Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, June 4, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/44/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2319010025
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2319010025.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnave,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.KatarínyBatisovejasudcovJUDr.

Jána Mihala a JUDr. Jozefa Piknu, v trestnej veci proti obžalovanému Z. M., nar. XX.XX.XXXX v M., pre
zločinlúpežepodľa§188ods.1,ods.2písm.c)Trestnéhozákonaainé,oodvolaníprokurátoraOkresnej
prokuratúry Galanta proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 06.02.2019, č. k. 27T/3/2019-202,
na verejnom zasadnutí konanom dňa 04.06.2019 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku Krajský súd v Trnave

obžalovaného Z. M., nar. XX.XX.XXXX v M., trvale bytom O., O. XXXX/XX, t. č. vo väzbe v ÚVV a
ÚVTOS Leopoldov o d s u d z u j e :

Podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona, s použitím § 36 písm. l) Trestného
zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4

Trestného zákona per analogiam na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Galanta uznal obžalovaného Z. M. za vinného zo zločinu lúpeže
podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona
v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona
na tom skutkovom základe, že

dňa 19.09.2018 v čase okolo 21.30 hod. po tom, ako cez neuzamknutú vstupnú bránu neoprávnene
vnikol do dvora rodinného domu číslo XXX/X na ulici X. v O., ktorého majiteľkou je C. J., zozadu pristúpil
k L. E., ktorý v tom čase vo dvore domu po zaparkovaní svojho osobného motorového vozidla zn. Škoda
Felícia, EČV: GA-990FA, vystupoval z neho, ktorého svojou pravou rukou, v ktorej držal vreckový nožík,

obkľúčil okolo krku a čepeľ noža priložil L. E. ku krku z ľavej strany a pod hrozbou zabitia so slovami
„potrebujem auto a peniaze inak ťa zabijem“, od neho požadoval finančnú hotovosť v nešpecifikovanej
výške a odovzdanie jeho osobného motorového vozidla zn. Škoda Felícia, EČV: GA-990FA, na čo mu
L. E. uviedol, že si ide do domu pre doklady od vozidla s čím obvinený Z. M. súhlasil, L. E. zo svojhozovretia uvoľnil, L. E. vošiel do domu, vzápätí sa však z domu vrátil na dvor, kde si do rúk na svoju obranu
zobral drevenú násadu od záhradného náradia, na čo páchateľ z dvora domu utiekol preč a vreckový
nožík počas úteku prehodil cez oplotenie do areálu Základnej školy na ul. Školskej číslo 399/1 v Jelke,

pričom poškodený L. E. pri útoku neutrpel žiadne zranenie a ani jemu ani majiteľke domu C. J. nebola
spôsobená žiadna materiálna škoda.

Za to obžalovanému okresný súd uložil podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného
zákona a s použitím § 36 písm. l), písm. n) Trestného zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona a § 38

ods. 2, ods. 3, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3
roky. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona okresný súd obžalovaného na výkon trestu zaradil
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Na hlavnom pojednávaní okresný súd podľa § 257 ods. 7, ods. 8 Trestného poriadku prijal vyhlásenie
obžalovaného, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe a preto následne vykonával

dokazovanie súvisiace iba s výrokom o treste: lustrácia registra trestov, lustrácia z registra priestupkov,
správa z Obce O., správa bývalého zamestnávateľa obžalovaného, hodnotenie z ÚVTOS a UVV
Leopoldov.

Okresný súd pri ukladaní druhu a výmery trestu ukladal obžalovanému trest úhrnný podľa najprísnejšej

trestnej sadzby zo zbiehajúcej sa trestnej činnosti obžalovaného, z ktorej bol uznaný vinným podľa
§ 41 ods. 1 Trestného zákona. Tak mu mohol ukladať trest odňatia slobody podľa § 188 ods. 2
Trestného zákona, kde je trestná sadzba trestu odňatia slobody od 7 rokov do 12 rokov. Okresný súd u
obžalovaného zistil dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. l), písm. n) Trestného zákona a to, že
sa priznal k spáchaniu trestných činov, úprimne ich spáchanie oľutoval a že napomáhal pri objasňovaní

trestnej činnosti príslušným orgánom. O tom, že svoje protiprávne konanie úprimne oľutoval vyplynulo
nielen z ospravedlňujúceho listu zaslanému poškodenému L. E., ale aj z jeho prednesov na neverejnom
zasadnutí, zo záverečnej reči a z jeho vyjadrenia právom posledného slova na hlavnom pojednávaní.
Okresný súd pričítal obžalovanému aj poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. n) Trestného zákona,
keď z vyšetrovacieho spisu mal preukázané, že obžalovaný napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti

tým, že ukázal príslušníkom Policajného zboru, kam po lúpeži hodil dotknutý vreckový nožík. Zároveň
okresný súd zistil jednu priťažujúcu okolnosť a to, že obžalovaný spáchal viac trestných činov podľa § 37
písm. h) Trestného zákona. Pri prevahe poľahčujúcich okolností súd použil zmierňovacie ustanovenia
§ 38 ods. 3 Trestného zákona a postupom podľa § 38 ods. 8 Trestného zákona znížil hornú hranicu
trestnej sadzby o jednu tretinu a tak mohol obžalovanému ukladať trest odňatia slobody vo výmere od

7 rokov do 10 rokov a 4 mesiacov.
V ďalšom okresný súd pri úvahách o tom, v akej výmere obžalovanému uloží trest, vychádzal jednak z
toho, že trest má plniť nielen represívnu a výchovnú funkciu, ale kladie dôraz aj na zásadu humanity, z
ktorej vyplýva zákaz neprimeranej sankcie vo vzťahu k okolnostiam prípadu alebo pomerom páchateľa
a jednak z ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého, ak vzhľadom na okolnosti prípadu

alebo vzhľadom na pomery páchateľa má súd za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto
zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj
trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto
zákonom.

Okresný súd konštatoval, že zo spôsobu spáchania trestného činu je nepochybné, že obžalovaný
použil násilie voči poškodenému L. E. v úmysle zmocniť sa jeho vozidla a peňazí, pričom zároveň
použil vreckový nožík, teda zaútočil na slobodnú vôľu poškodeného, na strane druhej však obžalovaný
dobrovoľne uvoľnil zo zovretia poškodeného, potom ako mu tento povedal, že ide do domu zobrať
doklady od vozidla, pričom tento slobodne do domu odišiel, zatiaľ čo obžalovaný sám stál na dvore

rodinného domu a čakal na poškodeného. Uvedené počínanie obžalovaného okresný súd vyhodnotil
ako okolnosť prípadu, ktorá síce obžalovaného nezbavuje viny, avšak bez pochýb vybočuje z rámca
takýchto trestných činov a teda odôvodňuje zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu. Bez povšimnutia
okresný súd tiež nenechal ani to, že nikomu z poškodených nebola spôsobená žiadna materiálna či
imateriálna škoda.

Okresný súd tak v nadväznosti na uvedené okolnosti prípadu, osobu obžalovaného (ohľadom
predošlých odsúdení za menej závažné prečiny, ktoré má toho času zahladené) ako aj osobné pomery
obžalovaného (otec troch maloletých detí) zohľadniac jeho postoj k spáchanej trestnej činnosti, sprihliadnutím na skutočnosť, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil podľa § 257 ods. 1 písm.
b) Trestného poriadku vyhlásenie, rozhodol o použití inštitútu mimoriadneho zníženia trestu, keď dospel
k záveru, že uloženie trestu odňatia slobody aj na samej dolnej hranici trestnej sadzby by bolo pre

obžalovaného neprimerane prísne a pre naplnenie účelu trestu v zmysle Trestného zákona postačuje aj
trest kratšieho trvania. Okresný súd preto uložil obžalovanému trest odňatia slobody pod dolnú hranicu
trestnej sadzby za využitia inštitútu mimoriadneho zníženia trestnej sadzby podľa § 39 ods.1 Trestného
zákona v trvaní tri roky nepodmienečne. Okresný súd konštatoval, že sa dá očakávať, že uložený
trest bude mať na obžalovaného silný výchovný vplyv, keďže obžalovaný doteraz nebol odsúdený

na nepodmienečný trest. Takto uložený trest je podľa názoru okresného súdu primeraným trestom z
hľadiska generálnej ako aj individuálnej prevencie a zároveň bude mať čo najmenší vplyv na rodinu
obžalovaného a jemu blízke osoby.

Nakoľko v posledných desiatich rokoch pred spáchaním prejednávaných trestných činov nebol
obžalovaný vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin, okresný súd ho pre výkon

uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods.
2 písm. a) Trestného zákona.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie prokurátor a to do výroku o treste.
Argumentoval nasledovne:

„S rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 27T/3/2019 zo dňa 06.02.2019 sa čo do výroku o treste
nestotožňujem z nasledovných dôvodov:

Na úvod je potrebné zdôrazniť, že súhlasím s právnym názorom súdu, podľa ktorého na prevýchovu
obžalovaného a ochranu spoločnosti spĺňa účel iba uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody

(a to s ohľadom na ustanovenie § 34 odsek 6 Trestného zákona). Nemožno sa však stotožniť s výrokom
o výmere trestu predmetného rozhodnutia, v rámci ktorého súd nesprávne použil jednak poľahčujúcu
okolnosť podľa § 36 písmeno n) Trestného zákona a jednak aplikoval ustanovenie § 39 odsek 1, odsek
3 písmeno d) Trestného zákona.

Vo vzťahu k aplikácii § 39 odsek 1 Trestného zákona je potrebné poukázať predovšetkým na to, že
Trestný zákon v citovanom ustanovení síce neviaže postup mimoriadne okolnosti prípadu alebo pomery
páchateľa, ale už z názvu tohto ustanovenia je zrejmé, že sa má jednať skôr o ojedinelý postup súdu.
Takýto postup preto v žiadnom prípade nemôžu odôvodniť len bežne sa vyskytujúce skutočnosti.
Za trestný čin lúpeže v jeho základnej skutkovej podstate môže súd uložiť trest odňatia slobody na 3

až 8 rokov.
Obžalovaný Z. M. však aj napriek závažnosti spáchanej trestnej činnosti už v základnej skutkovej
podstate, naplnil svojim pre spoločnosť nebezpečným konaním okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej
trestnej sadzby, kedy so zbraňou - vreckovým nožíkom bezprostredne ohrozil na živote poškodeného L.
E., ktorému priložil čepeľ vreckového nožíka ku krku a následne pod hrozbou zabitia od neho požadoval

finančnú hotovosť a odovzdanie jeho osobného motorového vozidla. Takýmto konaním teda obžalovaný
Z. M. naplnil kvalifikačný moment vymedzený v ustanovení § 188 odsek 1, odsek 2 písmeno c) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písmeno a) Trestného zákona a zároveň konaním vymedzeným v
skutkovej vete tak obžaloby ako aj rozsudku naplnil kvalifikačné znaky trestného činu porušovania
domovej slobody podľa § 194 odsek 1 Trestného zákona.

Súd správne ustálil, že v danom prípade, keďže sa jedná o jednočinný súbeh je dôvodné aplikovať
ustanovenie § 41 odsek 1 Trestného zákona a teda je potrebné ukladať trest odňatia slobody podľa
najprísnejšieho trestného činu, ktorým je trestný čin lúpeže v jeho druhom odseku.
Za takéto konanie Trestný zákon určuje trestnú sadzbu v rozmedzí 7 až 12 rokov.
S ohľadom na vyššie uvedené práve výškou trestných sadzieb vyjadril zákonodarca vo všeobecnosti

škodlivosť, respektíve typovú závažnosť toho ktorého trestného činu. Trestnou sadzbou zákonodarca
stanovuje súdu isté hranice pri jeho rozhodovaní, avšak zároveň mu ponecháva dostatočný priestor
pre individualizáciu trestu podľa okolností konkrétneho prípadu v rámci takto určenej trestnej sadzby.
Zákonodarca práve tým, že za obžalovaným Z. M. spáchanú trestnú činnosť určil vysokú trestnú sadzbu,
vyjadril typovú závažnosť tohto trestného činu ako trestného činu pre spoločnosť veľmi škodlivého. V

záujme akceptovania princípu zákonnosti má súdom uložený trest in generale splňat' aj podmienku
primeranosti, pričom v rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu práve spomínaná
sudcovská individualizácia trestu. Druh a výmera trestu preto musia byť v každom prípade stanovené
tak, aby zodpovedali všetkým osobitnostiam konkrétneho prípadu. V tejto súvislosti akceptujúc vyššiespomenuté princípy, osobitne princíp sudcovskej individualizácie trestu je však potrebné zdôrazniť, že
práve aplikácia ustanovenia § 39 odsek 1 Trestného zákona (s ohraničením vymedzeným v § 39 odsek
3 Trestného zákona) nie je a nemá byť bežná, ale toto je možné len v individuálnom prípade existencie

okolností odôvodňujúcich mimoriadne zníženie trestu.
V prípade obžalovaného Z. M. neexistujú a z napadnutého rozsudku ani nevyplývajú žiadne mimoriadne
okolnosti ani mimoriadne pomery obžalovaného, ktoré by odôvodňovali postup súdu podľa § 39 odsek
1 Trestného zákona.
Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvého stupňa pri mimoriadnom znížení trestu odňatia

slobody vychádzal jednak z postoja obžalovaného k jeho trestnej činnosti (obžalovaný napísal
poškodenému ospravedlňujúce listy z väzby a podobne), z prevahy poľahčujúcich okolností (§ 36
písmeno I), písmeno n) Trestného zákona), z toho, že vyhlásením o vine napomohol k objasneniu
jeho trestnej činnosti, z okolností prípadu (keď následne uvoľnil zo svojho zovretia poškodeného) a
tiež z toho, že je otcom troch maloletých detí, ku ktorým má vyživovaciu povinnosť. Je potrebné
konštatovať, že vymedzené skutočnosti nie sú ničím mimoriadne, naopak možno konštatovať, že ide o

bežné okolnosti. Vo vzťahu k týmto okolnostiam je potrebné uviesť, že tieto okolnosti boli zohľadnené
práve tým, že aj zo strany prokuratúry bol navrhovaný trest na dolnej hranici zákonom ustanovenej
trestnej sadzby, t. j. 7 rokov. V tomto smere sa nemožno stotožniť ani s aplikovaním poľahčujúcej
okolnosti podľa § 36 písmeno n) Trestného zákona, nakoľko opodstatnenosť skutkových okolností bola
dostatočným spôsobom preukázaná množstvom v prípravnom konaní zabezpečených iných dôkazov.

Súdprihliadalpredovšetkýmnato,žeobžalovanýZ.M.označilmiesto,kamodhodilnôž.Vtejtosúvislosti
je potrebné však vziať do úvahy aj to, že podľa výpovede Y. O. (príslušníka Policajného zboru SR, č. I. 93
vyšetrovacieho spisu) obžalovaný Z. M. síce mal uviesť, že nôž zahodil, avšak nevedel presne uviesť, že
kde. Taktiež poukazujem na postoj Z. M. k spáchanej trestnej činnosti v prípravnom konaní, kedy najskôr
využil svoje zákonné právo odoprieť vypovedať, neskôr spáchanie trestného činu poprel, následne pri

prvej konfrontácii dňa 20.09.2018 sa priznal k spáchaniu trestného činu, pri ďalšej konfrontácii dňa
16.11.2018 skutkové okolnosti prípadu opätovne pozmenil. Akceptujúc aj zásadu nemo tene tur možno
takéto konanie hodnotiť ako súčasť jeho obhajoby, avšak v žiadnom prípade nie je dôvodné aplikovať
ustanovenie § 36 písmeno n) Trestného zákona. Pozitívne možno hodnotit' to, že obžalovaný Z. M. z
väzby poslal poškodenému L. E. ospravedlňujúce listy, čo bolo tiež zohľadnené v tom, že aj napriek

nebezpečnosti jeho konania dňa 19.09.2018, bolo navrhnuté uložiť mu trest odňatia slobody na dolnej
hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby (t. j. 7 rokov). Taktiež skutočnosť, že obžalovaný Z. M.
neskôr uvoľnil zo svojho zovretia poškodeného L. E. nie je okolnosťou odôvodňujúcou postup podľa §
39 odsek 1 Trestného zákona, nakoľko obžalovaný tak urobil iba kvôli šikovnosti poškodeného, ktorý
si takým spôsobom chránil svoj život a majetok a opak vyznieva ako bagatelizovanie závažnej trestnej

činnosti, ktorú obžalovaný so zbraňou dokonal už predtým, ako poškodeného vôbec uvoľnil zo svojho
zovretia. Ďalší argument, že je otcom troch maloletých detí podľa môjho názoru nemôže obstáť, nakoľko
túto skutočnosť súd dôslednejšie nezisťoval, vychádzal iba z obžalovaným prednesených výrokov a zo
správy obecného úradu. Z tohto celého vyplýva skutočnosť, že je otcom troch maloletých detí, avšak
nežije s nimi v spoločnej domácnosti a nie je zrejmé, či tieto sú závislé výlučne od jeho príjmu, respektíve

dlhodobejším výkonom trestu u obžalovaného by sa tieto dostali do nepriaznivej situácie. To, že má
voči nim vyživovaciu povinnosť neznamená, že súd automaticky a bez ďalšieho môže mimoriadne znížiť
trest u človeka, ktorý spáchal závažnú násilnú trestnú činnosť. Nemožno sa stotožniť ani s názorom
súdu, že trest odňatia slobody v trvaní troch rokov bude mať na obžalovaného Z. M. pozitívny vplyv,
nakoľko predošlé odsúdenia sú síce zahladené, avšak boli uložené za prečiny a doposiaľ mu nebol

uložený nepodmienečný trest. Keď už súd zohľadňoval a argumentoval zahladenými odsúdeniami, tak
v tejto súvislosti skôr z kriminologického hľadiska je dôvodné zohľadniť osobnosť páchateľa a jeho
postoj k spáchanej trestnej činnosti, kedy je zrejmé, že už v minulosti úmyselne inej osobe ublížil na
zdraví. Uvedené skôr zvyšuje obozretnosť pri aplikovaní základných zásad ukladania trestov, kedy
obžalovaný sa opakovane neštítil použiť násilie voči inej ľudskej bytosti. Je zrejmé práve to, že ani

predošlé odsúdenia (akceptujúc skutočnosť, že tieto má zahladené) nesplnili svoj účel a Z. M. sa
opakovane dopustil ďalšej trestnej činnosti, kedy je možné konštatovať, že táto má u neho vo vzťahu
k závažnosti gradujúcu tendenciu.
Taktiež poukazujem na to, že ak sa súd rozhodne aplikovať ustanovenie § 39 Trestného zákona, je
povinný skúmať nielen okolnosti prípadu a pomery páchateľa, ale je tiež povinný posúdiť otázku, či

by použitie zákonnej trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom bolo pre páchateľa neprimerane
prísne, pričom v rozsudku má súd takýto svoj záver relevantne odôvodniť, čo sa v konkrétnom prípade
nestalo. Poukazujem aj na časť odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Tdo/66/2013 zo dňa 03.12.2014, podľa ktorého „okolnosti prípadu v spojení s ďalšími tam uvedenýmipodmienkami môžu byť iba okolnosti, ktoré sú súčasťou skutku, resp. vo výnimočnom prípade aj také,
ktoré síce nie sú nevyhnutnou súčasťou príslušnej skutkovej podstaty, ale v danej kvalite a kvantite sa
pravidelne nevyskytujú. Pomery obvineného sa týkajú jeho osobnostného hodnotenia - charakterizujú

jeho osobu ako objektu trestu a jeho citeľnosti pre neho a význam týchto pomerov sa zhodnotí vo
všetkých týchto súvislostiach významných pre jeho nápravu a z toho plynúci záver musí byť zjavný,
že trest uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby by obvinený pociťoval podstatne citeľnejšie ako
iní páchatelia. Teda, že by bol neprimerane prísny a súčasne, že narušenosť obvineného nie je až
taká závažná, aby bolo potrebné na neho pôsobiť trestom dlhšieho trvania“. V aplikačnej praxi súdov

teda okolnosťami prípadu sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a
závažnosti trestného činu, vrátane možnosti nápravy obžalovaného. Teda, že trest by bol neprimerane
prísny a súčasne, že narušenosť obžalovaného nie je až taká závažná, aby bolo potrebné na neho
pôsobiť trestom dlhšieho trvania. Z odôvodnenia rozsudku v tomto smere nie je vôbec zrejmé, prečo
by práve obžalovaný Z. M. mal pociťovať uloženie takého trestu podstatne citeľnejšie. Poukazujem tiež
na to, že medzi funkcie trestu patrí okrem tzv. individuálnej prevencie aj tzv. generálna prevencia, ktorej

úlohou je výchovné pôsobenie trestov na ostatných členov spoločnosti - možných páchateľov, pričom
uložením neprimerane nízkeho trestu nedochádza k naplneniu funkcie v rozsahu generálnej prevencie,
a teda nedochádza ani k zabezpečeniu ochrany spoločnosti. Zľahčovanie tak závažnej trestnej činnosti
je v rozpore s ustanovením § 34 odsek 1 Trestného zákona. Mám za to, že použitie zmierňovacieho
ustanovenia podľa § 39 odsek 1 Trestného zákona je v tejto trestnej veci nedôvodné, v dôsledku čoho

je uložený trest odňatia slobody neprimeraný a nezákonný, nakoľko je uložený mimo zákonnej trestnej
sadzby.
Rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 27T/3/2019 zo dňa 06.02.2019 považujem za nezákonný a
navrhujem, aby Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 321 odsek 1 písmeno d), písmeno e)
TrestnéhoporiadkuzrušilnapadnutýrozsudokuobžalovanéhoZ.M.vovýrokuotresteaabypodľa§322

odsek 3 Trestného poriadku rozhodol vo veci sám tak, že uloží obžalovanému Z. M. podľa § 188 odsek 2
Trestného zákona so zistením a určením poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písmeno l) Trestného zákona
a so zistením a určením priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písmeno h) Trestného zákona, § 38 odsek
2, § 41 odsek 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody na dolnej hranici takto určenej trestnej
sadzby so zaradením pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s

minimálnym stupňom stráženia.“

Obžalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu prokurátora uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za
správny čo do výroku súdu o jeho vine aj treste. Postavil sa ku konaniu s pokorou a vyhlásil, že je vinný a
tým podstatným spôsobom skrátil súdne konanie. Má za to, že práve v rámci sudcovskej individualizácie

trestu uložený trest je v rozsudku odôvodnený, napadnutý rozsudok je správny a preto žiadal odvolanie
zamietnuť.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie, na ktoré sa dostavil prokurátor krajskej prokuratúry,
obžalovaný a jeho obhajca. Verejné zasadnutie na odvolacom súde sa konalo v neprítomnosti

poškodených, ktorí o termíne verejného zasadnutia boli riadne upovedomení. Prokurátor krajskej
prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhol odvolaciemu súdu odvolaniu prokuratúry vyhovieť. Obhajca
obžalovaného navrhol odvolanie prokurátora zamietnuť. A obžalovaný sa opakovane ospravedlnil
poškodenému a čin úprimne oľutoval. Dodal, že väzba na neho zle vplýva a jeho deti ho potrebujú.

Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, postupom uvedeným v ustanovení § 317 ods. 1 Trestného
poriadku zistil, že odvolanie proti rozsudku okresného súdu podala procesná strana na to oprávnená
- prokurátor, a to v lehote ustanovenej v zákone, pričom dospel k záveru, že odvolanie prokurátora je
dôvodné, pretože okresný súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona.

V prvom rade treba konštatovať, že po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru,
že okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní dostatočné dokazovanie ohľadom výroku o treste,
avšak nesprávne vyhodnotil existenciu poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. n) Trestného zákona,
keď sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odvolaním prokurátora. Obžalovaný zo začiatku sa ku
skutkunevyjadrovalaneskôrnesúhlasilsuznesenímvyšetrovateľa(vinupopieral).Rovnakotakokresný

súd nesprávne vyhodnotil okolnosti prípadu, ktoré by mali zakladať aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 1
Trestného zákona. Aj v tomto smere sa odvolací súd stotožnil s odvolacími námietkami prokurátora.
Skutočnosti o ktorých sa okresný súd domnieval, že sú výnimočné, tak výnimočnými nie sú. Odvolací
súd nezistil žiadne okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali mimoriadne zníženie trestu.Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedeného zrušil napadnutý výrok o treste a v zmysle § 322 ods.
3 Trestného poriadku napokon sám rozhodol rozsudkom vo veci, pretože nové rozhodnutie vo vzťahu

k výroku o treste bolo možné urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý v napadnutom rozsudku bol
správne zistený a teda dokazovanie ohľadom výroku o treste bolo vykonané v dostatočnej miere.

Odvolací súd vyhodnotil, že v predmetnej trestnej veci je možné postupovať v zmysle stanoviska
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 44/2017 a teda podľa § 39 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona

per analogiam.

K vyhláseniu obžalovaného o vine treba uviesť, že takéto vyhlásenie je z hľadiska ďalšieho postupu
súdu veľmi významné, keďže v rozsahu priznania obžalovaného sa nevykonalo kontradiktórne hlavné
pojednávanie. Odvolací súd zastáva ten právny názor, že vyhlásením viny obžalovaným, ktoré je
neodvolateľné, zakladá možný zákonný postup pre mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu

zákonom stanovenej trestnej sadzby odňatia slobody v súlade s ustanovením § 39 ods. 2 písm. d), ods.
4 Trestného zákona. Odvolací súd z uvedeného dôvodu po zrušení napadnutého rozsudku vo výroku
o treste a pri posudzovaní výmery trestu odňatia slobody a posudzovaní spravodlivosti ukladaného
trestu uložil obžalovanému trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanoveného trestu odňatia
slobody a to trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov.

S poukazom na skutočnosť, že u obžalovaného ide o jeho prvé odsúdenie na trest nepodmienečný,
zohľadnenie jeho vyhlásenia o vine umožňuje aplikovať mimoriadne zníženie trestu, zvlášť v prípade,
ak mimoriadne znížený trest odňatia slobody má výmeru 5 rokov.

Podľa názoru odvolacieho súdu od obžalovaného Z. M. možno dôvodne očakávať, že i výkon trestu

kratšieho trvania splní u neho účel tzv. individuálnej prevencie, ktorý odvolací súd pokladá za prioritný.
Keďže okresný súd nepochybil tým postupom, ktorým podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona
obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s
minimálnym stupňom stráženia, odvolací súd rovnako tak obžalovaného zaradil do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Z vyššie uvedených dôvodov bolo preto rozhodnuté spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku
krajského súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.