Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, June 19, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžfk/43/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200100
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Ďurišová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:2017200100.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Zuzany Ďurišovej a členov senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v
právnej veci žalobkyne (sťažovateľky) Comdet s.r.o., Strojárenská 1B/8800, 917 00 Trnava, IČO: 36
280 402, právne zastúpená advokátskou kanceláriou Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., Námestie SNP 3,
917 01 Trnava, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63,
974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103932775/2016 zo dňa
19. septembra 2016, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti právoplatnému rozsudku Krajského
súdu v Trnave č. k. 20S/32/2017-92 zo dňa 17. januára 2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Daňový úrad Trnava, ako prvoinštančný správny orgán, rozhodnutím č. 103324786/2016 zo dňa
10.06.2016 vyrubil žalobkyni podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok)

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) rozdiel v sume 295,80 € na
dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011.

2. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 103932775/2016 zo dňa 19.09.2016
prvoinštančné rozhodnutie daňového úradu potvrdil.

II.

Konanie na krajskom súde

3. Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 190 zákona č. 162/2015 Správny súdny poriadok (ďalej
len S.s.p.) žalobu ako nedôvodnú zamietol.

4. V danom prípade podľa zistenia krajského súdu vo veci konajúce a rozhodujúce správne orgány
vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotili vecne správne a v súlade

s ich logickým významom, v konaní sa nedopustili procesných pochybení, ktorých následkom by mohlo
byť vydanie nezákonného rozhodnutia, a v obsahu svojich rozhodnutí, v ktorých zrozumiteľne vysvetlili
dôvody prijatých záverov, sa vysporiadali s celým rozsahom argumentácie žalobkyne.5. V súvislosti s námietkou nedostatočne zisteného skutkového stavu krajský súd konštatoval,
že žalobkyňa okrem výsluchu svedka G. X. nenamietala nevykonanie žiadneho iného dôkazu s
predpokladaným významom pre rozhodnutie, či už ňou navrhovaného alebo prichádzajúceho do

úvahy na vykonanie z podnetu správneho orgánu. Odhliadnuc od spornej možnosti výpovede tohto
svedka privodiť pre žalobkyňu priaznivejšie posudzovanie naplnenia podmienok pre odpočet dane
je nepochybné, že správca dane za účelom zabezpečenia svedka vykonal všetky úkony dostupné
mu podľa procesných predpisov (žalobkyňa sama postup, ktorým by podľa nej bolo možné svedka
efektívnejšie zabezpečovať, neidentifikovala) a že jeho výsluch nebol vykonaný z objektívnych dôvodov

nemajúcich pôvod v postupe správneho orgánu vo veci.

6. Výsledky dokazovania aj podľa vyhodnotenia súdom nemožno považovať za preukazujúce realizáciu
dodávok stavebných prác žalobkyňou deklarovaným spôsobom, ktorý bol zisteniami správcu dane
spochybnený do takej miery, že odôvodňuje záver o nenaplnení zákonných podmienok úspešného
uplatnenia odpočítania dane z pridanej hodnoty.

7. Zneužiteľnosť a zneužívanie systému dane z pridanej hodnoty odôvodňuje zvýšenie požiadaviek
nielen na prácu daňových orgánov, ale aj na daňové subjekty uplatňujúce si daňové nároky v
súvislosti s ich povinnosťou preukazovať nárok nielen v rovine existencie okolností umožňujúcich
záver o tom, že sa deklarované obchody mohli deklarovaným spôsobom uskutočniť, ale že sa bez

pochybností deklarovaným spôsobom aj uskutočnili. V danom prípade pritom dôvodné pochybnosti
daňových orgánov majúce zásadný charakter z hľadiska posudzovania reálnosti plnenia obchodnej
spoločnosti P.I.S. SLOVAKIA s.r.o. (pôvodného obchodného mena RAMMA, s.r.o.) vyplývajú ako zo
zistení týkajúcich sa tvrdeného dodávateľa prác (nekontaktnosť obchodnej spoločnosti, jej neexistencia
na adrese sídla, nesúlad daňového priznania k DPH v rozhodnom období s tvrdeným rozsahom prác

vykonaných vo vzťahu so žalobkyňou), tak aj z výpovede konateľa tejto spoločnosti v rozhodnom
období, ktorý konateľa žalobkyne (napriek jeho tvrdeniam) nepoznal, nepoznal okolnosti výkonu prác a
zrozumiteľným a hodnoverným spôsobom neozrejmil spôsob dojednania ceny prác, dôvody a spôsob
spolupráce s I. X., ani spôsob fakturácie a preberania úhrad.

8. Závery prijaté správcom dane vychádzajúce nielen z týchto zistení nie sú výsledkom účelového
vyhodnotenia dôkazov, ale ich objektívneho a rozumného posúdenia vo vzájomných súvislostiach. Zo
strany daňových orgánov nejde o nezákonné prenášanie dôkazného bremena na žalobkyňu vo vzťahu k
okolnostiam týkajúcim sa tretích subjektov, ktoré nemala možnosť ovplyvniť, ale o zotrvanie na legitímnej
požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1

Daňového poriadku daňovým subjektom, ktorá si odpočítanie dane uplatnila a ktorá pri primeranej
obozretnosti mala priestor na zabezpečenie dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných obchodov.
Opomenúť v tejto súvislosti nemožno ani to, že sa tvrdeným vykonaním úhrad v hotovosti sama zbavila
možnosti dokladovania tejto okolnosti z hľadiska dôkaznej sily preukaznejším výpisom z peňažného
účtu, resp. potvrdením peňažného ústavu.

9. Podľa zistenia krajského súdu správca dane i žalovaný postupovali vo veci pri dodržaní všetkých
základných zásad daňového konania, preskúmali uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej,
ale aj z materiálnej stránky, a pokiaľ dospeli v tomto smere k negatívnym zisteniam, ozrejmeným
v obsahu ich rozhodnutí, ich závery sú výsledkom zákonného postupu a logického uvažovania a

neposkytujú dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia.

10. O trovách konania rozhodol krajský súd s poukazom na skutočnosť, že úspešný žalovaný sa práva
na ich náhradu vzdal.

III.
Konanie na kasačnom súde

11. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu
uvedeného v § 440 ods. 1 písm. f), g), h), v ktorej navrhla kasačnému súdu, aby napadnutý rozsudok

krajského súdu zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutia správnych orgánov a vec im vráti na ďalšie
konanie.12. Nesprávne právne posúdenie podľa názoru sťažovateľky spočíva v nesprávnom vyhodnotení otázky
splnenia podmienok v zmysle § 49 a § 51 zákona o DPH vo vzťahu k spoločnosti RAMMA, s.r.o..
Sťažovateľka tiež namietala nesprávnu interpretáciu § 24 Daňového poriadku, povýšenie prejednávacej

zásady nad zásadu materiálnej pravdy a vylúčenie aplikácie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
3Sžf/1/2010, ktorý je v prospech žalobkyne.

13. Podľa názoru sťažovateľky bol samotný výsluch X. O. dostatočný na účely unesenia dôkazného
bremena v daňovom konaní. Uvedený svedok potvrdil všetky rozhodné skutočnosti. Sťažovateľka tiež

namietala,žezvyrozumeniaObvodnéhooddeleniaPolicajnéhozborunevyplýva,čipreverovaliajmiesto
pobytu svedka G. X..

14. Sťažovateľka ďalej namietala, že žalovaný nevykonal dostatočné dokazovanie, vydal predčasné
rozhodnutie na základe neúplného zistenia skutkového stavu, pričom dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Žalovaný tiež nevykonal nápravu pochybení zo strany prvoinštančného správneho orgánu.

15. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol kasačnému súdu, aby ju ako nedôvodnú
zamietol.

IV.

Právny názor Najvyššieho súdu

16. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná
oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti

ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia
pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19. júna 2019 (§ 137
ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

17. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa
sťažovateľka domáhala zrušenia rozhodnutí správnych orgánov, ktorými bol sťažovateľke vyrubený
rozdiel v sume 295,80 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011, a preto primárne v
medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok

krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj
napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvoinštančného správneho orgánu a konania
týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľky sú
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Po preverení riadnosti
podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia

podmienok konania a okruhu účastníkov) sa kasačný súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského
súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil správny súd zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom
ako aj sťažovateľkou, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise.

Podľa§3ods.1Daňovéhoporiadku,prisprávedanísapostupujepodľavšeobecnezáväznýchprávnych

predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom

správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči
daňovémusubjektu,ktorésúrozhodnépresprávneurčeniedane.Niejepotrebnédokazovaťskutočnosti

všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,

oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim
vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť
údajov riadne preukázal.
Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní
vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.

Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určí
rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil
nárok podľa osobitných predpisov.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,

ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

18. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s
prihliadnutím na ustanovenie § 461 S.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od

logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych
noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre
vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.

19. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-

právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový
poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

20. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.

Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa
poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.
Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť
skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,

žejetoprávesprávcadane,ktorozhodne,ktorédôkazyvykoná,akýmspôsobomačivôbecdokazovanie
doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného
hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány
povinné postupovať.21. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015,
aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové

nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha
zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo,
pričomtotovyhodnoteniezistenýchskutkovýchokolnostímusízodpovedaťzásadámlogickéhomyslenia
a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové

konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa
bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní
uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním
vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy
vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť
závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na

skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

22.Vtejtosúvislostikasačnýsúdpoukazujeajnarozsudoknajvyššiehosúduvovecisp.zn.2Sžf/4/2009
zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa
23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi

(§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne
je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje
svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z
pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;
preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených

podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“
Ďalej kasačný súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa
23.02.2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní

tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami
nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej
uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného
dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový
subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu...“

23. Judikatúra kasačného súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne
pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom,
ale v posledných rokoch sa jasne ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda že nepostačuje
predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov

dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie
ďalších dôkazov. Kasačný súd príkladmo poukazuje na rozhodnutia vo veciach sp. zn. 3Sžfk/40/2017,
4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžf/82/2016, ako aj uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017. Aplikácia v kasačnej sťažnosti sťažovateľkou citovaného
rozhodnutia vo veci sp. zn. 3Sžf/1/2011 sa tak viac-menej obmedzuje na formálne požiadavky na

predkladané doklady, v zmysle aktuálnej konštantnej judikatúry však od celkovej dôkaznej situácie
závisí, či na preukázanie práva na odpočet dane je potrebné v dokazovaní pokračovať ďalej.

24. Kasačný súd mal za preukázané, že žalovaný ako aj správca dane pri výkone daňovej kontroly,
ako aj vo vyrubovacom konaní vyhodnotili všetky dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne

určeniedanevichvzájomnejsúvislostiaprihliadlinavšetko,čovdaňovomkonanívyšlonajavo.Správca
dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne
a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady
a dôkazy. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na
vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach.

25. Zistiť alebo preveriť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie
ustanovení osobitných predpisov je účelom daňovej kontroly (§ 44 ods. 1 veta prvá Daňového
poriadku). Daňová kontrola teda slúži na získanie a zhromaždenie dôkazného podkladu pre následnérozhodnutie správcu dane vydané vo vyrubovacom konaní. Z tohto pohľadu je daňová kontrola jedným
z najvýznamnejších nástrojov v podmienkach správy daní. Daňová kontrola predstavuje verejno-
mocenský zásah do individuálnej sféry daňového subjektu, ktorý v konečnom dôsledku najčastejšie

smeruje k dorubovaniu daní a sekundárne k ukladaniu sankcií.

26. Kasačný súd poukazuje na to, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca dane
zistil skutkový stav správne a v súlade s Daňovým poriadkom. Kasačný súd po vyhodnotení súdneho
spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako

krajský súd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne popísali zistený skutkový stav,
ktorý aj samotný krajský súd uviedol vo svojom rozhodnutí, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane
v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania aj riadne vyhodnotil a vysporiadal sa dôkladne aj
so všetkými námietkami sťažovateľky. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné
kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane
preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ

dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na
odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady
musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie
bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto
hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len existencia

samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti.

27. Sťažovateľka v konaní vierohodným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázala, uskutočnené
dodanie služieb a ich rozsah v zmysle § 8 zákona o DPH, a preto nevznikla daňová povinnosť podľa §
19 ods. 1 zákona o DPH a následne odberateľovi uvedenom na faktúre (sťažovateľke) nevzniklo právo

na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 zákona o DPH.
Na splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následne určenie správnej výšky
základu dane nepostačuje deklarovanie uskutočnenej služby zo strany daňového subjektu predložením
daňového dokladu - faktúry, jej zaúčtovanie a zápis do záznamu DPH, pretože formálne doklady
nepreukazujú reálne dodanie služieb. Kasačný súd podotýka, že správca dane daňovou kontrolou

preveroval splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 v
nadväznosti na § 51 ods. 1 zákona o DPH, pričom sa z vykonaného dokazovania nepodarilo odstrániť
pochybnosti o tom, že k dodaniu služieb uvedenom na faktúre skutočne došlo. Z uvedeného dôvodu
považuje kasačný súd námietku sťažovateľky, že krajský súd nesprávne vyhodnotil otázku splnenia
podmienok pre odpočítanie dane ako nedôvodnú.

28.KasačnýsúdpoukazujeajnanálezÚstavnéhosúdusp.zn.I.ÚS241/07-44,podľaktoréhozozásady
skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska
je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení,
a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o

ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom,
na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa
prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

29. K námietke sťažovateľky, že výpoveď svedka X. O., ktorý bol konateľom spoločnosti RAMMA, s.r.o.,

postačuje na unesenie dôkazného bremena kasačný súd uvádza, že nie je dôvodná. Kasačný súd sa
stotožnil so záverom žalovaného, že výpoveď tohto svedka bola nekonkrétna a všeobecná. Uvedená
výpoveď bola nedostatočná na preukázanie, že sa zdaniteľný obchod (resp. dodanie služieb) uskutočnil.

30. K námietke nezisťovania pobytu svedka G. X. kasačný súd uvádza, že z vykonaného dokazovania

sú zrejmé všetky úkony, ktoré boli vykonané na preverovanie pobytu svedka X.. Z dokazovania vyplýva,
že predvedenie svedka Obvodným oddelením Policajného zboru v Šali bolo neúspešné z dôvodu, že u
svedka nebol zistený žiaden trvalý alebo prechodný pobyt, nepodarilo sa zistiť jeho telefonický kontakt a
nie je známy jeho súčasný pobyt alebo miesto, kde sa môže zdržiavať. Obvodné oddelenie Policajného
zboru v Šali vykonávalo preverovanie pobytu svedka X., a preto námietku sťažovateľky vyhodnotil

kasačný súd ako nedôvodnú.

31. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s opakovanými právnymi
námietkami sťažovateľky sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnuspornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej
sťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.

32. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že
sťažovateľke, ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a
analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade
s § 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 S. s. p.

33. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.