Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, May 15, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/861/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2613207218
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2613207218.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr.

Iveta Jankovičová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcov: 1. D. X., nar. XX.X.XXXX, bytom
K., S. XXX, zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Michal Sklenár, so sídlom Bratislava, Obchodná
7, 2. H. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. Y., č. XXX, proti žalovanej: X. C., rod. M., nar. XX.X.XXXX,
bytom F., č. XXX, zastúpená: Mgr. Richard Trusina, advokát so sídlom Bratislava, Hálkova 1, o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Senica č.
k. 6C/54/2013-129 zo dňa 28. augusta 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa I. má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

III. Žalobcovi II. sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcov a určil, že žalobcovia D. X., rod.
F., nar. XX.X.XXXX a H. X., rod. X., nar. XX.XX.XXXX, sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností
evidovaných na LV č. XXX pre obec a k.ú. K., parc. registra C č. 7326/2 zastavané plochy a nádvoria
o výmere 8 m2, parc. registra C č. 7326/4, zastavané plochy a nádvoria o výmere 247 m2, rodinný

dom súpisné číslo XXX, každý v 1/2. Súd po právnej stránke rozsudok odôvodnil § 129 ods. 1, § 130
ods. 1, § 134 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Skutkovo rozsudok odôvodnil tým, že
vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobcovia bývajú v rodinnom dome, zapísanom
na LV č. XXX pre obec a katastrálne územie K. od roku 1979. Dom bol pôvodne zhoreniskom a
žalobcovia ho zrekonštruovali. Žalovaná v konaní tvrdí, že je vlastníčkou rodinného domu po svojom
zomretom otcovi, pričom žalobcovia v ňom bývajú neoprávnene, pretože nepreukázali právny dôvod
jeho nadobudnutia. Napriek tomu, že žalobcovia nepreukázali právny dôvod vzniku svojho vlastníckeho

práva kúpnou zmluvou, je zrejmé, že od roku 1979 sú držiteľmi nehnuteľnosti, ktorú im prenechal otec
žalovanej H. M.. Podľa § 129 OZ držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva
právo pre seba. Vzhľadom na uvedenú zákonnú definíciu držby sú žalobcovia nepochybne držiteľmi
rodinného domu od roku 1979. Držbu žalobcov možno považovať za oprávnenú, keďže z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že títo boli vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľní, teda nakladali s vecou
ako vlastnou, a rodinný dom dali zrekonštruovať po jeho prevzatí. Otec žalovanej ani jeho manželka po
celýčasodroku1979nijakýmspôsobomnespochybniloprávnenosťdržbyžalobcov,pričomtrebauviesť,

že aj v prípade pochybností sa v zmysle § 130 ods. 1 OZ pokladá držba za oprávnenú. Je nemysliteľné,
aby otec žalovanej prenechal vec na užívanie inej osobe bez vedomosti všetkých následkov z toho
vyplývajúcich, teda ak tak urobil, urobil to cielene a vedome. Žalobcovia, ako oprávnení vlastníci, keďže
mali predmetnú nehnuteľnosť v držbe nepretržite viac ako 10 desať rokov, sa stali jej vlastníkmi, takako to ustanovuje § 134 ods. 1 OZ. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia užívali nehnuteľnosť
ako vlastnú v takom širokom časovom rozpätí, pričom túto novo vybudovali z vlastných finančných
prostriedkov, nárok žalovanej na predmetnú nehnuteľnosť by bol v rozpore s dobrými mravmi. Ak je

žalovaná presvedčená, že rodinný dom jej patrí, jej nárok mal byť uplatnený najneskôr jej právnym
predchodcom, teda jej otcom, v takom časovom horizonte od odovzdania veci, aby nevznikli žiadane
odôvodnené pochybnosti o vlastníckom práve k nehnuteľnosti. O trovách konania súd rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) a úspešným žalobcom priznal právo na
zaplatenie trov konania, pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za návrh v sume 99,50 eura.

Iné trovy konania si žalobcovia neuplatnili.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu
z dôvodu, že súd nedostatočne posúdil skutkový stav veci a rozhodnutie odôvodnil na základe
nesprávne vyhodnotených dôkazov. Žalobkyňa sa domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
poukazujúcnafakt,žetútonehnuteľnosťspolusosvojourodinouobývaodroku1979.Taktiežsvojnárok

opierala o existenciu kúpnej zmluvy, ktorú však počas konania nepredložila s odôvodnením, že takúto
zmluvunemáresp.žesastratila.PrávnyporiadokSlovenskejrepubliky, akoajprávnyporiadokvtedajšej
Československej socialistickej republiky, vyžadoval pre tento druh právneho úkonu písomnú formu
zmluvy. Nakoľko tu absentuje akýkoľvek relevantný dôkaz, preukazujúci uzatvorenie kúpnej zmluvy,
žalovaná má za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno. V súlade s platnou legislatívou, ktorá

podmieňuje nadobudnutie vlastníckeho práva povolením vkladu príslušným katastrálnym úradom že,
de jure, ani nemohlo prísť k nadobudnutiu takéhoto vlastníckeho vzťahu. Počas súdneho konania
žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala, že by iniciovala takéto podanie. Svedkovia, ktorých výsluch
navrhovala žalobkyňa a ktorých svedecké výpovede mali potvrdiť existenciu domnelého prevodu
nehnuteľností z nebohého H. M. na žalobkyňu a jej vtedajšieho manžela podľa názoru žalovanej

žiadne takéto svedectvo neposkytli. Poukazujúc na čestné vyhlásenie T. M., na ktorého neurčitosť a
zmätočnosť žalovaná poukazovala od začiatku súdneho konania a vzhľadom na zdravotný stav T. M.
má žalovaná za to, že jej svedeckú výpoveď nemožno považovať za relevantnú a už vôbec neobsahuje
také akty, ktoré by potvrdzovali nárok žalobcov. Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku skonštatoval,
že zdravotný stav T. M. bol v čase, keď podpisovala čestné vyhlásenie podstatne priaznivejší. S týmto

názorom žalovaná nesúhlasí, pretože už v tom čase T. M. prekonala mozgovú porážku a jej zdravotný
stav sa negatívne podpísal na jej schopnosti rozlišovať a triediť fakty. Taktiež svedecká výpoveď F. A.
nepriniesla taký dôkaz, ktorý by nepochybne preukazoval existenciu kúpnej zmluvy. Svedok A. vo svojej
výpovedi síce potvrdil, že ho niekedy v rokoch 1978 až 1979 zavolali do kancelárie prednostu železničnej
stanice, kde bol prítomný pri podpise akýchsi papierov, avšak nedokázal si spomenúť, resp. nepotvrdil,

že išlo o kúpnu zmluvu. Taktiež nevedel, či bola zo strany žalobcu 2) vyplatená kúpna cena. Na základe
uvedeného vyplýva, že vykonané svedecké výpovede nijakým spôsobom nepreukázali odôvodnenosť
nároku žalobcov počas priebehu súdneho konania. Žalobkyňa 1) opakovane vo výpovediach uvádzala,
že predmetnú nehnuteľnosť kupovali jej vtedajší manžel, žalobca 2).Podľa jej výpovedí on podpisoval
kúpnu zmluvu, on mal zaplatiť vtedajšiemu vlastníkovi nehnuteľnosti kúpnu cenu. V tomto kontexte

žalovanápoukázalanalistinnýdôkaz,čestnéprehláseniezodňa22.5.2014žalobcu2)vktoromvýslovne
uviedol, že síce mal záujem nehnuteľnosť kúpiť, avšak k vyplateniu kúpnej ceny nikdy nedošlo, nakoľko
došlo medzi ním a vtedajším vlastníkom H. M. ku konfliktu. Taktiež v tomto svojom prehlásení uviedol,
že súdne konanie neinicioval a ani o ňom nemá vedomosť. V čase po jeho čestnom vyhlásení sa na
súdne konanie dostavil a jeho výpoveď bola absolútne odlišná od jeho tvrdení v čestnom prehlásení z

22.5.2014. Súd sa nijakým spôsobom nezaoberal týmito rozpormi v jeho výpovediach. Žalovaná počas
konania nikdy nespochybňovala fakt, že predmetná nehnuteľnosť bola vyhorená a že nehnuteľnosť
(rodinný dom) bol postavený žalobcami zo stavebného materiálu, ktorý si zabezpečili sami. Žalovaná
počas konania poukazovala na fakt, že toto nijakým spôsobom nespochybňuje, avšak poukazovala na
fakt, že súd neprihliada na skutočnosti, že síce ide o nehnuteľnosti, ale v zásade rozdielne, rodinný

dom a parcely. Je teda možné, že rodinný dom je vlastníctvom žalobcov, avšak parcely, na ktorých je
postavený, nie sú vo vlastníctve žalobcov. V neposlednom rade žalovaná poukazuje na fakt, že súd
svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami Občianskeho zákonníka upravujúceho inštitút vydržania.
Podľanázoružalovanejnebolinaplnenévšetkypodmienkypotrebnékvydržaniu.Vkontexteskutočností,
že výpis z listu vlastníctva je verejnou listinou, nemožno predpokladať existenciu dobromyseľnosti

držby nehnuteľností, nakoľko táto mala riadne založený list vlastníctva a teda žalobcovia nemohli
nevedieť, že nehnuteľnosť nie je ich vlastníctvom. Súd vo svojom odôvodnení taktiež uvádza, že
žalobcovia sú nepochybne držiteľmi rodinného domu od roku 1979 a tu znova žalovaná poukazuje
na fakt, že vlastníctvo rodinného domu nebolo ani zo strany žalovanej nikdy spochybňované. Súd sanevysporiadal s otázkou nadobudnutia vlastníckeho vzťahu k parcelám, na ktorých sa tento rodinný dom
nachádza. Žalovaná spochybňuje splnenie podmienky vydržania, po dobu desiatich rokov u žalobcu
2), nakoľko tento sa na pojednávaní vyjadril, že v roku 1986 žalobkyňu vtedajšou manželku opustil

a odsťahoval sa zo spoločnej domácnosti. Petit rozsudku je podľa názoru žalovanej nevykonateľný.
Nie je možné priznať nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva manželov osobám, ktoré sú už
niekoľko rokov rozvedené. S tým sa konajúci súd vysporiadal tak, že nehnuteľnosti určil do podielového
spoluvlastníctva žalobcov každému v jednej polovici. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd posúdil aj
otázku, či súd prvej inštancie v tomto prípade nešiel nad rámec zákonných možností, nakoľko návrhom

nedisponuje a dispozícia s návrhom je daná len účastníkom konania, žalobcom. Táto námietka sa týka
aj rozhodnutia samotného, nakoľko žalobcovia nežiadali nadobudnúť nehnuteľnosti vydržaním, avšak
súd prvej inštancie rozhodol, že nehnuteľnosť nadobúdajú vydržaním. Vzhľadom na uvedené a fakt,
že žalobcovia nepreukázali písomnú zmluvu (ktorá je v tomto prípade zákonom striktne vyžadovaná)
žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

3. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa podaním doručeným súdu 16.11.2015. Vo vyjadrení
uviedla, že sa s rozsudkom súdu prvej inštancie stotožňuje, tvrdenia žalovanej sa nezakladajú na
pravde. Svedkyňa T. M. podpisovala čestné prehlásenie, pričom bola svojprávna a zdravá a jej
podpis bol overený na Obecnom úrade v kútoch. Podľa názoru žalobkyne treba prihliadnuť na výpoveď

žalobcu 2) na pojednávaní 30.4.2014 a nesúhlasila so spochybňovaním svedeckých výpovedí svedkov
vypočutých v konaní.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len CSP), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.

Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§

385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné a rozsudok súdu
prvej inštancie je vecne správny.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospelkzáveru,žesúdprvejinštanciezistilskutkovýstavvrozsahupotrebnomprevyhlásenierozsudku,

na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne
posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav,
ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania
správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné
pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i

právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na
správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Pre úplnosť
je potrebné uviesť nasledovné:

7. Z obsahu spisu vyplýva, že podľa výpisu z LV č. XXX pre katastrálne územie K., okres Senica, obec K.,
je žalovaná zapísaná ako vlastníčka nehnuteľností, parc. č. 7326/2, o výmere 8 m2, zastavané plochy a
nádvoria a parc. č. 7326/4 o výmere 247 m2, zastavané plochy a nádvoria (č.l. 10) v podieli 1/1. Ako titul
nadobudnutia nehnuteľností je uvedené dedičské rozhodnutie 2D 231/2011, Z-2736/11, zm.č.373/11.
Žalobcovia 1) a 2) podali žalobu o určenie vlastníckeho práva z dôvodu, že žalovaná potom, ako v lete

2012 zistila, že je v katastri nehnuteľností zapísaná ako vlastníčka nehnuteľností, začala žalobkyňu 1)
rôznymi spôsobmi vyzývať na vypratanie týchto nehnuteľností a žalobkyňu s rodinou odhlásila z trvalého
pobytu v spornej nehnuteľnosti. Žalobcovia nadobudli nehnuteľnosti v roku 1979, kedy žalobca 2) kúpil
pozemok so zhoreniskom domu od otca žalovanej. Žalobca 2) a otec žalovanej boli kolegami v práci.Kúpna zmluva sa nezachovala, nebola zaregistrovaná na katastri, pretože žalobcovia sú rómska rodina
a napriek tomu, že žalobca 2) stále pracoval, nemali dostatok peňazí. Otec žalovanej si následne potom
ako mu zhorel dom a predal nehnuteľnosť žalobcovi 2) obstaral iné bývanie. Žalobkyňa s rodinou od

roku 1979 doposiaľ nehnuteľnosti užíva, a platí za ne daň z nehnuteľsntí, vždy bola presvedčená o tom,
že tieto nehnuteľnosti jej rodine patria.

8. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel s poukazom na to, že žalobcovia nehnuteľnosti, ktoré boli
predmetom sporu vydržali. Držbu žalobcov súd považoval za oprávnenú, keďže z vykonaného

dokazovania vyplynulo, že títo boli vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľní, teda nakladali s vecou
ako vlastnou, a rodinný dom dali zrekonštruovať po jeho prevzatí. Otec žalovanej ani jeho manželka
po celý čas od roku 1979 nijakým spôsobom nespochybnil oprávnenosť držby. Držba sa v prípade
pochybností považuje za oprávnenú.

9. Žalovaná v odvolaní namietala, že súd sa nevysporiadal s tým, že predmetom sporu boli pozemky a

rodinný dom. Žalovaná súhlasí s tým, že žalobcovia si rodinný dom, ktorí stojí na sporných pozemkoch
vybudovali, preto sú jeho spoluvlastníkmi, ale pozemky na ktorých dom stojí, je vlastníctvom žalovanej,
pretože žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a počas konania nepreukázali, že disponujú titulom
nadobudnutia pozemkov, kúpnou zmluvou, nemožno ich preto považovať za dobromyseľných držiteľov.
Súd tiež prekročil rozsah žaloby žalobcov, keď uzavrel, že žalobcovia nadobudli nehnuteľnosti na

základe vydržania, pričom žalobcovia v žalobe na vydržanie nepoukazovali a tiež tým, že určil,
že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností a žalobcovia v žalobe navrhovali im
nehnuteľnosti prikázať do bezpodielového spoluvlastníctva. Žalovaná namietala, že žalobca 2) nesplnil
predpoklady pre vydržanie ani v dĺžke užívania sporných nehnuteľností.

10. Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou žalovanej, že súd nebol oprávnený posúdiť prejednávanú
vec aj z hľadiska ustanovení o vydržaní a rozhodnúť o tom, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi
sporných nehnuteľností každý z nich v rovnakom podieli preto, lebo žalobcovia v žalobe na vydržanie
nepoukazovali a domáhali sa určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností. Súd
rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu vykonávaním dôkazov, medzi ktoré patria hlavne

výsluch strán sporu, svedkov, listinné dôkazy. Strany sporu opíšu rozhodujúce skutočnosti (v žalobe,
vo výpovedi), na základe ktorých súd ich nárok podriadi pod konkrétne ustanovenia právnej normy
vzťahujúcej sa na daný prípad. Povinnosťou strán sporu nie je hodnotiť ich skutkový stav po právnej
stránke, napokon ani podstatnou náležitosťou žaloby nie sú ustanovenia zákonov, na základe ktorých sa
žalobca domáha svojho nároku. Ak mal v danom prípade súd prvej inštancie preukázané, že žalobcovia

tvrdia a navrhujú vykonať dokazovanie smerujúce k tomu, že sporné nehnuteľnosti užívajú od roku 1979
až doposiaľ, pozemky kúpili v roku 1979 od otca žalovanej a domček s kuchyňou, dvoma miestnosťami
s kúpeľňou si v tom istom roku svojpomocne postavili z použitého materiálu a tiež keď súd zistil, že v
čase rozhodovania súdom prvej inštancie už žalobcovia neboli manželmi, nič mu nebránilo, aby na takto
zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce vydržanie a podielové

spoluvlastníctvo.

11. Vydržanie je v právnej teórii a praxi považované za jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia
práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom osobitne určených podmienok (týkajúcich sa
držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) priznávajú právne účinky aj len domnelému právu

vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektami, ak toto právo bolo
vykonávané po stanovenú dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé.
Pokiaľ teda súd dôjde k záveru, že v konkrétnej veci sa má uplatniť ako titul nadobudnutia vlastníctva
vydržanie, je jeho povinnosťou komplexne skúmať splnenie podmienok vydržania. Základnými
podmienkami vydržania ako spôsobu pôvodného (neodvodeného) nadobudnutia vlastníckeho, prípadne

iného práva, pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobudnutia vlastníctva pripúšťa, vo všeobecnosti
sú: l) oprávnená držba, 2) uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3) spôsobilý predmet vydržania.
Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne, ak z nich nie je
splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu.

12. Občiansky zákonník z roku 1964 v pôvodnom znení nadobudnutie práva vydržaním vôbec
neupravoval. Vydržanie bolo opätovne zavedené novelou občianskeho zákonníka vykonanej zákonom
č. 131/1982 Zb. účinnou od 1.4.1983. Táto novela priniesla len čiastočné riešenie problému, pretože
obmedzila rozsah subjektov vydržania na fyzické osoby, tak i predmet vydržania, pretože nebolo možnévydržať vlastnícke právo k pozemkom. Novela občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 509/1991
Zb. (účinná od 1.1.1992) väčšinu obmedzení odstránila. Po nadobudnutí účinnosti uvedenej novely
k nadobudnutiu vydržaním došlo, ak v dobe nadobudnutia účinnosti novely boli splnené predpoklady

vydržania. Do doby, po ktorú mal držiteľ vec v držbe, je potrebné pre účely vydržania započítať i dobu
držby vykonávanú pred 1.1.1992 i keď ide o vec, ktorú v tej dobe nebolo možné vydržať. Vlastníkom
vydržaných nehnuteľností sa oprávnený držiteľ stáva okamihom, kedy splnil podmienky vydržania.
Oprávnenosť držby je jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním a v pochybnostiach
sa má za to, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 veta druhá OZ) (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu

Českej republiky z 19. mája 2004 sp. zn. 22 Cdo 469/2004). Za držiteľa sa považuje (fyzická alebo
právnická) osoba, ktorá fakticky vec ovláda. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci,
pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako s vlastnou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle,
vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto
vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa navonok
prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom dokazovania a posudzovania.

Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere, alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo
subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka a je potrebné zohľadniť, či držiteľ
pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od
každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že
mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré

objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť,
že držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k
okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu)
vzniku (nadobudnutia) vlastníctva a svedčiaceho o poctivosti nadobudnutia (porovnaj uznesenie NS
ČR sp. zn. 22 Cdo 508/2001). Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod,

postačí, aby tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus). Ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku
všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí (uznesenie NS ČR sp. zn. 22
Cdo 417/98, sp. zn. 22 Cdo 2827/99, ale aj 22 Cdo 929/2001). Takýmto titulom (právnym dôvodom)
sa môže v prípade vydržania vlastníckeho práva, rozumieť právny úkon, ktorým sa vec prevádza na
iného vlastníka, napr. zmluva kúpna, darovacia, zámenná, dohoda spoluvlastníkov o zrušení a

vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, rozhodnutie štátneho orgánu a pod., ktoré právne úkony
môžu trpieť vadou, resp. formálnymi nedostatkami, teda nemusia byť perfektné. Vydržanie vlastníckeho
práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú
dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda
v dobrej viere (je dobromyseľný), že je jej vlastníkom so zreteľom na všetky individuálne okolnosti

konkrétneho prípadu. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade,
že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť
alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju
vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym (pozri rozsudok

NS SR sp. zn. 2 Cdo 236/2012, uznesenie NS SR 5 Cdo 228/2012, uznesenie NS SR 5 Cdo 107/2008,
uznesenie NS SR 6 Cdo 47/2012, uznesenie NS SR 5 Cdo 410/2013, uznesenie NS SR 6 Sžo 472/2009,
atď., aj rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 11/2006, rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 417/98, rozsudok NS
ČR sp. zn. 22 Cdo 2827/99, atď.).

13. Pokiaľ v prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, že žalobcovia sa ujali držby
nehnuteľností v roku 1979 tak, že pozemky kúpili od otca žalovanej a rodinný domček si svojpomocne
postavili,ajkeďsakúpnazmluvynezachovala,bolomožnédospieťkzáveruodobromyseľnostižalobcov
pri nadobudnutí nehnuteľností tak, ako to predpokladá zákon. Žalobcovia počas konania preukázali,
že rodinný domček si svojpomocne postavili. Nie je pravdivé tvrdenie žalovanej, že vlastnícke právo

žalobcov k rodinnému domčeku nikdy nespochybňovali a uznávala ho a namietala len vlastníctvo
pozemkov, na ktorých domček stojí. Zo spisu vyplýva, že žalovaná listom zo dňa 17.7.2017 (č.l. 6)
vyzývala žalobcov, aby nehnuteľnosť vypratali, lebo ich užívajú neoprávnene, alebo aby jej zaplatili
za nehnuteľnosti 6.000 eur. Žalobcovia tiež založili do spisu list Dražobnej a vymáhacej kancelárie
s.r.o. (č.l. 9) a zároveň tvrdili, že táto spoločnosť (v ktorej pracuje manžel žalovanej) ich vyzývala

na vypratanie nehnuteľností. Žalovaná tvrdenia žalobcov o nátlaku žalovanej vypratať nehnuteľnosti
žalobcami počas konania nepoprela. Vo vyjadrení k žalobe (č.l. 22) žalovaná poukazuje na to, že
žalobcovia užívajú nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo svedčí v prospech žalovanej neoprávnene a
nerozlišuje pri tom, že by niektoré z nehnuteľností mali byť vo vlastníctve žalobcov a niektoré nie.Je zarážajúce, že žalovaná napriek tomu, že nedisponovala exekučným titulom na vypratanie, sa
svojpomocne domáhala vypratania nehnuteľností, ktorých vlastníctvo bolo sporné. Žalovaná až v
odvolaní pripúšťa (po vykonanom dokazovaní) že žalobcovia sú spoluvlastníkmi rodinného domčeka

a trvá na tom, že vlastníctvo k pozemkom, na ktorých domček stojí svedčí v prospech nej. Ako bolo
vyššie uvedené, vo výnimočných prípadoch je možné upustiť od existencie listinného dôkazu (zmluvy,
aj keď neplatnej) a aj tak dospieť k záveru, že držba je dobromyseľná. Podľa názoru odvolacieho súdu
v danej veci ide o výnimočný prípad, existujú pochybnosti o písomnej kúpnej zmluve na základe ktorej
žalobcovia nadobudli pozemky od otca žalovanej, ale vzhľadom na to, že v prípade pochybností sa má

za to, že držba je oprávnená, bolo možné dospieť k záveru, že žalobcovia sú spoluvlastníkmi sporných
pozemkov. Aj keď žalobcovia nemajú písomnú kúpnu zmluvu, zo spisu je zrejmé, že otec žalovanej sa
počas života žiadneho nároku od žalobcov nedomáhal a bývalý kolega žalobcu 2) a otca žalovanej F.
A. vypočutý v konaní ako svedok uviedol, že si nepamätá, či žalobca 1) a otec žalovanej uzavreli kúpnu
zmluvu, predmetom ktorej by boli pozemky, ale pamätal sa, že otec žalovanej nikdy nespomínal, že by
mu žalobca 2) dlhoval akúkoľvek sumu peňazí. Žalovaná nenavrhla vykonať dokazovanie, napríklad

výsluchom svedkov, spoluobčanov, susedov žalobcov, ktorí by akýmkoľvek spôsobom spochybňovali
vlastnícke právo žalobcov k pozemkom, ktoré užívali od roku 1979. Žalovaná ostala jedinou osobou,
ktorátrvalanatom,žepozemkyvlastníona,nemalapritomžiadneinformácieotom,kedyjejoteczomrel,
kedy prebiehalo dedičské konanie, nedisponovala dedičským rozhodnutím (čo vyplýva z vyjadrenia
žalovanej k žalobe z 9.10.2013, na č. l. 28). Žalovaná nenamietala výpoveď svedkyne, dcéry žalobkyne

K. K. na pojednávaní 14.5.2014 (č.l. 42), ktorá okrem iného uviedla, že ostatní súrodenci žalovanej
pozemky nenadobudli, pretože s vecou nechcú nič mať a boli si vedomí toho, že pozemky odkúpili
žalobcovia. V takejto dôkaznej situácii, s prihliadnutím hlavne k tomu, že žalobcovia užívali nehnuteľnosti
odroku1979,t.j.viacako30rokovpredtým,akožalovanázačalaspochybňovaťichvlastníctvo,jemožné
dospieť k záveru, že žalobcovia pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti

a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemali alebo nemohli mať po celú vydržaciu dobu
dôvodné pochybnosti o tom, že im sporné pozemky patria. Tento pokojný stav po dobu viac ako 30 rokov
umožňoval prijať záver, že poručitelia dobromyseľne držali vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam v
domnení, že sú ich vlastníkmi, pretože aj v prípade pochybnosti o existencii uzatvorenej kúpnej zmluvy,
odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny

dôvod, postačí, aby tu bol domnelý (putatívny) právny dôvod.

14. Ako bolo vyššie uvedené, po nadobudnutí účinnosti novely občianskeho zákonníka zákonom č.
509/1991 Zb. (účinná od 1.1.1992) k nadobudnutiu vydržaním došlo, ak v dobe nadobudnutia účinnosti
novely boli splnené predpoklady vydržania. Do doby, po ktorú mal držiteľ vec v držbe, je potrebné pre

účely vydržania započítať i dobu držby vykonávanú pred 1.1.1992 i keď ide o vec, ktorú v tej dobe
nebolo možné vydržať. Vlastníkom vydržaných nehnuteľností sa oprávnený držiteľ stáva okamihom,
kedy splnil podmienky vydržania. T.j. ak žalobcovia začali užívať za vyššie uvedených okolností sporné
nehnuteľnosti v roku 1979, ku dňu nadobudnutia účinnosti novely občianskeho zákonníka k 1.1.1992
splnili predpoklady pre vydržanie nehnuteľností a od uvedenej doby je ich možné považovať za

vlastníkov. Neobstojí námietka žalovanej o rozpore tvrdení žalobcu 2) v čestnom prehlásení a na
pojednávaní 12.8.2013. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaná (resp. jej manžel) pod zámienkou, že je
pracovník súdu, vyhľadal žalobcu 2) a nechal mu podpísať čestné prehlásenie, kde žalobca 2) podpisuje
informácie v čestnom prehlásení. Žalobca 2) na pojednávaní 12.8.2013 vypovedal o okolnostiach
podpísania čestného prehlásenia a jeho tvrdenia uvádzané na pojednávaní sa líšili od informácií

poskytnutých v čestnom prehlásení. Žalovaná nepoprela tvrdenie žalobcu 2) okolnostiach, za akých bolo
získané jeho písomné čestné prehlásenie. Na takto zabezpečené čestné prehlásenie, získané ľsťou,
keď žalovaná, resp. jej manžel sa vydávali za pracovníkov súdu a získali podpis žalobcu 2) na čestnom
prehlásení za nejasných okolností, nie je možné prihliadnuť a takýto dôkaz je potrebné považovať za
nezákonný.

15. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci
samej, vrátane správneho výroku o náhrade trov konania, v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.

16. Žalobkyňa 1) má voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalobkyňa 1) bola v odvolacom konaní v
celom rozsahu úspešná a žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu neúspešná a neboli tu
dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne úspešnej žalobkynináhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa
§ 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

17. Žalobca 2) má voči žalobcovi rovnako ako žalobkyňa 1) nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnej výške, vzhľadom na to, že bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný. Z dôvodu, že
žalobca ale preukázateľne a účelne nevynaložil žiadne výdavky v súvislosti s týmto odvolacím konaním,
akotopredpokladá§251CSP,odvolacísúdmunáhradutrovodvolaciehokonanianepriznalspoukazom

na čl. 4 ods. 2 CSP.

18. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).