Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, August 27, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/149/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115201131
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:2115201131.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a

členov senátu JUDr. Milana Ľalíka a JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. v spore žalobcu S. E., bývajúceho
v Q., J. XX, zastúpeného JUDr. Tiborom Sanákom, advokátom so sídlom v Trnave, Námestie SNP 2,
proti žalovanej F. E., bývajúcej v Q., U. X, zastúpenej JUDr. Barborou Petrovič, advokátkou so sídlom
v Trnave, Hlavná 44, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenom na Okresnom súde Trnava pod
sp. zn. 11 C 35/2015, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 10. októbra 2017
sp. zn. 26 Co 179/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej aj „prvoinštančný súd“ alebo „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
rozsudkom z 5. mája 2016 č. k. 11 C 35/2015-190 I. určil, že právny úkon D. Q. a to uzavretie Dohody
o prevode členských práv a povinností z 1. marca 2013, ktorou previedla na žalovanú členské práva
k bytu č. 9, na 5. poschodí n.p., U. X, Q., je voči žalobcovi právne neúčinný, II. žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi 35 513,10 eur do 75 dní od právoplatnosti rozsudku, III. rozhodnutie o
trovách konania si vyhradil na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobca má voči dlžníčke D. Q. pohľadávku vo výške
35 513,10 eur titulom vyporiadania ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom pohľadávka
sa stala vykonateľnou 13. novembra 2013. V konaní nebolo sporné, že medzi D. Q.P. a žalovanou (jej
dcérou) prišlo 1. marca 2013 k uzavretiu bezodplatnej dohody o prevode členských práv a povinností,
na základe ktorej sa žalovaná stala členkou bytového družstva, čím jej vznikol právny nárok na uzavretie
zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu z 31. júla 2013, na základe ktorej sa stala výlučnou
vlastníčkou predmetného bytu a príslušného spoluvlastníckeho podielu za kúpnu cenu 180,51 eur.

Všeobecná hodnota členského podielu v bytovom družstve k predmetnému bytu bola podľa znaleckého
posudku č. 1/2013 v znení jeho doplnenia z konania sp. zn. 9 C 191/2003 vo výške 71 600,- eur. Súd
prvej inštancie dospel k záveru, že uvedeným bezodplatným právnym úkonom prevodu členských práv
k bytu z dlžníčky na jej dcéru je úkonom, ktorým došlo ku kráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa,
nakoľko sa ním dlžníčka vzdala členského podielu v družstve bez primeraného protiplnenia, z ktorého by
sa žalobca mohol uspokojiť. Súd prvej inštancie mal za to, že právny úkon dohody o prevode členských
práv a povinností je právnym úkonom, ktorý ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa a

dlžníčka je nemajetná. Uzavrel, že žalovanej sa nepodarilo preukázať, že ani pri náležitej starostlivosti
nemohla rozpoznať úmysel dlžníčky ukrátiť veriteľa, keď dôkazné bremeno bolo na jej strane. Súd prvej
inštancie nepovažoval za preukázanú obranu žalovanej spočívajúcu v tom, že v čase, kedy prišlo k
prevodu členských práv na žalovanú nebol vydaný v konaní sp. zn. 9 C 191/2005 rozsudok a pretonebolo zrejmé, ako uvedené konanie bude skončené, keď v konaní o BSM navrhol žalobca prikázať
všetok majetok odporkyni D. Q., ktorá mu bude povinná vyplatiť sumu 1 056 013,- Sk. O trovách konania
rozhodol podľa § 151 ods. 1, 3 O.s.p.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 10. októbra
2017 sp. zn. 26 Co 179/2016 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V zmysle § 387 ods. 2
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) sa v celom rozsahu stotožnil s
dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Na zdôraznenie jeho správnosti dodal, že pod

vymáhateľnou pohľadávkou je treba rozumieť nielen pohľadávku, na vymoženie ktorej má žalobca voči
dlžníkovivčasevykonaniaúkonu,ktoréhoneúčinnostisadomáha,exekučnýtitul,aleipohľadávku,ktorá
v dobe, keď dlžník úkon uskutočnil, alebo v dobe, keď dlžník uskutočnil úkon ešte nebola vymáhateľná,
ale takou bola v čase rozhodnutia súdu o neúčinnosti právneho úkonu. Uzavrel, že odporovaným
právnym úkonom ušli z majetku dlžníčky D. Q. členské práva a povinnosti viažúce sa k družstevnému
bytu, pričom odporovaný právny úkon bol urobený v prospech žalovanej, ktorá predmetný byt kúpila do

vlastníctva, členské práva a povinnosti, ktoré by sa viazali k tomuto bytu teda neexistujú a nemožno ich
postihnúť v exekučnom konaní. Za správny preto považoval aj výrok II, ktorým žalobca získal exekučný
titul, t. j. titul, ktorým mu bola priznaná náhrada voči žalovanej, ktorá mala z odporovateľného právneho
úkonu prospech.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“).
Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a
rozhodnutie, resp. aby rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu zamietne. Prípustnosť
dovolania vyvodzovala § 421 ods. 1 písm. a/, b/ C.s.p., keď mala za to, že v danom prípade
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej sa odvolací súd odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a ktorá nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdu ešte vyriešená. Poukázala na to, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 253/2012, v zmysle ktorého právnemu úkonu možno odporovať
vtedy, ak existuje vymáhateľná pohľadávka žalobcu voči svojmu dlžníkovi, ktorý ho na jej uspokojení
ukrátil tým, že svoj majetok previedol neekvivalentným právnym úkonom na tretiu osobu, pričom

vymáhateľnou sa pohľadávka môže stať aj v priebehu konania o určenie neúčinnosti právneho
úkonu. Uviedla, že predmetnú skutočnosť nikdy nespochybňovala a ani nerozporovala. Poukázala na
skutočnosť, že v čase, keď došlo k uzatvoreniu Dohody o prevode členských práv a povinností žalobca
nedisponoval žiadnou pohľadávkou voči svojej bývalej manželke a v tom čase disponoval majetkom
tvoriacim masu BSM. Za otázku, ktorá doposiaľ nebola v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu riešená

považovala otázku, že ten, kto v dobe, kedy bol urobený napadnutý právny úkon ešte nemal pohľadávku
voči dlžníkovi, nemôže sa úspešne domáhať odporovania tomuto úkonu. Bola názoru, že zánikom
manželstva síce zaniká BSM, avšak táto skutočnosť neznamená vznik pohľadávky ktoréhokoľvek z
bývalých manželov voči sebe navzájom, keď zánik BSM spôsobuje iba následok spočívajúci vo vzniku
práva na vyporiadanie BSM, nie však vznik pohľadávok.

4. Žalobca sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 C.s.p.) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), v ktorej neprospech

bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), bez nariadenie pojednávania (§ 443 C.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie

prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti
tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť
dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p.

7. V zmysle § 421 C.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolaciehosúdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

8. Podľa názoru žalovanej je jej dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu prípustné podľa § 421 ods.
1 C.s.p.

9. Aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie
odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.), musia byť (najskôr) splnené predpoklady
prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia
ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem
iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným
v ustanoveniach § 431 až § 435 C.s.p. (porovnaj 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 216/2017, 4 Cdo 64/2018, 6
Cdo 113/2017, 7 Cdo 95/2017 a 8 Cdo 95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom

napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd
pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá
v C.s.p., podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť
dovolania.

10. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 C.s.p. môže byť len otázka právna (nie skutková otázka).
Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej
riešeniezáviselonaaplikáciiainterpretáciiprocesnýchustanovení).Predmetnáotázkamusíbyťzároveň
procesnou stranou nastolená v dovolaní.

11.Žalovanávdovolaníuviedla,žejejdovolaniejeprípustnépodľa§421ods.1písm.a/C.s.p.azároveň
podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.

12. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., je charakteristický „odklon“ jej

riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu,vktorejsaužrozhodovaniesenátovdovolaciehosúduustálilonaurčitomriešeníprávnejotázky,
odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.

13. Ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. dopadá na situáciu, v ktorej určitá právna otázka ešte

nebola dovolacím súdom riešená (preto ani nedošlo k ustáleniu jeho rozhodovacej praxe).

14. V oboch vyššie uvedených situáciách (§ 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p.) musí ísť o právnu otázku,
ktorú odvolací súd riešil a na ktorej založil svoje rozhodnutie. Otázka, ktorá odvolacím súdom nebola
riešená alebo považovaná za základ pre rozhodnutie, nie je relevantná v zmysle tohto ustanovenia.

15. K otázke možnosti súbežného uplatnenia prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. a
zároveň § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. najvyšší súd už v iných prípadoch (6 Cdo 13/2017 a 6 Cdo 21/2017)
uviedol, že „uplatnenie obidvoch dovolacích dôvodov naraz sa bez ďalšieho z logiky veci vylučuje -
odvolací súd sa totiž nemôže odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu za súčasnej

existencie stavu, keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená“. Vec prejednávajúci senát sa stotožňuje
s týmto právnym názorom.

16. Pre účely ďalšieho výkladu dovolací súd - so zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalovanej -

uvádza, že v zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“
predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,

pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v
skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne
nadviazali.Doustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúduvzmysle§421ods.1C.s.p.trebazahrnúť
aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutiaa stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené

Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

17. Pod pojem ustálenej súdnej praxe a pod pojem dovolací súd v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. teda
nemožno zahrnúť rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 549/2001, na ktoré
dovolateľka poukazuje vo svojom dovolaní.

18. Dovolateľka síce v dovolaní uplatnila dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. a zároveň
poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 253/2012, sama však
skonštatovala, že sa s týmto rozhodnutím stotožňuje. Odvolaciemu súdu iba vytýkala, že na daný prípad
aplikoval nesprávne rozhodnutie. Z uvedeného teda nie je možné vyvodiť záver, že by sa odvolací súd
odklonil vo svojom rozhodnutí od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu.

19. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. žalovaná odôvodňovala nesprávnym
právnym posúdením veci súdmi nižších stupňov v otázke, že veriteľ musí mať pohľadávku voči svojmu
dlžníkovi už v čase, keď je právny úkon, ktorým dochádza k zmenšeniu majetku dlžníka, urobený.

20. Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove
právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči
nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného
úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

21. Podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník učinil
v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane
známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorým došlo v posledných troch
rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a § 117 Občianskeho zákonníka), alebo ktoré
dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb, s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy

dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

22. Podľa § 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti
tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.

23. Podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je
právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným
úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto
úkonu prospech.

24. Zmyslom žaloby podľa ustanovení § 42a Občianskeho zákonníka je dosiahnuť rozhodnutie súdu,
ktorým by bolo určené, že je voči veriteľovi neúčinný dlžníkom urobený právny úkon, ktorým ukracuje
uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovateľnej žalobe
vyhovené, potom predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého k výkonu
rozhodnutia (exekučného titulu), vydaného proti dlžníkovi, domáhať nariadenia výkonu rozhodnutia

postihnutím toho, čo odporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku
a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený.
V prípade, že uspokojenie veriteľa z tohto majetku nie je celkom možné, musí sa veriteľ - miesto
určenia neúčinnosti právneho úkonu - domáhať, aby mu ten, komu z odporovateľného právneho
úkonu dlžníka vznikol prospech, vydal takto získané plnenie. Odporovateľná žaloba je teda právnym

prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v konaní o výkon rozhodnutia
a to postihnutím vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom
ušli z majetku dlžníka, poprípade vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu z
odporovateľného právneho úkonu.

25. Aktívne vecne legitimovaný k odporovateľnej žalobe je veriteľ, ktorého pohľadávka je vymáhateľná,
ak právne úkony dlžníka ukracujú jeho uspokojenie. Veriteľom je ten, kto má voči dlžníkovi pohľadávku
v dobe, kedy bol uskutočnený odporovateľný právny úkon a to i pohľadávka nesplatnú alebo
pohľadávku, ktorá má na základe vzniknutého záväzkového právneho vzťahu vzniknúť až v budúcnosti.Vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie je možné vynútiť cestou výkonu rozhodnutia,
t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa
ktorého je možné nariadiť výkon rozhodnutia. Právne úkony dlžníka ukracujú pohľadávku veriteľa najmä

vtedy, ak vedú ku zmenšeniu majetku dlžníka a ak v ich dôsledku zmenšenie majetku má súčasne za
následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci - nebyť
týchto úkonov - by sa z majetku dlžníka aspoň čiastočne uspokojil.

26. Pasívna vecná legitimácia je upravená v ustanovení § 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka. Žaloba o

určenie,žedlžníkovprávnyúkonjevočiveriteľovineúčinný,môžebyťúspešnálenvtedy,akbolapodaná
proti osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon uskutočnený. Žaloba o zaplatenie peňažnej
náhrady, ktorá je opodstatnená vtedy, ak nie je možné uspokojenie veriteľa z toho, čo odporovateľným
právnym úkonom ušlo z majetku dlžníka, musí smerovať voči osobe, ktorej vznikol z odporovateľného
právneho úkonu dlžníka prospech.

27. Z ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka v ktorom sú vymedzené podmienky, za
ktorých veriteľ môže právnym úkonom dlžníka odporovať, nemožno vyvodzovať, že by predpokladom
odporovateľnosti muselo byť ukrátenie uspokojenia už vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Požiadavka,
aby žalujúci veriteľ mal vymáhateľnú pohľadávku, je otázkou vecnej legitimácie; k tomu, aby veriteľ bol
vecnelegitimovanýnapodanieodporovateľnejžalobypostačuje,abyjehopohľadávkabolavymáhateľná

aspoň v dobe rozhodnutia súdu o podanej odporovateľnej žalobe (rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 253/2012).

28. Odporovateľným je taký právny úkon dlžníka, ktorý urobil s úmyslom ukrátiť svojho veriteľa. O úmysel
ukrátiť veriteľa sa jedná najmä vtedy, ak dlžník právnym úkonom chcel ukrátiť veriteľa alebo ak vedel, že

právnym úkonom môže ukrátiť svojho veriteľa a pre prípad, že ho skutočne ukráti, s tým bol uzrozumený.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje veriteľa. Preukázanie úmyslu dlžníka
nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou sú osoby dlžníkovi blízke; úmysel dlžníka
ukrátiť veriteľa v takomto prípade zákon predpokladá a je na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali,
že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa vtedy (t. j. v dobe právneho úkonu) nemohli i pri náležitej obozretnosti

poznať.

29. V konaní o odporovateľnej žalobe je veriteľ povinný tvrdiť a preukázať, že dlžníkov odporovateľný
právny úkon ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky a súčasne, že žalovanému (druhej
strane odporovateľného právneho úkonu) musel byť úmysel dlžníka odporovateľným právnym úkonom

ukrátiť veriteľa známy, teda že žalovaný o tomto úmysle dlžníka pri právnom úkone (v čase, kedy bol
uskutočnený) vedel alebo musel vedieť. Ak však ide o právny úkon medzi dlžníkom a osobou jemu
blízkou alebo o právny úkon uskutočnený dlžníkom v prospech osoby jemu blízkej, nemusí veriteľ
tvrdiť ani preukazovať, že žalovanému musel byť úmysel dlžníka odporovateľným právnym úkonom
ukrátiť veriteľa známy; zákon v tomto prípade predpokladá, že žalovaný o úmysle dlžníka vedel, ibaže

by žalovaný preukázal, že v čase právneho úkonu dlžníka úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej
obozretnosti nemohol poznať.

30. V prejednávanej veci bolo súdmi nižších inštancií z hľadiska skutkového stavu veci zistené
(správnosť skutkových zistení súdmi dovolateľka nespochybňuje), že manželstvo žalobcu a D. Q. bolo

rozvedenérozsudkomOkresnéhosúduTrnavaz31.marca2004sp.zn.18C190/2001,ktorýnadobudol
právoplatnosť 8. júla 2004. Rozsudkom Okresného súdu Trnava z 25. októbra 2004 sp. zn. 27 C
122/004 bolo zrušené právo spoločného nájmu bytu Jozefíny Matejkovej (poznámka dovolacieho súdu
- teraz Q.) a S. E. k družstevnému bytu č. 9, pozostávajúceho z troch izieb, kuchyne a príslušenstva,
nachádzajúceho sa na 4. poschodí, v Q., na U. X s tým, že výlučnou nájomníčkou bytu a členkou

družstva bola určená D. E.. Žalobca podal na Okresný súd Trnava 29. novembra 2005 proti D. Q. žalobu
ovyporiadaniebezpodielovéhospoluvlastníctvamanželov,ktorousaokreminéhodomáhalvyporiadanie
členského podielu k predmetnému družstevnému bytu a navrhoval, aby si tento ponechala D. Q. a
bola jej uložená povinnosť vyplatiť žalobcovi všeobecnú hodnotu členského podielu k družstevnému
bytu. Rozsudkom Okresného súdu Trnava z 25. septembra 2013 bolo rozhodnuté, že D. Q. je povinná

zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie podielu čiastku 35 513,10 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, keď
bolo zistené, že hodnota členského podielu v stavebnom bytovom družstve predstavuje 71 600,- eur. V
priebehu konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov D. Q. previedla zmluvou z
1. marca 2013 členské práva a povinnosti v bytovom družstve na žalovanú.31. S námietkou dovolateľky, že žalobcova pohľadávka vznikla až na základe rozsudku Okresného súdu
Trnava z 25. septembra 2013 sp. zn. 9 C 191/2005 o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manželov, dovolací súd nesúhlasí.

32. Ak vzniklo manželom za trvania manželstva nie len právo spoločného nájmu družstevného bytu, ale
tiež spoločné členstvo v bytovom družstve (§ 703 ods. 2 Občianskeho zákonníka), predstavujú členské
práva a povinnosti spojené s členstvom v družstve majetkovú hodnotu, ktorá je pre manželov spoločná a

ktorá vyjadruje mieru ich účasti na majetku družstva. Ak bolo manželstvo rozvedené a stal sa na základe
dohody rozvedených manželov alebo rozhodnutia súdu (po zrušení práva spoločného nájmu bytu) jeden
z nich ako člen družstva nájomcom družstevného bytu (§ 705 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pripadli
mu tým tiež všetky členské práva a povinnosti spojené s (ich doposiaľ spoločným) členstvom v družstve;
hodnotutýchtoichčlenskýchprávapovinnostíjepotrebnézohľadniťprivyporiadaníspoločnéhomajetku
manželov podobne ako ďalšie majetkové hodnoty, ktoré majú spoločné.

33. Ak pripadnú podľa dohody alebo podľa rozhodnutia súdu doposiaľ spoločné členské práva a
povinnosti spojené s členstvom v bytovom družstve jednému z rozvedených manželov, vznikne mu tým
súčasne povinnosť vyporiadať s rozvedeným manželom hodnotu týchto členských práv a povinností.
Už tým, že sa stal výlučným členom bytového družstva a že mu tým pripadli všetky členské práva

a povinnosti spojené s členstvom v družstve, má voči svojmu rozvedenému manželovi z dôvodu
vyporiadania hodnoty (doposiaľ spoločných) členských práv a povinností dlh, ktorý je potrebné zohľadniť
pri vyporiadaní ich spoločného majetku manželov, ak nebol dobrovoľne splnený skôr. Z vyporiadania
hodnoty členských práv a povinností spojených so zaniknutým členstvom v družstve teda vzniká
rozvedenému manželovi pohľadávka už na základe dohody alebo rozhodnutia súdu o tom, že sa druhý

z nich stáva ako člen družstva nájomcom družstevného bytu a nie až na základe vyporiadania ich
spoločného majetku manželov, pri ktorom bolo k tejto pohľadávke (výlučným) členom družstva doposiaľ
neuspokojenej, prihliadnuté.

34. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd správne vec právne posúdil, ak vychádzal

zo skutočnosti, že D. Q. mala v dobe uzatvorenia zmluvy z 1. marca 2013 o prevode členských práv
a povinností v bytovom družstve na žalovanú voči žalobcovi z dôvodu vyporiadania hodnoty (doposiaľ
spoločných) členských práv a povinností pohľadávku, nakoľko D. Q. sa stala výlučnou nájomníčkou
a členkou družstva na základe rozhodnutia Okresného súdu Trnava z 25. októbra 2004 č. k. 27 C
122/2004. Dovolanie žalovanej tak neopodstatnene smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu,

ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Najvyšší súd preto jej
nedôvodné dovolanie zamietol podľa § 448 C.s.p.

35. Žalobca bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 C.s.p.), trovy dovolacieho
konania mu však najvyšší súd nepriznal, nakoľko mu žiadne preukázateľné nevznikli.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.