Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 18, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/9/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717205869
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5717205869.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej

a členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v spore žalobcu: TIPO, s.r.o.,
so sídlom Moskovská 4, 811 08 Bratislava, IČO: 36 015 938, zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom
Repákom, so sídlom X. XX, XXX XX U. X, proti žalovanému: ProPharma s. r. o., so sídlom Na Bystričku
796/9, 036 01 Martin, IČO: 46 142 401, zastúpenému advokátskou kanceláriou: Hronček & Partners,
s. r. o., so sídlom Kálov 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 248 327, v konaní o zaplatenie 27.500,- Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/55/2017-131
z 22. februára 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/55/2017-131 z 22. februára 2018 p o t v r d z u j e .

Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k.
18Cb/55/2017-131 z 22. februára 2018 (výrokom I.) žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi
sumu 27.500,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 27.500,- Eur od 8.11.2016
do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a (výrokom II.) rozhodol, že žalobca má právo na
náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne

okresný súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. V odôvodnení rozsudku okresný súd poukázal na žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy 27.500,- Eur s úrokom z omeškania 9% ročne z tejto sumy „od 8.11.2017 do
zaplatenia“ (poznámka odvolacieho súdu - správne malo byť uvedené „od 8.11.2016“ vzhľadom na
úpravu návrhu na vydanie platobného rozkazu z 22.6.2017 na č.l. 29 spisu). Žalobca uviedol, že ako
predávajúci a žalovaný ako kupujúci uzatvorili na základe objednávky kúpnu zmluvu, na základe ktorej

žalobcadodalažalovanýodžalobcuprevzaltovarpodľašpecifikácieuvedenejvofaktúreč.20160364zo
dňa 31.10.2016. Žalovaný potvrdil prevzatie tovaru svojím podpisom na faktúre č. 20160364. Žalovaný
kúpnu cenu vyúčtovanú v tejto faktúre nezaplatil napriek upomienkam z 12.1.2017 a 26.1.2017. Uviedol
citáciu ust. § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z.

3. Okresný súd s poukazom na stranami použité prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, na
vykonané dokazovanie, z dokazovania vyvodené skutkové zistenia a závery za aplikácie ust. § 409 ods.

1,§369ods.2,§365ods.1,§266ods.3zákonač.513/1991Zb.Obchodnýzákonníkvzneníneskorších
predpisov (ďalej len „OBZ“), § 1 ods. 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., konštatoval dôvodnosť podanej
žaloby v celom rozsahu a vyhovel jej. Považoval za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola
uzatvorená kúpna zmluva v ústnej forme v zmysle ust. § 409 a nasl. OBZ. Z ust. § 409 a nasl. OBZnevyplýva písomná forma kúpnej zmluvy. Žalobca listinným dôkazom - faktúrou č. 20160364, kde bola
vyúčtovaná kúpna cena za predmet kúpnej zmluvy, ako aj zoznamom vydaného materiálu podľa Výdajky
č. 2016VD0219 (č.l. 4 a 5), súdu preukázal splnenie jeho povinnosti z kúpnej zmluvy, dodať žalovanému

ako kupujúcemu tovar, ktorý bol určený, ako to vyplýva z faktúry a dodacieho listu na č.l. 4 a 5. Na
základe toho vznikla žalovanému ako kupujúcemu povinnosť zaplatiť žalobcovi za tento tovar kúpnu
cenu vyúčtovanú vo faktúre č. 20160364 a to vo výške 27.500,- Eur spolu s DPH. Žalovaný ku dňu
rozhodovania povinnosť zaplatiť kúpnu cenu nesplnil, preto okresný súd žalobe vyhovel.

4. Pokiaľ žalovaný v spore namietal nesplnenie povinnosti žalobcu dodať tovar vyúčtovaný v predmetnej
faktúre a potvrdený v zozname vydaného materiálu podľa Výdajky č. 2016VD0219 z dôvodu, že pečiatka
aj podpis pri pečiatke nepatrí žalovanému, toto tvrdenie žalovaného bolo podľa okresného súdu len vo
všeobecnej rovine. Žalovaný ani po tom, čo žalobca predložil faktúry z inej obchodnej spolupráce so
žalovaným, z ktorých vyplýval rovnaký spôsob prevzatia tovaru ako v spornej faktúre, nekonkretizoval
osobu, ktorá preberala v minulosti tovar za žalovaného od žalobcu, resp. od ďalších spoločností, ktoré

sú personálne a majetkovo so žalobcom prepojené a od ktorých žalovaný rovnakým spôsobom preberal
tovar.

5. Žalovaný podľa okresného súdu nerozporoval tvrdenia žalobcu v jeho písomných vyjadreniach aj na
pojednávaní dňa 22.2.2018, že žalovaný v minulosti tak vo vzťahu k žalobcovi ako aj k spoločnostiam,

ktoré sú so žalobcom personálne a majetkovo prepojené, rovnakým spôsobom ako vyplýva z faktúry č.
20160364 a zoznamu vydaného materiálu s dátumom vydania 21.10.2016 (č.l. 4 a 5), aj v minulosti tovar
a faktúru od žalobcu preberal. Okresný súd uviedol, že medzi stranami sporu bola zavedená prax, ktorú
dokladoval žalobca účtovnými dokladmi (č.l. 63 a nasl. spisu), tiež v zmysle údajov, ako tieto vyplývajú zo
saldokonta (č.l. 128), že pri spornej faktúre č. 20160364 a výdajke č. 2016VD0219 k faktúre č. 20160364

išlo medzi stranami sporu o prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli pri ich obchodnej spolupráci a v
tomto smere poukázal na ust. § 266 ods. 3 OBZ. Pokiaľ išlo o prax zavedenú medzi stranami sporu,
bolo dôvodné aplikovať toto zákonné ustanovenie aj vo vzťahu k zavedenej zmluvnej praxi nielen medzi
stranami sporu, ale aj medzi spoločnosťami, ktoré sú so žalobcom personálne a majetkovo prepojené,
ako to vyplýva z listín - účtovných dokladov, ktoré doložil žalobca (č.l. 67 a nasl. spisu), na ktorých

žalovaný rovnakým spôsobom ako na faktúre č. 20160364 a k nej prislúchajúcej výdajke č. 2016VD0219
potvrdil prevzatie tam vydaného a vyúčtovaného tovaru. Žalovaný svoje tvrdenie, že potvrdenie na
faktúre č. 20160364 a k nej prislúchajúcej výdajke č. 2016VD0219 nie je potvrdením žalovaného, súdu
žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalobca naopak dostatočne preukázal zavedenú prax medzi stranami
sporu, resp. medzi spoločnosťami, s ktorými je majetkovo a personálne prepojený a s ktorými mal ním

tvrdenú a dokladovanú zmluvnú prax čo do dodávok tovaru a potvrdenie týchto dodávok žalovaným, t. j.
o jeho prevzatí ako aj o prevzatí faktúry, kde bola vyúčtovaná cena dodávaného tovaru. Aj obsah mailov
od žalovaného k žalobcovi (ods. 19) podľa okresného súdu dotvrdzuje žalobcom tvrdenú obchodnú prax
so žalovaným. Podľa okresného súdu žalovaný len všeobecnými tvrdeniami bez ďalšieho vierohodnosť
žalobcom predkladaných dôkazov o zavedenej zmluvnej praxi relevantne nespochybnil (ust. § 191 ods.

2 CSP).

6.Ajkeďnaposúdenie,čiišlovspornejfaktúreoidentickýnečitateľnýpodpisakonaostatnýchúčtovných
dokladoch, ktoré predložil žalobca v spore v súvislosti so zaužívanou zmluvnou praxou, je potrebné
odborné vedomosti, prípadne aj vedecké poznatky, tak okresný súd v danom prípade vychádzal z

vizuálneho porovnania, na základe ktorého sám nezistil žiadne rozdiely a pokiaľ žalovaný neprodukoval
dôkaznapreukázaniesvojichtvrdeníohľadnezneužitiapečiatkyžalovanéhoaotom,žepodpisosobyna
faktúre č. 20160364 a k nej prislúchajúcej výdajke č. 2016VD219 nie je podpisom zástupcu žalovaného,
tak potom len na základe samotných tvrdení bez doloženia, resp. označenia dôkazov na preukázanie
týchto tvrdení okresný súd prijal záver, že žalovaný nesplnil dôkaznú povinnosť vo vzťahu k svojmu

tvrdeniu, teda že neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia. Dôkazným bremenom sa pritom rozumie
procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že práve z
tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté v jeho neprospech. Dôkazné bremeno má zásadne ten, v koho
záujme je preukázanie ním tvrdenej určitej skutočnosti.

7. Okresný súd teda žalobe v celom rozsahu vyhovel, nakoľko žalobca preukázal dôvodnosť
uplatnenéhonárokutitulomkúpnejcenyzatovarvyúčtovanývofaktúreč.20160364akeďžežalovanýsa
dostal do omeškania s úhradou kúpnej ceny, okresný súd priznal žalobcovi úrok z omeškania podľa ust.369 ods. 2 OBZ v spojení s § 1 ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z.; uplatnený úrok z omeškania
nebol v rozpore s uvedenými zákonnými ustanoveniami.

8. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP,
podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa
konanie končí. Žalobca mal vo veci plný úspech, preto mu okresný súd priznal náhradu trov konania v
rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

9. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“). Odvolanie odôvodnil
tým, že v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. g)
CSP zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Napadnutý rozsudok v celom rozsahu
považoval za nesprávny a nezákonný. Uviedol, že už v odpore proti vydanému platobnému rozkazu
spochybnil žalobný nárok, ktorého existenciu žalobca po celý čas preukazoval len faktúrou č. 20160364

z 31.10.2016 a dokladom s názvom „Zoznam vydaného materiálu“ pod hlavičkou Lekáreň Charis,
Ružinovská 6, Bratislava. Žalovaný poprel prevzatie faktúry a tovaru v nej deklarovaného a spochybnil
aj podpis na uvedených dokumentoch. Z týchto podpisov nie je možné riadne identifikovať osobu, ktorá
mala potvrdiť prevzatie a identifikovať ju, či skutočne ide o osobu oprávnenú konať za žalovaného.
Žalovanýspochybnilprevzatietovaruvyfakturovanéhovofaktúreč.20160364aspochybniloprávnenosť

nároku žalobcu na zaplatenie sumy 27.500,- Eur s príslušenstvom, ktorá mala predstavovať kúpnu cenu
za tovar, ktorý však žalovanému nebol dodaný. Žalovaný spochybnil dôveryhodnosť faktúry a ostatných
dokladov predložených žalobcom na preukázanie jeho nároku s odvolaním sa na ust. § 191 ods. 2 CSP.
Dodanie tovaru bolo medzi stranami sporné. Žalobca k vylúčeniu pochybností žalovaného predložil len
faktúryavýdajky,ktorémaliobsahovaťúdajneidentickýpodpisapečiatkusobchodnýmmenomaúdajmi

žalovaného ako na faktúre č. 20160364 zo dňa 31.10.2016, avšak podľa žalovaného tieto sa týkali
iných prípadov - iných dodávok tovaru od žalobcu žalovanému a netýkali sa priamo prejednávanej veci
a vyfakturovanej dodávky za 27.500,- Eur. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku medzi stranami
bola uzatvorená kúpna zmluva v ústnej forme v zmysle ust. § 409 a nasl. OBZ, nie je však podľa
žalovaného zrejmé, na akom skutkovom základe okresný súd k tomuto záveru dospel. Za preukázané

okresný súd považoval aj splnenie povinnosti žalobcu, vyplývajúcej z uzatvorenej kúpnej zmluvy, teda
splnenie povinnosti dodania tovaru žalovanému. Tento záver prijal na základe tvrdenia žalobcu a ním
predložených faktúr a výdajok, vystavených pri iných obchodoch, ktoré boli realizované medzi žalobcom
a žalovaným, a ktoré boli tak ako faktúra č. 20160364 a Výdajka č. 2016VD0219 z 31.10.2016 opatrené
pečiatkou s obchodným menom žalovaného a nečitateľným podpisom. Súd prvej inštancie sa podľa

názoru odvolateľa nesprávne stotožnil s tvrdením žalobcu o tomto spôsobe realizovania obchodov
medzi stranami ako subjektmi obchodnoprávnych vzťahov a na základe toho len vizuálnym porovnaním
dokladov(faktúravýdajokzinýchobchodov)dospelkzáveru,žepečiatkaapodpisuvedenénafaktúreč.
20160364z31.10.2016sútotožnéažemajúpatriťžalovanému.Okresnýsúdtakprocesnepochybil,keď
žalobcovi priznal nárok na základe dostatočne nepreukázaného a len žalobcom tvrdeného skutkového

stavu a keď sa stotožnil bez ďalších k veci relevantných dôkazov s tvrdeniami žalobcu a v napadnutom
rozhodnutí tvrdí, že žalovaný nepreukázal náležite, že podpisy nie sú jeho a preto údajne neuniesol
dôkazné bremeno svojho tvrdenia. Súd prvej inštancie sa však nezaoberal skutočnosťou, že žalobca
nepredložil žiadne ďalšie doklady preukazujúce a týkajúce sa práve konkrétneho obchodu, pri ktorom
malo údajne dôjsť k dodaniu tovaru v žalobcom vyfakturovanej hodnote 27.500,- Eur a nesprávne

preniesol dôkazné bremeno zo žalobcu na žalovaného. Podľa žalovaného okresný súd nesprávne zistil
skutkový stav veci, na základe čoho bolo vo veci vydané nesprávne a nezákonné rozhodnutie, porušil
procesné ustanovenia o konaní a nesprávne vyhodnotil dôkazy predložené žalobcom a z vykonaných
dôkazov vyvodil ako základ svojho rozhodnutia nesprávne skutkové zistenia. Súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil pravdivosť a dôležitosť vykonaných dôkazov, čo zakladá vadu konania podľa ust.

§ 365 ods. 1 písm. d) CSP. Ku svojej argumentácii odvolateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR z 22.9.2010, sp. zn. 3M Cdo 6/2010 a z 24.6.2010, sp. zn. 5Obo/52/2010.10. Podľa odvolateľa práve žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že jeho tvrdenia, o
ktoré svoj údajný nárok na zaplatenie opiera, sú pravdivé. Ak žalobca svoj nárok v tomto konaní
uplatnil len na základe faktúry, nedostatočne preukázal, že skutočne došlo k uzatvoreniu ústnej kúpnej

zmluvy a poskytnutiu plnenia z tejto zmluvy (teda dodaniu tovaru uvedenému v tejto faktúre). Odvolateľ
zduplikoval, že podpisy na faktúre a výdajke nie sú podpismi osoby oprávnenej konať za neho. Žalovaný
tovar ani faktúru č. 20160364 zo dňa 31.10.2016 neprevzal, preto neuznáva ani nárok žalobcu na
zaplatenie sumy 27.500,- Eur. Uviedol, že podpisy a pečiatka, ktoré sú na oboch dokumentoch rovnaké,
nepatria žiadnemu zo zamestnancov žalovaného ani inej osobe oprávnenej konať v týchto veciach

za žalovaného. Taktiež nie je možné identifikovať osobu, ktorá údajne mala za žalovaného tovar a
faktúru prevziať - podpísať, keďže pri pečiatke je len akási neidentifikovateľná parafa. Ďalej však nie
je uvedené žiadne meno preberajúcej osoby, ani jej funkcia ani žiadna iná informácia. Takúto pečiatku
si môže nechať vyrobiť každý, a to o to skôr, ak už vedel, ako pečiatka nejakého subjektu vyzerá, a
preto len použitie pečiatky a podobného podpisu samo o sebe nie je ani nemôže byť zárukou konania
za určitý právny subjekt, ktorý je v pečiatke označený a dôkazom o odovzdaní tovaru, resp. faktúry.

Mal za to, že práve žalobca, ktorého zaťažuje v jeho procesnom postavení žalujúcej strany dôkazné
bremeno, nijako viac nepreukázal, že by tovar označený vo faktúre v cene 27.500,- Eur skutočne dodal
žalovanému a predloženie dokladov z iných obchodných vzťahov so žalovaným „absolútne nemožno
považovať za relevantný dôkaz o predmetnej dodávke“, ktorá sa mala uskutočniť dňa 31.10.2016. Ak
chcel žalobca svoj nárok preukázať, mal predložiť dôkazy o konkrétnej dodávke zo dňa 31.10.2016,

čo však nespravil a preto neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení. Len samotné odôvodnenie
stojace na tvrdení o obchodnej zvyklosti medzi žalobcom a žalovaným nepreukazuje dostatočne, že
ku konkrétnej dodávke tovaru, ktorá je predmetom tohto sporu, aj skutočne došlo. Žalovaný poprel, že
by žalobca vo veci uniesol dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti žaloby. Za nesprávne označil
konštatovanie okresného súdu, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, ktoré naopak zaťažovalo

výhradne žalobcu. Ním predložené dôkazy sú na riadne preukázanie tvrdeného skutkového stavu
nedostačujúce, a preto odvolateľ považuje za nesprávny postup, ak súd prvej inštancie na ich základe
uplatnený nárok žalobcovi priznal ako dôvodný. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď vyhodnotil, že žalovaný (zrejme malo byť v odvolaní
uvedené „žalobca“ - pozn. odvolacieho súdu) uniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojho nároku

na zaplatenie kúpnej ceny. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil, kto má znášať dôkazné bremeno a
nesprávne vyhodnotil pravdivosť a relevantnosť žalobcom predložených listinných dokladov vo vzťahu k
prejednávanej veci. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vrátil mu vec na nové rozhodnutie, prípadne, aby zmenil rozhodnutie „prvostupňového“ súdu tak, že
návrh žalobcu voči žalovanému v celom rozsahu zamietne a súčasne, aby priznal žalovanému náhradu

trov „prvostupňového“ i odvolacieho konania.

11. K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril písomne žalobca a označil ho za účelovú obranu
protidôvodnejžalobe.Žalobcasastotožnilsodôvodnenímnapadnutéhorozsudku stým,žehopovažuje
zasprávnyadostatočneodôvodnený.Poukázalnavkonanívykonanélistinnédôkazyanimipreukázaný

spôsob spolupráce strán, vrátane dodávania a odovzdávania tovaru, vystavovania a preberania faktúr.
Zdôraznil poučenie žalovaného vykonané okresným súdom na pojednávaní 22.02.2018, že pokiaľ
žalovanýuviedoltvrdeniaspochybňujúcenárok,vovzťahuktýmtotvrdeniam,rovnakoakomápovinnosť
tvrdenia, má aj povinnosť dôkaznú, a teda je potrebné, aby tieto svoje tvrdenia preukázal; žalovaný bol
v konaní v rámci dokazovania pasívny. Aj keď žalovaný v súčasnosti spochybňuje oprávnenosť osoby

preberajúcej tovar konať v mene žalovaného, de facto táto osoba podľa predložených faktúr vždy konala
v zastúpení žalovaného a jej konanie doteraz nebolo nikdy spochybnené a všetky ostatné faktúry (okrem
žalovanej) boli žalovaným zaplatené. Tiež doložená e-mailová komunikácia potvrdzuje (obchodnú) prax
zaužívanú medzi stranami, že tovar vyzdvihuje šofér, t.j. žiadny štatutárny orgán, resp. akákoľvek
špeciálne splnomocnená osoba. Dôkazná povinnosť nestíha v kontradiktórnom procese len žalobcu

- dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí. Podľa žalobcu svoje dôkazné bremeno splnil,
naopak žalovaný svoje tvrdenie nepreukázal, žalobu len spochybňoval. Bol to však práve žalovaný,
ktorý inicioval odročenie pojednávania nariadeného v januári 2018, kedy kontaktoval žalobcu za účelom
možnej dohody v tomto spore s prísľubom zaplatenia žalovanej istiny. Rovnako pred pojednávaním vo
veci samej dňa 22.2.2018 opätovne žalovaný ponúkal žalobcovi pre uzavretie zmieru 13.000,- Eur; vôľa

zmieriť sa v súdnom spore len potvrdzuje účelovú obranu žalovaného a „len ťažko možno predpokladať,
že žalovaný by bol ochotný „len tak“ (bez dodania tovaru) zaplatiť žalobcovi sumu 13.000,00 Eur“.
Žalobca navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu plnú náhradu trov
konania.12. K doručenému vyjadreniu žalobcu k podanému odvolaniu sa žalovaný nevyjadril.

13. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“) ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 veta prvá CSP) na to oprávnenou osobou (§ 359 CSP) a je prípustné
(§ 355 ods. 1 CSP), postupom v medziach podľa § 379, 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania
s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok
podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako

vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

14. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

15. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

17.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali
väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť odvolania podaného žalovaným.
Konštatoval, že okresný súd vykonal v intenciách návrhov sporových strán dokazovanie dostatočné pre

možnosť rozhodnúť vo veci, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne
posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku
okresného súdu, ktorým žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení
rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský
súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s
ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez

§ 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom
rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu.

19. Odvolacie dôvody žalovaný vymedzil v rovine procesnej, skutkovej, a tým aj právneho posúdenia

veci. V odvolaní výslovne poukázal na nižšie citované ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d), f) a g) CSP.

20. Podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

21. Podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

22. Podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného

útoku, ktoré neboli uplatnené.

23. S odkazom na ust. § 387 ods. 2, 3 CSP, len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie uvádza, odvolací súd k jednotlivým odvolacím dôvodom nasledovné.24. Odvolateľ videl nesprávnosť a nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie
vyhovel žalobe v tom, že „nesprávne vyhodnotil pravdivosť a dôležitosť vykonaných dôkazov, čo zakladá

vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP“. Je teda napadnutý samotný procesný postup v
prvoinštančnom konaní, ktorý predchádzal - viedol k rozsudku. Je pravdou, že žalovaný už v odpore
proti vo veci vydanému a následne zrušenému platobnému rozkazu spochybňoval uplatnený nárok čo
do výšky a dôvodu a súčasne spochybnil „pravosť a autentickosť žalobcom predložených listín“. Išlo
v danom štádiu o prílohy k žalobe - faktúru č. 20160364 z 31.10.2016, výdajku číslo: 2016VD0219 k

uvedenej faktúre z 31.10.2016 (č.l. 4, 5 spisu), doložené súdu vo fotokópiách.

25. Z doterajšej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) vyplýva, že pre
spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny alebo jej odpis
alebo fotokópiu. Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom predpokladaným
spôsobom. V prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť jej dôkaznú silu (porovnaj

napr. rozsudok NS SR, sp. zn. 4M Cdo 9/2005, uznesenie NS SR z 25. novembra 2013, sp. zn.
7Cdo 16/2013). „Pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o
originál listiny (prvopis, pôvodné znenie), alebo o odpis či fotokópiu (fotograficky zhotovenú kópiu alebo
iným spôsobom zhotovenú kópiu). Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom
predpokladaným spôsobom. Občiansky súdny poriadok v žiadnom svojom ustanovení neukladá súdu

povinnosť vykonávať dôkaz iba originálom listiny. Od spôsobilosti listiny byť dôkazným prostriedkom
však treba odlišovať spôsob vykonania dôkazu listinou súdom a posudzovanie pravosti a pravdivosti
listiny. Pravosťou a pravdivosťou listiny sa súd zaoberá v rámci hodnotenia dôkazov, t. j. v rámci činnosti,
pri ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na to, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo

uviedli účastníci. Dôkaz vykonaný fotokópiou listiny hodnotí súd ako každý iný dôkaz podľa zásad
uvedených v ust. § 132 O. s. p. V prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť jeho
dôkaznú silu“ (uznesenie NS SR z 25.11.2010, sp. zn. 3Obo 61/2009).

26. Vyššie uvedené závery sú aktuálne aj od 1.7.2016, po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového

poriadku, pričom hodnotenie dôkazov je upravené v ust. § 191 ods. 1 CSP, podľa ktorého dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

27. Je zrejmé, že u súkromných listín je treba rozlišovať ich pravosť, teda skutočnosť, že súkromná

listina pochádza od toho, kto je v nej uvedený ako vystaviteľ, a správnosť, t.j. pravdivosť. Ak vystaviteľ
popiera pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi,
ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky (k tomu pozri
uznesenie NS SR z 24. februára 2012, sp. zn. 4Cdo 13/2009). Ak teda žalobca na preukázanie svojho
nároku ako základné listinné dôkazy doložil predmetnú faktúru a výdajku, obsahujúcu aj potvrdenie

o prevzatí tovaru konkretizovaného druhom, množstvom a cenou a tieto údaje o prevzatí (pečiatka a
podpis za žalovaného) žalovaný poprel čo do ich pravosti a pravdivosti, bolo dôkazné bremeno primárne
na žalobcovi. Žalovaný žalobcom zvolenú formu predložených listinných dôkazov, teda to, že sú vo
fotokópiách, priamo nenamietal, uvádzal to, že ...„takúto pečiatku si mimochodom môže nechať vyrobiť
každý“ a tiež poukazoval na k pečiatke pripojený podpis s tým, že to ...„je len akási neidentifikovateľná

parafa“. V tomto smere poukázal na znenie ust. § 191 ods. 2 CSP, podľa ktorého vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. Žalobca však
následne doložil ďalšie listiny (č.l. 63 - 95 spisu), ktorými, a to priamo i nepriamo, dostatočne
preukázal prevzatie predmetného tovaru 31.10.2016, uvedeného vo výdajke a faktúre č. 20160364,
čo dostatočne opísal a zhodnotil v napadnutom rozsudku okresný súd. To, že sa žalovaný s takýmto

hodnotením vykonaných dôkazov a z tohto hodnotenia prijatými skutkovými a následne právnymi
závermi jednostranne nestotožňuje, vo svojom dôsledku neznamená nesprávnosť či nezákonnosť
rozsudku. Pokiaľ okresný súd prijal primárne záver o unesení dôkazného bremena na preukázanie
tvrdeniaovznikuaexistenciiobchodnéhozáväzkovéhovzťahusporovýchstránzozmluvyokúpetovaru,
ouskutočnenomriadnomplnenívrozsahu,druhuacenepodľavymedzeniavžalobeaotom,žezáväzok

žalovaného ako kupujúceho stále trvá, tak potom bolo dôvodné následne uvádzať aj záver o neunesení
dôkazného bremena žalovaného vo vzťahu k ním použitej obrane, ktorá v podstate spočívala len v
popieraní - tvrdení nedôvodnosti žaloby a nevierohodnosti doložených dôkazov. Ak však žalobca v rámci
ďalšieho dokazovania dostatočne presvedčivo dokázal, že žalobca obdobné potvrdenie prevzatia tovarus pečiatkou a parafovaným podpisom v rozhodnom období vo viacerých ďalších obchodných prípadoch
vo vzťahu k žalobcovi alebo voči so žalobcom majetkovo prepojenými dodávateľmi liekov bez ďalšieho
akceptoval, tak potom bolo na žalovanom, aby súdu logicky vysvetlil, prečo tomu tak nebolo práve v

žalovanom prípade. Tvrdenie, že predmetný obchodný prípad „neeviduje“, netvrdilo obranu, ktorá by
mohla žalobcom dostatočne unesené dôkazné bremeno vyvrátiť. Rovnako kontraproduktívne vo vzťahu
k tejto obrane i odvolacím dôvodom vyznieva postoj samotného žalovaného, ktorý v prvoinštančnom
konaní opakovane inicioval uzavretie sporu zmierom, avšak pre žalobcu s neakceptovaným návrhom
na zaplatenie len časti žalovanej sumy (13.000,- Eur). Aj z tohto následného správania žalovaného

nebolo možné vnímať jeho obranu voči žalobe aj jeho odvolanie ako presvedčivé a dôvodné v tvrdení,
že predmetný záväzok z kúpnej zmluvy voči žalobcovi mu nevznikol. Dôvodný bol podľa odvolacieho
súdu aj poukaz okresného súdu na preukázanú zavedenú obchodnú prax medzi stranami, v rámci ktorej
bolo obvyklé, že tovar (lieky) preberali pre/za kupujúceho (žalovaného) šoféri. Keďže dôkazy vykonané
okresným súdom svedčili skutkovým tvrdeniam poskytnutým žalobcom tak v žalobe ako aj v priebehu
celého konania pred súdom prvej inštancie a okresný súd sa pri ich hodnotení neodklonil neprípustne

od úpravy v ust. § 191 ods. 1 CSP, tak odvolací súd nemohol odvolacie dôvody vymedzené žalovaným
s odkazom na ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) CSP považovať za opodstatnené.

28. Z dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie odvolací súd osobitne poukazuje aj na doloženú
e-mailovú korešpondenciu strán (č.l. 91 - 94 spisu), konštatovanú a vyhodnocovanú v odôvodnení

napadnutého rozsudku (ods. 11., 12., 19.), ktorú žalovaný nevyvrátil. Odvolací súd teda zhodne s
okresným súdom neuveril obrane žalovanej strany, že neznáma osoba by práve v danom sporovom
prípade, ktorý inak javil znaky bežnej opakovanej obchodnej praxe strán pri nákupe liekov žalovaným
od žalobcu, ako vyplýva z doložených dôkazov, objednala predmetný tovar, vydávajúc sa za žalovaného
a vyrobenou (falšovanou) pečiatkou žalovaného a s pripojeným podpisom, prevzala od žalobcu tovar v

cene 27.500,- Eur. Naopak, je zrejmé, že bez objednávky žalovaného by žalobca nevystavil 31.10.2016
výdajku č. 2016VD0219; prevzatie tovaru a faktúry č. 20160364 vyplýva tak z výdajky, ako aj z faktúry a
tieto dôkazy žalovaný v prvoinštančnom konaní len spochybnil, avšak nevyvrátil. K námietke žalovaného
spochybňujúcej výšku kúpnej ceny žalobca doložil cenník k predmetnému tovaru platný od 5.8.2016 (č.l.
80 - 90) a k nemu žalovaný rovnako v konaní pred súdom prvej inštancie nezaujal žiadne relevantné

stanovisko. Aj v tejto časti teda zostala žalovaným produkovaná obrana nepotvrdená a nemala vplyv
na tie skutkové a následne právne závery ako zaujal okresný súd k otázke vzniku a existencie záväzku
žalovaného ako kupujúceho voči žalobcovi ako predávajúcemu (§ 409 a nasl. Obchodného zákonníka).

29. Pokiaľ ide o žalovaným vymedzený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g) CSP, tak je

potrebné uviesť, že okrem citácie tohto zákonného ustanovenia z odvolania nevyplýva, ktoré konkrétne
ďalšie prostriedky procesnej obrany by mali byť prípustné a doteraz (resp. do štádia ukončeného
dokazovania pred súdom prvej inštancie) neboli žalovaným uplatnené a z tohto dôvodu by nemal
zistený skutkový stav v spore obstáť. V podstate ide o žalovaným tvrdenú nedostatočnosť doteraz
zisteného skutkového stavu z dôvodu prípustnosti jeho ďalšieho dotvárania novotami. Prípustnosť tohto

odvolacieho dôvodu je však potrebné vnímať v spojení s ust. § 366 písm. d) CSP, z ktorého vyplýva,
že novoty môže odvolateľ použiť len vtedy, ak ich v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol použiť
bez vlastnej viny. Žalovaný však dôvody pre postup podľa ust. § 366 písm. d) CSP v odvolacom konaní
netvrdil ani nepreukázal - vôbec nekonkretizoval, čo by týmito novotami, ako prípustným odvolacím
dôvodom, malo byť. Ani tento odvolací dôvod tak nemohol byť hodnotený ako opodstatnený.

30. Odvolací súd teda nezistil, že by súd prvej inštancie v danom prípade dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov a to nesprávnym zhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti
týchto listinných dôkazov, príp. porušením pravidiel formálnej logiky pri ich hodnotení (§ 191 ods. 1
CSP). Nebolo teda preukázané naplnenie odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) CSP

vymedzených v odvolaní žalovaného.

31. Napokon odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie v rámci svojho rozhodovania o spore
nepreniesol neprípustne primárne dôkazné bremeno ohľadom predmetu sporu na žalovaného. Išlo o
záver, že žalobca v skutkovej rovine dostatočne uniesol svoje dôkazné bremeno svedčiace dôvodnosti

uplatneného nároku, a teda okresný súd až následne vyvodil procesnú zodpovednosť žalovaného
za výsledok konania z hľadiska neunesenia dôkazného bremena k vlastnej obrane. V tomto smere
okresný súd nepochybil ani vo svojich záveroch premietnutých do odôvodnenia v ods. 31. napadnutého
rozsudku.32. Odvolací súd pre úplnosť v procesnej rovine uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky sú pre ľudské
práva(ďalejaj„ESĽP“)vosvojejjudikatúrezdôrazňuje,žečl.6ods.1Dohovoruzaväzujesúdyodôvodniť

svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len
so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s. 12, § 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája
1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998) [pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.
IV. ÚS 345/2012-30 z 26.11.2012]. Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok
okresného súdu splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo

zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril k skutkovým a právnym otázkam relevantným pre
rozhodnutie o spore. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa
spravoval pri hodnotení dôkazov.

33. Odvolací súd konštatuje, že rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia

veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný
zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné
nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia
napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako
sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri III. ÚS 119/03). To, že sa odvolateľ

nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej
inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu súdu v zmysle odvolacích dôvodov
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) CSP. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka
konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

34. Odvolateľ v podstate vytýka rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa nestotožnil s ním predkladaným
hodnotením skutkového stavu a právnym názorom a že okresný súd v konečnom dôsledku podľa neho
vychádzalznesprávnehozáveruoneunesenídôkaznéhobremenažalovanéhovovzťahukjehoobrane.

35. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu však bolo
vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...
„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez
jehozabezpečenie,vykonanieanáslednévyhodnotenie.Kýmnavrhovaniedôkazovjeprávomazároveň
procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)

dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy
účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a
aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“. Odvolací súd
nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného vykonania

a hodnotenia dôkazov.

36. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným
súdom. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu
procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym

posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného
práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu.
Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu,
alebosíceaplikovalsprávnuprávnunormu,alejunesprávneinterpretoval,anapokonprávnunormusícesprávne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej
veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné

dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a
interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.

37. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech
v súdnom konaní a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej

obrany žalovaného účastníka (sporovej strany). Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby
všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého
z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (pozri II. ÚS 37/2001).

38. V odvolaní žalovaný namietal, že okresný súd nepostupoval v zmysle § 191 ods. 1 CSP, že
ďalšie dôkazy nevykonal, napriek tomu, že „....dôkazné bremeno spočíva vo vzťahu k uplatnenej

žalobe na Žalobcovi. Žalobca nepredložil súdu žiadne ďalšie dôkazy (ani návrh na ich vykonanie)
napriek obrane žalovaného, a teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno tak ako mal.“ Odvolací súd
vo vzťahu k tejto odvolacej argumentácií uvádza, že sa s ňou nemohol stotožniť. Súd v konaní nie je
viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania

vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. K plneniu dôkaznej povinnosti
sporovými stranami odvolací súd poukazuje na to, že pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť
aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje
v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov
hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska

hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať,
zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to,
kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností
preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 23. mája 2012). Je
potrebnénatomtomiestepripomenúť,žeťažiskodokazovaniaaznehovyvodenýchskutkovýchzáverov

okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo produkovaných a predkladaných sporovými
stranami v danom konaní.

39. Súd prvej inštancie bol pri zdôvodnení svojho rozhodnutia vo svojej argumentácii, obsiahnutej
v odôvodnení napadnutého rozsudku, koherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné a jeho

argumenty vo vzťahu ku vykonanému dokazovaniu, jeho zhodnoteniu, vyvodeným skutkovým zisteniam,
záverom a právnemu posúdeniu veci, podporili záver o dôvodnosti žalobou uplatnených nárokoch
žalobcu v celom rozsahu. Právne závery súdu prvej inštancie pritom korešpondovali so skutkovými
zisteniami v konaní. Odvolací súd na dôvažok tiež uvádza, že o porušenie práva na spravodlivý proces z
hľadiska takého nesprávneho procesného postupu súdu znemožňujúceho strane sporu uskutočňovanie

jej procesných práv nejde v prípade, ak súd nevyhovie návrhu sporovej strany (v danom prípade na
vykonanie určitých dôkazov, na určité hodnotenie dokazovania, na zamietnutie žaloby), ale postupuje
v súlade s Civilným sporovým poriadkom. Konajúci súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a
právnym názorom sporovej strany, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Procesný postoj strany sporu
zásadne nemôže bez ďalšieho implikovať povinnosť súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony

a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Rozhodnutie súdu nemusí byť totožné s
očakávaním a predstavami sporovej strany, ale musí spĺňať limity zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 1 -
4 CSP), čo v danom prípade preskúmavaného napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie splnené bolo.

40. V konečnom dôsledku teda z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní, vo väzbe na závery tak

okresného súdu, ako aj na vyššie uvedené závery krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní
rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu v napadnutom prvom výroku potvrdiť ako vecne správne
rozhodnutie a tým potvrdiť ako vecne správny i (závislý) výrok napadnutého rozsudku o náhrade trov
konania (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

41. Krajský súd napokon s odkazom na ust. § 387 ods. 2, 3 veta druhá CSP primerane poukazuje
aj na uznesenie NS SR sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací
súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojhorozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol
vlastnú argumentáciu.

42. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého
ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení
s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému tak bola
priznaná náhrada odvolacích trov voči žalovanému v plnom rozsahu. O ich výške rozhodne samostatne
okresný súd (§ 262 ods. 2 CSP).

43. Rozhodnutie prijal odvolací súd v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie

a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.