Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, April 17, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžr/176/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012206286
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1012206286.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a členov

senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Marty Molnárovej, v právnej veci navrhovateľov: 1/ I. V., nar.
XX.. XXXX, r. č. XXXXXX/XXX, bytom F. XX, XXX XX D., 2./ E. V., rod. K., nar. XX. K. XXXX, r. č.
XXXXXX/XXX, bytom N. P. XXX XX, D., obaja zastúpení KRION Partners s.r.o., so sídlom Palisády 50,
811 06 Bratislava, proti odporcovi: Okresný úrad Malacky, pozemkový a lesný odbor (pôvodne Obvodný
pozemkový úrad v Malackách), so sídlom Záhorácka 60A, Malacky, za účasti Obecný úrad Marianka,
so sídlom Školská 32, Marianka, zastúpený advokátskou kanceláriou BARRISTER LEGAL s.r.o., so
sídlom Zámocké schody 2/A, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľov zo dňa 16. októbra 2012

proti rozhodnutiu odporcu Č. j. 516/95, OPÚ/2012/571/1-Vr zo dňa 17. septembra 2012, o odvolaní
navrhovateľov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp/4/2015-38 zo dňa 31. augusta 2016,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp/4/2015-38 zo dňa 31.
augusta 2016 po t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. 4Sp/4/2015-38 zo dňa 31. augusta 2016 potvrdil

rozhodnutie odporcu - Obvodného pozemkového úradu v Malackách (právny nástupca Okresný úrad
Malacky, pozemkový a lesný odbor) Č. j. 516/95, OPÚ/2012/571/1-Vr zo dňa 17. septembra 2012, ako
vecne správne a zákonné, podľa ktorého navrhovatelia nesplnili podmienky uvedené v § 13 ods. 1
zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku,
nakoľko si svoj nárok neuplatnili v lehote stanovenej zákonom, t. j. do 31.12.1992 a na príslušnom
pozemkovom úrade (9 ods. 1 zákona). O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení krajský súd uviedol, že z predloženého administratívneho spisu žalovaného správneho
orgánu zistil, že navrhovatelia dňa 28. júla 1995 doručili Pozemkovému úradu Bratislava - vidiek žiadosť
o schválenie dohody, uzatvorenej medzi nimi a Obecným úradom Marianka (poznámka krajského súdu:
na tomto dokumente je rukou o. i. vpísaná poznámka, podľa ktorej je potrebné vyzvať žiadateľov
na predloženie kópie uplatnenia nároku). V spise odporcu sa ďalej nachádzal originál uzatvorenej
dohody z 21. júla 1995, matričné doklady, trestný rozsudok z roku 1982 o odsúdení navrhovateľov

za spáchanie trestného činu opustenia republiky, uznesenia o tom, že navrhovatelia sú účastní
amnestie prezidenta republiky, o zastavení ich trestného stíhania, listy vlastníctva, originál napadnutého
rozhodnutia s doručenkami a ďalej písomnosti, týkajúce sa aktuálneho konania na krajskom súde. Po
oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu odporcu a po vyhodnotení námietok vznesenýchnavrhovateľmi krajský súd dospel k názoru, že v prejednávanej veci dokazovanie nie je potrebné
doplniť o vypočutie navrhovaných svedkov z dôvodu, že ich výsluch nebol pre konanie potrebný.
K bližšej nešpecifikovanej námietke navrhovateľov nedostatočného zistenia stavu veci krajský súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že táto námietka nebola dôvodná. Odporca v konaní o
schválenie navrhovateľmi predloženej dohody zadovážil a do spisu založil všetky listiny, potrebné pre
kvalifikované rozhodnutie. V rámci konania vopred písomne informoval navrhovateľov o tom, že nárok
bol uplatnený po lehote v ktorom dôsledku došlo k zániku práva. Súčasne ich poučil o možnosti
uplatnenia si nároku postupom podľa zák. č. 503/2003 Z. z. a to v lehote do 31. decembra 2004.

Krajský súd k námietke nesprávneho právneho posúdenia v spojitosti s námietkou neposudzovania
veci v kontexte Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uviedol, že je nedôvodná.
Konštatoval, že jedným z elementárnym predpokladov pozitívneho rozhodnutia vydania nehnuteľností
postupom stanoveným zákonom o pôde je uplatnenie nároku do 31. decembra 1992 (§ 13 ods. 1 zákona
o pôde) na pozemkovom úrade so súčasnou výzvou povinnej osobe na vydanie nehnuteľnosti (§ 9

ods. 1 zákona o pôde). Neuplatnením práva v stanovenej lehote právo zanikne. Ďalej uviedol, že ak
by navrhovatelia chceli, aby im postupom podľa zákona o pôde bola vydaná nehnuteľnosť, vydania
ktorej sa domáhali, museli by: a) do termínu 31. decembra 1992 uplatniť svoj konkrétny návrh; b) a to
na príslušnom pozemkovom úrade; c) a súčasne vyzvať povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Z
textu tejto zákonnej normy (§ 9 ods. 1, § 13 ods. 1) vyplýva, že nesplnenie čo i len jednej z uvedených

podmienok vylučuje možnosť vydania pozitívneho rozhodnutia.

Navrhovatelia si ale v lehote do 31. decembra 1992 na pozemkovom úrade svoj nárok (na vydanie
nehnuteľnosti podľa zákona o pôde) neuplatnili a súčasne nevyzvali povinnú osobu na vydanie
nehnuteľnosti, neboli naplnené podmienky zákona o pôde pre schválenie uzatvorenej dohody. Krajský

súd tiež poznamenal, že uzatvorenie dohody neznamená, že si navrhovatelia svoj reštitučný nárok
uplatnili riadne a včas, ako to tvrdia v podanom návrhu. Navrhovatelia tak v konaní pred odporcom, ako
aj v súdnom konaní nikdy nepreukázali splnenie vyššie citovaných zákonných predpokladov. Zástupca
navrhovateľovnapojednávanípredložilkrajskémusúdukópiu„Žiadostiovydaniepozemkuparc.č.XXX/
X v obci Marianka“, datovanú 12. októbra 1992, adresovanú Pozemkovému úradu Bratislava - vidiek

a tiež „Čestné prehlásenie“ datované 24. septembra 2010, ktorým vyhlasovali, že 12. októbra 1992
navštívili Pozemkový úrad Bratislava - vidiek, kde požiadali o navrátenie vlastníctva k nehnuteľnosti,
avšak vzhľadom k počtu žiadateľov, ktorí sa na úrade zdržiavali nepočkali na potvrdenie podania ich
žiadosti. Z týchto predložených dokladov podľa vyhodnotenia ich obsahu ako aj okolností za ktorých
boli krajskému súdu preložené, krajský súd nemohol akceptovať ako dôkazy o včasnosti uplatnenia

nároku podľa § 13 ods. 1 zákona o pôde. Krajský súd viedol, že na predloženej „Žiadosti o vydanie
pozemku parc. č. XXX/X v obci Marianka“ sa nenachádzala žiadna prezentačná pečiatka, navrhovatelia
nikdy nepreukazovali, že by takáto žiadosť bola niekedy podaná - naopak na pojednávaní ústami svojho
zástupcu deklarovali, že neboli povinní takúto žiadosť podať. Predložené „Čestné vyhlásenie“ nemalo
žiadnu dôkaznú váhu. Krajský súd tiež uviedol, že ak by takáto žiadosť bola podaná, bola by jej pridelená

spisová značka a existovala by aj následná komunikácia medzi navrhovateľmi a odporcom v spise.
Krajský súd konštatoval, že navrhovatelia ani predložením týchto dokumentov nepreukázali splnenie
podmienky uplatnenia nároku v lehote stanovenej zákonom o pôde - možno sa domnievať, že ich
predloženie bolo účelové.

V súvislosti s námietkou navrhovateľov o neposudzovaní veci v kontexte Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd krajský súd poukázal na preambulu zákona o pôde, podľa ktorej: „Federálne
zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v snahe zmierniť následky niektorých
majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období
rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením

pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami
hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia
uznieslo sa na tomto zákone:“ Z jej znenia je zrejmé, ako uviedol krajský súd, že okrem iných zákonov
aj tento zákon uvádzal do právneho poriadku zásadu o. i. aj nápravu pochybení, ku ktorým v minulosti
došlo.

Záverom konštatoval, že námietky vznesené navrhovateľmi voči napadnutému rozhodnutiu odporcu
neboli dôvodné, pričom sa ani v konaní pred krajským súdom nepreukázalo, že by si navrhovatelia nárokna vydanie nehnuteľnosti uplatnili včas a spôsobom ustanoveným v § 9 ods. 1 a § 13 ods. 1 zákona
o pôde.

Protiuvedenémurozsudkukrajskéhosúdupodalivzákonnejlehoteodvolanienavrhovatelia.Navrhovali,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že rozhodnutie odporcu Č. j.
516/95, OPÚ/2012/571/1-Vr zo dňa 17. septembra 2012 zrušuje a vec mu vracia na nové konanie.

V dôvodoch odvolania navrhovatelia namietali, že pred vydaním rozsudku došlo postupom súdu k inej

vade, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti uviedli, že postup
krajského súdu o vrátení veci odporcovi prípisom zo dňa 04. novembra 2014 (odporca nedoručoval
napadnuté rozhodnutie Obecnému úradu Marianka) považujú za nesprávny a zastávajú názor, že
krajský súd nebol oprávnený vrátiť administratívy spis žalovanému, ale napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu zrušiť, alternatívne pribrať Obecný úrad Marianka do konania ako vedľajšieho účastníka, a to
riadnym procesným uznesením, voči ktorému je prípustné odvolanie. Pri tomto názore vychádzali z

nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 414/2015 z 01. decembra 2015 a preto navrhovatelia nesúhlasia s
názorom krajského súdu z rozsudku, že vedľajší účastník bol ,,účastníkom“ administratívneho konania
zo zákona. Účastníkom konania boli iba žalobcovia a Obecný úrad Marianka - vedľajší účastník
mohol byť výlučne v postavení zúčastnenej osoby administratívneho konania. Krajský súd mohol a
mal z povahy veci zároveň rozhodnúť, na strane ktorého účastníka súdneho konania tento vedľajší

účastník stojí. Vzhľadom k tomu, že Obec Marianka uzatvorila s navrhovateľmi dohodu o vydaní veci,
mohla v konaní vystupovať iba na strane navrhovateľov, pretože súhlasila s vydaním daného pozemku
navrhovateľom. Krajský súd fakticky konal s Obecným úradom Marianka ako vedľajším účastníkom
na strane nesprávneho účastníka súdneho konania - odporcu. Zastávajú názor, že krajský súd svojím
postupom zbavil navrhovateľov práva podať odvolanie (odňal im možnosť konať pred súdom) voči

takému uzneseniu.

Vo svojom odvolaní poukázali i na to, že pred vydaním napadnutého rozhodnutia im nebola dná
možnosť vyjadriť sa k podkladu napadnutého rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2, § 3 ods. 2 Správneho
poriadku. Krajský súd k danej námietke uviedol, že bola uplatnená po lehote stanovenej zákonom

na podanie opravného prostriedku, a preto na ňu nemohol prihliadať. Tento názor navrhovatelia
považujú za nesprávny a poukázali na uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 357/2016 zo 07. júna
2016 a na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/36/2012 zo dňa 26. septembra 2013, že na
porušenieuvedenýchustanoveníSprávnehoporiadkusúdyprihliadajúajbeznávrhuúčastníkovkonania
- navrhovateľov. Ďalej poukázali i na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/193/2013 zo dňa

10. februára 2015, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie z uvedeného dôvodu a bez toho, aby žalobca
túto skutočnosť namietal (uvedený rozsudok tvorí prílohu odvolania).

V odvolaní bolo tiež namietané, že krajský súd nesprávne právne posúdil dôkazy predložené
navrhovateľmianespravodlivoaústavnenekonformnevyložilrelevantnéprávnepredpisy.Navrhovatelia

tvrdili, že krajský súd vôbec nezohľadnil dôkazy nimi predložené, a to: žiadosť o vydanie pozemku
predloženú pozemkovému úradu Bratislava - vidiek, ktorou žalobcovia preukazovali včasnosť uplatnenia
nároku; čestné prehlásenie, ktorým čestne prehlasovali to, že žiadosť o vydanie pozemku riadne a
včas predložili Pozemkovému úradu Bratislava - vidiek; potvrdenia o úhrade daní z nehnuteľnosti až
do roku 2006 z ich strany, ktoré preukazovali, že Obecný úrad Marianka nemal za sporné vlastníctvo

k predmetnému pozemku. Podľa navrhovateľov samotná dohoda je teda dôkazom preukazujúcim
uplatnenie reštitučného nároku žalobcov podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., resp. v širšom
ponímaní je dôkazom vzájomných prejavov vôle navrhovateľov a povinnej osoby smerujúcim k úprave
právneho vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam v súlade s obsahom uvedenej dohody.

Záverom uviedli, že krajský súd interpretoval reštitučný zákon č. 229/1991 Zb. extrémne formalisticky,
teda nespravodlivo a ústavne nekonformne a nezohľadňoval uvedené okolnosti prípadu navrhovateľov.
K tomuto tvrdeniu poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/58/2012 zo dňa 27. júna
2013.

K odvolaniu navrhovateľov sa písomne vyjadril účastník konania, ktorý napadnutý rozsudok Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 4Sp/4/2015 zo dňa 31. augusta 2016 považuje za vecne správny a žiadal, aby
odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil. Vo svojom vyjadrení uviedol, že sa v celomrozsahu pridržiava a odkazuje na svoje doterajšie písomné, ako aj ústne vyjadrenia prednesené pred
Krajský súdom v Bratislave.

K námietke navrhovateľov, že krajský súd vôbec nerozhodol procesným rozhodnutím o vedľajšom
účastníctve Obecného úradu Marianka v súdnom konaní, aj keď bol na to povinný a Obecnému
úradu Marianka priznal nesprávne procesné postavenie uviedol, že v zmysle platnej právnej úpravy
je intervenient účastníkom konania pred súdom, nakoľko bol účastníkom administratívneho konania,
v ktorom bolo vydané vyššie uvedené napadnuté rozhodnutie, proti ktorému navrhovatelia podali

opravný prostriedok. V súvislosti s týmto tvrdením vo svojom vyjadrení poukázal na ust. § 14 ods. 1
zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok. Ďalej uviedol, že je nepochybné, že obecný úrad uzatvoril
s navrhovateľmi Dohodu o vydaní nehnuteľnosti zo dňa 21. júla 1995, ktorá bola predmetom konania
pred správnym orgánom a preto bol nepochybne účastníkom administratívneho konania o schválení
uvedenej Dohody zo dňa 21. júla 1995. Poukázal na ust. čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a
uviedol, že v Slovenskej republike sa zásada, že každý má právo byť účastníkom konania, v ktorom

sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, odvoditeľná vo vzťahu k súdnemu konaniu z niektorých
rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (Philis c. Grécko, z 27. augusta 1991, séria A č. 209, Les
Saints Monastéres c. Grécko, z 1. septembra 1997, séria A č. 301-A) vzťahuje aj na správne konanie, a
teda i na všetky typy stavebného konania vrátane kolaudačného konania (pozri Nález ÚS SR 3/2002).

Vo svojom vyjadrení tiež uviedol, že sa krajský súd v rozsudku správne vysporiadal so všetkými
predloženými dôkazmi a tie aj správne vyhodnotil a posúdil. Poukázal na to, že navrhovatelia v priebehu
konania nijakým spôsobom nepreukázali včasnosť svojho nároku na vydanie nehnuteľnosti. Je toho
názoru, že relevantnosť predloženého Čestného vyhlásenia žalobcov je sporná, nakoľko v čase jeho
údajného vyhotovenia 24. septembra 2010 neexistoval žiaden logický dôvod na jeho vyhotovenie,

navyše navrhovatelia na existenciu tohto Čestného vyhlásenia v podanom žalobnom návrhu nijakým
spôsobom nepoukázali. Z kópie žiadosti o vydanie pozemku zo dňa 12. októbra 1992, ktorú predložili
žalobcovia krajskému súdu na pojednávaní vyplývalo, že táto žiadosť je písaná rukou bez akéhokoľvek
dokladu vyznačenia o doručení pozemkovému úradu Bratislava - vidiek. Navyše ako vypovedal odporca
v konaní pred krajským súdom v spise, ktorý vedie odporca k predmetnému konaniu sa žiadosť o

vydanie pozemku zo dňa 12. októbra 1992 nenachádza a pre kladné rozhodnutie vydania nehnuteľnosti
je potrebné splniť podmienky uvedené v ust. § 9 ods. 1 a § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., v
prípade nesplnenie čo i len jednej z uvedených podmienok nie je možné kladne rozhodnúť o vydaní
nehnuteľností.

K odvolaniu navrhovateľov zaslal svoje vyjadrenie aj odporca, v ktorom žiadal, aby bolo potvrdené jeho
rozhodnutie. Uviedol, že navrhovatelia podali Žiadosť o schválenie dohody o vydaní veci na bývalom
Pozemkovom úrade Bratislava - vidiek. K tejto žiadosti priložili dohodu zo dňa 21. júla 1995 o vydaní
nehnuteľnosti uzavretú medzi Obecným úradom v Marianke a žiadateľmi. Podľa uzatvorenej dohody
sa im vydáva nehnuteľnosť, ktorá sa nachádza v k. ú. K. ako parcela číslo XXX/X, druh pozemku orná

pôda, vo výmere 1248 m2, ktorá prešla na štát na základe rozhodnutia Obvodného úradu Bratislava 2
č. k. 4T 161/82 a na základe rozhodnutí na toto rozhodnutie nadväzujúcich v rámci uloženého trestu
prepadnutia majetku. Vo svojom vyjadrení tiež uviedol, že žiadatelia boli viackrát ústne a naposledy
listom, č. j. ObPÚ/1402/04 zo dňa 11. novembra 2004 upozornení, že si podali žiadosť o schválenie
dohody o vydaní veci podľa zákona č. 229/1991 Zb. po lehote stanovenej zákonom a preto ich právo

zaniklo. Boli upozornení, že si môžu právo na navrátenie vlastníctva uplatniť do 31. decembra 2004 v
zmysle zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona NS
SRč.180/1995Z..oniektorýchopatreniachnausporiadanievlastníctvakpozemkomvzneníneskorších
predpisov do 31. decembra 2004.

Ďalej uviedol, že nakoľko si navrhovatelia nárok uplatnili po lehote stanovenej zákonom č. 229/1991 Zb.,
ich právo zaniklo a na základe toho vydal OPÚ v Malackách rozhodnutie č. j. OPÚ/2012/571/1-Vr zo
dňa 17. septembra 2012, kde vyššie menovanú dohodu neschválil. Voči spomínanému rozhodnutiu sa
navrhovatelia v zákonnej lehote odvolali. Následne bol celý spisový materiál zaslaný na Krajský súd v
Bratislave, ktorý ho vrátil späť ako predčasne zaslaný a nariadil doručiť zmienené rozhodnutie všetkým

účastníkomkonania.OdporcarozhodnutiedourčilaspiszaslalspäťnaKrajskýsúdvBratislave,kdebolo
rozhodnutie správneho orgánu rozsudkom potvrdené, voči ktorému prostredníctvom svojho právneho
zástupcu podali navrhovatelia odvolanie.Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„S.s.p.“)upravujúcivzmysle§1a)právomocapríslušnosťsprávnehosúdukonajúcehoarozhodujúceho
v správnom súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v

správnom súdnictve.

Podľa § 492 ods. 1 S.s.p. konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 492 ods. 1
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - S.s.p. ) preskúmal napadnutý rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov podaného odvolania (§ 246c ods.
1 prvá veta O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p. a § 492 ods. 1 S.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p. a § 214 O.s.p, v spojení s § 492 ods. 1 S.s.p.), keď
deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s
§ 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p. a s § 492 ods. 1 S.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľov nie je dôvodné.

Podľa § 4 ods. 1 zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku (ďalej ako ,,zákon č. 229/1991 Zb.“) oprávnenou osobou je štátny občan
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy
a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v
dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1.

Podľa § 6 ods. 1 zákon č. 229/1991 Zb., oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na
štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku
c) postupu podľa § 453a Občianskeho zákonníka alebo podľa § 287a zákona č. 87/1950 Zb. o trestnom
konaní súdnom (trestný poriadok) v znení zákona č. 67/1952 Zb.

Podľa § 9 zákon č. 229/1991Zb.
(1) Nárok uplatní oprávnená osoba na pozemkovom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie
nehnuteľnosti. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o
vydaní nehnuteľnosti.
(2) Dohoda podlieha schváleniu pozemkovým úradom formou rozhodnutia vydaného v správnom

konaní.
(3) Rozhodnutie pozemkového úradu o neschválení dohody preskúma na návrh účastníka súd.

Podľa § 13 ods. 1 zákon č. 229/1991Zb., právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 môže
oprávnená osoba uplatniť do 31. decembra 1992. V prípade uvedenom v § 6 ods. 1 písm. a) začne

osemnásťmesačná lehota plynúť až odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol výrok zrušený, ak
dôjde k tomuto rozhodnutiu po dátume účinnosti tohto zákona. Neuplatnením práva v lehote právo
zanikne. Lehoty na predkladanie písomných dôkazov v konaní pred pozemkovým úradom sa spravujú
všeobecnými predpismi o správnom konaní.

Podľa § 250l ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon
zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych
orgánov.

Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou

§ 250a (ods. 2).

Podľa § 250m ods. O.s.p., konanie sa začína na návrh, ktorým je opravný prostriedok proti rozhodnutiu
správneho orgánu.

Návrh sa podáva na príslušnom súde v lehote tridsiatich dní od doručenia rozhodnutia, pokiaľ osobitný
zákon neustanovuje niečo iné. Návrh je podaný včas aj vtedy, ak bol podaný v lehote na orgáne, ktorý
vydal rozhodnutie. Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o opravnom prostriedku alebo ak obsahuje
nesprávne poučenie, možno ho napadnúť do šiestich mesiacov od jeho doručenia (ods. 2).Účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní na správnom orgáne, a správny orgán, ktorého
rozhodnutie sa preskúmava (ods. 3).

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci je rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa

podľa § 250q ods. 3 O.s.p. potvrdil rozhodnutie odporcu č. j. 516/95, OPÚ/2012/571/1-Vr zo dňa 17.
septembra 2012, ktorým právny predchodca odporcu neschválil dohodu o vydaní nehnuteľnosti zo dňa
21. júla 1995 uzatvorenú medzi navrhovateľmi v 1/ a 2/ rade a Obecným úradom Marianka, vzhľadom
na nesplnenie podmienky § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a
inému poľnohospodárskemu majetku.

Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov
uvedených v opravnom prostriedku, ktorými navrhovateľ namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho
orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim
bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia
správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu

napadnutého rozhodnutia.

Odvolací súd s ohľadom na obsah podané odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
odporcu - správneho orgánu, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so zásadnými

námietkami uvedenými v opravnom prostriedku navrhovateľov a z takto vymedzeného rozsahu, či
správne posúdil zákonnosť a správnosť preskúmavaného rozhodnutia odporcu.

V predmetnej právnej veci je spornou otázka včasnosti uplatnenia práva na navrátenie vlastníckeho
práva k pozemku v zmysle reštitučného zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k

pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Lehota pre uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva
k pozemkom je upravená v ustanovení § 13 ods. 1 reštitučného zákona - do 31. decembra 1992 a
podľa § 9 ods. 1 cit. zákona je neoddeliteľne spojená s miestom, kde bolo potrebné toto právo uplatniť
- na pozemkovom úrade. Zákonodarca v ust. § 9 zákon č. 229/1991Zb. stanovil i ďalšiu hmotnoprávnu
podmienku, ktorú vyjadril slovným spojením „zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti“.

Až po splnení a preukázaní uvedených zákonných podmienok povinná osoba uzavrie s oprávnenou
osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnosti.

Právny režim vydania nehnuteľností je v zákone č. 229/1991 Zb. nastavený tak, že nárok na vydanie
nehnuteľnosti uplatní oprávnená osoba na pozemkovom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na

vydanie nehnuteľnosti (§ 9 ods. 1 zákona pôde). Ako to jednoznačne vyplýva zo znenia ust. § 4
ods. 1 zákona o pôde, oprávnenou osobou je fyzická osoba - štátny občan (v tom čase) Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky - ktorá musela súčasne spĺňať atribúty, vymenované v tomto
zákonnom ustanovení. To explicitne znamená, že tak nárok v zmysle zákona o pôde (v danom prípade
pozemku, ktorý bol predmetom uzatvorenej dohody o vydaní nehnuteľností) musela uplatniť oprávnená

osoba u odporcu (na bývalom Pozemkovom úrade Bratislava - vidiek) a súčasne vyzvať povinnú
osobu na vydanie nehnuteľností - na uzatvorenie dohody o vydaní nehnuteľností, a to v lehote do 31.
decembra 1992 (§ 13 ods. 1 reštitučného zákona). Reštitučný nárok na vydanie veci znamená iba
obnovu predchádzajúceho stavu a zakladá právo oprávnenej osoby na navrátenie vlastníckeho práva.
Až po realizácii tohto práva na „vydanie veci“ v zmysle reštitučných zákonov si môže oprávnená osoba

počínať ako vlastník veci.

Uplatnenie reštitučného nároku je hmotnoprávnym úkonom a zákonom stanovená lehota - doba má
prekluzívny charakter (ide o prepadnú dobu), v dôsledku ktorého ak oprávnená osoba neuplatní právo
na navrátenie vlastníctva do 31. decembra 1992, jej právo zaniká. Zmeškanie tejto doby nemožno

odpustiť. Zároveň je táto doba dobou hmotnoprávnou, čo znamená, že oprávnená osoba si musí
svoje právo na navrátenie vlastníctva uplatniť v uvedenej dobe na pozemkovom úrade, t. j. v posledný
deň doby 31. decembra 1992, do tejto doby musí byť príslušnému pozemkovému úradu doručená
žiadosť o navrátenie vlastníckeho práva k pozemkom a zároveň oprávnená osoba vyzve povinnú osobuna vydanie nehnuteľnosti (konkrétneho pozemku, ktorý prešiel na povinnú osobu). Nestačí preto, ak
oprávnená osoba (odvolatelia) predloží pozemkovému úradu iba žiadosť o schválenie dohody o vydaní
nehnuteľnosti z 21. júla 1995 uzatvorenej medzi navrhovateľmi a Obecným úradom Marianka, bez

preukázania časnosti uplatnenia svojho nároku na príslušnom pozemkovom úrade a u povinnej osoby,
podanú zjavne po uplynutí lehoty stanovenej v § 13 ods. 1 zákona o pôde (do 31. decembra 1992) a z
obsahu ktorej nie je možné zistiť ani dátum uplatnenia reštitučného nároku žiadateľmi u povinnej osoby.

Pre prepadné doby je charakteristické, že ich uplynutím nastane zánik subjektívneho práva a súd na

to prihliada z úradnej povinnosti aj bez návrhu. K zániku práva preklúziou dochádza na základe toho,
že uplynula doba n

Zákonodarca v právnej úprave ustanovenej v § 13 ods. 1 citovaného reštitučného zákona taxatívne
vymedzuje zákonné podmienky oprávnenej osoby na uplatnenie nároku na navrátenie vlastníctva
k pozemkom (miesto uplatnenia nároku na správnom orgáne a zaslanie výzvy povinnej osobe)

oprávneným osobám navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu.

Odvolací súd nespochybňuje tvrdenie, že navrhovatelia spísali rukou „Žiadosť o vydanie pozemku parc.
F. v obci Marianka“ zo dňa 12. októbra 1992, adresovanú Pozemkovému úradu Bratislava - vidiek“, a
ani skutočnosť, že tak ako vyhlasovali v súdnom konaní, že dňa 12. októbra 1992 navštívili Pozemkový

úrad Bratislava - vidiek, avšak v konaní pred odporcom, ako aj v súdnom konaní nevedeli preukázať
splnenie vyššie citovanej zákonnej podmienky, ktoré správny orgán bol povinný skúmať z úradnej
povinnosti ako prvé, ešte pred tým ako posúdi samotný uplatnený nárok podľa predložených dôkazov, a
to podanie žiadosti dňa 12.10.1992 na tomto obvodnom pozemkovom úrade. Podmienky času a miesta
uplatnenia práva na navrátenie vlastníctva k pozemkom musia byť kumulatívne splnené, t. j. súčasne.

Nestačí, že bola splnená iba jedna podmienka. Nesplnenie si tejto zákonnej povinnosti má za následok
neunesenie dôkazného bremena žiadateľmi, čo spôsobuje ich neúspech v súdnom konaní. Podľa
názoru odvolacieho súdu, túto skutočnosť potvrdzujú samotní odvolatelia, nakoľko v súdnom konaní a v
odvolaní uviedli, že: „dňa 12. októbra 1992 navštívili Pozemkový úrad Bratislava - vidiek, aby požiadali o
navrátenie vlastníctva k nehnuteľnosti, avšak vzhľadom k počtu žiadateľov, ktorí sa na úrade zdržiavali

nepočkali na potvrdenie podania ich žiadosti“, teda neuniesli dôkazné bremeno o včasnosti a miesta
uplatnenia práva na navrátenie vlastníctva. V tejto súvislosti nemožno nepoznamenať, že reštitučný
zákon nevyžadoval podanie žiadosti osobne na pozemkovom úrade a nevylučoval podanie žiadosti
poštou. Zákon iba vyžadoval podanie žiadosti v prekluzívnej lehote do 31.12.1992 na pozemkovom
úrade. Odvolací súd preto názor odvolateľov, že: „samotná dohoda je teda dôkazom preukazujúcim

uplatnenie reštitučného nároku navrhovateľov podľa ust. § 9 ods.1 zákona č. 229/1991Zb.“ považuje
za nesprávny, nesúladný s reštitučným zákonom a právne bezvýznamný vzhľadom na vyššie uvedené.
Včasné uplatnenie nároku na navrátenie vlastníctva k pozemku u povinnej osoby výzvou do 31.12.1992
nepotvrdila ani Obec Marianka (obecný úrad je iba výkonný orgán obce podľa zákona č. 369/1990
Zb. o obecnom zriadení) a predložená dohoda je datovaná dňom 21. júla 1995, teda zjavne po lehote

stanovenej zákonom.

Najvyšší súd SR považuje za potrebné zdôrazniť, že správny súd v procese súdneho prieskumu podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní
zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho

súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov (§ 250 l, 2 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie
si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav,
či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a teda či rozhodnutie
správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Podľa

ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola
na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak použijú sa primerane
ustanovenia druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku okrem § 250a (§ 250l ods. 1, 2
O.s.p.).

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd námietky odvolateľov o nesprávnom postupe krajského
súdu pri vrátení veci odporcovi na doručenie napadnutého rozhodnutia účastníkovi správneho konania
a nevydania uznesenia o pripustení Obecného úradu Marianka do súdneho konania ako vedľajšiehoúčastníka súdneho konania na strane navrhovateľov považuje za nedôvodné, nakoľko nemajú oporu v
zákone platnom v čase rozhodovania krajským súdom o opravnom prostriedku odvolateľov v tejto veci.
Z ust. § 250m ods. 3 O.s.p. vyplýva, že účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní na správnom

orgáne, a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava. Okruh účastníkov konania na súde a
okruh účastníkov správneho konania nie je totožný. Účastníkmi konania podľa ustanovenia § 250l a nasl.
sú tí, ktorí sú účastníkmi správneho konania a tiež správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava.
Správny orgán je účastníkom konania na súde s rovnakými procesnými právami a povinnosťami ako
iní účastníci konania. Okruh účastníkov správneho konania upravuje § 14 správneho poriadku, príp.

osobitný zákon. Nebolo povinnosťou krajského súdu vydávať uznesenie o pribratí do súdneho konania
Obecný úrad Marianka ako to v odvolaní uvádzajú odvolatelia, nakoľko išlo o účastníka konania v
správnom konaní pred odporcom podľa osobitného zákona, ktorým v danej veci je reštitučný zákon č.
229/1991 Zb. a žiadatelia s ním uzatvorili dohodu o vydanie nehnuteľnosti podľa § 9 citovaného zákona
ako s povinnou osobou. Rozhodnutia ústavného súdu a najvyššieho súdu, na ktoré sa odvolávajú vo
svojom odvolaní nie je možné aplikovať na prejednávaný prípad a odvolatelia ani neuvádzajú v čom

je zhoda záverov v citovaných rozhodnutiach s ich vecou. Rozsudok krajského súdu, ktorí uvádzajú v
odvolaní sa týka daňovej veci a daňové procesné predpisy (zákon č. 511/1992 Zb. alebo platný daňový
poriadok zákon č. 563/2009 Z. z. ) vylučujú použitie Správneho poriadku.

Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v danej veci v procese súdneho prieskumu napadnutého

rozhodnutia žalovaného správneho orgánu postupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom
nastolenými v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku citovaných vyššie, keď súdny
prieskum rozhodnutia napadnutého opravným prostriedkom vykonal v súlade s platnou právnou úpravou
zákona č. 229/1992 Zb. Odvolací súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia
odporcu pri aplikácii zákonnej úpravy uvedeného zákona v spojení s právnou úpravou Občianskeho

súdneho poriadku dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že námietky navrhovateľov
uvedené v ich opravnom prostriedku neboli spôsobilé zvrátiť správnosť a zákonnosť napadnutého
rozhodnutia odporcu.

Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu

a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods.
2 v spojení s § 246c ods.1 O.s.p. a s § 492 ods. 1 S.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa
v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so
správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským
súdom za správne a súladné so zákonom.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na

rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(napr. uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 63/2014, II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07), súd dospel k
záveru, že napadnuté rozhodnutia krajského súdu v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa
výrok rozhodnutia zakladá.

Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá
O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. a v spojení s § 492 ods. 1 S.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s
§ 246c ods. 1, s § 224 ods. 1 O.s.p. a s § 492 ods. 1 S.s.p. Navrhovateľom nepriznal náhradu trov

tohto konania pre ich neúspechu v konaní a žalovanému z dôvodu, že ich náhradu mu zákonodarca
nepriznáva.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.

mája 2011).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.