Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 22, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/158/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109221552
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5109221552.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov

JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobkyne: R. K., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom E. XXXX/XX, XXX XX K. N. V., zastúpenej JUDr. Genovévou Hlásnikovou, advokátkou,
so sídlom F. M. XX, XXX XX D., proti žalovanému: M. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX H.
XXX, zastúpenému spoločnosťou: JUDr. Dušan Divko, advokát, spol. s r.o., so sídlom Šoltésovej 346/1,
017 01 Považská Bystrica, IČO: 36 860 654, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 18C/151/2009-896 zo dňa 13. apríla
2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 18C/151/2009-896 zo dňa 13. apríla 2017
p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (žalobkyne
a žalovaného) tak, že žalovaný je povinný vyplatiť žalobkyni sumu 23.915,10 Eur ako vyporiadací podiel,
a to v lehote do 3 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (veta prvá výroku). Zároveň žalobkyni
nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému (veta druhá výroku). Štátu Slovenskej

republike súčasne priznal nárok na náhradu vynaložených nákladov v rámci znaleckého dokazovania,
a to v rozsahu 50 % voči žalobkyni a v rozsahu 50 % voči žalovanému (veta tretia výroku).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa návrhom na začatie konania (žalobou)
doručeným na Okresný súd Žilina dňa 06.08.2009 sa domáhala, aby súd vyporiadal bezpodielové
spoluvlastníctvo strán sporu, ktorých manželstvo bolo rozvedené rozsudkom zo dňa 20.06.2006,
právoplatným dňa 18.08.2006. Uviedla, že do masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov patria
hnuteľné veci. Počas trvania manželstva žalovaný nadobudol nehnuteľnosti, do ktorých boli vložené

finančné prostriedky zo spoločných úspor na prestavbu a nadstavbu nehnuteľnosti - domu. Následne
túto nehnuteľnosť žalovaný po rozvode manželstva previedol na svojho otca. Zároveň v pôvodnom
návrhužalobkyňanavrhlavyporiadaťbezpodielovéspoluvlastníctvomanželov(ďalejaj„BSM“)tak,žedo
výlučného vlastníctva žalobkyne sa prikážu veci - kuchyňa a sedacia súprava a do výlučného vlastníctva
žalovaného - spálňa, obývacia stena, konferenčný stolík, koberce, lustre, garniža, TV 2 ks, HIFI veža,
DVD prehrávač a motorové vozidlo zn. AVIA a žalovaný bude povinný vyplatiť žalobkyni vyporiadací
podiel vo výške 33.200,00 Eur a trovy konania. Svoj návrh (žalobu) žalobkyňa doplnila

podaním zo dňa 27.10.2009 (č.l. 35 obsahu spisu), a to o ďalšie hnuteľné veci patriace do masy BSM s
tým, že do jej vlastníctva požadovala prikázať aj detskú izbu; ostatné hnuteľné veci žiadala prikázať
do vlastníctva žalovanému.3. Vykonaným dokazovaním mal okresný súd preukázané, že manželstvo strán sporu bolo v
konaní vedenom na Okresnom súde Žilina sp. zn. 17C/304/2005 rozvedené rozsudkom, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 18.08.2006. Medzi stranami sporu nedošlo k mimosúdnemu vyporiadaniu

bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
4. Návrh (žaloba) bol podaný na súd riadne a v zákonom stanovenej lehote. Nakoľko k
mimosúdnej dohode žalobkyne a žalobcu ohľadne predmetu sporu nedošlo, jediným spôsobom
vyporiadania BSM mohlo byť súdne rozhodnutie.
5. V priebehu konania bola medzi stranami sporná masa, ako aj zostatková, či nadobúdacia hodnota

hnuteľných vecí, a tiež investície vložené z ich spoločného BSM do nehnuteľnosti žalovaného, (aktuálne
patriacej iného subjektu). Strany sporu sa zhodli iba na tom, že do masy ich BSM patria veci hnuteľné.
Sporným medzi nimi zostal aj rozsah týchto hnuteľných vecí. Žalobkyňa trvala na tom, že do masy BSM
patria aj vozidlá zn. AVIA 2ks a zn. Rover. Súd mal preukázané, že vozidlo zn. AVIA A31.1N - ŠPZ:
D. zakúpil na základe kúpnej zmluvy M. S., nar. v roku XXXX, t.j. otec žalovaného a preto nemôže byť
súčasťou masy BSM. Čo sa týka vozidla zn. AVIA, EČV: A., toto bolo vyradené z evidencie motorových

vozidiel dňa 21.12.2001. Hoci označené vozidlo bolo evidované na žalovaného, ku dňu rozvodu
manželstva ho už žalovaný podľa vlastných tvrdení nevlastnil, pričom z predložených
listín je nepochybné, že toto vozidlo bolo vyradené z evidencie vozidiel. Žalovaný uviedol aj vozidlo zn.
Škoda Favorit 1136L, ktoré však predal ešte počas trvania manželstva (dňa 27.10.2004), čo žalobkyňa
v konaní ani nerozporovala a preto ho tak ona, ako aj súd nezahrnuli do masy BSM. Čo sa týka vozidla

zn. Rover, žalovaný poprel jeho vlastníctvo i zaradenie do masy BSM. Žalobkyňa v konaní
nepreukázala, že toto vozidlo bolo nadobudnuté za trvania manželstva a že ku dňu jeho rozvodu aj
bolo v ich vlastníctve. Z dôvodu nepreukázania daných skutočností, konajúci súd posúdil, že vozidlo zn.
Rover a vozidlo zn. AVIA nepatrí do masy BSM.
6. Čo sa týka hnuteľných vecí, súd prvej inštancie ustálil, že do masy BSM patria nasledovné hnuteľné

veci: kuchyňa, sedacia súprava, spálňa, obývacia stena, konferenčný stolík, koberce, lustre, garníže,
TV v počte 1 kus, Hifi veža a DVD prehrávač.
7. Žalobkyňa uviedla ich nadobúdaciu cenu, resp. zostatkovú, z ktorej požadovala polovicu ceny na
tých veciach, ktoré mali byť prikázané do výlučného vlastníctva žalovaného. Zároveň uviedla aj rok
nadobudnutia jednotlivých vecí, konkrétne: kuchyňa r. 1992, nadobúdacia cena 11.000,- Sk, zostatková

cena 182,57 Eur; sedacia súprava r. 1993, zostatková cena 381,73 Eur; spálňa r. 1993, nadobúdacia
cena 30.000,- Sk, zostatková cena 995,92 Eur; obývacia stena r. 1993, nadobúdacia
cena 24.000,- Sk, zostatková cena 796,65 Eur; konferenčný stolík r. 1993, zostatková cena 39,83 Eur;
koberce r. 1998, zostatková cena 331,94 Eur; lustre r. 1998, nadobúdacia cena 6.000,- Sk, zostatková
cena 199,16 Eur; garníže r. 1998, nadobúdacia cena 4.000,- Sk, zostatková cena 132,78 Eur; TV v počte

1 kus r. 2000, nadobúdacia cena 16.000,- Sk, zostatková cena 531,10 Eur; Hifi veža r. 2002, zostatková
cena 199,16 Eur; DVD prehrávač r. 2005, zostatková cena 99,58 Eur.
8. Žalovaný nesúhlasil s nadobúdacou cenou, ani so zostatkovou cenou označených hnuteľných vecí.
Vo veci bolo navrhnuté znalecké dokazovanie za účelom zistenia všeobecnej hodnoty hnuteľných vecí
patriacich do BSM. Následne však bolo od tohto návrhu upustené po tom, ako strany sporu

zhodne uviedli, že tieto veci už neexistujú, keďže sa nachádzali v rodinnom dome,
ktorý patril do výlučného vlastníctva žalovaného, ktorý vlastnícke právo k domu previedol na svojho otca.
Hnuteľné veci boli ponechané v dome, ktorý následne otec žalovaného (M.) previedol celú nehnuteľnosť
na tretí subjekt v celosti, teda aj s vecami, ktoré sa v ňom nachádzali. Tento subjekt po nadobudnutí
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, hnuteľné veci vyniesol z domu a ponechal na zničenie.

Preto nebolo možné v prejednávanej veci už vykonať znalecké dokazovanie na zostatkovú
hodnotu označených vecí, ani vykonať ich obhliadku . Strany sporu tiež zhodne uviedli, že predmetný
dom nebol po rozvode ich manželstva dlhšie užívaný ani žalovaným, vrátane hnuteľných
vecí, ktoré sa v ňom nachádzali. Zároveň konajúci súd zdôraznil, že hoci žalovaný navrhol znalecké
dokazovanie na určenie hodnoty hnuteľných vecí, žiadnym spôsobom ich nezabezpečil, dokonca dom

s vecami prenechal svojmu otcovi, ktorý bol v tomto konaní takmer aktívnejší než sám žalovaný, čo nie
je štandardné. Otec žalovaného nie je totiž stranou sporu, no o jeho predmet prejavoval väčší záujem,
než jeho syn - žalovaný. Následne otec žalovaného dom, (vrátane hnuteľných vecí patriacich do BSM
žalobkyne a žalovaného), predal tretej osobe.

9. Okresný súd akcentoval, že podľa Civilného sporového poriadku bolo vecou strán sporu
preukázať v konaní svoje tvrdenia. Žalobkyňa i žalovaný boli teda povinní preukázať hodnotu hnuteľných
vecí patriacich do ich BSM. Napriek tejto ich povinnosti i dĺžke tohto, návrh na zistenie hodnoty
jednotlivých hnuteľných vecí podali až po niekoľkých rokoch od rozvodu manželstva, v čase, keď došlok ich zničeniu. Je však nepochybné, že ku dňu rozvodu manželstva žalobkyne a žalobcu predmetné
hnuteľné veci existovali, patrili do BSM. Aktuálne však už nie je dôvod pre ich neexistenciu ich
vyporiadanie, teda prikázanie do vlastníctva niektorého z bývalých manželov. Nesporným je,

že označené hnuteľné veci sa nachádzali v nehnuteľnosti (dome) vo výlučnom vlastníctve žalovaného,
ktorý ju previedol na svojho otca. Žalovaný preto nesie zodpovednosť za ich zničenie, a to aj napriek
tomu, že ich nezničil on sám, ale tretia osoba. Bol to totiž žalovaný, ktorý primárne previedol vlastnícke
právo k domu na ďalšiu osobu, s tým, že v ňom ponechal veci patriace do BSM.
10. Zároveň žalovaný v konaní popieral a namietal hodnotu vecí tvrdenú žalobkyňou, no

napriek tomu nepreukázal opak tvrdení žalobkyne. Hodnota hnuteľných vecí patriacich do BSM
strán sporu tak zostala sporná. Okresný súd sa však nestotožnil s hodnotou hnuteľných vecí uvádzaných
žalobkyňou. Hnuteľné veci tvoriace masu BSM boli totiž nadobudnuté v rokoch 1993-2002
a DVD prehrávač v roku 2005. Ku dňu vyhlásenia rozhodnutia súdu vo veci samej (13.04.2017) boli tak
veci nadobudnuté pred viac ako cca 20 rokmi; niektoré dokonca pred 24 rokmi. Za popísanej situácie
mal konajúci súd za to, že by bolo nehospodárne nariaďovať vo veci znalecké dokazovanie, či

iné dokazovanie na zistenie hodnoty označených hnuteľných vecí, keďže tieto sa síce posudzujú podľa
stavu ku dňu zániku BSM, (teda ku dňu rozvodu, t.j. k 18.08.2006), ale ich hodnota
sa určuje ku dňu vyporiadania, v danom prípade ku dňu 13.04.2017. Je nepochybné, že ide viac ako
dvadsaťročné veci, ktoré aj z účtovného hľadiska majú už nulovú hodnotu. S poukazom na zaužívanú
súdnu prax a bežný život, i bez akéhokoľvek dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že dané

veci by v čase vyporiadania BSM boli vzhľadom na ich vek nepredajné. Aj keď napr. DVD prehrávač
bol zakúpený v roku 2005, t.j. 1 rok pred rozvodom manželstva žalobkyne a žalovaného, je
pravdepodobné, že v tom čase bol funkčný, no vzhľadom na technický vývoj by aj tento bol v súčasnosti
bez hodnoty. Uvedená argumentácia súdu platí aj pre ostatné hnuteľné veci patriace do BSM.
11. Zničenie všetkých hnuteľných vecí patriacich do BSM strán sporu boli zničené nespôsobuje,

že tieto nepatria do masy BSM. Zodpovedným za ich zničenie je žalovaný, ktorý bol vlastníkom
nehnuteľnosti, kde boli tieto veci ponechané po jeho rozvode so žalobkyňou. Súd ich však v tomto konaní
nevyporiadaval, a to z dôvodov uvedených v bodoch 14. až 16. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,
ktoré ani jedna strana v konaní nerozporovala. Pokiaľ žalovaný v priebehu konania tvrdil, že žalobkyňa
si zobrala kuchyňu a pod., čo mal potvrdiť aj syn strán konania V., žalobkyňa toto jeho tvrdenie poprela,

v dôsledku čoho súd uzavrel, že toto tvrdenie žalovaného zostalo v konaní nepreukázané. Tvrdenie
označeného svedka súd si neosvojil a spochybnil ho vzhľadom na vzťah k stranám konania. Následne
sa obe strany sporu zhodli, že všetky hnuteľné veci boli zničené.
12. Žalobkyňa požadovala od žalovaného aj vyplatenie polovice finančných prostriedkov vynaložených
z prostriedkov BSM do nehnuteľnosti patriacej počas trvania manželstva do výlučného

vlastníctva žalovaného. Žalovaný namietal túto časť nároku, ako aj jeho výšku. Trval na tom, že strany
sporu počas trvania ich manželstva nič zo spoločného majetku nevynakladali do danej nehnuteľnosti.
Žalobkyňa nemala peniaze, keďže v tom čase nerobila a starala sa o deti. Nehnuteľnosť žalovaného
zhodnocoval len jeho otec. Za tým účelom boli v konaní vypočutí svedkovia.
13. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd uzavrel, že je nepochybné, že žalovaný počas

trvania manželstva podnikal. Napriek tomu, že podľa predložených dokladov nemal značný príjem,
naďalej podnikal dlhodobo a ním tvrdený nedostatok finančných prostriedkov nemal vplyv na jeho ďalšie
podnikanie. Tvrdené neúspešné podnikanie žalovaného „neodradilo“ od daného podnikania, dokonca
jeho otec začal následne neskôr tiež podnikať v tom istom predmete podnikania. Je zrejmé, že v
prípade neúspechu žalovaného v podnikaní by jeho príbuzní nezačali tiež podnikať v tom istom premete

podnikania. Z takéhoto konania žalovaného a jeho otca vyplýva záver, že žalovanému sa v podnikaní
mu skôr „darilo“. Potvrdzuje to aj fakt, že žalovaný podnikal v tom istom predmete
podnikania niekoľko rokov. Logickým záverom neúspešného podnikania je jeho ukončenie, a nie opak.
Naviac následne začal tom istom predmete podnikania podnikať otec žalovaného (V..), ktorý sa netajil
tým, že sa mu v podnikaní darilo. Z uvedených dôvodov aj napriek predloženým účtovným dokladom

súd prvej inštancie uzavrel, že v danom prípade ide o špekulácie žalovaného v jeho tvrdeniach ohľadom
tvrdenej neúspešnosti v podnikaní, k čomu by mohla zaujať stanovisko minimálne daňová kontrola v
tom čase.
14. Žalovaný tiež v konaní tvrdil a predovšetkým jeho otec, finančne pomáhal stranám sporu, a to aj
pri rekonštrukcii domu. K tomu predložil doklady o zakupovaní stavebného materiálu. Z

vykonaného dokazovania však vyplynulo, že tak žalovaný, ako aj jeho otec v
rovnakom/obdobnom čase rekonštruovali, zhodnocovali, stavali (svoje) nehnuteľnosti. Z
dokladov predložených do spisu nevyplýva, na ktorú nehnuteľnosť bol materiál kupovaný. Pokiaľ je
na dokladoch uvedený otec žalovaného, ani táto skutočnosť jednoznačne nepreukazuje, že všetko vsúvislosti s rekonštrukciou domu žalovaného platil jeho otec. Žalovaný je jediným synom. Je prirodzené,
že rodičia pomáhajú svojim deťom. V danom prípade preto nemožno vylúčiť, že niektorý tovar bol
prevziať otec žalovaného, prípadne, že za niektorý aj zaplatil. Z ničoho však nevyplýva, že

všetko platil a len zo svojich prostriedkov.
15. Sám žalovaný na jednej strane v konaní tvrdil, že nemal dostatok finančných prostriedkov a musel
mu pomáhať jeho otec, no na druhej strane tvrdil, že jeho manželka žila nad pomery a vo
veľkom míňala finančné prostriedky. Rovnako svedok M.. - otec žalovaného vo svojej výpovedi uviedol,
že strany sporu nemali dostatok finančných prostriedkov, no zároveň uviedol, že manželia chodili míňať

peniaze do Metra do Ostravy. Z uvedeného je zrejmý rozpor v tvrdeniach žalovaného a jeho otca. Pokiaľ
by totiž manželia nemali dostatok finančných prostriedkov, žalobkyňa by si nemohla žiť nad pomery, a
nechodila by so žalovaným míňať peniaze po obchodoch do ČR.
16. Žalovaný a zhodne jeho otec vo svedeckej výpovedi poukazovali na dlhy, ktoré za
žalovaného vyplácal jeho otec, čo má vyplývať aj z pripojeného exekučného spisu. K tomu konajúci
súd uviedol, že pokiaľ mal žalovaný dlhy a splácala ich tretia osoba, (a to bez ohľadu na to, že jeho

otec), bolo to vecou ich dvoch a nemôže to mať vplyv na toto konanie, ale môže to byť predmetom iného
konania - medzi veriteľom a dlžníkom.
17. Žalovaný tiež v konaní tvrdil, že investície do rodinného domu boli vynaložené z prostriedkov
rodičov žalovaného. Tí od neho nepožadovali vrátenie týchto financií. K tomu konajúci súd uviedol, že aj
v prípade, že k nejakému takémuto financovaniu došlo, pravdepodobne sa jednalo o darovanie stranám

sporu počas trvania manželstva. Nič z toho však v konaní nebolo relevantne preukázané. Je bežné,
že pokiaľ sú v rodine dobré vzťahy, nerozlišuje sa osoba obdarovaného. V takom prípade sa obidvaja
manželia považujú za obdarovaných. V danom prípade však žalovaný až po rozvode
so žalobkyňou spoločne so svojím otcom prezentoval, že sa jednalo o prostriedky rodičov žalovaného.
Konajúci súd však konštatoval, že takýto záver nemožno z ničoho relevantného vyvodiť a ani

predložené doklady na vyslovenie takéhoto záveru nepostačujú. Pokiaľ žalovaný a jeho otec spoločne
tvrdia, že žalobkyňa predsa nemala peniaze, lebo sa starala o deti - bola na materskej dovolenke, s
poukazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka a Zákona o rodine nemožno s ich názorom súhlasiť.
Príjem jedného z manželov počas trvania manželstva je spoločným príjmom a patrí do BSM.
Každý z manželov sa podieľa na svojej životnej úrovni druhého z nich. Ak sa žalobkyňa starala o deti

a bola na materskej dovolenke, takúto situáciu nemožno posudzovať, že sa neprispievala
do spoločného príjmu domácnosti, a teda že nemala finančné prostriedky. Je prirodzené, že pokiaľ sa
jeden z rodičov stará o deti, (t.j. je na materskej, či rodičovskej dovolenke), nepracuje a teda
nezarába mzdu. To je však náplňou manželstva a takýto stav nemožno preto posudzovať, že žalobkyňa
ničímneprispievaladodomácnosti.Žalobkyňaprispievaladodomácnostivýkonomosobnejstarostlivosti

o deti a žalovaný v tom čase zabezpečoval financie, ktorú sú spoločné a patria do BSM. V
konaní však bolo preukázané, že žalobkyňa aj žalobkyňa istý čas počas trvania manželstva pracovala.
18. Sám právny zástupca žalovaného na pojednávaní pred súdom uviedol, že žalovaný nesúhlasí s
vyporiadacím podielom, lebo hoci počas trvania manželstva investovali z finančných prostriedkov do
domu, investovali do domu, ktorý bol vo výlučnom vlastníctve žalovaného. Tým žalovaný nepriamo

potvrdil svojím rozporným tvrdením, že strany sporu investovali do domu žalovaného počas trvania
manželstva spoločne.
19. Z listu vlastníctva č. XXXX ku dňu 21.07.2009 vyplýva, že otec žalovaného je výlučným vlastníkom
nehnuteľnosti - domu súp. č. XXX postavenom na parc. KNC č. 476, a to na základe darovacej zmluvy zo
dňa 23.02.2007, ktorej vklad bol povolený pod č. V 85/07. Žalovaný nerozporoval, že dom bol predtým

prestavovaný a darovaný jeho rodičmi do jeho výlučného vlastníctva počas trvania manželstva.
20. Je nepochybné, že počas trvania manželstva žalobkyne a žalovaného došlo k prestavbe rodinného
domu, ktorý v tom čase patril do výlučného vlastníctva žalovaného a ktorý užívali strany sporu ako
manželia. Pokiaľ otec žalovaného vo svojej svedeckej výpovedi tvrdil, že žalovaný nemal
peniaze a že svedok musel za neho splácať dlhy, podľa názoru súdu toto jeho tvrdenie nepreukazuje

to, že by strany sporu nevkladali investície do predmetnej nehnuteľnosti, ako ani to, že by tieto investície
do nej vkladali rodičia žalovaného. Žalovaný, ani žalobkyňa síce nepreukázali objem ich finančných
prostriedkov, s ktorými disponovali počas trvania manželstva, no v danej súvislosti okresný súd opätovne
zdôraznil, že žalovaný podnikal niekoľko rokov v tom istom odbore. Hoci žalobca v konaní tvrdil, že
sa mu v jeho podnikaní nedarilo (poukazujúc pritom na svoje účtovné doklady), podľa názoru súdu je

nelogické a nepochopiteľné podnikať v nejakom odbore dlhšiu dobu aj napriek tvrdenému
neziskovému obratu. Naviac otec žalovaného podnikal v tom istom odbore a on nemal s podnikaním
problém, hoci začal podnikať až po cca polroka po tom, ako s začal podnikať žalovaný. Pokiaľ by
podnikanie žalovaného nebolo ziskové a pre neho prospešné, je logické, že otec žalovaného, ktorý videl,že sa synovi nedarí, by nezačal podnikať v tom istom odbore. Hoci súd nemôže svojvoľne konštatovať
nejaké pochybenia vo vedení účtovníctva žalovaného a pod., vyššie uvedené skutočnosti ho napriek
tomu viedli k tomu, že si neosvojil tvrdenia žalovaného o neziskovom dlhoročnom podnikaní.

21. Aj keď v priebehu konania ani jedna strana nepreukázala objem finančných prostriedkov v
domácnosti počas trvania ich manželstva, vykonaným dokazovaním bolo nepochybne zistené, že
žalobkyni a žalovanému boli počas trvania manželstva poskytnuté úvery, pôžičky. Zároveň v konaní
vypočutí svedkovia potvrdili, že manželia chodili na nákupy do Ostravy a pod. Pokiaľ by manželia nemali
peniaze, neboli by in poskytnuté pôžičky, úvery a nemohli by chodievať na veľké nákupy. Zároveň je

nepochybné,žežalobkyňatiežurčitúdobupočastrvaniamanželstvapracovalaamalapravidelnýpríjem.
Pokiaľ by došlo aj k financovaniu zo strany otca žalovaného, je ho nutné posúdiť dar z jeho strany. V
konaní však toto financovanie i jeho výška neboli hodnoverne preukázané.
22. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný si zobral úver na podnikanie, kúpil obilie a vozil ho k
otcovi, ktorý tiež v tom podnikal. Zároveň uviedla, že žalovanému bol od jeho rodičov darovaný starý
dom v hodnote cca 96.000,- Sk a ktorý prerábali od roku 1991 po dobu asi piatich rokov. Na prácach s

tým spojených sa žalobkyňa tiež zúčastňovala a počas materskej dovolenky pomáhala žalovanému pri
podnikaní i s účtovníctvom. Po prerobení domu sa do neho spoločne so žalovaným nasťahovali, kde žili
osem rokov. Zdôraznila, že pokiaľ aj otec žalovaného niečo platil, bolo to z peňazí, ktoré mu odovzdal
jeho syn, teda žalovaný.

23. Na základe návrhu obidvoch strán sporu konajúci súd vypočul vo veci značný počet svedkov.
Obsah ich výpovedí sa však líšil v závislosti od toho, ktorá strana sporu navrhla konkrétneho svedka
v konaní vypočuť. Vyplýva to z popisu ich výpovedí, ktoré sú obsahom napadnutého rozhodnutia. Za
stranu žalovaného prebral iniciatívu v dokazovaní jeho otec V.., ktorý zároveň v konaní vystupoval v
pozícii svedka. Z uvedeného dôvodu okresný súd venoval obsahu jeho svedeckej výpovede značnú

pozornosť. Primárne akcentoval, že svedok M. (otec žalovaného) sa nadmieru angažoval v tomto
konaní, predkladal súdu písomné podania a poukazoval na to, čo všetko za žalobkyňu a žalovaného
platil. V tejto súvislosti súd opätovne poukázal na to, že pokiaľ aj M. S., st. uhrádzal dlhy, či daň z
nehnuteľnosti, bolo to len medzi ním a stranami sporu. Vzhľadom na predmet tohto konania je to
irelevantné a takéto platby nemožno zohľadňovať v prospech žalovaného, ako si to mysle svedok.

Svedok pred súdom vo svojej výpovedi uviedol, že so žalobkyňou - jeho bývalou nevestou - nemá žiadny
vzťah, nekomunikujú spolu. Na inom pojednávaní však uviedol, že má so žalobkyňou
dobrý vzťah. Bolo nepochybné, že hoci M., st. nebol stranou sporu, na svoj výsluch sa riadne, dokonca
aj písomne pripravil, predložil do spisu zväzok ním napísaných listín, čo odôvodnil tým, že ide o jeho
majetok, ktorý on zabezpečil aj materiálovo, aj finančne. Zároveň predložil do spisu

súpis ním financovaných položiek na rodinnom dome žalovaného, v celkovej výške 44.917,43 Eur a k
tomu pripočítal aj kúpnu cenu za dom vo výške 68.146,- Kčs. Tento súpis je datovaný dňom 30.09.2010.
Otec žalovaného potvrdil, že práve on inicioval do spisu predložené čestné prehlásenia svedkov, a to
tak, že osloveným osobám predložil predtlač a oni do toho vpisovali svojvoľne sami. Týchto svedkov
oslovil práve M. S. st., a žiadal od nich, aby mu potvrdili, čo pre nich robili a koľko im vyplatil. Svedok tiež

predkladal súdu faktúry vystavené od roku 1993, za účelom preukázania, že mal finančné prostriedky. To
však podľa názoru len preukázalo len nelogickosť, že hoci otec so synom podnikajú v jednom
odbore, otec má dostatok finančných prostriedkov, ale jeho syn (žalovaný) ich vraj nemá a nedarí sa mu.
V konaní vypočutí svedkovia tiež potvrdili, že žalovaný predával po dedinách obilie bez dokladov a mal
dostatočný príjem, pričom peniaze i obilie odvážal otcovi. Svedok M. S. st. ďalej tvrdil, že o tento spor

sa tak veľmi zaujíma, preto, lebo ide o jeho peniaze, ktoré vyplácal a ktoré nikomu nedaroval a potom
v roku 1992 dom daroval žalovanému. Tým svedok nepriamo potvrdil, že dom daroval až následne, t.j.
po vyplatení prípadných vykonaných prác na dome pred jeho darovaním. Až následne na otázku súdu
svedok uviedol, že dom daroval a až potom ho prerábal a nakúpil materiál. Všetko vyplácal on práve
preto, že chcel, aby bol synov dom prevedený späť na neho. Tvrdenie svedka, že dom daroval synovi,

ktorý sa začal následne prerábať, aby bol tento dom potom prevedený na svedka okresný súd vyhodnotil
ako nelogické. Svedok ďalej potvrdil, že okrem domu žalovaného prerábal aj svoj dom v W.. Okrem toho
svedok mal značné znalosti o výpovediach svedkov vypočutých v tomto konaní, aj keď nebol prítomný
pri ich výsluchoch. Tvrdil, že žalobkyňa a žalovaný žiadnu investíciu do domu žalovaného nevložili. Do
domu vkladal investície iba on a tieto sa mu vrátili tak, že dom bol synom naspäť prevedený na neho.

24. V danej súvislosti prvoinštančný súd konštatoval viaceré nelogické rozpory vo výpovedi svedka M.
S. st., ktorý najprv vyplácal dom pri jeho kúpe a následne ho daroval synovi s tým, že syn ho neskôr
prevedie na otca. Zároveň svedok tvrdil, že dom on prerábal bez toho, aby strany sporu
do neho vložili nejaké investície. Je zrejmé, že svedok to nemôže tak jednoznačne (ako tvrdil) vedieť,keďže predmetný dom nebol jeho, ale synov. Svedok nebol ani „manželom“ niektorej zo strán sporu,
no aktuálne tvrdí, že do domu vkladal investície, ktoré mu syn vrátil prevodom vlastníctva k domu na
jeho osobu. Tieto tvrdenia svedka označil okresný súd za výsmech celého konania. Žalobkyňa správne

poukázala na to, že ak svedok M. S. st. tvrdí, že sa synovi nedarilo v podnikaní a manželia mali iba
dlhy a nemali žiadny príjem, nie je zrejmé prečo cca o polroka začal svedok podnikať v tej istej oblasti
ako jeho syn. Ak by to predsa nebolo výnosné, tak by do toho svedok nešiel. Na uvedenú argumentáciu
svedok nevedel relevantným spôsobom reagovať.
25. Svedok M. S. st. sa tiež vyjadroval k ním predloženému súpisu, z ktorého bolo zrejmé, že sa jednalo

prevažne o dlhy žalovaného, ale aj strán sporu ako manželov, ktoré boli vyplácané pravdepodobne
svedkom. V tejto súvislosti súd opätovne poukázal na to, že predmetom tohto
konania nie je vrátenie nejakých vyplatených dlhov, ale vyporiadanie BSM strán sporu. Pokiaľ otec
žalovaného aj nejaké dlhy vyplatil, nemá to vplyv na vyporiadanie BSM v tomto konaní a toto môže byť
predmetom iného konania. Skutočnosť, že dlhy údajne vyplácal M. S. st., nemá vplyv pre vyporiadanie
BSM. Taktiež aj zaplatenie poistného na základe poistnej zmluvy uzavretej svedkom

je pre toto konanie irelevantné. Je nepochybné, že žalovaný nebol ani zmluvnou stranou, a
preto nebol dôvod, aby poistné platil on. Žalobkyňa namietala niektoré doklady a spochybnila, že by
ich vyplácal otec žalovaného. Žalovaný však prirodzene potvrdzoval tvrdenia svojho otca a súhlasil so
všetkým, čo povedal, no bez ich ďalšieho preukázania. Zo súpisu vyplýva, že ide o skutočnosti, ktoré
nie sú predmetom BSM, a teda nie sú relevantné pre toto konanie. Svedok M. S. st. nie je stranou tohto

sporu, preto ak aj prípadne vyplácal dlhy strán sporu, táto skutočnosť je pre toto konanie irelevantná.
Žalovaný sa súhlasne vyjadroval k tvrdenia jeho otca. Okresný súd však poukázal na rozpory vo
výpovediach, keď otec žalovaného tvrdil, že kuchyňu vyplatil on, naopak žalovaný tvrdil, že ju on osobne
vyplatil a napokon žalobkyňa uviedla, že kuchyňa bola zakúpená z peňazí jej rodičov. V tom to smere
boli stranami sporu a svedkom prezentované tri rôzne verzie bez akéhokoľvek ich preukázania. Svedok

tiež tvrdil, že položky v predloženom súpise pod č. 19 - 49 sú za materiál na predmetný dom, s tým,
že svoj dom už v tom čase mal dávno postavený. Predtým však svedok uviedol, že svoj dom tiež
prerábal, a to po rekonštrukcii domu v A. Okresný súd zdôraznil, že doklady o zakúpení materiálu
predložené svedkom nepreukazujú jednoznačne, že sa jednalo o materiál na dom žalovaného. Položka
preukazujúca kúpnu cenu domu je taktiež irelevantná, keďže dom bol otcom darovaný žalovanému.

Kúpna cena, ktorú svedok za dom vyplatil, je preto irelevantná. Svedok uviedol, že v skutočnosti zaplatil
za dom 68.140,- Kčs. Následne po výzve právneho zástupcu jeho syna, aby povedal pravdu, že sa
nemusí už báť, že je to premlčané, však svedok uviedol, že kúpna cena predstavovala sumu 280.000,-
Kčs. To všetko spochybňuje hodnovernosť svedka, ktorý pred súdom vypovedal účelovo a tak, ako
mu práve vyhovovalo. Pokiaľ svedok tvrdil, že strany sporu nemali nič ušetrené a nič nepreukázali, k

tomu súd uviedol, že svedok síce sám poukázal na svoju dobrú finančnú situáciu, a že mal ušetrené,
no ničím nepreukázal, že takýmto obnosom finančných prostriedkov, (z ktorého
by financoval rekonštrukciu a kúpu domu pre syna, a tiež rekonštrukciu svojho domu), skutočne aj
disponoval. Napokon rozporné tvrdenia sú aj svedka, ktorý na jednom z pojednávaní uviedol, že dom
preto syn previedol späť na neho, aby sa tak vrátili mu jeho vložené investície, no na inom pojednávaní

už uviedol, že syn dom previedol na neho s tým, že povypláca za to za neho dlhy. (č.l. 229).
Žalovaný pritom potvrdil každé tvrdene svedka - svojho otca, vrátane tých rozporných.
26. Svedok M. opätovne vypovedal pred súdom dňa 14.12.2012, kedy sa vyjadril, že jeho vzťah so
žalobkyňou je normálny, hoci predtým vo svojej výpovedi uviedol, že so žalobkyňou navzájom
nekomunikujú a dcéra strán sporu M. S. potvrdila nenávistný vzťah svedka k žalobkyni. Opätovne sa

teda svedok vyjadroval v konaní účelovo a špekulatívne tak, ako mu to vyhovuje. Svedok
tiež opakovane vo svojej výpovedi tvrdil, že živil strany sporu. V tejto súvislosti konajúci
súd uviedol, že žalobkyňa bola na materskej dovolenke a žalovaný v tom čase podnikal. Z výpovede
svedkyne dcéry strán sporu M. S. vplynulo, že otec (žalovaný) musel svoj zárobok odovzdávať svojmu
otcovi a potom nemal ani na domácnosť. Pokiaľ svedok predkladal do spisu doklady o zakúpení piesku,

nebolo z nich zrejmé, kým bol tento piesok skutočne zaplatený a na čo bol použitý. Svedok samozrejme
poprel, že by mu žalovaný dával svoj zárobok. Avšak je nepochybné, že M. S. (žalovaný) a M. S. st.
(svedok) podnikali v tej istej oblasti. Je preto ťažko uveriteľné, že svedkovi sa v podnikaní darilo, ale jeho
synovi už nie. Svedok pritom začal podnikať neskôr ako žalovaný. A podľa výpovedí viacerých svedkov
žalovaný v podnikaní prosperoval. Z konania svedka M. S. st. a tiež z výpovedí

viacerých svedkov pred súdom je nepochybné a zrejmé, že vo všetkom sa snažil byť iniciatívny práve M.
S. st., všetko sa snažil zabezpečovať. Pravdepodobne tomu tak bolo aj počas trvania manželstva strán
sporu, čo napokon vyplynulo aj z vykonaného dokazovania. Vo výpovedi menovaného svedka konajúci
súd konštatoval viaceré rozpory, na ktoré poukázal vyššie. Taktiež bolo preukázané, že manželka M. S.st. od roku 1998 nepracuje. Svedok tvrdil, že zo svojho príjmu živil všetkých - manželku, žalobkyňu,
žalovaného, ich deti a strany sporu. Žalobkyňa sa so žalovaným vyvážala autom a spoločne chodili
míňať peniaze do Metra do Ostravy, kde nakupovali oblečenie pre celú rodinu aj v hodnote 10.000,-

Sk až 20.000,- Sk. Následne svedok toto svoje tvrdenie poprel (č.l. 382). Pokiaľ by manželia (strany
sporu) nemali peniaze, nekonali by popísaný spôsobom. Naviac je prirodzené, že rodičia pomáhajú
svojim deťom, pričom svedok má iba jediného syna - žalovaného. Hoci svedok v konaní tvrdil, čo
všetko na rekonštrukciu domu nakúpil, svoj príjem už nedokázal zdokladovať, a to ani na výzvu právnej
zástupkyne žalobkyne. Tvrdenia a výpovede svedka vyhodnotil preto súd prvej inštancie ako účelové s

cieľom pomôcť svojmu jedinému synovi v tomto konaní. Svedok napríklad tvrdil, že platil domovú daň
v pokladni v Bytči, no predložil do spisu poštový podací poukaz, na ktorom je uvedený ako odosielateľ
žalovaný. Ďalej uvádzal, že mal poistnú zmluvu, povedal žalovanému, nech si auto prevedie na seba,
ale on pri prevode nebol /čo však nie je možné/ a potom mu prišiel doklad na zaplatenie
poistného. Aj z uvedeného je zrejmé, že svedok si vo svojich tvrdeniach opakovane rozporuje
a preto jeho výpoveď nemožno považovať za vážnu a hodnovernú. Čo sa týka dokladov predložených

svedkom, žalobkyňa v nich namietala písmo tvrdiac, že sa jedná o písmo žalovaného, čo však v konaní
nebolo ničím a nikým preukázané. Na tvrdenia svedka o zabezpečovaní rekonštrukcie domu a života
strán sporu, svedok súdu uviedol, že „počas toho zabezpečovania on a žalobkyňa iba spali a žrali ako
kráľ a kráľovná“ (č.l. 388). Takéto vyjadrenie a postoj k veci priamo pred súdom svedčí o hodnovernosti a
vážnosti osoby svedka. Svedok tiež uviedol, že všetok materiál na dom bol dovezený k stavbe, nakoľko

je tam prístrešie. Zároveň však preukázal aj nákup klincov v roku 1992. Na otázku súdu, v akom stave
boli klince, keď sa začala rekonštrukcia, t.j. v roku 1996, svedok zrazu uviedol, že klince boli v dielni
a boli v dobrom stave. Potom doplnil, že v dielni bol aj radiátor, plechy,... teda zrazu takmer všetko.
Svedok si odporoval aj v tvrdení, keď predložil doklad o zakúpení pozinkovaného plechu, hoci plech
bol v skutočnosti hliníkový. Na predloženom doklade bolo uvedené, že ide o pozinkovaný plech, čo

svedok odôvodnil, tým, že došlo ku chybe v písaní. V tejto súvislosti okresný súd zdôraznil, že sa jedná
o značne odlišný materiál, preto nemôže ísť o chybu v písaní. Svedok zotrval na tvrdení, že sa jedná
o pozinkovaný plech, a až na upozornenie žalobkyne zmenil svoje tvrdenie. Teda je zrejmé, že daný
doklad sa netýkal k predmetnému domu žalovaného. Taktiež svedok sa staval do pozície osoby, ktorá
má zabezpečovať svedkov, čo mu však v tomto konaní neprináleží. Uviedol, že môže doviezť ďalších

svedkov, ktorí pomáhali na predmetnom dome. Z výpovede ostatných svedkov však vyplynulo, že títo
pomáhalinadomesvedkovi-otcovižalovaného,eštevčase,keďbolžalovanýslobodný.Jetedazrejmé,
že vo výpovedi M. S. st. sú značné rozpory, vrátane jej rozporov s výpoveďami ostatných svedkov a
strán sporu vypočutých v konaní.
27. Zároveň okresný súd poukázal na fakt, že z viacerých zápisníc o pojednávaní v prejednávanej veci

vyplýva, že žalovaný zasahoval do výpovedí svedkov, najmä do výpovede svojho otca. Po položení
otázky tomuto svedkovi, odpovedal na ňu bez vyzvania žalovaný. Svedok M. S. st. spolu so žalovaným
tiež zhodne tvrdili existenciu pôžičky medzi nimi za účelom zakúpenia vozidla. Existenciu tejto pôžičky
však žalobkyňa v konaní poprela a táto nebola žalovaným v konaní preukázaná.

28. V priebehu konania bolo vo veci vypočutých množstvo svedkov, ktorých výpovede sú uvedené v
bodoch 28. až 57. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. K ich obsahu súd prvej inštancie uviedol,
že z výpovedí svedkov vyplývajú značné rozpory, ako aj vplyv a iniciatíva M. S. st. v danej veci, ktorý
pre žalovaného zabezpečoval svedkov i čestné prehlásenia, v ktorých si svedkovia niektoré skutočnosti
pamätali so značným časovým odstupom, no na iné skutočnosti z tohto istého obdobia si už nevedeli

spomenúť,resp.ichtvrdeniabolirozpornéstvrdeniami,ktoréobsahovaličestnéprehlásenia.Vdôsledku
toho tieto výpovede nepovažoval okresný súd za hodnoverné. Predmetné svedecké výpovede boli
pripravené pre toto konanie, zabezpečené žalovaným, resp. jeho otcom. Z obsahu týchto výpovedí
však bolo možné vyvodiť záver, že pokiaľ aj niektorí zo svedkov boli pomáhať v dome M. S. st.,
pravdepodobne sa jednalo o obdobie, keď dom ešte nepatril žalovanému. Niektorí svedkovia sa totiž

vyjadrili, že pomáhali na stavbe (spornom rodinnom dome) v čase, keď žalovaný nebol ešte ženatý.
Pre rozpory vo výpovediach svedkov, vyznačené v napadnutom rozhodnutí, si okresný súd ich obsah
neosvojil. Svoj záver súd podporil aj tým, že osoby oslovené M. S. st. si napriek časovému odstupu
pamätali, čo konkrétne robili na predmetnom dome a koľko im bolo za to vyplatené. S prihliadnutím na
vek vyslúchnutých osôb, ako aj skutočnosť, že takéto práce vykonávali tieto osoby v uvedenom období

na viacerých domoch, je nepravdepodobné, aby si takéto podrobnosti ešte v súčasnosti pamätali. Ich
výpovede preto okresný súd nepovažoval za hodnoverné, keď aj nimi podpísané čestné prehlásenia boli
vyhotovenéziniciatívyotcažalovanéhoM.S.st.,oktoromžalobkyňaakojehobývalánevestauviedla,že
savždyveľmistaraldoichživotaamanželstva.Hodnovernosťsvedkovaichvýpovedíjespochybnenáajtým, že svedkovia si mali do čestných prehlásení vpisovať spolu sumu s menou Kčs, hoci v predmetnom
čase už bola na Slovensku zavedená mena Sk, ktorú následne svedok M. S. na týchto prehláseniach
prepísal na menu Sk. Svedkovia teda vedeli presnú sumu, ktorá im bola vyplatená, ale na strane druhej

nevedeli, v akej mene to bolo. Sám svedok M. S. st. pred súdom povedal, že keď oslovil dané osoby
kvôli čestným prehláseniam, tak im uviedol účel a to, že syn má spor a že on (svedok) financoval celú
stavbu. M. S. st. kontaktoval ostatných svedkov pred pojednávaním, hoci im predvolanie bolo súdom
riadne doručené. Niektorých svedkov M. S. st. aj osobne doviezol na súd. Nehodnovernosť týchto
svedkov je spôsobená (okrem uvedeného) aj ich rozpornými tvrdeniami konštatovanými v odôvodnení

napadnutého rozsudku.

29. Žalobkyňa v konaní uviedla, že otec žalovaného staval hospodársku budovu v roku 1994, resp. v
roku 1995. Svedok M. S. st. uviedol, že materiál na to zakúpil ešte v roku 1989. V priebehu konania
stroskotali viaceré pokusy strán sporu o jeho mimosúdne vyriešenie. Žalobkyňa požadovala finančné
vyrovnanie, ktoré jej však žalovaný odmietol vyplatiť s odôvodnením, že žalobkyňa si zobrala hnuteľné

veci, a preto je medzi nimi všetko vyrovnané. Žalobkyňa tieto jeho tvrdenia však poprela tvrdiac, že si z
domácnosti zobrala iba vysávač, ktorý vyhrala a kuchyňu, ktorú jej zaplatili rodičia. Žalovaný spoločne
so svojím otcom v priebehu konania tvrdili, že žalovaný nemal počas trvania manželstva dostatočný
príjem. Toto ich tvrdenie však vyvracia obsah rozsudku Okresného súdu Žilina sp.zn. 27C/304/2005 zo
dňa 20.06.2006, ktorým bolo manželstvo žalobkyne a žalovaného rozvedené. Z jeho obsahu vyplýva,

že M. S. ml. v tom čase vykonával podnikateľskú činnosť a v roku 2004 dosiahol príjmy 423.745,00 Sk.
Manželia bývali u svokrovcov a medzitým si postavili rodinný dom (č.l. 490 označeného spisu). Do spisu
v prejednávanej veci bol predložený znalecký posudok zo dňa 06.12.1991 vypracovaný Ing. Dušanom
Koptákom na určenie ceny rodinného domu, do ktorého boli vložené investície v čase jeho prevodu z M.
S. st. na M. S. ml. (č.l. 496 spisu). Vyplýva z neho, že hodnota domu, vedľajších stavieb a príslušenstva

predstavovala v tom čase 96.109,00 Kčs.

30. Na základe návrhu žalobkyne okresný súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie, ktorého výsledkom
bol znalecký posudok č. 87/2015 vypracovaný znalcom Ing. Milošom Kovaľom za účelom
určenia výšky zhodnotenia rodinného domu súp. č. XXX. V zmysle záverov tohto znaleckého posudku

došlo stavebnými prácami len k zmene pôvodných nehnuteľností a hodnota skutočne vykonaných prác
na stavbe označeného rodinného domu v A. v čase jeho realizácie v cene primeranej, ktorá by bola
bežná v danom mieste a čase, predstavuje sumu 47.813,15 Eur.

31. Zároveň súd zdôraznil, že pokiaľ žalobkyňa alebo žalovaný mali voči niekomu záväzok, prípadne

dlh, ktorý splatil otec žalovaného, táto skutočnosť nemá vplyv na vyporiadanie ich BSM. Jedná sa o
vzťah medzi dlžníkmi a osobou, ktorá vyplatila záväzky dlžníkov, čo však nie je obsahom tohto konania.

32. Vo vzťahu k námietke právneho zástupcu žalovaného, že na žalobkyni je dôkazné bremeno, aby v
konaní preukázala, že mala finančné prostriedky použité ako vložené investície do domu žalovaného,

okresný súd uviedol, že žalobkyňa bola počas stavebných prác vykonávaných na predmetnom rodinnom
dome na materskej dovolenke. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že manželia mali finančné
prostriedky, žalovaný podnikal a hoci z daňových dokladov to nevyplýva, žalovaný mal dostatočný
príjem, čoho dôkazom je aj rozsudok Okresného súdu Žilina o rozvode manželstva strán sporu. Hoci
žalobkyňa nepreukázala konkrétne finančné prostriedky na konkrétnom účte, v súdenej veci bolo

nepochybne preukázané, že manželom bol poskytnutý úver, na stavbe sa pracovalo, boli vyplácaní
robotníci, prípadne viaceré práce boli vykonané príbuznými. Bol tak preukázaný určitý príjem v rámci
podnikania žalovaného, ktorý patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov bez ohľadu na to,
že sa jednalo len o príjem z podnikateľskej činnosti žalovaného. Žalobkyňa a žalovaný boli v tom
čase manželmi. Manželka sa starala o deti, kým manžel podnikal. Z podaného znaleckého posudku

vyplýva, že k zhodnoteniu nehnuteľností žalovaného počas trvania manželstva došlo. Akýkoľvek príjem
jedného z manželov počas trvania manželstva je spoločným príjmom, t.j. patrí do BSM. Tvrdenie, že
zhodnotenie nehnuteľností žalovaného financoval jeho otec, nebolo v konaní hodnoverne preukázané. Z
predložených listinných dôkazov nevyplýva, že vynaložené financie sa týkajú zhodnotenia konkrétneho
domu súp. č. XXX v A. a nie je z nich zrejmé, či neboli použité na rekonštrukciu domu, alebo výstavbu

hospodárskej budovy otca žalovaného. V súdenej veci však bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa
a žalovaný nehnuteľnosť patriacu do výlučného vlastníctva žalovaného počas trvania
manželstva zhodnotili a vložili do nej spoločné investície. Fakt, že nehnuteľnosť žalovaný previedol
na svojho otca, ktorý ju následne v priebehu konania previedol na ďalšiu osobu, je vecou zmluvnýchstrán, no nemôže byť na úkor žalobkyne, ktorá ako nevlastníčka nehnuteľnosti počas trvania manželstva
vložila investície spoločne so žalovaným do jeho výlučného vlastníctva. Uvedené platí bez ohľadu na
to, či si manželia tieto prostriedky požičali, alebo ich zaplatil za nich niekto iný, resp. išlo o prostriedky

z príjmu podnikania žalovaného, ktorý je súčasťou BSM. Možno teda zhrnúť, že sa jednalo o spoločné
investície, a to bez ohľadu na to, ktorý z manželov koľko konkrétne do tejto nehnuteľnosti vložil.
K zhodnoteniu nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalovaného došlo počas trvania manželstva.
Zo znaleckého dokazovania vykonaného v tomto konaní vyplýva odborné vyčíslenie týchto investícií,
ktorých polovicu je žalovaný povinný žalobkyni zaplatiť. Ani darovanie domu žalovaným jeho otcovi

nemôže byť vyhodnotené na úkor žalobkyne. Za popísaného skutkového stavu okresný súd
uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni ako vyporiadací podiel sumu vo výške 23.915,10 Eur, t.j. polovicu
zo sumy určenej znalcom v lehote troch mesiacov, ktorú lehotu súd určil vzhľadom na výšku tejto sumy
a predmet konania dlhšiu, ako je všeobecná trojdňová.

33. Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil aplikáciou ust. § 257 CSP s použitím § 262

ods. 1 CSP a nepriznal ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná konštatujúc v súdenej veci
existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa s prihliadnutím na predmet konania a
skutočnosť, že žalobu v tejto veci mohla ktorákoľvek strana podať na súd v trojročnej lehote od zániku
BSM, keď súd nie je viazaný v tomto konaní návrhmi strán a práve od jeho posúdenia závisí spôsob
vyporiadania spoločného majetku manželov.

34. S prihliadnutím na fakt, že v konaní bolo nariadené a vykonané znaleckého dokazovanie, ktoré bolo
sčasti hradené z rozpočtových prostriedkov Okresného súdu Žilina, vznikol štátu nárok na vzniknuté
náklady spojené so znaleckým dokazovaním (§ 259 CSP) a štátu preto priznal nárok na ich náhradu
voči každej strane sporu v rozsahu 50 % vzhľadom na predmet konania a účel znaleckého dokazovania.

35. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal
jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobkyňou uplatňovaný nárok na vyrovnací podiel v celom rozsahu
zamietne a zároveň ju zaviaže na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
36.Namietal,žesúdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,abyuskutočňovalajejpatriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Naviac, súd prvej inštancie na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konštatoval, že vychádzajúc zo znenia ust. § 149 ods. 2 až 4
Občianskeho zákonníka v rámci vyporiadania BSM žalobkyne a žalovaného nastali všetky tri spôsoby

vyporiadania spoločného majetku. Manželstvo žalobkyne a žalovaného bolo uzavreté dňa 04.04.1991 a
toto bolo právoplatne súdom rozvedené dňa 18.08.2006. Preto si strany sporu hnuteľné veci rozdelili tak,
že kuchyňa a sedacia súprava pripadla žalobkyni. Spálňa, obývacia stena, konferenčný stolík, koberce,
lustre, garniže, jeden televízor pripadli žalovanému. V dôsledku prekročenia ich životnosti boli tieto veci
zničené. Súd preto mohol vyporiadavať len tie hnuteľné veci, ktoré žalobkyňa uviedla v žalobe zo dňa

06.08.2009anemoholvyporiadavaťtie,ktorénáslednerozširovala,keďžeužuplynulalehotatrochrokov
a vyporiadanie sa realizovalo v zmysle § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Súd teda nevyporiadaval
v konaní hnuteľné veci, ani žiadnu nehnuteľnosť, keďže strany sporu žiadnu počas trvania manželstva
nenadobudli. Odvolateľ namietal závery okresného súdu uvedené v bode 23. odôvodnenia jeho
rozhodnutia, v ktorom je konštatované, že jeho právny zástupca nesúhlasil s vyporiadacím podielom

a že počas trvania manželstva investovali manželia z finančných prostriedkov do domu, ktorý bol vo
výlučnom vlastníctve žalovaného, a teda že potvrdil svojím rozporným tvrdením investíciu manželov
do výlučného vlastníctva žalovaného počas trvania manželstva. Tento záver okresného súdu nie je
správny, keďže právny zástupca žalovaného počas konania prezentoval, že manželia nič zo spoločných
prostriedkov počas trvania manželstva neinvestovali do rodinného domu súp. č. XXX a že sa jedná len

o výmysly žalobkyne. Hoci okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v bode 67. uvádza, že v roku
2004 žalovaný dosiahol príjem 423.745,00 Sk, neuvádza už jeho výdavky, ktoré v tom čase mal.
37. Za najdôležitejšiu odvolaciu námietku však odvolateľ označil svoju námietku proti dôvodom
uvedeným v bode 69. až 72. napadnutého rozsudku. Podľa jeho slov, v predmetnej časti okresný
súd postupoval arbitrárne, a to už pri ustanovení znalca a spôsobe, akým mu uložil znaleckú úlohu

uznesením č.k. 18C/151/2009-571 zo dňa 25.05.2014. Znalcovi v bode 1. dal otázku,
či vykonanými prácami došlo k zmene pôvodnej nehnuteľnosti a vznikla nová vec. Na túto otázku
znalec správne odpovedal, že došlo len k zmene pôvodnej nehnuteľnosti, pri
zachovaní doterajšieho výlučného vlastníctva žalovaného. Toto stanovisko znalca označil žalovanýza správne a nemal voči nemu žiadne námietky. V bode 2. však súd znalcovi uložil, aby určil výšku
zhodnotenia nehnuteľnosti špecifikovanými investíciami vloženými do nehnuteľnosti účastníkmi konania
za obdobie trvania manželstva od 04.04.1991 do 18.08.2006. Znalec uviedol, že výška týchto investícií

je spolu s DPH 47.830,15 Eur a súd bez ďalšieho zaviazal žalovaného vyplatiť žalobkyni polovicu
z uvedenej sumy (23.915,10 Eur). Tento postup súdu žalovaný namietal v priebehu celého konania
poukazujúc na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít. Akcentoval, že otec žalovaného (M. S. st.)
bol výlučným vlastníkom rodinného domu č. súp. XXX/XX v A. na základe kúpnej zmluvy RI 74/84
registrovanej bývalým Štátnym notárstvom v Žiline. Označenú nehnuteľnosť nadobudol žalovaný po

uzavretí manželstva od svojho otca darom do svojho výlučného vlastníctva. Žalovaný sa ako
výlučný vlastník predmetnej nehnuteľnosti s otcom dohodol, že aj bez stavebného povolenia vybudujú
jej nadstavbu s tým, že jeho otec M. S. st. bude túto nadstavbu v celom rozsahu financovať. Zároveň sa
spoločne dohodli na prístavbe dvoch garáží, kanalizácie, nových rozvodov elektriny a vody i oplotenia.
Táto dohoda bola medzi otcom a synom nesporná a znamenala, že otec synovi finančné
prostriedky z jeho strany na financovanie vyššie uvedených investícií ako jedinému synovi daruje. V

konaní bol vypočutý ako svedok M. S. st. (otec žalovaného), ktorý zároveň predložil súdu aj písomné
čestné prehlásenie zo dňa 30.09.2010, v ktorom špecifikoval náklady na tieto investície v bodoch 18.
až 60. Jednalo sa o právny vzťah medzi vlastníkom stavby (žalovaným) a jeho otcom z titulu darovania
predmetných investícií.
38. Naviac, aj po skončení týchto investícií otec žalovaného M. S., nar. XX.XX.XXXX zaplatil za

žalobkyňu a žalovaného úver v K., dňa 17.01.2006 vo výške 1.659,70 Eur. Následne žalobkyňa a
žalovaný dňa 17.03.2005 uzavreli zmluvu o úvere č. 2/2005 a dodatok č. 1 k zmluve o úvere zo dňa
17.01.2005, na základe ktorej im boli ako manželom poskytnuté finančné prostriedky v sume 100.000,-
Sk. Zároveň žalovaný ako výlučný vlastník rodinného domu súp. č. XXX/XX na ul. T. v A. podpísal
zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, ktorá bola dňa 17.02.2005 pod č. V 35/2005

odvkladovaná na Správe katastra Bytča na tohto veriteľa. Keďže hrozilo, že žalobca a žalobkyňa nie
sú schopní zaplatiť tento úver, žalovaný sa dohodol s otcom, aby úver vyplatil on, a
to aj s úrokmi, čo následne otec zrealizoval a vyrovnal dlh v L., a.s., filiálka D., vložením finančných
prostriedkov na účet č. XXXXXXXX/XXXX dňa 29.11.2006 a 31.10.2006, a tak zaplatil celkom sumu
332.392,- Sk, čo predstavuje čiastku 11.033,39 Eur za obidvoch manželov ako solidárnych dlžníkov, tak

ako to vyplýva z uznania záväzku zo dňa 17.03.2005, ktorý strany sporu podpísali spoločnosti K., s.r.o.
D. s označením VS 2/2005. Následne M. S. st. zaplatil exekúciu EX 266/2006 u JUDr. Jozefa Kaducha
za žalovaného, keď mu vznikol dlh voči Sociálnej poisťovni ako živnostníkovi vo výške 58.885,- Sk. Ďalej
otec žalovaného zaplatil za neho Slovenskému plynárskemu priemyslu Bratislava sumu 26.521,- Sk na
základe platobného rozkazu Okresného súdu Žilina sp.zn. 4Ro/15/2005. Rovnako zaplatil exekúciu EX

1417/2005 u JUDr. Jozefa Kaducha dňa 06.04.2006 vo výške 48.930,- Sk a ďalšie platby, tak ako sú
rozpísanévjehočestnomprehlásenízodňa30.09.2005,ktoréjesúčasťouspisovéhomateriálu.Takýmto
spôsobom otec investoval do majetku žalovaného a uhradil zaňho pohľadávky vo výške 1.317.906,40
Sk (43.746,48 Eur). Súd prvej inštancie sa však týmito platbami vôbec vo svojom rozsudku nezaoberal
a vôbec ich nezohľadnil v prospech žalovaného na základe jeho dohody s otcom. Následne sa žalovaný

ako výlučný vlastník rodinného domu s otcom dohodol na prepise jeho vlastníctva v prospech M. S.
st., ktorá darovacia zmluva bola odvkladovaná na Správe katastra Bytča pod č. V 85/2007. Tým bol
otec žalovaného uspokojený. Žalobkyňa však mala povinnosť vyplatiť polovicu peňazí zo spoločného
dlhu, ktorý nebol použitý do investícií. Išlo o nezaplatené splátky v Sociálnej poisťovni, Slovenskému
plynárskemu priemyslu, Severoslovenskej vodárskej spoločnosti, Technickým službám, Kooperatíve

poisťovňa, Generali poisťovňa a podobne, ktoré vznikli za trvania manželstva.
39. Pokiaľ súd prvej inštancie v bode 72. odôvodnenia svojho rozsudku konštatoval, že
vyhodnotil dôkazy v zmysle ust. § 191 CSP a v bode 73. jeho ustanovenia, pričom uviedol, že
rozhodnutie nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strán, ak v odôvodnení rozhodnutia
nie je daná odpoveď na všetky otázky, tieto závery označil odvolateľ za mylné a nesprávne. Citoval

pritom ust. čl. 2 ods. 2, 3, čl. 3 ods. 2, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 8, čl. 16 ods. 1 až 3 CSP. Odvolateľ tiež
zdôraznil, že podľa jeho názoru konanie malo podstatnú vadu pri ukladaní pokynu pre súdneho znalca,
keď pri určovaní znaleckej úlohy v bode 2. uznesenia č.k. 18C/151/2009-571 bolo znalcovi uložené
určiť výšku zhodnotenia nehnuteľnosti účastníkmi konania za obdobie od 04.04.1991 do 18.08.2006,
hoci sama žalobkyňa uviedla, že investície boli vykonávané do roku 2005. Súd tak v rozpore so

skutkovým stavom uložil znalcovi určiť výšku zhodnotenia už od 04.04.1991, t.j. odo dňa uzavretia
manželstva až do právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva 18.08.2006. Tento rozpor súd vo
svojom rozhodnutí nijako nevysvetlil. Znalecká úloha bola teda uložená nesprávne a pri jej zadaní
okresný súd nerešpektoval čl. 2 ods. 2 CSP. V danej súvislosti odvolateľ poukázal na judikát NS SRsp.zn. 6MCdo/10/2011, z ktorého vyplýva, že v prípade investícií zo spoločného majetku manželov do
ostatného majetku jedného z nich sú prostriedkami, ktoré je tento manžel v zmysle § 150 Občianskeho
zákonníka povinný nahradiť prostriedky skutočne na tieto investície vynaložené. Pri ich zisťovaní sa

vychádza z ceny veci a prác vložených do jeho ostatného majetku v čase, kedy boli vynaložené, a nie
z východiskovej hodnoty alebo všeobecnej hodnoty zhotovenej veci v oddelenom majetku jedného z
manželov. V prejednávanej veci však konajúci súd postupoval opačne a zisťoval vynaložené náklady
nie na základe dôkazov predložených žalobkyňou, ale prizval znalca, ktorý určil všeobecnú cenu podľa
cien v príslušných rokoch, pričom nepoužil žiadnu amortizáciu vykonanej investície ku dňu znaleckého

posudku. Z jazykového ustanovenia § 150 vety druhej Občianskeho zákonníka jednoznačne vyplýva,
že v danom prípade ide o náklady, ktoré boli vynaložené v dobe minulej a ich výška ku dňu zániku
manželstva a ku dňu vyporiadania manželstva nie je nijako modifikovaná. V súdenom prípade však
znalec vyčíslenie modifikoval vo svojom znaleckom posudku o tzv. koeficient nárastu cien z roku 1992.
Okresný súd si teda neuvedomil, že nehnuteľnosť je výlučným vlastníctvom žalovaného a nesprávne
aplikoval § 150 vety prvej Občianskeho zákonníka, ako keby nehnuteľnosť patrila do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov. Odvolateľ preto vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie v
otázke určenia rozsahu náhrady toho, čo sa zo spoločného majetku malo vynaložiť na osobný majetok
žalovaného v zmysle § 150 vety druhej Občianskeho zákonníka. V súdenej veci mohol súd priznať
žalobkyni len čiastku, ktorú by preukázala, že vynaložila buď zo svojho výlučného majetku, alebo zo
spoločného majetku manželov na rodinný dom s príslušenstvom vo výlučnom vlastníctve

žalovaného. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobkyňa vedela, že investície na prestavbu jeho rodinného
domu bude vykonávať jeho otec, ktorý to bude všetko zabezpečovať a financovať. Dôkazné bremeno
bolo za žalobkyni, ktorá mala v konaní preukázať, čo zo spoločného manželia
vynaložili na dom žalovaného, (či už na zakúpenie materiálu alebo financovanie majstrov). Odvolateľ
zotrval na svojom tvrdení, že spoločne so žalobkyňou nič na jeho rodinnom dome

nefinancovali. V danej súvislosti žalovaný poukázal na obsah rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn.
22Cdo/1128/2005 zo dňa 29.11.2005, z ktorého vyplýva, že investíciami nemôže byť
práca jedného manžela vynaložená pri rekonštrukcii domu druhého manžela, ale len povinnosť nahradiť
finančné prostriedky skutočne vynaložené na tieto investície. Manželstvo je spoločenstvo, v ktorom si
manželia majú navzájom pomáhať - § 18 Zákona o rodine a takúto pomoc možno považovať za prácu

druhého manžela bez potreby finančného vyrovnávania za tieto práce, keď užíva dom spolu s deťmi. Pri
posudzovaní otázky náhrady za vložené investície v súdnej praxi ostáva sporná a nejednotná
otázka výšky týchto prostriedkov. Odvolací súd uviedol, že za správne treba považovať len prostriedky
skutočne vynaložené v danom čase. Obdobný záver prezentoval vo svojom rozhodnutí Krajský súd Nitra
v rozsudku sp.zn. 25Co/73/2007 zo dňa 24.10.2007. Odvolateľ ďalej vyčítal okresnému súdu, že znalec

Ing. Miloš Kovaľ v znaleckom posudku č. 87/2005 vychádzal nie zo skutočne vynaložených nákladov,
ale z normatívov cien ÚRS Praha z roku 1992, používal index nárastu cien stavebných materiálov a
stavebných prác vydávaných Štatistickým úradom SR a pre výpočet príslušných koeficientov použil
nárast cien stavebných prác Ústavom súdneho znalectva Bratislava a takto stanovil odhadom primerané
ceny stavebných prác obsahujúce stavebný materiál, vykonanú prácu podľa stavebných normatívov,

použitie strojov podľa normatívov, primerané percentuálne výrobné réžie a primeraný zisk a použil
programové vybavenie OSKAR firmy ODIS, s.r.o. Žilina. Je zrejmé, že znalec vykonal určenie ceny v
rozpore s ustálenou súdnou judikatúrou, keďže mal vypočítať skutočne v minulosti vynaložené náklady
zo strany bývalých manželov. Znalec tiež nedostal úlohu od okresného súdu, aby preveril, či zakúpený
materiál zo strany otca žalovaného, tak ako bol špecifikovaný dokladmi, sa nachádza v rodinnom dome,

nebral do úvahy tvrdenia otca, ktoré potvrdili aj svedkovia, majstri, ktorí vykonávali práce na stavbe,
tvrdiac, že boli otcom žalovaného aj vyplácaní. Takto chce žalobkyňa nedôvodne od
žalovaného získať finančné prostriedky z údajných spoločných investícií do jeho výlučného majetku.
Naviac, odvolateľ namietal, že konanie má inú vadu spočívajúcu v tom, že súd prvej inštancie nežiadal
od žalobkyne predloženie dokladov či už pokladničných alebo iných na preukázanie investícií zo

spoločného majetku bývalých manželov do oddeleného majetku žalovaného, na základe čoho konajúci
súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, a to aj s poukazom na znenie ust. § 143 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie
nevyhodnotilsprávnedarotcaM.S.st.žalovanémunielenčodopôvodnéhodomu,aleajčodoinvestícií,
ktoré nemohli tvoriť súčasť BSM. Otec žalovaného zaplatil za neho dlhy, ktoré jeho syn nebol schopný

splácať a ktoré vznikli za trvania manželstva. Žalovaný preto uzavrel s otcom dohodu o urovnaní tak,
že otcovi daroval dom aj s rekonštrukciou späť, čím boli jeho vzťahy s otcom vyriešené.
Od žalobkyne žalovaný nechcel nič. Žalobkyňa tiež aj žalovaný si ponechali veci z BSM a tieto si
rozdelili. Následne žalobkyňa opustila spoločnú domácnosť. Naviac, konštrukcia BSM v zmysle § 143Občianskeho zákonníka nie je konštruovaná tak, že do BSM patria aj pasíva. Neumožňuje to širší výklad
citovaného zákonného ustanovenia. Do BSM v žiadnom prípade nepatria len dlhy, a na tom nič nemení
ani skutočnosť, že dlhy manželov sa pravidelne stávajú predmetom vyporiadania BSM, ale len v tom

prípade, ak sa vyporiadávajú zároveň aj veci, ide o tzv. širšie vyporiadanie BSM, v rámci ktorého sú
usporiadané aj spoločné záväzky manželov. Preto spoločné záväzky sa vzhľadom na uvedené riadia aj
v prípade manželov právnou úpravou uvedenou v § 511 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka. Keďže otec
žalovaného zaplatil za obidvoch manželov dlh, tak ako ho špecifikoval vo svojej svedeckej výpovedi i
čestnom prehlásení a žalovaný mu tento dlh vyrovnal prevodom svojho majetku (rodinného domu aj s

prestavbou), žalovanému vznikol nárok na to, aby mu žalobkyňa uhradila polovicu z dlžôb, ktoré boli
takto uhradené za obidvoch manželov. Práve to bol dôvod, pre ktorý žalovaný od počiatku v konaní tvrdil,
že žalobkyňa nemá nárok na žiadne finančné vyrovnanie. U žalobkyne bol tento podiel na vyrovnanie
voči žalovanému v zmysle ust. § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka polovičný zo všetkých platieb, ktoré
zaplatil otec M. za žalovaného a ktoré mu žalovaný kompenzoval svojím majetkom.

40. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdiť. Zároveň žiadala, aby odvolací súd priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
41. Zdôraznila, že okresný súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že medzi stranami sporu nedošlo
k mimosúdnemu vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Žalobkyňa tak v žalobe, ako

aj počas celého konania pred súdom prvej inštancie tvrdila, (čo na základe výsledkov
dokazovania napokon aj vyplynulo), že počas trvania jej manželstva so žalovaným
nadobudol žalovaný darom v celosti nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. M., a to dom súp. č.
XXX na CKN parc. č. 476 a pozemky CKN parc. č. 476 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 567
m2, CKN parc. č. 477/1 - orná pôda o výmere 627 m2. Zároveň z vykonaného dokazovania pred

okresným súdom tiež vyplynulo, že počas trvania manželstva strán sporu boli z ich spoločných úspor
vynaložené finančné prostriedky na nehnuteľný majetok, v tom čase patriaci do výlučného vlastníctva
žalovaného. Zo spoločných úspor bola financovaná rozsiahla prestavba a nadstavba uvedeného domu,
jeho plynofikácia a plynové kúrenie, kanalizácia, nové rozvody elektriny a vody, boli tiež vybudované
dve garáže a oplotenie. Po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Žilina,

ktorým bolo manželstvo žalobkyne a žalovaného rozvedené, žalovaný vyššie uvedené nehnuteľnosti
zhodnotené o investície zo spoločných úspor previedol darovacou zmluvou V 85/07
zo dňa 23.02.2007 svojmu otcovi M. S. st. Do súdneho spisu bol žalobkyňou predložený znalecký
posudok zo dňa 06.12.1991 znalca Ing. Dušana Koptáka, ktorý obsahuje popis rodinného domu
č. súp. XXX, vedľajších stavieb a pozemkov v čase jeho darovania žalovanému jeho otcom. Znalecký

posudok zo dňa 06.12.1991 bol vypracovaný krátko po uzavretí manželstva žalobkyne a žalovaného,
ktoré bolo uzavreté dňa 04.04.1991. Uvedený znalecký posudok dokumentuje stav nehnuteľnosti pred
realizáciou stavebných prác na predmetných nehnuteľnostiach, ktoré boli realizované zo spoločných
úspor žalobkyne a žalovaného počas trvania ich manželstva. Z výpovedí strán sporu i výpovedí svedkov
pred súdom prvej inštancie (najmä tých, ktorí boli vypočutí na návrh žalobkyne) jednoznačne vyplýva,

že stavebné práce na predmetnom dome boli realizované z finančných prostriedkov manželov počas
trvania ich manželstva. Možno jednoznačne uzavrieť, že stavebné práce na dome boli vykonané v
takom rozsahu, že z pôvodnej stavby mohla byť zachovaná len nepatrná časť a celá stavba bola
realizovaná v rozhodnom období počas trvania manželstva, t.j. od roku 1992 v podstate až do roku 2005.
V rámci uvedených stavebných prác boli taktiež na uvedených pozemkoch vybudované dve garáže a

kompletné oplotenie pozemkov. Uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 18C/151/2009-562 zo
dňa 11.04.2014 bolo v prejednávanej veci nariadené znalecké dokazovanie Ing. Milošom Kovaľom,
znalcomzodborustavebníctva,odvetvieodhadhodnotynehnuteľností,pozemnéstavby,odhadhodnoty
stavebných prác. Úlohou znalca bolo oboznámiť sa s obsahom súdneho spisu sp.zn. 18C/151/2009,
ako aj znaleckým posudkom zo dňa 06.12.1991 znalca Ing. Dušana Koptáka, ďalej vykonať obhliadku

označených nehnuteľností (nachádzajúcich sa v kat. úz. M. A. - domu súp. č. XXX na CKN parc. č. 476
- zastavané plochy a nádvoria o výmere 567 m2, CKN parc. č. 477/1 - orná pôda o výmere 627 m2) a
vyjadriťsa,čivsúvislostisrealizovanýmistavebnýmiprácami(ichrozsahomacharakterom)vykonanými
v rokoch 1992 až 2005 došlo len k zmene pôvodných nehnuteľností, alebo k vybudovaniu nových
nehnuteľností na predmetných pozemkoch, vykonať ocenenie stavebných prác, vrátane použitého

materiálu, určiť výšku zhodnotenia špecifikovaných nehnuteľností, investovaním financií vložených do
nehnuteľností účastníkmi konania za obdobie trvania ich manželstva a vypracovať znalecký posudok.
Žalovaný v prvoinštančnom konaní nariadenie znaleckého dokazovania nenamietal. Na mimosúdnom
rokovaní sporových strán dňa 24.11.2014 vykonaného z podnetu žalovaného, (ktorého záznam tvoríobsah súdneho spisu), žalovaný spoločne so žalobkyňou zhodne uviedli, pokiaľ ide o vyporiadanie
investícií vložených do nehnuteľnosti na ul. T. XXX/XX, ustaľuje sa, že tieto vložili z titulu BSM
vo výške 58.000,00 Eur, pričom žalobkyňa R. K. požaduje výplatu 29.000,00 Eur, s ktorým návrhom

žalovaný M. S. súhlasil. Uvedený záznam bol vypracovaný v advokátskej kancelárii právneho zástupcu
žalovaného dňa 24.11.2014 a podpísali ho tak strany sporu, ako aj M. S. st., nar. XX.XX.XXXX, ktorý
však v pozícii svedka tvrdil opak. Jeho svedecká výpoveď aj s ohľadom na iné skutočnosti uvedené v
súdnom spise, na ktoré poukazuje žalovaný vo svojom odvolaní, nemôže byť vierohodná. Napokon aj
obsah samotného záznamu potvrdzuje vyššie uvedené skutočnosti a skutkový stav, z ktorého vychádzal

okresný súd pri svojom rozhodovaní. Znaleckým posudkom č. 87/2015 zo dňa 27.11.2015 znalca Ing.
Miloša Kovaľa boli v plnom rozsahu potvrdené tvrdenia žalobkyne prezentované v konaní. V závere
citovaného znaleckého posudku znalec jednoznačne konštatoval, že podľa popisu stavby v roku 1991
a v roku 2015 podľa bodov 221. a 222. došlo k rozsiahlej zmene stavby rodinného domu č. XXX a
vedľajšej garáže na CKN parc. č. 477/1, a to s nadstavbou ďalšieho nadzemného podložia a u rodinného
domu aj k rozšíreniu suterénu. Rozpočtami uvedenými v znaleckom posudku znalec vypočítal hodnotu

skutočne vykonaných stavebných prác na predmetnom rodinnom dome v čase ich realizácie za obdobie
od roku 1992 do roku 2002, a to v cene primeranej, ktorá bola bežná v danom mieste a čase, ktorú
stanovil na sumu 47.830,15 Eur. Z obsahu znaleckého posudku Ing. Kovaľa vyplýva, že
znalec si splnil úlohy vyplývajúce z uznesenia Okresného súdu Žilina č.k. 18C/151/2009-562 zo dňa
11.04.2014, ktorým bolo nariadené znalecké dokazovanie. Žalobkyňa sa v priebehu prvoinštančného

konania vyjadrila, že znalecký posudok Ing. Miloša Kovaľa č. 87/2015 zo dňa 27.11.2015 považuje za
úplný a správny. Okresný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal jednoznačne zo správneho záveru, ak
nárok žalobkyne odôvodňuje závermi znaleckého posudku.

42.Žalovanývosvojejodvolacejreplikezotrvalnasvojejpredchádzajúcejodvolacejargumentácii.Tvrdil,

že všetky investície do rodinného domu investoval jeho otec, čo bolo v konaní preukázané špecifikáciou
jeho výdavkov na nákup materiálu a na vyplácanie majstrov na stavbe a tiež pomocných pracovníkov.
Žalobkyňa a žalovaný mali dve deti. Žalobkyňa počas výstavby rodinného domu nepracovala a žalovaný
nemal príjem, z ktorého by si mohol dovoliť financovanie prestavby jemu patriaceho rodinného domu.
Ku koncu manželstva ostali naopak len dlhy. Žalovaný preto musel urobiť aj zabezpečovací prevod

vlastníckeho práva na rodinný dom na základe úveru č. 2/2005, ktorý bol obidvom manželom
poskytnutý vo výške 100.000,- Sk. Tento dlh sa nakoniec spolu s príslušenstvom vyšplhal až na sumu
332.392,- Sk, čo predstavovalo čiastku 11.033,39 Eur. Žalobkyňa i žalovaný ako manželia za tento
dlh zodpovedali spoločne a nerozdielne spoločnosti Kontokredit, s.r.o. Žilina, Národná 7. Celý tento
úver zaplatil za nich otec žalovaného M. S. st., ktorý následne zaplatil i pohľadávky u exekútora JUDr.

Kaducha pod č. EX 1417/2005 vo výške 48.930,00 Sk. Tieto žalovaný následne kompenzoval svojmu
otcovi prevodom vlastníctva rodinného domu v jeho prospech. Okresný súd však pri svojom rozhodovaní
nezohľadnil investície otca žalovaného do rekonštrukcie domu patriaceho žalovanému a
ani investície do vyrovnania pohľadávok viacerých veriteľov voči žalovanému a žalobkyni, napriek tomu,
že žalobkyňa v tomto konaní jediným dôkazom nepreukázala, že by spoločne s manželom vynaložili

spoločné prostriedky z ich bezpodielového spoluvlastníctva na rodinný dom vo výlučnom
vlastníctve žalovaného. Žalovaný poprel tvrdenie žalobkyne, že by pri rokovaní strán sporu ohľadne
dohody, (na základe ktorej chcel nadobudnúť od svojho dedka syn žalobcu), uznal hodnotu investícií z
ich BSM do jeho rodinného domu. V záujme ukončenia tohto sporu si chcel syn na to vybaviť v banke
úver s tým, že žalobkyni, t.j. jeho matke by následne vyplatil sumu 29.000,00 Eur. Jednalo sa však o

podvodné konanie, na ktoré žalobkyňa zneužila syna, ktorý to potvrdil ako svedok vo svojej výpovedi
pred súdom prvej inštancie. Snahou žalobkyne bolo totiž zabezpečiť uznanie jej podielu na rodinnom
dome, ktorý výlučne patril žalovanému a následne jeho otcovi M. st.

43. Na odvolaciu repliku žalovaného už žalobkyňa nereagovala odvolacou duplikou.

44. Krajský súd ako, súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario
v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu ako vecne
správne potvrdil.

45. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol asvoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov
sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

46. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu
žalovaného formulovanú v podanom opravnom prostriedku. Krajský súd zároveň poukazuje na
zodpovednosť žalovaného za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s

nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

47. Odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutkovými tvrdeniam len zopakoval svoju
argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnil so skutkovými a
právnymi závermi okresného súdu, tak ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

48. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania,
rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods.
1 CSP), a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalovaného k spôsobu vyhodnotenia dokazovania
okresným súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Prvoinštančný súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov
(žalobkyne a žalovaného) spôsobom uvedeným v jeho výrokovej časti a ku svojim záverom dospel v
kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov.

49. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza:

50. Podľa § 150 Občianskeho zákonníka pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov
sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil
na spoločný majetok a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný
majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov

staral o rodinu a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri
určení miery pričinenia treba vziať zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.
V zmysle ust. § 150 vety druhej citovaného zákonného ustanovenia pri vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva je každý zo spoluvlastníkov oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho
vynaložil na spoločný majetok a naopak, je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na

jeho ostatný majetok. Z predmetného ustanovenia teda vyplýva, že v prípade investícií zo spoločného
majetku manželov do ostatného majetku jedného z nich, sú prostriedkami, ktoré je tento manžel povinný
nahradiť, prostriedky skutočne vynaložené na tieto investície. Pri ich zisťovaní sa vychádza z ceny vecí
a prác vložených do jeho ostatného majetku v čase, kedy boli vynaložené, a nie z východiskovej hodnoty
(znaleckého odhadu hodnoty, za ktorú by bolo možné hodnotenú stavbu nadobudnúť formou výstavby

v čase ohodnotenia na úrovni bez dane z pridanej hodnoty), alebo všeobecnej hodnoty zhotovenej
veci (výslednej objektivizovanej hodnoty nehnuteľností a stavieb, ktorá je znaleckým odhadom ich
najpravdepodobnejšej ceny ku dňu ohodnotenia, ktorú by tieto mali dosiahnuť na trhu v podmienkach
voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s patričnou informovanosťou
a opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou) v oddelenom

majetku jedného z manželov.

51. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že okresný súd ustálil masu BSM bez
hnuteľných vecí, ktoré ku dňu rozvodu manželstva strán sporu (18.08.2006) existovali, a teda patrili do
ich BSM. Aktuálne však už nie je dôvod pre ich súčasnú neexistenciu ich vyporiadavať a prikazovať

do vlastníctva niektorému z bývalých manželov. I keď hodnota niektorých hnuteľných vecí v priebehu
konania zostala medzi stranami sporu sporná, okresný súd správne konštatoval, že nakoľko
tieto veci boli nadobudnuté období rokov 1993 až 2002 a DVD prehrávač v roku 2005, teda pred viac ako
cca 20 rokmi, s prihliadnutím na fakt, že hodnota týchto hnuteľných vecí sa určuje ku dňu vyporiadaniaBSM, (t.j. v danom prípade k dátumu 13.04.2017), je zrejmé, že aj z účtovného hľadiska majú predmetné
veci nulovú hodnotu. Napokon obidve strany sporu zhodne prehlásili, že žalobkyňou označené
hnuteľné veci sú zničené. Počas trvania manželstva žalobkyňa so žalovaným nenadobudla žiadne

nehnuteľnosti. Predmetom tohto konania preto zostala medzi stranami sporu sporná výška investícií zo
spoločného majetku manželov do majetku (rodinnému domu s príslušenstvom) vo výlučnom vlastníctve
žalovaného, ktoré by mal žalovaný žalobkyni nahradiť.

52. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia pomerne rozsiahlo popísal, ako postupom

vyplývajúcim z ust. 191 CSP vyhodnotil všetky dôkazy vykonané v tomto konaní, t.j. podľa svojej
úvahy vyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich súvislosti, pritom starostlivo prihliadol
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Žiada sa dodať, že hodnotením dôkazov sa rozumie
myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti)
pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, prípadne hodnota ich vierohodnosti. Pri
hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy

pre jeho rozhodnutie a či môže o ne oprieť svoje skutkové zistenia (či sú použiteľné pre zistenie
skutkového stavu a v akom rozsahu, poprípade v akom smere). Hodnotením dôkazov z hľadiska ich
pravdivosti súd dospieva k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy (pre rozhodnutie významné a
zákonné) podávajú správu, je možné považovať za pravdivé (dokázané), a ktoré nie. Vyhodnotenie
dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti dôkazov poskytovanej správy

podľa druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona vykonáva. Pri dôkaze výpoveďou
svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k
stranám sporu a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré
sprevádzali jeho vnímanie skutočností, o ktorých vypovedá, vzhľadom ku spôsobu reprodukcie týchto
skutočností a k chovaniu pri výsluchu (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na

otázky a podobne) a k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je
dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne doplňujú);
celkové posúdenie uvedených hľadísk následne poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených
(preukazovaných) skutočností. Je teda zrejmé, že v súdenej veci súd prvej inštancie
postupoval správne a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia

dôkazov, aj keď nie podľa predstáv žalovaného, čo však nemá vplyv na správnosť jeho rozhodnutia.
Zároveň odvolací súd poukazuje na svoju argumentáciu uvedenú v bode 48. tohto rozhodnutia.

53. Zo spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalovaný za aktívnej pomoci jeho otca M. st.,
(vystupujúceho v konaní v pozícii svedka), v priebehu konania pred súdom prvej inštancie prezentoval

tvrdenia a produkoval množstvo dôkazov. Súd prvej inštancie však tvrdenia žalovaného považoval za
nepreukázané,keďsvedeckúvýpoveďM.st.a nímprodukovanédôkazyvyhodnotilakonedôveryhodné.
Z rozsiahleho dokazovania vykonaného okresným súdom vyplynulo, že žalovaný v priebehu manželstva
úspešne podnikal, a hoci tomu nenasvedčovali jeho daňové priznania, jeho životná úroveň bola vysoká
a dokázal zabezpečiť svojej rodine dostatočný životný štandard. Správne tiež konštatoval okresný súd

v napadnutom rozhodnutí, že pokiaľ by žalovaný vo svojom predmete podnikania neúspešne podnikal,
logickým vyústením takéhoto dlhodobo pretrvávajúceho stavu by bolo ukončenie jeho podnikateľskej
činnosti, a nie jej trvalé prevádzkovanie. Dlhodobej ziskovosti žalovaného nasvedčuje aj fakt, že
následne v rovnakom predmete podnikania začal podnikať aj jeho otec, ktorý sa netajil tým, že sa
mu darí. Neobstojí ani obrana žalovaného, že počas trvania manželstva sa žalobkyňa starala o deti a

nemala žiaden príjem. Príjmy manželov počas trvania manželstva tvoria totiž súčasť ich bezpodielového
spoluvlastníctva. Naviac v súdenej veci mal konajúci súd preukázané, že v určitom období manželstva
bola aj žalobkyňa zamestnaná a mala pravidelný príjem. V danej súvislosti neobstojí
ani námietka odvolateľa, ktorý spochybňuje záver právoplatného rozsudku Okresného súdu Žilina sp.
zn. 17C/204/2005 o rozvode manželstva žalobkyne a žalovaného o tom, že v roku 2004 žalovaný

dosiaholpríjem423.745,-Sk.Výškusvojhopríjmumoholžalovanýnamietaťvoznačenomkonaní.Pokiaľ
tak neučinil, aktuálne neexistuje žiaden legitímny dôvod tento záver súdu reparovať v tomto konaní.
Prvoinštančný súd preto správne uzavrel, že žalovaný dlhodobo dosahoval príjmy, z ktorých mohol
financovať prestavbu svojho rodinného domu. Žalobkyňa od začiatku v konaní popierala, že by
nadstavbu rodinného domu žalovaného, ako aj prístavbu dvoch garáží, kanalizácie, nových rozvodov

elektriny, vody a oplotenia, financoval jej svokor M. st. Zároveň nemožno prehliadať ani ďalší v konaní
preukázaný fakt, a to, že tak v priebehu manželstva, ako aj po jeho rozvode, žalovaný všetky peniaze,
ktoré zarobil, odovzdával svojmu otcovi. Ak teda otec žalovaného (M. S. st.) z týchto peňazí následne
vyplácal stavebný materiál a práce vykonávané pri rekonštrukcii a nadstavbe domu žalovaného,nemôže z toho vyplývať záver, že by on sám financoval celú prestavbu/rekonštrukciu rodinného domu
žalovaného. Investície M. S. st., ktoré sú súčasťou ním predloženého súpisu (čestného prehlásenia)
preto nemohli byť ani podkladom pre znalca pri vyhotovení jeho znaleckého posudku.

54. Rovnako správne postupoval okresný súd, keď v prejednávanej veci nezohľadnil zhodné tvrdenia
žalovaného a jeho otca o vyrovnaní dlhov za žalovaného a jeho manželku M. S. st. V tomto smere
odvolací súd poukazuje na dôvody napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa stotožňuje. Ako v ňom
správne konštatoval súd prvej inštancie, zo žiadneho dôkazu vykonaného v konaní nevyplynulo, že by
predmetné platby uhrádzal za žalovaného jeho otec M. S. st., nar. XX.XX.XXXX. Žalobkyňa tieto úhrady

zo strany otca žalovaného poprela. Úhrada dlhov žalovaného, prípadne dlhov obidvoch strán sporu
otcom žalovaného v prospech ich veriteľov z vykonaného dokazovania nevyplynula. Predložené doklady
tomu nenasvedčujú. Naviac otec žalovaného v konaní nepreukázal, že by takouto finančnou hotovosťou
vôbec disponoval. Neexistuje teda dôvod na to, aby ich súd v rámci vyporiadania BSM strán sporu
zohľadnil (započítal v prospech žalovaného). Žalobca totiž v konaní nepreukázal a ani netvrdil, že by on
sám bol uhradil predmetné dlhy. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol, prečo

ani v tejto časti neuveril obrane žalovaného prezentovanej v prvoinštančnom konaní, a ani výpovedi
svedka M. S. st. a dôkazom, ktoré obidvaja produkovali v jeho priebehu a správne vyhodnotil vzniknutú
dôkaznú situáciu. Zhodné tvrdenia prezentované žalovaným a jeho otcom - svedkom M. S., st., nar.
XX.XX.XXXX tak zostali v konaní nepreukázané.

55. Napokon neobstojí ani námietka žalovaného, že znalecká úloha bola znalcovi konajúcim súdom
uložená nesprávne a v rozpore s ustálenou súdnou praxou. Ak konajúci súd vyhodnotil tvrdenia a dôkazy
žalovaného a jeho otca o investíciách do rodinného domu žalovaného počas trvania manželstva ako
účelové a nevierohodné, neexistoval dôvod na to, aby tieto dôkazy následne zohľadňoval znalec pri
vyhotovení znaleckého posudku. Z obsahu podaného znaleckého posudku vyplýva, (tak ako to uviedol

v odôvodnení svojho rozhodnutia aj súd prvej inštancie), že na základe podrobného popisu prác, ich
umiestnenia a časového obdobia ich realizácie uvedeného v položkovitom rozpočte, bola rozpočtami
vypočítaná hodnota skutočne vykonaných stavebných prác na stavbe rodinného domu č. súp. XXX v
A. v čase jeho realizácie (obdobie rokov 1992 až 2002), a to v cene primeranej, ktorá by bola bežná v
danom mieste a v danom čase. Vypočítaná hodnota je súčtom hodnoty stavebných prác vypočítaných

položkovitým rozpočtom (cena materiálu + cena práce) po jednotlivých rokoch výstavby a predstavuje
celkovú čiastku spolu s prislúchajúcou čiastkou DPH pre jednotlivé časové obdobia vo výške 47.830,15
Eur. Je teda zrejmé, že v danom prípade znalec neurčoval všeobecnú hodnotu nehnuteľností a nemal
ani dôvod používať pri svojom výpočte amortizáciu vykonanej investície ku dňu podania znaleckého
posudku. Znalec pri podaní znaleckého posudku vychádzal z podkladov, ktoré mu súdom i stranami

sporu boli poskytnuté (obsah spisového materiálu, obhliadka nehnuteľnosti s podrobným popisom
spotrebovaného materiálu a vykonaných prác i obdobia ich realizácie podaných pri jej vykonaní tak
žalobkyňou, ako aj žalovaným), pričom zvolil správnu metodiku výpočtu. V konaní bola preukázaná
výška investícií vynaložených manželmi počas trvania manželstva z ich BSM do výlučného vlastníctva
žalovaného, preto jedna polovica z tejto sumy prináleží žalobkyni. Je pravdou, že žalobkyňa nepredložila

do spisu listinné dôkazy, ktorými by preukázala cenu vynaložených prostriedkov z BSM počas trvania
jej manželstva do nehnuteľnosti žalovaného. Z dokazovania vykonaného okresným
súdom však vyplynulo, že žalovaný jej spoločne so svojím otcom M. st. zamedzil
prístup do svojho rodinného domu, v ktorom nachádzali všetky veci exmanželov. Následne žalovaný svoj
zrekonštruovaný dom previedol na svojho otca aj so všetkými vecami, ktoré sa v ňom sa nachádzali,

ktorý v priebehu tohto konania v rovnakom stave predmetnú nehnuteľnosť previedol v prospech tretej
osoby. Popísanú situáciu nemožno vykladať v neprospech žalovanej, ktorá vychádzajúc práve z nej
navrhla, aby súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie za účelom zistenia výšky na preukázanie výšky
prostriedkov skutočne vynaložených stranami sporu z ich spoločného majetku počas trvania manželstva
do výlučného vlastníctva žalovaného. Je zrejmé, že konanie žalovaného a jeho otca v priebehu celého

konania smerovalo k tomu, aby sa žalobkyňa dostala do stavu absolútnej dôkaznej núdze. Takéto
správanie možno jednoznačne kvalifikovať ako zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu.

56. Ani tvrdenie žalovaného o dlhu, ktorý by mala mať voči nemu žalobkyňa neobstojí. Žalobca totiž v
konaní nepreukázal existenciu dlhu, ktorý by mal či už on sám, alebo spoločne s bývalou manželkou voči

svojmu otcovi M. st. Zároveň v konaní neboli preukázané ani investície M. S. st. do výlučného vlastníctva
(nehnuteľnosti) žalovaného. Za danej situácie preto ani žalovaným tvrdená dohoda o urovnaní, ktorá
mala byť uzavretá medzi ním a jeho otcom, s následným prevodom rodinného domu žalovaného v
prospech jeho otca, (ktorej dôvodom mala kompenzácia investícii vložených otcom do jeho domu),nemôže ovplyvniť rozhodnutie súdu o vyporiadaní BSM v prejednávanej veci. V súdenom prípade sa
preto nejedná ani o vyporiadanie BSM, ktorého predmetom by boli iba dlhy uplatňované na vyporiadanie
rovným dielom majetkových vecí.

57. Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že žalovaný, no najmä jeho otec, sa v konaní snažili
popierať, či znížiť prípadne až anulovať výšku finančných prostriedkov z investícií zo spoločného
majetku (BSM strán sporu) do nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalovaného, ktoré boli do nej
vynaložené žalobkyňou a žalovaným počas trvania manželstva. Uvedenej argumentácii odvolacieho

súdu nasvedčuje aj už spomínaný prevod vlastníctva predmetného rodinnému domu žalovaným v
prospech jeho otca v roku 2007 pod č. V 85/2007. Hnuteľné veci patriace do BSM boli ponechané v
dome, ktorý následne otec žalovaného (M. S. st.) v priebehu konania previedol celú nehnuteľnosť na
tretí subjekt v celosti, (teda aj s vecami, ktoré sa v ňom nachádzali). Tento subjekt po nadobudnutí
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, hnuteľné veci vyniesol z domu a ponechal na zničenie. V kontexte
vykonaného dokazovania možno toto správanie žalovaného a jeho otca vyhodnotiť ako účelové, ktorého

jediným cieľom bolo, aby sa žalovaný vyhol akejkoľvek platbe v prospech žalobkyne z titulu vyporiadania
BSM.

58. Podstatou problému v posudzovanej veci bol nedostatok skutkových tvrdení a následne aj
neunesenie dôkazného bremena žalovaným pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že mu zo strany jeho otca M.

S. st. bola financovaná nadstavba a rekonštrukcia domu v jeho výlučnom vlastníctve, vrátane prístavby
dvochgaráží,kanalizácie,novýchrozvodovelektrinyavodyaoplotenia,akoajúhradadlhovžalovaného,
prípadne aj jeho manželky M. S. st. a napokon aj preukázanie nimi tvrdenej dohody o urovnaní.

59.Okresnýsúdvykonalvprejednávanejvecidokazovanienáležitýmspôsobomavpotrebnomrozsahu,

vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 ods. 1 CSP,
súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu
realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán,
ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom
rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až §

222 CSP, aj správne a presvedčivo odôvodnil. Odvolacie dôvody žalobcu vyhodnotil krajský súd ako
neopodstatnené, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací
súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP). V dôsledku toho krajský súd rozsudok
okresného súdu v prvej vete výroku ako vecne správny p o t v r d i l .

60. Zároveň odvolací súd ako vecne správny potvrdil od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o
trovách prvoinštančného konania (veta druhá výroku), ktorý plne zodpovedá popísanej procesnej situácii
a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným. Rovnako vecne správnym je aj rozhodnutie okresného
súdu o náhrade trov štátu, ktorý vychádzal z výsledku sporu a ust. § 259 CSP (veta tretia výroku).

61. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP a žalovanému ako strane sporu majúcej v odvolacom konaní plný
úspech priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške
náhrady týchto trov konania rozhodne súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

62. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za

ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).