Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 25, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/298/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116228762
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2116228762.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s.,
IČO: 31 575 951, so sídlom Žilina, Hodžova 11, proti žalovanému: M. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom
K. G. K., A. XXXX/XX, o zaplatenie sumy 2.913,99 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 32Csp/205/2016-51 zo dňa 26. apríla 2018 v spojení s opravným
uznesením č. k. 32Csp/205/2016-58 zo dňa 28. mája 2018 - II. výrok, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku vrátane závislého III. výroku p
o t v r d z u j e .

II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v spojení s opravným uznesením I. výrokom uložil
žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 2.794,76 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne počítaným zo sumy 2.794,72 Eur od 25.11.2016 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, II. výrokom vo zvyšku žalobu zamietol, III. výrokom priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
konania voči žalovanému v rozsahu 83,68 %.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 488, § 489, § 497, § 517 ods. 2, §
788 ods. 1, 2, § 791 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, 6 Občianskeho zákonníka, § 1 ods.
1, § 2 písm. g), h), i), § 7 ods. 1, 15, 16, § 9 ods. 2 písm. k), l), § 11 ods. 1 písm. b), d), § 11 ods. 2, §
19 ods. 1, 2, 2, § 2 písm. a), b), d) zákona č. 129/2012 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu
uzavretia zmluvy (ďalej len zákona o spotrebiteľských úveroch), § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995
Z. z., s poukazom aj na procesné ust. § 255, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 31.3.2016 uzatvorili strany Úverovú
zmluvu č. 000000000296891, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému úver 3.000,- Eur, ktorý
sa zaviazal splatiť v 96 splátkach po 48,89 Eur mesačne + 2,42 Eur mesačne poistné vždy 15. dňa
v mesiaci. Prvá splátka bola splatná 20.4.2016 a posledná 20.3.2024 Úroková sadzba bola
dohodnutá 12 % ročne, RPMN bola 14,63 %, priemerná RPMN bola 15,37 %, poplatok za poskytnutie
úveru 150,- Eur. Celková čiastka, ktorú musel žalovaný zaplatiť je 4.843,44 Eur, t.j. 96 x 48,89 Eur +
150,- Eur = 4.843,44 Eur, pričom žalobca nezapočítal poistné v sume 2,42 Eur x 96 Eur=232,32 Eur. Dňa

21.9.2016 zaslal žalobca žalovanému výzvu na zaplatenie dlžnej sumy 132,82 Eur v lehote do 26.9.2016
s upozornením, že ak nezaplatí uvedenú sumu v stanovenej lehote, žalobca zosplatní celý úver. Výzvou
zo dňa 24.11.2016 oznámil žalobca žalovanému zosplatnenie celého úveru ku dňu 24.11.2016 a vyzval
žalovaného na jeho úhradu. Žalovaný zaplatil splátky (platby) v celkovej výške 205,24 Eur do dňa21.7.2016 (dňa 20.4.2016 sumu 51,31 Eur, dňa 20.5.2016 sumu 51,31 Eur, dňa 20.6.2016 sumu 51,31
Eur a dňa 21.7.2016 sumu 19,56 Eur). Žalobca započítal žalovaným uhradené splátky v sume 86,01
Eur na istinu, v sume 109,55 Eur na úroky, pričom sa domáha zaplatenia úrokov do splatnosti vo výške

122,39 Eur, t.j. do 24.11.2016.

4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že úverová zmluva uzavretá stranami má
charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských
úveroch, musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre takéto zmluvy podľa § 9 ods. 2 zákona o

spotrebiteľských úveroch. Zistil, že neobsahuje v rozpore § 9 ods. 2 písm. l/ zákona o spotrebiteľských
úveroch. V zmluve sa uvádza len výška mesačnej splátky 48,89 Eur a poistenia 2,42 Eur bez bližšej
špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku splátky istiny, výšku splátky
úrokov a výšku splátky iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých
čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať
v ponuke, a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré

nemá právo (poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/197/2016). Ďalej zmluva
neobsahuje v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. l/ (zrejme mal na mysli písm. k/ pozn. odvolacieho
súdu) správne uvedenú celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pretože táto je uvedená vo
výške 4.843,44 Eur, pričom pri prepočte výška splátky (51,31 Eura= 48,89 Eur +2,42 Eur poistného)
krát počet splátok (96) a pripočítaní poplatku je výsledná suma 5.075,76 Eur. V prípade nesprávne

uvedenej celkovej čiastky k zaplateniu nie je možné považovať tento údaj za v zmluve uvedený, a nie
je preto splnená náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Konštatoval,
že nesprávne uvedená je aj hodnota RPMN, kde poskytovateľ úveru uviedol hodnotu 14,63 %, pričom
však za použitia vzorca uvedeného v zákone (ods. 26 odôvodnenia) a dosadenia hodnôt podľa zmluvy
vychádza hodnota 16,19 %, t.j. bola uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa. Žalobca opomenul do

RPMN započítať náklady spojené s poistením, pričom na uvedené bol povinný podľa § 2 písm. g),
resp. § 19 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Ak žalobca platby na poistenie nezapočítal tak, postupoval
nesprávne a teda v zmluve následne dospel k nesprávnej RPMN, a to RPMN nižšej. RPMN je základný
údaj podľa, ktorého by sa aj bežný účastník mal rozhodovať o výhodnosti a vhodnosti úverov, pričom
ak ho tento údaj zavádza je uvedený spôsob nedovolenou obchodnou praktikou. V zmluve ani v

žalobe nie je hodnoverne preukázané, že by bol žalobca skúmal pomery žalovaného pri poskytovaní
spotrebiteľského úveru, ktoré bol v konaní podľa § 7 ods. 1 ods. 15 a ods. 16 zákona o spotrebiteľských
úveroch povinný skúmať, čo žalobca v konaní nepreukázal. Nakoľko v zmluve neboli splnené
základné náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) a l) zákona o spotrebiteľských úveroch, je potrebné
úver považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských

úveroch. Súčasne nebol dodržaný postup konania s odbornou starostlivosťou zo strany žalobcu pri
zisťovaní príjmov žalovaného, resp. jeho záväzkov a výdavkov, a teda sú dané dôvody na posúdenie
úveru za bezúročný a bez poplatkov aj z dôvodov podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Žalobca, čo do splnenia si zákonných povinností podľa § 7 ods. 1 ods. 15 (resp. 16), neuviedol skutkové
tvrdenia, pojednávania sa nezúčastnil a neoznačil žiadne dôkazy v tomto smere. Vzhľadom na uvedené,

žalovaný bol povinný vrátiť len požičanú sumu a úroky z omeškania po vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru. Žalobca tak nemá nárok na zaplatenie úroku z úveru, poplatkov za poistenie, ani iných poplatkov.
Žalovaný z poskytnutého úveru vo výške 3.000,- Eur zaplatil celkovo sumu 205,24 Eur, čo v konaní
nebolo sporné, a preto okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.794,76 Eur
(rozdiel poskytnutej sumy 3.000,- Eur a zaplatenej sumy 205,24 Eur) a vo zvyšnej časti žalobu ako

nedôvodnú zamietol.

5. Ďalej konštatoval, že predmetom konania je poistné v sume 4,84 Eur, pričom v zmluve o spotrebnom
úvere sa uvádza len poplatok za poistenie je 2,42 Eur mesačne. Zo Zmluvy a jej spoločných ustanovení
nie je možné vyvodiť záver, že bola uzatvorená konkrétna poistná zmluva so základnými obsahovými

náležitosťami v zmysle § 788 ods. 2 Občianskeho zákonníka (výška poistného plnenia, výška poistného,
splatnosť poistného, stanovenie, či ide o jednorazové alebo bežné poistné, poistná doba, údaj o tom,
či sa oprávnená osoba bude podieľať na výnosoch poisťovateľa a akým spôsobom, vymedzenie práv
a povinností zmluvných strán, výška odkupnej hodnoty) a nie je ani zrejmé, kto je poistiteľ z poistnej
zmluvy. Predovšetkým pre poistnú zmluvu je v zmysle § 791 ods. 1 Občianskeho zákonníka predpísaná

písomná forma a žalobca žiadnu písomnú poistnú zmluvu so základnými náležitosťami (tzv. zákonné
minimum) okresnému súdu nepredložil. Žalobca tak nepreukázal existenciu poistnej zmluvy, z ktorej by
mu vyplýval nárok na už zaplatené poistné, a preto žalobu v tejto časti taktiež zamietol.6. Úroky z omeškania vo výške 5 % ročne posudzoval okresný súd od splatnosti úveru (lebo až od
vtedy bol žalobca v omeškaní s celou istinou) v súlade s právnymi predpismi platnými v čase vzniku
omeškania, t.j. vzniku omeškania, a preto priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania

vo výške 5 % ročne počítané zo sumy 2.794,76 Eur od 25.11.2016 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu
zamietol. Úroky z omeškania si žalobca uplatnil aj z úrokov z úveru, keďže žalobu zamietol aj v časti
týchto úrokov, zamietol aj žalobu v časti úrokov z omeškania z týchto úrokov. Úroky z omeškania sa
nepriznávajú z úrokov z úveru, nakoľko ide o príslušenstvo pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka. Vzhľadom na uvedené, ak by okresný súd nezamietal žalobu v tejto časti pre bezúročnosť,

zamietol by žalobu z dôvodu, že žalobca nemá na takéto plnenie právny nárok.

7. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd tak, že nárok na ich náhradu má žalobca ako
úspešnejšiastranavspore.Žalobcasadomáhalcelkovozaplateniasumy3.259,03Eurvyčíslenejkudňu
vyhlásenia rozhodnutia a tvorenej sumou istiny 2.913,99 Eur + 123,37 Eur, úrokmi z omeškania vo výške
1,31 Eur a vyčíslené úroky z omeškania vo výške 1.503,70 Eur (ku dňu vyhlásenia rozhodnutia) + 4,84

Eur poistné, pričom bol úspešný v sume 2.993,09 Eur ( čo do istiny 2.794,76 Eur + úroky z omeškania
vo výške 198,33 Eur - vyčíslené ku dňu vyhlásenia rozhodnutia), t.j. jeho úspech predstavuje 91,84 %
predmetu konania, vo zvyšku je úspešný žalovaný 8,16 %, čistý úspech žalobcu teda predstavuje 91,84
% - 8,16 % = 83,68 %). Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, že žalobca má nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 83,68 %. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným

rozhodnutím po právoplatnosti vo veci samej.

8. Proti tomuto rozsudku výlučne v časti zamietnutia žaloby (II. výrok) podal odvolanie žalobca, pričom
navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe vyhovieť v plnom rozsahu a priznať mu náhradu
trov aj odvolacieho konania. Poukázal na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b), h) Civilného

sporového poriadku. Argumentoval tým, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné
podmienky banky, a teda niektoré náležitosti, ktoré má zmluvy obsahovať sú v samotnom texte zmluvy
a ďalšie sú v Obchodných podmienkach Všeobecných obchodných podmienkach. Počet a termíny
splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky, pričom uvedené
platí aj pre údaj o výške splátky (výška anuitnej splátky 48,89 Eur, termín splatnosti 1. anuitnej splátky

20.4.2016, počet anuitných splátok 96, periodicita, termín splatnosti anuitnej splátky mesačne, v 20.
deň kalendárneho mesiaca). Anuitná splátka zostáva počas celej doby splácania rovnaká, skladá
sa zo splátky istiny a splátky úroku. Plynule sa mení výška pomeru istiny a úroku. Pokiaľ by mal
samotný text zmluvy obsahovať podrobný rozpis splátok istiny a úrokov za celé obdobie splatnosti
úveru, znamenalo by to neúmerné rozšírenie rozsahu zmluvy, čo by neprispelo k jednoduchosti,

zrozumiteľnosti a prehľadnosti zmluvnej dokumentácie. Na podporu svojich argumentov poukázal na
rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová
zo dňa 9.11.2016, uznesenia NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 a sp. zn. 4Cdo/211/2017. Okresný súd
nesprávne do celkových nákladov započítal aj poistné, čo je v rozpore so zákonom a na základe toho
dospelknesprávnemuzáveru,žesumacelkovýchnákladovaRPMNsúvzmluvedefinovanénesprávne.

Žalobcamázato,žecelkovénákladyspotrebiteľazodpovedajúnásobkupočtusplátok96avýškysplátky
48,89 Eur a súčtu poplatku za poskytnutie úveru (4.843,44 Eur) čo je v súlade s § 2 písm. g) zákona o
spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ okresný súd považoval návrh za neúplný, t. j. dojednanie poistenia za
nepreukázané mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie podľa § 129 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
Postupom okresného súdu bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 365 ods. 1 písm. b/

Civilného sporového poriadku). Poukázal na čl. 1.2 úverovej zmluvy, v ktorom je uvedený poplatok za
poistenie schopnosti splácať úver a to 2,42 Eur mesačne a zároveň na čl. 2.5 zmluvy, z ktorého vyplýva,
že žalovaný prevzal poistnú zmluvu a oboznámil sa s ňou. Má za to, že povinnosť podľa § 7 ods. 1
zákona o spotrebiteľských úveroch splnil, keď pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať úvere
posúdil jeho príjmy a výdavky na základe údajov v žiadosti o spotrebiteľský úver a taktiež na základe

údajov o výške príjmu a výdavky na základe žiadosti o spotrebný úver a na základe údajov o výške
príjmu z reportu Sociálnej poisťovne a z reportu zo Spoločného registra bankových informácií (SRBI). Z
dôkazov predložených okresnému súdu je zrejmé, že podmienka hrubého porušenia povinnosti nebola
splnená, nakoľko žalobca v žiadnom prípade neposudzoval schopnosť žalovaného splácať úver ani bez
akýchkoľvekúdajovojehopríjmoch,výdavkovčirodinnomstave.Žalobcapredkladážiadosťžalovaného

o poskytnutie úveru. Pokiaľ okresný súd považoval návrh za neúplný, mal žalobcu vyzvať na jeho
doplnenie podľa § 129 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Poukázal na unesenie Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 5Co/262/2017, uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/33/2017. K odvolaniupripojil Žiadosť o poskytnutie spotrebného úveru zo dňa 29.3.2016, report zo Sociálnej poisťovne, Credit
report - Standard.

9. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania

pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§
219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie
súdu prvej inštancie je v napadnutom zamietnutí žaloby vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu čiastočne zamietol (suma 119,23
Eur, úrok 123,37 Eur, úrok z omeškania 1,31 Eur, úrok z omeškania 5 % ročne z istiny 119,23 Eur
od 25.11,2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 5 % ročne z úroku 123,37 Eur od 25.11.2016

do zaplatenia, 4,84 Eur poplatok za poistenie) a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené
odvolateľom.

12. Vyhovenie žalobe v sume 2.794,76 Eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 2.794,72 Eur
od 25.11.2016 do zaplatenia (I. výrok) nebol nebolo napadnuté odvolaním, preto napadnutý rozsudok

nadobudol v tejto časti právoplatnosť.

13. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i

vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo
veci (s výnimkou záveru o tom, že zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona
o spotrebiteľských úveroch), keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil s uvedenou
výnimkou, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd odkazuje na správne

a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti.
Odvolací súd nenachádza dôvod (s uvedenou výnimkou), pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu
prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

14. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť

nasledovné.

15. Žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 31.3.2016 úverovú zmluvu, ktorou žalobca
poskytol žalovanému úver vo výške 3.000,- Eur s dohodnutou výškou splátky 48,89 Eur, počtom splátok
96, splatnosťou 1. splátky 20.4.2016, splatnosťou úveru 20.3.2024, ročnou úrokovou sadzbou 12%,

RPMN 14,63 %, priemernou RPMN 15,37 %, poplatkom za poskytnutie úveru 150,- Eur, celkovou
čiastkou na zaplatenie 4.843,44 Eur, poplatkom za poistenie 2,42 Eur. Žalovaný zaplatil žalobcovi z
poskytnutého úveru sumu 205,24 Eur.

16. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v

zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi
žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako spotrebiteľkou, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou
o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Súd prvej inštancie správne pristúpil k prieskumu, či zmluvao úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia
ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného
zákona.Tým,žezákonnédodržanieibaniektorýchobsahovýchnáležitostízmluvy,akoajpísomnejformy

postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy.
Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým
náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu
k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj
v § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami niektorú z náležitostí

vymenovaných v ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo
vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú
obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch.
Odvolací súd dopĺňa, že RPMN (ročná percentuálna miera nákladov) je jedným z najdôležitejších
údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť,

a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa
musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky.
Zákonodarca jasne stanovil, že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné
uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet RPMN. Odvolací súd preto zastáva názor,
že týmito predpokladmi je uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej intervalu, počtu splátok, uvedenie

výšky úrokovej sadzby a prípadných poplatkov. Je nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve tento
údaj chýba, nie je uvedené aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN, a konštatuje, že hoci
úverová zmluva obsahuje údaj o výške RPMN, tento nie je v súlade s požiadavkou § 9 ods. 2 písm. k)
zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je uvedenie predpokladov použitých pre

výpočet RPMN aj podľa transponovanej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES <. ods. 1 CSP, pretože daná regulácia upravuje len

dôsledky nedostatkov vo formálnych náležitostiach žaloby, nie jej materiálnu podstatu. Inak povedané,
prvoinštančný súd nemohol pri existujúcich vecných nedostatkoch návrhu a pri nesplnení dôkaznej
povinnosti, uvedené riešiť procesným poučením. Pokiaľ by súd poskytol takúto nenáležitú pomoc jednejprocesnej strane, potom by fakticky mohol neprimerane odoprieť spravodlivý proces strane vystupujúcej
v opačnom procesnom postavení, čo je neprípustné.

24. S ohľadom na uvedené v odsekoch 19 až 21 neobstojí námietka žalobcu ohľadom výzvy podľa
§ 129 CSP, keďže je zrejmé, že sa nejedná o situáciu, ktorú navodzuje žalobca ohľadom neúplnosti
žalobného návrhu, ale unesenia /neunesenia dôkazného bremena vo vzťahu pre požadovaného
poistného. Odvolací súd má za to, že zamietnutím žaloby v sume 4,84 Eur nedošlo k nesprávnemu
postupu súdu prvej inštancie, ktorý by znemožnil žalobcovi uskutočniť patriace procesné práva v takej

miere, že by došlo k porušenie práva na spravodlivý proces podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

25. Hoci odvolací súd sa už stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že úver je bezúročný a
bez poplatkov považuje za vhodné zaoberať sa aj námietkou žalobcu, že povinnosť podľa § 7 ods.
1 zákona o spotrebiteľských úveroch splnil (posúdil schopnosti žalovaného splácať úvere posúdil jeho
príjmy a výdavky na základe údajov v žiadosti o spotrebiteľský úver a taktiež na základe údajov o

výške príjmu a výdavky na základe žiadosti o spotrebný úver a na základe údajov o výške príjmu z
reportu Sociálnej poisťovne a z reportu zo Spoločného registra bankových informácií /SRBI/, a pokiaľ
súd prvej inštancie v tejto časti považoval návrh za neúplný, mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie
podľa § 129 ods. 1 CSP. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že samotný žalobca v žalobe
uviedol skutkové tvrdenie, že bonita žalovaného bola pred poskytnutím úveru v súlade s § 7 ods. 1

zákona o spotrebiteľských úveroch overená. Uvedené však nevyplýva z obsahu samotnej úverovej
zmluvy, pričom žalobca uvedené pred súdom prvej inštancie nepreukázal žiadnymi dôkazmi. Súd prvej
inštancie postupoval správne, keď podľa § 129 CSP nevyzval žalobcu na predloženie dôkazov o overení
bonity žalobcu, keď uvedené nesúvisí s neúplnosťou žalobného návrhu ale týka sa unesenia dôkazného
bremena. Odvolací súd poukazuje na záver uvedený v odsekoch 19 až 22, ktorý platí aj pre skutočnosť

uvedenú v tomto odseku. Súd prvej inštancie už len podporu záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru, správne uzavrel, že nebol dodržaný postup konania s odbornou starostlivosťou zo strany žalobcu
pri zisťovaní príjmov žalovaného, resp. jeho záväzkov a výdavkov, čím sa daný dôvod bezúročnosti a
bezpoplatkovosti podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

26. K odvolaniu žalobca pripojil Žiadosť o poskytnutie spotrebného úveru zo dňa 29.3.2016, report zo
Sociálnej poisťovne, Credit report - Standard.

27. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

28. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

29. Civilný sporový poriadok zaviedol do slovenského procesného práva ako novum právny inštitút
prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany (§ 149 CSP). Tento inštitút je naviazaný
najmä na zásadu koncentrácie konania (§ 154 CSP). Koncentrácia konania vyžaduje, aby strana sporu

vykonala špecifikované procesné úkony v určitej fáze konania. Omeškané procesné úkony sú
neúčinné. Účelom zmeny je urýchlenie konania, čo sa prejavuje precizovaním procesných povinností
strán sporu pri predkladaní skutkových tvrdení a dôkazných návrhov a pod. Zaviedla sa diskrečná
právomoc súdu (podľa okolností konkrétneho prípadu) neprihliadnuť na procesné úkony strán sporu,
ktoré neboli urobené včas.

30. V záujme zefektívnenia dokazovania zákonodarca v Civilnom sporovom poriadku pristúpil k novej
koncepcii koncentrácie konania, ktorej zmyslom je uskutočniť isté procesné úkony v určitej fáze konania,
čo zvyšuje procesnú zodpovednosť strán sporu a ich prístup k plneniu dôkaznej povinnosti. Strany
sporu musia do momentu určeného zákonom uviesť všetko (skutkové tvrdenia aj dôkazy), na čom

chcú postaviť svoj nárok, resp. poprieť nárok protistrany. Ak tak neurobia v zákonom určenej dobe,
túto možnosť stratia. Možnosť modifikácie predmetu dokazovania sa eliminuje len na nevyhnutné
a nepredvídateľné zmeny alebo na zmeny vyplývajúce z výsledkov vykonaného dokazovania. Na
skutočnosti a dôkazy predložené a označené neskoro súd neprihliada, hľadí sa na ne akoby neboliuplatnené. Civilný sporový poriadok rozlišuje sudcovskú a zákonnú koncentráciu konania (§ 153 a § 154
CSP). Sudcovská koncentrácia sa neuplatní v sporoch s ochranou slabšej strany, okrem výnimky, ak je
spotrebiteľ v konaní zastúpený advokátom (§ 291 ods. 3 v spojení s § 296 CSP).

31. Ustanovenie § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania je normatívnym vyjadrením základného
princípu zakotveného v článku 5 CSP (súd môže v rozsahu ustanovenom zákonom odmietnuť procesné
úkony, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní). Vo všeobecnosti procesný úkon v zmysle §
153 ods. 1 CSP nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr, ak by konala starostlivo.

32. Prostriedky procesnej obrany, ktoré sú obsahom vyjadrenia žalovaného k žalobe (§ 167 ods. 2 a
4 CSP) sú predložené včas, ak sú predložené v lehotách podľa § 167 CSP. V zásade platí, ak neexistujú
osobitné dôvody, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie
je včasné.

33. Sudcovská a zákonná koncentrácia konania podľa ustanovení CSP v podstate vylučuje, aby strana
mohla v odvolacom konaní prednášať ďalšie návrhy, ktoré opomenula zo svojej viny predniesť pred
súdom prvej inštancie. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej
inštancie, nemožno v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje § 366 CSP). V civilnom
procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného

odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu
len v prípade, ak dané námietky boli už predmetnom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej
inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy či zaoberať sa
novými skutočnosťami, ktoré v prvoinštančnom konaní neboli produkované. Odvolací súd má za to, že
nebol dôvodný postup podľa § 384 ods. 3 CSP, keďže neboli splnené predpoklady podľa § 366 CSP.

Tu odvolací súd poukazuje na to, že keďže súd prvej inštancie správne uzavrel, že úver je bezúročný
a bez poplatkov, keďže úverová zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o
spotrebiteľských úveroch, je bez významu, či žalobca preukáže splnenie povinnosti podľa § 7 ods. 1
zákona o spotrebiteľských úveroch.

34.Vzhľadomnauvedenúargumentáciu,pokiaľsúdprvejinštanciežalobuvII.výrokučiastočnezamietol
rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie II. výrok vrátane správneho
závislého výroku o náhrade trov konania (III. výrok), odvolaním nenapadnutého ako vecne správne
postupom podľa § 387 CSP potvrdil.

35. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je

však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na
ďalšiu argumentáciu odvolateľa týkajúcu sa bezúročnosti a bezpolatkovosti úveru v dôsledku absencie
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie rozsudku súdu prvej ištancie v napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné

reagovať špecifickou odpoveďou.

36. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd,

keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v
zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

37. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal

žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslili a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.38.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

39. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom

z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na
náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď
žalovanémužiadnetrovyvkonanínevznikli,bybolozjavnenielennerozumné,aleivrozporesozásadou

hospodárnosti civilného súdneho sporu.

40. S ohľadom na uvedené odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

41. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).