Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, April 24, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/122/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5813208086
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5813208086.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov

JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: W. N., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX F. B. XX, t.č. XXX XX F. B. XX, zastúpeného JUDr. Jánom Vajdom, advokátom, so
sídlom B. O. č. XXX, XXX XX O., proti žalovanému: L. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F. B.
XX, zastúpenému opatrovníčkou R. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F. B. č. XX, obaja zastúpení
JUDr. Ľubomírom Kubošom, advokátom, so sídlom V. XX, XXX XX Z., o zaplatenie sumy 3.150,00 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 2C/78/2013-192
zo dňa 16. januára 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 2C/78/2013-192 zo dňa 16. januára 2017
vo výroku I. p o t v r d z u j e .

M e n í rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 2C/78/2013-192 zo dňa 16. januára 2017 vo výroku
II. tak, že žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd pri aplikácii § 451 ods. 1 a 2 v spojení s § 107 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), zamietol žalobu, v ktorej sa žalobca domáhal, aby súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 3.150,00 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od
01.01.2012 do zaplatenia, v celom rozsahu zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol v zmysle §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaný má nárok na ich náhradu v celom rozsahu (výrok II.).
2. Svoj nárok uplatnený žalobou na súde dňa 04.11.2013 žalobca odôvodnil tým, že
žalovaný je vlastníkom rodinného domu súp. č. XX v obci F. B. zapísaného na LV č. XXXX pre

kat. úz. F. B., do ktorého v priebehu jesene a zimy roku 2011 investoval výlučne z vlastných finančných
prostriedkov celkom sumu 3.150,00 Eur. Uvedenú sumu žalobca použil na zakúpenie vecí a vykonanie
stavebných prác, konkrétne: 4 ks plastových okien s izolačnými trojsklami v hodnote 1.200,00 Eur, 2
ks radiátorov a medené rozvody na kúrenie v hodnote 400,00 Eur, obojživelný bojler zn. Tatramat v
hodnote 350,00 Eur, stavebný materiál a murárske práce v obývacej izbe a v spálni v hodnote 300,00
Eur, palivové drevo na zimu spolu s dopravou v hodnote 700,00 Eur, opravu kúpeľne a WC v hodnote
100,00 Eur, opravu 5 ks vnútorných dverí v hodnote 100,00 Eur (ďalej aj ako „investície do rodinného

domu žalovaného a kúpa dreva“). Žalobca uviedol, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na jeho úkor o
uvedenú sumu, keďže mu do dnešného dňa napriek opakovaným výzvam dobrovoľne žalovanú istinu
nezaplatil. Žalobca bol preto nútený uplatniť si svoj nárok voči žalovanému v tomto súdnom konaní.3. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal vydania
bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka bez toho, aby v žalobe
špecifikoval čo i len jeden zákonný dôvod, na základe ktorého sa mal žalovaný bezdôvodne obohatiť.

Súd v konaní vyhodnotil vykonané dôkazy ohľadom základnej udalosti, od ktorej žalobca odvíjal
samotnépodaniežaloby,atorekonštrukcie,resp.opravyrodinnéhodomužalovanéhoakúpypalivového
dreva, keď náklady na tieto práce mal znášať žalobca zo svojho. Žalobca a ním
navrhnutí svedkovia (I. N. - matka žalobcu, K. N. a Z. N. - bratia žalobcu, U. X. - švagor žalobcu) tvrdili,
že rekonštrukcia, resp. oprava rodinného domu žalovaného sa realizovala v mesiaci november 2011.

Naproti tomu žalovaná strana a ňou navrhnutí svedkovia (R. U. - manželka žalovaného, V. N., rod. U.
- bývalá manželka žalobcu) tvrdili, že toto všetko sa realizovalo už v mesiaci november 2010, pričom
na podporu svojich tvrdení predložili do spisu aj listinné dôkazy. V týchto súvislostiach konajúci súd
vyhodnotil výpovede žalobcu a ním navrhnutých svedkov Z. N., K. N., I. N. a U. X. ako naučené
výpovede, ktoré mali podporiť žalobcu v jeho tvrdení. Na druhej strane listinné dôkazy predložené
žalovaným, ktoré sa týkali kúpy materiálu potrebného na rekonštrukciu, resp. opravu domu, a to dokladu

o zaplatení 4 ks okien zo dňa 20.10.2010, dodacieho listu č. 109 zo dňa 20.10.2010, záručného listu
č. 109 zo dňa 20.10.2010, pokladničného dokladu zo dňa 23.10.2010 a zo dňa 20.10.2010, faktúry č.
2010420621 zo dňa 16.11.2010, nákresu rozmerov 4 ks plastových okien, dodacieho výkupného listu č.
037714 zo dňa 05.04.2011 a pokladničného dokladu zo dňa 05.04.2011 prvoinštančný súd vyhodnotil
ako hodnoverné, ktoré boli podporené i výpoveďou svedkov V. N. a R. U.. Z ich obsahu vyplynulo, že

rekonštrukčné práce boli realizované v novembri 2010 a dodávka palivového dreva v apríli 2011. Na
základe uvedeného žalovaným vznesenú námietku premlčania nároku uplatneného žalobou, (z dôvodu
márneho uplynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby), konajúci súd vyhodnotil dôvodnú, a preto
žalobu žalobcu zamietol. Uviedol, že premlčacia doba začala plynúť v momente (údajného) vynaloženia
investícií žalobcom, a to v mesiaci október 2010 pri kúpe 4 ks plastových okien, pri kúpe 2 ks radiátorov

a medených rozvodov a pri vynaložených výdavkoch na stavebný materiál a stavebné práce v rodinnom
dome, v mesiaci november 2010 pri kúpe obojživelného bojleru Tatramat, v mesiaci apríl 2011 pri kúpe
palivového dreva na zimu. Na začiatku plynutia tejto premlčacej doby mal žalobca vedomosť o tom, že
vynakladá svoje finančné prostriedky do majetku žalovaného, a tiež o výške vynaložených finančných
prostriedkov. Subjektívna premlčacia doba uplynula v mesiacoch október 2012 vo veci kúpy okien,

radiátorov, medených rozvodov a vynaloženia výdavkov na stavebný materiál a murárskych prác,
v novembri 2012 vo veci kúpy bojleru Tatramat a v apríli 2013 kúpu palivového dreva na zimu. Zároveň
premlčacia doba na úpravu kúpeľne a WC a opravu vnútorných dverí v rodinnom dome žalovaného
musela uplynúť najneskôr v mesiaci október 2012, keďže tieto práce boli realizované pred svadbou.
4. O trovách konania okresný rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP s použití a § 262 ods. 1 CSP

a žalovanému ako úspešnej strane priznal nárok na ich náhradu v celom rozsahu. O výške týchto trov
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie

a rozhodnutie. Pre prípad úspechu si uplatnil voči žalovanému nárok náhradu trov prvoinštančného i
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
6. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP a namietal, že nesprávnym
procesným postupom okresného súdu došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Z obsahu
zápisníc o pojednávaniach konaných vo veci za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že

zákonný sudca si nesplnil povinnosť poskytnúť účastníkom konania poučenie podľa § 118 ods. 2 O.s.p.
Takýto postup neprispel k predvídateľnosti postupu a rozhodnutia súdu. Zároveň odvolateľ namietal, že
ani zo zvukového záznamu z pojednávaní konaných v dňoch 14.11.2016 a 16.01.2017 nevyplýva, že
by zákonný sudca poskytol účastníkom konania poučenie podľa § 181 ods. 2 CSP, napriek tomu, že je
to jeho povinnosť. Pokiaľ by žalobca poznal právny názor sudcu, mohol navrhnúť dôkazy na

preukázanie jeho nesprávnosti, najmä vo vzťahu k údajnému premlčaní žalovanej pohľadávky. V tejto
súvislosti odvolateľ poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR pojednávajúcu o práve na spravodlivý
súdny proces. V danej súvislosti uviedol, že každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore
so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na spravodlivý súdny proces, nezávisle od toho,
či smeruje v neprospech účastníka konania alebo iného subjektu. Aj v prípade, že všeobecný súd

koná v rozpore s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní, môže
dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Súčasne namietal, že súd vo veci rozhodol
predčasne bez dostatočného zistenia skutkového stavu veci, pretože nevykonal všetky dôkazy potrebné
na zistenie skutkového stavu veci. Nevykonal obhliadku na mieste samom, nevyžiadal si od predajcovstavebných materiálov správy o cenách plastových okien s trojsklami, o cenách medených rozvodov,
o cene obojživelného bojlera zn. Tatramat a nevyzval žalovaného na predloženie fotodokumentácie
plastových okien s trojsklami, medených rozvodov a obojživelníka bojlera zn. Tatramat, ktoré sú

zabudované v rodinnom dome. Odvolateľ tiež uviedol, že o týchto návrhoch na vykonanie dokazovania
rozhodol súd na pojednávaní konanom dňa 16.01.2017 neurčitým výrokom (nie je zrejmé, o akých
konkrétnych dôkazoch súd rozhodol). Namietal tiež nepresnosť terminológie tvrdiac, že namiesto „súd
upúšťa od vykonania dôkazu“, mal uviesť „súd zamieta návrh na vykonanie dôkazu“. Jednotlivo sa
súd navrhnutými dôkazmi nezaoberal a v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo

návrhy na vykonanie dokazovania zamietol, hoci podľa názoru žalobcu ich vykonanie bolo potrebné na
zistenie skutkového stavu veci. Tvrdenie súdu, že takto bolo rozhodnuté „z dôvodu, že pre rozhodnutie
vo veci, resp. smerujú k naťahovaniu predmetu sporu“, nemá oporu v súdnom spise. Z obsahu
spisu vyplýva, že žalobca urgoval súd, aby vo veci konal a vinou žalovaného a súdu dochádzalo k
prieťahom v konaní. Súd má právo rozhodnúť o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, ale nemôže
návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania prehliadať, zároveň je povinný presvedčivo odôvodniť,

prečo nevykonal navrhnuté dôkazy. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd vôbec neuviedol, prečo
vyššie uvedené dôkazy nevykonal, hoci ich vykonanie bolo potrebné pre zistenie skutkového stavu
veci. V dôsledku nevykonania týchto dôkazov súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, dospel k
nesprávnymskutkovýmaprávnymzáverom,čojezároveňdôvodomnazrušenienapadnutéhorozsudku
odvolacím súdom. Ďalej odvolateľ namietal, že konajúci súd sa nezaoberal zvukovými nahrávkami

z pojednávaní a ani obsahom spisov v konaniach vedených na Okresnom súde Námestovo sp.zn.
6P/38/2012 a sp. zn. 6P/76/2015, hoci mu v tom nič nebránilo. Žalobca namietal porušenie jeho práva
na spravodlivý proces aj pre nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku. V danej súvislosti
poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR. Podľa jeho názoru rozsudok
okresného súdu je popisný a arbitrárny. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom pravdivosti

predložených listinných dôkazných prostriedkov, a to najmä s prihliadnutím na ich súkromnoprávnu
povahu. V zmysle citovanej judikatúry je súd povinný skúmať pravosť a správnosť listiny. I napriek
tomu, že žalobca v konaní namietal pravosť, úplnosť a hodnovernosť všetkých listinných dokladov
predložených žalovaným, súd sa touto námietkou vôbec nezaoberal a tieto listiny pokladal za
pravdivé a hodnoverné. Neexistuje žiadny hodnoverný dôvod, pre ktorý by žalovaný, nepredložil

tieto listinné doklady už na začiatku konania, ak by mal k dispozícii pravé listinné dôkazy. Listinné
dôkazy predložené žalovaným až na pojednávaní konanom dňa 14.11.2016 žalobca považuje za falošné
a pozmenené. Právny názor súdu, že nárok žalobcu je premlčaný, je nesprávny a nemá oporu vo
výsledkoch vykonaného dokazovania. Odvolateľ mal za to, že žalovaný konal
účelovo. Najskôr od žalobcu vylákal finančné prostriedky a potom sa svojej povinnosti vrátiť finančné

prostriedky snažil zbaviť vznesením námietky premlčania. Súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
vôbec nezaoberal námietkou žalobcu, že námietka premlčania vznesená žalovaným je v rozpore s
dobrými mravmi s poukazom na článok 2 ods. 2, 3 CSP, citovanú judikatúru týkajúcu sa ust. § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka (uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.02.2011), ktorá je pre
všeobecné súdy záväzná. Súd prvej inštancie teda rozhodol v rozpore s platnou súdnou judikatúrou a

žiadnym relevantným spôsobom to neodôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné
zistiť, prečo neprichádza do úvahy trojročná alebo desaťročná objektívna premlčacia doba podľa
§ 102 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené odvolateľ namietal nesprávnosť obidvoch
výrokov napadnutého rozsudku.

7. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal odvolanie žalobcu odmietnuť v zmysle § 386 písm. a/
CSP ako podané oneskorene; alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil a súčasne priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.
8. Uviedol, že rozsudok okresného súdu je vecne správny. Zároveň žalovaný nesúhlasil s odvolaním

žalobcu a s dôvodmi v ňom uvedenými. Keďže odvolanie žalobcu bolo súdu prvej inštancie doručené až
08.03.2017, žalovaný ho považoval za podané oneskorene. Súčasne zdôraznil, že žalobca neodôvodnil
svoje odvolanie žiadnym dôvodom taxatívne vymenovaných v § 365 ods. 1 CSP. V odvolaní
žalobca uvádzal len nepravdivé a zavádzajúce tvrdenia, (okrem iných), aj tvrdenie, že vinou žalovaného
a súdu prvej inštancie dochádzalo k prieťahom v konaní. Spochybnil tiež pravosť, úplnosť

a hodnovernosť všetkých listinných dôkazov predložených žalovaným, tvrdiac, že žalovaný účelovým
konaním vylákal od žalobcu finančné prostriedky a následne sa tejto povinnosti chcel zbaviť vznesením
námietky premlčania, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené zavádzajúce a nepravdivé tvrdenia
odvolateľa sú podľa názoru žalovaného jednoznačne a preukázateľne v rozpore s riadne zisteným apreukázaným skutkovým stavom. Z dôkazov vykonaných počas konania pred súdom prvej inštancie
možno vyvodiť jednoznačný správny záver, že žalobca nepreukázal vloženie akýchkoľvek jeho investícií
do rodinného domu žalovaného. Ďalej z vykonaných dôkazov možno tiež vyvodiť jednoznačný záver, že

na strane žalovaného nedošlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu. V prípade, ak by aj
žalobcapreukázaljehotvrdenieovznikubezdôvodnéhoobohatenianastranežalovaného,jehonárokna
vydaniepredmetnéhobezdôvodnéhoobohateniajeužpremlčaný.Žalobcavžalobe,aanipočaskonania
prvoinštančného súdu nešpecifikoval niektorý z dôvodov na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré
sú taxatívne vymenované v ust. § 451 ods. 2 alebo § 454 Občianskeho zákonníka. Zároveň žalobca

riadne nepoprel pravosť listinných dôkazov, ktoré žalovaný predložil súdu prvej inštancie. Žalovaný
akcentoval, že práve vinou žalobcu dochádzalo k prieťahom v tomto konaní, keďže práve žalobcom
navrhnutí svedkovia sa opakovane nedostavovali na pojednávania.

9. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu bolo zaslané právnemu zástupcovi žalobcu (doručenka na č.l. 215
súdneho spisu). Žiadosti právneho zástupcu žalobcu o predĺženie lehoty na podanie odvolacej repliky

súd nevyhovel, ktorú skutočnosť mu súd oznámil (č.l. 220 súdneho spisu). Napokon táto žalobcom
nebola ani doposiaľ odvolaciemu súdu doručená.

10.Inépodaniavrámciodvolaciehokonaniasúduprvejinštancieaniodvolaciemusúdunebolidoručené.

11. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario)
rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP vo veci samej (výrok I.), ako vecne správny potvrdil
a vo výroku II. o trovách prvoinštančného konania podľa § 388 CSP zmenil spôsobom uvedeným vo

výroku tohto rozhodnutia.

12. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne

správnerozhodolasvojerozhodnutieodôvodnilvsúladesust.§220 až§222CSP.Odôvodnenie
rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje
aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil
iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Takýto postup
je v súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného

súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie
z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (pozri napr. III.ÚS 78/05, II.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08,
IV.ÚS 350/09).

13. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu

žalovaného formulovanú v jeho opravnom prostriedku. Krajský súd zároveň poukazuje na
zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie ich odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou
odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

14. Žalobca vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutkovými tvrdeniam len zopakoval svoju

argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnil so skutkovými a
právnymi závermi okresného súdu, tak ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

15. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS

252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v
súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a
práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania,

rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1
CSP), a nie strán sporu. Okresný súd vykonal dokazovanie v prejednávanej veci náležitým spôsobom a v
potrebnomrozsahusohľadomnaprocesnýstavveciaspôsobomplnezodpovedajúcimkontradiktórnostisporového konania, umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným
spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci.

16. K základným právam účastníka konania/strany sporu obsiahnutým v práve na spravodlivý proces,
patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislostiach s
riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva, judikatúry Ústavného súdu SR, nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola
daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však
súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany
prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti),
(pozri uznesenie NS SR z 12.mája 2011, sp. zn. 8Sžo/122/2010).

17. Z obsahu spisového materiálu v prejednávanej veci vyplýva, že súd prvej inštancie po

vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zároveň zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až § 222 CSP, aj
správne a presvedčivo odôvodnil. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva,
že všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania (teraz strany sporu - poznámka odvolacieho súdu), ale iba na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 115/2003). Námietka žalobcu o arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia je preto nedôvodná.

18. Aj keď zo zápisníc o pojednávaní, resp. zo zvukových nahrávok z pojednávaní nevyplýva splnenie
procesnej povinnosti súdu podľa § 181 ods. 2 CSP, (predtým § 118 ods. 2 OSP), z ich obsahu
zároveň nevyplýva ani výhrada zástupcu žalobcu, ktorý bol na týchto pojednávaniach prítomný voči jej

nesplneniu. Z ustálenej judikatúry súdov však vyplýva, že prípadné porušenie označeného procesného
ustanovenia nie je porušením práva strany na spravodlivý proces, pretože definitívne stanovisko k
procesnému postupu, vykonaniu dôkazov a ich vyhodnoteniu súd prvej inštancie poskytuje v meritórnom
rozhodnutí. Prípadné nedostatky v procesnom postupe prvoinštančného súdu tak môžu byť predmetom
odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorý žalobca v predmetnej veci aj využil (pozri napr.

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo17/2017 zo dňa 22.02.1917).

19. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že súd je subjektom, ktorý určuje čo sa bude dokazovať, ako
bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti bude považovať za preukázané a ktoré dôkazy vykoná.
Súd nemusí vykonať všetky dôkazy navrhnuté stranou sporu. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci

dokazovania vykonávať je výlučne na súde (§ 185 ods. 1 CSP). Súd je povinný súčasne dbať na to,
aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou, ak
tento poznatok nebude preukazovať iným dôkazom. O vykonaní alebo nevykonaní navrhnutého dôkazu
súd rozhoduje priebežne počas konania, pričom svoje rozhodnutie o nevykonaní dôkazu je povinný
uviesť v odôvodnení meritórneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP).

20. Z obsahu spisu v súdenej veci, konkrétne zo zápisnice z pojednávania zo dňa 16.01.2017 mal
odvolací súd preukázané, že potom ako súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom svedkov
navrhnutých stranami a oboznámil sa s dokladmi o zakúpení vecí, materiálu na opravu rodinného domu
špecifikovaných v žalobe i dokladov o kúpe dreva, strany sporu prostredníctvom svojich zástupcov

podali návrhy na vykonanie dokazovania, na ktoré konajúci súd reagoval uznesením (č.l. 183 súdneho
spisu, zápisnica str. 6), ktorým „...upúšťa od vykonania uvedených dôkazov...“, a to z dôvodu, že pre
rozhodnutie vo veci nie sú potrebné, resp. tieto smerujú k naťahovaniu sporu, pričom stranám sporu,
najmä žalobcovi nič nebránilo produkovať dôkazy, ktoré navrhuje vykonať až v tomto štádiu konania.
Dôkazy navrhované žalovaným - obhliadku, považoval súd za nadbytočnú. Z formulácie výroku súd,

ktorý mohol byť terminologicky presnejší („...súd upúšťa od vykonania uvedených dôkazov...“), je zrejmé,
že okresný súd vzhľadom na procesné štádium konania (po vypočutí svedkov navrhnutých stranami
sporu a oboznámení sa s predloženými originálmi dokladov o zakúpení vecí a materiálu žalovaným a
ním vznesenej námietky premlčania) už nemal v úmysle vykonávať ďalšie dokazovanie, dôkazmi, ktoréstrany sporu v tomto štádiu konania, t.j. na pojednávaní daň 16.01.2017 navrhli. Okrem iných sa jednalo
aj o tie dôkazy, ktoré žalobca uvádzal vo svojom opravnom prostriedku ako dôkazy, ktoré súd prvej
inštancienevykonal,aanionichprocesnenerozhodol.Žalobcatedanamietal,žekonajúcisúdnevykonal

obhliadku na mieste samom, nezabezpečil od predajcov stavebných materiálov správy o cenách
zakúpených vecí a materiálov, nevyzval žalovaného na predloženie fotodokumentácie zakúpených vecí,
neoboznámil sa so zvukovými nahrávkami z pojednávaní a obsahom spisov v konaniach vedených na
Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 6P/38/2012 a sp. zn. 6P/76/2015. Práve z tohto
dôvodu odvolateľ tiež namietal, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nedostatočne

zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu spisového materiálu však vyplýva, že, návrh žalovaného na
vykonanie obhliadky nehnuteľnosti okresný súd vyhodnotil ako nadbytočný. Vo všeobecnosti, k návrhom
procesných strán na doplnenie dokazovania uviedol, že tieto by predlžovali konanie a stranám nič
nebránilo predložiť ich súdu skôr.

21. Z obsahu uznesenia súdu prvej inštancie o tom, že „upúšťa od vykonania uvedených dôkazov“

i jeho odôvodnenia je však nepochybné, že všetky ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania strán
sporu okresný súd zamietol. Napriek tomu, že uvedený postup a dôvody nevykonania dôkazov súd
prvej inštancie neuviedol v písomnom vyhotovení svojho rozhodnutia, nejedná sa o také procesné
pochybenie, ktoré by malo za následok jeho zrušenie, a to najmä za situácie, keď okresný súd
o týchto návrhoch rozhodol a rozhodnutie v priebehu konania odôvodnil. V danej súvislosti odvolací súd

opätovne poukazuje na ust. § 185 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva, že súd rozhodne, ktorý z navrhnutých
dôkazov vykoná a dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy v zmysle § 191 ods. 1 CSP. Zároveň krajský súd
vo svojom rozhodnutí doplnil tieto chýbajúce dôvody napadnutého rozhodnutia.

22. Listinné dôkazy predložené na pojednávaní žalovaným, ktorými preukazoval zakúpenie materiálu

na opravu nehnuteľnosti a tiež kúpu ostatných v žalobe špecifikovaných vecí a
palivového dreva, označená strana sporu predložila v origináloch, ktoré boli poskytnuté aj k
nahliadnutiu i žalobcovi. Žalovaný teda nemal možnosť iným spôsobom preukázať ich pravosť. Pokiaľ
žalobca spochybňoval pravosť, či vierohodnosť listinných dôkazov predložených protistranou, mal o
týchto svojich tvrdeniach predložiť dôkaz. Ak žalobca spochybnil tieto listinné dôkazy len tým, že neboli

súdu predložené na prvom pojednávaní, táto skutočnosť sama o sebe nie je argumentom spôsobilým
spochybniť ich pravosť. Z ust. § 151 ods. 1 CSP totiž vyplýva, že skutkové tvrdenie je nesporné, ak ho
protistrana v konaní nepoprela vôbec (ak sa k tvrdenej skutočnosti nevyjadrila), alebo ak ho síce poprela,
avšak neúčinne. Popretie skutkových tvrdení protistrany musí byť pritom výslovné. Žalovaný však svoje
skutkové tvrdenia o tom, že predložené listiny sú falošné a pozmenené, v priebehu prvoinštančného

konania ničím nepreukázal. Odvolateľ ďalej namietal, že podpis na označených dokladoch nepatrí
žalobcovi, no ani o tomto svojom tvrdení súdu nepredložil žiaden dôkaz. Samotná skutočnosť, že
predložené doklady neobsahujú podpis žalobcu, automaticky neznamená, že sa jedná o falošný doklad,
a to najmä s poukazom na ich charakter (faktúra, dodací list, resp. záručný list). Podpis žalobcu sa
preto nachádzal len na dodacom liste č. 109 zo dňa 20.10.2010, ktorým ako kupujúci potvrdil prevzatie

tovaru od dodávateľa. Nakoľko žalobca predložené doklady nespochybnil účinným spôsobom, ale len
formálne a nepredložil súdu žiadny dôkaz o pravdivosti ním prezentovaných tvrdení, súd prvej inštancie
postupoval správne, keď originály listinných dôkazov o kúpe tovaru predložené žalovaným vyhodnotil
v spojení s ďalšími vykonanými dôkazmi, najmä s výpoveďami svedkýň R.
U. a V. N., rod. U., a na takto zistenom skutkovom základe ustálil základnú spornú otázku, kedy došlo

k realizácii jednotlivých investícií do rodinného domu žalovaného a kúpe palivového dreva tak, ako je
uvedené v odseku 3. odôvodnenia tohto rozhodnutia. Žalobca tvrdil, že žalovaný bezdôvodne obohatil
na jeho úkor. Toto bezdôvodné obohatenie pozostávalo z investícií do rodinného domu žalovaného a
kúpy palivového dreva v celkovej sume 3.150,00 Eur. Zároveň súd prvej inštancie správne vyhodnotil
i žalovaným vznesenú námietku premlčania, keď pri aplikácii ust. § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka dospel k záveru o premlčaní nároku uplatneného žalobou z dôvodu márneho uplynutia
dvojročnej subjektívnej premlčacej doby žalobcu na jeho uplatnenie na súde a preto správne rozhodol o
zamietnutí žaloby. V danom prípade okresný súd správne určil začiatok plynutia i skončenie subjektívnej
premlčacej doby, ktorý mal tiež základ vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd na preto poukazuje na
túto časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorou sa v celom rozsahu stotožňuje.

23. Na tomto základe možno konštatovať, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie zákonným
spôsobom a odvolacie námietky žalovaného k spôsobu vykonania a vyhodnotenia dokazovania
okresným súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné.24. Zároveň je potrebné uviesť, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je majetkovým právom,
a preto sa premlčuje . Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo

dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§
107 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pre premlčanie práva z bezdôvodného
obohatenia je stanovená kombinovaná premlčacia doba, t.j. objektívna a subjektívna premlčacia doba.

Tieto dve premlčacie doby začínajú, plynú a končia nezávislé na sebe. Ak sa povinný subjekt premlčania
dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak
márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt.

25. Pri postupnom pokračujúcom získavaní majetkových hodnôt treba z hľadiska premlčania za
samostatné nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia považovať nároky, ktoré vznikli zo

samostatných oddeliteľných prípadov bezdôvodného obohatenia, aj keď ide o rovnaké subjekty a
rovnaké skutkové podstaty zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Na uplatnenie každého takéhoto
nároku začína plynúť premlčacia doba osobitne. Ak však nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
tvorí jeden celok, premlčacie doby začínajú plynúť až po skončení bezdôvodného obohacovania sa.

26. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr než objektívna premlčacia doba. O tom, že
došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť skôr,
než bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo. Preto ani subjektívna doba nemôže začať plynúť skôr, než
vznikne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa týka. O tom, že došlo
k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové

okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň
v takej výške (objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť
na súde. Aj v tomto prípade rozhoduje skutočná, a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v
ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

27. K bezdôvodnému obohateniu získanému plnením bez právneho dôvodu, ak právny dôvod
neexistoval od začiatku, dochádza okamihom poskytnutia plnenia. Týmto okamihom je tiež určený
začiatok objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa,
keď sa postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu, a komu plnil.

28. Zároveň je nutné dodať, že v prejednávanom prípade sa jedná o otázku právnu, a nie otázku
vyhodnotenia skutkových okolností na strane žalobcu, na základe ktorých by sa oprávnený (žalobca)
dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia a o osobe, ktorá ho na jej úkor získala, t.j. relevantných
skutočností nevyhnutných k iniciovaniu súdneho konania. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do
pozornostizásadu,ktoráplatilaužvrímskompráve,podľaktorej„vigilantibusiurascriptasunt“,t.j.„práva

patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú
o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou
starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv,
aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva
majetkové, osobné, satisfakčné a pod. (pozri napr. uznesenie NS SR 5Sžo/44/2011 zo dňa 31.10.2011.)

29. Za popísaného skutkového stavu by bolo akékoľvek ďalšie dokazovanie v prejednávanej veci
nadbytočné. Ak totiž žalobcovi márne uplynula dvojročná subjektívna lehota na uplatnenie práva
na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalobcovi a žalovaný v konaní účinne vzniesol proti jej
nároku uplatnenému žalobou námietku premlčania, skutočnosť, či v danej veci uplynula trojročná alebo

desaťročná objektívna premlčacia lehota, je právne irelevantná. Nebolo preto povinnosťou okresného
súdu zaoberať sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia otázkou (ne)uplynutia objektívnej premlčacej
doby.

30. Žalobca ďalej vo svojom opravnom prostriedku namietal, že súd prvej inštancie sa

nevysporiadal s jeho argumentáciou o tom, že námietka premlčania vznesená žalovaným v
tomto spore je v rozpore s dobrými mravmi. K tomuto odvolací súd uvádza, že pokiaľ sa okresný súd
s niektorými podstatnými vyjadreniami strán sporu prednesenými v konaní na súde prvej inštancienevysporiadal v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia, tieto nedostatky môže napraviť odvolací súd (§
387 ods. 3 CSP), najmä v prípade ak sa stotožní so závermi súdu prvej inštancie.

31. V danej súvislosti odvolací súd dopĺňa dôvody napadnutého rozhodnutia a poukazuje funkciu (účel)
inštitútu premlčania. Premlčanie má motivovať osoby, aby sa včas domáhali svojich práv. Zmyslom
úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je teda nútiť oprávnený subjekt (veriteľa) pod
určitou sankciou k tomu, aby vykonal svoje práva včas, t.j. v primeraných (premlčacích)
dobách na súde, a tak, aby reprezentoval stav neistoty neurčitú dobu a neúnosne nemohol odďaľovať

požiadavku splnenia od povinného subjektu (dlžníka). Právna úprava premlčania tým sleduje cieľ čeliť
vzniku a existencii dlhotrvajúcich práv a povinností často sprevádzaných aj ich určitou
neistotou, nejasnosťou a pochybnosťou. Ak možnosť premlčania nároku má plniť donucovaciu
funkciu voči veriteľovi, potom zároveň prispieva k tomu, aby dlžník nebol po časovo neobmedzenú dobu
vystavený zo strany veriteľa hrozbe podania úspešnej žaloby.“ (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky zo dňa 23.02.2006, sp. zn. 33Odo 1174/2005)

32. Účelom premlčania je jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych
práv (pohľadávok), jednak čeliť tomu, aby dlžníci neboli, pokiaľ ide o ich povinnosti, vystavení po
časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku (tzv. vynútiteľnosti) zo strany súdov. Tým
inštitút premlčania v súlade s požiadavkou právnej istoty bráni existencii dlhotrvajúcich občianskych

subjektívnych práv a nim zodpovedajúcich povinností, ktoré sú, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie po
uplynutí dlhšej doby, vždy späté s určitou spornosťou. Možno teda povedať, že povinnému subjektu je
poskytnutá námietkou premlčania účinná možnosť jeho ochrany pred uvedenými negatívnymi dopadmi
dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv. Je na úvahe povinného subjektu, či námietku premlčania
uplatní, alebo nie. Súčasne treba pripomenúť, že Občiansky zákonník zdôrazňuje aj vlastné pričinenie

subjektov, pokiaľ ide o ochranu ich práv, a požaduje, aby predovšetkým oni samé sledovali svoje
subjektívne práva a robili také kroky, aby nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.“ (porovnaj
nález Ústavného súdu Českej republiky z 11.05.2000, sp. zn. III. ÚS 158/99).

33. K problematike vzťahu premlčania a výkonu práv v rozpore s dobrými mravmi vyjadrila názor tak

právna veda ako i judikatúra súdov, na ktorú odvolací súd poukazuje:
„Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v
primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli
po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania tým zabraňuje
dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená

premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo
nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa
oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky
premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo
(nárok) priznať. Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne

posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto
postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov
na zistenie napríklad výšky zostatku pôžičky, bezdôvodného obohatenia, škody a pod. Dôvodne
vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať za konanie, ktoré je v
rozpore s dobrými mravmi.“ (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

01.05.2005, sp. zn. 1 Cdo 148/2004 (publikovaný v ZSP 30/2005).

34. Opačný záver vyplýva z konštatovania Ústavného súdu Slovenskej republiky: „Podľa názoru
ústavného súdu vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo
byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva

nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore
s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom
súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom
vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník
konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov

premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať
z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah
a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby.“ (porovnaj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.04.2011 sp. zn. II. ÚS 176/2011). Ústavný súd tiežkonštatoval: „Uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva
v súlade s dobrými mravmi. Ak účastník konania, voči ktorému sa táto námietka uplatnila, chce vylúčiť
účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mal by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť

a tento rozpor aj náležite preukázať.“ (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
23.09.2013 sp. zn. IV. ÚS 542/2013).

35. Možno teda zhrnúť, že z ustálenej rozhodovacej činnosti súdov vyplýva, že rozpor vznesenej
námietky premlčania s dobrými mravmi je potrebné vykladať prísne reštriktívne. Uplatnenie námietky

premlčania, by mohlo byť celkom výnimočne výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, ak by
táto námietka bola iba prostriedkom umožňujúcim značne poškodiť účastníka právneho vzťahu (napr.
niekoľkonásobným prísľubom dlžníka, že svoj dlh urovná, čo sa do uplynutia premlčacej doby nestalo).
O konaní vykazujúcom znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka by bolo možné uvažovať
len z konkrétnych okolností prípadu, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku
uplatnená. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak

významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odmietnutie práva uplatniť námietku premlčania (z
rozhodnutianajvyššiehosúduČeskejrepublikyz31.10.2007,sp.zn.33Odo561/2006).Vprejednávanej
veci žalobca namietal rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi v rámci jeho záverečného
zhodnotenia vykonaných dôkazov a právneho posúdenia veci. Z dokazovania vykonaného okresným
súdom nevyplýva záver, že by žalovaný mal úmyselne vylákať finančné prostriedky od žalobcu. Jedná

sa len o subjektívne vyhodnotenie dokazovania žalobcom. Individuálne okolnosti súdenej veci vôbec
nenasvedčujú záveru, že by v prejednávanej veci bol priestor pre záver súdu o tom, že námietka
premlčania vznesená žalovaným je v rozpore s dobrými mravmi.

36. Odvolací súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa v konaní ďalšími odvolacími námietkami

žalovaného uvedenými v jeho opravnom prostriedku.

37. Na základe uvedenej argumentácie odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok dáva
odpoveď na všetky relevantné skutkové a právne otázky, ktoré boli základom pre rozhodnutie súdu prvej
inštancie. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, preto ho

nie je možné považovať za arbitrárny. Napadnuté rozhodnutie dáva jasnú odpoveď z ktorých dôkazov
vychádzal, ako tieto dôkazy vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Nedostatok odôvodnenia napadnutého
rozsudku pokiaľ ide o uvedenie dôkazov, ktoré súd prvej inštancie nevykonal doplnil odvolací súd vo
svojom rozhodnutí, nakoľko z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie sa touto otázkou zaoberal,
no jej výsledok opomenul uviesť v odôvodnení meritórneho rozhodnutia. Ani v tejto rovine preto nebolo

porušené právo žalobcu na spravodlivý proces. Nakoľko odvolací súd zároveň nezistil ani nedostatky
v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP),
rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej (výrok I. ) ako vecne správny potvrdil.

38. Odvolací súd však v súlade s ust. § 388 CSP zmenil odvolaním napadnutý a od

rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (výrok II.), ktorý síce plne
zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a v ňom uvedeným zákonným ustanoveniam, no nie
je z neho zrejmé, kto má proti komu nárok na náhradu trov konania.

39. V danej súvislosti odvolací súd poznamenáva, že nepovažuje za správnu takú interpretáciu

ustanovenia§262ods.1CSP,podľaktorejmáaplikáciitohtoustanoveniazodpovedaťvýrokrozhodnutia
o trovách konania vyslovujúci, že strana sporu má nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie
o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť totiž vykonateľné (§ 232 ods. 1 CSP). Podľa
výslovného znenia ustanovenia § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, rozhoduje súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník,

už len o výške náhrady trov konania a v prípade zastúpenia advokátom aj o prijímateľovi tejto
náhrady. To znamená, že súd prvej inštancie v rozhodnutí podľa § 262 ods. 2 CSP nemôže rozhodnúť
o uložení povinnosti jednej sporovej strane zaplatiť náhradu trov konania druhej sporovej strane. Ak
by napriek tomu tak rozhodol, prekročil by zákonné zmocnenie vyplývajúce z § 262 ods. 2 CSP, čím
by zároveň nerešpektoval čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu

konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a porušil
by tak princíp legality ako jeden zo základných princípov právneho štátu. Neprípustnosť takého postupu
nevyhnutne znamená, že o tom, kto a komu má povinnosť zaplatiť náhradu trov konania (ak prichádza
do úvahy priznanie ich náhrady), musí rozhodnúť súd rozhodujúci o nároku na náhradutrov v zmysle § 262 ods. 1 CSP. Tomu musí zodpovedať aj formulácia výroku o trovách
konania, t. j. musí v ňom byť uvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania, s tým, že následne
bude o výške tejto náhrady rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2

CSP), čo je nutné uviesť aspoň v odôvodnení súdneho rozhodnutia. Len takouto formuláciou
výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o
nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda
aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti. Obdobný názor
prezentoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 6 Cdo 222/2016 zo dňa 23.03.2017.

Odvolací súd je však na rozdiel od dovolacieho súdu toho názoru, že informácia o ďalšom
procesnom postupe súdu, t.j., že následne bude o výške náhrady trov konania rozhodnuté súdom
prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP) je postačujúca v odôvodnení súdneho
rozhodnutia a táto nemusí byť súčasťou jeho výrokovej časti.

40. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396

ods. 1 CSP. Žalobca ako odvolateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, preto má žalovaný voči nemu
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

41. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o
odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v
čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).