Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 25, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/77/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317205856
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8317205856.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Martina Barana, v právnej veci žalobcu Prima banka Slovensko, a.s.,
Hodžova 11, Žilina, proti žalovanému E.A. X.R.M.A., nar. XX.X.XXXX, L. X, zastúpenému JUDr. Janou
Šepeľovou, advokátkou, so sídlom Humenné, Štefánikova 17, o zaplatenie istiny 1.878,- eur s prísl.,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 23.11.2018 č.k. 21Csp/99/2017
- 175 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o čiastočnom zastavení konania.

Priznáva žalovanému vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie o zaplatenie istiny 542,50 eur zastavil. V
prevyšujúcej časti žalobu zamietol, vyslovil, že žalovaný má nárok na náhradu trov v rozsahu 64 % proti
žalobcovi, o výške ktorých súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o
úvere, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou, na základe ktorej bol žalovanému úver vo výške 2.400,- eur.
Žalovanývprospechžalobcuuhradilpredzosplatnením,kuktorémudošlodňa20.4.2017sumu2.061,12

eur a finančné prostriedky vo výške 520,- eur boli započítané na istinu úveru. Po podaní žaloby uhradil
sumu 542,50 eur. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
v spojení s ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z.z.. Zistil, že v tejto zmluve chýba údaj požadovaný
citovaným zákonom podľa § 9 ods. 2 písm. k), a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je v súlade so
zákonom. V zmluve ďalej chýba náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) citovaného zákona, a to uvedenie
všetkých predpokladov použitých na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov. Dospel k záveru,

že poskytnutý úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ ide o úrok z úveru
požadovaný žalobcom vo výške 17,90 % ročne odo dňa nasledujúceho po vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru, súd prvej inštancie zdôraznil, že v súlade s konštantnou judikatúrou súdov veriteľ má
nárok na zmluvný - obchodný úrok len do času účinkov vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Ustálil,
že žalovanému bola reálne poskytnutá suma 2.400,- eur z titulu uzavretej zmluvy. Žalovaný uhradil
žalobcovi celkovú sumu 2.603,62 eur, teda viac, ako mu bolo poskytnuté plnenie žalobcom, preto žalobu
vo zvyšnej časti ako nedôvodnú zamietol. Čiastočné zastavenie konania súd prvej inštancie odôvodnil

§ 145 CSP. O trovách konania strán sporu rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku, okrem výroku o čiastočnom zastavení konania, podal včas odvolanie žalobca,
ktorý navrhol v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, aby jeho žalobe bolo v celomrozsahu vyhovené. Nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý žalobu v prevyšujúcej časti
zamietol a dôvody, ktoré sú uvedené v preskúmavanom rozsudku. Žalobca má za to, že nárok na
zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom

zosplatnení. Obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky,
ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných
prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník je ich povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až
dookamihuichreálnehovrátenia, ato,čiužvlehotealebovomeškaní.Úrokzúverujenárokom,naktorý
nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov

dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Žalobca ďalej uvádza, že neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky banky, a teda niektoré z náležitostí, ktoré má
zmluva obsahovať sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie náležitosti sú vo VOP. Počet a termíny
splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj
pre údaje o výške splátky. Banka bezplatne a kedykoľvek poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme
amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady,

vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny a úrokov vypočítaných na základe úrokovej
sadzby spotrebiteľského úveru. Tieto náležitosti sú zrejmé už v čase uzatvorenia zmluvy, sú uvedené
v samotnom texte zmluvy, ostatné poplatky a ich výška sú uvedené v Sadzobníku poplatkov, ktorý je
súčasťou VOP, a tým aj súčasťou zmluvy. Anuitná splátka sa pritom skladá zo splátky istiny a splátky
úroku. Výška anuitnej splátky sa nemení. Plynule sa mení výška a pomer istiny a úroku. Z toho vyplýva,

že na začiatku úverového vzťahu najväčší podiel celej splátky bude tvoriť úrok a naopak, na konci bude
najväčší podiel splátky predstavovať istina, čiže každou ďalšou splátkou sa splácaný úrok znižuje a
splácaná istina zvyšuje. Pokiaľ ide o chýbajúce predpoklady RPMN, žalobca má za to, že v tejto časti
je rozhodnutie súdu prvej inštancie nedostatočne odôvodnené. Súd spomína, že v zmluve chýba určitý
údaj, avšak neuvedie, ktorý konkrétne to má byť. V zmysle týchto dôvodov navrhol žalobca podanému

odvolaniu vyhovieť.

4. Žalovaný navrhol rozsudok v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny a uplatnil si náhradu trov
odvolacieho konania.

5.Vovecisavdostatočnomrozsahuzistilskutkovýstavazozistenýchskutočnostíbolvyvodenýsprávny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným
súdom, na ktoré odkazuje.

6. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, vo vzťahu medzi stranami sporu bola dňa 10.1.2013
uzatvorená zmluva o poskytnutí úveru vo výške 2.400,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v 120-ich
anuitných splátkach vo výške po 42,94 eur. Termín splatnosti prvej anuitnej splátky bol určený na deň
15.1.2013, konečná splatnosť úveru mala nastať 15.12.2002, úroková sadzba bola dohodnutá rozsahom
17,9 %, výška RPMN tvorila 21,31 % a priemerná RPMN ku dňu podpisu úverovej zmluvy predstavovala

19,37 %.

7.Zasprávnyjepotrebnépovažovaťzáver,podľaktoréhozmluvaneobsahujeúdajspočívajúcivuvedení
všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN. Podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010
Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere, okrem všeobecných

náležitostípodľaObčianskehozákonníka,musíobsahovaťročnúpercentuálnumierunákladovacelkovú
čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia
zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet
tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

8. Ak zákon vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať všetky predpoklady použité na
výpočet RPMN, je nepochybné, že do kategórie týchto predpokladov je potrebné zaradiť i matematický
výpočet, na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN. Ako inak by spotrebiteľ mohol preveriť
správnosť takéhoto výpočtu RPMN ako jednej z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere
umožňujúcej posúdiť výhodnosť úveru, čo nepochybne má zásadný vplyv na jeho rozhodnutie vstúpiť

do úverového vzťahu s veriteľom. Je nemysliteľné od spotrebiteľa očakávať, aby len na základe údaja
o ročnej percentuálnej miere nákladov uvedenej v zmluve mohol posúdiť správnosť tejto náležitosti
zmluvy. Takýmito predpokladmi je uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej intervalu, počtu splátok,
uvedenie výšky úrokov, nákladov na poistenie a prípadných poplatkov. Ak tieto údaje chýbajú, nie takuvedené, aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN, a preto už len z tohto dôvodu je potrebné
považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, na čo správnym spôsobom poukázal aj súd
prvej inštancie.

9. Pokiaľ ide o ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy, toto vyžadovalo rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu,
úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok sankciu v podobe bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v

čase uzatvorenia zmluvy.

10. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

11. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,
pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť

národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,
kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného

záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej

transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre

členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky

tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

12. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj

otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica
zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii
smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať
ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto

smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec
smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho
právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

13. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia
smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné
vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátkyiných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica
takéto členenie nepožaduje.

14. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský
zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj
splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje
smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú

istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,
ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia
zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,
desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

15. Čo sa týka tvrdenia o možnosti eurokonformného výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, s týmto sa stotožniť nedá. Pri
problematike nesúladu vnútroštátneho právneho predpisu so smernicou je nedostačujúce ohraničiť sa
len na skúmanie účelu transponovaného právneho predpisu, najmä v kontexte zákazu odchýlenia sa od

znenia smernice pri jej implementovaní, čo bolo aj v tomto prípade (čl. 22 ods. 1 Smernice 2008/48).
Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. možno zistiť iba to, či bolo alebo nebolo úmyslom
zákonodarcu sa od smernice odchýliť. Pri zistení, že úmyslom zákonodarcu nebolo odchýliť sa od znenia
smernice, stále nie je vyriešená otázka, či smernica bola v skutočnosti vadne implementovaná alebo
nie, keďže k takejto nesprávnej implementácii mohlo dôjsť aj chybou alebo omylom. Skutočnosť, či

odchýlenie sa od smernice bolo úmyslom zákonodarcu alebo nie, nie je pre posudzovanie prípustnosti
nepriameho účinku smernice, teda eurokonformného výkladu zákona relevantná. Relevantná je otázka,
či smernica bola v skutočnosti vadne implementovaná alebo nie.

16. V tomto konkrétnom prípade je zjavné, že smernica bola implementovaná vadne. Zákonodarca

implementoval požiadavku smernice odchýlne od smernice, pričom toto odchýlne jazykové vyjadrenie
pochádza jednoznačne z pôvodnej právnej úpravy o spotrebiteľských úveroch uskutočnenej zákonom č.
258/2001 Z.z. V dôvodovej správe k novele zákona č. 129/2010 Z.z. uskutočnenej zákonom č. 279/2017
Z.z., ktorým zákonodarca zosúladil s účinnosťou od 01.05.2018 sporné ustanovenie so smernicou,
zákonodarca vyslovene uvádza, že „ak by sme predmetné ustanovenia ponechali v zákone č. 129/2010

Z.z., Slovenská republika by išla nad rámec podmienok stanovených smernicou“.

17. Slovné spojenie „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nebolo použité po prvýkrát zákonom č.
129/2010 Z.z., ale v zákone č. 258/2001 Z.z.

18. Otázka členenia splátok spotrebiteľského úveru bola upravená v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a)
zákona č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
obsahuje najmä sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba
uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak
veriteľ chce túto možnosť využiť. Vyjadrením slov „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov“ mal zákonodarca jednoznačne na mysli rozčlenenie jednotlivých položiek, čo vyplýva z
jazykového výkladu, ako aj logického výkladu zákona, pričom uvedené bolo potvrdené v mnohopočetnej
a ustálenej judikatúre, ktorá bola aj v prípade výkladu zákona č. 258/2001 Z.z., teda nielen zákona
č. 129/2010 Z.z., ktorý transponoval Smernicu 2008/48, potvrdená aj Najvyšším súdom Slovenskej
republiky. Povinnosť rozčlenenia jednotlivých platieb je podporená tiež vetou za bodkočiarkou, kde

zákonodarca uviedol dodatočnú povinnosť pre veriteľa a to povinnosť uviesť aj súčet týchto platieb, ak
je to možné. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. bolo následne novelizované zákonom č.
568/2007 Z.z. a to tak, že predmetná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa presúva z písm.
a) do písm. i), pričom platilo, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonodarca teda slovo

„sumu“ nahradil slovom „výšku“ a vypustil požiadavku „uviesť aj súčet týchto platieb, ak je to možné
s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť
využiť“. Uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok spotrebiteľského
úveru, vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb.19. Ustanovenie o náležitostiach zmlúv o spotrebiteľskom úvere pôvodne vyjadrené v ustanovení §
4 zákona č. 258/2001 Z.z. bolo presunuté do ustanovenia § 9 zákona č. 129/2010 Z.z., v zmysle

ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka
musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Následne zákonodarca pristúpil k novelizácii tohto
ustanovenia prijatím zákona č. 279/2017 Z.z. a to tak, že zosúladil zákon so smernicou, keď zmenil

zákonnú požiadavku na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmysle tejto novelizácie zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Zuvedenéhonepochybnevyplýva,žezákonodarcaslovami„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokov
a iných poplatkov“ mal na mysli členenie splátok spotrebiteľského úveru a slovami „frekvencia splátok“

mal na mysli uvedenie len samotnej celkovej výšky splátky bez jej vnútorného členenia.

20. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na úroky z úveru po predčasnom zosplatnení, je potrebné zdôrazniť,
že úverové obdobie, teda čas, na ktorý sa peňažné prostriedky poskytujú, medzi podstatné náležitosti
úveru nepatrí. Ak si ale účastníci dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky

do splatnosti úveru nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po splatnosti úveru úroky z omeškania.
Inštitút úrokov z omeškania je odlišný od inštitútu odplatných úrokov a má sankčnú povahu. Úroky z
omeškania v občianskoprávnych veciach sú právne regulované, čo do ich maximálnej výšky.

21. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút,

ktorý umožňuje veriteľovi požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Teda
podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že
veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v
splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne
v splátkach vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto

predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru
k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok
splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je
obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok veriteľa na úroky ako ceny dočasne obetovaných peňazí, ktorých
dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty

získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný
pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie
požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade
svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na

dispozíciusistinouúveru,atýmobmedzenieobchodovaniaspeniazmi,ktoréuždlžníknemáprávovrátiť
v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa
na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom
by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a
právnyporiadokmupomimoriadnomzosplatneníúveruposkytujeviaceréprávneprostriedkyvymoženia

jednorazovozosplatnenejpohľadávky.Aknastalstav,kedyspotrebiteľužnemáprávnytitulmaťpeňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený
krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným
mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy,

ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil.

22. Možnosť veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky je právne
upravená v ust. § 565 Občianskeho zákonníka, na ktoré v prípade plnenia zo spotrebiteľskej
zmluvy nadväzuje ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 565 Občianskeho

zákonníka je zaradené do 8. časti hlavy I. oddielu 6 tohto právneho predpisu upravujúceho zánik
záväzkov. Vyhlásením predčasnej splatnosti zo strany žalobcu ako veriteľa v zmysle ustanovenia § 565
Občianskeho zákonníka zmluva zaniká. Zanikajú všetky práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy
a zaniká aj povinnosť žalovaných ako spotrebiteľov splácať žalobcovi poskytnutý úver v dohodnutýchsplátkachaplatiťmuzposkytnutejistinyďalšieúroky.Úrokymajúakcesorickýcharakterkhlavnejzmluve
a teda nemožno požadovať úroky za obdobie, v ktorom už zmluva neexistovala, pretože zanikla. Ak
hlavný záväzok zanikne, zaniká aj akcesorický záväzok a pretrváva len povinnosť nahradiť už splatné

úroky. Spotrebiteľovi vzniká povinnosť vrátiť nesplatenú istinu a splatné úroky, ktorých výška sa ku dňu
účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zafixuje. V prípade omeškania spotrebiteľa
s vrátením týchto prostriedkov je spotrebiteľ povinný platiť výlučne úroky z omeškania, avšak nie riadne
úroky.

23. Vzhľadom na uvedené dôvody postupom plynúcim z § 387 CSP, keď správny je aj výrok o trovách
konania strán sporu, odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch potvrdil ako vecne správny.

24. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP. Žalovanému ako úspešnému účastníkovi odvolacieho konania patrí náhrada trov, ktoré mu vznikli
v súvislosti s podaním vyjadrenia k odvolaniu s tým, že o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie

postupom podľa § 262 ods. 1, 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).