Rozsudok Judgement was issued on Friday, December 1, 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/167/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111221401
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8111221401.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcov: X. P.. B. D., C. X. XX,

S. B. A. Z. X. A.B. D., C. X. XX, S., obaja zastúpení JUDr. Ladislavom Lukáčom, advokátom, Hlavná
19, 080 01 Prešov, proti žalovaným: X. Z. U., H..: XX.X.XXXX, D. H. N. XXX, XXX XX C., zastúpený
JUDr. Jankou Chorvátovou, PhD., advokátkou, Antona Bernoláka 51, 010 01 Žilina, X. Š.R. U., H..:
XX.X.XXXX, T. S. XX, Ž. - R., X. S. U., H..: XX.X.XXXX, T. S. XX, Ž. - R., X. Z.Á. U., H..: XX.XX.XXXX,
T. S. XX, Ž. - R., žalovaní v 2. až 4. rade zastúpení Z. U., H.. XX.X.XXXX, D. H. N. XXX, XXX XX C.,
o určenie vlastníckeho práva, takto

r o z h o d o l :

Súd u r č u j e , že žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti zapísanej na liste

vlastníctva číslo XXXXX, katastrálne územie Prešov, ako parcela KN-E číslo XXXX/X, orná pôda o
výmere 5.160 m2.

Vzájomný návrh žalovaných z a m i e t a .

Žalobcovia v 1. a v 2. rade m a j ú voči žalovaným v 1. až v 4. rade n á r o k na náhradu trov konania,
ktoré sú títo povinní zaplatiť im spoločne a nerozdielne v rozsahu 100%, o ktorých výške rozhodne súd

po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 28.7.2011 sa žalobcovia domáhali určenia, že sú bezpodielovými
spoluvlastníkminehnuteľnostipôvodnezapísanejnalistevlastníctvač.XXXXkatastrálneúzemiePrešov
ako parcela KN-E č. XXXX/X orná pôda o výmere 5.232 m2.

2. Žalobu odôvodnili tým, že rozhodnutím zo dňa 18.11.1994, č.j. 1712/92-Buj/263 Pozemkový úrad
Prešov rozhodol vo veci reštitučného nároku tak, že vzhľadom na splnenie podmienok podľa § 6 ods. 2
zákona a § 38 ods. 1 zákona č. 330/91 Zb. priznal Z. Z., rod. K., H.. XX.X.XXXX, ako oprávnenej osobe

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v katastrálnom území Prešov v celosti zapísaným vo vložke č. XXX,
okreminéhoajkparcelempčXXXX/X-roľaovýmere5.232m2.Nazákladezmluvyokúpenehnuteľnosti
zo dňa 1.7.2005 Z. Z., Q.. K. odpredala okrem iného i túto parcelu, zapísanú na liste vlastníctva č. XXXX,
v registri E, vedenom Katastrálnym úradom v Prešove, Správa katastra Prešov, pod B/1 v celosti, do
výlučného vlastníctva žalobcu v 1. rade. Vklad vlastníckeho práva bol povolený Správou katastra Prešov
dňa20.7.2005,avsúčasnostijeparcelazapísanánaLVč.XXXXXk.úz.Prešov.Žalobcoviaďalejuviedli,
že žalovaný svojim písomným podaním zo dňa 1.4.2009 oznámil, že je výlučným vlastníkom predmetnej

parcely. Pôvodne bol podielovým spoluvlastníkom tejto parcely spolu so svojou matkou N. U., každý
s podielom v rozsahu po 1, avšak po smrti svojej matky nadobudol do svojho výlučného vlastníctva
jej spoluvlastnícky podiel na základe osvedčenia o dedičstve zo dňa 14.3.1996. Poukázal na to, že
ako vyplýva z pozemnoknižnej vložky č. XXX katastrálne územie Prešov, parcela č. XXXX/X v časti B.vlastníctvo pod poradovým číslom XXX bola na základe prídelovej listiny Mestského národného výboru
v Prešove zo dňa 3.9.1957 odpísaná a zapísaná do novej vložky číslo XXXX tejto knihy.

3. Pôvodný žalovaný - právny predchodca súčasných žalovaných - Z. U., H.. X.XX.XXXX (ďalej len
„právny predchodca žalovaných“) so žalobou nesúhlasil a vzájomnou žalobou žiadal, aby súd určil, že
výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti je on. Uviedol, že už v roku 2009 oznámil, že je výlučným
vlastníkom pozemku parc. č. XXXX/X kat. úz. Prešov, a len z dôvodu vysokého veku a nepriaznivého
zdravotného stavu nemohol pokračovať v riešení celej záležitosti. Tvrdil, že vlastnícke právo k spornému

pozemku nadobudol dedením po svojich rodičoch. Po otcovi Š. U. uznesením Štátneho notárstva v
Prešove sp. zn. D 26/58 z 15.6.1960 s tým, že vzhľadom na čas nadobudnutia (pred rokom 1964)
predmetný prechod vlastníctva bol zaznamenaný aj v Pozemkovej knihe vo vl. XXXX pod B4, a že zo
zápisov v dotknutej pkn. vložke je nesporné, že po celé obdobie ako vlastník nebol okrem neho a jeho
rodičov zapísaný žiaden iný subjekt. Po matke N. U., Q.. K. uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn.
D/1389/94 z 14.3.1996. Ďalej žalovaný tvrdil, že ak žalobcovia vlastníctvo odvodzujú od reštitučného

nárokupôvodnéhovlastníka,kukonkrétnostiamsavyjadriťnevie.Nebolúčastníkomdotknutéhokonania
napriek tomu, že jeho vlastnícke oprávnenie k sporným nehnuteľnostiam bolo jednoznačné na základe
podkladov Pozemkovej knihy. Zo všeobecného hľadiska však podľa neho sporný pozemok nemohol byť
predmetom reštitúcie vydaním/vrátením pozemku, nakoľko štát nebol v danom čase jeho vlastníkom.
Právny predchodca žalovaných ďalej uviedol, že jeho vlastnícke oprávnenie po celé obdobie nebolo

relevantne (a v podstate ani vôbec) spochybňované. Žalobcovia nemohli nadobudnúť vlastnícke právo
od „nevlastníka“, pretože platí zásada, že nikto nemôže previesť viac práv, ako sám má. Je podľa neho
nemysliteľné, aby v právnom štáte bol zbavený svojho vlastníctva, a ani (úplne) zmätočné rozhodnutie
pozemkového úradu v rámci reštitúcie na tom nemôže nič zmeniť.

4. Právny predchodca žalovaných počas konania zomrel. Podľa výsledkov dedičského konania súd
ďalej v konaní namiesto neho pokračoval so žalovanými (označenými v tomto rozsudku v poradí
podľa osvedčenia o dedičstve z č.l. 55) ako jeho dedičmi, ktorí na jeho vyjadreniach a vzájomnom
návrhu trvali, a vzhľadom na jeho úmrtie petit vzájomnej žaloby upravili tak, aby súd určil, že právny
predchodca žalovaných bol ku dňu smrti 14.11.2011 výlučným vlastníkom pozemku zapísaného v

katastri nehnuteľností ako parc. č. XXXX/X kat. úz. Prešov. Súd túto zmenu vzájomnej žaloby pripustil
(č.l. 70).

5. Na pojednávaní 23.1.2013 žalobcovia doplnili, že sa domáhajú nápravy starej krivdy, ktorá bola
odstránená vydaním reštitučného rozhodnutia, kedy pani Z. boli vrátené nehnuteľnosti a následne

žalobcovia tieto nehnuteľnosti od nej nadobudli. Žalovaní, resp. ich právny predchodcovia boli len
prídelcami, a preto automaticky by malo nastať, že po tom, ako v reštitúciách boli nehnuteľnosti
vrátené, ich titul vlastníctva zanikol. Naliehavý právny záujem odôvodnili odstránením právnej neistoty,
ktorá podľa nich spočíva v tom, že tá istá nehnuteľnosť, ktorá je zapísaná ako vlastníctvo žalobcov,
bola predmetom dedičského konania a na základe tohto bol založený hluchý list vlastníctva. S

nehnuteľnosťou chcú disponovať bez akýchkoľvek právnych problémov a bez akejkoľvek možnosti
spochybnenia. Žalobca v 1. rade vo svojej výpovedi doplnil, že nehnuteľnosť, ktorá je predmetom tohto
konania, kúpil v roku 2005 od reštituentky, a nechce, aby vznikla ďalšia krivda, že by jemu ako aj
pani Melioriszovej, bolo odňaté vlastníctvo. Tvrdil, že v čase kúpi nevedel o žiadnom spochybnení
vlastníckeho práva predávajúceho, o tomto sa dozvedel až po vykonaní ROEP, a sám si musel zisťovať

v čom je pochybnosť o hodnovernosti údajov zapísaných na liste vlastníctva. Žalobcovia na pojednávaní
tiež doplnili, že aj keď zmluvu o kúpe nehnuteľnosti uzatváral len žalobca v 1. rade, v tom čase trvalo
jeho manželstvo a kupoval tento pozemok so súhlasom manželky (žalobkyne v 2. rade). Žalovaní sa k
týmto tvrdeniam ďalej nevyjadrili a poukázali len na svoj protinávrh.

6.VovzťahukrozhodnutiuPozemkovéhoúraduPrešovz18.11.1994žalobcoviauviedli(č.l.78),ženieje
ničotnýmrozhodnutím,pretožezaničotnérozhodnutiemožnopovažovaťrozhodnutie,ktorébolovydané
v rozpore s právomocou príslušného orgánu. Chyby, ktorými toto rozhodnutie prípadne trpí, sú chybami,
ktoré možno opraviť v príslušnom konaní. Lehoty však na podanie prípadných opravných prostriedkov
už uplynuli. Žalovaní vo vzťahu k rozhodnutiu Pozemkového úradu Prešov z 18.11.1994 uviedli (č.l. 81),

že sa nevedia výslovne vyjadriť, či ide o jeho ničotnosť alebo zmätočnosť, ale jednoznačne tvrdia, že
nemôže spôsobovať zákonom predpokladané účinky, nakoľko s ich právnym predchodcom, ktorý bol
vlastníkom sporných nehnuteľností, v dotknutom konaní totiž nebolo vôbec konané.7. Súd obsadený predchádzajúcim zákonným sudcom vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 6.3.2013
tak, že žalobu i vzájomný návrh žalovaných zamietol. Vychádzal z toho, že podstata vlastníckeho
práva, ako absolútneho právneho panstva nad vecou vylučuje, aby výlučným vlastníkom tej istej

nehnuteľnosti boli dve rôzne osoby. Vlastnícke právo možno nadobudnúť zmluvou alebo rozhodnutím
príslušného orgánu, a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti spôsobuje zánik vlastníckeho
práva predchádzajúceho vlastníka. Po vykonanom dokazovaní mal za to, že parcela XXXX/X, roľa o
výmere 5.232 m2, k.ú. Prešov pôvodne patrila vlastnícky Z. Z., Q. K., ktorej bola skonfiškovaná a
následne pridelená Š. U. B. N. U. (právnym predchodcom Z. U. - pôvodne jediného žalovaného). V

súvislosti s prídelom bola táto parcela dňa 3.9.1957 odpísaná z vložky XXX (správne XXX) a zapísaná
do vložky XXXX v katastrálnom území Prešov. Rozhodnutím z 18.11.1994 Pozemkový úrad Prešov
rozhodoval podľa zákona č. 330/1991 Zb. o priznaní vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti na základe
reštitučnej žiadosti Z. Z., Q. K.. Z rozhodnutia vyplýva, že pozemkový úrad ako s povinnou osobou
konal so Štátnym majetkom Prešov, nie s právnymi predchodcami Z. U., ktorí boli v pozemkovej knihe
zapísaní ako vlastníci tejto nehnuteľnosti (aktuálna pozn. súdu: boli zapísaní ako vlastníci nehnuteľnosti

zapísanej vo vložke 3742). Pozemkový úrad Prešov rozhodol o priznaní vlastníckeho práva Z. Z. E. S.
XXXX/X zapísanej vo vložke č. XXX, k.ú. Prešov a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 10. januára
1994. Ďalej súd vychádzal z toho, že aj keď uvedené správne rozhodnutie je právoplatné, nemohlo
spôsobiť zánik vlastníckeho práva zapísaných vlastníkov (Z. U. B. N. U.). Rozhodnutie Pozemkového
úradu Prešov z 18.11.1994 však založilo dobromyseľnosť Z.Q. Z., K. v držbe uvedenej nehnuteľnosti.

Výrok rozhodnutia je zrozumiteľný a určitý a nepochybne konštatuje priznanie vlastníckeho práva k
určitej parcele. Nesprávnosť (neúčinnosť pre vlastníka nehnuteľnosti) tohto rozhodnutia možno zistiť len
právnym rozborom, pričom schopnosť vykonať takýto rozbor nemožno vo všeobecnosti od účastníka
konania požadovať. Žalobcovia pokračovali v držbe svojej právnej predchodkyne a nehnuteľnosť
vydržali (aktuálna pozn. súdu: vydržanie ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva počas

konania, i s poukazom na princípy vymedzenia jeho predmetu skutkovými tvrdeniami strán - o čom a na
základe čoho, t.j. na základe ktorých skutočností má súd rozhodnúť, nikto netvrdil). Prvý úkon, ktorým
právny predchodca žalovaných spochybňoval vlastníctvo žalobcov, bol vykonaný v roku 2009, teda
po uplynutí vydržacej lehoty. Žalobu však súd zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu,
pretože žalobcovia žiadali určiť vlastnícke právo v rozpore s tým, ako je nehnuteľnosť zapísaná v katastri

nehnuteľností (v petite uvedená iná výmera ako zapísaná v katastri). Mal za to, že navrhovaný rozsudok
by bol nevykonateľný, pretože uvedenie nesprávnej výmery pozemku by viedlo k tomu, že rozhodnutie
súdu by nemohlo byť zapísané v katastri nehnuteľností. Vzájomný návrh žalovaných zamietol s
poukazom na to, že vlastnícky titul žalovaných bol skorší ako vlastnícky titul žalobcov, a neskorší platný
vznik vlastníckeho práva žalobcov spôsobil zánik predchádzajúceho vlastníctva právnych predchodcov

žalovaných.

8. Krajský súd v Prešove na základe odvolania oboch strán sporu (žalovaní namietali, že rozhodnutie
súdu ohľadne údajné vydržania bolo prekvapivé, keď v danom smere v priebehu konania neprezentoval
žiadnu úvahu) vyššie uvedený rozsudok uznesením sp. zn. 19Co/91/2013 zo dňa 30.1.2014 zrušil a

vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že predčasne rozhodol so
závermi, ktoré z obsahu spisu nevyplývajú. V súvislosti s vydržaním poukázal na to, že v konaní nebol
vykonaný ani jediný dôkaz preukazujúci to, aby menovaná predmetné nehnuteľnosti užívala. Uviedol
tiež, že tá skutočnosť, že žalobkyňa v 2. rade nie je uvedená v evidencii nehnuteľností ako bezpodielová
spoluvlastníčka, a že vlastnícke právo žalobcov bolo spochybnené žalovanými, sú skutočnosti, ktoré

preukazujú naliehavý právny záujem na určovacej žalobe s tým, že inú výmeru uvedenú v petite žaloby
než aká je aktuálne uvedená na katastri nehnuteľností, žalobcovia označili za chybu v písaní, ktorú v
odvolaní odstránili.

9.Zhľadiskaabstrahovania(vymedzenia)predmetukonaniaajehodôvodov(ivsúvislostisvymedzením

dotknutej nehnuteľnosti v petite žaloby pôvodným LV), ešte pred ďalším odôvodnením rozsudku vo
veci samej (bod 12. a nasl. tohto odôvodnenia), súd poukazuje na to, že nárok uplatnený žalobou je
charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok odôvodňuje, a skutkovým
základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je potom vymedzený základ nároku
uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Predmet konania teda určujú opísané skutkové

okolnosti a žalobný návrh tak, aby bolo zrejmé o čom a na akom základe má súd rozhodnúť. „Presný
a určitý petit je síce pre súd rámcom rozhodovania, z ktorého nesmie vybočiť a ktorý môže prekročiť
len v taxatívne vymedzených prípadoch (teraz § 216 ods. 2 CSP), to však v plnom rozsahu platí
len z hľadiska obsahu petitu a podstaty zmyslu toho, čoho sa žalobca v konaní domáha. V žiadnomprípade to ale neznamená, že by súd pri svojom rozhodovaní bol do najmenších podrobností viazaný
výrazovými prostriedkami použitými v texte petitu alebo jeho doslovným znením (vrátane slov, slovných
spojení, ba dokonca aj eventuálnych gramatických chýb), a že by sa prípadnou odlišnou formuláciou

výroku svojho rozhodnutia, než zodpovedá doslovnému zneniu žalobného petitu, dopúšťal procesnej
vady. Naopak tam, kde je to potrebné, je dokonca povinnosťou súdu upraviť formulačne petit žaloby
tak, aby zodpovedal objektívnemu hmotnému právu a aby jeho formulácia zodpovedala dovoleným
spôsobom výkonu rozhodnutia. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 79 ods. 1 (pozn. súdu: teraz
§ 131 a 132 CSP) nevyžaduje, aby žalobca po stránke formálnej do najmenších podrobností formuloval

návrh budúceho výroku súdneho rozhodnutia. Z jeho doslovného znenia je zrejmé, že za postačujúce
považuje, ak žalobca v žalobe vyjadrí podstatu (zmysel) toho, čoho sa v konaní na základe opísaného
skutkového stavu domáha. Petit žaloby, tak ako ho žalobcovia formulovali, je súd povinný posudzovať
čisto z hľadiska obsahového. Súd do výroku svojho rozhodnutia nemusí prevziať doslovne žalobcom
naformulovaný petit žaloby, môže v ňom vykonať také zásahy, ktoré zachovávajú podstatu petitu a
nemenia jeho zmysel“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo/219/2007 z 30.júla 2008).

10. Zákon pre žalobu nepredpisuje prísne formálne náležitosti z hľadiska jej úpravy a striktného odlíšenia
skutkový tvrdení a vyjadrenia toho, čoho sa žalobca domáha (žalobného návrhu), a preto aj pri jej
posudzovaní treba vždy vychádzať z celého jej obsahu. Žaloba je „procesný úkon strany, ktorý treba
posudzovať ako každé podanie podľa obsahu. To znamená, že za žalobný nárok, teda predmet konania,

nemožno považovať iba žalobný návrh, ale aj jeho skutkové odôvodnenie, čo spolu so žalobným
návrhomvymedzujepredmetžaloby“(Števček,M.,Ficová,S.,Baricová,J.,Mesiarkinová,S.,Bajánková,
J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 487).

11. Vzhľadom na uvedené, v súvislosti s vymedzením predmetu konania a totožnosti rozhodovanej veci,

podľa obsahu žaloby i vyjadrení strán na pojednávaní nebolo sporné (č.l. 146), že sa týka nehnuteľnosti,
ktorá je v súčasnosti (v čase vyhlásenia rozsudku) zapísaná v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva
č. 13129, katastrálne územie Prešov (podľa petitu žaloby pôvodne zapísanej na liste vlastníctva č. 7313,
katastrálne územie Prešov).

12. Po zmene zákonného sudcu (zmene v obsadení súdu) súd v rámci predbežného právneho
posúdenia, vzhľadom na dovtedajšie závery (za účelom vylúčenia prekvapivého rozhodnutia), upozornil
strany na úvahu, že s poukazom na rozhodovaciu prax a právne závery Najvyššieho súdu SR uvedené v
rozsudku 4Cdo/57/2006 zo dňa 29.3.2007, na ktorý sa odvoláva aj rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 15Co/95/2008 zo dňa 25.6.2008 v obdobnej právnej veci, v danom prípade nemožno

uvažovať o nulitnosti rozhodnutia Pozemkového úradu, z ktorého odvodzujú svoje právo žalobcovia.

13. Žalovaní vo vzťahu k tomu na pojednávaní uviedli, že svoje vlastnícke právo odvodzujú od
vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov ich právnych predchodcov, ktorí ho získali prídelom z roku
1957, a neskôr ďalší právni nástupcovia bezprostredne predchádzajúci súčasným žalovaným nadobudli

predmetnú nehnuteľnosť dedením, pričom až do roku 2009 túto nehnuteľnosť nerušene užívali. Uviedli
tiež, že právny predchodca žalovaných v roku 1996 túto nehnuteľnosť zdedil, a zo strany štátneho
notárstva nebola pochybnosť o tom, že by táto nehnuteľnosť bola predmetom dedenia. Z hľadiska
právnych titulov vlastnícke právo odvodzujú od dedenia. Odvodzujú ho od prídelu a následne od
dedenia, pričom do ich vlastníckeho práva a jeho výkonu zasiahlo až reštitučné rozhodnutie. Mali za

to, že ak strana žalobcov odvodzuje vlastnícke právo od kúpnej zmluvy po predávajúcej, ktorá ho
nadobudla na základe reštitučného rozhodnutia, tak podľa nich od nevlastníka nemožno nadobudnúť
vlastnícke právo. Vo vzťahu k otázke konštitutívnych účinkov rozhodnutia pozemkového úradu tvrdili,
že od roku 1994 do roku 2004 aj naďalej užívali predmetné nehnuteľnosti, a v dobrej viere disponovali
nehnuteľnosťami po viac ako 10 rokov aj potom, čo bolo vydané predmetné reštitučné rozhodnutie.

Rozhodnutie Pozemkového úradu z roku 1994 spochybnili z hľadiska obsahu a jeho správnosti s tým, že
podľa jeho obsahu malo byť vydávané podľa zák. č. 229/1991 a 330/1991 Zb., pričom podľa žalovaných
toto rozhodnutie nezodpovedá uvedeným zákonom. Mali za to, že uvedené zákony riešili iný spôsob
konfiškácie majetku, a že pri prípadnej reštitúcii sa mal poskytnúť náhradný pozemok, pokiaľ bol tento
dotknutý nejakou právnou zmenou. Je podľa nich tiež pochybné, že pozemok bol vôbec predmetom

konfiškácie. Uvedené rozhodnutie označili za nezákonné s tým, že nezodpovedá citáciám uvedených
zákonov, na ktoré sa odvoláva. Mali za to, že administratívne rozhodnutie nemôže anulovať vlastnícke
právo zapísané v príslušných evidenciách. Podľa ich názoru sa jedná o nulitný správny akt, a to nie
preto, že rozhodnutie nebolo doručované dotknutým osobám, právnym predchodcom žalovaných, alebopreto, že nespĺňa zákonné predpoklady podľa z.č. 229/1991 Zb., ďalej preto, že nehnuteľnosť nebola
konfiškovaná, a tiež preto, že na Benešove dekréty sa nevzťahuje predpis č. 330/1991 Zb. Vzhľadom na
to reštitučné rozhodnutie len vzhľadom na svoju formu, že sa jedná o reštitučné rozhodnutie, nie je podľa

nich originárnym spôsobom nadobudnutia práva a nemôže mať za následok zánik vlastníckeho práva
právnych predchodcov žalovaných. Ničotnosť rozhodnutia videli v tom, že vyšlo z nesprávnych právnych
podkladov a neexistoval skutkový základ pre jeho vydanie. Správny orgán podľa nich subsumoval prípad
pod normy, pod ktoré ich subsumovať nemal. V tom vidia nedostatok jeho právomoci.

14. Žalobcovia na pojednávaní uviedli, že súd v tomto konaní nie je oprávnený preskúmať rozhodnutie
správneho orgánu. Je povinný z neho vychádzať. Námietky druhej strany vo vzťahu k nemu podľa
žalobcov neobstoja, nakoľko bolo vydané v rámci kompetencií a právomoci jemu daných. Uviedli, že po
roku1995,kedybolovydanéreštitučnérozhodnutie,žalovanínemaližiadentitulprevstupdooprávnenej
držby, teda nemali z čoho odvodzovať svoje vlastnícke právo a dobromyseľnosť. Poukázali tiež na to,
že o problémoch s vlastníckym právom a pochybnostiach museli žalovaní vedieť už skôr, nakoľko to

vyplýva z námietok predložených komisii ROEB z 30.10.2008.

15. V rámci záverečného zhrnutia žalovaní uviedli, že sa správali k predmetu tohto konania ako vlastníci
či už oni alebo ich právni predchodcovia. Nemali po celý čas žiadne pochybnosti o ich vlastníckom práve,
brali z predmetných nehnuteľností tiež svoje úžitky. Podľa nich v konaní nebolo preukázané, že vedeli o

rozhodnutí z roku 1994, ktorým bolo priznané v rámci reštitúcie vlastnícke právo právnej predchodkyni
žalobcov, pričom toto rozhodnutie považujú za nulitné.

16. Súd sa oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany
sporu počas konania uplatnili, a s prihliadnutím na obsah spisu v nadväznosti na už vykonané

dokazovanie a jeho doplnenie listinnými dôkazmi, ktoré na pojednávaní prečítal alebo ktorých odpis bol
stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto ich na pojednávaní osobitne nečítal, viď § 204
CSP), na základe zhodných (resp. nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1, § 151
a § 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov zistil tento podstatný skutkový stav:

17. Z pôvodných pozemnoknižných zápisov predložených žalobcom vyplýva, že Z. K., Q. Z., bola
v minulosti titulom dedenia 1.júla 1935 vedená (zapísaná) podľa pozemkovej knihy ako vlastníčka
viacerých nehnuteľností, medzi ktorými bola aj parcela č. XXXX/X označená ako roľa nad skalkou o
výmere 5.232 m2, zapísaná vo vložke č. XXX, katastrálne územie Prešov. Podľa nespochybnených
tvrdení žalobcu a predloženej kópie tejto pozemnoknižnej vložky bola parcela č. XXXX/X pod poradovým

číslom XXX na základe prídelovej listiny Mestského národného výboru v Prešove zo dňa 3.9.1957 z tejto
pozemnoknižnej vložky odpísaná a zapísaná do novej vložky číslo XXXX.

18. Medzi stranami ďalej nebolo sporné, že rozhodnutím zo dňa 18.11.1994, č.j. 1712/92-Buj/263
Pozemkový úrad Prešov rozhodol vo veci reštitučného nároku tak, že vzhľadom na splnenie podmienok

podľa § 6 ods. 2 zákona a § 38 ods. 1 zákona č. 330/91 Zb. priznal Z. Z., Q.. K., H.. XX.X.XXXX, ako
oprávnenej osobe vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v katastrálnom území Prešov v celosti zapísaným
vo vložke č. XXX, okrem iného aj k parcele mpč. XXXX/X - roľa o výmere 5.232 m2. Žalovaní síce
spochybnili správnosť tohto rozhodnutia, nie však jeho vyššie uvedený obsah a to kým bolo vydané.
Zo žalobcom predloženej kópie písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia pritom vyplýva, že ho vydal

Pozemkový úrad v Prešove ako orgán príslušný podľa § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, ustanovenia § 32 ods. 1 písm. c)
v nadväznosti na § 38 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. a v súlade s § 46 zákona č. 71/1967 Zb.

19. Z tvrdení žalovaných a nimi predloženého osvedčenia o dedičstve sp. zn. D 1389/94 zo dňa

14.3.1996 bod II. vyplýva, že po poručiteľke N. U., T. M. XX.X.XXXX boli ako dedičstvo v dedičskom
konaní prejednané nehnuteľnosti v kat. úz. Prešov, zapísané vo vl. č. XXXX, a medzi nimi aj parc.č.
XXXX/X roľa 5.232 m2 v KN stav neidentifikovaný v podiele 1/2 s tým, že podiel poručiteľky nadobudol Z.
U. (právny predchodca žalovaných) v podiele 1 z celku. V bode V. tohto osvedčenia bolo uvedené, že na
základe tohto osvedčenia o dedičstve vykoná Správa katastra v Prešove zápis v Katastri nehnuteľností

formou záznamu podľa bodu II., IV. tejto verejnej listiny.

20. Na základe zmluvy o kúpe nehnuteľnosti zo dňa 1.7.2005 Z. Z., Q.. K. odpredala parcelu, ktorá
je predmetom tohto konania, v tom čase zapísanú na liste vlastníctva č. XXXX, v registri E, vedenomKatastrálnym úradom v Prešove, Správa katastra Prešov, do vlastníctva žalobcu v 1. rade. Vklad
vlastníckeho práva bol povolený Správou katastra Prešov dňa 20.7.2005, a v súčasnosti je parcela
zapísaná na LV č. XXXXX k.úz. Prešov. Aj keď zmluvu o kúpe nehnuteľnosti uzatváral ako kupujúci len

žalobca v 1. rade, v tom čase trvalo jeho manželstvo a tento pozemok kupoval so súhlasom manželky
(žalobkyne v 2. rade).

21. Podľa listu Správy katastra Prešov zo dňa 20.3.2009 označeného ako Oznámenie o vyznačení
poznámky (v prílohovej obálke na č.l. 148) navrhovateľ Z. U. podaním zo dňa 30.10.2008 doručil komisii

pre vypracovanie registra obnovenej evidencie pôdy pre kat. územie Prešov námietku v zmysle § 7
zákona (§ 180/1995 Z.z.) k parcele registra „E KN“ č. XXXX/X. Podľa Oznámenia o vyznačení poznámky
navrhovateľom (Z. U.) uvedená parcela registra E KN č. XXXX/X je na Správe katastra Prešov evidovaná
na tzv. hluchom liste vlastníctva č. XXXX k.ú. Prešov, na ktorý bola zapísaná na základe osvedčenia
o dedičstve č. D 1389/94. Z poradového čísla tohto listu vlastníctva pritom vyplýva, že tento zápis
bol urobený neskôr po tom ako bola parcela, ktorá je predmetom tohto konania, zapísaná na liste

vlastníctva 7313. Vo vzťahu k užívaniu nehnuteľnosti žalovaní predložili nájomné zmluvy. Najstaršia
nájomnázmluvaztých,ktorévkonanípredložili,aktorýmiprávnypredchodcažalovanýchako(domnelý)
vlastník nehnuteľnosťou právne disponoval (parcelu č. XXXX/X prenajal) - po rozhodnutí pozemkového
úradu v prospech právnej predchodkyne žalobcov a následnom osvedčení o dedičstve v jeho prospech
(vo vzťahu k 1-polovici) - je z roku 1999. Iné predchádzajúce faktické uchopenie držby, resp. právne

nakladanie alebo akékoľvek faktické ovládanie (užívanie) tejto nehnuteľnosti (vo vzťahu ku ktorej bol
podľa osvedčenia o dedičstve v KN stav neidentifikovaný) zo strany žalovaných alebo ich právneho
predchodcu po rozhodnutí pozemkového úradu tvrdené nebolo.

22. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než vyššie

uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami uvedené a ani zákonom stanoveným procesným
postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli. V tejto súvislosti s eventuálnymi úvahami o
ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom
princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre zlé skúsenosti s právnym povedomím strán sporu,
súd už len pre úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom (i prípadnou vzájomnou

žalobou), vrátane tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na
ich preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. okolnosti, než tie ktoré strany konania vymedzili včas
(§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami procesného útoku a obrany (prípadne aj konkrétnymi
hmotnoprávnymi námietkami či ich absenciou, § 149 a 152 CSP), teda také ktoré žiadna zo strán určite
a nezrozumiteľne netvrdila, predmetom konania a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania)

neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1 CSP a § 185 ods. 2 CSP). To samozrejme platí aj na prípadné
ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších podstatných skutočností (§ 153 ods. 1
CSP), ktoré by v zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a
spravidla len vtedy, ak by sa tým doterajšie výsledky konania (§ 143 ods. 2 CSP) podstatne nezmenili
(v odvolacom konaní dokonca absolútne neprípustnou, § 371 CSP).

23. Uvedené závery vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú procesnú
povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce
skutkovéokolnosti,zktorýchvyvodzujúsvojuprocesnútaktiku(útokaleboobranu).Vsociálnejkoncepcii
civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky

rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena
tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v
rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť
ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda

in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu (pozn. súdu: nepochybne i
žalovaného) neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania.

Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu
k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju
súd odmietol v zmysle § 129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca
nedostatočne substancoval svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné aleboneurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu,
neúplne zistený skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne
zastavenie konania), za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho

vlastného procesného úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a
diligencie,tedabdelostiadôslednosti“(in:tamtiež,s.670).„Primárnebyvšetkyrelevantnéarozhodujúce
skutkové tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd
môže dať stranám možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento

postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že
zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca
bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno
vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom
spore (na tomto mieste odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a
preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej

procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné
skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala
príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu
meritórneho rozhodnutia v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom
konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav

len z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie
je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale
zisťovaťskutkovýstavvmiereprimeranejprocesnejaktivitesporovýchstrán.Beztejtoaktivitystránsúdv
zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie
a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

Právne posúdenie

24. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) vlastníctvo veci možno nadobudnúť
kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných

skutočností ustanovených zákonom.

25. Podľa § 460 OZ dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

26. Podľa § 134 ods. 1 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po

dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

26. Podľa § 129 ods. 1 OZ držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva
právo pre seba.

27. V danom prípade sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva, ktoré odvodzovali od
reštitučnéhorozhodnutiasprávnehoorgánu,ktorýmboliichprávnejpredchodkyni vydanénehnuteľnosti,
a ktoré od nej následne na základe kúpnej zmluvy nadobudli. Tento prevod, resp. kúpna zmluva
nebola v tomto konaní (z dôvodov týkajúcich sa náležitostí tohto právneho úkonu) nijakým spôsobom
spochybnená, a podstatné tak bolo preskúmať len predchádzajúce vlastnícke právo ich právnej

predchodkyne, z ktorého ho žalobcovia odvodzujú.

28. Medzi stranami nebolo sporné, že rozhodnutím Pozemkového úradu v Prešove bolo ich právnej
predchodkyni priznané vlastnícke právo k pozemnoknižnej parcele označujúcej nehnuteľnosť, ktorá je
predmetom tohto konania. V zmysle ust. § 132 ods. 1 OZ je pritom zrejmé, že vlastníctvo, ako právnym

poriadkom (štátom) uznané panstvo nad vecou, vzniká (okrem iného) rozhodnutím štátneho orgánu,
ktorémákonštitutívneúčinkyajeoriginárnymspôsobomnadobudnutiavlastníckehopráva,keďžeštátny
orgán svojim rozhodnutím vlastnícke právo autoritatívne konštituuje a zakladá len na základe vlastnej
právomoci neodvodzujúc ho od vlastníckeho práva kohokoľvek iného. Z tohto dôvodu preto v týchto
prípadoch ani nemožno namietať nedostatok (oprávnenia) prevodu vlastníckeho práva z nevlastníka

na vlastníka, nakoľko nejde o prevod, a ten, komu bolo vlastnícke právo priznané, ho neodvodzuje od
vlastníckeho práva svojho predchodcu (predchádzajúceho skutočného alebo domnelého vlastníka), ale
len z rozhodnutia na to oprávneného štátneho orgánu.29. V súvislosti s tým pritom súd poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v obdobnej
právnej veci v rozsudku 4Cdo/57/2006 zo dňa 29.3.2007, s ktorým sa súd plne stotožňuje, podľa ktorého
„mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho

aktu. Nadobudnutie vlastníctva právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu patrí medzi tzv. originárne
spôsoby nadobudnutia vlastníctva. Tak tomu je i v prípadoch nadobudnutia vlastníctva oprávnenými
osobami podľa reštitučných zákonov, teda aj v prípade rozhodnutia pozemkového úradu o určení
vlastníctva podľa ustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb., ktoré má konštitutívny charakter.
Takéto právoplatné rozhodnutie štátneho orgánu, ktoré konštituuje vlastníctvo, má nutne ako každý

originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva za následok absolútny zánik vlastníctva predchádzajúceho
vlastníka a vylučuje ho, pokiaľ však takéto rozhodnutie štátneho orgánu nebolo zákonným spôsobom
zrušené. S poukazom na ust. § 135 ods. 1,2 O.s.p. okresný súd bol viazaný vo veci právoplatným
rozhodnutím Pozemkového úradu v Prešove zo dňa 21.6.2004 č.j. 2356/92-Buj./150, ktorým bolo
priznané žalobcom vlastnícke právo aj k predmetnému pozemku s tým, že nebolo možné prihliadnuť
na námietku odvolateľov, že rozhodnutie pozemkového úradu bolo vydané voči osobe, ktorá nebola

povinnou osobou. Zákon umožňuje fyzickej alebo právnickej osobe, s ktorou sa v správnom konaní
nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako účastníkom malo konať, podať žalobu na preskúmanie
zákonnosti tohto rozhodnutia a postupu. Pokiaľ zákon takejto dotknutej osobe priznáva právo podať
žalobu na okresnom súde, výkladom opaku tohto ustanovenia vyplýva, že rozhodnutie, ktoré bolo
vydané voči osobe, ktorá povinnou osobou nebola a nebolo vydané voči osobe, ktorá bola povinnou

osobou, nie je nulitný správny akt.“

30. Z uvedeného je teda zrejmé, že súd v tomto konaní nie je oprávnený preskúmavať obsahovú
správnosť rozhodnutia štátneho orgánu, pričom formálne náležitosti týkajúce sa nadania štátneho
orgánu jeho kompetenciou a právomocou v tomto konaní spochybnené neboli. Žalovaní namietali

iba obsahovú (ne)správnosť rozhodnutia, resp. procesný postup pozemkového úradu, nie však jeho
právomoc. Je pritom nepochybné, že pozemkový úrad bol v zmysle ust. § 9 ods. 4 zák. č. 229/1991 Zb.
v znení platnom v čase vydanie tohto rozhodnutia oprávnený rozhodovať o vlastníctve k nehnuteľnosti,
teda mal takúto právomoc, a rozhodnutie Pozemkového úradu Prešov zo dňa 18.11.1994, č.j. 1712/92-
Buj/263 tomu z hľadiska svojho výroku aj zodpovedá. Vecnú správnosť tohto rozhodnutia alebo

správnosť procesného postupu štátneho orgánu nad rámec posúdenia jeho právomoci súd v tomto
konaní oprávnený preskúmavať nie je. Ak došlo k nejakému pochybeniu, k tomu, po zistení nedostatkov
zo strany dotknutých osôb, slúžili iné právne prostriedky či už v správnom konaní, prípadne v
správnom súdnictve, aj s prípadnou zodpovednosťou dotknutých orgánov alebo iných zúčastnených
subjektov za škodu, ktorú eventuálne mohli svojim postupom spôsobiť, tieto subjekty však na tomto

konaní zúčastnené nie sú, súd ich rozhodnutia preskúmavať nemôže, a konštitutívne rozhodovanie
o vlastníckom práve predmetom tohto konania nie je a do právomoci súdu (okrem niektorých
výnimiek o prikázaní veci pri úprave vzťahov medzi vlastníkmi podľa § 135c OZ alebo pri vyporiadaní
spoluvlastníctva) ani nepatrí.

31. Už len pre úplnosť, v súvislosti s námietkami žalovaných, týkajúcich sa údajne neprávneho postupu
správneho orgánu s poukazom na to, že je otázne, či uvedená nehnuteľnosť bola vôbec v minulosti
riadne konfiškovaná (a mohla byť predmetom reštitúcie) a toho, že (ne)zákonným, resp. nespravodlivým
rozhodnutím správneho orgánu nemožno nikoho zbaviť vlastníctva, súd poukazuje na to, že ak by
sme aj takéto úvahy pripustili, uvedené by sa muselo nutne vzťahovať aj na konfiškáciu, ktorou bola

nehnuteľnosť odňatá (skonfiškovaná) ešte pôvodnému vlastníkovi zapísanému v pozemkovej knihe
(v pozemnoknižnej vložke č. XXX), a na jej pridelenie právnym predchodcom žalovaných, resp. na
neohraničené preskúmavanie predchádzajúceho vlastníctva neobmedzene do minulosti, čo je zjavne
neprípustné.

32. K eventuálnym výhradám, že v čase rozhodovania pozemkového úradu bola dotknutá parcela
poznačená zmenou (odpísaná do inej vložky č. XXXX) súd pripomína, že výrok právoplatného
rozhodnutia pozemkového úradu, ktorým bolo priznané vlastnícke právo k pozemku, bol dostatočne
určitý a spôsobilý byť predmetom zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. „Označením
pozemku údajmi z evidencie v pozemkovej knihe bol totiž pozemok dostatočne identifikovaný takým

spôsobom, že je možné jeho reálne vymedzenie ako časti zemského povrchu, ku ktorej bolo žalobcom
priznané vlastnícke právo. Nemôžu preto vzniknúť pochybnosti o tom, že žalobcom bolo priznané
vlastnícke právo k celému pozemku označenému ako pozemok knižná parcela č. ... . Na tento dôsledok
právoplatného rozhodnutia pozemkového úradu nemá vplyv okolnosť, že parcela č. ... bola z vložky č. ...pozemkovej knihy ... odpísaná do vložky č. ...“ (z rozhodnutia vyššie spomínaného rozhodnutia NS SR
4Cdo/57/2006 zo dňa 29.3.2007).

33. Vzhľadom na to súd v tomto konaní napriek námietkam o prídele uvedenej nehnuteľnosti v prospech
právnych predchodcov Z. U. - pôvodne jediného žalovaného (právneho predchodcu žalovaných) pri
posudzovaní vlastníctva medzi sporovými stranami vychádzal z neskoršieho rozhodnutia Pozemkového
úradu Prešov, ktoré je nepochybne originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, a keďže
toto nebolo neskôr zákonným spôsobom zrušené resp. zmenené, má táto skutočnosť (ako vyslovil

aj Najvyšší súd SR v rozsudku 4Cdo/57/2006 citovanom vyššie) nutne ako každý originárny spôsob
nadobudnutiavlastníctvazanásledokabsolútnyzánikvlastníctvapredchádzajúcehovlastníkaavylučuje
ho.Vzhľadomnato,keďžeuvedenýmrozhodnutímbolovlastníckeprávokpozemku,ktorýjepredmetom
tohto konania, priznané Z. Z., a táto ho následne kúpnou zmluvou počas trvania manželstva žalobcov
za ich spoločné prostriedky odplatne previedla na žalobcu v 1. rade a platí, že v zmysle ust. § 143 OZ
všetko čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva je v ich bezpodielovom spoluvlastníctve,

súd určil, že žalobcovia sú jej bezpodielovými spoluvlastníkmi.

33. Naproti tomu žalovaným (po rozhodnutí pozemkového úradu) nesvedčí neskorší originárny
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva predmetného pozemku. Pri dedení sa totiž vlastnícke právo
odvodzujeodvlastníckehoprávaprávnehopredchodcu(poručiteľa),ktorévdanomprípaderozhodnutím

pozemkovéhoúraduzaniklo,apretodedenie(smrťporučiteľa)aanineskoršiededičskékonanie(ajtolen
vo vzťahu k 1-ici) nezaložilo vlastníctvo právneho predchodcu žalovaných, a mohlo by byť iba domnelým
(putatívnym) titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva ich právneho predchodcu vydržaním (k 1-
ici). Vydržanie (hmotnoprávnu námietku) však žalovaní počas konania výslovne netvrdili (neuplatnili),
predmetom tohto konania, tak ako ho strany svojimi tvrdeniami vymedzili, nebolo, a žalovaní vo vzťahu

k nemu ani neuviedli všetky podstatné skutočnosti, z ktorých by ho odvodzovali a vyplývalo - a to
jednak dobromyseľnosť so zreteľom na všetky okolnosti, že boli vlastníkmi konkrétneho pozemku,
ktorý je predmetom tohto konania (keďže podľa osvedčenia o dedičstve pri ňom bolo uvedené stav
v KN neidentifikovaný a bol zapísaný iba na tzv. hluchý list vlastníctva) - a najmä jeho reálnu držbu
(po zákonom ustanovenú dobu). I napriek tomu, nad rámec predmetu tohto konania, v súvislosti s

predchádzajúcim vedením konania (pri rovnosti strán sporu a všeobecne pertraktovanom vydržaní),
súd v snahe o procesnú spravodlivosť pre úplnosť poukazuje na to, že podľa v konaní predložených
listín najstaršia nájomná zmluva z tých, ktoré žalovaní v konaní predložili, a ktorými právny predchodca
žalovaných po osvedčení o dedičstve nehnuteľnosti v jeho prospech (vo vzťahu k jej 1-ici) ako
(domnelý) vlastník nehnuteľnosťou právne disponoval (parcelu č. XXXX/X prenajal) - je z roku 1999, a

predchádzajúce faktické uchopenie držby, resp. právne nakladanie alebo akékoľvek faktické ovládanie
(užívanie) tejto nehnuteľnosti zo strany žalovaných alebo ich právneho predchodcu (po dobu viac ako
10 rokov pred konaním pri ROEB v roku 2008) tvrdené a ani doložené nebolo.

34. Vydržanie ako spôsob nadobúdania vlastníckeho práva, vyžaduje viaceré právne skutočnosti (je

zloženouprávnouskutočnosťou),aokremplynutiačasu(strvanímpredpokladovpozákonomstanovenú
dobu), predpokladá u nadobúdateľa i (predovšetkým) oprávnenú držbu po ustanovený čas. Držbou sa
pritom v zmysle ust. § 129 ods. 1 OZ rozumie nakladanie držiteľa s vecou ako vlastnou, a len k tomu sa
pre vydržanie zároveň vyžaduje, aby bola držba oprávnená, teda aby bol držiteľ v zmysle ust. § 130 ods.
1 OZ zároveň so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Okrem

presvedčenia držiteľa o jeho práve je teda potrebné aj nakladanie s vecou ako s vlastnou (uchopenie
a výkon držby). Vydržanie a jeho predpoklady po zákonom ustanovenú dobu však v konaní nie len že
neboli tvrdené, ale zo spisu nevyplývajú ani nepriamo (z predložených príloh), keďže najstaršia nájomná
zmluva, ktorú žalovaní v konaní predložili (§ 153 ods. 1 a 154 CSP) a ktorou ich právny predchodca (po
rozhodnutí pozemkového úradu v prospech právnej predchodkyne žalobcov a osvedčení o dedičstve

v jeho prospech) s predmetnou nehnuteľnosťou nakladal, je z roku 1999 (č.l. 93), a iná nepretržitá
oprávnená držba tejto nehnuteľnosti právnym predchodcom žalovaných po dobu desiatich rokov z nimi
dodaných skutočností (zo spisu) v čase rozhodovania súdu (§ 217 ods. 1 CSP) nevyplýva.

35. V tejto súvislosti súd napokon podporne poukazuje aj na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu

ČR z 5.4.2016 sp. zn. III.ÚS 875/14 týkajúceho sa začiatku počítania vydržacej doby, podľa ktorého:
„Denotace a konotace pojmu vydržení naznačuje, že základním předpokladem vydržení je předchozí
nepřetržitá držba (srov. § 134 odst. 1 OZ), tj. nakládání s věcí jako s vlastní (srov. § 129 odst. 1 OZ).
Vydržení tedy není okamžitý stav nebo jednorázový akt, nýbrž jde o proces probíhající v čase, v jehožzávěru dojde k přeměně právního institutu držby v právní institut vlastnictví. Judikatura i právní nauka
uznávají, že „nakládání s věcí“ může mít dvě podoby:
1. faktické (fyzické) ovládání věci (např. její užívání, údržba, opravy apod.), nebo

2. právní úkony, jimiž držitel projevuje svou vůli nakládat s věcí jako s vlastní (např. věc smění, pronajme
apod.). Tento druhý způsob nakládání s věcí se označuje jako právní panství. (31.) Obecné soudy vadně
posoudily počátek běhu vydržecí doby, jestliže určily, že tímto počátkem je den 30. 5. 1988, kdy nabylo
právní moci rozhodnutí Státního notářství pro Prahu 5 ze dne 11. 1. 1988 sp. zn. 5 D 1594/87, které navíc
bylo putativní. Fakt vydání takového pravomocného rozhodnutí není způsobilý sám o sobě, tj. není-li

doprovázentím,ževydržitelnakládásvěcíjakosvlastní,zahájitběhvydržecídoby.(32.)Ústavněprávně
konformní interpretací zákonných podmínek vydržení je nutno dospět k závěru, že vydržecí doba začíná
běžet až okamžikem, kdy se vydržitel ujme oprávněné držby, tj. začne v dobré víře s věcí nakládat jako s
vlastní. ... (34.) Obecné soudy usoudily, že nakládání s pozemky se uskutečňovalo formou tzv. právního
panství, tj. formou právních úkonů, jimiž vydržitel projevuje svou vůli nakládat s věcí jako s vlastní.
Za první takový úkon pokládaly obecné soudy uzavření smlouvy o smlouvě budoucí mezi žalobkyní

a Obchodní společností Praha - čisté město. K uzavření této smlouvy o smlouvě budoucí došlo dne
28. 8. 1996. Další žalobkyní uzavřené smlouvy, zmiňované v odůvodnění rozhodnutí obecných soudů
(s Obchodní společností Praha - čisté město, s Ministerstvem vnitra, s Bytovým družstvem Líšnická),
byly uzavřeny až v letech 1997, 2000 a 2002. Rovněž výzva k majetkovému vypořádání, adresovaná
žalobkyní Pražské vodohospodářské společnosti, a. s., byla této společnosti odeslána až 10. 3. 2006.

Nezbývá tedy než konstatovat, že první doložitelný úkon, z něhož lze usuzovat na výkon tzv. právního
panství, se stal dne 28. 8. 1996, a teprve od tohoto data lze odvozovat počátek vydržecí doby.“

36. Vzhľadom na to, že vlastnícke právo žalobcov vylučuje vlastníckeho právo právneho predchodcu
žalovaných a z výsledkov tohto konania neskoršie originárne nadobudnutie vlastníckeho práva (po

skutočnostiach zakladajúcich vlastnícku líniu žalobcov) právnym predchodcom žalovaných nevyplýva,
súd ich vzájomný návrh zamietol a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

37. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §

255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobcovia
boli v konaní úspešní v plnom rozsahu, a preto im súd v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP priznal voči
žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré sú žalovaní vzhľadom na ich procesné
spoločenstvo povinní zaplatiť im spoločne a nerozdielne. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.