
miestnej príslušnosti. Z rozhodnutia SD EÚ vo veci C-76/10 zdôraznil vzhľadom na povahu a význam

všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú Smernica 93/13 zabezpečuje,
jej čl. 6 musí byť považovaný za ustanovenie právneho poriadku, majúce právnu silu noriem verejného
poriadku. V ďalšom odvolateľ poukázal na znenie čl. 1 ods. 2 a 5 Ústavy SR, z ktorých zvýraznil,
že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi
Slovenskej republiky. Citoval tiež niektoré state zo Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách o povinnosti členských štátov zabezpečiť ochranu spotrebiteľa.

17. V ďalšej časti odvolania žalovaný uviedol, že súd rozhodol na základe absolútne neplatného
právneho úkonu, na základe neprijateľnej podmienky, z ktorej si záložný veriteľ uplatnil záložné právo.
Súdpritommusízúradnejpovinnostivždyskúmať,čivykonanýprávnyúkon,sktorýmsúspojenéprávne

následkyjealeboniejeabsolútneneplatnýatoajbeznávrhu.Žalovanýpritomvpriebehukonaniažiadal,
by súd bral do úvahy okolnosti spôsobujúce neplatnosť zmluvy a to v zmysle § 37 a § 39 Občianskeho
zákonníka. Po citácii § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka žalovaný namietal neplatnosť zosplatnenia
úveru z úverovej zmluvy č. 078203, nakoľko žalovaný oznámenie o zosplatnení úveru neprevzal. Ide
teda o neplatný právny úkon, ktorý nie je spôsobilý vyvolať právne účinky. Záver súdu o tom, že fikciou

bola zásielka doručená neobstojí, keďže je v rozpore s princípom právnej istoty. Súd mal posudzovať
túto neprijateľnú podmienku v zmysle § 4 ods. 2 písm. b), v nadväznosti na § 3 ods. 3 Zákona o ochrane
spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. Žalovaný má za to, že nedoručenie listovej zásielky je neprijateľná zmluvná
podmienka, ktorú bol súd povinný preskúmať a určiť, že spotrebiteľ ňou nie je viazaný. V tejto súvislosti
odkázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/112/2008, v ktorom súd uzavrel, že ak nie sú kumulatívne

splnené podmienky § 47 ods. 2 OSP neuplatní sa fikcia doručenia v zmysle § 47 ods. 2 OSP. Nadväzne
odvolateľ uzavrel, že na základe vykonaných dôkazov súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

18. V ďalšom odvolateľ zdôraznil, že neuznal uplatnenú pohľadávku, čo do dôvodu a výšky, a súd

nevykonal dokazovanie vo veci platobnej histórie, s ktorými splátkami sa žalovaný omeškal, v dôsledku
čoho žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru, nešpecifikoval výpočet úroku, výpočet úroku z
omeškania, v akej výške, uvedením akej sumy, v akej sadzbe, za aké obdobie bol úrok vypočítaný,
aby špecifikoval výšku istiny a poplatkov. Súd prvej inštancie prisvedčil žalobcovi, že ide o hypotekárne
úvery a námietku žalovaného, že predmetné zmluvy nie sú uzavreté v súlade so zákonom ignoroval,

čím dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V ďalšom poukázal na
povinné náležitosti zmluvy o hypotekárnom úvere podľa Zákona o bankách č. 483/2001 Z.z. Namietal,
že súd prvej inštancie bránil právnej zástupkyni predniesť skutkové tvrdenia, o čom svedčí zápisnica z
pojednávania 27.9.2017, kde sudca napádal, že zástupkyňa číta z rozsudku, čím súd prvej inštancie
uprel strane ústavné právo v súlade s ust. čl. 48 Ústavy SR - zásadu ústnosti. Podľa odvolateľa súd

odignoroval hrubým spôsobom zaoberať sa dôvodnosťou žalovanej pohľadávky.

19. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s tvrdením žalovaného o riadnom úroku z úveru a
vyslovil názor, že právo na riadny úrok v zmysle § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka má žalobcado zosplatnenia istiny úveru a následne má právo už iba na zákonný úrok z omeškania, pričom k
rovnakému záveru dospel NS SR v rozsudku R 59/1998, obdobne aj Krajský súd v Prešove v rozsudku
sp. zn. 6Co/190/2014, rovnako aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV.ÚS 476/2012. Uzavrel, že po

zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru. V ďalšom
poukázal na ust. čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR ako i v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a zdôraznil,
že k základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces patrí aj právo
na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené s tým, že aj podľa konštantnej
súdnej judikatúry ESĽP, ak súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú relevantnú námietku súvisiacu s

predmetnom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav
arbitrárnosti. Z rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. II.ÚS 222/07 zdôraznil, že súd musí nielen
rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Z nálezu ÚS
SR sp. zn. III.ÚS 107/07 citoval, že súčasťou princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na
určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda,
že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované, pretože inak dochádza k

porušeniu zásady právnej istoty.

20. Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaného predložil prostredníctvom
svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, ktorým žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu potvrdil a súčasne žalovaného zaviazal k náhrade trov právneho zastúpenia

žalobcu v odvolacom konaní v rozsahu 100% za úkon právnej služby - písomné vyjadrenie k odvolaniu.
Vyslovil pritom názor, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, skutkový stav bol spoľahlivo a
správne zistený a boli aplikované príslušné hmotnoprávne normy.

21. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta, že súd nesprávne vyhodnotil postavenie žalovaného, keď mu

nepriznal ochranu podľa § 67 ods. 4 zák. č. 483/2001 Z.z., toto tvrdenie je účelové a zavádzajúce.
Vzhľadom na to, že predmetné ustanovenie bolo zavedené novelou s účinnosťou od 21.3.2016 a
predmetné úverové zmluvy boli uzatvorené v rokoch 2007 až 2008. Podľa prechodného ust. § 28 zák. č.
90/2016 Z.z. o úveroch na bývanie, ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú na žiadosti o úver na bývanie
podané po 20. marci 2016 a podľa ods. 2 ustanovenia sa nevzťahujú na zmluvy o úvere na bývanie

uzavreté pred 21. marcom 2016.... Vzhľadom na to aplikácia Zákona o úveroch na bývanie na úvery
poskytnuté v rokoch 2007 a 2008, ktoré boli predčasne zosplatnené v roku 2013, nie je možná. Námietka
žalovaného v tomto smere je preto právne irelevantná. Aplikácia Zákona o spotrebiteľských úveroch č.
258/2001 Z.z. je na dané zmluvy o úvere s poukazom na znenie jeho § 1 ods. 2 písm. a) a e) nenáležitá,
keďže zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účel nadobudnutia nehnuteľností alebo ich

stavebné úpravy a údržbu, ani na zmluvy o poskytnutí úveru nad hodnotu v Sk zodpovedajúcu 20.000,-
Eur.

22.Keďžalovanývodvolaníbezďalšiehoprejudikujeabsolútnuneplatnosťpredmetnýchzmlúv,žiadnym
spôsobom nekonkretizuje, v čom spočíval nedostatok jeho vôle pri ich uzatvorení. Ak žalovaný namieta,

že došlo k pýtaniu odplaty za úver, ktorá odporuje dobrým mravom, je povinný toto tvrdenie preukázať.
Z výpovede žalovaného pred súdom je zrejmé, že dobrovoľne navštívil žalobcu s úmyslom uzatvoriť
úverovú zmluvu a nie je preto možné pochybovať o slobodnom a vážnom prejave vôle zo strany
žalovaného. Postavenie záložného práva je dané priamo Občianskym zákonníkom, vyplýva priamo
zo zákona nie zo zmluvy, ako také predstavuje verejne dostupnú informáciu. Nie je preto možné

uviesť od omylu niekoho verejne dostupnou informáciou. Obsah zmluvných dojednaní medzi stranami
je jednoznačný a nie je nejasný. V tejto súvislosti poukázal na záver ÚS ČR v náleze sp. zn. I.ÚS 625/03,
podľa ktorého základným princípom výkladu zmluvy je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť
zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Poukázal
tiež na rozhodnutie Krajského súd Košice sp. zn. 2Cbo/59/2016, v ktorom súd konštatoval uzatvorenie

zmluvy o úvere podľa § 497 v spojení s § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, ktorá sa potom
spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov konania, pretože sa
jedná o absolútny obchod. V tejto súvislosti odkázal aj na závery súdov v rozsudku Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 8Co/1141/2014, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Cob/149/2016, tiež na rozsudky
NS ČR sp. zn. 32Cdo 3337/2010, 32Cdo 1592/2012, 33Cdo 1069/2014, podľa ktorých nie je možné

aplikáciu právnych noriem na ochranu spotrebiteľa uskutočňovať selektívne a spätne s odôvodnením,
že je pre spotrebiteľa výhodnejšia.23. V ďalšom žalovaný vyslovil názor, že bolo plne v dispozícii zmluvných strán dojednať tiež
ustanoveniatýkajúcesazmluvnýchúrokov,pričomodkázalnarozsudokNSČRsp.zn.33Odo657/2005,
z ktorého zdôraznil, že nemožno vylúčiť, aby si zmluvné strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky aj za

dobu, po ktorú bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi). Tak zmluvný
úrok ako i úrok z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky, avšak majú odlišné funkcie. Pritom platí, že
môžu existovať vedľa seba. So záverom odvolacieho súdu, že úroky podľa § 658 ods. 1 Občianskeho
zákonníka možno zásadne dohodnúť len na dobu do dňa splatnosti istiny a od tohto okamihu už zmluvné
úroky nenabiehajú a nastupujú úroky z omeškania sa NS ČR v rozhodnutí nestotožnil a ustálil, že

z hľadiska posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, bude vždy určujúci
obsah zmluvy, ako si ho zmluvné strany upravili. V závere poukázal na to, že právo na spravodlivé
súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie tohto
základného práva (napr. I.ÚS 50/04, III.ÚS 67/06). Žalobca naopak predloženými listinnými dôkazmi
spoľahlivo preukázal, že žalovanému finančné prostriedky poskytol, ako i to, že žalovaný poskytnuté

úveryriadneavčasnesplácal,čovosvojichvyjadreniachžiadnymspôsobomnerozporovalanižalovaný.

24. Ďalšie podania v odvolacom konaní do spisu doložené neboli.

25. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku

- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie

v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a

na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní
zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného je sčasti dôvodné v dôsledku čoho bolo potrebným napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b) v spojení
s § 391 ods. 1 CSP).

26. Žalobca sa od žalovaného domáhal zaplatenia žalovanej sumy z titulu dvoch úverových zmlúv.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia,
ako i žalovaným uplatnenú odvolaciu argumentáciu, bolo posúdiť, či súd dospel k správnym a
podloženým skutkovým a právnym záverom vedúcim k vyhoveniu žalobe žalobcu v celom rozsahu a k

zamietnutiu vzájomnej žaloby žalovaného v celom rozsahu.

27. Ako prvé odvolateľ namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu s tým, že zmluvy o úvere boli uzavreté
s Československou obchodní bankou, a.s., pobočka zahraničnej banky SR, IČO: 30 805 066 a žalobu
podala Československá obchodná banka, a.s., IČO: 36 854 140.

28. Z výpisu verejne dostupného Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I. na obchodnú
spoločnosť žalobcu je zrejmé, že spoločnosť bola do obchodného registra zapísaná ku dňu 1.1.2008,
pričom prebrala na základe § 59 ods. 4 a 5 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení
neskorších predpisov, práva a povinnosti Československej obchodní banky, a.s., pobočky zahraničnej

banky SR zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., oddiel Po, vložka 168/b
vzniknuté do 31.12.2007. Z uvedeného záznamu z výpisu z obchodného registra teda vyplýva, že
žalobca je právnym nástupcom pôvodného veriteľa podľa predmetných úverových zmlúv, pričom prevzal
všetky práva a povinnosti pôvodného veriteľa, ktoré vznikli do 31.12.2007, teda i zo zmluvy o úvere 1.
z 23.3.2007. Vecná aktívna legitimácia žalobcu v rozsahu žalovanej pohľadávky je tak daná.

29. Žalovaný tiež v úvode namietal, že plná moc na zastupovanie v konaní nebola podpísaná
štatutárnymi zástupcami. Z obsahu spisu vyplýva, že plnomocenstvo na zastupovanie žalobcu
obchodnou spoločnosťou podľa záhlavia bolo za žalobcu udelené a podpísané osobami Ing. T. K. a Mgr.N. R.. Z notársky overených opisov poverení založených v spise (č.l. 309 a 311) vyplýva, že žalobca v
zastúpení Ing. J. W., predsedom predstavenstva a generálnym riaditeľom Československej obchodnej
banky, a.s., a Ing. X. U., PhD., členom predstavenstva a vrchným riaditeľom Československej obchodnej

banky, a.s udelili poverenia osobám Ing. T. K. a Mgr. N. R. okrem iného na zastupovanie pred súdmi s
oprávnením na všetky úkony podľa OSP. V zastúpení ČSOB splnomocnili na zastupovanie žalovaného
v tomto konaní advokátsku kanceláriu podľa záhlavia zamestnanec pod číslom poverenia 021/2013/SR
Ing. T. K. a pod číslom poverenia 082/2013/SR Mgr. N. R.. Z výpisu obchodného registra pritom vyplýva,
že oprávnený za žalobcu konať, spoločnosť zaväzovať a písomné právne úkony robiť sú oprávnení

najmenej dvaja členovia predstavenstva, pričom okrem iných jeho členmi sú aj Ing. J. W. a Ing. X. U.,
PhD. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné uzavrieť, že žalobcom bola riadne a účinne udelená plná
moc na zastupovanie v predmetnom konaní.

30. Ako ďalšie žalovaný namietal záver súdu prvej inštancie, že hypotekárny úver nie je spotrebiteľským
úverom, v dôsledku čoho mu neposkytol ochranu podľa noriem na ochranu spotrebiteľa. V tomto smere

sa odvolací súd čiastočne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie (ods. 22 až 24 preskúmavaného
rozsudku). Predmetnými zmluvami o úvere bol žalovanému poskytnutý úver podľa úverovej zmluvy 1.
v sume 49.790,88 Eur (1.500.000,- Sk) a podľa zmluvy 2. o úvere v sume 9.958,18 Eur (300.000,-
Sk). Zmluvou o úvere č. 1 bol poskytnutý úver nad hodnotu 20.000,- Eur a v zmysle súdom prvej
inštancie aplikovaného § 1 ods. 2 písm. e) zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, účinného

do 10.6.2010, v čase uzavretia predmetných zmlúv, tento zákon sa na predmetnú zmluvu č. 1 o
spotrebiteľskom úvere nevzťahuje. Zároveň predmetný úver bol poskytnutý na účely nadobudnutia
existujúcich nehnuteľností, v dôsledku čoho sa zákon na predmetnú zmluvu nevzťahuje ani v zmysle § 1
ods.2písm.a).Súdprvejinštanciesprávneuzavrel,žepokiaľideozmluvu1.nejednásaospotrebiteľský
úver. Keďže zmluva o úvere 2 bola poskytnutá na dodatočné resp. ďalšie stavebné úpravy dokončenej

stavby a ich údržbu (bytu), v zmysle § 1 ods. 2 písm. a) predmetný zákon by sa nevzťahoval ani na
túto zmluvu. Avšak súd prvej inštancie sa opomenul vysporiadať so skutočnosťou, že časť poskytnutého
úveru v sume 120.000,- Sk bola určená bez uvedenia účelu a iba časť 180.000,- Sk bola určená na
rekonštrukciu nehnuteľnosti (č.l. 26). V tomto smere je preto jeho záver nepreskúmateľný.

31. Citovanými ustanoveniami bola vylúčená aplikácia predmetného Zákona o spotrebiteľských úveroch
na prevažnú časť daného vzťahu. Predmetný vzťah je ale vzťahom spotrebiteľským podľa iných
ustanovení na ochranu spotrebiteľa a to § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej aj OZ).

32. Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase

uzavretia zmluvy 1. o úvere účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku,
pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné,
že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení
od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy

podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho
poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

33. Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,

odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.
§ 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.

34. S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 už spotrebiteľskú zmluvu definuje ako

každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

35. Keďže žalovaný je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmlúv konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, žalovaný pri uzatvorení predmetných zmlúv vystupoval v
pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv.

Vzhľadom na to, že žalobca pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho
zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa .36. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi stranami založený predmetnými zmluvami o
úvere je nevyhnutné posudzovať podľa § 52 a nasl. OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv. A
to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného

zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis,
podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,
má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah
medzi stranami považovať za spotrebiteľský a posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho
zákonníka. Bolo potom dôvodným poskytnúť žalobcovi ochranu spotrebiteľa na základe ním podanej

vzájomnej žaloby, ktorou sa domáhal určenia, že zmluvy o poskytnutí úveru obsahujú neprijateľné
podmienky, že tieto zmluvy sú neplatné pre rozpor so zákonom, že sú bezúročné, a bezpoplatkové a
zároveň úhrady finančného zadosťučinenia pre spotrebiteľa. Prvoinštančný súd preto nepodložene a
nesprávne vzájomný návrh žalovaného len z dôvodu, že nejde on spotrebiteľská vzťah, zamietol.

37. Priznať ochranu žalobcovi podľa § 67 ods. 4 zák. č. 483/2001 Z.z., ako to žiadal v odvolaní, vzhľadom

na to, že predmetné ustanovenie bolo zavedené s účinnosťou od 21.3.2016, pričom predmetné úverové
zmluvy boli uzatvorené v rokoch 2007 a 2008, a podľa prechodného ust. § 28 zák. č. 90/2016 Z.z. o
úveroch na bývanie, ods. 2 ustanovenia sa nevzťahujú na zmluvy o úvere na bývanie uzavreté pred 21.
marcom 2016, nie je možné, ako to správne namietal žalovaný.

38. Pokiaľ odvolateľ namieta, že súd napriek tomu, že neuznal uplatnenú pohľadávku čo do dôvodu
a výšky, nevykonal bližšie dokazovanie k samotnej žalovanej sume, je potrebné poukázať na to,
že súd toto dokazovanie vykonal v súlade s § 204 CSP, žalovanému bola doručená viac ako 100-
stranová špecifikácia žalovanej pohľadávky (č.l. 112 až 213 spisu), pričom proti nej žiadne konkrétne
a relevantné námietky nevzniesol a jej obsah nespochybnil. Obdobne po prednesení záverečných rečí

na pojednávaní súdu prvej inštancie prehlásil, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemá. Súd
prvej inštancie potom správne a odôvodnene vychádzal z podkladov žalobcu na č.l. 112 až 213 spisu
podľa ods. 31 odôvodnenia.

39. Ako ďalšie odvolateľ namietal, že právny úkon, ktorým došlo k zosplatneniu úveru č. 2 je neplatný a

neúčinný, keďže oznámenie žalobcu o zosplatnení úveru neprevzal. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti
skonštatoval iba, že druhá listina zosplatnenia úveru žalovaným prevzatá nebola, bola uložená na pošte
a vrátená, pričom „...má sa za to, že uvedená listina, aj keď nebola prevzatá, fikciou bola doručená a
námietka žalovaného ani v tomto ohľade neobstojí“. Súd prvej inštancie, ale v tejto súvislosti bližšie
nepredostiera svoje skutkové či právne úvahy, ktoré ho k tomuto záveru viedli, ani nie je možné zistiť

na základe akých skutočností mala nastať, z čoho vyplývajúca fikcia doručenia tejto listiny žalovanému.
Neodkazuje pritom na žiadnu právnu normu, ani na žiadne dojednanie zmluvných strán, ktoré by fikciu
doručenia listiny zakladali. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že odvolateľ v
podanom odvolaní nesprávne poukazuje na ust. § 47 ods. 2 OSP, keďže Občiansky súdny poriadok (a
aktuálne Civilný sporový poriadok) upravuje výlučne postup súdu a účastníkov resp. strán v občianskom

súdnom konaní a nie mimo rámec súdneho konania. Žalovaným poukazované ust. § 47 OSP, preto nie
je možné aplikovať na doručovanie písomností mimo súdneho konania. Je pritom možné, že zmluvné
strany si upravili spôsob doručovania i s prípadnou fikciou doručenia v obchodných podmienkach banky
prípadne vo všeobecných obchodných podmienkach, na ktoré predmetné zmluvy odkazujú a vyhlasujú
ich za súčasť zmluvy, ktoré ale nie sú doložené do spisu. Vzhľadom na uvedené závery súdu prvej

inštancie, že listina o zosplatnení úveru č. 2 bola riadne doručená žalovanému na základe fikcie, nie sú
dostatočne podložené preskúmateľným odôvodnením.

40. Súdu prvej inštancie je tiež potrebné vytknúť, že napriek tomu, že žalovaný v priebehu
prvoinštančného konania namietal priznanie žalobcovi úroku úveru za čas po jeho zosplatnení, súd

prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa opomenul s touto problematikou vyrovnať
a odôvodniť svoj záver, ktorý ho viedol k priznaniu vyhovujúcimi výrokmi žalobcovi úroku z úverov
aj za čas po ich zosplatnení a to spolu s úrokmi z omeškania. Žalovaný pritom dôvodne odkazuje na
niektoré rozhodnutia napr. NS SR v rozsudku R 59/1998, Krajského súdu v Prešove 6Co/190/2014
ako i Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012, v ktorých súdy dospeli v podstate k záveru, že v

prípade, že veriteľ pristúpi k tzv. zosplatneniu úveru, nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie
už úrokov z úveru, a veriteľ má tak právo na riadne úroky z úveru len do zosplatnenia úveru. Na druhej
strane odvolaciemu súdu je tiež známe rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Odo 657/2005, na ktoré odkázal
žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu, v ktorom súd prijal záver, že nemožno vylúčiť, aby si zmluvnéstrany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky aj za dobu, po ktorú bude istina dlžníkom skutočne užívaná
až do jej faktického vrátenia veriteľovi, pričom zmluvné úroky a úroky z omeškania môžu existovať popri
sebe, pričom je ale rozhodný a určujúci obsah zmluvy, teda či sa strany na takomto postupe dohodli.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu v tejto súvislosti uvádza, že je plne v dispozícii zmluvných strán
dojednať takéto ustanovenie, avšak už neuvádza, či v danom prípade boli takéto dojednania v zmluvách
o úvere obsiahnuté. Odvolací súd pritom v obsahu v spise pripojených zmlúv o úvere č. 1. a 2. takéto
dojednanie nenašiel a ako už bolo uvedené vyššie v spise nie sú doložené obchodné podmienky banky
pre poskytovanie hypotekárnych a ďalších úverov, ani všeobecné obchodné podmienky, ktoré majú

tvoriť súčasť zmlúv, kde by sa takéto dojednanie mohlo tiež nachádzať. Odhliadnuc od toho sa súd
prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku touto podstatnou a relevantnou skutočnosťou,
majúcou v konečnom dôsledku vplyv na výšku priznanej pohľadávky, napriek tomu, že na ňu žalobca v
prvoinštačnom konaní poukazoval vôbec nezaoberal a svoje stanovisko k nej nezaujal.

41. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

42. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

43. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

44. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie
(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu
Slovenskejrepubliky(nálezsp.zn.I.ÚS226/03),trebazaporušenieprávanaspravodlivésúdnekonanie
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

45. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

46. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti

uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež
s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky
kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel,

ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky,
vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

47. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a

presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovoaj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

48.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v
závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

49. Keďže v danom prípade s poukazom na uvedené, došlo nesprávnym procesným postupom súdu

prvej inštancie (neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu
stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie,
keď rozhodnutie v relevantných záveroch ohľadne úroku z úveru za čas po jeho zosplatnení, ohľadne
účinného doručenia oznámenia o zosplatnení úveru č. 2, aj odmietnutia poskytnúť ochranu žalobcovi
z titulu jeho postavenia spotrebiteľa, nedostatočne odôvodnil (právne a vecne), nie je možné tento

nedostatok napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

50. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
celom rozsahu s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

51. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude riadne v súlade s procesnou normou vykonať všetky navrhnuté a v časti
spadajúcej pod spotrebiteľské spory (v zmysle § 290 CSP a n.) aj nenavrhnuté ale nevyhnutné a pre
vec relevantné dôkazy, skutkový stav následne opätovne komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový

stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom
rozhodnutiejenevyhnutnénáležite,vsúladesust.§220ods.2,3,4CSPodôvodniť.Vnovomrozhodnutí
rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov včítane náhrady trov tohto odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP).

52. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).