Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 27, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/7/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118011446
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2118011446.5

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov
JUDr. Jána Mihala a JUDr. Jozefa Piknu, v trestnej veci obžalovaného D. A., nar. XX.XX.XXXX v R.,
trvale bytom H., J. XXXX/XB, t. č. v ÚVV a ÚVTOS Leopoldov, pre prečin neoprávneného vyrobenia
a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí a inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1
Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 27.11.2018,

č. k. 1T/44/2018-445, na verejnom zasadnutí konanom dňa 27.02.2019 v Trnave takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného D. A. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 27.11.2018, č. k. 1T/44/2018-445 a uznal vinu
obžalovaného za prečin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických
peňazí a inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

dňa 28.02.2018 v presne nezistenom čase vo večerných hodinách v meste Q. na bližšie nezistenom
mieste si neoprávnene zaobstaral bankomatovú platobnú kartu - N. D. č. XXXXXXXXXXXXXXXX,
vedenú na meno R. B., ktorý túto stratil na neznámom mieste v lete roku 2017, následne túto
bankomatovú kartu dňa 28.02.2018 v čase od 19:00 hod. odovzdal v meste H. na ulici R. pred predajňou
Q. X. J., ktorej povedal, že uvedená bankomatová karta je jeho s tým, aby išla do OD Q. kúpiť

cigarety, ktorá následne s uvedenou bankomatovou kartou vzápätí vošla do predajne Q., kde išla hneď k
pokladniam a tu vykonala neoprávnenú bezkontaktnú platbu za nákup 5 ks krabičiek cigariet v hodnote
19,00 €, pričom platba touto bankomatovou kartou bola zamietnutá z dôvodu blokácie karty, čím by
svojim konaním v prípade zrealizovania platby spôsobil J. B. škodu v celkovej výške 19,00 €.

Za to obžalovanému okresný súd uložil podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona s prihliadnutím na § 37

písm. m), § 38 ods. 4 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 3 roky. Podľa § 48 ods. 2 písm. b)
Trestného zákona bol obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu
so stredným stupňom stráženia.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie spočívajúce vo výsluchoch obžalovaného
D. A. a svedkov X. J., I. D., N. K., R. B., J. B., A. J., Q. D., I. J., Bc. W. K., N. X. a Mgr. N. D., prečítaný bol aj

znalecký psychiatrický posudok MUDr. K. I. č. 45/2018, ako aj boli oboznámené listinné dôkazy zo spisu.
Okresný súd v zmysle § 272 ods. 3 Trestného poriadku odmietol na hlavnom pojednávaní vykonať
dôkazy navrhnuté obhajobou, a to výsluch svedkov O. D. a S. C., znalecké skúmanie z daktyloskopie
na bankomatovú kartu, oboznámenie vyšetrovacieho spisu vedeného v trestnej veci proti svedkovi I.
D. pod sp. zn. 9Tp/64/2018, a to oboznámiť zápisnicu z výkonu domovej prehliadky a ak boli zaistené
telefóny, preskúmať komunikáciu a preveriť obranu obžalovaného v tomto smere. Uvedené návrhy súd

vyhodnotil ako nedôvodné, keď do tej doby vykonané dokazovanie umožňovalo vo veci rozhodnúť beznajmenších pochybností a vykonanie navrhovaných dôkazov by nič nové neprinieslo, len by predĺžilo
predmetné trestné konanie.

Z hľadiska výsledkov vykonaného dokazovania bolo podľa názoru okresného súdu nesporné to, že
obžalovaný D. A. nepoznal majiteľa bankomatovej karty R. B., nikdy sa spolu nestretli, čo potvrdil aj
svedok R. B.. V tomto smere sa obžalovaný sám priznal, že nemal súhlas majiteľa karty, pričom to,
že majiteľom karty nebol I. D., vedel podľa svojej výpovede od samého začiatku. Obžalovaný nemal a
ani nemohol mať súhlas od majiteľa bankomatovej karty na to, aby ju mohol dňa 28.02.2018 použiť.

Okresný súd konštatoval, že obrana obžalovaného v ostatnom smere je vo vzťahu k tomuto zisteniu
irelevantná, pretože obžalovaný chcel predmetnú bankomatovú kartu jednoznačne použiť s vedomím,
že nie je jej majiteľom, nemá od jej majiteľa súhlas a zároveň nič na uvedenom závere nemení ani to,
že napokon poslal urobiť nákup touto bankomatovou kartou ešte inú osobu. Bankomatovú kartu mal
obžalovaný vo vlastnej dispozícií odkedy mu ju mal dať svedok I. D. až dovtedy, kedy ju pred OD Q. v H.
odovzdal X. J., pričom mal možnosť zistiť, kto je jej majiteľom. Okresný súd vyslovil názor, že samotné

neoprávnené zaobstaranie tejto bankomatovej karty nastalo práve vo chvíli, kedy mu táto bola podľa
jeho výpovede odovzdaná svedkom I. D., pričom je irelevantné, že v čase, keď ju svedok R. B. stratil a
zablokoval, bol vo výkone trestu odňatia slobody a nemohol si ju preto vtedy zaobstarať.

Okresný súd tiež uviedol, že i keď bola sčasti potvrdená výpoveď obžalovaného D. A., že svedka I. D.

ihneď po skutku v OD Q. telefonicky kontaktoval (v čase o 19:29 hod.), nič to nemení na záveroch o
jeho trestnoprávnej zodpovednosti.

Podľa okresného súdu obžalovaný konal vo forme (minimálne) nepriameho úmyslu podľa § 15 písm. b)
Trestného zákona, t.j. vedel, že svojím konaním môže spôsobiť porušenie záujmu chráneného Trestným

zákonom, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený, čo vyplynulo z vykonaného dokazovania,
najmä z usvedčujúcej výpovede samotného obžalovaného.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva konštatovanie okresného súdu, že ak sa obžalovaný
bránil tvrdením, že ho do omylu v otázke súhlasu na použitie bankomatovej karty vystavenej na meno

tretejosobyuviedolsvedokI.D.,vtomtosmerejehoobranabolanelogická,pretožetototvrdeniepodložil
aj tvrdením, že svedok I. D. mal v danom čase celé doklady tejto tretej osoby voľne položené na stole,
videl aj občiansky preukaz v peňaženke, a svedok I. D. mu mal povedať, že bankomatovú kartu má
kamarátovu, ktorý býva na ubytovni v Q., že ju má založenú a že kamarát mu povolil bezkontaktne
nakupovať počas obdobia založenia karty. Práve tvrdenie ohľadom toho, že videl aj občiansky preukaz

tejto tretej osoby, je nelogické v spojení s ostatným, čo uviedol, teda obžalovaný D. A. podľa názoru
okresného súdu už v čase prevzatia bankomatovej karty mohol rozpoznať, že tvrdenie svedka I. D.
nie je dôveryhodné, napriek tomu si bankomatovú kartu od neho prevzal (neoprávnene zaobstaral) a
prechovával a túto poskytol ďalšej osobe.

Z oboznámených správ o povesti obžalovaného vyplynulo, že obžalovaný bol v minulosti opakovane
priestupkovoprejednávaný,atoajprepriestupokmajetkovejpovahy(spáchanýdňa06.11.2014),pričom
bol už aj 8-krát súdne trestaný, bolo to vždy pre majetkovú trestnú činnosť (vždy minimálne pre trestný
čin krádeže) a prvý nepodmienečný trest za takúto trestnú činnosť vykonal v roku 2009. Následne mu
bolo uložených ďalších 5 nepodmienečných trestov odňatia slobody, pričom dvakrát bolo upustené od

uloženia súhrnných trestov.

Pri určovaní druhu a výmery trestu okresný súd prihliadal najmä na spôsob spáchania trestného činu
a jeho následok, zavinenie a jeho mieru, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a
na osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. Okresný súd po zvážení všetkých

rozhodných skutočností dôležitých pre určenie druhu a výmery trestu, s prihliadnutím na to, že nezistil
u obžalovaného žiadnu poľahčujúcu okolnosť a zistil naopak jednu priťažujúcu okolnosť (§ 37 písm.
m/ Trestného zákona - bol už za trestné činy obdobnej povahy v minulosti opakovane súdne trestaný),
dospel k záveru, že obžalovanému D. A. je potrebné uložiť trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri)
roky (teda pri spodnej hranici upravenej trestnej sadzby podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona po

jej úprave podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona, teda od 28 mesiacov do 5 rokov) so zaradením do
ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, keďže obžalovaný už v minulosti vykonával
viackrát nepodmienečné tresty odňatia slobody uložené pre spáchanie úmyselných trestných činov,pričom uložené tresty zjavne neviedli k jeho náprave, preto okresný súd nemal za splnené podmienky
na jeho zaradenie do najmiernejšieho ústavu na výkon trestu.

Okresný súd zároveň nezistil splnenie zákonných podmienok na mimoriadne zníženie trestu podľa § 39
ods. 1 Trestného zákona.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný. Prokurátor sa vzdal práva na
podanie odvolania.

Obžalovaný v písomnom odôvodnení odvolania prostredníctvom obhajcu uviedol, že na hlavnom
pojednávaní vzniesol námietku zaujatosti proti všetkým sudcom okresného súdu vrátane konajúceho
sudcu. Súd o námietke obžalovaného nekonal s odôvodnením, že si konajúci sudca vyžiadal z ÚVV
Leopoldov CD nosič so zvukovou nahrávkou telefonátu obžalovaného s jeho matkou zo dňa 25.11.2018,
kedy spolu telefonovali len jedenkrát, pričom obsahom rozhovoru nie je nič, z čoho by vyplývalo, že

sa obžalovaný od svojej matky mohol dozvedieť skutočnosti, ktorými odôvodňoval svoju námietku
zaujatosti. Namietal, že pri rozhodovaní o námietke tak sudca vychádzal zo skutočností zistených mimo
hlavného pojednávania. Rovnako je podľa neho nezákonný aj postup, keď súd počúval obsah rozhovoru
obžalovaného s jeho matkou, pretože ide o zásah do jeho súkromia, do ktorého možno zasiahnuť iba
spôsobom ustanoveným zákonom. Vyslovil názor, že súd pri rozhodovaní o námietke zaujatosti neplnil

úlohy na úseku boja proti terorizmu a organizovanému zločinu, neplnil úlohy smerujúce zabráneniu
mareniu účelu väzby, ani úlohy na úseku odhaľovania a objasňovania trestných činov a zabezpečenia
ochrany verejného poriadku a bezpečnosti v objektoch, ktorých ochranu zabezpečuje zbor väzenskej a
justičnej stráže. Za danej situácie podľa jeho názoru platí, že súd rozhodol v nezákonnom zložení, čo je
aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Obžalovaný vo svojom „prvom podaní“ uviedol, že od začiatku žiadal, aby boli preskúmané všetky
daktyloskopické stopy, DNA a odtlačky prstov z bankomatovej karty, nakoľko si je istý že sa tam nájdu
odtlačky D., ktorý vypovedal, že mu nikdy kartu nedal. Namietal, že súd nebral do úvahy jeho výpoveď,
keď tvrdil, že mu práve D. povedal, že kartu, resp. celú peňaženku s kartou má od kamaráta, ktorý

býva na jeho ubytovni, že mu tú peňaženku ponechal v zálohe za určitú sumu peňazí s tým, ak by D.
potreboval niečo z obchodu, že si môže na jeho kartu urobiť bezkontaktný nákup do výšky cca 60 eur.
Jeho ani nenapadlo zisťovať, overovať alebo pýtať si súhlas od majiteľa na nákup. Ak by niečo tušil nikdy
by kartu nepoužil a nešiel s ňou do nákupného centra priamo pred kamery. Má za to, že svojim konaním
nespáchal žiadny trestný čin a to ani z nedbanlivosti a tiež, že nemusel poznať majiteľa karty a stačilo

mu tvrdenie D.. Zdôraznil, že na základe jeho výpovede prokurátor podal podnet na trestné stíhanie D.
pre drogovú trestnú činnosť. Zopakoval, že s menovaným ihneď volal, že čo mu to za kartu dal. Poukázal
na výpoveď D. ako i svedkyne J.. Namietal, že mu súd prvého stupňa odmietol vypočuť svedkyňu O.
D., ktorá mala v ten večer službu, ktorá by vedela uviesť, že komu volal, ako i obsah rozhovoru. Nevie
prečo svedkyňa J. nebola podozrivá a kladie si otázku, či ona už nemusela vedieť čítať, prečo bola

zbavená trestnoprávnej zodpovednosti, keď ona nákup vykonala a povedala, že karta je jej. Namietal,
že okresný súd odignoroval tvrdenie svedkyne J., ktorá uviedla, že u D. videla na izbe peňaženku bledej
farby, cudzími dokladmi a kartami, pričom on jej povedal, že si ju tam zabudol kamarát. Uviedla tiež,
že jeho známy rozprával s ňou a povedal jej, že aj jemu sa D. pokúšal predať nejaké cudzie doklady.
Podľa jeho názoru tak súd mal zisťovať meno tejto osoby, avšak sudca zakázal tejto svedkyni ďalej

rozprávať. Zopakoval, že súhlas na použitie karty mal od D., ktorému uveril. Vyslovil názor, že svedok D.
a svedkyňa J. sú bezdomovci, drogovo závislí a recidivisti, t. j. sú nedôveryhodní. Podľa obžalovaného
keby súd vykonal ďalšie dokazovanie, tak by toto bolo v jeho prospech.

Podaním zo dňa 22.02.2019 obžalovaný doplnil svoje odvolanie a uviedol, že okresný súd opomenul

poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. b) Trestného zákona, keďže netušil, že koná protizákonne
a teda trestný čin spáchal v dôsledku nedostatku vedomostí alebo skúseností. Podľa neho mal tiež
okresný súd zohľadniť ďalšiu poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. n) Trestného zákona, pretože
na základe jeho výpovede začal prokurátor trestné stíhanie voči D.. Aj vyšetrovateľ mu prisľúbil, že mu
vybaví nižší trest keď objasní drogovú trestnú činnosť.

Navrhol, aby Krajský súd v Trnave zrušil napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil okresnému súdu alebo okresnému
prokurátorovi na nové rozhodnutie.Odvolací súd vo veci vykonal verejné zasadnutie, na ktoré sa dostavil prokurátor krajskej prokuratúry,
ktorý navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Verejné zasadnutie sa konalo aj v
prítomnosti obžalovaného a jeho náhradného obhajcu (v neprítomnosti poškodenej, ktorá bola o termíne

upovedomená). Obžalovaný k veci navyše nič neuviedol a jeho obhajca navrhol napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť súd I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie, pretože okresný súd sa nedostatočne
zaoberal s významnou skutočnosťou ako a kedy sa platobná karta B. dostala k svedkovi D..
Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, postupom uvedeným v ustanovení § 317 ods. 1 Trestného
poriadku zistil, že odvolanie proti rozsudku okresného súdu podala procesná strana na to oprávnená, a

to proti výroku, proti ktorému odvolanie podať mohla, pričom tak urobila v lehote ustanovenej v zákone
a dospel k zisteniu, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

K námietkam zaujatosti podávaných obžalovaných počas súdneho konania:

Odvolací súd zo spisového materiálu zistil:

- Dňa 16.10.2018 (na hlavnom pojednávaní) obžalovaný podal návrh na odňatie a prikázanie veci s tým,
že uviedol, že dôvod neuvádza.
- Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 25.10.2018 rozhodol uznesením tak, že podľa § 23 ods.
1 Trestného poriadku vec obžalovaného A. Okresnému súdu Trnava neodňal. Z odôvodnenia

predmetného uznesenia vyplynulo, že návrh obžalovaného na delegovanie veci neobsahuje žiadne
skutočnosti, ktoré by bolo možné posúdiť ako dôležité dôvody odôvodňujúce odňatie veci Okresnému
súdu Trnava a jej prikázanie Okresnému súdu Nitra.
- Dňa 27.11.2018 obžalovaný na hlavnom pojednávaní predložil písomnú námietku zaujatosti. V nej
uviedol, že namieta všetkých sudcov okresného súdu a námietku vznáša bezodkladne. Dňa 25.11.2018

sa mal prostredníctvom telefonátu od svojej matky dozvedieť, že jeho otec S. A. ktorý ho nenávidí, viac
rokov udržuje kontakt s prísediacou, ktorá má na súde vybudované veľmi dobré vzťahy. Otec sa mu má
podľa jeho slov postarať, aby on zhnil v base a už sa vraj mal aj o to postarať. Keďže pozná svojho otca
a vie čoho je schopný, má dostatočné dôvody a obavy, že by sa v jeho trestnej veci konalo zaujato.
- Z úradného záznamu (č. l. 438) vyplýva, že konajúci sudca JUDr. K. A. po prerušení hlavného

pojednávania požiadal písomnou žiadosťou o súčinnosť ÚVV a ÚVTOS Leopoldov, pričom zistil, že
obžalovaný počas hovoru so svojou matkou sa vyššie spomínané skutočnosti nedozvedel. Uvedené po
prerušení hlavného pojednávania sudca oznámil obžalovanému a vyhlásil rozsudok.
- Dňa 25.01.2019 obžalovaný doručil na Krajský súd v Trnave písomné podanie označené ako generálna
námietka zaujatosti v spojení s návrhom na odňatie a prikázanie veci. Z odôvodnenia vyplýva, že

kolegyňa matkinej kamarátky uviedla, že jej teta pracuje na krajskom súde a má vplyv, známosti
a nadštandardné vzťahy na súde a dokonca sa má postarať o to, aby obžalovaný dostal trest.
Pričom mala potvrdiť aj predchádzajúce skutočnosti, pre ktoré podával námietku zaujatosti. Zároveň
sa obžalovaný vyjadril k predchádzajúcej námietke tak, že predtým uvádzal, že sa tieto skutočnosti
dozvedel prostredníctvom telefonátu s matkou, avšak tieto skutočnosti už skôr preberal na návšteve s

ňou. Vtedy však neuvažoval, žeby bol prinútený niečo vôbec namietať. Avšak až po ďalších vykonaných
pojednávaniach, kedy mu advokát povedal, že ho idú odsúdiť, začal premýšľať o rozhovore s matkou.
Mal obavy, že by sa na krajskom súde rozhodlo zaujato.
- Dňa 30.01.2018 zaslal obžalovaný na krajský súd list jeho matky.
- Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 05.02.2019 rozhodol uznesením tak, že podľa § 23 ods.

1 Trestného poriadku vec obžalovaného A. Krajskému súdu v Trnave neodňal. Z odôvodnenia
predmetného uznesenia vyplynulo, že skutočnosti uvádzané obžalovaným nespĺňajú kritéria dôležitého
dôvodu na odňatie veci, práve naopak evokujú dojem obštrukčnosti v snahe dosiahnuť oddialenie
meritórneho rozhodnutia.
- Dňa 19.02.2019 na krajskom súde pred otvorením verejného zasadnutia obžalovaný uviedol, že má

ďalšiu námietku zaujatosti. Dňa 15.02.2019 mu bol doručený list od priateľky C. C., ktorá mu v liste
písala o tom, čo sa na návšteve rozprávali asi 12.02.2019. Vtedy svojej priateľke povedal, že ak mu
chce pomôcť, nakoľko súdy za každú cenu chcú, aby trest odsedel, mu skutočnosti, ktoré mu uviedla na
návšteve, napísala aj do listu. Jeho priateľka bola s pani J. v H. (je to matka X. J.), ktorá sa jej priznala,
že ona má známosti na Krajskom súde v Trnave a vybaví mu trest tak, aby skapal v base, nakoľko s X.

J., jej synom, mali spoločný prípad a vystupoval tam ako svedok od samého začiatku a X. bol zadržaný
s falošnými peniazmi. Vec sa vedie na Okresnom súde Trnava a nie je právoplatne skončená. Na otázku
predsedníčky senátu upresnil, že on nevie, koho má pani J. na Krajskom súde v Trnave poznať, ale
myslí si, že táto pani má na tomto súde veľký vplyv a po H. to aj tvrdí. Táto pani ide po ňom už 5 rokov,nakoľko jej syn bol zadržaný s falošnými peniazmi. Následne súdu predložil aj písomný návrh na odňatie
a prikázanie veci spolu s listom od menovanej priateľky.
- Predsedníčka senátu na verejnom zasadnutí konanom dňa 27.02.2019 oboznámila vyššie uvedenú

námietku zaujatosti a obžalovanému oznámila, že túto nebude predkladať na Najvyšší súd Slovenskej
republiky vzhľadom k tomu, že tento už o návrhu na odňatie a prikázanie veci rozhodol skorším
uznesením.

Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca

alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší
súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť
o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k
obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto
konaní.

Podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých
dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne
podľa § 31 ods. 5 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup orgánov činných v trestnom
konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch
ako dôvodoch podľa § 31.

K vyššie uvedenému treba dodať, že okresný súd správne postupoval, keď sa účelovým návrhom
obžalovaného na odňatie a prikázanie veci, ktorý bol okresnému súdu predložený dňa 27.11.2018 a
ktorým v podstate namietal zaujatosť konajúceho sudcu, nezaoberal, nakoľko z následného vyjadrenia
obžalovaného vyplýva, že tieto skutočnosti o zaujatosti sa „dozvedel“ už skôr, ale ich uviedol až po tom

čo mu advokát povedal, že ho idú odsúdiť, t. j. táto námietka nebola vznesená bezodkladne.

Podľa názoru odvolacieho súdu konanie obžalovaného nemožno považovať za iné konanie ako
konanie obštrukčné zneužívajúc práva dané mu Trestným poriadkom. Aj z poslednej rozhodovacej
činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že námietka zaujatosti, ktorá má spochybňovať

nezaujatosť sudcu,
má byť založená na konkrétnych a hlavne preskúmateľných dôvodoch, a nie na dôvodoch typu „jedna
pani povedala“!

O zaujatosti, resp. nezaujatosti v konečnom dôsledku rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky, keď

predmetnú trestnú vec obžalovaného A. ani okresnému a ani krajskému súdu neodňal.

K poslednej námietke zaujatosti treba uviesť, že menovaná pani J. nemá k tejto veci žiadny pomer, preto
nie je možné ani „hovoriť“ o nejakom „zaujatom“ pomere sudcov v tejto veci k nej. Obžalovaný znovu
len namietal, že mu má táto osoba (ako predtým otec) vybaviť, aby v base skapal. O pomere sudcov k

predmetnej trestnej veci už Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol a preto nebolo potrebné znovu
túto námietku na rozhodnutie tomuto súdu predkladať.

Odvolací súd uzatvára, že v predmetnej trestnej veci rozhodoval nezaujatý sudca okresného súdu ako i
nezaujatý senát odvolacieho súdu. Zo strany obžalovaného išlo o evidentnú obštrukciu, s cieľom zmariť

termín odvolacieho konania vzhľadom na blížiace sa uplynutie jednoročnej lehoty väzby. Zneužitie práva
obžalovaným však v právnom štáte nemôže požívať právnu ochranu.

K výroku o vine:

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že okresný súd vykonal dokazovanie výsluchoch
obžalovaného D. A. a svedkov X. J., I. D., N. K., R. B., J. B., A. J., Q. D., I. J., Bc. W. K., N. X. a Mgr.
N. D., prečítaný bol aj znalecký psychiatrický posudok MUDr. K. I. č. 45/2018, ako aj boli oboznámené
listinné dôkazy zo spisu.

Na základe uvedeného krajský súd v prvom rade konštatuje, že okresný súd po obdržaní obžaloby
vykonal všetky dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie, tieto dôkazy vyhodnotil
individuálne i v ich súhrne podľa pravidiel uvedených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku a dospel
k správnemu rozhodnutiu. Následne v odôvodnení napadnutého rozsudku, okresný súd v súlade sustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, a o ktoré
dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, rovnako tak rozviedol akými právnymi úvahami sa spravoval pri
hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé,

ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného, jeho návrhom na doplnenie dokazovania,
námietkami zaujatosti a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
podľa príslušných ustanovení zákona.

Krajský súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé, toto vychádza zo

skutkového stavu, ako bol tento zistený na hlavnom pojednávaní, krajský súd proti nemu nemá žiadne
výhrady, a preto si odôvodnenie napadnutého rozsudku v plnej miere osvojuje a v podrobnostiach na
neho poukazuje.

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska
rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov

v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon
pritomneurčujeaaninemôžeurčiťkonkrétnepravidlá,podľaktorýchbysamalovychádzaťvkonkrétnom
prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej
súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v
ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový

stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn. 4 Tdo/36/2015).

Odvolací súd v súlade s právnym názorom okresného súdu ustálil, že vykonané dokazovanie vytvára
ucelenú logickú štruktúru o tom, že skutok uvedený v napadnutom rozsudku sa stal a tento spáchal

obžalovaný D. A..
ObžalovanýsavpodstateusvedčujesámazospáchaniatrestnéhočinuhousvedčujeajsvedokB.,ktorý
potvrdil, že sa s obžalovaným nikdy nestretol a obžalovaný tak majiteľa bankomatovej karty nepoznal.
Obžalovaný vedel, že majiteľom karty nebol D. a preto súhlas s použitím bankomatovej karty od jej
majiteľa nemal.

Námietky obžalovaného sú irelevantné. Nie je podstatné od koho mal bankomatovú kartu, podstatné je,
že túto si neoprávnene obstaral, prechovával ju ako platobný prostriedok a nakoniec poskytol svedkyni
J.. Nič na tom nemení ani fakt, že ihneď po skutku kontaktoval telefonicky svedka D..

Správne okresný súd uviedol, že obžalovaný konal vo forme nepriameho úmyslu a už v čase prevzatia
bankomatovej karty mohol rozpoznať, že tvrdenie svedka D. nie je dôveryhodné, avšak napriek tomu
túto kartu prevzal, prechovával ju a poskytol tretej osobe.

Odvolací súd k ďalším námietkam obžalovaného uvádza, že súd vykonávajúci dokazovanie vo veci,

čo do rozsahu dokazovania nie je viazaný návrhmi strán ani ich názormi. Je výlučne na jeho
zvážení, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého
naopak nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je
vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur). Rovnako, v zmysle
uvedeného súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu strany na doplnenie dokazovania. Vykonanie

a hodnotenie dôkazov odlišne od predstáv a želaní obžalovaného tak neznamená dôkaznú núdzu,
prípadne porušenie jeho práva na obhajobu.

Podľanázoruodvolaciehosúduokresnýsúdsprávnepostupoval,keďodmietolvykonaťvýsluchsvedkov
D. a C., znalecké skúmanie z daktyloskopie na bankomatovú kartu, oboznámenie vyšetrovacieho spisu

sp. zn. 9Tp/64/2018, nakoľko išlo o dôkazy nadbytočné, ktoré by len predĺžili trestné konanie bez dopadu
na jeho výsledok.

K výroku o treste:

Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal na
hlavnom pojednávaní dostatočné dokazovanie aj ohľadom výroku o treste, správne vyhodnotil osobu
obžalovaného a ďalšie skutočnosti potrebné pre uloženie spravodlivého trestu. Rovnako v dôvodoch
napadnutého rozsudku dostatočne vyhodnotil, na základe akých myšlienkových postupov dospel, keďzistiljednupriťažujúcuokolnosť.Okresnýsúdtiežsprávneskonštatoval,ženepodmienečnýtrestodňatia
slobody pri spodnej hranici (upravenej) trestnej sadzby je na prevýchovu obžalovaného postačujúci.
Nepochybil ani tým postupom, ktorým obžalovaného zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu

na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch
pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný
trestný čin.

Nemožno súhlasiť s názorom obžalovaného, že mu mala byť priznaná poľahčujúca okolnosť v zmysle

§ 36 písm. b) Trestného zákona, t. j., že spáchal trestný čin v dôsledku nedostatku vedomostí alebo
skúseností. Za poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v nedostatku vedomostí alebo skúseností je možné
považovať skutočnosť, keď páchateľ konkrétneho trestného činu, vzhľadom na jeho povahu a charakter,
vzhľadom na svoje vzdelanie, postavenie, vedomosti alebo predchádzajúce životné skúsenosti v
predmetnej oblasti súvisiacej so spáchaným trestným činom, v dostatočnej miere nevie posúdiť dopad
svojho konania a uvedomiť si jeho závažnosť. Avšak o takýto prípad v predmetnej trestnej veci

nejde. Námietky obžalovaného sa týkajú spochybnenia jeho zavinenia. Táto poľahčujúca okolnosť
je aplikovateľná najmä pri nedbanlivostných trestných činoch, avšak obžalovaný konal vo forme
nepriameho úmyslu.

K poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. n) Trestného zákona, t. j., že obžalovaný napomáhal

pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom, treba uviesť, že takéto skutočnosti z celého
vyšetrovacieho spisu nevyplývajú. Priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti predpokladá aktívnu účasť
obžalovaného, ktorá musí byť zameraná na trestný čin, ktorý sám spáchal alebo môže ísť o objasnenie
trestnej činnosti iných páchateľov. Obžalovaný spáchanie trestného činu popieral a to, že vypovedal vo
veci svedka D. neznamená, že napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti orgánom činným v trestnom

konaní.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd odvolanie obžalovaného D. A. podľa § 319
Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.