Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, April 17, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/207/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815200673
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rudolf Čirč
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:3815200673.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci žalobkýň 1/ O. P., narodenej XX. Z. XXXX, bývajúcej v J.
O., K. XXX/XX a 2/ D. Č., narodenej XX. Q. XXXX, bývajúcej v J. O., A. XXX/XX, oboch zastúpených
Mgr. Ľudovítom Paulovičom, advokátom so sídlom v Lučenci, Martina Rázusa 19, proti žalovaným 1/
MADOPA s. r. o., so sídlom v Trenčíne, Istebnícka 230/93, IČO: 36 344 648, zastúpenej Mgr. Jurajom
Jancom, advokátom so sídlom v Ilave, Mierové námestie 52/6, 2/ RELCO, s. r. o., so sídlom v Modre,

Okružná 3239, IČO: 36 541 818, 3/ KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom
v Bratislave, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, zastúpenej JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom
so sídlom v Bratislave, Vajnorská 55, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na
Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 17C/9/2015, o dovolaní žalovanej 3/ proti rozsudku Krajského
súdu v Trenčíne z 8. júna 2018 sp. zn. 6Co/288/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná 3/ je povinná zaplatiť žalobkyniam 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania, o výške ktorej
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prievidza (ďalej len „súd prvej inštancie“) prvým výrokom rozsudku z 12. decembra
2016 č. k. 17C/9/2015-191 konanie proti žalovanej 2/ zastavil, druhým výrokom uložil žalovaným

1/ a 3/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 5 000,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku
s tým, že v rozsahu plnenia ktorejkoľvek z nich zaniká povinnosť druhej žalovanej, tretím výrokom
zamietol v prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne 1/, štvrtým výrokom rozhodol o trovách konania, piatym
výrokom uložil žalovaným 1/ a 3/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 5 000,- Eur do troch dní
od právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia ktorejkoľvek z nich zaniká povinnosť druhej
žalovanej, šiestym výrokom v prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne 2/ zamietol a siedmym výrokom

rozhodol o trovách konania. V odôvodnení rozhodnutia k vecnej pasívnej legitimácii žalovanej 3/
uviedol, že otázka toho, či poisťovateľ zodpovednosti za škodu prevádzkou motorového vozidla je
povinný zaplatiť poškodenému náhradu nemajetkovej ujmy je predmetom nestálej rozhodovacej praxe.
Naposledy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2016 sp. zn. 3 Cdo 301/2012
bolo rozhodnuté, že poisťovni nesvedčí pasívna legitimácia v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy za
zásah do osobnostných práv spôsobených úmrtím blízkej osoby pri dopravnej nehode. Prvoinštančný

súd sa s týmto právnym názorom nestotožnil. Za správny považoval názor uvedený vo viacerých iných
rozhodnutiach napr. v rozhodnutí Krajského súdu v Trnave z 1. júla 2015 sp. zn. 24Co/368/2015, z
ktorého je zrejmé, že súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej
povahy, ale aj nemajetkové ujmy. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že povinné zmluvné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla pokrýva aj nemajetkovú ujmu, a
teda žalovaná 3/ je pasívne vecne legitimovaná.2. O odvolaní žalobkýň 1/ a 2/ ako aj žalovaných 1/ a 3/ rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej len
„odvolací súd“) rozsudkom z 08. júna 2018 sp. zn. 6Co/288/2017 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti v druhom a piatom výroku potvrdil a vo štvrtom a siedmom výroku, týkajúcich sa

trov konania zmenil tak, že žalobkyňa 1/ a žalobkyňa 2/ majú voči žalovaným 1/, 2/ a 3/ nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Zároveň rozhodol o trovách odvolacieho konania. V odôvodnení
rozsudku v súvislosti s pasívnou vecnou legitimáciou žalovanej 3/ poukázal na rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ zo dňa 24. 10. 2013 vo veci C - 22/12 vo veci S./W., S., kde súd dospel k záveru, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo
veci samej. Ďalej poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2016 sp.
zn. III. ÚS/666/2016 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2018 sp. zn. 7
Cdo 170/2016 a uzavrel, že vzhľadom na uvedenú rozhodovaciu činnosť možno považovať rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2016 sp. zn. 3 Cdo 301/2012 vyslovujúce záver o

nedostatku vecnej pasívnej legitimácie poisťovne za prekonané.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 3/ (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie. Dovolanie
odôvodnila v zmysle § 432 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“) tým,
že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z

§ 421 ods. 1 písm. c) C. s. p., t. j., že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Za nesprávne právne posúdenú považovala
otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 3/ v danom konaní, keď jej pasívnu vecnú legitimáciu
súdy odvodili z ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.

z.“). Poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo
„dovolací súd“) z 31. marca 2016 sp. zn. 3 Cdo 301/2012, z 20. apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009 a z 15.
mája 2017 sp. zn. 8 Cdo 219/2016, v ktorých najvyšší súd opakovane negoval povinnosť poisťovateľa
(v danom prípade žalovanej 3/) povinného zmluvného poistenia hradiť poškodenému nemajetkovú
ujmu. Podľa názoru dovolateľky súdy nad rámec legislatívy Slovenskej republiky aplikovali neprípustný

extenzívny eurokonformný výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. v spojení
s ostatnými ustanoveniami tohto zákona. Dovolateľka bola toho názoru, že nemajetková ujma nie je
krytá z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla, s výnimkou prípadov, ak to upravuje vnútroštátne právo, čo však vo vzťahu k slovenskému
vnútroštátnemu právu neplatí. Dovolateľka ďalej namietala, že prvoinštančný súd sa nedostatočne

vysporiadal a nesprávne právne posúdil otázku premlčania uplatňovaného nároku. Napriek tomu, že
ide o zásadnú právnu otázku odvolací súd sa s ňou nijako bližšie nevysporiadal. Uplatňovaný nárok
žalobkýň vo vzťahu k žalovanej 3/ považovala za premlčaný. Navrhla preto, aby najvyšší súd napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu žalobkýň proti žalovanej 3/ v celom rozsahu zamietne.

4. Žalobkyne vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej 3/ uviedli, že podľa ich názoru odvolací súd správne
posúdil, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z. z. sa vzťahuje aj na nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do
práva na ochranu osobnosti pozostalých po obeti dopravnej nehody. Dali do pozornosti rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo/1/2016, s ktorým sú závery odvolacieho súdu súladné. Žiadali preto,

aby najvyšší súd dovolanie žalovanej 3/ zamietol ako nedôvodné.

5. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpená v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 C. s.
p., že ide o dovolanie, ktoré spĺňa náležitosti stanovené zákonom (§ 428 C. s. p.), zaoberal sa bez

nariadeniapojednávaniajehoprípustnosťouadospelkzáveru,žedovolaniežalovanej3/jepotrebnéako
neprípustné odmietnuť. Dovolací súd na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 C. s. p.) uvádza nasledovné:

6. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v ustanoveniach §
420 a § 421 C. s. p. V preskúmavanej veci žalovaná 3/ odôvodňovala prípustnosť dovolania podľa §
421 ods. 1 písm. c) C. s. p.8. Podľa § 421 ods. 1 C. s. p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) ktorá
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

9. Podľa § 432 ods. 1 a ods. 2 C. s. p., dovolanie prípustné podľa § 421 C. s. p. možno odôvodniť
iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí

tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

10. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol
zaoberať dovolaním, v ktorom sa namieta nesprávne právne posúdenie veci, musí byť splnená nielen
podmienka vymedzenia tohto dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 432 C. s. p., ale musia byť

splnené aj predpoklady prípustnosti dovolania vyplývajúce z ustanovenia § 421 C. s. p.

11. V predmetnej veci dovolateľka odôvodnila dovolanie nesprávnym právnym posúdením veci
spočívajúcim v tom, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z. z. sa nevzťahuje na nemajetkovú ujmu spôsobenú

zásahom do práva na ochranu osobnosti pozostalých po obeti dopravnej nehody, a teda aj nesprávnym
právnym posúdením jej pasívnej vecnej legitimácie. Prípustnosť dovolania je podľa dovolateľky daná
tým, že predmetná otázka je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

12. Najvyšší súd v prvom rade považuje za nevyhnutné uviesť, že do ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť aj
naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v

Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (R 71/2018).

13. Pri posúdení právnej otázky pasívnej legitimácie žalovanej nemožno opomenúť rozsudok Súdneho
dvora Európskej Únie C-22/12 vo veci Haasová zo dňa 24. októbra 2013, v ktorom Súdny dvor vyslovil
záver, že príslušné ustanovenia smerníc (Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972, Rady 84/5/EHS z

30. decembra 1983 zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z
11. mája 2005 a Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990) o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa
majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí

usmrtenýchpridopravnejnehode,akjejnáhradunazákladezodpovednostipoistenéhozaujmu(hmotnú
i nehmotnú) upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Na závery uvedené v
tomto rozsudku Súdneho dvora nadviazal najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 6 MCdo 1/2016 z 31. júla
2017 (uvedené rozhodnutie bolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 61/2018), kde vysvetlil, že „pri výklade pojmu škoda pre

účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, pretože
citovaný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené toho času
platnou smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že

pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie
„ujmy alebo škody“, či používa pojmy „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“, z čoho
je zrejmé, že komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú a aj nemajetkovú ujmu. Najvyšší súd v
tomto rozsudku vychádza z eurokonformného výkladu pojmu škoda na zdraví, upraveného v ustanovení
§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z., ktorý je súladný s názorom Ústavného súdu Slovenskej

republiky, prezentovaným v jeho uznesení sp. zn. I. ÚS 474/2016 zo 17. augusta 2016, kde ústavný súd
uviedol, že „hoci Súdny dvor Európskej únie viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia
vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne
právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka umožňujeblízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
mábyťkrytázpovinnéhopoisteniazodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovýchvozidiel.
V Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorových vozidiel upravuje zákon č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého má aj sťažovateľka (poisťovňa) ako
poistiteľ oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území Slovenskej republiky.“ V nadväznosti
na uvedené dospel s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zohľadňujúc skutočnosť, že neoprávnený zásah do
osobnosti fyzickej osoby bol vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, v súvislosti s ktorou vzniknutá

zodpovednosť za spôsobené škody k záveru, že aj nemajetková ujma za zásah do osobnostných
práv pozostalých, je predmetom povinného zmluvného poistenia v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z.,
a že v spore o náhradu takejto ujmy je daná pasívna legitimácia poisťovne vykonávajúcej povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel. Na označené
rozhodnutia Súdneho dvora, Ústavného súdu ako aj najvyššieho súdu nadviazali ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu, a to sp. zn. 6 Cdo 143/2017, sp. zn. 6 Cdo 219/2017, sp. zn. 6 Cdo 206/2017, 6 Cdo

212/2017 a sp. zn. 8 Cdo 6/2018. Z uvedeného je zrejmé, že právny názor v otázke pasívnej legitimácie
poisťovne uvedený v rozhodnutiach najvyššieho súdu z 31. marca 2016 sp. zn. 3 Cdo 301/2012, z 20.
apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009 a z 15. mája 2017 sp. zn. 8 Cdo 219/2016, na ktoré odkazovala
žalovaná 3/, bol jeho neskoršou judikatúrou prekonaný. V otázke vecnej pasívnej legitimácie poisťovne
v spore o náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej pozostalými obete dopravnej nehody spôsobenej

prevádzkou motorového vozidla treba preto za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať
vyššie uvedený právny názor prijatý neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu.

14. Odvolací súd riešil túto otázku v súlade s neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu. Nejde tak o
situáciu prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p., kedy dovolací súd rozhoduje

danú právnu otázku rozdielne, pretože, ako už bolo uvedené, rozhodnutia, na ktoré poukázala žalovaná
3/ boli prekonané práve rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 1/2016 (R 61/2018) a naňho
nadväzujúcimi rozhodnutiami.

15. So zreteľom na uvedené považoval dovolací súd dovolanie žalovanej 3/ z hľadiska § 421 ods. 1

písm. c) C. s. p. za neprípustné, preto ho podľa § 447 písm. c) C. s. p. odmietol.

16. Vo vzťahu k námietke dovolateľky týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia otázky premlčania
nároku uplatneného žalobkyňami dovolací súd uvádza, že v tejto časti dovolania nedošlo k vymedzeniu
dovolacieho dôvodu v súlade s ustanovením § 432 v spojitosti s § 421 C. s. p. V dovolaní totiž absentuje

vymedzenie toho, či sa dovolateľka domnieva, že sa odvolací súd pri riešení danej otázky odklonil od
rozhodovacejpraxedovolaciehosúdu(§421ods.1písm.a)C.s.p.)alebožetátootázkajerozhodovaná
dovolacím súdom rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) C. s. p.), pričom neoznačila ani o akú ustálenú
alebo rozdielnu rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu sa má jednať, alebo či má za to, že táto právna
otázka ešte nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Uplatnený dovolací dôvod teda

nevymedzila spôsobom vyplývajúcim z § 432 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 421 ods. 1 C. s. p. So zreteľom
na uvedené dovolací súd dovolanie v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. f) C. s. p.

17. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s §
255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobkyniam úspešným v dovolacom konaní priznal ich plnú náhradu, a to

uložením povinnosti žalovanej 3/ zaplatiť náhradu týchto trov s tým, že o výške náhrady rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 1 a 2 C. s. p.).

18. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.