Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 3, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/121/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6617209693
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6617209693.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity

Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu, v spore žalobcu Prima banka
Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému Bc. A. D., nar.
XX. XX. XXXX, bytom Q. XX, XXX XX Q., v konaní o zaplatenie 6 166,45 € s príslušenstvom o odvolaní
žalobcu a odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 14Csp/59/2017-81 zo dňa
11. decembra 2017 v znení dopĺňacieho rozsudku č. k. 14Csp/59/2017-124 z 29. januára 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku, ktorým žalobe vyhovel, potvrdzuje.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku, ktorým žalobu v časti o zaplatenie 11,90 % úroku zo sumy
6 166,45 € od 23. 06. 2017 do zaplatenia zamietol mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
3 202,44 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu o zaplatenie úrokov z úveru
zamieta.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % do troch dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom spolu s dopĺňacím rozsudkom označenými v záhlaví čiastočne vyhovel

žalobe, ktorou sa domáhal žalobca zaplatenia zostatku dlhu z úveru poskytnutého žalovanému na
základe úverovej zmluvy zo dňa 02. 02. 2015 č. 185250 pozostávajúceho z dlžnej istiny 6 166,45 €,
zmluvnýchúrokovznezaplatenejistinydodňazosplatneniavyčíslenýchpevnousumou192,95€,úrokov
z omeškania z neuhradených splátok do dňa zosplatnenia vyčíslené pevnou sumou 2,61 €, zmluvného
úroku z nezaplatenej istiny po zosplatnení sadzbou 11,90 % od 23. 06. 2017 do zaplatenia, úrokov z
omeškania z nezaplatenej istiny po zosplatnení vo výške 5 % p. a. od 23. 06. 2017 do zaplatenia a
úrokov z omeškania z nezaplatených úrokov vo výške 192,95 € po zosplatnení sadzbou 5 % p. a. od

23. 06. 2017 do zaplatenia, ako aj nezaplatených poplatkov za poistenie vo výške 6,77 €. Súd prvej
inštancie priznal žalobcovi celú uplatnenú pohľadávku okrem zmluvného úroku z úveru vo výške 11,90
% z istiny 6 166,45 € od 23. 06. 2017 do zaplatenia. Existenciu zmluvného vzťahu mal súd prvej inštancie
preukázanú z predloženej kópie zmluvy o úvere, výšku dlžnej istiny, úrokov a úrokov z omeškania z
prehľadu splácania úveru vyhotoveného žalobcom za obdobie od 20. 02. 2015 do 22. 06. 2017, právo
žalobcu požadovať zaplatenie celého úveru výzvou z 19. apríla 2017 na zaplatenie omeškaných splátok
úveru, ktorá bola súčasne upozornením adresovaným žalovanému, že v prípade neuhradenia dlžnej

sumy uplatní banka svoje právo vyplývajúce z § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej
aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) a požiada o zaplatenie celej pohľadávky a výzvou na predčasné
splatenie úveru z 22. 06. 2017, ktorou žalobca oznámil žalovanému, že rozhodol o predčasnej splatnosti
celého úveru z dôvodu, že žalovaný neplnil podmienky úverovej zmluvy a žiadal žalovaného, aby uhradilcelý dlh najneskôr do 02. 07. 2017, v opačnom prípade podá veriteľ žalobu na súde. Zmluvu o úvere
podriadil súd prvej inštancie ustanoveniu § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
do 28. 06. 2013. Nároky žalobcu posúdil podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník

a ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov v znení účinnom ku 28. 06. 2013 (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z. z.“) a dospel k názoru, že
je potrebné žalobe okrem časti, v ktorej uplatňuje žalobca zmluvné úroky po zosplatnení úveru vyhovieť.
Obranu žalovaného, že bol zavádzaný žalobcom o výške úveru, pretože mu nebola poukázaná celá
požičaná suma 7 100,- €, ale iba znížená o tzv. poplatok za poskytnutie úveru v sume 355,- €, o ktorú

sumu by mal súd žalovanú pohľadávku ponížiť, nepovažoval súd prvej inštancie za dôvodnú. Upozornil
na znenie zmluvy o úvere, v ktorej poplatok za poskytnutie úveru bol dohodnutý vo výške 355, -€ s tým,
že by tento poplatok bol vrátený dlžníkovi po uplynutí 18 mesiacov od poskytnutia úveru v prípade, ak
by si dlžník riadne plnil povinnosti z úverovej zmluvy. Žalovaný evidentne porušil podmienky úverovej
zmluvy, preto sa nemôže domáhať vrátenia poplatku za poskytnutie úveru. Zmluvné podmienky týkajúce
sa poplatku za poskytnutie úveru a prípadného vrátenia tohto poplatku nepovažoval za diskriminačné

ani spôsobujúce nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch strán sporu.
1.1 Zamietnutie žaloby v časti zmluvného úroku vo výške 11,90 % ročne z istiny 6 166,45 € od 23. 06.
2017 do zaplatenia zdôvodnil s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4Obo/143/1998, rozhodnutie Krajského súdu Prešov 3Co/85/2013 a rozhodnutie Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/1006/2015, z ktorých súd prvej inštancie vyvodil, že dohodnuté zmluvné

úroky z úveru patria veriteľovi len do splatnosti dlhu. Po splatnosti dlhu nastupuje režim platenia úrokov
z omeškania a povinnosť platiť dohodnuté úroky z úveru dňom splatnosti dlhu zaniká. Záväzok dlžníka
vrátiťveriteľoviposkytnutýúverjehlavnýmzáväzkovýmvzťahom.Úrokovýzáväzkovývzťahjevedľajším
a akcesorickým peňažným záväzkom k hlavnému záväzku. Splnením hlavného záväzku alebo iným zo
spôsobov jeho zániku zaniká i akcesorický záväzok úrokový.

1.2 Žalovaného napriek čiastočnému zamietnutiu žaloby považoval za neúspešnú stranu sporu v celom
rozsahu s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Obo/243/2007 z
27. 11. 2008, podľa ktorého pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania je rozhodujúci pomer
úspechu a neúspechu v časti uplatnenej istiny bez príslušenstva, ak príslušenstvo žalobca v žalobe
nevyčíslil. O povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania rozhodol podľa § 255 ods. 1

Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“).

2. Proti tej časti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou bola žaloba čiastočne zamietnutá, podal odvolanie
žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného
sporového poriadku. Tvrdil, že z ustanovení Obchodného zákonníka § 497, 502, 503 a 505 je možné

vyvodiť, že žalobca má nárok na úroky z úveru až do zaplatenia celého úveru. Úrok z úveru a úrok z
omeškania sú dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú svojou podstatou aj funkciami. Pri omeškaní s
vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok na úrok z úveru aj na úrok z omeškania. Podstatná
je dohoda účastníkov zmluvy o úvere. Názor prvoinštančného súdu, že po zosplatnení úveru už
veriteľovi neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych

predpisoch. Zosplatnenie úveru neznamená, že veriteľ má požičané prostriedky k dispozícii. Ak by tomu
tak bolo, nebol by nútený uplatňovať si nárok súdnou cestou a nevznikol by mu ani nárok na úrok
z omeškania. Oprávnenie veriteľa požadovať vrátenie úveru aj s úrokmi po jeho zosplatnení vyplýva
priamo z ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka, keďže odstúpenie od zmluvy nespôsobuje zánik
záväzku ex tunc. K vzťahu zmluvných úrokov a úrokov z omeškania a priamo aj k ich uplatniteľnosti

veriteľom popri sebe po predčasnom zosplatnení dlhu sa jasne vyjadril Najvyšší súd Českej republiky
v rozhodnutí z 21. 08. 2014 sp. zn. 33Cdo/212/2014. Podstatným záverom z tohto rozhodnutia je, že
úroky z omeškania nenahrádzajú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dojednali. Dôvodnosť
nároku žalobcu na zaplatenie zmluvných úrokov až do zaplatenia dlhu potvrdzuje aj skutočnosť, že
navrhovaná zmena ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení: „úroky za poskytnutie

peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565“ nikdy prijatá nebola.
RozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.4Obo/143/98sanetýkauplatňovanianároku
na dohodnutý úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov po zosplatnení úveru. V tomto rozhodnutí
najvyšší súd prioritne riešil otázku nároku na úroky z omeškania v prípade omeškania s platením úrokov
za poskytnutie peňažných prostriedkov a nároky na úroky z omeškania v prípade omeškania s platením

úrokov z omeškania. Konštatovanie najvyššieho súdu v tomto rozhodnutí v znení „dohodnuté úroky z
poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní
a musí platiť úroky z omeškania“ je vytrhnuté z kontextu a nie je možné ho paušálne uplatňovať vo
všetkých konaniach, v ktorých si veritelia uplatňujú svoje nároky z poskytnutých peňažných prostriedkov.Žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe vyhovel aj v časti
zmluvných úrokov od zosplatnenia do zaplatenia istiny.

3. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku okresného súdu uviedol iba to, že si je vedomý svojho záväzku
voči Prima banke, a. s., s týmto zistením súdu súhlasí, nesúhlasí však s tým, že jemu žalobca vyplatil
celú sumu spotrebiteľského úveru vo výške 7 100,- €. V skutočnosti mu bola poukázaná suma nižšia
o tzv. poplatok vo výške 355,- €, teda len 6 745,- €. Poplatok bol odpočítaný z úveru 7 100,- €. Nebol
hradený priamo ním ako spotrebiteľom. Za odvolacie dôvody označil nesprávne skutkové závery súdu

prvej inštancie z vykonaných dôkazov a nesprávne právne posúdenie veci. Rozsah odvolania vymedzil,
že sa odvoláva „v plnom rozsahu“ a navrhol zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie.

4. Strany sporu sa k odvolaniam a písomným replikám vyjadrili. Žalobca zotrval na žalobe v celom
rozsahu. Poukázal na znenie zmluvy, v ktorej bol poplatok za poskytnutie úveru individuálne dohodnutý,

preto súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že ustanovenie zmluvy o poplatku za poskytnutie úveru nie
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Výška odplaty za úver neodporovala
§ 1 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy. Poplatok bol jasne a zreteľne uvedený
jednak v úverovej zmluve a s výškou poplatku sa mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť aj prostredníctvom

formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, ktorý mu bol poskytnutý pred uzatvorením
zmluvy. Pri určení výšky poplatku za poskytnutie úveru postupoval žalobca v súlade so zákonom,
má na zaplatenie tohto poplatku nárok. Tento je súčasťou žalovanej istiny. Žalobca odmietol tvrdenia
žalovaného, že veriteľ neúmerne zaťažoval osobný účet žalovaného vysokými pokutami a sankciami.
Účet žalovaného bol dlhodobo v zápornom zostatku. Žalobca preukazoval priloženou komunikáciou

banky s klientom, že mal snahu o obnovenie splácania dlhu zo strany žalovaného, ale bezúspešne.
Žalovaný mal možnosť poistiť neschopnosť splácať úver. Žalovaný si zvolil súbor poistenia A, ktoré
sa vzťahovalo na neschopnosť splácať úver z dôvodu pracovnej neschopnosti, trvalej invalidity a smrti
poisteného. Poistenie schopnosti splácať úver nebolo podmienkou poskytnutia úveru, čo výslovne
vyplývalo zo štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný sa v súčasnosti

svojimi vyjadreniami iba snaží vyhnúť povinnosti splatiť úver, hoci žalobca voči nemu neuplatňuje žiadne
pohľadávky z neprijateľných zmluvných podmienok.

5. Vo vyjadrení z 27. 03. 2018 sa žalovaný opäť vracal len k poplatku za poskytnutie úveru, o
ktorom tvrdil, že s ním nebol vopred oboznámený a o povinnosti zaplatiť poplatok z úveru bol

informovaný pracovníčkou Prima banky Slovensko, pobočka Poltár až po podpise úverovej zmluvy.
Občiansky zákonník v § 53 výslovne označuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku takú, ktorá vyžaduje
od spotrebiteľa úhradu plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne
informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ nedostáva dohodnuté
protiplnenie a tiež, ak sa požaduje od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom

v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa. Žalovaný bol podľa úverovej zmluvy postavený do
nevýhodnej pozície, ak časť úveru mu mala byť vyplatená až po uplynutí 18 mesiacov od podpisu zmluvy
atoažposplnenínesplniteľnýchpodmienok.Poprel,žebybolinformovanýopovinnostizaplatiťpoplatok
pred podpisom zmluvy s tým, že ak by o poplatku vopred vedel, zmluvu o úvere by neuzavrel.

6. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní strán sporu podľa § 34 C. s. p. v rámci
odvolacieho konania vyžiadal od žalobcu výpis z úverového účtu vo forme amortizačnej tabuľky v zmysle
§ 9 ods. 3 a 5 zákona č. 129/2010 Z. z., ktorú doručil na oboznámenie aj žalovanému a obom stranám
sporu uviedol, aké rozhodujúce skutočnosti mieni z tohto listinného dôkazu vyvodiť: výšku istiny, úroku a
poplatkov rozvrhnutých do jednotlivých splátok v čase uzavretia úverovej zmluvy, t. j. v prípade riadneho

splácania úveru, celkovú výšku úroku a poplatkov, ktorú mal dlžník zaplatiť podľa úverovej zmluvy a
započítanie jednotlivých úhrad dlžníka na istinu, úrok, poplatky a úrok z omeškania. V tomto prípade
nebolo podľa názoru odvolacieho súdu potrebné za účelom doplnenia dokazovania pred odvolacím
súdom napriek doslovnej dikcii ustanovenia § 385 ods. 1 C. s. p. nariadiť pojednávanie, pretože podľa
§ 204 C. s. p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi jej

obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina
alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené. Žalovaný vo vyjadrení k tomuto listinnému dôkazu
doručenom Krajskému súdu v Banskej Bystrici 26. 03. 2019 uviedol, že sa k nemu vyjadriť nevie, pretože
nedisponuje ekonomickým vzdelaním, ale „vzdelaným humanitným“.6.1 Odvolací súd po preskúmaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.
s. p. v celom rozsahu z dôvodov vymedzených v odvolaniach strán sporu podľa § 380 ods. 1 C. s. p. a
v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods. 2 C. s. p., ktoré vady nezistil,

po zohľadnení skutkového zistenia vyvodeného z doplneného dokazovania pred odvolacím súdom v
zmysle § 383 C. s. p. dospel k názoru, že časť rozsudku súdu prvej inštancie (výrok I.) je potrebné
ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. a v časti zodpovedajúcej druhému výroku je
potrebné ho podľa § 388 C. s. p. zmeniť, pretože v tejto časti nie sú splnené podmienky na potvrdenie
ani zrušenie rozsudku.

7. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vzhľadom na princíp neúplnej apelácie a
koncentrácie odvolacieho konania (§ 364 a 365 ods. 3 C. s. p.) sú odvolacie dôvody nevyhnutnou
súčasťou každého odvolania (§ 363 C. s. p.) a odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
sa v odvolacom konaní obmedzí na skúmanie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie len z tých
dôvodov, ktoré boli uplatnené v odvolaní, pretože odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 3 C. s. p. možno

meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Pod vymedzením odvolacích dôvodov
je potrebné rozumieť nielen jeho uvedenie v znení paragrafovaného znenia (§ 365 C. s. p.), ale aj jeho
zrozumiteľný slovný popis. Tak na základe odvolania žalobcu sa môže odvolací súd zaoberať iba tým,
či žalobcovi patria úroky z úveru dohodnuté v zmluve vo výške 11,90 % ročne z dlžnej istiny 6 166,45
€ od zosplatnenia až do zaplatenia a nesprávne skutkové zistenia vytýkané žalovaným v jeho odvolaní

doručenom Okresnému súdu Lučenec 11. januára 2018 sa vzťahujú len k výške poskytnutého úveru,
o ktorom tvrdí žalobca, že nebol vyplatený v sume 7 100,- € podľa dohody, ale iba vo výške 6 745,-
€, pretože si žalobca oproti jeho nároku na úver v celej výške započítal poplatok za poskytnutie úveru
v sume 355,- € a nesprávne právne posúdenie vzťahuje tiež iba k jeho povinnosti zaplatiť poplatok za
poskytnutie úveru. K tomuto záveru dospel odvolací súd aj na základe vyjadrenia žalovaného k výške

dlhu na pojednávaní pred Okresným súdom Lučenec dňa 27. 11. 2017, kde uviedol, že „podľa mojich
výpočtov som na úvere doteraz zaplatil tak, ako to uvádza Prima banka na istine 933,55 €, na úroky mi
bolo započítané 1 711,20 €, v tomto tabuľku predloženú Prima bankou nespochybňujem. Toto skutočne
bolo zaplatené. To je všetko, čo k veci môžem uviesť. Ja stále trvám na tom, že som bol ako spotrebiteľ
diskriminovaný a všetky dojednania v zmluve neboli v poriadku. Nemám ďalšie návrhy na vykonanie

dokazovania. Ja som sa oboznámil s listinným dôkazovým materiálom, tento nespochybňujem“. K
oprávnenosti poplatku za poskytnutie úveru sa vyjadrí odvolací súd nižšie. V tejto časti iba zdôrazňuje,
že aj keď žalovaný namietal iba skutkový záver súdu prvej inštancie, že mu bol poskytnutý spotrebiteľský
úver vo výške 7 100,- € namiesto 6 745,- €, bolo potrebné potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie v I.
výroku ako celok z dôvodu, že výška dlhu sa odvíja práve od vstupného údaju o výške úveru.

8. Zmluva o úvere v kópii je založená na str. 9 a 10 spisu. V tejto zmluve o úvere sa jej účastníci Prima
banka Slovensko, a. s. Žilina ako veriteľ a Bc. A. D. ako dlžník dohodli, že banka poskytne klientovi úver/
pôžičku vo výške 7 100,- € bez určenia účelu úveru s dohodnutou úrokovou sadzbou fixnou do splatnosti
vo výške 11,9 % p. a. V zmluve bol dohodnutý aj konkrétny spôsob splácania úveru bezhotovostne

vždy k 20. dňu kalendárneho mesiaca počnúc dňom 20. februára 2015. Výška anuitnej splátky bola
určená na 101,73 € a ich počet určený na 120. Žalovaný podľa zmluvy bol povinný zaplatiť aj poplatok
za poskytnutie úveru vo výške 355,- € a využil aj možnosť poistiť schopnosť splácať úver za dohodnuté
poistné 2,49 € mesačne. Poplatok za poskytnutie úveru mal byť podľa bodu 2.5. zmluvy o úvere vrátený
žalovanému za predpokladu, že bude úver splácať výlučne z inkasného účtu, ktorým je osobný účet

vedený bankou, ak nebude v omeškaní viac ako 5 dní so splácaním svojich peňažných záväzkov a
ak nesplatil ani časť úveru predčasne. V zmluve žalovaný vyhlásil a svojím podpisom potvrdil, že bol
informovaný nielen o úrokovej sadzbe úveru, ale aj poplatkoch a nákladoch súvisiacich s úverom podľa §
37ods.2zákonaobankách,žeprevzalaoboznámilsapreduzatvorenímzmluvyoúveresjejsúčasťami,
konkrétne formulárom so štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere, obchodnými

podmienkami, všeobecnými obchodnými podmienkami, sadzobníkom, prevzal a oboznámil sa pred
uzatvorením zmluvy o úvere s poistnou zmluvou, všeobecnými poistnými podmienkami pre poistenie
schopnosti splácať úver a pravosť jeho podpisu na zmluve je potvrdená zamestnancom banky. Žalobca
pripojil k vyjadreniu k odvolaniu žalovaného formulár štandardné európske informácie o spotrebiteľskom
úvere pre žalovaného s dátumom vyhotovenia 02. 02. 2015, ktorého obsahom sú údaje prevzaté do

zmluvy o úvere, v ktorom sa rovnakom uvádza výška poplatku za poskytnutie úveru sumou 355,- €. Z e-
mailovej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným odvolací súd zistil, že sa žalobca skutočne snažil od
januára2016kontaktovaťžalovanéhotelefonickyaje-mailomzaúčelomdosiahnutiaúhradydlhuzúverubez súdneho konania a že žalovaný na urgencie banky odpovedal neskutočne vulgárnym spôsobom,
ktorý nie je možné zopakovať v tomto rozhodnutí.

9. Žalobca je bankou, v predmete ktorého je poskytovanie úverov. Podľa § 499 Obchodného zákonníka
za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu,
ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva,
že si žalobca môže pri uzavretí zmluvy o úvere dojednať odplatu vo forme poplatku za poskytnutie úveru.
S možnosťou dojednať v zmluve o spotrebiteľskom úvere poplatky počítal aj zákon č. 129/2010 Z. z. v

znení ku dňu uzavretia úverovej zmluvy medzi stranami sporu.

10. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere
spotrebiteľské zmluvy nesmeli obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To
neplatilo, ak šlo o zmluvné podmienky, ktoré sa týkali hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak

tietozmluvnépodmienkybolivyjadrenéurčito,jasneazrozumiteľnealeboakbolineprijateľnépodmienky
individuálne dojednané.

11. Zmluvná podmienka o poplatku za poskytnutie úveru podľa § 499 Obchodného zákonníka bola
súčasťou zmluvy o úvere, ktorú strany podpísali a vyjadrená bola určito, jasne a zrozumiteľne. O

poplatku za poskytnutie úveru bol žalovaný prostredníctvom formulára Štandardné európske informácie
o spotrebiteľskom úvere informovaný pred podpisom zmluvy, čo je vyjadrené v texte zmluvy pod bodom
2.8.Odvolacísúdjetohonázoru,ževzmysle§53ods.1OZjetátozmluvnápodmienkavyjadrenáurčito,
jasne a zrozumiteľne, súladná so zákonom, vylúčená z prieskumu neprijateľných zmluvných podmienok
súdom. Proti tomuto poplatku žalovaný ani nenamietal. Za problémovú časť úverového vzťahu označil

poplatok za poskytnutie úveru len po uplynutí lehoty, v ktorej očakával vyplatenie poplatku podľa bodu
2.5zmluvyoúvereazistení,žepoplatokzaposkytnutieúverumužalobcanevyplatízdôvodunesplnenia
podmienok na jeho vyplatenie (z dôvodu neplnenia si povinností z úverovej zmluvy a omeškanie so
splácaním úveru). Poplatok za poskytnutie úveru bol splatný dňom uzavretia zmluvy o úvere, čo vyplýva
z textu zmluvy a započítanie poplatku za poskytnutie úveru oproti úveru umožňovalo ustanovenie § 580

Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie
je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči
druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé
na započítanie. Výška poplatku za poskytnutie úveru namietaná nebola.

12. Pri uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi zostatok úveru vo výroku č. I. napadnutého
rozsudku vychádzal súd prvej inštancie z nikým nespochybňovaných listinných dôkazov predložených
žalovaným o výške úveru, o platbách poukázaných žalovaným na splátke úveru, o prehľade splácania
úveru do predčasného zosplatnenia úveru, o započítanie splátok úveru na istinu, úrok, úrok z omeškania
a poplatky, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu preukázali, že žalovaný dlhoval žalobcovi na istine 6

166,45 € a žalobcovi vznikol nárok aj na zaplatenie úrokov z úveru a úrokov z omeškania pre omeškanie
sosplácanímúveru.Vtejtočastiodvolacísúdodkazujenaodôvodnenierozhodnutiasúduprvejinštancie
v súlade s § 387 ods. 1, 2 C. s. p., s ktorým sa stotožňuje.

13. Čiastočné zamietnutie žaloby v časti úrokov z úveru za obdobie po zosplatnení úveru odôvodnil súd

prvej inštancie len odkazom na tri rozhodnutia všeobecných súdov a jedno rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR ako súdu odvolacieho sp. zn. 4Obo/143/98 tak, že zánikom hlavného záväzku zanikol i
akcesorický záväzok úrokový, ale žiadnym spôsobom nevysvetlil ako dospel k názoru, že záväzkový
vzťah z úverovej zmluvy medzi účastníkmi úverovej zmluvy zanikol. Vo výzve na predčasné splatenie
úveru po predchádzajúcom upozornení v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka s odkazom na

právo požadovať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky žalobca uviedol iba to, že
požaduje od žalovaného jednorázovo uhradiť celú zostávajúcu sumu úveru, ktorého konkrétnu výšku
vzhľadom na to, že sa dlh denne úročí a rastie, oznámi dlžníkovi banka. Žalovaný nespochybňoval,
že porušenie podmienok zmluvy o úvere z jeho strany oprávňovalo žalobcu požadovať od žalovaného
okamžité splatenie úveru. V dôsledku odvolania žalobcu bolo potrebné posúdiť, či súd prvej inštancie

zaujal správny názor k časti uplatňovaného nároku zodpovedajúceho dohodnutým úrokom z úveru
vo výške 11,90 % p. a. z dlžnej istiny od 23. 06. 2017 do zaplatenia, ktoré nepriznal žalobcovi s
odôvodnením, že žalobcovi vznikol nárok na zmluvný úrok len do zosplatnenia úveru, pretože po
zosplatnení úveru ako sankcia za omeškanie s platením úveru nastupuje zákonný úrok z omeškania.Súd prvej inštancie neuviedol zákonné ustanovenie, od ktorého tento svoj záver o zániku nároku žalobcu
na zmluvné úroky po zosplatnení úveru vyvodil, ale poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Obo/143/98. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/98 z 01. 07.

2000 (rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, nie dovolacieho) uverejnené v časopise Zo
súdnej praxe vo zväzku 4 ročník 2000 pod publikačným číslom 43/2000 však neriešilo otázku, či má
veriteľ po predčasnom zosplatnení úveru nárok na dohodnuté úroky z úveru po zosplatnení úveru, ale
či patria veriteľovi úroky z omeškania z nezaplatených zmluvných úrokov. Medzi účastníkmi konania
sp. zn. 4Obo/143/98 bol spor v tom, z čoho pozostáva žalovaná pohľadávka, či predstavuje úroky

z omeškania s platením splatných úrokov alebo ide o úročenie úrokov z omeškania. Odvolací súd
vo veci sp. zn. 4Obo/143/98 uložil súdu prvej inštancie skúmať štruktúru žalovanej pohľadávky a je
pravdou, že v ďalšom texte je uvedená veta: „Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté
úroky z poskytnutých prostriedkov platia len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník
v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 Obchodného zákonníka)“, avšak bez bližšieho
odôvodnenia s poukazom na zákonné ustanovenie, z ktorého tento záver vyplýva. V rozpore s týmto

textom je poznámka k uverejnenému rozhodnutiu v časopise Zo súdnej praxe, kde je uvedené: „Osoba
prijímajúca úver (dlžník) zo zmluvy o úvere podľa § 497 a nasledujúce Obchodného zákonníka preberá
jednak povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a od doby poskytnutia peňažných prostriedkov
do dňa ich vrátenia aj povinnosť platiť úroky“ a právna veta rozhodnutia, ktorá má vystihovať jeho
podstatu znie: „Zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť

úroky. Úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom omeškania s ich platením je
zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania.“. Z uvedeného odvolací súd vyvodil, že
ambíciou rozhodnutia 4Obo/143/98 nebolo riešiť, dokedy má veriteľ nárok na dohodnuté úroky z úveru,
ale či z dlžných úrokov z úveru vzniká povinnosť platiť úroky z omeškania.

14. Odvolaciemu súdu sú z jeho rozhodovacej činnosti známe rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie
vychádzajúce z názoru, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu (napríklad
rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/400/2014 z 29. 07. 2015, rozsudok Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 19Co/4/2017 zo 16. 02. 2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
15Co/296/2016), ale aj opačné rozhodnutia obsahujúce názor, že povinnosť platiť úroky za poskytnutie

peňažných prostriedkov v spotrebiteľských vzťahoch trvá aj po splatnosti pohľadávky až do vrátenia
úveru (napríklad uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/41/2014, rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/432/2015, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/108/2014),
prax súdov pri rozhodovaní o nároku na zmluvné úroky z úveru po jeho zosplatnení nie je teda ustálená.
Žalobca mal snahu získať k otázke nároku na zaplatenie úrokov z úveru stanovisko Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z dôvodu, že táto otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená, ale bezúspešne. Dovolací súd dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave
z 26. marca 2018 sp. zn. 26Co/148/2017, ktorým potvrdil odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v časti zamietajúcej úrok z istiny po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru odmietol ako neprípustné z
dôvodu majetkového cenzu podľa § 422 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku. Z rovnakého

dôvodu bolo odmietnuté dovolanie aj vo veci sp. zn. 6Cdo/42/2018 Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky.

15. Žalobca neodstúpil od zmluvy o úvere, v súlade so zákonom (tento záver súdu prvej inštancie nebo
odvolaním napadnutý a odvolací súd súc viazaný odvolacími dôvodmi ho nemohol preskúmať) žalobca

zosplatnil úver s príslušenstvom k danému dňu.

16.Podstatnýmináležitosťamizmluvyoúverepodľa§497Obchodnéhozákonníkajeurčeniezmluvných
strán, výšky úveru a záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky v dohodnutej
výške, ako aj záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky. Obchodný zákonník

nemá priamu úpravu, z ktorej by vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade predčasného
zosplatnenia úveru iba do okamihu tohto zosplatnenia alebo mu tieto úroky patria až do doby konečného
vrátenia peňažných prostriedkov dlžníkom. Takáto úprava absentuje aj pri zmluve o pôžičke podľa §
657 Občianskeho zákonníka alebo v zákone č. 129/2010 Z. z. Snahou zákonodarcu o úpravu tejto
otázky priamo v Občianskom zákonníku bola navrhovaná zmena ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka zákonom č. 106/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov tak, že sa na konci
tohto ustanovenia mala pripojiť veta: „úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi
len do uplatnenia práva podľa § 565“. Navrhovanú zmenu odôvodňovala dôvodová správa nasledovne:„V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky
za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565
Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých

veriteľov sa jednoznačne zakotvuje, že tzv. odplatné úroky budú veriteľovi patriť výhradne len do
okamihu uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru alebo pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi
v súlade s § 53 ods. 9 OZ. Z uvedeného plynie, že veriteľ si nebude môcť po jednorázovom zosplatnení
uplatniť úroky za čas, ktorý by mala úverová zmluva ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu
spotrebiteľomvsplátkach.Povedanéinak,akbolúverdojednanýnadobu10rokov,v3.rokudošlokjeho

jednorázovému zosplatneniu podľa § 53 ods. 9 OZ, za obdobie zvyšných 7 rokov už veriteľovi nebudú
patriť odplatné úroky. V týchto prípadoch bude mať po jednorazovom zosplatnení veriteľ nárok len na
úroky z omeškania, ktorými sa bude úročiť celá výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku
uplatnenia práva na jednorázové zosplatnenie úveru“. Navrhovaná zmena sa do zákona č. 106/2014 Z.
z. nepremietla v dôsledku pozmeňujúceho návrhu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej
republiky, ktorý uznesením z 18. marca 2014 č. 392a navrhol v článku I. vypustiť bod 5 v znení: „V § 53

ods. 9 sa na konci pripája táto veta: Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi
len do uplatnenia práva podľa § 565“ z dôvodu možného spôsobenia problémov v aplikačnej praxi.

17. Podstatnou otázkou pre rozhodnutie o odvolaní žalobcu je, či je možný súbeh úrokov z úveru
aj úrokov z omeškania alebo sa navzájom vylučujú. Z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka

tento moment nevyplýva. Z ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, len odkedy je dlžník
povinný platiť úroky. Ustanovenie § 503 Obchodného zákonníka neupravuje dobu, dokedy je dlžník
povinný platiť úroky z úveru, iba splatnosť úrokov a odsek 3 posledná veta tohto ustanovenia upravuje
zmenu v obsahu záväzku platiť úrok v tom smere, že pri predčasnom vrátení poskytnutých peňažných
prostriedkov zo strany dlžníka, je tento povinný zaplatiť úrok len za dobu od poskytnutia do vrátenia

peňažných prostriedkov, t.j. povinnosť dlžníka zaplatiť úroky len za dobu od poskytnutia do vrátenia
peňažných prostriedkov v prípade vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov dlžníkom pred dobou
určenou v zmluve. Taktiež ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch (§ 13 ods. 3 a § 16 ods.
1) sa týkajú odstúpenia od zmluvy o úvere zo strany spotrebiteľa do 14 dní od jej uzavretia bez
uvedenia dôvodu, resp. predčasnej splatnosti úveru. V tomto spore sa však nejedná o tento prípad.

Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či zákona č. 129/2010
Z. z. nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru
až do úplného splatenia úveru. Prípustnosť dohody účastníkov zmluvy o úvere o povinnosti dlžníka
platiť úroky z úveru až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov vo všeobecnosti vyplýva aj
z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá je do určitej miery aplikovateľná v Slovenskej

republike vzhľadom na v minulosti totožnú a v súčasnosti príbuznú právnu úpravu úverov poskytnutých
spotrebiteľom. V rozhodnutí sp. zn. 33Odo/657/2005 z 27. 06. 2017 Najvyšší súd Českej republiky
vyslovil záver, že nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky aj
za dobu, počas ktorej bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi)
teda aj za dobu, počas ktorej je dlžník v omeškaní so splnením svojho záväzku z dôvodu, že istinu

v dohodnutej dobe splatnosti veriteľovi nevráti. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí výslovne uviedol, že
zmluvné úroky sú odmenou za užívanie istiny, úrok z omeškania predstavuje zákonnú sankciu za
omeškanie zo zaplatením istiny a oba nároky môžu existovať vedľa seba. Z hľadiska posúdenia doby,
za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah zmluvy podľa
dohody zmluvných strán. O možnom súbehu dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania pri pôžičke

je rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. 07. 2014 sp. zn. 33Cdo/1401/2014. Najvyšší
súd tu zdôraznil, že oba úroky môžu byť veriteľom požadované vedľa seba bez ohľadu na skutočnosť,
či sa jedná alebo nejedná o občianskoprávny vzťah. S odkazom na ďalšie svoje rozhodnutia (sp. zn.
33Odo/518/2003 z 25. 09. 2003, sp. zn. 33Odo/657/2005 z 27. 06. 2007, sp. zn. 33Cdo/1401/2014
z 24. 07. 2014) Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí z 21. 08. 2014 sp. zn. 33Cdo/212/2014

dal jednoznačnú odpoveď, že „dohodnuté úroky z úveru predstavujú odmenu za požičanie peňazí a
úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinností, t. j. za nezaplatenie dlhu riadne a včas. Kým
povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku v zmluve, povinnosť platiť úroky
z omeškania vyplýva bez ďalšieho zo zákona ako dôsledok omeškania so splnením dlhu. Aj keď dlžník
nie je v omeškaní so splnením dlhu, môže veriteľ požadovať dohodnuté úroky a úroky z omeškania môže

požadovať pri omeškaní dlžníka aj u bezúročnej (bezodplatnej) pôžičky. Dohodnuté úroky a úroky z
omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka), majú však iný právny
dôvod a veriteľ ich môže požadovať vedľa seba. Z uvedeného výkladu vyplýva záver, že pre posúdenieprimeranosti výšky úrokového zaťaženia nie je možné obe sadzby úrokov sčítať a že zákonné úroky z
omeškania nenahradzajú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dohodli“.

18. Odvolaciemu súdu je známe aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.
ÚS 476/2012 z 18. septembra 2012, ktorým bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č. k. 29C/131/2011-127 z 23. novembra 2011 a rozsudku Krajského súdu v
Prešove č. k. 1Co/30/2012-145 z 30. mája 2012, v ktorých s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/98 neboli žalobcovi v súdnom spore priznané zmluvné

úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere po splatnosti dlhu z
dôvodu, že namietané rozhodnutie krajského súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, keď krajský súd
stotožňujúc sa s rozhodnutím okresného súdu s poukazom na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru
v oblasti úrokov z úveru potvrdil rozhodnutie okresného súdu po rozšírení vecnej argumentácie na
podporu správnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu. V predmetnom uznesení teda ústavný súd

preskúmal rozhodnutie krajského súdu z hľadiska, či výkladom zákona a právnym názorom krajského
súdu nedošlo k zásahu do ústavou garantovaného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, t.j. ústavný
súd podrobil rozhodnutie krajského súdu testu ústavnosti, či tento názor nie je arbitrárny, svojvoľný či
zjavne neodôvodnený. Nevyjadroval sa však k vecnej správnosti právneho názoru krajského súdu o
tom, či úroky patria len do zosplatnenia úveru, nakoľko pokiaľ právny názor všeobecného súdu nie je

zjavne svojvoľný, neprekročí teda medze ústavnosti, nie je kompetenciou ústavného súdu posudzovať
jeho vecnú správnosť. To je úlohou všeobecného súdnictva (odvolacieho a dovolacieho súdu).

19. Odvolací súd podľa § 388 C. s. p. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a vyhovel čiastočne
žalobe o zaplatenie zmluvných úrokov po dobe splatnosti úveru, pretože rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho vo veci sp. zn. 4Obo/143/98 s poukazom na ďalšie citované
rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky a všeobecných súdov Slovenskej republiky už nie je
možné považovať za štandardnú obchodnoprávnu judikatúru ani ustálenú súdnu prax.

20. Z amortizačnej tabuľky vyžiadanej odvolacím súdom odvolací súd zistil, že ak by bol žalovaný zaplatil

dohodnuté anuitné splátky vo výške 101,73 € v počte 120 v období od 20. februára 2015 do 20. januára
2025, bol by zaplatil na úrokoch z úveru dohodnutého sadzbou 11,90 % p. a. celkom 5 106,59 €. Z
prehľadu splácania úveru do predčasného zosplatenia, ktorého správnosť žalovaný na pojednávaní
dňa 27. 11. 2017 na výslovnú otázku súdu prvej inštancie potvrdil, bolo zistené, že zo splátok úveru
poskytnutých žalovaným bolo na istinu započítaných 933,55 € a na úrok 1 711,20 €. Kontrolou zápočtu

splátok úveru v období od 20. februára 2015 do 20. júna 2017 odvolací súd zistil, že splátky úveru boli
žalobcom započítané na istinu, úroky a poplatky v súlade s amortizačnou tabuľkou. Za obdobie od 20.
februára 2015 do 20. júna 2017 mohol žalobca podľa amortizačnej tabuľky započítať na úroky z úveru
až 1 893,92 €, ale v skutočnosti započítal iba 1 711,20 € z dôvodu chýbajúcich ďalších splátok. Rozdiel
medzi sumou, na ktorú by žalobcovi vznikol nárok z titulu úrokov z úveru pri riadnom plnení dohodnutých

zmluvných podmienok splácania úveru a sumou, ktorú zo splátok úveru si žalobca na zmluvné úroky
započítal, je 3 202,44 €. K tejto sume dospel odvolací súd tak, že od dohodnutých úrokov z úveru 5
106,59 € odpočítal úroky zaplatené žalovaným dobrovoľne splátkami úveru vo výške 1 711,20 € a tiež
odpočítal sumu 192,95 €, ktorú už súd prvej inštancie žalobcovi priznal ako zmluvné úroky z dlžnej istiny
6 166,45 € za obdobie do zosplatnenia úveru.

20.1 V zmysle § 493 Občianskeho zákonníka v platnom znení obsah dojednaného záväzku (ak
je v súlade so zákonom) možno meniť len právnou úpravou (ako je to v prípade § 503 od. 3
Obchodného zákonníka) alebo dohodou zmluvných strán. V zmluve o spotrebiteľskom úvere bola
dojednaná celková čiastka úveru, ktorá pozostáva z poskytnutej istiny úveru, úroku a poplatkov.
Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho

výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa.
Preto podľa odvolacieho súdu zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t.j. patrí
v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru
došlo alebo nedošlo. Aj keď sú vyššie citované ustanovenia Obchodného zákonníka dispozitívneho
charakteru (okrem základného ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka), ich prípadná zmena

dohodou zmluvných strán, ktorá by viedla k zhoršeniu zmluvného postavenia spotrebiteľa oproti zákonu
(napr. dojednanie, že veriteľovi patria v prípade omeškania dlžníka úroky až do skutočného vrátenia
istiny úveru) v prípade, ak by mal spotrebiteľ ako dlžník zaplatiť úroky z úveru vo vyššej výške ako v
rozsahuzahrnutomdocelkovejčiastkyspotrebiteľskéhoúverubybolavzmysle§54ods.1Občianskehozákonníka neplatná, a preto vyššie uvedená česká judikatúra ohľadne možnosti takéhoto dojednania
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv o úvere
nie je použiteľná. Dojednanie umožňujúce zaplatenie istiny predčasne (do jej zaplatenia) v prípade tzv.

živých úverov, kde by posledná splátka úveru nebola ešte splatná v prípade, že by nedošlo k jeho
zosplatneniu, je nadbytočné, pretože na takýto variant myslí ust. § 503 ods. 3 ObZ, ktoré je výhodné
pre spotrebiteľa, nakoľko tým, že zaplatí istinu skôr, ušetrí na úrokoch. Avšak v prípade omeškania
spotrebiteľa s platením úveru, navyše ak dôjde v dôsledku toho k jeho zosplatneniu, je pre neho
nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Tento záver je jednoznačný pri úveroch, kde by

aj pri nezosplatnení úveru bola posledná splátka úveru splatná v čase rozhodnutia súdu. Tento názor
odvolacieho súdu v spleti rôznych názorov na danú problematiku uvedených vo vyššie citovaných
rozhodnutiach sa vzťahuje len na prípady, kedy možno porovnať výšku úroku úveru zahrnutú do celkovej
čiastky úveru a odvodenú z amortizačnej tabuľky s výškou úroku, ktorú by mal spotrebiteľ zaplatiť do
faktického vrátenia istiny úveru, ak už uplynulo obdobie, dokedy mal istinu úveru zaplatiť a doposiaľ tak
neučinil. V prípadoch úverov, v ktorých celková výška úroku a celková čiastka spotrebiteľského úveru pre

prípad jeho platenia v splátkach po vopred dohodnutý čas nie je v zmluve určená, nemožno posudzovať
výhodnosť či nevýhodnosť dohody o platení úrokov do faktického vrátenia istiny úveru, preto takúto
dohodu a priori a vo všeobecnosti nemožno považovať za neplatnú z dôvodu zhoršenia zmluvného
postavenia spotrebiteľa. V tomto posudzovanom prípade sa však jedná o spotrebiteľský úver, kde je
výška úroku odvodená od celkovej čiastky určená.

21. Z dôvodu, že rozhodnutie najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky k otázke, dokedy prináleží
veriteľovi úrok z istiny po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru neexistuje, odvolací súd rešpektujúc
zmluvne dohodnuté podmienky úveru medzi účastníkmi úverovej zmluvy o výške úveru a výške úroku
vyhovel žalobe v časti o zaplatenie zmluvných úrokov z úveru po predčasnom zosplatnení úveru len

čiastočne do výšky, akú by pri riadnom plnení povinností žalovaný na úrokoch zaplatil a vo zvyšku
(pokiaľ sa domáhal žalobca zaplatenia úrokov z úveru až do zaplatenia istiny) žalobu zamietol. Odvolací
súd prijal uvedené rozhodnutie majúc za to, že zabezpečí spravodlivú ochranu práv a záujmov oboch
sporových strán v zmysle článku 2 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

22. Odvolací súd nedokáže vyčísliť, v akej časti bola zamietnutá žaloba žalobcu o zaplatenie úrokov
nad priznanú sumu zmeňujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu z dôvodu, že chýbajú vstupné údaje pre
tento výpočet, najmä kedy žalobca zaplatí dlžnú istinu. Rozhodnutie o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi náhradu trov celého konania podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku vydané podľa §
396 ods. 2 C. s. p. neodporuje rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2004 sp. zn.

1MCdo/1/2004 uverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom
34/2005, v zmysle ktorého procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej pohľadávky
a jeho neúspech iba v príslušenstve žalovanej pohľadávky (v úrokoch z omeškania) nemožno v
odôvodnených prípadoch (pri rozhodovaní o náhrade trov konania) považovať za „neúspech v pomerne
nepatrnej časti“ podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O. s. p., ale za „čiastočný úspech“ v zmysle ustanovenia

§ 142 ods. 2 O. s. p. (v súčasnosti ustanovením § 255 C. s. p.), pretože žalobcovi bolo vyhovené nielen
ohľadne nároku na zaplatenie istiny, ale aj väčšiny príslušenstva pohľadávky vo forme úrokov, úrokov z
omeškania, poplatkov a žaloba bola zamietnutá len v časti úrokov v prevyšujúcich dohodnuté úroky v
zmluve o úvere, ktoré nie sú vyčísliteľné konkrétnou sumou.
22.1 Ak žalobca uspel s nárokom na istinu a celé príslušenstvo pohľadávky vo forme úrokov, úrokov z

omeškania a poplatkov okrem časti úrokov z istiny, ktorých výška ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu
vyčísliteľná nie je, bolo podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnené považovať žalobcu za úspešnú
stranu v spore v celom rozsahu a priznať mu plnú náhradu trov konania.

23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).