Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 13, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/76/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6108219996
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6108219996.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing.

Jána Gandžalu, PhD. a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v právnej veci
navrhovateľa LEMAS spol. s r. o., so sídlom Nedožerská cesta 171/20, 971 01 Prievidza, IČO: 31 616
810, právne zastúpeného JUDr. Jaroslavom Hujíkom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom
Hviezdoslavova 3, 971 01 Prievidza, proti odporcovi Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, za účasti vedľajšieho účastníka
na strane odporcu JUDr. Petra Kohúta, súdneho exekútora, so sídlom Mičinská cesta 35, 974 01
Banská Bystrica, o náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci, na základe odvolania odporcu

a vedľajšieho účastníka na strane odporcu proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica č.k. 8C/350/2008 - 207 zo dňa 12. 12. 2011, takto

r o z h o d o l :

Medzitýmny rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“, event. „prvostupňový súd“) medzitýmnym
rozsudkom zo dňa 12. 12. 2011 rozhodol, že základ žalobného návrhu navrhovateľa voči odporcovi je
opodstatnený.
V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 10. 10. 2008 domáhal
voči odporcovi zaplatenia sumy 18.471,95 Eur s príslušenstvom „z titulu náhrady škody spôsobenej

pri výkone verejnej moci a to činnosťou JUDr. Petra Kohúta, súdneho exekútora“, pričom uvedená
uplatňovaná istina pozostáva zo sumy 11.562,07 Eur (pôvodne 348.319,- Sk), ktorú si uplatnil z titulu
„priamej škody“, t.j. z titulu skutočnej škody, a zo sumy 6.909,88 Eur (pôvodne 208 167,- Sk), ktorú si
uplatnil z titulu ušlého zisku. Skutkovým dôvodom uplatňovaného nároku bol navrhovateľom tvrdený
nesprávny úradný postup (§ 9 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“) súdneho exekútora JUDr.
Petra Kohúta v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 2Er/86/2001.

Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že „navrhovateľ v dňoch 18. 08.
2005, 25. 08. 2005 a 26. 08. 2005 poukázal na účet obchodnej spoločnosti BCE, s. r. o., Banská
Bystrica, sumu 348 319,- Sk“ (t.j. 11.562,07 Eur - poznámka odvolacieho súdu), „pričom sa jednalo o
mylne poukázané platby, ktoré mali smerovať voči jej obchodnému partnerovi a to obchodnej spoločnosti
Chemolak-Smolenice. Vzhľadom k tomu, že obchodná spoločnosť BCE, s. r. o., Banská Bystrica, v
tomto čase vystupovala ako povinný v rámci exekučného konania, ktoré sa viedlo pred exekútorským
úradomJUDr.PetraKohúta,súdnehoexekútora,vočioprávnenémuobchodnejspoločnostiTVGLOBAL,

a. s., Košice, účet na ktorý finančné prostriedky navrhovateľ omylom zaslal boli postihnuté exekučným
príkazom a to odpísaním z účtu finančných prostriedkov, čo sa aj stalo a tieto finančné prostriedky
boli poukázané oprávnenému.“ Okresný súd ďalej uviedol, že „v konaní bolo takisto nepochybne
preukázané, že obchodná spoločnosť BCE, s. r. o., Banská Bystrica ako subjekt práva, teda bez právnejsubjektivity, bola od 18. 05. 2005 vymazaná z obchodného registra. V konaní bolo ďalej preukázané, že
napriek tejto skutočnosti, kedy táto obchodná spoločnosť už nemohla byť účastná exekučného konania,
exekúcia pred exekútorským úradom stále trvala a exekúcia bola ukončená až dňa 13. 09. 2006, kedy

nadobudlo právoplatnosť uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica pod č. k. 2Er/86/2001-32 zo dňa
21. 08. 2006, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a bola zastavená.“ V súvislosti s riešením
otázky vecnej pasívnej legitimácie odporcu okresný súd konštatoval, že „sú splnené podmienky pasívnej
legitimácie odporcu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. (...), ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone
exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu“, pretože v takomto prípade za škodu „zodpovedá

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.“ V tejto súvislosti zároveň uviedol, že „exekútor v
exekučnom konaní má nepochybne postavenie štátneho orgánu a vykonáva úlohy štátneho orgánu,
ktoré mu boli zverené“, teda je mu „zverený výkon verejnej (štátnej moci) v rozsahu ustanovenom
exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom. Zodpovednosť exekútora za
škodu je zodpovednosťou objektívnou bez ohľadu na jeho zavinenie, kedy sa jedná o tzv. objektívnu
zodpovednosť, kedy vznik zodpovednosti nastáva bez ohľadu na zavinenie, teda bez ohľadu na to, či

k vzniku škody došlo úmyselne, alebo nedbanlivostným konaním zodpovednostného subjektu, tak, ako
to aj vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z..“ Následne okresný súd uviedol, že
sa „zaoberal i tým, či činnosťou tak, ako ju vykonával súdny exekútor, došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, keď exekúcia bola vykonávaná v čase, kedy povinný subjekt právne neexistoval.“ V tejto
súvislosti konštatoval, že „nesprávnym úradným postupom je akákoľvek činnosť spojená s výkonom

právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu
pravidiel ustanovených právnymi normami, k čomu nepochybne v danej veci došlo. Vo všeobecnosti už
ustálená súdna prax konštatuje záver, že za nesprávny úradný postup možno vymedziť také činnosti,
v ktorých ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu,
resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už v súvislosti s rozhodovacou činnosťou

štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisiaceho, nenašiel svoj bezprostredný výraz v prípadnom vydanom
rozhodnutí, resp. postupe. Pod termínom postup možno subsumovať jednak konanie, alebo činnosť
štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie, nečinnosť, alebo opomenutie. Je možné teda konštatovať,
že nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní jednotlivých úkonov
v rámci konania, predovšetkým ich nesprávne vykonávanie, alebo ich vykonávanie bez splnenia

zákonných podmienok, či iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb, teda za nesprávny úradný postup je možné považovať aj nekonanie alebo nečinnosť
príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu. Vychádzajúc z uvedeného potom platí, že
v prípade nesprávneho úradného postupu ide o náhradu škody vzniknutej iným spôsobom ako práve
rozhodovacou činnosťou.“ Vychádzajúc z uvedeného potom vo vzťahu k prejednávanej veci uviedol, že

„nesprávny úradný postup v danej veci spočíva v tom, že súdny exekútor vykonával exekúciu napriek
tomu, že subjekt exekučného konania a to na strane povinného už neexistoval, t.j. bol vymazaný z
obchodného registra, napriek tomu bola táto exekúcia vykonávaná a neustále bol v platnosti exekučný
príkaz, ktorý bol známy aj peňažnému ústavu - banke, v ktorom mal povinný vedený účet. Tento stav
bol napravený potom, čo tieto skutočnosti súdny exekútor zistil a súd na návrh potom vyhlásil exekúciu

za neprípustnú a zastavil ju. Obrana súdneho exekútora spočívajúca v tom, že nemal možnosť vedieť
o skutočnostiach ohľadne zmeny obchodného mena, resp. zániku tohto subjektu, a práve povinný
mal povinnosť tieto skutočnosti súdnemu exekútorovi oznámiť, v danom prípade neobstojí, pretože v
danej veci sa jedná o zodpovednosť objektívnu, teda o zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie, resp.
nezavinenie vzniknutého stavu súdnym exekútorom.“ Podľa názoru okresného súdu teda „v konaní

bol preukázaný nesprávny úradný postup zo strany súdneho exekútora a v danej súvislosti je splnená
podmienka na náhradu škody.“ V súvislosti so skúmaním ďalších predpokladov zodpovednosti za
škodu sa zaoberal i otázkou, „či na strane navrhovateľa vznikla majetková ujma ako škoda, ako ďalší
predpoklad pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu škody“ a v tejto súvislosti uviedol, že mal
„jednoznačne za preukázané, že navrhovateľ poukázal finančné prostriedky v celkovej výške 348.319,-

Sk“ (t.j. 11.562,07 Eur - poznámka odvolacieho súdu) „na účet povinného v rámci exekučného konania
vykonávaného exekútorským úradom JUDr. Petrom Kohútom. Tieto finančné prostriedky boli poukázané
na účet oprávneného z tejto exekúcie a navrhovateľ sa týchto finančných prostriedkov nemohol domôcť
iným konaním, hoc sa o to pokúšal tak, ako to vyplýva z rozhodnutia Okresného súdu Košice. Teda
na strane navrhovateľa vznikla ujma, ktorá je vyčíslená v peniazoch ako skutočná škoda, a preto aj

táto podmienka pre náhradu škody je z pohľadu súdu splnená.“ Okrem toho sa zaoberal i skúmaním
existencie príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou, pričom v tejto
súvislosti konštatoval, že „aj táto podmienka je splnená, pretože tu existuje priama príčinná súvislosť
s výsledkom konania, ktoré vyvolalo ten následok, že len nesprávnym úradným postupom vedľajšiehoúčastníka došlo k majetkovej ujme na strane navrhovateľa, ktorú už nebolo možné iným zákonným
spôsobom reparovať.“ Z uvedených dôvodov dospel okresný súd k záveru, že navrhovateľ preukázal
existenciuzákonnýchpodmienoknanáhraduuplatňovanejškodyateda„nároknavrhovateľananáhradu

škody voči odporcovi je právne opodstatnený.“ Záverom uviedol, že „považoval za účelné vo veci
rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o základe nároku navrhovateľa a až v ďalšom konečnom rozsudku
potom rozhodovať o prípadnej výške škody.“

Proti uvedenému medzitýmnemu rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie odporca i vedľajší

účastník na strane odporcu.

Odporca v odvolaní žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok „v celom rozsahu z dôvodov podľa
§ 205 ods. 2 písm. a) a f) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), h) zrušil a vec v zmysle § 221 ods.
2 O.s.p. vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“ Odvolanie odôvodnil tým, že „rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom.“ Konkrétne uviedol, že sa „nestotožňuje so závermi súdu
obsiahnutými v odôvodnení napádaného rozsudku a to tak v časti odôvodnenia týkajúceho sa existencie
nesprávneho úradného postupu, ako aj existencie škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou uplatňovanou v tomto konaní.“ V súvislosti s argumentáciou okresného
súdu uvedenou v odôvodnení rozhodnutia, týkajúcou sa existencie nesprávneho úradného postupu

uviedol, že okresný súd síce „správne uzatvoril, že nesprávny úradný postup predstavuje porušenie
pravidiel ustanovených zákonom, ale sám žiadnym spôsobom nekonkretizoval, ktoré ustanovenie
ktorého právneho predpisu malo byť konaním súdneho exekútora porušené“, a to „akého pochybenia
sa súdny exekútor dopustil, nevedel konkretizovať ani navrhovateľ. Samotný opis skutkových okolností
bez zákonného odôvodnenia však nemôže predstavovať preskúmateľné odôvodnenie rozsudku o

existencii nesprávneho úradného postupu.“ Podľa jeho názoru, okresný súd „neprihliadal na množstvo
námietok“ vznesených z jeho strany i zo strany vedľajšieho účastníka a s týmito (v odôvodnení
odvolania presne špecifikovanými) námietkami „sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal.“ Preto má za
to, že „súd nesprávne právne vec posúdil, ak konštatoval existenciu nesprávneho úradného postupu
na strane súdneho exekútora. Zároveň napádané rozhodnutie je v tomto smere nepreskúmateľné a

postráda náležité a presvedčivé odôvodnenie“, čím mu bola „odňatá možnosť konať pred súdom.“ V
súvislosti s otázkou existencie škody poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia, kde „opakovane
poukazoval na existenciu prednosti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia pred náhradou
škody, teda na zásadu, že kým má «poškodený» nárok na vymáhanie bezdôvodného obohatenia
od tretej osoby, škoda mu ešte nevznikla“, pričom zároveň uviedol, že ak sa navrhovateľ „domáhal

žalobou od spoločnosti TV GLOBAL, a.s. vydania bezdôvodného obohatenia, uplatňoval si nárok od
nesprávneho subjektu a výsledok sporu tak nemohol byť ovplyvnený samotným zánikom uvedenej
spoločnosti.“ Odporca nesúhlasil ani s argumentáciou okresného súdu týkajúcou sa konštatovania
existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Poukázal na
svoje výhrady týkajúce sa (ne)existencie nesprávneho úradného postupu a v tejto súvislosti ním

uvádzané skutočnosti „musia bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť priamosť a bezprostrednosť príčinnej
súvislosti medzi postupom exekútora a škodou na strane navrhovateľa (príkladmo - omyl na strane
navrhovateľa, konanie povinných, postup banky, atď.).“ V závere odôvodnenia odvolania namietal
„nepreskúmateľnosť rozsudku a nepresvedčivosť jeho odôvodnenia“, pričom v tejto časti odôvodnenia
uviedol len všeobecné úvahy týkajúce sa odôvodnenia rozhodnutia.

Vedľajší účastník na strane odporcu žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil. V odôvodnení
odvolania uviedol, že okresný súd v odôvodnení í rozsudku (okrem iného) uvádza, že jemu ako súdnemu
exekútorovi bola ústne a písomne zo strany banky a povinného oznámená skutočnosť o omylom
vykonanej platbe zo strany navrhovateľa, pričom toto mu malo stačiť na to, že „tieto legálne vymožené

finančné prostriedky nemali byť použité v zmysle zákona na uspokojenie pohľadávky oprávneného.“
V tejto súvislosti ďalej uviedol, že „súd nesprávne vyvodil záver, že oznámenie (akékoľvek) tretieho
subjektu, ktorý sa domáha svojho práva na veci poňaté do exekúcie je postačujúce ak sa predloží
súdnemu exekútorovi bez ďalšieho, pričom sa vôbec nezaoberal tým, že toto sa môže vykonať iba podľa
§ 55 Exekučného poriadku a to spôsobom tam určeným, to znamená, podať žalobu o vylúčenie veci z

exekúcie voči oprávnenému. (...) Navrhovateľ úkon, ktorý by bol v súlade s § 55 Exekučného poriadku
nikdy nevykonal a preto nevyužil možnosti dané mu zákonom ... .“ Preto „na takéto úkony tretích osôb“
nesmel brať ohľad a musel postupovať tak, ako postupoval, inak by sa mohol oprávnený voči nemu
„domáhať (celkom oprávnené) nároku na vydanie neoprávnene zadržaných finančných prostriedkov“,ktoré je inak „povinný podľa zákona vyplatiť do 7 dní od ich získania (aplikuje sa tu ustanovenie § 81 ods.
1 posledná veta Exekučného poriadku).“ Navrhovateľ si teda „sám spôsobil ujmu a to tým, že nevyužil
všetky zákonom mu dané možnosti a súčasný stav si privodil sám, čo nezakladá právo na náhradu škody

voči štátu za nesprávny úradný postup.“ Okrem toho namietal, že okresný súd „pri zdôvodnení svojho
rozhodnutia sa vôbec nezaoberal ustanoveniami Obchodného zákonníka, (...) pričom iba tento zákon
pojednáva o zániku obchodných spoločností a postupe pri likvidácii majetku spoločností. Obchodný
zákonník v § 75a prejednáva aj možnosť, že zaniknutá obchodná spoločnosť môže nadobudnúť majetok
(aj napriek jej neexistencii), pričom na likvidáciu tohto majetku sa vymenúva likvidátor a postupuje sa

podlá ustanovení Obchodného zákonníka o likvidácii obchodných spoločností. Takýto majetok nie je
vylúčený z exekúcie. (...) Uznesenie o zastavení exekúcie v tomto prípade však bolo vydané neskôr
ako došlo k vymoženiu pohľadávky a teda v čase vykonania exekúcie - odpísania pohľadávky z účtu
v banke bol exekučný príkaz platný a teda nemohol byť porušený zákon, práve naopak, zákon by bol
porušený, keby bol postupoval tak, ako to píše súd vo svojom odôvodnení. Z tohto dôvodu teda nemôže
byť ani daný nárok na náhradu škody za nesprávny úradný postup.“ Zároveň uviedol, že „v predmetnom

exekučnom konaní súd skonštatoval protiprávnosť konania súdneho exekútora aj vtom, že nezrušil
vydaný exekučný príkaz voči banke napriek skutočnosti, že spoločnosť bola zrušená. S poukazom na
vyššie uvedené zákonné úpravy“ má za to, že „súd aj v tomto prípade nesprávne vyložil ustanovenia
zákona. Exekučné konanie v čase pripísania peňažných prostriedkov na účet povinného bolo činné
a exekútor nesmel riadne vykonaný úkon (vydaný exekučný príkaz prikázaním pohľadávky z účtu v

banke) svojvoľne bez právneho nároku zrušiť, nakoľko by porušil ustanovenie § 36 ods. 5 v nadväznosti
na ustanovenia § 96 Exekučného poriadku a taktiež samotný zmysel zákona, to znamená, vymôcť v
prospech oprávneného pohľadávku.“

Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu a odvolaniu vedľajšieho účastníka na strane odporcu nevyjadril.

Na základe podaného odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších právnych predpisov - ďalej len „O.s.p.“), vec
prejednal v medziach daných odvolaním, v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadeniaústnehopojednávaniapodľa§214ods.2O.s.p.,spoužitím§156ods.3O.s.p.,amedzitýmny

rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

Po oboznámení sa s obsahom spisu a okresným súdom vykonanými dôkazmi odvolací súd konštatuje,

že medzitýmny rozsudok okresného súdu, ktorým rozhodol, že základ žalobného návrhu navrhovateľa
voči odporcovi je opodstatnený, je vecne správny. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným
ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.) sa v zásade stotožňuje i s odôvodnením tohto rozhodnutia, ktoré je
jednak dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné a presvedčivé, a teda spĺňa zákonné kritéria
odôvodnenia uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p..

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (podľa § 219 ods. 2 O.s.p.) preto
poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty odvolateľov uvedené v
odvolaniach.

V prejednávanej veci je nesporné, že navrhovateľ sa domáha uplatňovaného nároku voči odporcovi z
titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá
mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora (ktorý v
konaní vystupuje ako vedľajší účastník na strane odporcu).

Jedným z osobitne vymedzených zákonných dôvodov vzniku zodpovednosti štátu za škodu je
zodpovednosť za nesprávny úradný postup. Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu pri výkone
verejnej moci (zák. č. 514/2003 Z.z.), podobne ako pôvodná právna úprava zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zák. č. 58/1969 Zb.)nemá explicitnú legálnu definíciu pojmu „úradný postup“, resp. „nesprávny úradný postup“. Je to v
zásade pochopiteľné, pretože „nesprávny úradný postup“ (podobne ako „nezákonnosť rozhodnutia“)
môže mať tak rozmanité reálne formy, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v legálnej definícii, prípadne

jeho zovšeobecňujúci zákonný popis je prakticky nemožný. Otázku, či určité konanie alebo nečinnosť
orgánu štátu, resp. všeobecne orgánu verejnej moci, prípadne orgánu územnej samosprávy možno
subsumovať pod zodpovednostný vzťah podľa § 9 (resp. § 14) zák. č. 514/2003 Z.z., sa bude vždy
posudzovať so zreteľom na všetky relevantné okolnosti konkrétneho prípadu.
Uvedený deficit sa snažila vyriešiť právna teória a súdna prax. Ustálil sa názor, že pod pojmom

„postup“ treba chápať jednak aktívne konanie, ale i pasívne správanie, napr. neodôvodnenú a nežiaducu
nečinnosť pri plnení úloh a povinností. Teória i súdna prax ďalej dospela k názoru, že prívlastkom
„úradný“ mienil zákon zreteľne odlíšiť konanie osôb pri plnení úloh orgánu verejnej moci od ich iného
konania. Vyžaduje sa teda, aby vždy išlo o úlohy, ktoré slúžia výkonu verejnej moci a nie o iné úlohy
orgánu verejnej moci (napr. odborno-technické úlohy, vnútorno-oraganizačné úlohy a pod.). Teda inak
povedané, z hľadiska vzniku zodpovednosti za škodu z titulu nesprávneho úradného postupu musí ísť

o postup orgánov verejnej moci, ktorý je v medziach úloh verejnej moci príslušného orgánu, pretože v
opačnom prípade by prichádzala do úvahy nie zodpovednosť za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ale
podľa Občianskeho zákonníka, prípadne podľa iného zákona (Zákonník práce a pod.).
Určitým rámcom pri vymedzení obsahu pojmu „nesprávny úradný postup“ môže byť i dôvodová
správa k § 1 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá uvádza: „Nesprávnym úradným postupom je porušovanie

povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez
splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup je možné považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda
nevykonávanie úradného postupu.“

V aktuálnej právnej úprave však došlo (na rozdiel od úpravy v zák. č. 58/1969 Zb.) k pozitívnemu posunu
vtom,ževustanovení§9(resp.§14)zák.č.514/2003Z.z.jeuvedenýdemonštratívnyvýpočetprípadov,
ktoré sa považujú za nesprávny úradný postup. Konkrétne ide napríklad o porušenie povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní,
alebo o iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú
predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so
zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Ide teda o stav, kedy príslušný orgán verejnej pri svojej
činnosti porušuje svoje povinnosti, ktoré pre neho ustanovuje právny predpis. Za nesprávny úradný
postup však možno považovať aj takú činnosť orgánu verejnej moci, kedy orgán verejnej moci síce

koná v súlade so zákonom, ale v rámci možností, ktoré sú mu dané, postupuje v rozpore s účelom
zákona, úmyslom zákonodarcu či v rozpore s hmotnoprávnou logikou a základnými právnymi princípmi.
Vo všeobecnej rovine teda môžeme konštatovať, že nesprávny úradný postup je každý postup orgánu
verejnej moci, ktorý pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi alebo v rozpore so zásadami výkonu verejnej moci a základnými právnymi princípmi.

Vychádzajúc z takto ponímaného vymedzenia pojmu „nesprávny úradný postup“ potom možno
jednoznačne konštatovať, že ak súdny exekútor „realizoval“ predmetnú exekúciu aj po tom, ako mal
informáciu o tom, že finančné prostriedky boli na účet povinného (ktorý dokonca v tej dobe už ako
subjekt práva neexistoval) zaslané omylom, síce konal formálne „v súlade so zákonom“, ale v jasnom

v rozpore s hmotnoprávnou logikou a základnými právnymi princípmi na ktorých je založené exekučné
konanie (napr. v rozpore s princípom, že exekúcia môže postihovať len majetok povinného), pretože mal
konkrétne indície, že tieto finančné prostriedky nepatria povinnému (túto skutočnosť nespochybnil) a bez
toho, aby vzhľadom na závažnosť týchto indícii postupoval s náležitou opatrnosťou a obozretnosťou,
postupoval absolútne formalisticky a teda týmto svojim konaním naplnil znaky skutkovej podstaty

nesprávneho úradného postupu. Keďže v dôsledku tohto jeho postupu vznikla navrhovateľovi škoda
(existencia škody je nesporná, jej výška bude predmetom ďalšieho konania), je daný i kauzálny nexus -
príčinná súvislosť medzi konštatovaným nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora a vznikom
škody.

Argument odporcu vyplývajúci z jeho odvolania, že nárok uplatnený z titulu bezdôvodného obohatenia
„má prednosť“ pred nárokom uplatneným z titulu zodpovednosti za škodu môže mať teoreticky
opodstatnenie v prípade, ak „kolízia“ týchto nárokov sa netýka osobitného druhu zodpovednosti, ako
je zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V tomto prípade však uvedenáprávna argumentácia neobstojí, pretože navrhovateľ si uplatnil nárok z titulu zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z. z.. Ide o osobitný druh zodpovednosti,
ktorá je koncipovaná na báze tzv. absolútnej objektívnej zodpovednosti. Odpoveď na otázku, prečo

pri zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bola prijatá koncepcia absolútnej
objektívnej zodpovednosti je jednoznačná. Je to preto, že takto koncipovaná zodpovednosť výrazne
zlepšuje postavenie poškodeného a predstavuje efektívny právny nástroj pri ochrane jeho subjektívnych
práv. Preto ak táto osobitná právna úprava dáva možnosť, aby si poškodený za zákonom určených
zákonných podmienok uplatnil právo na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci (t.j. podľa

§ 2 písm. b/ bod 2. i súdnym exekútorom) voči štátu, neexistuje žiadny legitímny (skutkový či právny)
dôvodnato,abymuneboloumožnenévyužiťtentojednoznačneefektívnejšíspôsobnápravy.Prekážkou
úspešného uplatnenia takéhoto nároku môžu byť len dôvody uvedené v citovanom zákone, a medzi
týmito zákonnými dôvodmi určite nie je skutočnosť, že poškodený si pred uplatnením nároku na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom neuplatnil nárok na vrátenie bezdôvodného
obohatenia (i keby mu voči konkrétnej osobe takýto nárok vznikol). Iný názor by bol v rozpore nie len so

znením citovaného zákona, ale i s jeho účelom, čo je v právnom štáte neakceptovateľné.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že všetky vyššie uvedené argumenty odvolateľov
sú nedôvodné a právne neopodstatnené.

V súvislosti s argumentom vedľajšieho účastníka na strane odporcu odvolací súd pre úplnosť uvádza,
že z prvej vety § 75a Obchodného zákonníka síce vyplýva, že ak bola spoločnosť vymazaná z
obchodného registra a ak sa zistí ďalší majetok spoločnosti, rozhodne súd na návrh štátneho orgánu,
bývalého štatutárneho orgánu, jeho člena alebo spoločníka, veriteľa, dlžníka alebo z vlastného podnetu
o dodatočnej likvidácii majetku bývalej spoločnosti a vymenuje likvidátora, teda z tohto ustanovenia

vyplýva možnosť nadobudnutia majetku „neexistujúcej obchodnej spoločnosti“, ale toto ustanovenie sa
dá aplikovať len na majetok spoločnosti. V danom prípade však finančné prostriedky omylom zaslané
na účet spoločnosti povinného neboli majetkom spoločnosti (pretože jej na ne nevznikol nárok zo
žiadneho právne relevantného titulu), ale jednoznačne šlo o prostriedky, teda majetok iného subjektu
- navrhovateľa.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd odvolaním napadnutý medzitýmny rozsudok okresného súdu
podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Okresný súd v konečnom rozhodnutí rozhodne i o trovách celého, teda i tohto odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.