Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, April 25, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/2/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316210964
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8316210964.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Mareka Košča a JUDr. Viery Zoľákovej, v právnej veci žalobcu: I. K., T.. X.X.XXXX, Y.. T. XX/
XX, XXX XX G., právne zastúpeného JUDr. Matúšom Fabianom, advokátom, Nám. sv. Egídia 93, 058
01 Poprad, IČO: 42421161, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 871,65 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Humenné č.k. 21Csp/140/2016-83 zo dňa 26.9.2018, takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamieta.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej aj súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že :

„Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 871,65 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne z tejto sumy od 21.2.2017 do zaplatenia v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v celom rozsahu, pričom o výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.“

2. V dôvodoch svojho vyššie uvedeného rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval podanie žaloby
dňa 22.11.2016, ktorou sa podľa jej obsahu žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia 871,65 eur
s príslušenstvom na základe so žalovaným ako veriteľom dňa 8.6.2009 uzavretej zmluvy o úvere č.
XXXXXXX, považujúc ju za spotrebiteľskú. Jej predmetom bolo poskytnutie finančných prostriedkov v
celkovej výške 2.700,- eur, ktoré bol žalobca ako dlžník povinný vrátiť žalovanému v dvoch mesačných
splátkach vo výške 1.715,- eur v rozsahu istiny spolu s poplatkom vo výške 730,- eur. Celkové

náklady žalovaného v súvislosti s poskytnutým úverom predstavovali 730,- eur za časové obdobie
2 kalendárnych mesiacov, čo predstavuje RPMN vo výške 596,29 %. Žalobca uhradil žalovanému
peňažné prostriedky v celkovej výške 3.250,- eur a zároveň na účet súdneho exekútora peňažné
prostriedkyvovýške321,65eur.Zmluvaoúvereobsahujepoplatokvovýške730,-eur,ktorýmalžalobca
ako dlžník uhradiť za časové obdobie od 8.6.2009 do 18.8.2009, čo pri istine 2.700,- eur predstavuje
úrok vo výške 596,29 % ročne a okrem neprijateľných podmienok zmluva neobsahuje ani podstatné
náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a to konkrétne náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm.

d), g), i), j), k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, čo v zmysle § 4 ods. 3 posledná veta
uvedeného zákona zákonodarca sankcionuje tým, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Podľa žalobcu, keďže sa zmluva považuje za bezúročnú a bez poplatkov, resp. cena úveru z dôvodu
výšky poplatku je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a zároveň s ohľadom na skutočnosť, žežalobca už žalovanému zaplatil okrem istiny doposiaľ aj sumu 871,65 eur, je žalovaný povinný vydať
žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia sumu vo výške 871,65 eur. Žalovaný sa na úkor žalobcu
začal bezdôvodne obohacovať až momentom splatenia istiny úveru, a to dňa 21.11.2013, kedy mu bola

pripísaná splátka úveru vo výške 500,- eur. Žalobca si taktiež uplatnil zákonné úroky z omeškania.

3. Súd v predmetnej veci už skôr rozhodol rozsudkom zo dňa 27.6.2017 tak, že uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 871,65 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 871,65 eur od 21.2.2017 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal

nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu proti žalovanému. Žalovaný podal proti tomuto rozsudku
odvolanie, okrem výroku, v ktorom súd v časti žalobu zamietol, na základe ktorého Krajský súd v
Prešove rozsudkom sp. zn. 14Co/5/2018 zo dňa 19.6.2018 zrušil rozsudok v jeho napadnutej časti a
vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd najmä uložil súdu
prvej inštancie dôsledne skúmať okolnosti relevantné pre posúdenie charakteru uzatvorenej zmluvy a
následne v závislosti od toho, či sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu alebo nie, vec právne posúdiť a

opätovne rozhodnúť o uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.

4. Po vrátení mu veci odvolacím súdom a následnom vykonanom dokazovaní, súd prvej inštancie v
predmetnom spore konštatoval spotrebiteľský charakter predmetného záväzkového vzťahu sporových
strán, aplikujúc tak zákonné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, a to § 52 a nasl. v spojení s § 451

Občianskeho zákonníka, zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1966 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“). V dôvodoch prvoinštančný
súd uviedol, že žalobca sa zaviazal splatiť úver dvomi mesačnými splátkami v lehote nepresahujúcej
dvanásť mesiacov, pretože tým žalovaný účelovo obchádzal ustanovenia chrániace spotrebiteľov,

využitím formálnej dohody podľa ustanovenia § 1 odsek 2 písmeno f) Zákona o spotrebiteľských
úveroch, poukážuc v tomto prípade na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 8.12.2011 sp.zn.
16Co/71/2011. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalobca pri uzatváraní zmluvy bol
v pozícii fyzickej osoby, ktorá potrebovala finančné prostriedky na osobné účely a nie na výkon
povolania alebo podnikania. Zo samotnej zmluvy, teda údajov v nej sa nachádzajúcich, okrem uvedenia

identifikačného čísla žalobcu ako živnostníka, nevyplýva, že by úver mal byť poskytnutý na výkon
jeho povolania alebo živnosti. Zo strany žalovaného teda nebolo žiadnym spôsobom preukázané
tvrdenie,žežalobcovibolifinančnéprostriedkyposkytnuténavýkonjehopodnikateľskejčinnosti.Zmluva
uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou aj v zmysle Zákona o
ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa

v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka.
Aj napriek tomu, že v danej právnej veci bola uzatvorená úverová zmluva, ktorá sa riadi režimom
Obchodného zákonníka, v danom prípade sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka a v zmysle príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože

ju uzatváral žalovaný ako dodávateľ a žalobca ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy bol daný žalovaným
bez možnosti žalobcu privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť
podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, úprava ktorých je v Občianskom zákonníku pre
spotrebiteľa výhodnejšia. V tomto kontexte poukázal súd prvej inštancie na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 5MCdo/20/09.

5. Citujúc ďalej ustanovenie § 39 ods. 1 Občianskeho zákonníka, považoval súd prvej inštancie
predmetný poskytnutý spotrebiteľský úver z hľadiska náležitostí zmluvy o úvere v zmysle ustanovenia
§ 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Uviedol, že predmetná
zmluva o úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov, priemernú ročnú percentuálnu mieru

nákladov, ročnú úrokovú sadzbu, ani výpočet nákladov. Zároveň výška poplatku za poskytnutie úveru v
sume 730,- eur, ktorý v percentuálnom vyjadrení predstavuje pri poskytnutí úveru na obdobie 2 mesiacov
výšku27,03%,čojevprepočte162%ročne,jevtakejtoúžernejvýškebezďalšiehodôvodomabsolútnej
neplatnosti pre rozpor s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka v súlade s
judikatúrou.

6. K námietke res iudicata, vznesenej žalovaným v súvislosti s vydaným rozhodcovským rozsudkom vo
veci zo dňa 23.3.2010 sp.zn. G., súd prvej inštancie konštatoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky v
prípade rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bola založená právomoc rozhodcovského súdu naprejednanie a rozhodnutie veci rozhodcovským rozsudkom, čoho následkom je jej neplatnosť v súlade
s ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. V tomto prípade doložka nebola dojednaná
v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale už na samom začiatku zmluvného vzťahu. Súd

prvej inštancie svoj názor o neprimeranej povahe rozhodcovskej doložky opiera aj o stanovisko Súdneho
dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi bod 40.
Preto prejednanie a rozhodnutie veci v rozhodcovskom konaní na základe neplatnej rozhodcovskej
doložky nemožno považovať za prekážku res iudicata, ktorá by bránila súdu v tomto konaní vec
prejednať a rozhodnúť. Súd prvej inštancie tiež v rozsudku konštatoval svoju miestnu príslušnosť na

konanie a rozhodovanie predmetného sporu, keďže vyhodnotil predmetný spor ako spotrebiteľský, na
konanie o ktorom je v zmysle § 19 ods. písm. d) Civilného sporového poriadku príslušný, preto je
námietka miestnej nepríslušnosti, vznesená žalovaným, nedôvodná.

7. V spore vo veci samej napokon súd prvej inštancie uzavrel nárok žalovaného iba na vrátenie
finančných prostriedkov, ktoré z jeho strany boli žalobcovi reálne poskytnuté, a to vo výške 2.700,- eur.

Pretože žalobca v prospech žalovaného uhradil celkom sumu 3.571,65 eur, na strane žalovaného došlo
k bezdôvodnému obohateniu vo výške 871,65 eur, na úhradu ktorého prvoinštačný súd žalovaného
v prospech žalobcu zaviazal v znení výroku predmetného rozsudku v spolu s úrokom z omeškania v
zmysle § 517 ods. 2 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 odsek. 1 Nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v zákonnej

výške 5 % ročne zo sumy 871,65 eur až do jej zaplatenia.

8. Napokon súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1, 2 a § 262
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v prospech v konaní úspešného žalobcu v
plnom rozsahu s tým, že o výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti

tohto rozsudku.

9. Proti uvedenému rozsudku v celom rozsahu v zákonnej lehote podal písomným podaním zo dňa
31.10.2018 odvolanie žalovaný, ktorý žiadal zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že v konaní došlo k vade uvedenej podľa § 365 ods.

1 písm. b) CSP, keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; ďalej podľa
písm. d) cit. ustanovenia zákona, keďže konanie má inú vadu , ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci; k vade uvedenej v písm. f) CSP, a to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon k vade uvedenej v písm. h) tohto

ustanovenia CSP, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10. Okrem už v konaní uvedených skutočností žalovaný zdôraznil, že žalobca neuhradil v súlade s
dojednaným splátkovým kalendárom ani jedinú splátku, v dôsledku čoho sa dlh zo zmluvy stal splatným
dňa 2.11.2009. Žalovaný uplatnil svoje nároky zo zmluvy v zmysle rozhodcovskej doložky v zmysle

všeobecných podmienok poskytnutia úveru pred rozhodcovským súdom a na podklade rozhodcovského
rozsudku sa začalo dňa 11.5.2010 exekučné konanie, ktoré bolo uznesením Okresného súdu Humenné
sp.zn. 12Er/502/20110-78 zastavené len v časti zmenkového úroku 0,25 % denne. Žalobca uhradil istinu
poskytnutého úveru až v exekučnom konaní dňa 21.3.2012, t. j. viac ako 3 roky v omeškaní s úhradou
dlžnej sumy. V základnom konaní neuplatnil žiadne prostriedky procesnej obrany a procesného útoku,

nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, námietky proti exekúcii a ani návrh na zastavenie
exekúcie. Ďalej žalobca k spotrebiteľskému charakteru právneho vzťahu sporových strán namietal, že
sadodatočnenemožnodovolávaťinejkvalifikácieprávnejpovahyzmluvy,keďžejejuzavretievuvedenej
forme podľa Obchodného zákonníka sám svojim konaním žalobca vyvolal a inicioval. Princíp contra
proferentem, upravený v ustanovení § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka je nevhodné podľa odvolateľa

aplikovať na daný prípad. Právnu ochranu spotrebiteľa nie je možné bezvýnimočne aplikovať na
všetky prípady, kde spolukonherentom je fyzická osoba. Uvedeným spôsobom by došlo k absolútnemu
vylúčeniu aplikácie § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, t. j. zmluvy o úvere. Ďalej odvolateľ uviedol,
že ako poskytovateľ úveru dodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcej čestnej
obchodnej praxi, či všeobecnej zásady dobrej viery, uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Žalobca nemá

právne postavenie spotrebiteľa, pretože nenapĺňa definíciu spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, podporne poukážuc na judikatúru
vnútroštátnych súdov.11. Odvolateľ ďalej dôvodil tým, že v rozhodnutí súdu úplne absentuje odôvodnenie, resp. vysporiadanie
sa so vznesenou námietkou premlčania. Žalovaný zdôrazňuje, že vo svojich vyjadreniach opakovane
vzniesol námietku premlčania. Súd prvej inštancie bol povinný prihliadnuť na námietku premlčania,

dôvodne vznesenú, v dôsledku ktorej nemohol žalobcovi priznať premlčané právo. V predmetnom
prípade došlo k podaniu žaloby až dňa 22.11.2016, t.j. všetky splátky nad rámec istiny poskytnutého
úveru, uhradené od r. 2010 až do 22.11.2014, sú premlčané v subjektívnej dvojročnej premlčacej lehote,
spoukazomnarozhodnutiaNajvyššiehosúdusp.zn.1Cdo/67/2011aKrajskéhosúduvBanskejBystrici.

12. Žalovaný poukázal následne na skutočnosť, že v exekučnom konaní bola v prospech žalovaného
čiastočne vymožená pohľadávka priznaná rozhodcovským rozsudkom. Citujúc ustanovenie § 230 CSP
a poukazujúc na judikatúru vnútroštátnych súdov, odvolateľ uviedol, že jeho argumentáciu, týkajúcu sa
res iudicata, podporuje aj komunitárne a medzinárodné právo. Žalobca uhrádzal žalovanému splátky
nad rámec istiny, čím konkludentne prejavil svoju vôľu byť viazaný odplatnou zmluvou a rozhodcovským
rozsudkom. Uvedené konanie nemôže byť na ujmu žalovaného veriteľa, ktorý plnenie prijal. Pohľadávka

žalovaného, ktorú si uplatnil v rozhodcovskom a následne exekučnom konaní, sa stala splatnou dňa
2.11.2009. Týmto dňom začala plynúť dvojročná subjektívna lehota, v rámci ktorej žalovaný mohol
uplatniť svoj nárok pred príslušným súdom. Vzhľadom na týmto napadnutým rozsudkom konštatovanú
neplatnosť rozhodcovskej doložky a nulitnosť rozhodcovského rozsudku si teda žalovaný neuplatnil
svoj zmluvný nárok pred príslušným súdom, v dôsledku čoho došlo k premlčaniu zmluvného nároku

žalovaného dňa 2.11.2011, t.j. dva roky od splatnosti dlhu. Žalobca napriek uvedenému žalovanému
dlh plnil, čo vyplýva aj z vyjadrení žalobcu a aj po podaní žaloby. Je teda nesporné, že žalobca plnil
žalovanému premlčaný dlh. Podľa odvolateľa možno teda konštatovať, že prijatím premlčaného dlhu
nedošlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného, a to s ohľadom na ustanovenie § 455 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Žalobca dobrovoľne plnil to, čo dlhoval, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že

exekučné konanie, v ktorom mal postavenie povinného bolo zastavené.

13. Pre prípad, ak by súd napriek uvedeným skutočnostiam považoval nárok žalobcu za dôvodný a
nevyhovel by vyššie uvedeným námietkam, žalovaný uviedol, že nie každé plnenie nad rámec istiny
je možné považovať za plnenie bez právneho dôvodu. Žalobca v súlade s dojednaným splátkovým

kalendárom neuhradil ani jedinú splátku, ignoroval výzvy a upomienky na úhradu dlhu, v dôsledku čoho
sa dlh stal splatným dňa 2.11.2009. K úhrade istiny došlo až dňa 21.3.2012, t. j. viac ako tri roky po
splatnosti dlhu. Žalobca bol v omeškaní s úhradou istiny, vzhľadom na čo žalovanému patrí okrem istiny
poskytnutého úveru nárok na zákonný úrok z omeškania, ktorý nie je možné považovať za odplatné
plnenie alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo

ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných
prostriedkov. Za odplatné plnenie alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise zmluvy alebo
ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných
prostriedkov nie je možné považovať ani dojednanú zmluvnú pokutu, ktorá je zabezpečovacím
prostriedkom podľa čl. 5 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru v sume 312,- eur.

14. Napokon, odvolateľ považuje napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov,
čím došlo v konaní pred súdom prvej inštancie k takej vade konania, na ktorú odvolací súd v zmysle
ustanovenia § 380 ods. 2 CSP prihliada z úradnej povinnosti. Z napadnutého rozsudku, ako už bolo
namietané, nie je zrejmé, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s námietkou premlčania vznesenou

žalovaným.

15. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril. Rovnako sa nevyjadril k výzve odvolacieho súdu
zo dňa 3.4.2019, ktorou bol v odvolacom konaní žiadaný, aby v nadväznosti na žalovaným uplatnenú
námietku premlčania a na skutočné termíny žalobcom realizovaných plnení tak, ako sú špecifikované

žalovaným v jeho odvolaní proti predchádzajúcemu rozsudku súdu prvej inštancie a ako vyplývajú z
výpisov z bankového účtu (č.l. 14 a 15 spisu), oznámil písomne stanovisko k námietke premlčania aj
podľa záverov Najvyššieho súdu SR obsiahnutých v uznesení sp.zn. 1Cdo/238/2017 z 18. októbra 2018
(k možnej aplikácii objektívnej premlčacej doby).

16. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379
a nasl. CSP. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podanéhoodvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Po

prieskume napadnutého rozhodnutia a po nariadení odvolacieho pojednávania na prejednanie veci
postupom podľa § 384 ods.1 a § 385 ods.1 CSP, dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu žalovaného
je potrebné vyhovieť.

17. Na základe princípu neúplnej apelácie s cieľom rešpektovania procesných práv strán sporu, odvolací

súd zopakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu na nariadenom odvolacom pojednávaní, na ktoré
riadne predvolal strany sporu. Tieto sa nariadeného odvolacieho pojednávania nezúčastnili a odvolací
súd prejednal vec v ich neprítomnosti, zopakoval dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, ktoré
sú obsahom spisu a v rámci doplnenia dokazovania oboznámil uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k.
4CoE/90/2012-73zodňa26.10.2012,naktorébolopoukázanéajvpredchádzajúcomodvolacomkonaní
a tiež uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/238/2017 z 18.10.2018, čo umožnilo odvolaciemu

súdu uzavrieť skutkový stav, týkajúci sa nároku a výšky žalovaného bezdôvodného obohatenia.

18. Prvotne, vzhľadom na už i v predchádzajúcom konaní uplatnené odvolacie námietky žalovaného,
týkajúce sa nespotrebiteľského charakteru predmetnej úverovej zmluvy, uzavretej podľa Obchodného
zákonníka, sa v konečnom rozhodnutí odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o

spotrebiteľskom charaktere úverového vzťahu sporových strán. Súd prvej inštancie správne zistil, že
žalobcamalpriuzatváraníprávnehoúkonupostaveniespotrebiteľaažezmluvaoúvere,ktorúuzavrelso
žalovaným, spĺňa kritériá vymedzenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľský úver je vymedzený v § 2a cit. zákona ako dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky,

úveru alebo v inej právnej forme, poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Zmluva o spotrebiteľskom úvere
tak môže zahŕňať nielen zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, ale výslovne na základe
uvedeného ustanovenia môže byť spotrebiteľským úverom aj zmluva o úvere, ktorá je upravená v
slovenskom právnom poriadku výlučne v Obchodnom zákonníku. Právne vzťahy, ktoré sú upravené
výlučne v Obchodnom zákonníku je možné posudzovať iba podľa Obchodného zákonníka. Tento záver

nie je v rozpore s ustanovením § 52 ods. 1 veta tretia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka,ajkeďbysainakmalipoužiťnormyobchodnéhopráva.UstanoveniaObčianskehozákonníka
je možné použiť iba za predpokladu, že daný právny vzťah výslovne upravujú, alebo aspoň pripúšťajú
analógiu, teda aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú najbližšie obsahom a účelom

k danému právnemu vzťahu podľa § 853 Občianskeho zákonníka. Využitie analogických ustanovení
Občianskeho zákonníka je podľa § 853 prípustné iba vtedy, keď daný občianskoprávny vzťah nie je
upravený nielen Občianskym zákonníkom, ale ani iným zákonom. V prípade, kedy iný platný zákon
konkrétny právny vzťah upravuje, nie sú splnené podmienky na aplikáciu analogických ustanovení
Občianskeho zákonníka a daný právny vzťah sa posudzuje podľa toho platného zákona, ktorý ho

upravuje. V opačnom prípade by Občiansky zákonník ako zákon všeobecný nadobudol absolútnu
prednosť pred zákonmi špeciálnymi aj v tých prípadoch, kedy na rozdiel od špeciálnych zákonov určitú
právnu oblasť vôbec neupravuje. Z uvedeného vyplýva, že Občiansky zákonník sa v prípade právnych
vzťahov, ktorých účastníkom je spotrebiteľ použije prednostne vo všetkých ustanoveniach, ktoré
Občiansky zákonník upravuje, ako napr. dĺžka premlčacej doby, výška úrokov z omeškania a podobne.

V prípade vymedzenia náležitostí konkrétneho zmluvného typu, ktorý Občiansky zákonník naopak
neupravuje, ale je upravený v Obchodnom zákonníku, bude platiť zákonné vymedzenie zmluvného typu
v Obchodnom zákonníku. Preto všeobecná definícia zmluvy o úvere, obsiahnutá v ustanovení § 497
Obchodného zákonníka je platná a účinná aj pre vymedzenie zmluvy o úvere, uzavretej spotrebiteľom.
Zároveň prípustnosť uzavretia zmluvy o úvere, ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere výslovne pripustil

Zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý zmluvu o úvere vymenoval ako jednu z foriem spotrebiteľského
úveru.

19. Zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom v zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d)
Obchodného zákonníka, ktorý kogentným spôsobom vymedzuje, ktoré záväzkové vzťahy podliehajú

právnej úprave obsiahnutej v tretej časti Obchodného zákonníka, kde sa uplatní právna úprava
Obchodného zákonníka ako lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave v Občianskom zákonníku. Ide
o obligatórne uplatnenie Obchodného zákonníka. V týchto prípadoch nemožno aplikáciu Obchodného
zákonníka vylúčiť dohodou strán. Bez ohľadu na povahu jeho účastníkov sa takýto právny vzťah riadivždy Obchodným zákonníkom. Tým nie je dotknutá subsidiárna aplikácia Občianskeho zákonníka v
otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje na základe výslovného zmocnenia obsiahnutého v
ustanovení § 1 ods. 2, podľa ktorého sa právne vzťahy uvedené v odseku 1 spravujú ustanoveniami

tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov
občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných
zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. Ako bolo vyššie uvedené, v tých
prípadoch, kedy Občiansky zákonník určitý vzťah upravuje, je v spotrebiteľskom vzťahu prednostná
aplikáciaObčianskehozákonníkaajvtedy,akbysainakmalipoužiťnormyObchodnéhopráva.Zobsahu

§ 497 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere je zmluvou konsenzuálnou a pre jej vznik stačí
dohoda aspoň o uvedených náležitostiach, pričom sa nevyžaduje ani to, aby k poskytnutiu peňažných
prostriedkov skutočne došlo. Tým sa vlastne zmluva o úvere líši od zmluvy o pôžičke podľa § 657
Občianskeho zákonníka.

20. Pri posudzovaní charakteru právneho vzťahu, ktorý je potrebné predbežne skúmať, treba mať na

zreteli jednak subjekty, ktoré vstupujú do tohto vzťahu a tiež účel, smerovanie vôle subjektov k založeniu
a pretrvávaniu právneho vzťahu (I. ÚS 214/2012-12 zo dňa 9. mája 2012). V zmluve o úvere je
žalobca označený ako fyzická osoba, uvedením rodné čísla ako identifikátora a tiež ako podnikajúca
fyzická osoba s uvedením identifikačného čísla - IČO podnikateľského subjektu. Námietku žalovaného,
že v danom prípade nejde o spotrebiteľskú zmluvu, odvolací súd vyhodnotil ako účelovú, v snahe

vylúčiť aplikáciu ustanovení spotrebiteľského práva v danom prípade. Skutočný charakter úverového
vzťahu nebol žalovaným preukázaný pred súdom prvoinštančným a ani v odvolacom konaní a iný ako
spotrebiteľský nevyplýva ani zo zistení súdu. S poukazom na interpretačné ustanovenie § 54 ods.
2 Občianskeho zákonníka je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad priaznivejší pre
spotrebiteľa.Vzhľadomnauvedenéodvolacísúd,rovnakoakosúdprvejinštancieuzavrel,žepredmetná

zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods. 1. Občianskeho zákonníka.

21. Odvolací súd ako vecne správnu však vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného, týkajúcu sa
premlčania žalobcom uplatneného nároku, s ktorou sa súd prvej inštancie nezaoberal vôbec, i keď bola
vznesená už v súvislosti s predchádzajúcim rozhodnutím v konaní.

22. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

23. Podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

24. Občiansky zákonník v ustanovení § 107 upravuje premlčaciu dobu pre vydanie bezdôvodného
obohatenia, rozlišujúc medzi subjektívnou (§ 107 ods. 1) a objektívnou premlčacou dobou (§ 107 ods.
2) s odlišnou úpravou začiatku ich plynutia. Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy

sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto ho získal. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva
na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná
vedomosť oprávneného (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/143/2004, sp. zn. 1Cdo/67/2011,R 25/1986).
V prípade plnenia bez právneho dôvodu je začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby viazaný na

moment, kedy sa oprávnený dozvedel, že právny dôvod na plnenie nebol od začiatku daný. Pre začiatok
plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia
skutočne došlo.

25. Odvolací súd na základe vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie a zopakovaného a

doplneného dokazovania na nariadenom odvolacom pojednávaní, modifikoval skutkový záver, ktorý
privodil vo veci súd prvej inštancie na základe akceptácie žalovaným uplatnenej námietky premlčania a
s poukazom na závery dovolacieho súdu vo vyššie uvedenom rozhodnutí sp.zn. 1Cdo/238/2017 zo dňa
18. októbra 2018, keď dospel k záveru, že v prípade v žalobe uplatnených plnení, ktoré boli zrealizovanéžalobcom v prospech žalovaného, v celkovej sume správnym prepočtom 3.400,- eur, ako to vyplýva z
prehľadu o úhradách, založených v spise na čl.14 - 15 v období od 5.11.2010 do 30.11.2012 (odvolanie
č.l. 47 spisu), vo vzťahu k týmto plneniam došlo k uplynutiu objektívnej 3-ročnej premlčacej doby, keď

žaloba v danom prípade bola podaná 2.11.2016. V danom prípade by bola zachovaná len premlčacia
doba za predpokladu, že zo strany žalovaného išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie sa. V zmysle
uvedeného rozhodnutia dovolacieho súdu žalobca, ktorý uplatňuje nárok z titulu vydania bezdôvodného
obohatenia a chce, aby bola aplikovaná 10-ročná premlčacia doba, je povinný preukázať úmyselné
zavinenie žalovaného na získaní bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu. Takýto úmysel žalovaného

nebol v predmetnom konaní preukázaný, preto v časti žalobcom uplatneného takéhoto nároku v rozsahu
500,- eur je potrebné žalobu bez ďalšieho v súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania zamietnuť.

26. Odvolaciemu súdu sú z jeho činnosti známe i rozhodnutia súdov prvej inštancie i odvolacích súdov
SR, ktoré k posudzovania objektívnej premlčacej doby v spotrebiteľských úverových vzťahov pristúpili v
minulosti aj inak, než to je v v označenom rozhodnutí 1Cdo/238/2017 z 18.10.2018.

27. Podľa čl. 2 ods1, 2 CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov
musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom
každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý

môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

28. V uvedenej súvislosti poukazuje odvolací súd na definíciu pojmu „ustálená rozhodovacia prax
dovolacieho súdu“ uvedenú v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2017 zo 6. marca
2017, kde sa uvádza: „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v

stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú
opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj jednotlivo
v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia
najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory

akceptovali a vecne na ne nadviazali“.

29. Odvolací súd za takéhoto stavu nemal dôvod, aby sa v predmetnej veci odklonil od záverov
uvedeného rozhodnutia dovolacieho súdu. Toto treba zdôrazniť o to viac, že na výzvu odvolacieho súdu
na vyjadrenie sa k týmto záverom žalobca ani nereagoval.

30. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnenú časť nároku v sume 321,65 eur, ktorá bola plnená na účet
súdneho exekútora v riadnom exekučnom konaní na základe vydaného poverenia na vykonanie
exekúcie, ako to vyplýva z prehľadu transakcií v spise na č.l. 16, išlo v danom prípade o plnenie,
ktoré za žiadnych okolností nemôže byť posudzované ako plnenie bez právneho dôvodu. Úhrady boli

realizované žalobcom na účet súdneho exekútora v prospech oprávneného žalovaného exekúciou v
rámci exekučného konania, ktorého priebeh vyplýva z exekučného spisu, vedeného Okresným súdom
Humenné pod sp.zn. 12Er/502/2010, čo strany v konaní nespochybňovali. Exekučná vec bola tiež
predmetom odvolacieho konania, vedeného Krajským súdom v Prešove pod sp.zn. 4CoE 90/2012.
Za takéhoto stavu nemôže byť toto plnenie realizované na účet exekútora posúdené ako plnenie bez

právneho dôvodu a žalobu v tejto časti vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné aj z tohto
dôvodu zamietnuť. Vyššie cit. ust. § 451 ods. 2 OZ upravuje, že bezdôvodným obohatením je majetkový
prospech získaný, okrem iného, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Súdna prax už judikovala,
že o takýto prípad bezdôvodného obohatenia ide aj v prípade zaplatenej náhrady trov konania podľa
právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené (viď napr. R 14/91). Uvedené trovy

súdneho exekútora boli zaplatené súdnemu exekútorovi podľa úkonov súdu a súdneho exekútora v
exekučnej veci vedenej na OS Humenné pod sp.zn. 12Er/502/2010. Žiadna zo sporových strán ani len
netvrdí, že by rozhodnutia z exekučného konania zakladajúce nárok na náhradu trov súdneho exekútora
boli neskôr zrušené.

31. Odvolací súd preto na základe vyššie uvedeného, keďže neboli splnené podmienky na potvrdenie
a ani na zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, postupom podľa § 388 v spojení
s § 390 Civilného sporového poriadku, zmenil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a žalobu v
rozsahu uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 871,65 eur s 5 % úrokomz omeškania ročne z tejto sumy od 21.2.2017 do zaplatenia zamietol. (V ostatnej časti nároku
žalobcu bola žaloba právoplatne zamietnutá predchádzajúcim rozsudkom súdu prvej inštancie č.k.
21Csp/140/2016-40 zo dňa 27.6.2017.)

32. Odvolací súd v súvislosti so zmenou rozhodnutia v odvolacom konaní, rozhodol o trovách konania
podľa § 255 v spojení s § 396 ods. 1, 2 CSP s tým, že v podanom odvolaní úspešný žalovaný,
ktorý navrhoval zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, si neuplatnil nárok náhradu
trov konania a súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania rešpektuje návrhy sporových

strán. Keďže si žalovaný neuplatnil nárok na náhradu trov konania, odvolací súd náhradu trov konania
sporovým stranám nepriznal.

33. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).