Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, September 18, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/124/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5816201415
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Górász
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:5816201415.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu V., nar. XX. D. XXXX, bývajúceho v M., zastúpeného
advokátom JUDr. Petrom Vevurkom, so sídlom v Námestove, ul. Mieru č. 312/13, proti žalovanému S.,
nar. XX. V. XXXX, bývajúcemu v M., zastúpenému advokátom JUDr. Miroslavom Bachyncom, so sídlom
v Podbieli č. 177, o nahradenie prejavu vôle, vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 5
C 48/2016, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 31. januára 2018 sp. zn. 8 Co

323/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 28. júna 2017 č. k. 5 C

48/2016-35 nahradil vôľu žalovaného uzavrieť so žalobcom kúpnu zmluvu s nasledovným obsahom:

„Žalovaný S., rod. C., nar. XX.XX.XXXX, rodné číslo XXXXXX/XXX, bytom M., ako predávajúci,
predáva žalobcovi V. rod. T. nar. XX.XX.XXXX, rodné číslo XXXXXX/XXX, bytom M., ako kupujúcemu,
spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX k. ú. M., parcely registra
"E" evidované na mape určeného operátu, parcela č. XXXX/X - orná pôda o výmere 863 m2, pod B11 v

3/60 účasti na meno predávajúceho za kúpnu cenu 0,051 eur. Kúpnu cenu 0,051 eur je žalobca povinný
zaplatiť žalovanému v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku“.

Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný dňa 28. februára 2014 uzavrel s K.

kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudol spoluvlastnícky podiel (okrem iných) aj na nehnuteľnosti
zapísanej na LV č. XXXX (pôvodne XXXX) pre obec a k. ú. M. zobrazenej ako E-KN parc. č. XXXX/X
- orná pôda o výmere 863 m2, v 3/60 účasti k celku. Vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného
bol povolený pod V 761/2014 dňa 18. júna 2014. Z obsahu dedičského spisu sp. zn. 6 D 127/2014
po poručiteľovi neb. S., nar. XX. I. XXXX, zomrelom XX. I.. XXXX súd zistil, že tento bol pôvodne na
LV č. XXXX pre obec a k. ú. M. evidovaný pod B1 v podiele 15/60-ín ako spoluvlastník nehnuteľnosti,

a to parciel registra „E“ evidovaných na mape určeného operátu, medzi ktoré patrila aj E-KN parc.
č. XXXX/X - orná pôda o výmere 863 m2. Nadobúdateľom dedičstva po tomto poručiteľovi sa na
základe Osvedčenia o dedičstve, vydaného súdnym komisárom I. dňa 26. augusta 2015, stal žalobca,
ako dedič syna poručiteľa (V., zomrelého X. I. XXXX) v podiele 1/15-iny účasti k celku. Žalobca tak
dňom smrti svojho otca (X. I. XXXX) nadobudol (prešlo na neho vlastníctvo) i spoluvlastnícky podiel
k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto sporu, t. j. pozemku parc. č. XXXX/X -orná pôda o výmere

863 m2. V čase uzavretia vyššie označenej kúpnej zmluvy, bolo preto potrebné považovať žalobcu
za spoluvlastníka predmetnej nehnuteľnosti a nositeľa predkupného práva k nej. Listom z 19. januára2016 (doručenom žalovanému 22. januára 2016) žalobca vyzval žalovaného, aby mu kúpnou zmluvou
nadobudnutý spoluvlastnícky podiel ponúkol na predaj za rovnakých podmienok, za ktorých ho kúpil
od pôvodnej podielovej spoluvlastníčky K.. Žalovaný tak neučinil, resp. odmietol učiniť. Žalobca sa

preto podanou žalobou domáhal nahradenia prejavu vôle žalovaného uzavrieť s ním kúpnu zmluvu, z
dôvodu porušenia jeho predkupného práva, ktorej súd prvej inštancie v celom rozsahu vyhovel. Súd
prvej inštancie poukázal na to, že v obsahu rozsudku uvedená kúpna zmluva obsahuje všetky podstatné
náležitosti, tak predmet kúpnej zmluvy ako aj jej cenu, ktorá zodpovedá cene, za ktorú žalovaný podiel
na spornej nehnuteľnosti získal (príslušný podiel na súhrnnej cene dojednanej za všetky prevádzané

podiely - 10 eur : 8 122,63 eur x 43,14 m2 sporného podielu).

3. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že nemohol porušiť predkupné právo
žalobcu, keďže v čase prevodu spoluvlastníckeho podielu (v čase uzavretia zmluvy) nemal vedomosť o
jeho spoluvlastníctve k nehnuteľnosti. K tomuto súd uviedol, že nakoľko evidovaný spoluvlastník pod B1
na LV č. XXXX bol nežijúci, už len táto skutočnosť musela u žalovaného vyvolať pochybnosť, že musia

existovať potencionálni dedičia nebohého spoluvlastníka, ktorým prislúcha predkupné právo. Žalovaný
tak mohol a mal zisťovať okruh spoluvlastníkov aj iným, jemu dostupným spôsobom. Rovnako za
nedôvodnú považoval i argumentáciu žalovaného, že si predávajúca splnila ponukovú povinnosť, keďže
táto povinnosť nebola splnená vo vzťahu k osobe žalobcu, na ktorého prešlo predkupné právo dňom
smrti poručiteľa, ale len vo vzťahu k osobám, uvedeným v písomnej ponuke vystavenej dňa 4. januára

2014.Navyšetátoponukanespĺňalazákladnénáležitosti,pretoževnejabsentovalooznačeniepredmetu
prevodu a cena, ktorú žiadali ponúkajúci zaplatiť. K námietke veľkosti prevádzaného spoluvlastníckeho
podielu, súd prvej inštancie zaujal názor, že táto otázka by bola relevantnou len vtedy, ak by o
odkúpenie napadnutého spoluvlastníckeho podielu prejavili záujem aj iní dedičia, ako jej spoluvlastníci.
Títosvojeprávonevyužili,využilholenžalobca,ktorýtakmoholžiadaťoponúknutieceléhonapadnutého

spoluvlastníckeho podielu. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

4. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 31. januára
2018 sp. zn. 8 Co 323/2017 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol a žalovanému
priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Za spornú otázku vyplývajúcu z odvolania považoval, „či v prípade porušenia predkupného práva sa
môže jeden zo spoluvlastníkov domáhať prevodu celého podielu zodpovedajúceho predmetu prevodu,
pokiaľ ostatní spoluvlastníci svoje právo nevyužili“. Pri svojom rozhodnutí vychádzal z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 91/2008, podľa ktorého „za nesprávny je
potrebné považovať názor, že v prípade ak spoluvlastník, ktorý svoj nárok z porušenia predkupného

práva neuplatnil, tak ďalší dotknutý spoluvlastník, ktorého predkupné právo bolo porušené sa môže
domáhať uplatnenia svojho predkupného práva aj nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, t. j.
celého podielu zodpovedajúceho predmetu prevodu. Správnym je názor, podľa ktorého môže tento
ďalší spoluvlastník uplatňovať nárok len na pomernú časť podielov podľa veľkosti svojho vlastného
spoluvlastníckeho podielu. Tento spoluvlastník sa v prípade porušenia predkupného práva, nemôže bez

dohody s ostatnými spoluvlastníkmi o výkone predkupného práva domáhať prevodu celého podielu,
pokiaľ ostatní spoluvlastníci zostávajú pasívni v obrane svojich práv. Mlčanie a pasivita nemôže v
žiadnom prípade znamenať súhlas, preto má spoluvlastník, ktorý sa domáha svojho nároku, právo
len na pomernú časť podielu a nadobúdateľovi pripadá len taký spoluvlastnícky podiel, ktorý by inak
patril tým spoluvlastníkom (spoluvlastníkovi), ktorí by sa prevodu nedomáhali. Z toho vyplýva, že

tento aktívny spoluvlastník má právo vykúpiť kúpnou zmluvou prevedené spoluvlastnícke podiely len
pomerne, teda z každého predaného spoluvlastníckeho podielu len jeho časť pripadajúcu na jeho
podiel v pomere dielom ostatných spoluvlastníkov“. Preto i podľa názoru odvolacieho súdu aktívny
spoluvlastník má právo vykúpiť kúpnou zmluvou prevedené spoluvlastnícke podiely len pomerne, teda z
každého predaného spoluvlastníckeho podielu len jeho časť pripadajúcu na jeho podiel v pomere dielom

ostatných spoluvlastníkov. Ak má teda jeden spoluvlastník záujem o celý podiel (nad rozsah), musia s
tým vysloviť súhlas ostatní podieloví spoluvlastníci a vzhľadom na uvedené považoval názor súdu prvej
inštancie ohľadom celého nadobúdacieho spoluvlastníckeho podielu za nesprávny. Žalobu zamietol z
dôvodu, že bol viazaný žalobným návrhom (§ 44 Občianskeho zákonníka).

5. Proti rozsudku odvolacieho súdu žalobca podal dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z
ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP. Nesúhlasil s právnym posúdením veci odvolacím súdom v
otázkemožnostidomáhaťsa(preprípadporušeniapredkupnéhopráva)nahradeniaprejavuvôleodkúpiť
prevedený spoluvlastnícky podiel len v pomere účasti jeho spoluvlastníckeho podielu k prevádzanémuspoluvlastníckemu podielu. Mal za to, že „opomenutý spoluvlastník má právo na vykúpenie celého
spoluvlastníckeho podielu od nadobúdateľa, ktorý ho nadobudol napriek porušeniu predkupného
vlastníckeho práva“. Poukázal na ustanovenie § 603 ods. 3 a § 140 Občianskeho zákonníka s tým, že

nepotreboval súhlas ostatných spoluvlastníkov na uplatnenie práva, nakoľko má právo domáhať sa na
nadobúdateľovi, aby mu previedol podiel za rovnakých podmienok. Na podporu svojich tvrdení poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 28/2009, sp. zn. 4 Cdo 48/2009,
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 1875/2005, atď.

6. Žalovaný navrhol dovolanie žalobcu zamietnuť ako nedôvodné.

7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie treba odmietnuť.

8. Aj po zmene právnej úpravy dovolacieho konania, ktorú priniesol CSP treba dovolanie naďalej
považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného
sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším
odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom)

ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho
súdu [viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo
18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012 (poznámka dovolacieho
súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte uvádza odkaz na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu
príslušnej spisovej značky)].

9. Najvyšší súd vo viacerých rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 vyjadril záver aktuálny aj v
súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej
istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je
tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní nižších

súdov, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za
splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane
dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo
209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo 255/2014).

10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho

súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

11. V danom prípade je v dovolaní uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 CSP. V zmysle § 421 ods.
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

12. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).

13. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho

súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho
posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce
niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadneodôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach §
431 až § 435 CSP (porovnaj 2 Cdo 203/2016 a 6 Cdo 113/2017).

14. Ak nemá dovolanie prípustnosť ktorého strana sporu vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP,
vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k znemožneniu meritórneho dovolacieho
prieskumu a odmietnutiu dovolania, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú
z možností uvedených v ustanoveniach v § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP ide, teda z čoho vyvodzuje
prípustnosť dovolania (porovnaj 1 Cdo 126/2017, 1 Cdo 206/2017, 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 235/2016,

4 Cdo 89/2017, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 186/2016) a súčasne musí byť aj preukázané, že skutočne ide
o niektorý z predpokladov prípustnosti dovolania (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu alebo b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne).

15. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou
riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj

procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť
o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná

v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom).

16. Podľa dovolateľa odvolací súd vyslovil nesprávny právny názor, keď svoje zmeňujúce rozhodnutie
založil na tom, že „v prípade porušenia predkupného práva má opomenutý spoluvlastník právo od

nadobúdateľa spoluvlastníckeho podielu vykúpiť len takú časť prevedeného spoluvlastníckeho podielu,
ktorá zodpovedá pomernej časti k výške jeho spoluvlastníckeho podielu“. Mal za to, že v takomto prípade
„má opomenutý spoluvlastník právo na vykúpenie celého spoluvlastníckeho podielu od nadobúdateľa“.
Na podporu svojich tvrdení označil rozhodnutia NS SR sp. zn. 2 Cdo 28/2009 a 4 Cdo 48/2009 a NS
ČR sp. zn. 22 Cdo 1875/2005, ktoré podľa neho predstavujú odklon od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), resp. rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (§
421 ods. 1 písm. c/ CSP).

17. Pre právnu otázku, ktorá je relevantná podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický
„odklon“ jej riešenia, ktoré zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide

tu teda o situáciu, v ktorej dovolací súd už určitú právnu otázku vyriešil, rozhodovanie jeho senátov
sa ustálilo na zvolenom riešení tejto otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na definíciu
pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ uvedenú v rozhodnutí najvyššieho súdu zo 6.
marca 2017 sp. zn. 3 Cdo 6/2017, kde sa uvádza: „Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je

vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty)
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto
pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach
najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré
neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí

nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.“ V zmysle judikátu R 71/2018
do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj
naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho

súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené
v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. Z
uvedeného je zrejmé, že pod pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu možno zahrnúť lenrozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, teda nie rozhodnutia Najvyššieho súdu a krajských
súdov Českej republiky (6 Cdo 13/2017).

18. Pre prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP je zase relevantná právna
otázka, pri riešení ktorej sa v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyskytla nejednotnosť navonok
prejavenávprijatíodlišnýchprávnychnázorov,t.j.ideootázku,ktorúuždovolacísúdriešil,avšakprávne
názory dovolacích senátov zostali nejednotné a neustálené (nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu).

19. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP dovolací súd dospel k záveru,
že vyššie uvedená právna otázka (bod 16 tohto uznesenia), od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu, už bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená. Najvyšší súd Slovenskej
republiky vo svojom rozhodnutí z 12. mája 2009 sp. zn. 2 Cdo 91/2008 v tomto smere konštatoval, že
„ za nesprávny je potrebné považovať názor, že v prípade ak spoluvlastník, ktorý svoj nárok z porušenia

predkupného práva neuplatnil, tak ďalší dotknutý spoluvlastník, ktorého predkupné právo bolo porušené
samôžedomáhaťuplatneniasvojhopredkupnéhoprávaajnadrozsahsvojhospoluvlastníckehopodielu,
t. j. celého podielu zodpovedajúceho predmetu prevodu. Správnym je názor, podľa ktorého môže tento
ďalší spoluvlastník uplatňovať nárok len na pomernú časť podielov podľa veľkosti svojho vlastného
spoluvlastníckeho podielu. Tento spoluvlastník sa v prípade porušenia predkupného práva, nemôže bez

dohody s ostatnými spoluvlastníkmi o výkone predkupného práva domáhať prevodu celého podielu,
pokiaľ ostatní spoluvlastníci zostávajú pasívni v obrane svojich práv. Mlčanie a pasivita nemôže v
žiadnom prípade znamenať súhlas, preto má spoluvlastník, ktorý sa domáha svojho nároku, právo len
na pomernú časť podielu a nadobúdateľovi pripadá len taký spoluvlastnícky podiel, ktorý by inak patril
tým spoluvlastníkom (spoluvlastníkovi), ktorí by sa prevodu nedomáhali. Z toho vyplýva, že tento aktívny

spoluvlastník má právo vykúpiť kúpnou zmluvou prevedené spoluvlastnícke podiely len pomerne, teda
z každého predaného spoluvlastníckeho podielu len jeho časť pripadajúcu na jeho podiel v pomere
k podielom ostatných spoluvlastníkov“. Iné (odlišné) rozhodnutie dovolacieho súdu v tejto otázke, nie
je dovolaciemu súdu známe. Dovolací súd má tak za to, že dovolateľom tvrdený odklon od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. rozdielnosť rozhodovania dovolacieho súdu v nastolenej

právnej otázke v súčasnosti neexistuje.

20. Takýto odklon, ani rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, potom nepredstavujú ani právne
závery vyplývajúce zo žalobcom označených rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2 Cdo 28/2009 a 4 Cdo 48/2009 a Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 1875/2005.

Predovšetkým, ako už bolo naznačené, pod pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu
nemožno zahrnúť rozhodnutia Najvyššieho súdu a krajských súdov Českej republiky (len rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky).

21. V žalobcom označenom uznesení z 26. mája 2010 sp. zn. 2 Cdo 28/2009 je jasne a zrozumiteľne

vyjadrený názor, že „spoluvlastník veci, ktorého predkupné právo bolo porušené, má nároky vyplývajúce
jednak zo všeobecných ustanovení o vecnom predkupnom práve (§ 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka)
a taktiež zvláštne nároky, ktoré sú stanovené v ustanovení § 40a v spojení s § 140 Občianskeho
zákonníka. Tieto nároky sa vzájomne vylučujú, pričom oprávnený sa nemôže zároveň domáhať
všetkých alebo dvoch nárokov. Jedná sa o nasledujúce možnosti: Oprávnený má právo domáhať sa

na nadobúdateľovi, aby mu previedol podiel za rovnakých podmienok, alebo relatívnej neplatnosti,
keďže porušenie § 140 Občianskeho zákonníka má za následok len relatívnu neplatnosť právneho
úkonu o prevode spoluvlastníckeho podielu podľa ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka. Inými
slovami, právny úkon sa považuje za platný, pokiaľ sa ten, kto je takýmto úkonom dotknutý (t. j.
spoluvlastník, ktorého predkupné právo bolo porušené), neplatnosti právneho úkonu nedovolá v rámci

premlčacej lehoty. Teda oprávnený, ktorý je dotknutý porušením predkupného práva, môže podať
žalobu na určenie neplatnosti právneho úkonu podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku.
Môže sa domáhať, aby súd určil, že zmluva o prevode spoluvlastníckeho podielu, ktorá je v rozpore
s ustanovením § 140 Občianskeho zákonníka, je neplatná, čím by sa vrátili právne pomery k veci do
stavu existujúceho pred prevodom podielu na tretiu osobu“. Rovnako v rozsudku z 30. júna 2010 sp.

zn. 4 Cdo 48/2009 je vyjadrený právny záver, že „ oprávnený spoluvlastník z predkupného práva má
pri porušení povinnosti zo strany povinného spoluvlastníka na výber tri zákonné možnosti. Môže sa
domáhať buď vyslovenia relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode podielu zo spoluvlastníctva na tretiu
osobu alebo sa môže voči nadobúdateľovi (tretej osobe) domáhať, aby mu predaný spoluvlastníckypodiel ponúkol za rovnakých podmienok, za ktorých ich kúpil od povinnej osoby. Ak tak nadobúdateľ
dobrovoľne neurobí, môže sa domáhať na súde vydania rozhodnutia, ktorým sa pri kúpe nahradí prejav
vôle nadobúdateľa (§ 161 ods. 3 O. s. p.). Treťou možnosťou je, že si ponechá predkupné právo, ktoré

však začne pôsobiť až voči nadobúdateľovi. Súbežné uplatnenie nároku podľa § 40a a § 603 ods. 3 OZ je
z právnej povahy veci vylúčené. Iné následky porušenia predkupného práva zákon nepripúšťa a preto zo
zákona nemožno vyvodiť ani iný spôsob ochrany oprávneného spoluvlastníka, ktorého predkupné právo
bolo porušené“. Žiadne z týchto rozhodnutí teda neupravujú otázku veľkosti „vykúpenia“ prevedeného
spoluvlastníckeho podielu opomenutým spoluvlastníkom (t. j. či má opomenutý spoluvlastník nárok len

na pomernú časť predaného podielu podľa veľkosti svojho vlastného spoluvlastníckeho podielu alebo
na celý podiel zodpovedajúci predmetu prevodu) odlišne od rozhodnutia sp. zn. 2 Cdo 91/2008, resp.
sa tejto právnej otázke vôbec nevenujú. Žalobcom označené rozhodnutia sa skôr venujú problematike
súbežného uplatnenia nárokov z porušenia predkupného práva podľa § 603 ods. 3, § 40a v spojení s §
140 Občianskeho zákonníka, so záverom, že tieto nároky sa vzájomne vylučujú, a teda oprávnený sa
nemôže zároveň domáhať všetkých alebo dvoch nárokov.

22. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu jasne a zrozumiteľne vyplýva, že „dotknutí podieloví
spoluvlastníci sa musia v každom prípade dohodnúť o výkone predkupného práva, ak sa chcú odchýliť
od základného pravidla o pomernom uplatňovaní nárokov z predkupného práva, resp. nárokov z jeho
porušenia. To znamená, že ak má záujem jeden spoluvlastník o celý prevedený podiel (nad rozsah,

ktorý zodpovedá v pomere k ostatným podielom jeho spoluvlastníckeho podielu) musia s tým vysloviť
súhlas ostatní podieloví spoluvlastníci; inak je oprávnený požadovať iba to, čo pripadá pomerne na jeho
podiel. Právne nemožné by totiž bolo, ak by si každý spoluvlastník uplatňoval prevod celého podielu
od nadobúdateľa“. Vzhľadom na uvedené považoval odvolací súd (i s odkazom na rozhodnutie NS
SR sp. zn. 2 Cdo 91/2008) záver prvoinštančného súdu ohľadom nadobudnutia celého prevedeného

spoluvlastníckeho podielu, za právne nesprávny. Dovolací súd má za to, že takéto riešenie právnej
otázky odvolacím súdom, potom nepredstavuje odklon od ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu,
resp. jeho rozdielnu rozhodovaciu prax.

23. Pokiaľ teda žalobca tvrdí, že uvedený záver odvolacieho súdu „ je vecne nesprávny a zjavne

nedôvodný a znamená jasný odklon od ustálenej praxe, judikatúry súdu, resp. je rozhodovacou praxou
riešený rozdielne “, robí tak neopodstatnene.

24. Sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho
rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo

nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/, c/ CSP (3 Cdo/6/2017).

25. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie v danej veci smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustné, preto dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.

26. Žalovaný bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol mu nárok
na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd
podľa ustanovení § 453 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.