Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, May 31, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/52/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5318202070
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5318202070.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a členiek senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a Mgr. Anny Mihálikovej v právnom spore žalobkyne: A. U.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom C. R. J. č. X, zastúpená splnomocneným zástupcom GARANT PARTNER
legal s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Einsteinova č. 21, IČO: 36 856 380 proti žalovanému: T. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. R. J. č. X, zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Michalom Roštárom,
advokátom so sídlom T., ul. T. C. č. XX, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Čadca č. k. 4C/56/2018-43 zo dňa 04. decembra 2018, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. 4C/56/2018-43 zo dňa 04.12.2018 rozhodol, že žalovaný je
povinný vypratať rodinný dom č. X na parcele CKN 32 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 717 m2,
zapísaný na LV č. XXXX, kat. úz. C. R. J., obec C. R. J., v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok I.). Žalovaného zaviazal nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %, vo výške, ktorá bude
vyčíslená po právoplatnosti rozsudku VSÚ prvostupňového súdu v lehote do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia VSÚ (výrok II.).

Záväzným predmetom sporu bol návrh, aby žalovaný vypratal nehnuteľnosť - rodinný dom č. X na
parcele CKN 32 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 717 m2, zapísaný na LV č. XXXX, kat. úz. C.
R. J., obec C. R. J..
Žalobkyňa v žalobe uviedla, že je výlučnou vlastníčkou označeného rodinného domu. Manželstvo
žalobkyne a žalovaného zaniklo rozvodom (rozsudok Okresného súdu Čadca vo veci sp. zn. 4P/25/2017
zo dňa XX.XX.XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa XX.XX.XXXX). Po právoplatnom rozvode
manželstva chce nehnuteľnosť užívať výlučne sama, pričom žalovaný odmieta vypratať spornú

nehnuteľnosť. Túto bez právneho dôvodu naďalej užíva. Žalobkyňa zrušila žalovanému trvalý pobyt
v rodinnom dome. Žalovaný bol vyzvaný písomne k vyprataniu nehnuteľnosti, ktorú stanovenú lehotu
nedodržal. Svoje tvrdenia žalobkyňa preukázala spisom vo veci sp. zn. 4P/25/2017 a osobitne
rozsudkom č. k. 4P/25/2017-45 zo dňa 07.11.2017, darovacou zmluvou V 104/1952/3 (správne V
104/95-2 - poznámka odvolacieho súdu), ktorá je právnym titulom, na základe ktorého získala výlučne
do vlastníctva rodinný dom, zrušením trvalého pobytu žalovanému a výzvou na vypratanie rodinného
domu. Žalovaný k svojim tvrdeniam pripojil podanie došlé súdu dňa 13.11.2018 (správne 12.11.2018 -

poznámka odvolacieho súdu).
Súd na pojednávaní vydal uznesenie, podľa ktorého podľa § 153 ods. 1 zákona č. 160/20158 Z.
z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“, čl. 5 všeobecných zásad C. s. p. neprihliadal
na podanie žalovaného a konštatoval, že ho nebude doručovať, nebude ho považovať za účelnevynaložený úkon právnej pomoci. Toto rozhodnutie odôvodnil tým, že nebola zo strany žalovaného
dodržaná lehota na vyjadrenie podľa § 167 ods. 1, 2 C. s. p. (žalovaný prevzal uznesenie 24.09.2018,
pričom lehota uplynula dňa 10.10.2018 a vyjadrenie žalovaný doručil až dňa 13.11.2018 po uplynutí

koncentračnej lehoty, ktorá mu bola stanovená). Rovnaké tvrdenia ako vo vyjadrení produkoval žalovaný
aj na pojednávaní dňa 04.12.2018. Žalovaný uviedol, že jeho právnym dôvodom, pre ktorý v rodinnom
dome býva, je to, že je vlastníkom sporného rodinného domu. Darovacia zmluva, ktorá je uvedená ako
právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva žalobkyňou V 104/95 zo dňa 22.11.1994, je simulovaným
dvojstranným právnym úkonom, pretože darkyňa prijala od žalobkyne sumu 20.000 Sk ako protiplnenie

za darovaný rodinný dom a uvedená suma patrila do BSM žalobkyne a jej manžela. Darovacou zmluvou
bola zastretá kúpna zmluva. Na kúpu nehnuteľnosti boli použité finančné prostriedky patriace do BSM
žalobkyne a žalovaného. Súd zamietol procesný návrh žalovaného na vykonanie dôkazov výsluchom
označenýchsvedkov.Dôvodytakéhoprocesnéhopostupusúdubolitie,žepredmetomsporubolažaloba
o vypratanie, ktorou bol súd viazaný a v rámci predmetu konania sa vykonáva dokazovanie. Súd nemôže
vykonávaťdokazovaniemimopredmetkonania.Predmetomkonanianebolourčenievlastníckehopráva,

aby súd vykonával uvedené dôkazy. Taktiež podanie, v ktorom uvedené dôkazy boli navrhnuté, bolo
odmietnuté ako oneskorene podané. Tieto dôkazy nevykonal aj z dôvodu právnej irelevancie vo vzťahu
k predmetu sporu, pretože predmetom sporu nie je určenie vlastníckeho práva, kým svedecké dôkazy
mali byť vedené práve k tomu, že žalovaný je vlastníkom, resp. spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti.
Procesný návrh podľa § 197 ods. 2 C. s. p. nemal tam uvedené náležitosti a takéto náležitosti aj pri

ústnom prednese boli len vo všeobecnej rovine. Dokazovanie neslúži k získavaniu skutkového stavu,
ale k preukazovaniu skutkového stavu. Preto v nadväznosti na § 197 ods. 2 C. s. p. bol povinný právny
zástupca žalovaného u každého z navrhnutých dôkazov uviesť, ktoré konkrétne tvrdenie žalovaného
chce tým-ktorým navrhnutým dôkazom preukázať. Súd má následne právo podľa § 185 ods. 1 C. s. p.
rozhodnúť, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie. Tým, že žalovaný neuviedol, aké konkrétne

tvrdenia chce tým-ktorým navrhnutým dôkazom preukázať, odňal súdu možnosť rozhodnúť o každom
jednotlivom navrhnutom dôkaze, či má právnu relevanciu vo vzťahu k predmetu sporu. Ustálil preto, že
navrhnuté dôkazy sú právne irelevantné pre rozhodnutie v tejto veci. Do zápisnice nenavrhol právny
zástupca žalovaného výsluch žalovaného, preto ho súd nevykonal.
V rámci skutkového a právneho vyhodnotenia sporu súd citoval ust. § 126 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka. Prvou podmienkou bolo, aby žalobkyňa preukázala svoje vlastnícke právo. Táto ho
preukázala predloženým listom vlastníctva, z ktorého mal súd preukázané, že je výlučnou vlastníčkou
sporného rodinného domu, ktorý žiada vypratať. Platí zákonná domnienka podľa § 70 ods. 1
katastrálnehozákona,teda,žežalobkyňajevlastníčkou,kýmniejepreukázanýopak,tedakýmžalovaný
nepredloží dôkaz opaku. Povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou žalovaného bolo preukázať,

aký je právny dôvod užívania spornej nehnuteľnosti - sporného rodinného domu. Žalovaný netvrdil,
že právny dôvod užívania rodinného domu je odvodený od rodinného, resp. príbuzenského vzťahu k
žalobkyni ako vlastníčke. Tento vzťah zanikol právoplatnosťou rozvodu a odhlásením z trvalého pobytu
v rodinnom dome, ktoré je viazané na prejav vôle vlastníka. Žalovaný však tvrdil, že právnym dôvodom
zásahu žalovaného do vlastníckeho práva žalobkyne je jeho spoluvlastnícke právo. Nepredložil žiaden

dôkaz k tomuto tvrdeniu, nepredložil list vlastníctva, z ktorého by vyplývalo, že je vlastníkom sporného
rodinného domu, resp. spoluvlastníkom sporného rodinného domu. Nepredložil ani dôkaz z katastra
nehnuteľností, z ktorého by vyplývalo, že list vlastníctva č. XXXX, na ktorom je žalobkyňa zapísaná
ako výlučná vlastníčka sporného rodinného domu, je chybný, obsahuje chybný zápis, tzv. "hluchý list
vlastníctva". Pokiaľ chcel vyvrátiť zákonnú domnienku podľa § 70 ods. 1 katastrálneho zákona, musel

tak urobiť zákonným spôsobom podľa § 192 C. s. p., teda musel predložiť dôkaz opaku (nestačili len
tvrdenia, ale dôkazy na vyvrátenie zákonnej domnienky). Žalovaný nepredložil žiadne dôkazy opaku,
nevyvrátil zákonnú domnienku zápisu vlastníckeho práva žalobkyne na list vlastníctva. Z rozhodovacej
činnosti súdov je zrejmé, že ak nebola vyvrátená zákonná domnienka zápisu vlastníckeho práva
žalobkyne protidôkazom zo strany žalovaného, treba z tejto zákonnej domnienky vychádzať a táto

zákonná domnienka nemôže byť predmetom dokazovania, tak ako to požadoval žalovaný (rozhodnutie
Najyvššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo 1160/2003 z 26.08.2004, sp. zn. 29Odo 1457/2005 z 30.08.2006).
Prejudiciálne súd ani nemôže ustaľovať vlastnícke právo v inom konaní, pretože prejudiciálny záver o
vlastníckom práve by nemohol byť predmetom rozsudočného výroku súdu, nebol by záväzný pre strany
konania, nebol by zapísateľný a vykonateľný na list vlastníctva na správe katastra a na vydaní takéhoto

rozsudku o určení vlastníckeho práva žalovaného v prejudiciálnej rovine nie je preto daný naliehavý
právny záujem na určení. Ku dňu rozhodovania žalovaný ani nepredložil žalobu na určenie vlastníckeho
práva, ktorú by podal, resp. na určenie neplatnosti právneho úkonu, na základe ktorého žalobkyňa nalist vlastníctva bola zapísaná, resp. žalobu o vyporiadaní BSM, žalobu o výplatu investície, ani iný druh
žaloby. Nepredložil žiaden dôkaz, všetko bolo len v rovine tvrdení, bez protidôkazov.
Súd preto vychádzal zo záveru, že žalobkyňa svoje vlastnícke právo preukázala, že v právnej aj

hmotnoprávnej rovine je výlučnou vlastníčkou a preukázala, že žalovaný užíva nehnuteľnosť bez
právneho dôvodu (žalovaný nepredložil dôkaz k tomu, že užíva spornú nehnuteľnosť na základe
platnéhoprávnehodôvodu).Bolodôkaznýmbremenomžalovanéhopreukázať,žeexistujeprávnydôvod
jehozásahovdovlastníckehoprávažalobkyne.Súdpretožalobevyhovelazaviazalžalovanéhovypratať
spornú nehnuteľnosť.

Na záver ešte uviedol, že pokiaľ ide o oboznámený rozvodový spis a odôvodnenie rozsudku o rozvode,
ktoré tvorilo aj súčasť doručenej žaloby, z výsluchu žalovaného v rozvodovom konaní, z odôvodnenia
tohto rozsudku je zrejmé, že žalovaný ani netvrdil, že ide o jeho dom, ktorý by mal vo svojom vlastníctve,
resp. spoluvlastníctve. Pripustil totiž, že vymenil zámok na rodinnom dome žalobkyne. Tvrdil len to, že
rodinný dom spolu budovali, dobudovali aj prerobili. Rozvodové konanie bolo právoplatne ukončené
dňa XX.XX.XXXX. Z tohto konania nie je zrejmé, že by žalovaný do 3 rokov od právoplatnosti rozvodu

podal žalobu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na výplatu investícií, resp.
zhodnotenia, ktoré do rodinného domu vložil. Nepreukázal, že podal žalobu o určenie vlastníckeho
práva k spornej nehnuteľnosti ako predpoklad toho, že nehnuteľnosť patrí do BSM. Žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno k svojim tvrdeniam. Súd preto žalobe vyhovel v celom rozsahu, pričom zistený a
preukázaný skutkový stav subsumoval pod ustanovenia § 126 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

V nadväznosti na § 255 ods. 1 C. s. p. žalobkyňa mala v konaní plný úspech. Ako úspešnej strane
konaniajejpatríplnánáhradatrovkonania,tedavrozsahu100%.Vtakomrozsahupriznalsúdžalobkyni
právo na náhradu trov konania voči žalovanému. Výška bude vyčíslená po právoplatnosti rozsudku
vyššieho súdneho úradníka prvostupňového súdu v samostatnom uznesení.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu
v celom rozsahu.
Namietal, že súd prvej inštancie vychádzal vo svojom rozhodnutí z nesprávneho právneho posúdenia,
pričom toto nesprávne právne posúdenie sa týka procesnej ako aj hmotno-právnej roviny napadnutého
rozhodnutia. Okrem toho konanie pred súdom prvej inštancie má jednak inú vadu konania, ktorá mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie s tým, že táto iná vada pramení v odňatí jeho možnosti ako
účastníka konať pred súdom prvej inštancie, keď súd prvej inštancie od počiatku konania nastavil
skutkový stav tak, že skutkové tvrdenia žalobkyne prevzal bez pripustenia ďalšieho dokazovania
ako podklad pre svoje rozhodnutie vo veci samej. Uvedený postup súdu považoval za hrubý a
neakceptovateľný zásah do svojich práv účastníka konania.

Žalovaný v rámci namietaného odvolacieho dôvodu, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právnehoposúdeniaveciuviedol,žeopierajúcsaopotrebupreukázaniaabsenciejehoprávnehodôvodu
mať vec u seba, vníma právny názor súdu prvej inštancie, hovoriaci na jednej strane o tom, že nemohol
prekročiť rozsudočný návrh a na strane druhej o tom, že nepredložil žiaden dôkaz, všetko bolo len v
rovine tvrdení, bez protidôkazov, preto súd vychádzal zo záveru, že žalobkyňa svoje vlastnícke právo

preukázala, že v právnej aj hmotnoprávnej rovine je výlučnou vlastníčkou a preukázala, že on užíva
nehnuteľnosť bez právneho dôvodu (nepredložil dôkaz k tomu, že užíva spornú nehnuteľnosť na základe
platného právneho dôvodu) ako nesprávny, resp. zmätočný, nakoľko z predmetného dokazovania
je zrejmé, že aj samotný súd síce predpokladal dokazovanie o tom, či on má u seba spornú vec
bez právneho dôvodu alebo nie, avšak v tomto smere na úkor jeho procesných práv nepripustil

žiadne dokazovanie a rovno prejudikoval absenciu právneho dôvodu u neho, čo do dispozície spornou
nehnuteľnosťou len na základe skutkových tvrdení žalobkyne. Vzhľadom na protichodnosť právneho
názoru súdu prvej inštancie nemôže žalovaný považovať napadnuté rozhodnutie za správne a zákonné
a v dôsledku predčasnosti súdu žiadal o zrušenie napadnutého rozhodnutia a o vrátenie veci súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Ohľadom odvolacieho dôvodu, že konanie pred súdom prvej inštancie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, žalovaný uviedol, že súd
odôvodnil svoje procesné rozhodnutie, ktorým neprihliadal na jeho písomné podanie zo dňa 13.11.2018
tak, že vyjadrenie doručil až po 1 mesiaci od prevzatia predvolania na termín pojednávania, teda dňa
13.11.2018, po uplynutí koncentračnej lehoty, ktorá mu bola stanovená. Rovnaké skutkové tvrdenia a
návrhy na doplnenie dokazovania, aké on produkoval vo svojom písomnom podaní dňa 13.11.2018,

predniesol aj na pojednávaní nariadenom súdom na deň 04.12.2018. Aj tieto súd zamietol, pričom aj
u týchto čiastočne dôvodil, že podanie, v ktorom uvedené dôkazy boli navrhnuté, bolo odmietnuté ako
oneskorene podané. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že súd uplatnil pravidlo
sudcovskej koncentrácie neprimerane prísne, keď počas celého súdneho konania mu neumožnil vrozpores§167ods.1,2C.s.p.(ktoréneposkytujúsúduoprávnenieneprihliadaťnaneskôrpredloženéa
označené skutkové tvrdenia a dôkazy v danom štádiu konania) uplatniť jeho procesné právo v dôsledku
formalistického prístupu súdu prvej inštancie k prejednaniu spornej veci, čoho dôkazom je formalistická

požiadavka súdu na právneho zástupcu žalovaného uviesť, u každého z navrhnutých dôkazov, ktoré
konkrétne tvrdenie žalovaného chce tým-ktorým navrhnutým dôkazom preukázať, a to najmä, ak takéto
skutkové tvrdenia a návrhy na doplnenie dokazovania boli v plnej miere obsiahnuté v jeho písomnom
podaní zo dňa 13.11.2018 a súd v priebehu pojednávania nevzniesol námietku neurčitosti procesného
návrhu na doplnenie dokazovania. Z dôvodu, že súd v priebehu celého súdneho konania mu neumožnil

uplatňovať jeho procesné práva, pričom si od počiatku nastavil skutkový stav tak, že skutkové tvrdenia
žalobkyne prevzal bez pripustenia ďalšieho dokazovania ako podklad pre svoje rozhodnutie vo veci,
žalovaný žiadal z dôvodu hrubého zásahu do jeho procesných práv, napadnutý rozsudok zrušiť a vec
vrátiť súdu na ďalšie konanie.

3. Žalobkyňa prostredníctvom splnomocneného zástupcu navrhla rozsudok okresného súdu potvrdiť a

priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.
Uviedla, že koncentrácia konania je prejavom jedného zo základných princípov, na ktorých stojí súčasná
právna úprava sporového konania, a to princípu arbitrárneho poriadku upraveného v čl. 10 C. s.
p. Civilný sporový poriadok rozlišuje sudcovskú koncentráciu a zákonnú koncentráciu. Sudcovská
koncentrácia umožňuje sudcovi koncentrovať určité procesné úkony strán (tzv. prostriedky procesného

útoku a prostriedky procesnej obrany, najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení, návrhy na
vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrane na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne prostriedky)
a sankcionovať nedodržanie ním stanovených procesných lehôt. Pri rozhodovaní o včasnosti uplatnenia
prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany je sudca povinný vychádzať z toho,
že predmetné prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala

starostlivo a so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Podľa žalobkyne súd umožnil žalovanému
uplatniť jeho procesné práva. Skutočnosť, že žalovaný napriek poučeniu súdu v uznesení podľa č.l.
27 spisu svoje procesné práva včas nevyužil, nemôže byť pripisované na ťarchu súdu. Súd konal v
rámci zákonného zmocnenia, využil právo koncentrovať konanie. Ak súdom v stanovenej lehote neboli
popreté skutkové tvrdenia žalobcu, neboli produkované žalovaným iné skutkové okolnosti, žalovaným

neboli produkované dôkazy na podporu žalovaným tvrdeného skutkového stavu, žalovaný nerozporoval
žalobcom tvrdený skutkový stav, potom takýto skutkový stav musel akceptovať ako nesporný. Z
uvedeného dôvodu vníma žalobkyňa odvolanie žalovaného ako účelovú snahu ospravedlniť svoje
fatálne zlyhanie pri uplatňovaní vlastných procesných práv a zodpovednosť za tento stav preniesť na
plecia súdu. Platí však zásada „Vigilantibus iura...“. Podľa žalobkyne rozhodnutie súdu preto vníma ako

prakticky výsledok zmeny, ktorú mal priniesť do sporového konania C. s. p. najmä pokiaľ ide o rýchlosť
súdneho konania a zodpovednosť procesnej aktivity strán za výsledok svojho konania.

4. Žalovaný na vyjadrenie žalobkyne písomne nereagoval.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť
vypratať označené nehnuteľnosti, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie
vychádza i zo správneho právneho posúdenia veci.

7. Žalovaný odvolacie dôvody subsumoval pod ust. § 365 od. 1 písm. d/ C. s. p. (konanie pred súdom
prvej inštancie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) a písm. h/ C.
s. p. (rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).

8.Čosatýkanámietky,žekonaniepredsúdomprvejinštanciemáinúvadu,ktorámohlamaťzanásledok
nesprávne rozhodnutie vo veci, spočívajúcu v uplatnení pravidla sudcovskej koncentrácie neprimerane
prísne, odvolací súd uvádza nasledovné:9. Podľa § 153 C. s. p., strany sú povinný uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich
strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania

(ods. 1). Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila
včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo
vykonávanie ďalších úkonov súdu (ods. 2). Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej (ods. 3).

10. V zmysle vyššie cit. ust. § 153 C. s. p. sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie
konania, to znamená, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek
v priebehu konania, ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha
koncentrácii konania nie je vykonaný včas, nespôsobuje (za zákonom ustanovených podmienok)
procesnoprávne účinky. Absencia procesno-právnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný
úkon neprihliada. Procesné úkony strán sporu, ktoré podliehajú koncentrácii konania sú prostriedky

procesného úkonu a procesnej obrany (§ 149). Z normatívneho hľadiska má koncentrácia konania za
následok osobitné procesnoprávne sankcie (v podobe neúčinnosti procesného úkonu strany sporu) za
to, že strana sporu porušila procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu. Povinnosť riadneho vedenia
sporu je všeobecne vyjadrená v čl. 8 C. s. p. tak, že strany sporu sú povinné vykonať prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany v súlade s princípom hospodárnosti. Procesné úkony nesmú

viesť k prieťahom v konaní (č.l. 5). Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti
konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu a aby procesné úkony
vykonávali včas. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor
neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Nie je napríklad želateľné, aby strana sporu predkladala
skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už

nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Nemožno však vylúčiť,
že predloženie skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom
prípade dôvodné, napríklad ak je bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z
vykonaného dokazovania. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany
vyhodnotívokolnostiachkonkrétnehoprípadusúdajeponechanénajehoúvahe,čiprípadnéomeškania

procesného úkonu ospravedlní alebo či príjme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na
procesný úkon neprihliadne a tým mu neprizná procesné účinky. Strana sporu má procesnú povinnosť
predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, v prípade porušenia povinnosti
môže nastúpiť sankcia predpokladaná v § 153 ods. 2 a 3, prípadne aj iné právne následky. Procesný
úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala

starostlivo (subjektívne hľadisko). Ak existujú osobitné dôvody v zásade platí, že predloženie skutkových
tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné. Odsek 2 a 3 ust. § 153 zakotvuje
sankciu za to, že strana sporu nesplnila povinnosť uloženú v § 153 ods. 1. Ak súd dospeje k záveru,
že strana sporu neuplatnila prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas, má možnosť buď
konanie strany ospravedlniť a na jej procesný úkon prihliadať alebo vyvodiť sankčné dôsledky, teda na

omeškaný procesný úkon neprihliadnuť (nepriznať mu procesnoprávne účinky). O tom, či súd omeškaný
procesný úkon strany ospravedlní alebo nie, nevydáva procesné uznesenie. V odôvodnení rozsudku vo
veci samej však vysvetlí, že na procesný úkon neprihliadol a z akých dôvodov. Uplatnenie diskrečného
práva súdu závisí od okolností konkrétneho prípadu. Oneskorené predloženie prostriedkov procesného
útoku a prostriedkov procesnej obrany môže súd ospravedlniť na základne objektívnych kritérií (napr.

právna zložitosť sporu) alebo subjektívnych kritérií (napr. schopnosť účastníka rozpoznať potrebu tvrdiť
určité skutočnosti).

11. Podľa odvolacieho súdu okresný súd správne na prostriedky procesnej obrany zo strany žalovaného,
ktoré neboli vo vyjadrení k žalobe uplatnené včas, v zmysle § 153 ods. 2 C. s. p. neprihliadol a preto sa

s jeho postupom stotožnil. Ako vyplýva z obsahu spisu žalovaný bol riadne poučený podľa § 153 ods. 1,
2 C. s. p. (poučenie obdržal dňa 24.09.2018). Okrem toho v uloženej lehote si ustanovil na zastupovanie
v konaní splnomocneného zástupcu - advokáta a to dňa 28.09.2018 (č.l. 36 spisu), ktorý mal dostatočnú
lehotu na možnosť predloženia vyjadrenia. Napokon žalovaný, resp. jeho splnomocnený zástupca ani
vo vyjadrení ani na pojednávaní neuviedol prečo prostriedky procesnej obrany nepredložil skôr ako dňa

13.11.2019. Oneskorené predloženie prostriedkov procesnej obrany preto nebolo možné ospravedlniť.
Napriek tomu sa súd tvrdeniami a návrhmi na dokazovanie zo strany žalovaného uvádzanými vo
vyjadrení zaoberal v rámci jeho prednesu na pojednávaní. Odvolací súd preto nevidel v postupe
okresného súdu pochybenie, ktoré by bolo zásahom do procesných práv žalovaného.12. Čo sa týka skutkového a právneho posúdenia veci okresný súd vyhovel žalobe pretože žalobkyňa
preukázala, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností (listom vlastníctva, darovacou zmluvou, spisom

okresného súdu sp. zn. 4P/25/2017 a osobitne rozsudkom, zrušením trvalého pobytu žalovanému) a
že žalovaný užíva nehnuteľnosť bez právneho dôvodu pričom bolo dôkazným bremenom žalovaného
preukázať, že existuje právny dôvod jeho zásahov do vlastníckeho práva žalobkyne. Dôkaz k tomu,
že užíva spornú nehnuteľnosť na základe platného právneho dôvodu nepredložil. Dôkazné návrhy súd
nevykonal aj z dôvodu právnej irelevancie vo vzťahu k predmetu sporu ako i pre procesný návrh, ktorý

nemal náležitosti podľa § 197 ods. 2 C. s. p.

13. Žalovaný v odvolaní v rámci námietky, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci poukazoval hlavne na to, že súd s ohľadom na nepripustenie žiadneho dokazovania rovno
prejudikoval absenciu právneho dôvodu u neho čo do dispozície spornou nehnuteľnosťou len na základe
skutkových tvrdení žalobkyne.

14. Podľa § 126 Občianskeho zákonníka je možné domáhať sa ochrany vlastníctva na súde (petitórna
ochrana). Podstata reivindikačnej žaloby (žaloby na vydanie veci) spočíva v tom, aby vlastník veci
bol a jej držiteľom, t.j. aby sa faktický stav zhodoval s právnym stavom. Predmetom tejto žaloby je
petit smerujúci na vydanie veci, ktorú vlastníkovi niekto iný neoprávnene zadržuje, a tak ho zbavuje

možnosti vykonávať svoje vlastnícke právo. Táto žaloba je priamym vecnoprávnym prostriedkom
ochrany vlastníctva.

15. Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a strán, účelom ktorého je získanie
poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje ne/pravdivosť tvrdení strán.

16. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania bolo v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie ustanovenie § 132 C. s. p., podľa ktorého sú to strany, ktoré označujú dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení.

17. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť
dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu.
Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Strana, ktorá neoznačila dôkazy
potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu,
ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje

dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok sporu, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj
v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre
rozhodnutie vo veci. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že sú ho
nepovažuje za pravdivé), je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

18. Oboznámením sa s obsahom spisu aj podľa odvolacieho súdu žalobkyňa preukázala vlastnícke
právo k nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy. Žalovaný v konaní nevyvrátil záver, že spornú
nehnuteľnosť užíva bez právneho dôvodu. Ako už odvolací súd uviedol rovnaké tvrdenia a návrhy
na dokazovanie ako uvádzal žalovaný vo vyjadrení k žalobe, na ktoré súd neprihliadol, produkoval aj

na pojednávaní. Svoje tvrdenia však nepreukázal. Okrem toho čo už uviedol okresný súd možno tiež
uviesť, že nepredložil napr. žiaden doklad o peňažných prostriedkoch použitých na výplatu za darovanie
patriacich do BSM. Pokiaľ ide o návrh na výsluch označených svedkov odvolací súd uvádza, že pokiaľ
strana navrhne výsluch svedka je v zmysle § 197 ods. 1 C. s. p. v zásade povinná zabezpečiť jeho
prítomnosť na pojednávaní a včas o tom, že svedok bude na pojednávaní prítomný oznámiť súdu a

zároveň aj protistrane, aby títo mali možnosť prípravy na jeho výsluch. Ak takýto postup nie je možný,
strana, ktorá navrhne výsluch svedka, podá návrh na výsluch svedka, ktorého náležitosti upravuje § 197
ods. 2 C. s. p. S ohľadom na to bolo povinnosťou žalovaného v zmysle ust. § 197 ods. 2 C. s. p. uviesť
označenie skutočností, ktoré majú byť výsluchom toho ktorého svedka (bolo navrhnutých 6 svedkov)
preukázané. Bolo preto dôvodne okresným súdom aj uvedené požadovať. Okrem toho mal zabezpečiť

svedka S. U. na pojednávaní, ktorý mal podľa jeho oznámenia byť výnimkou ohľadom nemožnosti
z jeho strany zabezpečiť ostatných svedkov. Žalovaný tak aj podľa odvolacieho súdu svoje tvrdenia
nepreukázal, ktoré dôkazné bremeno bolo na jeho strane. Bolo preto potrebné konštatovať, že žalovanýspornú nehnuteľnosť neoprávnene (bez právneho dôvodu) zadržiava, a tak zbavuje žalobkyňu možnosti
vykonávať jej vlastnícke právo v zmysle § 123 Občianskeho zákonníka.

19. Vzhľadom na uvedené odvolací súd považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné a rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil a to vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne
napadnutý odvolaním a ktoré rozhodnutie bolo založené na zásade úspechu žalobkyne v spore (§ 255
ods. 1 C. s. p.)

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bola žalobkyňa, preto má voči
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania
následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§
262 ods. 2 C. s. p.).

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§

419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).