Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, October 27, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/421/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412206885
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1412206885.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o.,
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35724803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: Ľ. L., G. K. Y. Č.. XXXX/XX, K., zastúpeného opatrovníkom
Mgr.IvetouRužičkovou,pracovníčkouOkresnéhosúduMalacky,zaúčastiZdruženianaochranuobčana

spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká 16, Prešov, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Šafránkom,
so sídlom ul. Sovietskych hrdinov 163/66, Svidník, o zaplatenie 241,68 eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 24. 08. 2015 č. k. 6C/30/2013-94,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti
žalovanému zaplatenia sumy 241,68 eur, sumy 169,72 eur ako úroku z omeškania 13% ročne zo sumy
261,68 eur vypočítaného za obdobie od 18. 11. 20016 do 09. 11. 2011 spolu s úrokom z omeškania
13% ročne zo sumy 241,68 eur od 10. 11. 2011 do zaplatenia. Rozhodol tak podľa § 1 ods. 1, 2, § 2
písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2 z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 524 ods. 1, 2, § 558, § 559

ods. 2, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 110 ods. 1, 2, 3 Obč. zákonníka, § 5b, § 7 ods. 1,
2, 4, § 8 ods. 3 z. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a § 3 ods. 1 a § 39 Obč. zákonníka, keď
vykonaným dokazovaním zistil, že právny predchodca žalobcu Tatra banka a. s. so žalovaným uzatvorili
dňa 28. 10. 2003 Zmluvu o bežnom účte fyzickej osoby a poskytovaní ďalších
produktov a služieb k tomuto účtu. Predmetom tejto zmluvy bolo otvorenie a vedenie bežného účtu v
prospech žalovaného s balíkom služieb Tatra Dynamic; tento balík služieb zahŕňal vydanie platobnej

karty a v zmysle obchodných podmienok balíkov služieb aj poskytnutie povoleného prečerpania na účte
po splnení kritérií stanovených bankou. Z výpisu z účtu vyplýva, že po súčte všetkým debetných a
kreditných operácií bol stav účtu ku dňu 14. 11. 2006 (deň postúpenia pohľadávky) 261,68 eur (7 883,45
Sk). Pohľadávka bola na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 14. 11. 2006 postúpená na
žalobcu. Súčasťou zmluvy o postúpení bola príloha, z ktorej vyplýva, že právny predchodca žalobcu
zrušil žalovanému poskytnutý rámec prečerpania dňa 31. 08. 2005 a týmto dňom sa žalovaný dostal aj

do omeškania. Z oznámenia Tatra banky a. s. o postúpení pohľadávky a o ukončení zmluvného vzťahu
zo dňa 14. 11. 2006 vyplýva, že Tatra banka a. s. odstúpila od zmluvy a ku dňu 14.
11. 206 zrušila účet žalovaného vedený v Tatra banke a. s., čím zanikol zmluvný vzťah so žalovaným.
Žalobca predložil písomný doklad označený ako Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
záväzku, ktorá bola dňa 22. 08. 2011 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, v ktorej je uvedené,
že žalovaný v bode 2. Dohody uznal čo do dôvodu a výšky svoj záväzok vyplývajúci z uzatvorenej

zmluvy v celkovej výške 542,39 eur, ktorá pozostávala z istiny 261,68 eur a úroku z omeškania vo
výške 20,1 % ročne zo sumy 261,68 eur od 14. 11. 2006 do splatnosti poslednejsplátky. Podľa bodu 3. 1 sa žalovaný zaviazal záväzok splácať v 24 pravidelných splátkach v minimálnej
výške po 20 eur k 20. dňu v mesiaci počnúc prvou splátkou 20. 09. 2011 a poslednou splátkou dňa
20. 08. 2013. Podľa bodu 3. 4 sa žalovaný zaviazal k úhrade príslušenstva pohľadávky a príslušných

úrokov z omeškania. Zároveň vyhlásil, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Podľa
vyjadrenia žalobcu žalovaný na základe predmetnej dohody uhradil dňa 09. 11. 2011 sumu 20 eur,
a preto sa žalobca domáha zaplatenia istiny 241,68 eur. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS vznieslo námietku premlčania vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 12. 10. 2012. Dospel k
záveru, že zmluva o bežnom účte uzavretá právnym predchodcom žalobcu a žalovaným má charakter

spotrebiteľskej zmluvy, pretože jej obsah žalovaný nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť, keďže
tento bol už vopred pripravený, predtlačený. Ak sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné aplikovať
spotrebiteľské právo a v rámci neho ustanovenia Obč. zákonníka a Zákona na ochranu spotrebiteľa.
Ak sa uzavrie spotrebiteľská zmluva podľa Obch. zákonníka, tak okrem vymedzenia zmluvného typu
jeho podstatných náležitostí sa na všetko ostatné bude vzťahovať Obč. zákonník. Vzhľadom na to na
premlčaciu dobu v spotrebiteľských zmluvách treba aplikovať úpravu v Obč. zákonníku, teda trojročnú

premlčaciu dobu. Keďže žalobcom uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľskej zmluvy, bol súd v
zmysle § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. povinný z úradnej povinnosti prihliadnuť na premlčanie nároku ex
offo, t. j. zo zákona, teda aj bez toho, aby sa žalovaný premlčania sám dovolával. Právna úprava v
ustanovení § 5b z. č. 250/2007 Z. z. bola zavedená zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od 01. 05.
2014, pričom vo vzťahu k tejto právnej úprave neboli prijaté žiadne prechodné ustanovenia. Keďže toto

ustanovenie je procesného charakteru, platí táto povinnosť odo dňa účinnosti citovaného zákonného
ustanovenia, teda aj na právne vzťahy, ktoré súd v predmetnej veci posudzoval. Z obsahu prílohy k
zmluve o postúpení pohľadávok mal za preukázané, že dátum omeškania žalovaného bol dňa 31. 08.
2005, a teda dňa 01. 09. 2005 začala plynúť v zmysle § 101 Obč. zákonníka všeobecná
trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 01. 09. 2008, pričom žaloba bola podaná dňa 28. 05.

2012, teda v čase, keď nárok žalobcu bol v celom rozsahu premlčaný. Z dôvodu premlčania nároku
žalobcu nebolo možné mu uplatnený nárok priznať. Ďalej uviedol, že k dohode o uznaní splátkového
kalendára a uznaní záväzku súdna prax (rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/940/2013
zo dňa 16. 10. 2014) zaujala stanovisko, že pri uzatváraní týchto dohôd zo strany žalobcu došlo k
nekalej obchodnej praktike. Keďže právny vzťah medzi stranami je vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, je

potrebné aj na tento právny úkon aplikovať ustanovenia upravujúce vzťahy spotrebiteľského charakteru.
Aj v tomto prípade dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku predloženú žalobcom,
treba považovať za formulárový dokument, ktorý má zdanlivo pôsobiť ako ústupok žalobcu vo forme
povolenia splátok dlhu, avšak jeho cieľom je dosiahnutie uznania záväzku a tým predloženie premlčacej
lehoty na uplatnenie nároku, ako aj dosiahnutie súhlasu s rozhodcovskou doložkou. Z textu dohody je

zrejmé, že ide o formulár, ktorý žalobca používa vo vzťahu k neurčitému počtu dlžníkov. Konštatoval,
že ak dlžník podpisuje takúto dohodu, nerobí to z dôvodu, aby uznal svoj záväzok, ale aby dosiahol
splátky svojho dlhu. Uznanie záväzku je cieľ sledovaný predovšetkým veriteľom, a nie dlžníkom. Text
dohody je podpísaný na dopredu žalobcom pripravený formulár, vytlačený drobným písmom, ktorého
obsah nemôže spotrebiteľ ovplyvniť. Vychádzajúc zo zásady ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej

strany je umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu do bodu 3 Dohody obsahovo označené ako
"forma splatenia záväzku" zavádzajúce, a preto napĺňa kritéria nekalej obchodnej praktiky. Dospel preto
k záveru, že uznanie dlhu žalovaným je neplatné podľa § 39 Obč. zákonníka, pretože sa prieči zákonu
(§ 7 ods. 1,2 a 4 z. č. 250/2007 Z. z.). O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli. Žalobcovi uložil

povinnosť nahradiť Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká 16, Prešov,
trovy konania v sume 70,10 eur na účet jeho právneho zástupcu.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť v celom rozsahu, alternatívne žiadal

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
náhradu trov konania a právneho zastúpenia v prvoinštančnom i v odvolacom konaní, pričom trovy
právneho zastúpenia odvolacieho konania vyčíslil v sume 35,97 eur s DPH. Namietal nesprávne právne
posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav súdom prvej inštancie. Nesúhlasil s aplikáciou
ustanovenia § 5b z. č. 250/20007 Z. z. na daný prípad, keď toto ustanovenie nadobudlo účinnosť dňa

01. 05. 2014. S poukazom na čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej
republiky namietal, že aplikáciou ustanovenia § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. dochádza k značnému
narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu
diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, kporušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci, zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, k
narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a čl. 1. dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému súdu podľa čl. 46 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a k porušeniu zásady rovnosti
účastníkov súdneho konania garantovanej čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd. Aplikáciou ust. § 5b citovaného zákona na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na
to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu

došlo k podaniu žaloby, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu,
ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu
do majetkových práv veriteľa. Poukázal na to, že Ústava SR priznáva každému z účastníkov súdneho
konania rovnaké postavenie a možnosť zbaviť sa dlhu, vznesením námietky premlčania už sama osebe
znamená zásah do majetkových práv a zásad dobrých mravov, avšak prijatím predmetného ustanovenia
zákonodarca zašiel ešte ďalej a uložil súdom a iným orgánom povinnosť vyhľadávať dôvody, pre ktoré

by mohol nárok veriteľa zamietnuť, či pre ktoré by nemusel priznať veriteľom uplatnený nárok v plnej
výške a skúmať dôkazy v tomto svetle, čím zákonodarca de facto zlegalizoval postavenie súdu ako
advokáta dlžníka. Porušil tým Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami garantované právo prístupu k
nestrannému súdu, narušil tiež zásadu rovnosti účastníkov konania a nestrannosti súdu. Poukázal aj na
časové obdobie, ktoré uplynulo odo dňa podania žaloby až do rozhodnutia vo veci, pričom niekoľkokrát

žiadal súd o pokračovanie v konaní a podľa jeho názoru práve z dôvodu prieťahov v konaní spôsobených
súdom, žalobcovi konaním súdu vznikla škoda. Poukázal aj na uznesenie Okresného súdu Košice zo
dňa 17. 07. 2015 sp. zn. 36C117/2014, ktorým prerušil konanie až do právoplatného skončenia konania
na Ústavnom súde SR, nakoľko podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o určenie, že
ust. § 5b z. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je v nesúlade s ust. čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods.

1 Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej namietal nesprávne právne posúdenie dohody o uznaní záväzku
a o úhrade pohľadávky v splátkach súdom prvej inštancie ako absolútne neplatného právneho úkonu.
Uviedol, že k uzatvoreniu dohody došlo na základe iniciatívy žalovaného, ktorý žalobcu telefonicky
požiadal o uzatvorenie splátkového kalendára, načo následne žalobca zaslal žalovanému na adresu
jeho bydliska dve vyhotovenia predmetnej dohody, pričom jednu z nich zaslal žalovaný podpísanú späť

do sídla žalobcu. Žalobca teda dohodu podpísal vo svojom bydlisku a vzhľadom na to mal možnosť
si dohodu v pokoji prečítať, porozumieť jej obsahu a v prípade, ak mal záujem dohodu s takýmto
obsahom uzavrieť, vysloviť s ňou svoj súhlas svojím podpisom, čo aj urobil, resp. mohol ju odmietnuť,
nepodpísať a neodoslať, ak s jej obsahom nesúhlasil. Žalovaný si bol vedomý existujúceho záväzku,
preto záväzok podpisom dohody uznal a zaviazal sa ho splácať v mesačných splátkach. Tým, že

podpísal dohodu, prejavil svoju vôľu záväzok splniť. Predmetná dohoda ani neobsahuje žiadne zložité,
ani zavádzajúce právne formulácie. Žalobca umožnil splácanie dlžnej sumy v mesačných splátkach,
a teda sa snažil v záujme žalovaného predísť súdnemu konaniu. Žalovaný však predmetnú dohodu
nedodržal. Listinným dôkazom v konaní preukázal, že zo strany žalovaného došlo k uznaniu záväzku,
čím došlo zo zákona k pretrhnutiu premlčacej doby a začatiu plynutia novej štvorročnej premlčacej

doby odo dňa uznania záväzku. S týmto sa však súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal.
Poukázal na to, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako
ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa. Účelom ochrany spotrebiteľa je zabezpečiť
rovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, účelom ochrany spotrebiteľa však nemôže byť
zbavenie spotrebiteľa akejkoľvek zodpovednosti za záväzkové vzťahy, do ktorých vstupuje. Nesúhlasil

ani s priznaním trov právneho zastúpenia Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom
Važecká 16, Prešov, z dôvodu, že nejde o trovy účelne vynaložené na uplatňovanie alebo bránenie
práva a tiež z dôvodu že v danom prípade podľa jeho názoru je potrebné aplikovať ust. § 150 ods. 2 O.
s. p. keďže ide o drobný spor a namietal aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto
časti, pretože z odôvodnenia nie je zrejmé, za aké úkony právnej služby bola vedľajšiemu účastníkovi

priznaná náhrada trov právneho zastúpenia.

3. Žalovaný a Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom Važecká 16, Prešov, sa v
odvolacom konaní nevyjadrili.

4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len "CSP") účinného od 01. 07. 2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania(§ 385 ods. 1 CSP a contratio) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie je
vecne správny z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.

5. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciouprávanazistenýskutkovýstav;dochádzaknejvtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

6. V prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval správne, keď právny vzťah medzi stranami
založený Zmluvou o bežnom účte fyzickej osoby a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto
účtu zo dňa 28. 10. 2003 posúdil ako vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy a s poukazom na ust. § 5b z.
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa skúmal z úradnej povinnosti, či nedošlo k premlčaniu nároku
žalobcu.

7. Uvedené ustanovenie stanovilo zákonnú povinnosť súdu ex offo v každom konaní, predmetom
ktorého je nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je
premlčaný, resp., či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok priznať. Ust. § 5b
Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z., a keďže neobsahuje osobitné

prechodné ustanovenie, ktoré by jeho účinnosť stanovovalo (posúvalo) na veci/konania rozhodované
(začaté) po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné toto ustanovenie, vzhľadom na jeho
povahu procesnej normy, aplikovať od 01. 05. 2014 na všetky súdne konania, v ktorých súdy rozhodujú
o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy; ide o tzv. režim okamžitej aplikability, ktorý sa uplatňuje pri
procesných predpisoch.

8. Odvolací súd v tomto smere vychádzal z konštantnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia sp. zn. 3MCdo14/2014 zo dňa 31. 04. 2015,
sp. zn. 8MCdo3/2014 zo dňa 28. 05. 2015, sp. zn. 8MCdo13/2014 zo dňa 28. 05.
2015), ktorý vo svojich rozhodnutiach o mimoriadnom dovolaní v súvislosti s aplikáciou uvedenej právnej

úpravy vyslovil, že aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o
tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení obchodného (a nie občianskeho)
zákonníka - je zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b z. č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako "orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej

zmluvy" bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou.
Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Obč. zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Obč. zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 01. 05.
2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia, to znamená, že od ich

účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy, založené pred týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení
vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvej inštancie
(opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Obč. zákonníka, v dôsledku čoho by
rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť (žaloba by bola zamietnutá pre
premlčanie nároku žalobcu - poznámka odvolacieho súdu).

9. Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR mal za to, že citované zákonné ustanovenia o ochrane
spotrebiteľa je potrebné aplikovať bez ohľadu na to, kedy záväzkovo-právny vzťah zo spotrebiteľskej
zmluvy vznikol, keďže citované právne predpisy neobsahujú prechodné ustanovenia k aplikácii týchto
nových spotrebiteľských právnych noriem, a tým sa aplikujú vo všetkých konaniach, ktoré nie sú

skončené bez ohľadu na to, v akom štádiu konania sa vec nachádza (prvostupňové, odvolacie či
dovolacie konanie).

10. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8MCdo13/2014 bolo na základe ústavnej sťažnosti
podrobené kontrole Ústavného súdu SR, ktorý vo svojom uznesení č. k. II. ÚS

729/2015-11 zo dňa 04. 11. 2015 odmietol sťažnosť sťažovateľa, ktorý namietal ústavne nekonformný
výklad § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, ako neopodstatnenú s konštatovaním, že odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nevybočuje z medzí ústavnej udržateľnosti, je z tohto
pohľadu akceptovateľné, pričom prekročenie právomoci najvyššieho súdu pri vydaní napadnutéhorozhodnutia ústavný súd nezistil; ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu za arbitrárny,
svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by popieralo účel a zmysel právnej úpravy.

11. Vzhľadom na vyššie uvedený vývoj rozhodovacej činnosti a posun ďalšej súdnej praxe; stotožnil sa
v danej veci odvolací súd s názorom, že aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré vznikli pred účinnosťou ust.
§ 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, sa uvedené zákonné ustanovenie vzťahuje. Nedôvodné sú preto
námietky žalobcu, že na aplikáciu ust. § 5b zák. č. 205/2007 Z. z., v znení od 01. 05. 2014, nie sú v
preskúmavanej veci splnené podmienky.

12. Dôvodne však žalobca v odvolaní namieta nesprávne právne posúdenie uznania dlhu žalovaným
súdom prvej inštancie ako neplatné podľa § 39 Obč. zákonníka. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom
súdu prvej inštancie, že pri uzatváraní tejto dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku
žalovaným došlo zo strany žalobcu k nekalej obchodnej praktike, pretože i keď predmetnú dohodu
predloženú žalobcom možno považovať za formulárový dokument, ktorého obsah nemôže žalovaný ako

spotrebiteľ ovplyvniť, a spotrebiteľ ho podpisuje za účelom dosiahnutia dohody s veriteľom o splátkach
svojho dlhu; potrebné je pri posudzovaní tohto úkonu žalobcu, ktorým je predloženie predmetnej dohody
žalovanému, z hľadiska obchodnej praktiky, prihliadnuť aj na tú skutočnosť, že uznanie záväzku
žalovaným v danom prípade je zároveň aj dôsledkom prejavu vôle žalovaného svoj dlh splatiť, ktorú vôľu
prejavil už samotným uzavretím, resp. svojím úmyslom uzavrieť dohodu o splátkach. Taktiež samotné

umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu do bodu 3 dohody, označeného ako "forma splatenia
záväzku", nemožno podľa názoru odvolacieho súdu považovať za zavádzajúce, keď vzhľadom na
prejavenú vôľu žalovaného svoj dlh splatiť, informácie ohľadne formy splatenia, obsiahnuté v bode 3
dohody, sú pre žalovaného právne významné a zároveň mu týmto textom veriteľ poskytol informáciu
o tom, že jeho dlh je už premlčaný. Odvolací súd preto dospel k záveru, že samotné predloženie

predmetnej dohody právnym predchodcom žalobcu žalovanému nemožno považovať za konanie alebo
opomenutie, ktoré by bolo klamlivé, alebo by iným spôsobom spĺňalo zákonom stanovené podmienky
nekalej obchodnej praktiky v zmysle § 7 ods. 1, 2, § 8 zák. č. 250/2007 Z. z., a to aj s prihliadnutím
na skutočnosť, že predmetom tejto dohody nebolo poskytnutie výrobku alebo služby, ku ktorému by sa
žalovaný uzavretím tejto dohody mohol dostať, ale jej predmetom bola dohoda o splátkach a uznaní

záväzku, ktorú žalovaný, ak by jeho vôľa k splateniu dlhu nesmerovala, nemusel uzavrieť, prípadne,
ak by s textom nesúhlasil, mohol by aj bez jej uzavretia platiť veriteľovi splátky na splnenie svojho
dlhu. Vzhľadom na uvedené záver súdu prvej inštancie o neplatnosti dohody o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní dlhu žalovaným vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, v nadväznosti
na ktoré pri posudzovaní premlčania žalobcom uplatneného nároku, na toto uznanie záväzku žalovaným

neprihliadol a s týmto sa nevysporiadal.

13.Zuvedenýchdôvodovodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepodľa §389ods.1
písm.c/ CSPzrušilavecmuvrátilnaďalšiekonaniepodľa§391ods.1CSP,vktoromsúdprvejinštancie
v zmysle vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu znovu posúdi dôvodnosť žalobcom

uplatneného nároku a jeho premlčanie aj z hľadiska právnych následkov uznania dlhu žalovaným.

14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci podľa
§ 396 ods. 3 CSP.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, abyuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa,aleboakjedovolateľvsporoch sochranouslabšejstranypodľadruhejhlavytretejčastitohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).