Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 13, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/86/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117201343
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117201343.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v spore žalobkýň: 1. O. S., D.. XX.X.XXXX, S. Š. XX,
XXX XX A., 2. R. S., D.. X.XX.XXXX, S. Š. XX, XXX XX A. a 3. V. S., D.. X.X.XXXX, S. Š. XX, XXX XX A.,
právne zastúpených: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Igor Šafranko, Sov. hrdinov č.163/66, 089 01
Svidník,IČO:31954448,protižalovanému:EOSKSISlovensko,s.r.o.,Pajštúnska5,85102Bratislava,
IČO: 35 724 803, právne zastúpenému: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava,
IČO: 36 613 843, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 Eur, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. XX Y. XX/XXXX-XX zo dňa 18. októbra 2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobkyne majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyniam primerané
finančné zadosťučinenie v sume 300,- Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň
im priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % s tým, že
o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

2. Aplikáciou ustanovenia § 3 odsek 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“), súd prvej inštancie považoval žalobkyňami uplatnený nárok na
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 Eur v súvislosti s úspešným uplatnením porušenia
práva žalovaným na základe rozsudku Okresného súdu Prešov, sp.zn. XC/XXX/XXXX, v ktorom súd
žalobu právoplatne zamietol za primeraný a dôvodný.

3. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie poukázal na judikované závery v rozhodnutí Krajského súdu
v Prešove zo dňa 26.6.2018 sp.zn. XCo/XXX/XXXX-XX a rozsudku Krajského súdu v Prešove zo
dňa 16.4.2018 sp.zn. XXCo/XX/XXXX s tým, že rešpektuje vyššiu súdnu autoritu, (v danom prípade
druhoinštančný súd) pri výklade pojmu úspešné uplatnenie práva. V prípade právoplatne skončeného
sporu sa žalobkyne ako žalované strany sporu aktívne bránili voči tomu, aby boli v danom spore
označené za žalované námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie v tomto konaní žalovaného.
Súd zadosťučinil právu na ochranu spotrebiteľa a po tom, čo zistil porušenie ustanovenia § 92 ods. 8

zákona o bankách žalobu zamietol. Žalobkyňa v 1. rade ľudsky pochopiteľným jazykom vysvetlila, čo
považovala v danom prípade za ujmu, ktorá sa jej stala v pôvodnom konaní a súd prvej inštancie uviedol,
že nemá čo by dodal k tomu, ako ona ako spotrebiteľka reagovala na konanie v spore so žalovaným,keď voči nej a voči ostatným žalobkyniam predmetnú pohľadávku uplatnil a vymáhal napriek tomu, že
mu nesvedčala aktívna vecná legitimácia.

4.Onárokunanáhradutrovkonaniaprvoinštančnýsúdrozhodolpodľaustanovení§255a262Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a keďže žalobkyne mali vo veci plný úspech, priznal im voči
žalovanému nárok na 100 % náhradu trov konania.

5.Protirozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolaniežalovanýelektronickýmpodanímzodňa15.11.2018.

Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne, resp. ho zruší a vec
vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si odvolateľ uplatnil nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, pozostávajúceho z náhrady súdneho poplatku a z trov právneho
zastúpenia, spolu vo výške spolu 58,39 Eur. Odvolateľ v dôvodoch namietal, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej

miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

6. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že z výroku predmetného rozhodnutia vyplýva, že žalovaný je
povinný každému jednému zo žalobcov zaplatiť titulom finančného zadosťučinenia sumu vo výške
300 Eur, t. j. spolu zaplatiť žalobcom titulom finančného zadosťučinenia spolu sumu vo výške 900

Eur (3 x 300 Eur). V tejto súvislosti mu nie je zrejmé, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s
primeranosťou požadovanej sumy. Z uvedeného dôvodu považoval žalovaný napadnuté rozhodnutie za
nepreskúmateľné,čímsúdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilžalovanému,abyuskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

7. Poukázal na skutočnosť, že Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 9.7.2015, č. k. XC/XXX/XXXX
- XXX zamietol žalobu podanú žalovaným voči žalobcom z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie
žalovaného, teda že Z. Z., V..Z.., ako právny predchodca žalovaného postúpila zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 28.9.2011 svoju pohľadávku voči T. S.G., D.. XX.X.XXXX a O. S., D.. XX.X.XXXX,
vyplývajúcu z poskytnutého úveru bez toho, aby vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, pričom takýto

postup právneho predchodcu žalovaného považoval Okresný súd Prešov za postup v rozpore s
ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej aj „ZoB“). Žalovaný namietal, že súd sa vôbec nevysporiadal s tým, že žalovanému z ustanovenia
§ 92 ods. 8 ZoB nevyplývajú vo vzťahu k žalobcom žiadne povinnosti, preto nemal aké spotrebiteľské
práva žalobcov porušiť. Z uvedeného potom jednoznačne vyplýva, že v súdenom prípade nedošlo zo

strany žalovaného k porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa.

8. Citujúc ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov žalovaný
uviedol, že zákon jednoznačne stanovuje, že spotrebiteľ sa môže domáhať ochrany svojho práva

na súde a ak takéto porušenie práva úspešne uplatní, čo sa v súdenom prípade podľa názoru
žalovaného nestalo, potom má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za takéto
porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. Žalovanému z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
nie je zrejmé, z akého dôvodu je podľa názoru súdu žalovaný osobou, ktorá za porušenie práva alebo
povinností ustanovenej uvedeným zákonom alebo osobitnými predpismi v danom prípade zodpovedala.

Žalovaný preto naďalej namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní. Zdôraznil, že súd sa
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal pasívnou legitimáciou žalovaného, t. j. neskúmal
a neuviedol, aké úvahy ho viedli k tomu, že žalovaný je v tomto konaní pasívne legitimovaný. Súd
prvej inštancie nezdôvodnil, aké spotrebiteľské práva žalobcov mal podľa jeho názoru porušiť, resp.
z akého dôvodu by mal žalovaný zodpovedať za porušenie týchto spotrebiteľských práv žalobcov.

Žalovaný si v posudzovanom prípade len uplatnil odkúpenú pohľadávku voči žalobcom, resp. ich
právnemu predchodcovi pred súdom. V súvislosti s uplatnením odkúpenej pohľadávky pred súdom
nevznikla konaním žalovaného žalobcom žiadna ujma a ani neboli porušené žiadne spotrebiteľské práva
žalobcov a preto nebola naplnená hypotéza § 3 ods. 5 cit. zákona. Žalovaný totiž nie je porušiteľom
spotrebiteľských práv žalobcu, ako to vyžaduje zákonodarca v predmetnom ustanovení. Súd prvej

inštancie žalovanému nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaný v tejto
súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. XObdoV/XX/XXXX zo dňa 30.5.2013
a znenie § 157 ods. 2 OSP. Žalovaný nie je subjektom, ktorý s právnym predchodcom žalobcovuzatvoril zmluvu o spotrebiteľskom úvere, resp. s ohľadom na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu
Prešov ani nikdy so žalobcami nebol v zmluvnom vzťahu, ani voči nim nevlastnil pohľadávku. Týmto
subjektom je peňažný ústav poskytujúci úver, teda právny predchodca žalovaného, ktorý na žalovaného

postúpil pohľadávku z úveru, čo však vyhodnotil Okresný súd Prešov ako neplatné postúpenie, keďže
postupca nedodržal pri postúpení pohľadávok podmienky vyžadované zákonom o bankách. Opätovne
zdôraznil, že tieto podmienky bol povinný dodržať postupca a nie žalovaný a teda žalovaný tu nemal
aké právo spotrebiteľov porušiť. Pri výklade cit. ustanovenia § 3 ods. 5 je podľa názoru žalovaného
nevyhnutné, aj v záujme eliminácie jeho možného zneužitia, sledovať jeho účel. Zákonodarca podľa

názoru žalovaného uvedeným ustanovením nesledoval to, aby dôsledkom akejkoľvek úspešnej obrany
spotrebiteľa v spore bol automaticky vznik nároku na finančné zadosťučinenie. Uvedené by bolo podľa
odvolateľa absurdné a navyše celkom jednoznačne v rozpore so základným ústavným právom na súdnu
ochranu. Každý si totiž môže pred súdom uplatniť svoje, hoci aj domnelé právo, pričom len súd môže
posúdiť, či takéto právo existuje a je potrebné mu poskytnúť ochranu. Na druhú stranu je absurdné, ak
by bol ktokoľvek za aplikáciu jeho ústavného práva na súdnu ochranu zo strany súdov sankcionovaný

osobitným zadosťučinením pre protistranu. V prípade straty sporu predsa znáša neúspešná strana
trovy konania protistrany. Tým zákonodarca zabezpečuje, aby nedochádzalo k zneužívaniu súdov a
šikanovaniu iných osôb neustálym uplatňovaním nedôvodných žalôb. Ak by však súdy začali vykladať
ustanovenie cit. § 3 ods. 5 tak, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie vzniká spotrebiteľovi pri
úspešnej obrane v súdnom konaní, potom jednoznačne upierajú veriteľom (hoci aj domnelým) ich právo

na súdnu ochranu a možnosť uplatnenia hoci aj domnelého práva bez rizika, že v prípade prehry v spore
budú okrem trov konania protistrán znášať aj absolútne nespravodlivé finančné zadosťučinenie, hoci ich
konanímnevzniklaprotistranežiadnaujmaaaninedošlokporušeniužiadnychspotrebiteľskýchpráv,len
k realizácií ústavného práva na súdnu ochranu. Takýto súdny výklad ustanovenia § 3 ods. 5 cit. zákona
je podľa názoru žalovaného v priamom rozpore s nálezom Ústavného súdu SR z 22. júna 2017, sp. zn.

L.. Ú. XXX/XXXX-XX. Žalovaný iniciovaním uvedeného konania, resp. ostatnými úkonmi v súvislosti s
odkúpením pohľadávky nielenže neporušil žiadne spotrebiteľské práva žalobcov, ale ani im nespôsobil
žiadnu ujmu, keďže im v tomto konaní bol priznaný nárok na plnú náhradu takto vzniknutých nákladov.
Priznanie osobitného zadosťučinenia z dôvodu úspechu v súdnom spore, bez preukázania naplnenia
hypotézy vyžadovanej v ustanovení § 3 ods. 5 cit. zákona preto v danom prípade predstavuje vybočenie

zo základných princípov Civilného sporového poriadku, ktorý stanovuje rovné postavenie strán sporu a
spravodlivú ochranu práv a právom chránených záujmov.

9. V závere žalovaný poukázal na to, že žalobcovia si podľa jeho vedomostí naďalej neplnia svoje
zmluvné povinnosti voči postupcovi, t. j. sú naďalej úverovými dlžníkmi, ktorí porušujú povinnosti, na

plnenie ktorých sa ich právny predchodcovia zmluvne zaviazali. Iniciovaním tohto konania sa žalobcovia
snažia svoje postavenie spotrebiteľov zneužiť a získať tak neoprávnene majetkový prospech. Priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia za takéhoto skutkového stavu podľa názoru žalovaného vedie
k narušeniu proporcionality a zneužitiu ochrany, ktorá sa slabšej strane poskytuje. Žalovaný zdôraznil, že
hoci v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. XC/XXX/XXXX nebol z dôvodu

neplatnosti postúpenia pohľadávky úspešný, žalobcom nebola jeho konaním spôsobená žiadna ujma.
Konaniu žalobcom podľa názoru žalovaného nemožno poskytnúť súdnu ochranu. Súd prvej inštancie
vec nesprávne právne posúdil, nakoľko v súdenom prípade neboli splnené podmienky na priznanie
požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 cit. zákona,
keďže žalovaný nie je osobou, ktorá za porušenie spotrebiteľských práv žalobcov zodpovedá a preto

ani nie je pasívne vecne legitimovaný.

10. Žalobkyne sa k podanému odvolaniu žalovaného nevyjadrili.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), vzhľadom

na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v
zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP
a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

12. Súd prvej inštancie v predmetnom spore v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo

zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na
týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.13. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza
nasledovné.

14. Podľa ustanovenia § 3 odsek 5 zákona o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých

spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

15. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkýň v zmysle cit. ustanovenia § 3
odsek 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné
zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto
porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany slabšej strane z hľadiska postavenia

účastníkov zmluvného vzťahu. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými
sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. alebo
osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi
ujmu. (Viď záver v uznesení Krajského súdu v Prešove, sp. zn. XCo/XXX/XXXX zo dňa 30.08.2013 v
bode 9: „Na primerané finančné zadosťučinenie (relutárna satisfakcia) zákon explicitne vyžaduje úspech

spotrebiteľa pred súdom.“)

16. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku
účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút
náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného

práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu.
Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA a exemplary damages
v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr
potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým
žalobcovi spôsobil škodu a odradiť žalovaného alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto

konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk
európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody,
teda funkciu preventívnu. Práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom
ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. V zmysle už citovanej judikatúry ESD
a antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a

odradzujúce“.

17. Pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné prihliadať na okolnosti prípadu. V
spore, od ktorého sa odvíja nárok žalobkýň v danom prípade, žalovaný, resp .jeho právny predchodca,
do ktorého práv a povinností ako žalobca vstúpil, postupoval v súvislosti s uzavretou zmluvou o úvere

spôsobom, ktorý Okresný súd Prešov v rozsudku č.k. XC/XXX/XXXX-XXX v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Prešove č.k. XCo/XXX/XXXX-XXX zo dňa 29.9.2016 vyhodnotil ako nie v súlade
so zákonom, čo sa týka vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru a najmä postúpenia pohľadávky
súčasnému žalovanému. Uvedeným rozhodnutím Okresného súdu Prešov, potvrdenom rozhodnutím
odvolacieho súdu došlo k zamedzeniu postihovania žalobkýň dôsledkami nelegitímneho postupu

žalovaného, resp. jeho právneho predchodcu. Zákonným následkom je potom nastolenie prevencie
pred takýmto postupom vo vzťahu k porušovateľovi spotrebiteľských práv. Samotné porušenie práv
žalobkýň je potrebné vidieť v snahe žalovaného domôcť sa plnenia od žalobkýň napriek jeho vedomosti
o nezákonnom postúpení pohľadávky od právneho predchodcu.

18. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto
súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi
reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.19. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na
závažné porušenie práv žalobkýň ako nástupkýň v pôvodnom konaní žalovanej dlžníčky, je priznanie
finančného zadosťučinenia plne dôvodné a výška priznaného finančného zadosťučinenia je primeraná

povahe a rozsahu porušenia práv, ku ktorým došlo, zodpovedá svojmu účelu, teda poskytnúť satisfakciu
spotrebiteľovi a odradiť dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Celková výška zadosťučinenia
predstavuje sumu 300,- eur pre všetky tri žalobkyne, čo je primerané.

20. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol

právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu

SR zo dňa 23.11.2010, sp. zn. X Y. XXX/XXXX, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, L.. Ú.
XXX/XX).

21. Odvolací súd tak na základe vyššie uvedeného konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil
skutkový stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto

dôvodov odvolací súd považuje odvolanie žalovaného za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené
dôvody odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 CSP rozsudok potvrdil ako vecne správny.

22. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP,
podľa ktorého žalobkyne mali v odvolacom konaní plný úspech a majú tak nárok na náhradu trov tohto

štádia konania na ťarchu žalovaného, ktorý v odvolacom konaní úspešný nebol. Výšku týchto trov ustáli
postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho
súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004

Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).