Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, September 17, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/106/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114225055
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2114225055.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr.

Božena Husárová a JUDr. Andrea Vyskočová ako členovia senátu v spojených sporových veciach
žalobcu: V. A., nar. XX. L. XXXX, X. XXX, zastúpeného: doc. JUDr. Ľubomír Fogaš, advokát, Bratislava,
proti žalovanému: ALIMENTA NATUR, a.s., IČO: 36 226 564, Dolné Dubové 98, zastúpenému: Moravčík
a spol. s r.o., advokátska kancelária, Bratislava, o 140.244,86 € s prísl., na odvolanie oboch strán proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 23 Cb 141/2014-272 z 3. júla 2018 takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje vo výrokoch III a V.
II. Vo výroku II sa napadnutý rozsudok mení tak, že sa žaloba zamieta aj v tejto časti.

III. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov celého konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (vo veciach vedených pôvodne pod sp. zn. 23 Cb
141/2014 a 23 Cb 322/2015, ktoré uznesením z 12. februára 2018 spojil na spoločné konanie) I. zastavil
konanie v časti o zaplatenie 47.995 € s 9 % ročným úrokom z omeškania z 19.150 € od 15. októbra
2010, z 22.000 € od 29. novembra 2010 a zo 6.845 € od 31. decembra 2010, II. čiastočne vyhovel žalobe
(vedenej pôvodne pod sp. zn. 23 Cb 322/2015) a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 5.370,42 € s 9
% ročným úrokom z omeškania od 29. septembra 2011 ako doplatok ceny prác a dodávok pre zberný
dvor Kátlovce, III. zamietol žalobu (správne: žaloby) vo zvyšnej časti (t. j. v časti istiny 86.879,44 € s

príslušnými úrokmi z omeškania ako nároky žalobcu na zaplatenie doplatkov cien za rôzne práce a
služby dodané žalovanému v rokoch 2010 a 2011), IV. priznal žalovanému náhradu trov konania a V.
priznal štátu trovy konania proti žalobcovi.

2. Vyšiel predovšetkým zo zistenia, že predmetom konania sú (po čiastočnom späťvzatí) časti nárokov z
celkovoštyrochfaktúr,ktorýmižalobcavyúčtovalžalovanému:1.cenudodávokaprácnazbernomdvore
Kátlovce vo výške 13.709,86 € (faktúra č. 1112 splatná 28. septembra 2011), 2. cenu dodávok zariadení

do kuchyne vo výške 45.480 € (faktúra č. 1110 splatná 30. júna 2011), 3. cenu materiálu a opravy strechy
vo výške 29.845,20 € (faktúra č. 1610 splatná 30. decembra 2010) a 4. províziu za sprostredkovanie
nákupu stolárskych a drevospracujúcich strojov vo výške 40.460 € (faktúra č. 1310 splatná 28. novembra
2010). Financovanie týchto nárokoch nebolo predmetom zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného
príspevku z fondov Európskej únie, ani na ich vykonanie nebola medzi žalobcom a žalovaným uzavretá
žiadna písomná zmluva. Písomné zmluvy existovala len medzi žalobcom a spoločnosťou AgroEnergo,
s.r.o., tie však nie sú podstatné pre tento spor. Aj zmluvu o nenávratnom finančnom príspevku z

fondov Európskej únie uzatvorila spoločnosť AgroEnergo, s.r.o., nie žalovaný. Medzi stranami bola
sporná nie otázka vzniku a existencie nárokov vyúčtovaných jednotlivými faktúrami, ale otázka, či
boli uhradené. Žalovaný dokázal časť úhrad jednotlivých faktúr potvrdeniami o prevode prostriedkov z
bankového účtu na účet žalobcu a v tejto časti zobral potom žalobca svoju žalobu späť. Vo zvyšnejčasti dokazoval žalovaný zaplatenie jednotlivých záväzkov príjmovými pokladničnými dokladmi, ktoré
podpísal žalobca. Žalobca najskôr za konania poprel svoj podpis, neskôr poprel, že by tieto doklady
vypísal. Súd prvej inštancie skutočne zistil, že jednotlivé doklady nevyplnil žalobca vlastnou rukou, ale

vyplnila ich asistentka konateľa žalovaného, príp. sám konateľ (správne: predseda predstavenstva)
žalovaného. Súd prvej inštancie ako nedôveryhodnú vyhodnotil výpoveď svedka P. A. - vnuka žalobcu,
ktorý vypovedal, že v roku 2010 resp. 2011 na pokyn predsedu predstavenstva žalovaného odcudzil
žalobcovi bianko podpísané príjmové pokladničné doklady. V tom čase síce matka svedka (t. j. dcéra
žalobcu) aj so svedkom určitý čas žili v spoločnej domácnosti s predsedom predstavenstva žalovaného,

ten ich však neskôr vyhodil a vzťah svedka k predsedovi predstavenstva žalovaného je negatívny.
Súd prvej inštancie považoval za nedôveryhodné, že by si žalobca takúto stratu nevšimol, a že by po
nej nepátral v čase, kedy sa stala. Za nedôveryhodné považoval aj to, že svedok v čase tvrdeného
skutku mal 11 až 12 rokov, takže je nepravdepodobné, že by si detailne spomínal práve na tieto
skutočnosti, ktoré presne zapadali do obrazu deja, ako popisoval žalobca. Súd prvej inštancie tiež vzal
do úvahy, že v jednom prípade žalovaný preukazuje úhradu podpisom žalobcu na výdavkovom (nie

príjmovom) pokladničnom doklade žalovaného, čo by nemusel, ak by mal naozaj ukradnuté dostatočné
množstvo bianko príjmových dokladov s podpisom žalobcu. Po uvážení všetkých dôkazov dospel k
záveru, že sumy uvádzané v jednotlivých príjmových pokladničných dokladoch zaplatené boli, okrem
sumy 5.370,42 € z faktúry č. 1112, pretože na výdavkovom doklade, ktorým žalovaný úhradu tejto
sumy preukazoval, nebol podpis žalobcu. Z takto zisteného skutkového stavu potom súd prvej inštancie

vyvodil, že medzi žalobcom a žalovaným vznikli rôzne záväzkové vzťahy: zmluva o dielo podľa § 536
a nasl. Obchodného zákonníka a zmluva o sprostredkovaní podľa § 642 a nasl. Obch. zák. Z týchto
právnych vzťahov vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi cenu, resp. províziu v takej výške,
v akej bola vyúčtovaná a aká za konania nebola spochybnená. Pretože však žalovaný okrem sumy
5.370,42 € svoj záväzok splnil, nemohol ho súd zaviazať na jeho opätovné splnenie.

3. Včas podaným odvolaním proti zamietajúcej časti rozsudku sa žalobca domáha jeho zmeny tak,
že sa žalobe v celom rozsahu vyhovie, eventuálne jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie.
Predovšetkým namietol, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy - podnet na daňový
úrad na vykonanie miestneho zisťovania u žalovaného a vyžiadanie si stanoviska daňového úradu;

tiež nesprávne skutkovo zistil to, či boli jednotlivé platby žalobcovi zaplatené. Žalobca následne podal
obsiahle vysvetlenie podstaty sporu, z ktorého vyplýva, že žalobca mal pre žalovaného vykonávať práce
podľa dohody - zmluvy o dielo z 1. októbra 2008, pričom žalovaný žalobcovi dlhoval od roku 2009 do
roku 2011 viac než 500.000 € a strany o úhrade týchto súm rokovali. Žalobca preukazoval svoj nárok
viacerými dôkazmi a žalovaný mal tiež povinnosť preukázať, že peniaze zaplatil. Nepreukázal, že by v

hotovosti platené peniaze predtým vybral z banky, príp. že by boli zaúčtované ako výdavky v spornom
období. Žalobca príjmové pokladničné doklady nepodpísal a nevystavil, pričom o existencii originálov
sa dozvedel až zo znaleckého posudku, ktorým sa v tomto konaní posudzovala pravosť jeho podpisov
pod týmito dokladmi. Znalecký posudok pritom hodnotil podpisy a nie všetky náležitosti týchto dokladov.
Podľa žalobcu sú tieto doklady nedôveryhodné, pretože nie sú v súlade so zákonom o orgánoch štátnej

správy v oblasti poplatkov a so zákonom o účtovníctve. Sú vyplnené inou rukou než žalobcom, ktorého
podpis na týchto dokladoch vraj je. Konkrétny postup ako sa tieto doklady ocitli v rukách žalovaného
ozrejmil svedok P. A., ktorý vysvetlil, že tieto doklady ako bianko podpísané u žalobcu pre žalovaného
odcudzil. Následne žalobca podrobne vytkol súdu prvej inštancie chyby v jeho jednotlivých bodoch
odôvodnenia. Predovšetkým podľa žalobcu boli so „žalovaným“ uzavreté celkovo tri zmluvy o dielo,

ktoré sa mali týkať prestavby a dostavby nehnuteľnosti (Penziónu v Dolnom Dubovom). Predmet plnenia
a podmienky realizácie diela sa mali riadiť písomnou zmluvou, ale malo sa fakturovať na základe
ústnej dohody na žalovaného. Žalovaný za konania najskôr rozporoval, že spoločnosť AgroEnergo s.r.o.
dostala dotáciu, až následne začal tvrdiť, že táto otázka s predmetom sporu nesúvisí. Žalovaný neustále
ubezpečoval žalobcu, že všetky práce na stavbe budú uhradené po poskytnutí nenávratnej finančnej

výpomoci. Okrem toho sa žalovaný neustále zamotával do svojich nepravdivých tvrdení. Dňa 12. januára
2018 tvrdil, že zmluva o dielo nie je uzavretá s ním, ale s AgroEnergo s.r.o., hoci podľa neho sa
malo plniť aj vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným; 31. januára 2018 nepredložil ním tvrdené dve
zmluvy so spoločnosťou AgroEnergo, s.r.o., ale tvrdil, že medzi ním a žalobcom existovala len ústna
zmluva; prepojenosť žalovaného a spoločnosti AgroEnergo s.r.o. dokazuje aj to, že zmluva o poskytnutí

nenávratného finančného príspevku bola síce uzavretá s AgroEnergo, s.r.o., ale k nej uzavretá zmluva o
záložnom práve je so žalovaným a jej predmetom bol Penzión v Dolnom Dubovom. Nesprávny je záver,
že žalobca nepreukázal previazanosť týchto zmlúv, keď práve zmluva medzi žalobcom a AgroEnergo
s.r.o. slúžila ako základ pre realizáciu diela, no na základe ústnej dohody boli práce fakturované naALIMENTA NATUR, a.s. Penzión bola navyše následne prevedený na ďalšiu spoločnosť, v ktorej bol
takisto spoločníkom a štatutárnym orgánom predseda predstavenstva žalovaného. Súd prvej inštancie
ignoruje okolnosť, že samostatná zmluva existovala na práce na zbernom dvore Kátlovce, a to medzi

stranami sporu. Neboli uzavreté len čiastkové zmluvy na jednotlivé práce vyúčtované žalovanému, ale
existovala ústna zmluva - dohoda o fakturovaní prác na žalovaného, čím žalobca riadne preukázal
základ svojho nároku. Žalobca popiera, že by si od žalovaného uplatňoval sumy, ktoré mu nedlhuje.
Naopak, z jeho správania je zrejme, že len čo zistil chybu v pôvodne uplatnenej sume, vzal žalobu
späť. Opačná argumentácia súdu je tendenčná a nelogická. Zotrval na svojom názore, že príjmové

pokladničné doklady sú sporné a nedôveryhodné, vyplnil ich osobne žalovaný resp. jeho asistentka,
takže je pravda, že žalobca ich nikdy nevyplnil a nepodpísal. Žalovaný nepredložil doklady o tom, že
by prostriedky vybral z banky, aby ich mohol zaplatiť žalobcovi. Súd prvej inštancie tiež nesprávne
zhodnotil výpoveď svedka P. A., keď preň bol viac dôveryhodný žalovaný, ktorý počas konania viackrát
mení svoje výpovede. Vzťah svedka je rodinne rovnocenný k žalobcovi - starému otcovi a žalovanému -
nevlastnému otcovi. Súd prvej inštancie takisto nevyhodnotil, že žalovaný sa snažil po výpovedi svedka

nútiť k zmene výpovede vyhrážkou straty zamestnania. Svedok má aj po skončení vzťahu žalovaného s
jeho matkou k žalovanému pozitívny vzťah. Nebolo dokázané, že by sa žalobca snažil svedka akokoľvek
ovplyvňovať. Na súde vypovedal spontánne, boli mu kladené otázky súdom i v krížovom výsluchu,
pričom si mohol súd overiť pravdivosť jeho výpovede. Nie je pravdou, že by sa žalobca nebavil o
obchodných záležitostiach doma s rodinou, v tomto smere súd prvej inštancie dezinterpretoval časť jeho

výpovede na pojednávaní, týmto pojmom myslel len manželku. Dokazovaním navrhnutým žalobcom -
miestnym zisťovaním daňového úradu u žalovaného a jeho stanoviskom by sa zistilo, či sporné doklady
boli zaúčtované, či tieto platby existujú alebo nie, preto sú tieto dôkazy veľmi dôležité pre rozhodnutie
vo veci. Záverom žalobca namietol, že podľa všeobecne uznávanej doktríny civilného procesu nie je
možné dokazovať skutočnosti, ktoré sa nestali, teda napr., že dlh zostal nezaplatený. V týchto prípadoch

sa dôkazné bremeno presúva na protistranu. Záverom žalobca vyslovil názor, že napadnutý rozsudok
je vecne nesprávny a nie je ani presvedčivo odôvodnený.

4. Žalovaný vo vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok v jeho zamietajúcom výroku potvrdiť. Zdôraznil,
že žalobca v podanom odvolaní nerozlišuje medzi rôznymi subjektami - žalovaným a spoločnosťou

AgroEnergo s.r.o., s ktorou boli uzatvorené písomné zmluvy o dielo a zmluvy o poskytnutí nenávratného
finančného príspevku Pôdohospodárskej platobnej agentúry, takže tieto nároky nesúvisia so vzťahom
medzi stranami tohto sporu. Tieto zmluvy sa navyše nerealizovali, no uplatňované nároky sa ani netýkajú
prác, na ktoré sa tieto zmluvy mali vzťahovať. V tomto smere žalobca opakovane prekrúca aj tvrdenia
o údajných dvoch či troch písomných zmluvách, ktoré sa týkali vzťahu so spoločnosťou AgroEnergo

s.r.o. Ak tvrdil, že existuje písomná zmluva medzi stranami, mal ju predložiť. Nekonali sa ani žiadne
rokovaniaosplátkovýchkalendárochsožalovaným,keďžalobcasalensnažilosloviťprávnehozástupcu
žalovaného s takýmito požiadavkami, na čo avšak nebolo reagované. Nie je správne tvrdenie žalobcu,
že pokladničné doklady sú nepoužiteľné, pretože otázka ich spôsobilosti vyvolať následky v účtovníctve
nie je podstatná. Žalovaný nimi preukazoval zaplatenie nárokov uplatnených žalobcom. Preto je ich

význam z hľadiska zákona o účtovníctve nepodstatný. Bolo preto zbytočné vykonávať dopyt na daňový
úrad, preto ho súd prvej inštancie správne odmietol. Nebolo nikdy sporné, že tieto doklady neboli
vypísané samotným žalobcom, ale inou osobou, to ale nie je podstatné. Podstatné je, že žalobca
tieto doklady podpísal. Príbeh o tom, že svedok P. A. ukradol žalobcovi tieto doklady vopred (bianco)
podpísané, považuje žalovaný za vymyslený a žalobca s ním prišiel až po vyhotovení znaleckých

posudkov na pravosť jeho podpisu. Svedok si nepamätal na žiadne detaily, okrem tých, ktoré presne
vyhovovali žalobcovi. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil jeho nedôveryhodnosť. Dôvodom
svedkovho správania bolo podľa žalovaného to, že žalovaný svedka spolu s jeho matkou vyhodil z domu
asvedoknažalovanéhozanevrel.Reakciapredsedupredstavenstvažalovaného,ktorýsvedkapodvoch
nepravdivých výpovediach v SMS správach určitým spôsobom pokarhal, bola možno neetická, ale bola

momentálnou reakciou na jeho negatívne pocity z toho, že svedok, ktorého vychovával, mu takýmto
spôsobom podrazil nohy. Žalovaný tým nijako svedka neovplyvňoval a nevykonávala naňho žiadny
psychologický nátlak ani zastrašovanie. Navyše sa tak stalo potom, čo už svedok v oboch spojených
konaniach vypovedal, takže o žiadnom ovplyvňovaní nemohlo byť reči.

5. Žalobca vo svojej replike zopakoval svoj názor, že žalovaný sa snažil ovplyvniť svedka P. A., pričom
jeho výpoveď bola len snahou mladého človeka o vyjadrenie pravdy. Znova zdôraznil, že žalovaný
zahmlieva súvislosti medzi svojou spoločnosťou a spoločnosťou AgroEnergo, s.r.o. Žalovaný totiž
uzavrel s Pôdohospodárskou platobnou agentúrou záložnú zmluvu na zabezpečenie jej pohľadávokzo zmlúv so spoločnosťou AgroEnergo, s.r.o., ktorých predmetom bola aj zariadenie prestavovanej
a dostavovanej nehnuteľnosti. Bolo jasne preukázané, že žalobca bol generálnym dodávateľom tejto
stavby. Záväzok doručiť súdu písomné zmluvy prevzal na seba sám žalovaný. Ústna zmluva medzi

žalobcom a žalovaným existovala v tom zmysle, že sa budú výkony na základe písomných zmlúv
so spoločnosťou AgroEnergo s.r.o. fakturovať na žalovaného. Žalovaný pritom priznal aj stretnutia
za účelom rokovania o splátkovom kalendári. Vyplnenie pokladničných dokladov žalovaným resp.
jeho asistentkou nebola bežná prax, a preto tieto doklady nedokazujú zaplatenie tam uvedených
súm. Zopakoval svoj názor na neúplnosť skutkových zistení v dôsledku toho, že súd nevykonal

dokazovanie dožiadaním na daňový úrad, ktoré sa týka náležitostí týchto dokladov predpísaných
osobitnými predpismi. Záverom žalobca odmietol akékoľvek negatívne stanoviská žalovaného voči
svedkovi, ktorý vypovedal spontánne a jeho výpoveď bolo možné overiť, záver súdu ohľadne tohto
dôkazu je v rozpore s právom na spravodlivý proces.

6. Žalovaný sa včas podaným odvolaním proti vyhovujúcej časti rozsudku domáha jeho zmeny tak, že

sa žaloba zamietne aj v tejto časti, eventuálne jeho zrušenia a vrátenia na ďalšie konanie. Nesúhlasil
so záverom súdu prvej inštancie, že nie je dokázané zaplatenie sumy 5.370,42 €. Za konania viackrát
tvrdil, že na tomto doklade je tiež žalobcov podpis, a na tejto argumentácii zotrval počas celého konania.
Súd prvej inštancie podpis žalobcu na výdavkovom doklade č. 10 bezdôvodne hodnotil inak ako ostatné
podpisy žalobcu na ostatných dokladoch, hoci boli spoločne predmetom znaleckého dokazovania.

Znalec pritom dospel k záveru, že tento podpis je s najväčšou pravdepodobnosťou žalobcov. Súd prvej
inštancie mal zobrať do úvahy aj tento záver, pričom v súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi by
bolo možné uzavrieť, že tento doklad podpísal žalobca. Doklad bol síce vyplnený inou osobou (p. V.),
avšak táto ho nepodpisovala, podpísal ho žalobca. Súd prvej inštancie jasne neodôvodnil, prečo tento
doklad hodnotil inak, ako ostatné odklady. Žalovaný zopakoval názor, že je potrebné prihliadať aj na

neporiadky v účtovníctve žalobcu, o čom svedčí aj toto konanie. Okrem toho mal súd prvej inštancie
pripustiť aj námietku premlčania tohto nároku zo strany žalovaného, keď na aplikáciu § 153 ods. 2 C. s.
p. tu nebolo miesto. Toto ustanovenie sa totiž podľa § 470 ods. 2 C. s. p. nemôže uplatňovať konanie
začatých pred prvým júlom 2016.

7. Žalobca vo vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku potvrdiť. Tento výrok je
riadne odôvodnený, na spornom výdavkovom doklade sa naozaj nenachádza podpis žalobcu a doklad
bol vyplnený žalovaným resp. jeho asistentkou. Žalobca teda ani tento doklad nepodpísal a nevystavil.
Zo znaleckého posudku vyplýva, že sporný podpis sa ako celok nezhoduje so vzorkami podpisov
žalobcu, preto súd ho správne hodnotil inak. Takéto doklady žalobca žalovanému nikdy dobrovoľne

neodovzdal. Tieto doklady sú nedôveryhodným listinami, ktoré nie sú spôsobilé vyvolať žiadne následky
v účtovníctve. Sú vyplnené a podpísané odlišnou rukou, pretože boli vyplnené dodatočne, čo potvrdil vo
svojej výpovedi svedok P. A.. Súd prvej inštancie mal v tomto smere preveriť dôveryhodnosť vykonaním
dokazovania dožiadaniami daňového úradu. Iným spôsobom pritom žalovaný úhradu spornej sumy
nepreukázal. Tvrdenia o neporiadku žalobcu v účtovníctve odmietol, keď je to žalovaný, ktorý nedokáže

preukázať svoje tvrdenia. Na záver zopakoval svoje výhrady vo vzťahu k negatívnej dôkaznej teórii a k
tomu, že v tomto prípade sa presunulo dôkazné bremeno na protistranu - žalovaného. Stotožnil sa aj s
názorom súdu prvej inštancie na nepripustení námietky premlčania.

8. Žalovaný vo svojej replike zotrval na svojom stanovisku z odvolania. Zopakoval svoje vysvetlenie,

prečo sú doklady vyplnené a podpísané odlišnými osobami, a upriamil pozornosť na znalecký posudok,
ktorý nevylučuje žalobcu ako pisateľa sporného podpisu. Zo znaleckého dokazovania teda nevyplýva,
že by výdavkový pokladničný doklad žalobca nepodpísal. Súd prvej inštancie pritom znalecký posudok
vôbec nebral do úvahy. Nesprávna je aj argumentácia žalobcu ohľadom premlčania dlhu.

9.Žalobcavodvolacejduplikevpodstatezopakovalsvojeargumentyzvyjadreniakodvolaniu.Zotrvalna
tom, že spôsob nátlaku žalovaného na svedka A. bol neprimeraný a hrubý, a odmietol jeho domnienky o
tom, že by výpoveď svedka bola dopredu pripravená. Zopakoval aj svoje stanovisko ohľadom námietky
premlčania.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací na prejednanie veci nariadil odvolacie pojednávanie (§ 385
ods. 2 C. s. p.), pretože považoval za potrebné opakovať dokazovanie a dať stranám priestor vyjadriť
sa k svojmu predbežnému právnemu názoru, ktorý je odlišný od názoru súdu prvej inštancie (§ 382 C.
s. p.). Na pojednávaní právny zástupca žalobcu zotrval na svojich stanoviskách z doterajších vyjadrení,pričom zdôraznil existenciu ústnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným o tom, že na žalovaného sa
budú fakturovať práce vykonávané v skutočnosti pre spoločnosť AgroEnergo s.r.o. Súd prvej inštancie
sa mal zaoberať všetkými súvislosťami, medzi iným aj dokazovaním, akým spôsobom žalovaný získal

peňažné prostriedky, ktoré mali byť údajne vyplatené v hotovosti žalobcovi. Žalobca žaluje len tie
nároky, ktoré mu žalovaný dlhuje, iný postup nemá logiku. Žalovaný takisto zotrval na svojich doterajších
stanoviskách, zdôraznil, že hotovostné platby boli medzi stranami bežné. Doklady boli predvyplnené
preto, lebo žalobca často zobral peniaze ako zálohu, no doklad dať zabudol.

11. Odvolací súd na odvolacom pojednávaní zopakoval dokazovanie:
- znaleckým posudkom Mgr. Aleny Najšlovej č. 17/2017 (č. l. 140 spisu 23 Cb 322/2015), ako aj
- listinnými dôkazmi, a to: výdavkový pokladničný doklad č. 10 (č. l. 50 spisu 23 Cb 322/2015) a splátkový
kalendár s uznaním záväzku (č. l. 177 a 178 spisu 23 Cb 141/2015),
a v spojení s tými skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ktorými je odvolací súd viazaný (§ 383 C.
s. p.), zistil tento

skutkový stav:

12. Žalobca je od roku 2006, resp. 2008 podnikateľom na základe živnostenského oprávnenia v
rôznych predmetoch činnosti, medzi iným uskutočňovanie stavieb, stavebné práce, montáže okien

a dverí, a sprostredkovanie výroby a služieb. Žalovaný je akciovou spoločnosťou, ktorej predsedom
predstavenstva je Ing. X. O., PhD. Ten bol od roku 2008 do roku 2017 spoločníkom a aj konateľom
spoločnosti AgroEnergo, s.r.o., IČO: 36 671 916. Okolo rokov 2008 až 2012 žil Ing. O., PhD., v spoločnej
domácnosti s bývalou nevestou (bývalou manželkou syna) žalobcu a jej synom - vnukom žalobcu
svedkom P. A..

13. Spoločnosť AgroEnergo s.r.o. sa od roku 2008 postupne uchádzala o finančné prostriedky z fondov
Európskej únie a na tento účel uzavrela určité zmluvy s Pôdohospodárskou platobnou agentúrou.
Na ich základe jej aj boli poskytnuté určité peňažné prostriedky, ktoré boli investované do postupnej
rekonštrukcie Penzióna v Dolnom Dubovom. Na účely rekonštrukcie tohto penzióna boli medzi

spoločnosťou AgroEnergo s.r.o. ako objednávateľom a žalobcom ako zhotoviteľom uzavreté zmluvy o
dielo, na základe ktorých žalobca vykonával pre túto spoločnosť určité práce. Nebolo však zistené, že by
tieto zmluvy obsahovali dojednania o tom, akým spôsobom je možné platiť záväzky. Nebolo teda zistené,
že by tieto zmluvy akýmkoľvek spôsobom obmedzovali alebo zakazovali hotovostné platby, prípadne že
by obmedzovali platby len na platby prostredníctvom bankových účtov medzi stranami. Medzi žalobcom

a spoločnosťou AgroEnergo s.r.o. z tohto obdobia zostali neusporiadané vzťahy, pričom medzi nimi
zostalo sporné, kto má voči komu aký záväzok. Žalobca tvrdil, že mu táto spoločnosť, resp. Ing. X. O.,
PhD., dlžia celkovo približne 530.000 €, v dôsledku čoho im navrhoval splátkový kalendár s uznaním
záväzku (č. l. 177 a 178 spisu). Nebolo dokázané, že by spoločnosť AgroEnergo, s.r.o. resp. Ing. X. O.,
PhD., podpísali tento splátkový kalendár; rovnako nebolo dokázané, že by ho podpísal žalovaný.

14. Na základe ústnej dohody medzi žalobcom a žalovaným poskytol žalobca žalovanému tieto plnenia:
a) v období do 30. októbra 2010 žalobca sprostredkoval pre žalovaného nákup bližšie neurčených
stolárskych a drevospracujúcich strojov, za čo si vyúčtoval províziu 40.460 € faktúrou č. 1310 z 30.
októbra 2010 splatnou 28. novembra 2010;

b) v období do 10. decembra 2010 vykonal práce spojené s demontážou a montážou strešného plastu,
hydroizoláciou, ochranou proti vtákom a opravou a doplnením oplechovania, za čo si vyúčtoval cenu
29.845,20 € faktúrou č. 1610 z 10. decembra 2010 splatnou 30. decembra 2010;
c) v období do 31. augusta 2011 vykonal pre žalovaného podrobenejšie neurčené dodávky a práce na
zbernom dvore Kátlovce, ktorých cenu 13.709,86 € si vyúčtoval faktúrou č. 1112 zo 14. septembra 2011

splatnou 28. septembra 2011;
d) v období do 20. júna 2011 dodal žalovanému bližšie vymedzené vybavenie kuchyne a
vykonal pre neho tiež práce spojené so vzduchotechnikou, montážou a spustením do prevádzky
vzduchotechnického zariadenia, montážou interiérovej hliníkovej steny a posuvných dverí, a medeného
potrubia, ktorých celkovú cenu 45.480 € si vyúčtoval faktúrou č. 1110 z 20. júna 2011 splatnou 30. júna

2011.

15. Žalovaný nesporne poukázal na úhradu týchto faktúr peňažné prostriedky na bankový účet žalobcu
s presným označením záväzku, ktorý sa tým má platiť, číslom faktúry vo variabilnom symbole. Taktouhradené časti faktúr č. 1310, 1610 a 1110 žalobca v tomto konaní po späťvzatí už neuplatňoval.
Žalovaný však okrem toho zaplatil žalobcovi v hotovosti tieto sumy:
- 12. októbra 2011 sumu 5.370,42 € na úhradu faktúry č. 1112 (výdavkový doklad č. l. 50),

- 09. decembra 2011 sumu 39.580 € na úhradu faktúry č. 1110 z roku 2011,
- 16. decembra 2011 sumu 8.339,44 € na úhradu faktúry č. 1112,
-23.decembra2011sumu10.060€naúhradufaktúryč.1310asumu23.000€naúhradufaktúryč.1610.

16. Takto zistený skutkový stav vyplýva zo záväzných skutkových zistení súdu prvej inštancie (§ 383 C.

s. p.), ktoré sú založené na skutkových tvrdeniach, ktoré sa považujú za uznané (§ 151 ods. 1, § 186
ods. 2 C. s. p.), a na vykonaných dôkazoch hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§ 191 C. s. p.).

17. Skutkové zistenia v odsekoch 12 až 14 tohto rozsudku vyplývajú z nesporných tvrdení (§ 186 ods. 2
C. s. p.) a sú podporené obsahom listinných dôkazov a výpovedí oboch strán, v dôsledku čoho nebolo
dôvodu pochybovať o ich pravdivosti. Odvolací súd sa v tejto časti stotožňuje s názorom súdu prvej

inštancie, že žalobca za konania nepreukázal žiadny relevantný súvis zmlúv, ktoré mali byť uzavreté
medzi ním a spoločnosťou AgroEnergo, s.r.o., so zmluvami, ktoré mali byť uzavreté medzi žalobcom
a žalovaným, a s nárokmi uplatňovanými v tomto konaní. V prerokúvanej veci medzi stranami nebola
sporná otázka ich splnenia záväzkov zo strany žalobcu a vznik jednotlivých nárokov voči žalovanému.
Žalovaný za konania nikdy nepoprel, že žalobca preňho vykonal jednotlivé výkonu a dodal tovar tak,

ako je to uvedené vo faktúrach. Okrem toho (s výnimkou nárokov z faktúry č. 1112) by v prospech
existencie takýchto záväzkov svedčila aj zákonná domnienka v zmysle § 192 C. s. p. Z vykonaného
dokazovania totiž aj súd prvej inštancie vyvodil, že časti nárokov vyúčtovaných faktúrami č. 1310, 1610
a 1110 žalovaný zaplatil prevodom zo svojho účtu v banke na bankový účet žalobcu s jasným uvedením
variabilného symbolu - čísla príslušnej faktúry. Takáto čiastočná úhrada má v zmysle § 407 ods. 3 v

spojení s § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorým sa spravujú pomery medzi stranami, účinky
uznania zvyšku záväzku. Takéto uznanie potom v zmysle § 323 ods. 1 Obch. zák. pokladá aj domnienku
existencie takéhoto záväzku v rozsahu, v akom bol uznaný, teda tak, v ako bol vyúčtovaný jednotlivými
faktúrami. Žalovaný mal podľa § 192 C. s. p. vyvrátiť túto domnienku, čo za konania neurobil, pretože
vznik týchto nárokov nerozporoval.

18. Podstatnú časť svojich odvolacích námietok smeruje žalobca proti výsledku hodnotenia dôkazov
súdom prvej inštancie. Podľa § 191 ods. 1 C. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Podľa judikatúry zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje,

že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na
poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického
myšlienkového postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z
rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané
poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže

predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie
ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces,
ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov
získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi
tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu

sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná
logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním
konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových
tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých
zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu

dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Výsledkom celkového
hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom
pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také
hodnoteniedôkazov,ktorévyznievzáver,žepravdivosťskutkovýchtvrdenínemožnopotvrdiťanivylúčiť,
povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení

mala byť preukázaná (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 6 MCdo 1/2010). Zjednodušene povedané,
určitú skutočnosť možno považovať za dokázanú v konaní, ak sudca postupom podľa § 191 C. s. p. z
vykonaných dôkazov nadobudne odôvodnené vnútorné presvedčenie o tom, že táto skutočnosť z týchto
dôkazov a obsahu celého konania naozaj vyplýva.19. Odvolací súd sa potom nestotožňuje s výhradami žalobcu proti hodnoteniu dôkazov súdom prvej
inštancie v tej časti, ktorá sa týka vzájomného súvisu medzi zmluvami spoločnosti AgroEnergo, s.r.o. a

žalovaného.Zprednesovžalobcujetotižcelkomzrejmé,žetentozamieňažalovaného-právnickúosobu
s osobou Ing. O., PhD., ako predsedu jej predstavenstva a tohto zase so spoločnosťou AgroEnergo,
s.r.o. Hoci je Ing. O., PhD., určitým spôsobom zúčastnený na riadení a majetku oboch týchto spoločností,
z právneho hľadiska ide medzi týmito troma osobami o rozličné právne subjekty a právne vzťahy
jedného z nich, nie sú záväzné pre právne vzťahy druhého. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s

výhradami žalobcu, pokiaľ tento poukazuje na sporné výpovede Ing. O., PhD. počas konania. Z obsahu
jednotlivých výpovedí je totiž zrejmé, že predseda predstavenstva žalovaného v určitých prípadoch
hovorí o právnych vzťahoch týkajúcich sa žalovaného (ALIMNETA NATUR a.s.), v iných prípadoch
ale o právnej situácii týkajúcej sa spoločnosti AgroEnergo s.r.o. Ako správne pripomenul žalovaný vo
svojichvyjadreniach,predmetomprejednávanejvecisú(počiastočnomspäťvzatí)štyrikonkrétnenároky
vyúčtované štyrmi konkrétnymi faktúrami. Predmetom tohto konania nie je celkové riešenie vzťahov

medzi žalobcom, žalovaným a spoločnosťou AgroEnergo, s.r.o., ktoré vznikli a podľa žalobcu zostali
nedoriešené z ich vzájomnej obchodnej spolupráce. Ani odvolaciemu súdu nie je zrejmé, aký súvis
má otázka, či spoločnosť AgroEnergo, s.r.o., mala uzavretú s Pôdohospodárskou platobnou agentúrou
zmluvu o nenávratnom finančnom príspevku, prípadne, či mala uzavreté dve takéto zmluvy, a tým, či
a koľko dlhuje žalovaný za jednotlivé tovary, služby a výkony, ktoré mu poskytol žalobca, a ktoré sú

vyúčtované v štyroch faktúrach uvedených v tomto konaní. Samotná otázka personálneho prepojenia
medzi žalovaným a spol. AgroEnergo s.r.o. nebola za konania nikdy sporná a žalovaný sa ňou v podstate
ani nebránil, avšak ani odvolací súd nedokázal na základe odvolania žalobcu identifikovať, aký význam
má pre vzťahy žalovaného a žalobcu existencia zmlúv medzi žalobcom a spoločnosti AgroEnergo, s.r.o.,
resp. dokonca existencia záložnej zmluvy, ktorou žalovaný založil svoj majetok - Penzión v Dolnom

Dubovom v prospech Pôdohospodárskej platobnej agentúry na zabezpečenie záväzku spoločnosti
AgroEnergo, s.r.o. voči tejto agentúre. To, že tieto vzťahy majú spoločné skutkové prvky (osobu žalobcu
ako dodávateľa, osobu Ing. O., PhD., ako štatutárny orgán, Penzión v Dolnom Dubovom a pod.)
neznamená, že sú previazané aj právne, resp. žalobca nedokázal žiadne také previazanie, ktoré by bolo
v prerokúvanej veci podstatné. V prerokúvanej veci je sporná iba otázka, či jednotlivé nároky vyúčtované

faktúrami č. 1310, 1610, 1112 a 1110 boli zo strany žalovaného zaplatené alebo nie. Aj keby teda
bolo pravdivé tvrdenie žalobcu, že podmienky spolupráce medzi žalobcom a žalovaným mali prebiehať
podľa podmienok dohodnutých v písomnej zmluve medzi žalobcom a spoločnosťou AgroEnergo s.r.o.,
v prerokúvanej veci by to mohlo mať význam len vtedy, ak by z týchto písomných zmlúv vyplývali
určité osobitné dojednania o spôsobe plnenia záväzkov. Mohlo by byť teda relevantné, pokiaľ by tieto

zmluvyzakazovalihotovostnéplatby,prípadnevyžadovaliplatbyprostredníctvombankovéhoúčtu,alebo
určitým konkrétnym spôsobom (zmenkou, šekom, akreditívom a pod.). Len v takom prípade by malo
význam dokazovať toto previazanie, keďže v takom prípade by sa muselo posúdiť, či hotovostné platby
vykonané žalovaným v prospech žalobcu boli vykonané v súlade s takýmito ustanoveniami zmluvou
alebovrozporesňou.Žalobcavšakpočaskonanianetvrdil,aninedokazoval,žebytietopísomnézmluvy

obsahovali takéto osobitné dohody o spôsobe plnenia záväzku. V dôsledku toho sa odvolací súd pripája
k názoru súdu prvej inštancie, že existencia a obsah týchto zmlúv je tu pre prerokúvanú právnu vec
nepodstatná.

20. Skutkový záver uvedený v ods. 15 o tom, že žalovaný zaplatiť jednotlivé sumy v hotovosti, vyplýva

aj podľa odvolacieho súdu z jednotlivých znaleckých posudkov Ing. Aleny Najšlovej č. 23/2017 a č.
17/2017, ako aj z ďalších listinných dôkazov uvedených v ods. 15. Vo vzťahu k otázke správnosti
a pravosti jednotlivých príjmových pokladničných dokladov sa odvolací súd stotožňuje s hodnotením
výpovedesvedkaP.A.súdomprvejinštancie.Užpodľacitovanejjudikatúryprisvedeckejvýpovedisudca
hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k stranám

a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré
sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností,
na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede,
potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do
akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. (cit. rozsudok NS SR

sp. zn. 6 MCdo 1/2010). Dôvody, kvôli ktorým súd prvej inštancie neuveril tomuto svedkovi, vysvetlené
logicky a racionálne. Nemožno súhlasiť so žalobcom, že by svedok mal rovnocenný vzťah k žalobcovi aj
k predsedovi predstavenstva žalovaného. Termín „nevlastný otec“, ktorý používa žalobca na označenie
tohto vzťahu, považuje odvolací súd za nenáležitý. V konaní totiž nebolo dokázané, že by si Ing. O.,PhD., svedka osvojil. Naopak, svedok s ním len určitý čas žil v spoločnej domácnosti kvôli tomu, že ako
maloletý bol v tom čase vo výchove svojej matky a Ing. O., PhD., žil v spoločnej domácnosti s ňou. Ide
tu teda o puto celkom iného charakteru než je puto medzi svedkom a žalobcom, ktorý je jeho pokrvný

starý otec a ktorý tak zostane jeho príbuzným bez ohľadu na momentálny pomer jeho matky k iným
mužom. Naopak, Ing. O., PhD., bol vo vzťahu k svedkovi len „vychovávateľom“ tým, že žil s jeho matkou
v druhovskom pomere a fakticky sa podieľal na jeho výchove. V dôsledku toho je logické hodnotenie
súdu prvej inštancie, že svedok sa predovšetkým snažil svojou výpoveďou napomôcť žalobcovi ako
svojmu pokrvnému starému otcovi. Odvolací súd takisto považuje za logickú úvahu súdu prvej inštancie

o tom, že svedok mal v čase sporných udalostí 10-11 rokov. Už z hľadiska všeobecných skúseností je
nepravdepodobné, že by priemerné dieťa v tomto veku bolo presne schopné identifikovať účtovné a
právne dokumenty, ktoré by malo odcudziť od svojho starého otca - podnikateľa.

21. Takisto sa nemožno stotožniť s námietkami žalobcu, že by predseda predstavenstva žalovaného
vyvíjal na svedka nátlak. Za konania takýto nátlak nebol dokázaný, bola dokázaná a žalovaným aj

priznaná jeho prudká reakcia na to, že svedok po svojej výpovedi prišiel do zariadenia v majetku
predsedu predstavenstva žalovaného a žiadal tam o prácu. Predseda predstavenstva žalovaného
ho z tohto zariadenia „vyhodil“. K tomuto incidentu však došlo po vykonanej výpovedi, pričom v
konaní nebolo tvrdené ani dokázané, že by sa predseda predstavenstva žalovaného vyhrážal takouto
akciou svedkovi už pred jeho výpoveďou. Bez ohľadu na reakciu svedka na toto konanie predsedu

predstavenstva žalovaného nemohlo mať toto konanie žiaden vplyv na svedkovu výpoveď, keďže
tá časovo predchádzala tomuto konaniu. Táto námietka by mohla byť relevantná v prípade, že by
bol svedok vypočúvaný následne znova a svoju výpoveď by zmenil v prospech žalovaného. Potom
by bolo možné uvažovať nad tým, či takúto zmenu jeho výpovede nespôsobilo správania predsedu
predstavenstva žalovaného. K tomu za konania nedošlo, takže sa nemožno stotožniť s tým, že by

konanie malo akýkoľvek vplyv na svedka. Otázku, či takýto postup zo strany predsedu predstavenstva
žalovaného bol alebo nebol v súlade s osobitnými zákonmi (napr. Trestným zákonom - trestný čin
marenia spravodlivosti podľa § 344), súd v tomto konaní nie je oprávnený riešiť (§ 193 C. s. p.). Okrem
toho, vzhľadom na chýbajúcu časovú súvislosť medzi týmto konaním a výpoveďou svedka by bolo
zbytočné čakať na jej posúdenie inými príslušnými orgánmi.

22. Odvolací súd sa potom stotožňuje aj so závermi súdu prvej inštancie, ktorý z písomných príjmových
pokladničných dokladov považoval za preukázané hotovostné úhrady sumy 10.060 € na faktúru č.
1310, 23.000 € na faktúru č. 1610, 8.339,44 € na faktúru č. 1112 a 39.580 € na faktúru č. 1110.
Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku primerane, logicky a ucelene vysvetlil svoje úvahy, ktoré

ho k tomuto záveru viedli, a tieto úvahy sú v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazu podľa
cit. § 191 C. s. p. Po tom, čo súd prvej inštancie neuveril výpovedi svedka P. A. z dôvodu, ktoré
odvolací súd už označil za správne, je logický aj jeho záver o tom, že jednotlivé príjmové pokladničné
doklady obsahujú podpis žalobcu a tento podpis preukazuje prijatie peňažných prostriedkov uvedených
v týchto príjmových pokladničných dokladoch. Odvolací súd tu už len podporne poukazuje tiež na závery

znaleckých posudkov, ktoré vo vzťahu k týmto trom príjmovým pokladničným dokladom vyslovili záver,
že pisateľom jednotlivých podpisov je pravdepodobne žalobca. Výhrady žalovaného proti obsahu týchto
príjmových pokladničných dokladov ani odvolací súd nepovažuje za dôvodné. Podľa názoru odvolacieho
súdu bolo v konaní primerane vysvetlené, prečo sú doklady vypísané niekým iným než žalobcom, a
žalovaný to za konania ani nikdy nepopieral. Ďalej odvolací súd podporne poukazuje na obsah návrhov

dohôd o uznaní záväzku (č. l. 177 a 178 spisu), ktoré sú celkom zjavne vystavené po konci roka 2011
resp. po 6. marci 2012, teda po dátume, kedy mali byť vykonané všetky tu sporné hotovostné platby.
Napriek tomu, že žalobca v tomto konaní prijatie platieb od žalovaného rozporuje a tvrdí, že má voči
žalovanému neuhradené záväzky z rokov 2010 a 2011, v týchto splátkových kalendároch s uznaním
záväzku žiadne záväzky voči žalovanému (t. j. spoločnosti ALIMENTA NATUR, a.s.) neuvádza. Pritom v

tomto konaní uplatňuje voči žalovanému celkom 92.249,86 €, teda sumu, ktorá celkom zjavne prevyšuje
sumu 65.277 € vykázanú v splátkovom kalendári na č. l. 177 voči spoločnosti AgroEnergo, s.r.o. Podľa
názoruodvolaciehosúdubytedabolologickéočakávateľné,žežalobcataktovysokýzáväzokzahrniedo
(samostatného) splátkového kalendára s uznaním záväzku pre žalovaného, pokiaľ by záväzok v danom
časeexistoval.Pritomztvrdenísamotnéhožalobcujezrejmé,žechcelrokovaťovšetkýchnedoplatkoch,

ktoré v súvislosti s prácami pre Ing. O., PhD., vznikli. Ak tak neurobil, dosvedčuje to, že tieto záväzky
v danom čase boli vyrovnané.23. Naopak, podľa odvolacieho súdu celý postoj žalobcu v tomto konaní budí dojem účelovosti v
tom zmysle, že žalobca sa snaží svoje sporné nároky voči spoločnosti AgroEnergo s.r.o., ktoré má z
iných právnych titulov, resp. za iné tovary práce a výkony, z rôznych dôvodov (napr. že AgroEnergo

s.r.o. je nemajetná a pohľadávky voči nej sú nedobytné) uspokojiť u žalovanému. Pritom využíva
situáciu, že úhradu časti nárokov žalovaný vykonal v hotovosti a vie ju preukázať len príjmovými
pokladničnými dokladmi, ktoré sa spochybňujú ľahšie než jasné potvrdenie o prevode prostriedkov z
účtu na účet. Odvolací súd sa v tomto smere nestotožňuje s tým, ako žalobca zľahčoval svoj postup v
oboch spojených veciach, keď v nich najskôr uplatnil nároky z celkovo piatich faktúr v plnej výške. Až

po odpore žalovaného, ktorých uhradenie časti tvrdených dlžných súm preukázal celkom nespornými
prevodmi finančných prostriedkov z bankového účtu na bankový účet žalobcu s jasným uvedením
čísla faktúry vo variabilnom symbole, vzal žalobu v týchto častiach späť. Nedôveryhodne pôsobí
vysvetlenie žalobcu, že ide o akési účtovnícke opomenutie a jeho následné „korektné“ napravenie.
Je nanajvýš nepravdepodobné, že by sa účtovníčka žalobcu pomýlila v zaúčtovaní celkovo 48.000
€, ktoré sú poukázané na bankový účet a označené variabilnými symbolmi, ktorých zameniteľnosť zo

strany žalobcu nebola ani tvrdená. Naopak, ako dôveryhodné sa javí skôr to vysvetlenie, že žalobca
jednoducho „skúšal“, čo všetko vie žalovaný preukázať celkom nespornými dôkazmi, a následne
začal spochybňovať tie, ktoré sú sporné. Pokiaľ žalobca mal skutočne nevyriešené sporné vzťahy so
spoločnosťou AgroEnergo s.r.o., prípadne Ing. O., PhD., osobne (čo súd v tomto konaní nerieši), mal
ich uplatniť voči nimi a nie snažiť sa dosiahnuť ich uspokojenie tak, že voči žalovanému uplatní už

uspokojené pohľadávky, ktoré voči nemu mal z iných právnych titulov.

24. Odvolací súd sa však nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že nebola preukázaná
úhrada sumy 5.370,42 € vykonaná 12. októbra 2011 na faktúru č. 1112. Táto úhrada je predovšetkým
preukazovaná výdavkovým pokladničným dokladom (č. l. 50 spisu 23 Cb 322/2015), z ktorého obsahu

vyplýva, že žalovaný vyplatil žalobcovi 12. októbra 2011 uvedenú sumu na čiastočnú úhradu faktúry
č. 1112. Odvolací súd zo znaleckého posudku znalkyne Mgr. Aleny Najšlovej č. 17/2017 (č. l. 140
uvedeného spisu) zistil, že táto znalkyňa v prípade podpisu na tomto výdavkovom pokladničnom doklade
dospela k záveru, že žalobcu nie je možné jednoznačne vylúčiť ako možného pisateľa tohto podpisu.
Tentojevzáverepritomoniečomenejistýnežzávertýkajúcisaostatnýchspornýchpodpisov,priktorých

dospel k záveru, že ich pisateľom je s najväčšou pravdepodobnosťou žalobca. Podľa už citovaných
zásad vyjadrených v § 191 C. s .p. však súd hodnotí všetky dôkazy ich vzájomnej súvislosti a teda
prihliada aj na skutočnosti, ktoré vyšli najavo z iných dôkazov. V prerokúvanej veci sám tento znalecký
posudok mohol vzbudzovať pochybnosti o tom, či podpis žalobcu pod týmto pokladničným dokladom je
skutočne pravý, teda či ho napísal žalobca. Pretože však už súd prvej inštancie a spolu s ním odvolací

súd dospel k záveru, že podobným spôsobom boli vystavené štyri iné príjmové pokladničné doklady,
ktoré potvrdil žalobca, posilňujú tieto dôkazy potom aj dôveryhodnosť výdavkového pokladničného
dokladu na č. l. 50. Inak povedané, ak žalobca týmto spôsobom potvrdil prevzatie hotovosti v ďalších
minimálne štyroch prípadoch, ako za konania zistil súd prvej inštancie a osvojil si odvolací súd, potom je
dôveryhodné aj to, že takýmto spôsobom prevzal aj uvedených 5.370,42 € dňa 12. októbra 2011. Ak ho

teda znalkyňa nevylúčila ako pisateľa podpisu, možno ho po uvážení týchto ostatných dôkazov uznať
za pisateľa aj tohto podpisu, ktorým potvrdil prevzatie tejto hotovosti. Okrem toho záver o pravdivosti
tohto dokladu potvrdzuje znova aj obsah splátkových kalendárov s uznaním dlhu, ktoré vystavil žalobca
a v ktorých sa ani táto čiastka nespomína ako dlžná zo strany žalovaného (ALIMENTA NATUR, a.s.). V
dôsledku toho tak odvolací súd dospel k záveru, že je dokázané aj to, že žalovaný zaplatil 12. októbra

2011 sumu 5.370,42 € na faktúru č. 1112. Opačný skutkový záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého
toto zaplatenie nebolo dokázané, tak nebol správny.

25. Odvolací súd sa konečne stotožňuje aj s názorom súdu prvej inštancie, ktorý nevykonal navrhnuté
dokazovane dožiadaním na príslušné orgány finančnej správy, aby vykonali miestne zisťovanie u

žalovaného a vyjadrili sa, či jednotlivé príjmové a výdavkové pokladničné doklady sú riadne zaúčtované
v účtovníctve. Otázka zaúčtovania účtovných dokladov v účtovníctve nie je rozhodná pre posudzovanie
spôsobilosti týchto listín byť dôkazným prostriedkom o určitej skutočnosti. Treba však povedať, že k
jednotlivým príjmovým pokladničným dokladom sú pripojené aj záznamy z účtovníctva žalovaného, z
ktorých vyplýva, že tieto operácie boli riadnym spôsobom zaúčtované v jeho účtovníctve. Otázka, či

tieto doklady majú potrebné náležitosti ako daňové a účtovné doklady, je z hľadiska ich hodnotenia ako
dôkazných prostriedkov opäť nepodstatná. Ak by totiž takéto náležitosti nemali, neznamenalo by to,
že by nesvedčili o priebehu tej skutočnosti, ktorá sa v nich uvádza. Znamenalo by to len toľko, že by
neboli spôsobilé na zaúčtovanie do účtovníctva, v dôsledku čoho by sa účtovníctvo nemuselo považovaťza správne. Podmienkou účinného splnenia záväzku však nie je to, aby bolo takéto splnenie zároveň
zapísané aj do účtovníctva.

26. Rovnako sa odvolací súd nestotožňuje s výhradami žalobcu, ktorý namietal, že nemôže dokázať
negatívne skutočnosti. Podľa čl. 8 základných princípov C. s. p. sú strany povinné označiť skutkové
tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoju tvrdenia dôkazmi. Strana je teda povinná
splniť bremeno tvrdenia, teda tvrdiť potrebné rozhodné skutočnosti; potrebnosť je určovaná hypotézou
právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Každá zo strán je pritom povinná

tvrdiť (a v prípade sporu dokázať) existenciu znakov skutkovej podstaty (hypotézy) tej právnej normy,
ktorej právny následok (hypotéza) je v jej prospech (porov. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo
13/2009). V prerokúvanej veci však ani súd prvej inštancie, ale ani odvolací súd nezaťažili žalobcu
dokazovaním, že záväzok žalovaného nebol splnený, teda že neboli vykonané jednotlivé platby. Koniec
koncov, na základe údajov žalobcu boli v oboch spojených veciach vydané platobné rozkazy, proti
ktorýmsažalovanýmuselbrániťpodanímodporu.Naopak,podľacitovanýchpravidieldôkaznébremeno

v prerokúvanej veci zaťažuje žalovaného, ktorý tvrdí, že záväzok zanikol splnením, teda ktorý pre
seba vyvodzuje následok z normy upravujúcej zánik záväzku ako následok splnenia. Žalovaný bol
teda povinný dokázať, že jednotlivé záväzky uhradil, teda v zásade že previedol peňažné prostriedky
žalobcovi, prípadne mu odovzdal peniaze v hotovosti. Súd prvej inštancie ako aj odvolací súd potom
svoje závery postavili nie na tom, že by žalobca neuniesol dôkazné bremeno negatívnej skutočnosti,

ale na tom, že žalovaný svoje dôkazné bremeno uniesol. Z vykonaného dokazovania totiž tak súdu
prvej inštancie, ako aj odvolaciemu súdu vyplynulo, že žalovaný uhradil jednotlivé sumy tak, ako to
predniesol vo svojich odporoch. To, že žalobca s hodnotením dôkazov súdmi oboch inštancií nesúhlasí,
neznamená, že by bol zaťažený negatívnym dôkazným bremenom. Znamená to len toľko, že hodnotenie
dôkazov potvrdilo pravdivosť tvrdení žalovaného a v logickej nadväznosti vyvrátilo tvrdenia žalobcu o

tom, že tieto záväzky sú neuhradené. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný mal preukázať, odkiaľ mal
peňažné prostriedky na jednotlivé hotovostné úhrady, ide z jeho strany opäť o spochybňovanie zásady
voľného hodnotenia dôkazov vyjadrenej v § 191 C. s. p. Žalobca sa tu snaží namietať v podstate to, že
podľa neho ostatné dôkazy produkované žalovaným nedostatočne preukazujú ním tvrdenú skutočnosť -
hotovostné platby v prospech žalobcu, takže žalovaný by mal predložiť ďalšie dôkazy. Ako však už bolo

viackrát uvedené, podľa § 191 C. s. p. je hodnotenie dôkazov vecou súdu a nie strán, v dôsledku čoho
len súd hodnotí jednotlivé dôkazy a na ich základe si vytvára presvedčenie o pravdivosti či nepravdivosti
niektorého skutkového tvrdenia, teda o existencii či neexistencii určitej skutočnosti. Odvolací súd už v
predošlom texte odôvodnil, prečo považuje aj z vykonaných dôkazov za dostatočne preukázané, že k
úhradám súm v hotovosti naozaj došlo tak, ako to tvrdil žalovaný. V dôsledku toho považuje za správne

záver súdu prvej inštancie, že túto skutočnosť nebolo potrebné preverovať ešte ďalšími dodatočnými
dôkazmi. Právom žalobcu je nesúhlasiť s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie, nevyplýva však
z toho právo, aby súd prevzal hodnotenie dôkazov žalobcu, teda aby rovnako ako žalobca považoval
určité dôkazy za nedostatočné.

27.Odvolacísúdpotomnazákladevýsledkovodvolaciehopojednávaniapreskúmalnapadnutýrozsudok
v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie. Po jeho
preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné, odvolanie žalovaného je však dôvodné.

28. Súd prvej inštancie správne posudzoval vzťahy medzi stranami podľa tretej časti Obchodného
zákonníka v zmysle jeho § 261 ods. 1 v znení účinnom do 31. januára 2013, keďže vznikli medzi
žalobcom a žalovaným - podnikateľmi podľa § 2 ods. 2 písm. a) a b) Obch. zák. a týkali sa ich
podnikateľskej činnosti. S takýmto hodnotením sa odvolací súd stotožňuje a ono samo nebolo v
odvolacom konaní napadnuté. Súd prvej inštancie potom celkom správne posúdil nárok žalobcu

vyúčtovaný vo faktúre č. 1310 ako nárok na sprostredkovateľskú províziu a nároky vyúčtované vo
faktúrach č. 1610, 1112 a 1110 ako nároky na zaplatenie ceny diel vymedzených v jednotlivých faktúrach.
Aj s týmto hodnotením sa odvolací súd stotožňuje, keďže takisto v odvolacom konaní nebolo ani jednou
stranou napadnuté. Žalovaný bol tak podľa § 644 Obch. zák. povinný zaplatiť žalobcovi províziu vo
výške celkovo 40.460 €, z ktorej si žalobca po čiastočnom späťvzatí uplatňoval už len 10.060 €. Okrem

toho mu bol povinný podľa § 546 a 548 Obch. zák. zaplatiť aj cenu diel vo výške 29.845,20 €, z ktorej
si žalobca po späťvzatí uplatňoval len 23.000 €, ďalej 13.709,86 € a 45.480 €, z ktorej si žalobca po
späťvzatí uplatňoval len 39.580 €.29. Podľa § 324 ods. 1 Obch. zák. potom platilo, že záväzok žalobcu ako veriteľa zanikol, ak mu ho
dlžník - žalovaný splnil včas a riadne. Podľa ods. 2 však záväzok zaniká takisto aj neskorým plnením
dlžníka. Pretože všetky uvedené záväzky boli peňažnými záväzkami, bol žalovaný povinný splniť ich tým

spôsobom,žežalobcovizaplatípeniaze.Zozistenéhoskutkovéhostavupotomvyplýva,žežalovanýtúto
svoju povinnosť splnil a uplatňované časti týchto nárokov zaplatil hotovými peniazmi prijatými žalobcom,
pričom v zmysle § 333 Obch. zák. určil, že zaplatiť sa majú práve tieto záväzky. Podľa už cit. § 324 ods. 1
a 2 Obch. zák. takýmito platbami nároky žalobcu zanikli, aj keď boli platby vykonané po určenom termíne
splatnosti jednotlivých faktúr. V dôsledku toho žalovaný nie je oprávnený domáhať sa ich zaplatenia.

Podľa § 369 ods. 1 v spojení s § 365 Obch. zák. (v znení účinnom do 31. januára 2013, porovnaj §
768k ods. 2 Obch. zák.) by žalobcovi za omeškanie s plnením jednotlivých častí záväzku vznikol nárok
z omeškania. Žalobca si však tento nárok uplatňuje vždy len z ním určeného zostatku odo dňa, kedy už
tento zostatok bol podľa zisteného skutkového stavu zaplatený. V dôsledku toho nie je možné žalobcovi
priznať ani nárok čo i len čiastočný úrok z omeškania, keďže by to znamenalo prekročenie rozsahu
žaloby (§ 216 ods. 1 C. s. p.).

30. Zo všetkých uvedených dôvodov tak odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie správne rozhodol
v tej časti, ktorou žalobu žalobcu zamietol, preto jeho rozsudok v tejto časti ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 C. s. p. potvrdil (výrok I). Nerozhodol však správne, ak zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
5.370,42 € s úrokom z omeškania, keďže žalovaný splnil aj túto časť svojho záväzku voči žalobcovi.

Preto odvolací súd v tejto časti nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 C. s. p. zmenil
a žalobu zamietol (výrok II), keďže na jeho zrušenie tu neboli dôvody (§ 389 C. s. p. a contrario).

31. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 C. s. p. odvolaciemu súdu povinnosť
rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Žalovaný mal vo

veci plný úspech, preto mu odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 369 ods. 1 C. s. p. priznal
nárok na náhradu trov celého konania proti neúspešnému žalobcovi (výrok III).

32. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.