Uznesenie ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/70/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4614210698
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4614210698.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň
JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: L. X., nar. XX. XX. XXXX,
bytom Z., M. XXXX, zastúpeného Petrom Janíkom, advokátom so sídlom Topoľčany, M. R. Štefánika 5,
proti žalovaným: 1/ W. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., M. XXXX/XX, zastúpenému JUDr. Baltazárom
Mucskom, advokátom so sídlom Bratislava, Vajnorská 55, IČO: 42 174 856, 2/ P. E., nar. XX. XX. XXXX,

bytom Z., P. XXXX/X a 3/ C.. Y. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., M. XXXX/XX, zastúpenému JUDr.
Baltazárom Mucskom, advokátom so sídlom Bratislava, Vajnorská 55, IČO: 42 174 856, o zaplatenie
196.918,94 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných v 1. a 3. rade proti rozsudku Okresného súdu
Topoľčany zo 7. októbra 2015, č. k. 6C/60/2015-83 a o odvolaní žalovaného v 3. rade proti uzneseniu
Okresného súdu Topoľčany z 2. februára 2016, č. k. 6C/60/2015-189, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti týkajúcej sa náhrady

trov konania z r u š u j e a vec mu v týchto častiach vracia na ďalšie konanie.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 02. 02. 2016, č. k. 6C/60/2015-189 p
o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným v 1. až 3. rade povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu 196.918,94 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti, čo do úroku
z omeškania, žalobu zamietol. Právne vec odôvodnil s poukazom na ust. § 3 ods. 1, § 35 ods. 1, 2,
§ 39, § 41, § 100 ods. 1, § 101, § 517 ods. 2 a § 657 Občianskeho zákonníka (ďalej ako „OZ“) a
§ 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Pri svojom rozhodnutí vychádzal zo zistenia, že medzi
účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o pôžičke na žalovanú sumu 196.918,94 eura, pretože by bolo
nelogické, keby v skutočnosti bola poskytnutá pôžička iba v sume 30.000 eur a žalovaní by podpísali

zmluvu na sumu 196.918,94 eura. Považoval preto žalobu žalobcu za dôvodnú. Ďalej uviedol, že treba
od zmluvy o pôžičke odlíšiť tzv. dlžobný úpis, ktorým dlžník písomne potvrdzuje, že dlhuje veriteľovi
určitú sumu. Tento úpis môže byť dlžníkom vydaný aj po uzavretí zmluvy a môžu s ním byť spojené i
účinky uznania dlhu, ak má náležitosti požadované v zákonnom ustanovení § 558 OZ. Existencia takejto
listiny uľahčuje veriteľovi situáciu v tom smere, že dôkazné bremeno ohľadne dlhu v tej výške, na akú
vyznieva dlžobný úpis, prechádza z veriteľa na dlžníka. Vznesená námietka premlčania žalovanými

v l. a 3. rade nebola dôvodná, pretože na danú vec sa vzťahovala 3-ročná premlčacia lehota, ktorá
začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Podľa uvedenej zmluvy o pôžičke
mala byť požičaná suma žalovanými žalobcovi vrátená dňa 31. 12. 2011 a teda od nasledujúceho dňa
začala plynúť, premlčacia lehota t. j. od 01. 01. 2012 a uplynula by dňa 01. 01. 2015. Žalobu podal
žalobca dňa 22. 12. 2014, teda v lehote. Žalobu nepovažoval za dôvodnú v úrokoch z omeškania,
pretože mal za to, že toto dojednanie bolo v rozpore s dobrými mravmi, a teda v rozpore s ust. § 3

OZ. Na záver dodal, že keby sa aj prvoinštančný súd stotožnil s tvrdením žalovaných v l. a 3. rade,
že uvedená suma uplatnená žalobcom vo výške 196.918,94 eura je naakumulovaná z troch pôžičiek,i v takomto prípade je nárok žalobcu dôvodný, pretože žalovaní nespochybnili poskytnutie uvedenej
sumy žalobcom. Nepreukázali hodnoverným spôsobom vrátenie tejto sumy, čo i len čiastočne, a pokiaľ
podpísalizhodne,čoaninepopierajú,listinuoznačenúakozmluvaopôžičkedňa06.12.2010znejúcuna

sumu 196.918,94 eura, bolo by možné potom túto listinu považovať za dlžobný úpis, kde sa potvrdzuje,
že bola poskytnutá žalobcom pôžička v uvedenej sume 196.918,94 eura ako i to, že na základe tohto
dlžobného úpisu sa žalovaní v l. až 3. rade spolu zaväzujú vrátiť žalobcovi sumu 196.918,94 eura dňa
31. 12. 2011. Takže i z tohto dôvodu by bol daný nárok žalobcu opodstatnený a takisto vzhľadom na
dátum splatenia celej sumy nemožno hovoriť o tom, že námietka premlčania zo strany žalovaných v l. a

3.radejedôvodná.Otrováchkonaniarozhodolpodľa§142ods.1OSPtak,ževkonaníplneúspešnému
žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 11.815 eura, pozostávajúcu zo zaplateného súdneho
poplatku za žalobu voči v konaní neúspešným žalovaným a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
3.967,22 eura, ktoré trovy sú povinní zaplatiť žalovaní žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
právnemu zástupcovi žalobcu.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní v 1. a 3. rade, domáhajúc sa ním
jeho zmeny a zamietnutia žaloby v celom rozsahu. Dôvodili, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
posúdenia veci a konanie má i inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vytkli prvoinštančnému súdu, že mal zistiť z výpovede žalobcu a žalovaných, že v zmluve o pôžičke

podpísanej dňa 06. 12. 2010 žalovaní v 1. až 3. rade potvrdili prevzatie pôžičky dňa 07. 12. 2010. Teda
žalovaní deň vopred potvrdili skutočnosť, ku ktorej malo podľa zmluvy dôjsť až nasledujúci deň, čo je
nelogické, a takéto potvrdenie nemôže preukazovať odovzdanie sumy uvedenej v zmluve o pôžičke.
Nepostupoval súd správne, ak mal za preukázané, že dňa 06. 12. 2010 došlo k odovzdaniu celej
uplatňovanej sumy. Aj z výpisu z účtu žalobcu ku dňu 28. 02. 2009 mal za zistené, že k odovzdaniu

celej žalovanej sumy došlo dňa 07. 12. 2010 v priestoroch firmy v I.. Žalobca mal dôkaznú povinnosť
preukázať spôsobom nevzbudzujúcim žiadnu pochybnosť nielen samotné uzavretie zmluvy o pôžičke,
ale aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky. Žalobca ani nepreukázal, že by uvedenú sumu mal vo svojej
dispozícii. Súd prvej inštancie sa výlučne priklonil k tvrdeniam žalobcu a nevysporiadal sa s dôkazmi
predloženými žalovanými v l. a 3. rade. Žalovaná suma je len matematickým súhrnom sumy 66.918,94

eura (poskytnutej na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 07. 06. 2007) + 100.000 eur (poskytnutej na
základe zmluvy o pôžičke zo dňa 07. 10. 2009) + 30.000 eur (poskytnutej dňa 07. 12. 2010, deň po
podpísaní zmluvy o pôžičke zo dňa 06. 12. 2010). Namietali ďalej solidárnosť záväzku vrátiť poskytnuté
peniaze. Jedná sa o delený a nie solidárny záväzok. Z povahy plnenia nevyplýva solidarita žalovaných
v l. až 3. rade a taktiež ani zo zmluvy o pôžičke zo dňa 06. 12. 2010 solidarita záväzku nevyplýva.

Podľa konštantnej judikatúry súdov pri spoločnom záväzku v prípade pochybností, sa tento považuje
za deliteľný. Pokiaľ ide o premlčanie, toto nenamietali, iba poukazovali, kedy jednotlivé sumy boli
poskytnuté. Pokiaľ ide o konštatáciu súdu prvej inštancie, že by bolo možné listinu zo 06. 12. 2010
považovať za dlžobný úpis, má takéto písomné prehlásenie o dlhu opodstatnenie v prípade ústnej
uzavretej zmluvy o pôžičke.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných v 1. a 3. rade považoval napadnutý rozsudok
za zákonný a dostatočne odôvodnený, zodpovedajúci vykonanému dokazovaniu.

4. Prijatím zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“) s účinnosťou od 01.

07. 2016 došlo k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok (§ 473 CSP). Podľa
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne
účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované. Znamená to, že nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti

procesnoprávnych noriem, a teda sa použije na všetky konania, a to i na konania začaté predo dňom
účinnosti Civilného sporového poriadku s výnimkami z tohto základného pravidla ustanovenými v § 470
ods. 2 CSP.

5. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), po zistení, že odvolanie

podali v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strany, v neprospech ktorých bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), prejednal odvolanie žalovaných v 1. a 3. rade bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že ich odvolanie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvejinštancie v napadnutej časti zrušil a vec v tejto časti vrátil na ďalšie konanie. Výrok, ktorým bola vo
zvyšku, čo do úroku z omeškania, žaloba zamietnutá pre absenciu odvolania nadobudol právoplatnosť.

6. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom

7.Podľa§220ods.2CSPvodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a
aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie

rozsudku bolo presvedčivé.

8. Ustanovenie § 220 CSP určuje obsahové náležitosti rozhodnutia súdu. Ich správnosť a úplnosť je
preto podkladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je
v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy SR. Ak súd pri

odôvodnenírozsudkunepostupujespôsobom,ktorýzáväzneurčuje§220ods.2CSP,dochádzanielenk
tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k
tomu,žezákladnéprávonasúdnuochranuniejenaplnenéreálnymspôsobom.Odôvodnenierozhodnutí
dovoľuje stranám sporu posúdiť, ako súd ich vec vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými
úvahami sa spravoval pri svojom rozhodnutí o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto smere tvorí

súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

9. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojím procesným postupom v
rozpore so zákonom, spravidla vždy strane v konaní spôsobujú porušenie jej práva na spravodlivý

proces, odnímajú jej možnosť konať pred súdom, pretože jej bránia v realizácii tých procesných práv,
ktoré Civilný sporový poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane
v spore. Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie, a preto je
vždy nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť, najmä z hľadiska ústavou garantovaného práva na súdnu
ochranu a spravodlivé súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť

taký závadný procesný postup súdu, ktorým strane v konaní znemožní realizáciu jej procesných práv,
priznanýchjejvcivilnomsporovomkonaní.Onaplnenietohtoodvolaciehodôvoduidevždyajvtedy,akje
rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo má za následok jeho nepresvedčivosť.
Riadneodôvodneniesúdnehorozhodnutia,akosúčasťzákladnéhoprávanasúdnuainúprávnuochranu
vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými

skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06). Odôvodnenie má obsahovať dostatok
dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý
zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické,
lexikálne a štylistické hľadiská.

10. Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

11. Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou ESĽP stabilne judikuje,

že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú
odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohtoaspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS
209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013).

12. Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj
vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia
aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj
právnyzávernezdôvodnízovšetkýchzákonnýchhľadísk,ktorévdanejveciprichádzajúdoúvahy(Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).

13. Rozsah preskúmavaného práva aj povinnosti odvolacieho súdu je určený rozsahom a dôvodmi
odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 379 a § 380
CSP). Rozhodujúc o odvolaní žalovaných v 1. a 3. rade v tejto veci smerujúceho proti jeho vyhovujúcej
časti a preskúmaním napadnutého rozhodnutia prvoinštančného súdu v tejto časti odvolací súd dospel
k záveru, že predmetné rozhodnutie nezodpovedá vyššie uvedeným zákonným predpokladom na

obsah a vyhotovenie rozhodnutia. Odvolací súd po dôslednom preštudovaní spisu a v ňom doložených
listinných dôkazov konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je zmätočný a nepreskúmateľný. Rozpor
medzi výrokom rozhodnutia ako aj odôvodnením rozhodnutia spôsobuje zmätočnosť prvoinštančného
rozhodnutia.
14. Každý účastník správneho konania má procesné právo na to, aby každé rozhodnutie bolo riadne

odôvodnené, pričom limitom pre dôvody je samotný výrok rozhodnutia. Znamená to, že odôvodnenie
rozhodnutia musí byť v súlade s výrokom rozhodnutia. Pokiaľ tomu tak nie je, takéto rozhodnutie je
nepreskúmateľné a nie je procesnou zárukou práva na spravodlivé konanie. Odôvodnenie rozhodnutia
preto musí nadväzovať na výrokovú časť rozhodnutia a musí byť s ňou v súlade. Odôvodnenie
rozhodnutia je jeho dôležitou obsahovou náležitosťou, ktorá musí plniť niekoľko funkcií. Predovšetkým

musí presvedčiť strany sporu o správnosti postupu súdu a o zákonnosti jeho rozhodnutia, čím sa
napĺňa jedno zo základných pravidiel konania, posilňovanie dôvery účastníka súdneho konania v
správnosť rozhodovania, ktoré následne vedie k tomu, aby fyzické resp. právnické osoby dobrovoľne
plnili svoje povinnosti vyplývajúce z vydaného rozhodnutia. Nemenej dôležitou funkciou je aj kontrolná
funkcia spočívajúca v tom, že každé rozhodnutie je možné preskúmať, pričom presvedčivé odôvodnenie

môže zamedziť zbytočnému uplatňovaniu opravných prostriedkov. Pokiaľ absentuje logická nadväznosť
výroku a odôvodnenia rozhodnutia a odôvodnenie rozhodnutia sa nezaoberá skutkovými zisteniami je
rozhodnutie súdu nepreskúmateľné.

15. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

vyššie uvedené kritériá kladené na odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa. Súd prvej inštancie totiž svoj
rozsudok, ktorým uložil žalovaným v 1. a 3. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 196.918,94 eura
založil na zistení, že došlo medzi stranami sporu k uzavretiu pôžičky dňa 06. 12. 2010. Právne svoje
rozhodnutie oprel o ust. § 657 OZ, podľa ktorého zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi
veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci

rovnakého druhu. Hoci žalovaní v 1. a 3. rade už v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie
rozsiahlo argumentovali voči dôvodnosti žaloby, ktoré námietky následne uplatnili i v odvolaní, súd prvej
inštancie sa k nim síce vyjadril, a uviedol, že od zmluvy o pôžičke treba odlíšiť tzv. dlžobný úpis, avšak
v dôvodoch svojho rozsudku na záver dodal, že ak by sa súd stotožnil s tvrdením žalovaných v l. a 3.
rade, že žalovaná suma ja naakumulovaná z troch iných pôžičiek, by bol nárok žalobcu taktiež dôvodný.

Práve tieto dva závery prvoinštančného súdu sú najväčším nedostatkom preskúmavaného rozsudku.

16. Odvolaciemu súdu tak nezostávalo nič iné, ako uzavrieť, že za nedostatočne zdôvodnený treba
považovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje
bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru. Následne preto

napadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavky stanovené v ust. § 220 ods. 2 CSP na riadne odôvodnenie
rozsudku, ktoré je podstatnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia, v dôsledku čoho je rozsudok
prvoinštančného súdu nepreskúmateľný. Zo strany prvoinštančného súdu sa tak jedná o závažné
procesné pochybenie, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva žalovaných na spravodlivý proces a
zároveň k odňatiu ich možnosti konať pred súdom.

17. Odvolací súd i napriek vyššie uvedenému procesnému pochybeniu k právnej problematike uvádza
nasledovné.18. Jedným z inštitútov slúžiacich na zabezpečenie záväzkov slúži uznanie dlhu v zmysle § 558
Občianskehozákonníka(podľaktorého,akniektouznápísomne,žezaplatísvojdlhurčenýčododôvodu
aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny

následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní). Je jednoznačné, že uznanie dlhu, prípadne
uznanie záväzku, je jednostranným právnym úkonom dlžníka voči veriteľovi, pre ktorý je pod sankciou
neplatnosti ustanovená písomná forma Uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný
veriteľovi zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Tento právny úkon
musí mať písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod vzniku pohľadávky, musí v ňom byť presne

určená výška pohľadávky a napokon musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Uznaním dlhu
nevzniká nový záväzok. Odo dňa, keď došlo k uznaniu, začne plynúť nová desaťročná premlčacia doba
(§ 110 ods. 1). Prejav vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky je určitý a zrozumiteľný, ak je výkladom
podľa § 35 ods. 2 Obč. zákonníka objektívne pochopiteľný, t. j. ak nevzbudzuje pochybnosti o jeho
obsahu. Uznanie dlhu nemá za následok zánik pôvodného záväzku a jeho nahradenie novým záväzkom
z dôvodu uznania.

19. Jedným z inštitútov zániku záväzkov je v ustanovení § 585 Obč. zákonníka zakotvený inštitút
urovnania, v zmysle ktorého, dohodou o urovnaní môžu účastníci upraviť práva medzi nimi sporné
alebo pochybné. Dohoda, ktorou majú byť medzi účastníkmi upravené všetky práva, sa netýka práv,
na ktoré účastník nemohol pomýšľať. Ak bol doterajší záväzok zriadený písomnou formou, musí sa
dohoda o urovnaní uzavrieť písomne; to isté platí, ak sa dohoda týka premlčaného záväzku. Doterajší

záväzok je nahradený záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania. Urovnanie je teda zmluva, ktorou strany
riešia vzájomnú spornosť alebo pochybnosť vzťahujúcu sa na ich záväzok tým, že vzájomné práva a
povinnosti upravia a nahradia novými. Doterajší záväzok tak zaniká a je nahradený novým záväzkom,
ktorý vyplýva z urovnania. Predmetom urovnania môže byť každý záväzok, pritom stačí, ak je spornosť
alebo pochybnosť celkom subjektívnej povahy. Urovnaním sa odstraňuje to, čo je medzi nimi sporné

alebo pochybné, a to nie vyšetrením a zistením skutočného stavu, ale zrušením záväzku, ktorý má tieto
nedostatky, a jeho nahradením novým záväzkom. V novom záväzku si doterajšie vzájomné práva a
povinnosti upravia podrobnejšie.
20. Žalobca tvrdil, že k odovzdaniu a prevzatiu peňažných prostriedkov došlo titulom pôžičky a nie
z iného titulu. Teda ak žalobca tvrdil, že pôžičku poskytol, a že teda došlo k naplneniu predmetnej

zmluvy, spočívalo na ňom dôkazne bremeno toto tvrdenie preukázať, súd prvej inštancie však tento
výklad dôkazného bremena dostatočne neakceptoval. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou
povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z
navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena
účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj

zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii
dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného
práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného
práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne
určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto

je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností
preukázať.

21. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 196.918,94 eura s príslušenstvom titulom
poskytnutej pôžičky.

22. Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi
veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu.
23. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje
písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom.

Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým
určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého
druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i
skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi
zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne.

24. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť,
či došlo k jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje
veriteľ, v danom prípade žalobca. Odvolací súd dáva do pozornosti, že sa musí preukázať skutočné
odovzdaniepredmetupôžičkyveriteľomdlžníkovi,niepreukázaťmožnosťveriteľadisponovaťpríslušnoupeňažnou sumou. Dôkaznú situáciu ohľadne vrátenia požičaných súm, musia preukazovať dlžníci, teda
žalovaní. Preukázanie naakumulovania viacerých súm z titulu troch pôžičiek môže viesť k záveru či
nejde o urovnanie v zmysle § 585 OZ, avšak súd prvej inštancie sa musí s tým vysporiadať.

25. Vzhľadom k zisteniu, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP,
ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí odvolací súd rozhodnutie v napadnutej časti vždy
zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže
byť považované za správne, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v naň
nadväzujúcom výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP).

V ďalšom konaní súd prvej inštancie po prejednaní veci, za súčasného vyporiadania sa so všetkými
žalovanými uplatnenými námietkami opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i náležitým a zákonu
zodpovedajúcim spôsobom odôvodní. Zároveň rozhodne i o náhrade trov celého konania, vrátane trov
konania odvolacieho (393 ods. 3 CSP).

26. Napadnutým uznesením zo dňa 02. 02. 2016, č. k. 6C/60/2015-189 súd prvej inštancie nepriznal

žalovanému v 3. rade oslobodenie od súdnych poplatkov. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na
ust. § 138 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej ako „OSP“). V odôvodnení uznesenia
uviedol, že zhodnotil súčasné pomery žiadateľa a dospel k záveru, že žalovaného v 3. rade nemožno
považovať za sociálne slabú a odkázanú fyzickú osobu, keďže vykonával v spoločnosti FINIT WOOD
s.r.o. funkciu riaditeľa a mal príjem aj za výkon funkcie konateľa tejto spoločnosti a FINIT SLOVENSKO,

s.r.o. Jeho príjem predstavoval mesačne netto sumu 391,84 eura + 488,69 eura a na bankovom účte má
finančné prostriedky, pričom je vlastníkom aj motorového vozidla. Dospel k záveru, že nie sú splnené
podmienky pre oslobodenie žalovaného v 3. rade aj preto, že podniká aj napriek dlhodobej platovej
neschopnosti a zároveň neschopnosti uhrádzať svoje záväzky.

27. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v 3. rade, domáhajúc sa
zmeny napadnutého rozhodnutia a priznania oslobodenia od súdnych poplatkov celkom alebo sčasti aj
so spätnou účinnosťou. Uviedol, že prvoinštančný súd nezohľadnil komplexne jeho pomery. Obmedzil
sa výlučne na jeho aktíva a nevzal do úvahy pasíva a rodinné pomery. Namietal nedostatočnosť
v odôvodnení uznesenia podľa § 157 ods. 2 OSP, pretože súd bol povinný v rozhodnutí uviesť,

ako zohľadnil rodinné pomery, úverové zaťaženie a splátky a celkové rodinné pomery. Absencia
týchto skutočností spôsobuje, že odôvodnenie rozhodnutia je nepresvedčivé. Jeho súčasné pomery
predstavujú reálnu a objektívnu prekážku prístupu k súdu. Ani s použitím celého svojho majetku
objektívne nie je schopný celý súdny poplatok uhradiť a nie je to možné ani od neho spravodlivo žiadať.

28. Sudca súdu prvej inštancie sa podľa § 374 ods. 4 druhej vety OSP vyjadril, že nemieni odvolaniu
vyhovieť stotožňujúc sa s odôvodnením uvedeným v napadnutom uznesení vyššieho súdneho úradníka.

29. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (podľa § 34 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a §

380 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
v 3. rade nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správne potvrdil.

30. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

31. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného

odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho

iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.32. Podľa § 254 ods. 1 CSP súd na návrh prizná oslobodenie od súdneho poplatku, ak to odôvodňujú
pomery strany.

33. Podľa § 254 ods. 2 CSP priznané oslobodenie od súdneho poplatku súd kedykoľvek počas konania
odníme, a to i so spätnou účinnosťou, ak sa do právoplatného skončenia konania preukáže, že pomery
strany neodôvodňujú alebo neodôvodňovali oslobodenie od súdneho poplatku.

34. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

35. Podľa Článku 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo
veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

36. Podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má každý právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Dohovor zaručuje každému právo na prístup k súdu,
ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred súdom, súčasne však nezaručuje aj právo na

bezplatné súdne konanie. Súdne poplatky sú jedným z druhov trov konania, ktoré musí znášať účastník.
Súd môže na návrh účastníka konania priznať oslobodenie od súdnych poplatkov. Predpokladom
oslobodenia od súdnych poplatkov sú pomery účastníka. Proti uzneseniu súdu, ktorým sa nevyhovelo
návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov je prípustné odvolanie. Až do právoplatnosti zamietavého
rozhodnutia súd nemôže zastaviť konanie podľa § 10 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch a poplatku

za výpis z registra trestov. Avšak ustanovenie § 4 obsahuje aj zákonné oslobodenie od poplatku.
Oprávnenosť žiadosti súd hodnotí z hľadiska splnenia uvedených zákonných podmienok, pričom
vychádza zo skutočností preukázaných žiadateľom.

37. O oslobodení od súdnych poplatkov v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia súd rozhoduje

na návrh strany konania, ku ktorému je táto povinná pripojiť listinné dôkazy, deklarujúce jej majetkové
pomery, resp. všetky doklady, ktoré sú podľa jej mienky dôležité pre takéto rozhodnutie. Z uvedeného
vyplýva, že strana - žiadateľ o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov nesie dôkazné bremeno
a je povinná preukázať všetky okolnosti dôležité pre rozhodnutie o priznaní oslobodenia od súdnych
poplatkov. Pokiaľ strana nepreukáže osobné, majetkové a zárobkové pomery, súd nemôže rozhodnúť

inak, ako oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznať.

38. V predmetnom konaní odvolací súd poukazuje na závery súdu prvej inštancie v napadnutom
uznesení a na podklady, na základe ktorých k týmto záverom dospel. Z obsahu spisu vyplýva, že
žalovanýv3.radepísomnýmpodanímzodňa26.11.2015požiadalooslobodenieodsúdnychpoplatkov

a zároveň predložil vyplnené tlačivo pre dokladovanie jeho pomerov, z ktorého je zrejmé, že má dve
maloleté nezaopatrené deti, manželku na rodičovskej dovolenke, poberajúcu rodičovský príspevok vo
výške 203,20 eura a záväzky z pôžičiek vo výške 185.000 eura a zostatok spotrebiteľského úveru vo
výške 23.779,95 eura. Taktiež bol preukázaný i príjem žalovaného v 3. rade. V tomto smere je potrebné
uviesť,žeprirozhodovaníooslobodeníodplateniasúdnychpoplatkovjerozhodujúcacelkovámajetková

situácia žiadateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov. Ani odvolací súd nevzhliadol pomery žalovaného
v 3. rade také, ktoré by boli dôvodom na jeho oslobodenie od súdnych poplatkov.

39. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému

subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynieznovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).