Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, April 17, 2018

Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 13C/73/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716204946
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kuruc

ECLI: ECLI:SK:OSPP:2018:8716204946.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Poprad, sudcom JUDr. Petrom Kurucom, v právnej veci žalobcu LITA, autorská spoločnosť,

Mozartova 9, 810 01 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 00420166, zast. JUDr. Dagmar Kubovičovou,
advokátkou, Nám. Biely kríž 3, 831 02 Bratislava 3, IČO: 30853290, proti žalovanému DUEBI, s. r. o.,
Nová Lesná 368, IČO: 36501875, zast. PETKOV & Co, s. r. o., Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava - Staré
Mesto, IČO: 50430742,
v konaní o zaplatenie sumy 1.040,-- eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Návrhy žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ písm. b/ písm. c/ Civilného
sporového poriadku z a m i e t a .

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.040,-- eur s 5 % ročným úrokom z omeškania
od 27.5.2016 do zaplatenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

III. Žalobca m á n á r o k náhradu trov konania voči žalovaného v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 30.5.2016 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného k úhrade sumy
1.040,-- eur s príslušenstvom.

2. Súd rozhodol vo veci platobným rozkazom č. k. 13C/73/2016-18 zo dňa 11.7.2016, proti ktorému podal
žalovaný odpor, preto súd uznesením č. k. 13C/73/2016-24 zo dňa 15.8.2016 platobný rozkaz zrušil.

3. Žalobca si uplatňuje svoj nárok na tom skutkovom základe, že nadobudol postavenie organizácie
kolektívnej správy, a to na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov
práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým
dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Postavenie

organizácie kolektívnej správy má žalobca aj v zmysle novej právnej úpravy účinnej od 1.1.2016, t. j. v
zmysle Zákona č. 185/2015 Z. z. Žalobca vykonáva kolektívnu správu na použitie diel ním zastúpených
autorov prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom
technických zariadení. Ide predovšetkým o použitie diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo
zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách, alebo iných priestoroch ubytovacích zariadení
alebo v iných prevádzkach, ako reštaurácie, kaviarne, bary a podobne. Žalovaný je prevádzkovateľom
ubytovacieho zariadenia Hotel Amália v Novej Lesnej a žalobca má za to, že žalovaný v ním

prevádzkovanom zariadení používal v roku 2015 predmety ochrany spravované žalobcom, a to
prostredníctvom retransmisie. Žalobca navrhoval žalovanému uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy
na predmetné použitie diel, avšak k uzatvoreniu tejto zmluvy nedošlo a tiež nedošlo k uzavretiu
zmluvy ani so Zväzom hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky, ktorého žalovaný splnomocnil nazastupovanie. Keďže nedošlo k uzavretiu licenčnej zmluvy, s poukazom na ust. § 56 ods. 1 písm. g/
Zákona č. 618/2013 Z. z. sa žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia. Výšku bezdôvodného
obohatenia vyčíslil podľa sadzobníka licenčných odmien a vychádzal z údajov o ubytovacom zariadení

žalovaného, v ktorom sa nachádza 20 zvukovoobrazových zariadení a ide o zariadenie v štandarde
hotel 3*. Na základe toho obvyklá odmena by vyšla na sumu 520,-- eur a teda bezdôvodné obohatenie
si uplatňuje vo výške 1.040,-- eur.

4. K návrhom žalovaného na prerušenie konania sa žalobca vyjadril v podaní zo dňa 12.9.2017. K

návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ Zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilného
sporového poriadku v platnom znení /ďalej len CSP/ žalobca poukázal na skutočnosť, že výpočet výšky
bezdôvodného obohatenia sa odvíja od obvyklej odmeny, teda je potrebné skúmať za akú odmenu
obvykle v čase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do žalobcom kolektívne
spravovaných práv, žalobca poskytoval licencie iným používateľom. V tomto smere poukázal na to, že v
danomobdobímaluzavretých218hromadnýchlicenčnýchzmlúvaprivšetkýchbolaodmenadohodnutá

podľa sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou obvyklou. Žalobca trvá na tom, že rozhodnutie súdu
o výške bezdôvodného obohatenia ako dvojnásobku licenčnej odmeny, ktorá je obvyklá za získanie
licencie, nie je v žiadnom prípade závislé od odpovede na otázku, či zo strany žalobcu došlo k porušeniu
zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu. Na rozhodnutie súdu bude relevantné dokazovanie
zamerané na zistenie obvyklej odmeny, čo je otázkou, ktorá musí byť posúdená práve konajúcim

súdom. Navyše už v roku 2015 bol zo strany ZHR SR daný podnet Protimonopolnému úradu SR na
prešetrenie konania žalobcu v súvislosti so sadzobníkom žalobcu, avšak Protimonopolný úrad SR na
podnet odpovedal tak, že sa vecou zaoberať nebude. Taktiež v roku 2016 sa Protimonopolný úrad SR
zaoberal podnetom na prešetrenie konania žalobcu ohľadom systému a výšky licenčných odmien, avšak
podnet odmietol a nezačal konanie. ZHR SR podal dňa 19.12.2016 ďalší podnet, v poradí už tretí, avšak

doposiaľ zo strany Protimonopolného úradu SR nebolo začaté konanie voči žalobcovi o zneužívanie
dominantného postavenia na trhu. Žalobca poukázal aj na skutočnosť, že právny zástupca žalovaného
podáva v skutkovo a právne obdobných konaniach návrhy na prerušenie konania, ktoré sú identické
s týmto návrhom, avšak žiadny z konajúcich súdov konanie neprerušil, preto aj v tomto prípade žiadal
návrh na prerušenie konania zamietnuť.

5. K návrhu na prerušenie konania podľa § 161 ods. 2 písm. b/ CSP uviedol, že nesúhlasí s
tvrdením žalovaného, že ust. § 56 ods. 1 písm. g/ Autorského zákona je v rozpore s Ústavou SR a
uviedol, že výklad žalovaného je opätovne výkladom negujúcim skutočnosť, že autorským právam je v
súlade s medzinárodným právom a právom EÚ poskytnutá vysoká právna ochrana, kedy následky za

porušovanie práv autorov a iných nositeľov práv majú byť účinné a majú mať odrádzajúci účinok. V tejto
súvislosti poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22.5.2001 o zosúladení
niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, a to konkrétne
na body 11 a 58 úvodných ustanovení a článok 8 bod 1. Poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora
EÚ C-367/2015 a podľa názoru žalobcu právna úprava výšky bezdôvodného obohatenia zavedená

Zákonom č. 289/2013 Z. z. bola dôvodná, účelná a jej zmyslom a účelom bolo odradzovať porušovateľov
autorských práv od ich nelegálnej činnosti, preto aj tento návrh na prerušenie konania žalobca žiadal
zamietnuť.

6. Žalobca navrhol tiež zamietnuť návrh na prerušenie konania podľa § 161 ods. 1 písm. c/ CSP, v

súvislosti s ktorým uviedol, že aktívnu legitimáciu opiera o oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv
č. 2/2004 z 11.5.2010 a zmluvy o zastupovaní so slovenskými nositeľmi práv a vzájomné zmluvy a
poverenia so zahraničnými partnermi o zastupovaní nositeľov práv, kedy zoznamy nositeľov práv a
zahraničných partnerov sú verejne dostupné na webovej stránke žalobcu a boli založené aj do súdneho
spisu. V návrhu na prerušenie konania žalovaný poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn.

C-301/15, kde však návrh na konanie o prejudiciálnej otázke bol podaný v súvislosti s konaním týkajúcim
sa diametrálne odlišného spôsobu používania diel, a to digitálneho využívania obchodne nedostupných
kníh z 20. storočia. V predmetnej veci síce Súdny dvor EÚ žalobe vyhovel, avšak zo znenia rozsudku je
zrejmé, že rozhodol s ohľadom na osobitné špecifiká právnej úpravy členského štátu týkajúce sa výlučne
on-line použitia obchodne nedostupných kníh z 20. storočia. V predmetnej veci sa teda rozhodovalo o

skutkovo a právne odlišnej veci, než ako je ďalší verejný prenos v ubytovacích zariadeniach. Žalobca
poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci phonographic performance (ireland) limited proti
Írsku, v ktorom okrem iného Súdny dvor EÚ rozhodol, že hostia hotelového zariadenia predstavujú
celkom významný počet osôb, takže sa musia považovať za verejnosť.7. K námietkam žalovaného žalobca poukázal na to, že si uplatňuje bezdôvodné obohatenie ako
dvojnásobok odmeny, ktoré by v prípade riadneho chodu veci žalovaný zaplatil žalobcovi, pričom táto

odmena je stanovovaná ako odmena pre žalobcom na zmluvnom základe zastupovaných nositeľov práv.
Následne sa táto odmena v zmysle interných predpisov rozúčtováva všetkým nositeľom práv, pretože
sa pripočítava k odmenám za káblovú retransmisiu. Z týchto dôvodov žalovaným predložené zmluvy s
RTVS nemajú žiadnu relevanciu na rozhodovaní súdu o nárokoch žalobcu. Navyše výhradné licenčné
zmluvy predložené žalovaným boli uzavreté potom, ako boli zverené majetkové práva žalobcovi do

správy, teda tieto zmluvy výhradne nemôžu vylúčiť sami o sebe ani negovať výkon správy. K námietke
žalovaného, že vysielateľ určite má práva vysielať diela uviedol, že autori majú právo na odmenu za
každé použitie diela. Jeden spôsob použitia diela je, že sa dielo použije v audiovizuálnom diele, ďalšie
použitie je pokiaľ sa dielo audiovizuálne vysiela vysielateľom, ďalším spôsobom je káblová retransmisia
diela a ďalší spôsob je verejný prenos technickými zariadeniami, v danom prípade v ubytovacom
zariadení. Na každé takéto použitie dostáva používateľ súhlas a je povinný vyplatiť autorovi odmenu.

Žalobca preto uzatvára zmluvy s RTVS, Markízou a inými vysielateľmi, ako s vysielateľmi, žalobca
uzatvára zmluvy s káblovými operátormi a aj zmluvy na ďalší verejný prenos technickými zariadeniami.
Pokiaľ je žalovaný toho názoru, že sú to producenti, alebo vysielatelia, ktorí mu mali udeliť súhlas na
používanie predmetu ochrany, a keďže ani producenti, ani vysielatelia nemôžu uzatvárať hromadné
licenčnézmluvy,takmalžalovanýpovinnosťvopredzisťovaťčobudevysielané,akísútamnositeliapráv,

mal oslovovať producentov vysielateľov a pre každé jednotlivé použitie mal získavať súhlasy. Žalobca
poukázal aj na rozhodovaciu prax súdov SR, ktoré vyhoveli jeho žalobám, ako aj na prax odvolacích
súdov, napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/103/2017, ktorým bol potvrdený rozsudok
Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 3C/80/2016.

8. Žalobca v odpore proti platobnému rozkazu namietol predovšetkým nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie, pretože žalobca je oprávnený domáhať sa vydania údajného bezdôvodného obohatenia vo
vlastnom mene, ale v prospech nositeľov práv. Súčasne potom v súlade s § 456 Obč. zákonníka sa
predmet bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Žalobca je oprávnený
konať, teda aj uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech tých nositeľov práv, ktorých na základe

dohody zastupuje. Z dohody musí byť zrejmé v akom rozsahu je žalobca oprávnený toho ktorého
nositeľaprávzastupovaťanajmävovzťahukuktorýmjehoautorskýmdielam.Žalobcatedamusínajskôr
preukázať svoje oprávnenie na zastupovanie konkrétnych subjektov a až následne môže preukazovať,
či vôbec k použitiu tých ktorých predmetov ochrany v rozhodujúcom období došlo. K uzavretiu dohody
nedošlo, pretože žalobca nezdokladoval tieto skutočnosti, teda žalovaný nemal možnosť posúdiť a

rozhodnúť sa, či je vôbec potrebné uzatvárať licenčnú zmluvu práve so žalobcom. Žalobca tiež poprel
tvrdeniaotom,žebynajehostranevôbecmohlodôjsť,tobôžniežedošlo,krealizáciiďalšiehoverejného
prenosu vysielania a už vôbec nie k verejnému prenosu diel, ku ktorým vykonáva žalobca správu. Na
preukázanie vykonávania verejného prenosu prostredníctvom technického zariadenia totiž nepostačuje
len preukázanie existencie a prítomnosti televízneho prijímača v ubytovacom zariadení žalovaného,

čo mimochodom žalobca žiadnym spôsobom nepreukazuje, ale žalobca musí preukázať, že uvedené
televízne prijímače boli spôsobilé sprostredkovať signál, prostredníctvom ktorého sa šíri vysielanie, tiež
že žalovaný tento signál aj v skutočnosti reálne prijímal a sprostredkovával prostredníctvom týchto
televíznych prijímačov svojim zákazníkom a súčasne, že do programovej štruktúry šíreného vysielania
boli zaradené aj diela, ku ktorým vykonáva správu žalobca. Všetky tieto predpoklady museli byť splnené

v rozhodujúcom období, za ktoré si žalobca uplatňuje nárok touto žalobou.

9. V ďalších vyjadreniach žalovaný poukazoval na to, že ak žalobca nechce preukazovať predpoklady
vzniku bezdôvodného obohatenia, tak je potrebné žalobu zamietnuť pre neunesenie dôkazného
bremena a absenciu rozhodujúcich skutkových tvrdení. Poukázal na to, že pre spôsob použitia

audiovizuálnych diel formou verejného prenosu neexistuje špeciálny zákonný predpis, ktorý by
obsahoval osobitné ustanovenia vo vzťahu k predpokladom vzniku vzťahu bezdôvodného obohatenia,
ani žiadne iné zákonné ustanovenia, ktoré by zjednodušovali organizácii kolektívnej správy, teda
žalobcovi, dôkaznú situáciu, preto je potrebné aplikovať len všeobecné ustanovenia Obč. zákonníka,
čo vo svojich dôsledkoch znamená, že aj žalobca v tomto konaní musí preukázať danosť všetkých

predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia bez výnimky. Žalovaný nepopiera práva autorov
požadovať súhlas na každé použitie ich diela i na poskytnutie odmeny na každé takéto použitie a v
plnom rozsahu rešpektuje vysokú mieru ochrany práv autorov na vnútroštátnej, ale aj medzinárodnej
úrovni. V tomto konaní sa však uplatňujú nároky za údajne neoprávnené použitie, doposiaľ všaknevedno akých diel. Ak žalovaný aj vykonával verejný prenos prostredníctvom technického zariadenia,
nie je možné tvrdiť, že vykonával verejný prenos práve tých diel, ktoré spravuje žalobca, a že
tým žalovaný neoprávnene zasiahol do práv práve tých nositeľov práv, ktorých zastupuje žalobca.

Na splnenie predpokladov bezdôvodného obohatenia nestačí existencia televízneho prijímača a
neidentifikovateľného signálu, ktorým sa šíri nejaká programová štruktúra. V súvislosti s výškou odmeny,
ktorú si určil žalobca, podľa názoru žalovaného došlo k zneužitiu dominantného postavenia žalobcu na
trhu.

10. S poukazom na svoju obranu žalovaný predložil súdu aj návrhy na prerušenie konania, a to podľa §
162 ods. 1 písm. a/ CSP, § 162 ods. 1 písm. b/ CSP a § 162 ods. 1 písm. c/ CSP. Návrh na prerušenie
konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ CSP odôvodnil tým, že podľa žalovaného je výška licenčnej
odmeny neprimeraná, a preto pri zostavení sadzobníka odmien zo strany žalobcu dochádza k zneužitiu
dominantného postavenia na trhu, a preto žiadal konanie prerušiť až do doby, kým Protimonopolný úrad
SR nevyrieši právoplatne otázku, ktorú nie je oprávnený riešiť súd. Žalovaný navrhol prerušenie konania

aj podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP s tým, aby súd inicioval konanie pred Ústavným súdom SR, pretože
v tomto konaní je nevyhnutne potrebné posúdiť otázku súladu znenia ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g/
Zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a navrhol tiež prerušenie konania podľa ust. § 162 ods.
1 písm. c/ CSP, pretože pre správne rozhodnutie v merite veci je v konaní nevyhnutné interpretovať
§ 84 ods. 1 Autorského zákona eurokonformne a teda tak, aby prípadné rozhodnutie súdu nebolo v

rozpore s právom EÚ. Podľa názoru žalovaného je potrebné, aby Súdny dvor EÚ zaujal stanovisko
k otázke, či „bráni právo EÚ (predovšetkým článok 3 ods. 1 Smernice 2001/29/ES o zosúladení
niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti) tomu, aby
každý používateľ predmetu ochrany chráneného autorským právom, bol povinný splniť svoje povinnosti
v súvislosti s použitím predmetu ochrany organizácii kolektívnej správy bez ohľadu na skutočnosť, či

táto organizácia kolektívnej správy disponuje súhlasom nositeľa práv, alebo či tento nositeľ práv má
vedomosť o skutočnosti, že ho pri výkone jeho výlučných práv zastupuje organizácia kolektívnej správy.

11. V rámci obrany žalovaný poukázal aj na ust. § 46 Autorského zákona, ktorý sa týka výhradných
licenčných zmlúv, v zmysle ktorého je autor povinný zdržať sa použitia diela a výkonu majetkových práv

v rozsahu udelenej licencie nadobúdateľovi, čo znamená, že jedine nadobúdateľ je potom oprávnený za
autora vykonávať majetkové práva. V zmysle Zákona o vysielaní a retransmisii je vysielateľ zodpovedný
za obsah vysielania a je teda jasné, že do vysielania nepustí žiadne dielo, na ktoré nemá licenciu,
aby ho takto mohol šíriť ďalej a púšťať ho do vysielania. Zo zmlúv týkajúcich sa predmetu ochrany,
ktorých štatistiku predložil žalobca je jasné, že RTVS uzavrela výhradnú licenčnú zmluvu, teda je sama

oprávnená žiadať bezdôvodné obohatenie.

12. Z obsahu žaloby, z vyjadrení strán a z pripojených listinných dôkazov, najmä z obsahu oprávnenia
na výkon kolektívnej správy, sadzobníka autorských odmien, návrhu kolektívnej licenčnej zmluvy,
zoznamov zastupovaných autorov, zoznamov partnerských organizácií, správ spoločnosti SLOVGRAM

a SOZA, súd zistil nasledovný skutkový stav:

13. Žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorá vykonáva kolektívnu správu na použitie diel ním
zastúpených autorov, a to na základe oprávnenia, ktoré bolo žalobcovi udelené Ministerstvom kultúry SR
dňa XX.X.XXXX pod č. k. N.-XXX/XXXX-XX/XXXX. Žalobca vykonáva kolektívnu správu majetkových

práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam
úžitkového umenia. Žalobca predložil súdu zoznamy ním zastupovaných autorov, ako aj zoznamy
partnerských zahraničných organizácií, ktorých záujmy zastupuje v Slovenskej republike. Žalovaný
je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Amália v Novej Lesnej, pričom ide o ubytovacie

zariadenie v štandarde hotel 3*. Podľa záznamov na webovej stránke žalovaného v ubytovacom
zariadení sa nachádza 20 izieb vybavených zvukovoobrazovými zariadeniami. Podľa sadzobníka
licenčných odmien na rok 2015 bola stanovená sadzba pre zariadenie typu hotel 3* vo výške 26,-- eur za
zvukovoobrazové zariadenie a žalobca vychádzajúc z týchto údajov stanovil obvyklú licenčnú odmenu
za rok 2015 na sumu

520,-- eur s tým, že v zmysle zákona si uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
dvojnásobku licenčnej odmeny. Žalobca tiež preukázal, že v roku 2015 mal uzavreté zmluvy s 218
zariadeniami.14. Žalovaný so žalobcom licenčnú zmluvu neuzavrel. Na jednania so žalobcom splnomocnil Zväz
hotelov a reštaurácií SR, avšak medzi touto organizáciou a žalobcom k dohode taktiež nedošlo. Z
vyžiadaných správ zo spoločností SOZA a SLOVGRAM vyplýva, že žalovaný so spoločnosťou SOZA

v roku 2015 nemal uzavretú zmluvu a so spoločnosťou SLOVGRAM uzavrel zmluvu, na základe ktorej
mu vznikla povinnosť zaplatiť poplatok vo výške 99,42 eur po zľave.

15. Podľa § 190 ods. 1 Zákona č. 185/2015 Z. z. (Autorský zákon účinný od 1.7.2016) ustanoveniami
tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016, pričom vznik týchto

vzťahov vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z
nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31. decembra 2015; to neplatí, ak odseky
3 a 4 ustanovujú inak.

16.Podľa§18ods.2písm.h/Zákonač.618/2003Z.z.(Autorskýzákonvzneníúčinnomdo31.12.2015),
autor má právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, najmä na verejný prenos diela.

17. Podľa § 56 ods. 1 písm. g/ cit. zákona autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého
právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia vo výške
dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v
čase neoprávneného zásahu do tohto práva.

18. Podľa § 57 ods. 1 cit. zákona nárokov podľa § 56 sa okrem autora môže domáhať aj nadobúdateľ
výhradnej licencie alebo osoba, ktorá má majetkové právo k dielu alebo jej bol zverený výkon
majetkových práv autora.

19. Podľa § 81 ods. 1 písm. i/ cit. zákona organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou
odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia, domáhať sa vo vlastnom mene v prospech
nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne
spravovaného práva; to neplatí, ak sa nositeľ práva, ktorý je na to oprávnený, takého nároku sám
domáha alebo ak je to nehospodárne.

20. Podľa § 81 ods. 1 písm. j/ cit. zákona organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou
odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia vyberať v súlade s týmto zákonom a
zmluvami podľa písmena h/ pre nositeľa práv odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a prípadné
príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia, rozdeľovať ich a vyplácať v súlade so svojím vyúčtovacím

poriadkom.

21. Podľa § 81 ods. 1 písm. k/ cit. zákona organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s
náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia viesť evidenciu vybraných
odmien, primeraných odmien, náhrad odmien a príjmov z vydaného bezdôvodného obohatenia a

umožniť nositeľovi práv na požiadanie kontrolu správnosti jemu uhradenej odmeny, primeranej odmeny,
náhrady odmeny či prípadného príjmu z bezdôvodného obohatenia.

22. Podľa § 82 ods. 1 cit. zákona, ak sa organizácia kolektívnej správy nedohodne s používateľom na
uzavretí licenčnej zmluvy alebo hromadnej licenčnej zmluvy alebo s právnickou osobou združujúcou

používateľov na uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy, ktorou udelí súhlas na použitie predmetov
ochrany, ku ktorým spravuje práva podľa tohto zákona (ďalej len „spravované predmety ochrany“),
môže, ak ide o licenčnú zmluvu alebo hromadnú licenčnú zmluvu, organizácia kolektívnej správy alebo
používateľ, a ak ide o kolektívnu licenčnú zmluvu, organizácia kolektívnej správy alebo právnická osoba
združujúca používateľov predmetov ochrany požadovať, aby obsah takejto zmluvy vrátane odmeny za

použitie spravovaných predmetov ochrany určil súd. Súd pri určení obsahu zmluvy prihliada na druh
spravovaného predmetu ochrany, spôsob, rozsah a účel jeho použitia, na čas, v ktorom sa spravovaný
predmet ochrany bude používať, a na podmienky podľa § 81 ods. 1 písm. h/.

23. Podľa § 84 ods. 1 cit. zákona, ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil

kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie
podľa § 80 používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany
prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej
správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany.24. Podľa § 470 Zákona č. 150/2016 Z. z. - Civilného sporového poriadku v platnom znení /ďalej len
CSP/, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho

účinnosti.

25. Podľa § 162 ods. 1 písm. a/ CSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie
je v tomto konaní oprávnený riešiť.

26. Podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému
súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania.

27. Podľa § 162 ods. 1 písm. c/ CSP súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská

republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí
ministerstvu spravodlivosti.

28. Podľa § 162 ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s
rozhodnutím vo veci samej.

29. V prejednávanej veci sa žalobca domáha zaplatenia sumy 1.040,-- eur, ktorá predstavuje nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 56 ods. 1 písm. g/ Autorského zákona, a teda ide o nárok
vo výške dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny. Žalobca si uplatňuje nárok za rok 2015 z dôvodu,
pričom poukazuje, že vykonáva kolektívnu správu práv na použitie diel autorov, ktorých zastupuje, k

šíreniu ktorých došlo u žalovaného na základe verejného prenosu. Keďže uplatnené nároky sa týkajú
roku 2015, s poukazom na ust. § 190 ods. 1 Zák. č. 185/2015 Z. z. účinného od 1.1.2016, je potrebné
na tento právny vzťah aplikovať právnu úpravu účinnú do 31.12.2015, teda ustanovenia Autorského
zákona č. 618/2003 Z. z.

30. V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca má postavenie organizácie kolektívnej správy práv
na použitie diel ním zastúpených autorov, a to na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR vydaného
dňa XX.X.XXXX pod č. N.-XXX/XXXX-XX/XXXX, pričom vykonáva kolektívnu správu práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Žalovaný je obchodnou

spoločnosťou, ktorá okrem iného prevádzkuje ubytovacie zariadenie Hotel Amália v Novej Lesnej,
v ktorom poskytuje ubytovacie služby. Žalovaný namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu tým, že
nepreukázal, že zastupuje práve tých nositeľov práv a vo vzťahu k tým konkrétnym dielam, ktoré boli
predmetom vysielania v roku 2015. Súd je toho názoru, že žalobca v dostatočnom rozsahu preukázal
aktívnu legitimáciu, keďže nesporne preukázal, že má oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv a

predložilsúduzoznamautorov,ktorýchzastupuje,akoajzoznampartnerskýchorganizáciízozahraničia.
Naviac v zmysle § 84 ods. 1 Autorského zákona dôkazné bremeno ohľadom skutočnosti, že ten ktorý
autor diela výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, spočíva na žalovanom, a pokiaľ žalovaný
nepreukáže opak, je ako používateľ povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu
ochrany organizácii kolektívnej správy. Súd zamietol návrhy na dokazovanie, ktoré v tomto smere

navrhol žalovaný, pretože tieto návrhy súd vyhodnotil ako neprípustné, a to z dôvodu, že predloženie
zmlúvstisíckamiautorovvrátanezahraničnýchvovzťahuktomuktorémudieluvysielanémumnožstvom
televíznych staníc v spornom období je nemožné a práve z tohto dôvodu vysporiadanie vzťahov medzi
autormi a používateľmi diel bol vytvorený inštitút kolektívnej správy.

31. Žalovaný predložil súdu návrhy na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/, § 162 ods. 1
písm. b/ a tiež podľa § 161 ods. 1 písm. c/, CSP, a to z dôvodov, ktoré sú vyššie uvedené. K návrhu
na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ CSP súd uvádza, že tento návrh nepovažoval za
dôvodný najmä preto, že konanie Protimonopolného úradu SR vo veci podnetu žalovaného týkajúceho
sa posúdenia, či zo strany žalobcu nedošlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na

trhu, nemá žiadny vplyv na predmet sporu, ktorým je vydanie bezdôvodného obohatenia a nie výška
licenčnej odmeny, ktorú žalovaný namietal. Výšku licenčnej odmeny by súd mohol preskúmavať v žalobe
o určenie obsahu zmluvy podľa § 82 Autorského zákona a právomoc túto výšku určiť, či posúdiť, nemá
ani Protimonopolný úrad SR v spomínanom podnete. Naviac ako preukázal žalobca, Protimonopolnýúrad SR už v minulosti odmietol podnety žalovaného, resp. nezačal konanie, na základe posledného
podnetu žalovaného, teda ani vzhľadom na túto skutočnosť súd nepovažoval návrh na prerušenie
konania za dôvodný.

32. Taktiež súd nepovažoval za dôvodný ani návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b/
CSP. Predovšetkým je potrebné poukázať na to, že je výlučne vecou posúdenia súdu, či pri prejednaní
sporu dospeje k záveru o nesúlade právneho predpisu s Ústavou SR, a či v tomto smere podá alebo
nepodá podnet Ústavnému súdu SR. Aj s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-367/15

zo dňa 25.1.2017 súd nedospel k záveru o nesúlade ust. § 56 ods. 1 písm. g/ Autorského zákona a má
za to, že toto ustanovenie je aj v súlade so Smernicou č. 2004/48.

33. Rovnako aj pri návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c/ CSP je na posúdení
súdu, či zváži, že sú okolnosti, pre ktoré je potrebné predložiť podnet na rozhodnutie o prejudiciálnej
otázke Súdnemu dvoru EÚ. S prihliadnutím na rozhodnutia, na ktoré poukazovali strany v tomto konaní

súd dospel k záveru, že už v týchto rozhodnutiach boli riešené otázky, ktoré je možné použiť aj pri
rozhodovaní v predmetnej veci a tak, ako bola žalovaným naformulovaná otázka, ktorá by mala byť
predložená Súdnemu dvoru EÚ, podľa názoru súdu nemá ani vplyv na konanie. Naviac Súdny dvor
EÚ poskytuje výlučne výklad európskeho práva a nevyjadruje sa k výkladu vnútroštátneho práva. S
poukazom na vyššie uvedené súd vyhodnotil návrhy na prerušenie konania ako nedôvodné, a preto v

súlade s ust. § 162 ods. 3 CSP spolu s rozhodnutím vo veci samej rozhodol o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania.

34. Autorské právo predstavuje absolútne právo, ktoré sa zameriava na ochranu výsledkov tvorivej
duševnej činnosti autorov, ktorá sa aj v empirickom vyjadrení prejavuje vytvorením diela. Autorské právo

vzniká okamihom, kedy je dielo vyjadrené v podobe vnímateľnej zmyslami. Týmto okamihom sa na
autora viaže oprávnenie, ktoré mu umožňuje slobodne sa rozhodnúť o použití diela. Autorské právo v
sebe zahŕňa nielen právo autora na použitie jeho diela, ale právo udeľovať súhlas inej osobe a právo
určiť si odmenu za udelenie tejto možnosti. Pre špecifickosť tvorivej duševnej činnosti bolo potrebné
prijať takú právnu úpravu, ktorá by umožnila podporu, ochranu a ďalší rozvoj tejto tvorivej činnosti,

a to prostredníctvom kolektívnej správy práv autorov diel. S prihliadnutím na rozvoj techniky šírenia
informácií nemajú autori reálnu možnosť zistiť, skontrolovať, alebo si overiť rozsah použitia ich diel
inými používateľmi a získať od nich zodpovedajúcu odmenu, ktorú môžu použiť na svoju ďalšiu tvorbu.
Práve v záujme zjednodušenia systému ochrany práv autorov a zabráneniu svojvôli používateľov diel
bol vytvorený inštitút kolektívnej správy práv, ktorý zabezpečuje majetkové vyrovnanie práv autorov

s používateľmi ich diel. Organizácia kolektívnej správy je povinná konať s odbornou starostlivosťou v
rozsahu udeleného oprávnenia a vykonávať správu a ochranu práv autorov. Za týmto účelom eviduje
zoznamy autorov ako aj predmety ochrany a s používateľmi diel uzatvára hromadné licenčné zmluvy,
ktorými za odmenu udeľuje súhlas na použitie diel. Na základe tohto systému používatelia diel získali
istotu legálneho používania predmetov ochrany a autori majú zabezpečenú odmenu za použitie diela.

35. V sporoch bolo jednoznačne preukázané, že v roku 2015 medzi žalobcom a žalovaným nedošlo
k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy, a to ani napriek jednaniam, ktoré v mene žalovaného viedlo
Združenie hotelov a reštaurácií SR. Žalovaný je prevádzkovateľom zariadenia Hotel Amália v štandarde
3*, pričom podľa údajov zverejnených žalovaným sa v objekte nachádza 20 izieb vybavených okrem

iného televíznymi prijímačmi. Pokiaľ žalovaný namieta, že nemôže platiť poplatky rôznym subjektom,
pričom ani nevedno za čo tieto poplatky platí, a že môže tieto poplatky platiť za to isté aj rôznym
subjektom, tak táto námietka nemá opodstatnenie, pretože každý nositeľ práv nemôže byť pre ten istý
predmet ochrany zastúpený viacerými organizáciami kolektívnej správy. V otázke šírenia verejného
prenosu už rozhodol Súdny dvor EÚ v rozhodnutí sp. zn. C-306/05 tak, že samotné poskytovanie signálu

hotelovým zariadením prostredníctvom TV prijímačov svojim klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto
zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos. Žalovaný
teda je subjektom, ktorý umožňuje verejný prenos, a preto za použitie predmetov ochrany je povinný
platiť licenčnú odmenu. Pokiaľ k plateniu licenčnej odmeny nedôjde, žalovaný sa dostáva do pozície
porušovateľa práv autorov, ktorým poskytuje ochranu nielen Autorský zákon, ale aj medzinárodné

zmluvyadohovory,napr.článok1odsek1Dohodyoobchodnýchaspektochprávduševnéhovlastníctva,
článok 19 Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel, Smernica EÚ č. 2004/48, alebo
Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES.36. Ochrana autorských práv bola aj predmetom viacerých rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Okrem vyššie
uvedeného rozhodnutia aj v rozsudku sp. zn. C-162/2010 z 12.3.2012 Súdny dvor EÚ konštatoval, že
prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne, alebo rozhlasové

prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. Aj v dôsledku
tohto právneho názoru vysloveného Súdnym dvorom EÚ neobstoja námietky žalovaného o tom, že
v jeho prípade nejde o verejný prenos. Z tohto dôvodu súd nepovažoval za potrebné ani vykonať
navrhovaný dôkaz predložením knihy hostí, keďže pre použitie predmetov ochrany verejným prenosom
nie je počet hostí v tomto prípade rozhodujúci, rovnako ako nie je rozhodujúce, či hostia žalovaného

možnosť sledovania televízie využijú alebo nevyužijú. Nakoniec žalovaný ani nemôže spochybňovať
existenciu verejného prenosu diel autorov vo svojom hotelovom zariadení, keďže so spoločnosťou
SLOVGRAM licenčnú zmluvu na rok 2015 uzavrel, čím fakticky uznal verejný prenos diel.

37. Žalovaný tiež namietal výšku bezdôvodného obohatenia a v tomto smere poukazoval na údajné
nekalosúťažné konanie žalobcu a zneužívanie jeho dominantného postavenia na trhu, kvôli ktorému

dal podnet na Protimonopolný úrad SR. Tento štátny orgán, ako bolo vyššie uvedené, doposiaľ nezačal
konanie o podnetoch žalovaného. Výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa môže autor domáhať,
vyplýva z ust. § 56 ods. 1 písm. g/ Autorského zákona a je stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá
je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu
do tohto práva. Žalobca preukázal, že v danom období uzavrel 218 hromadných licenčných zmlúv s

inými ubytovacími zariadeniami, ktoré nemali problém vychádzať zo sadzobníka žalobcu. Vzhľadom
na tieto uzavreté zmluvy možno licenčnú odmenu určenú podľa sadzobníka, považovať za odmenu
obvyklú na trhu podnikateľských subjektov a teda táto odmena môže byť zároveň základom pre výpočet
výšky bezdôvodného obohatenia podľa platnej úpravy v roku 2015. Pokiaľ žalovaný mal výhrady k
výške licenčnej odmeny v priebehu rokovaní o uzavretie hromadnej kolektívnej zmluvy, mohol podať

na súd žalobu o určenie obsahu zmluvy, s poukazom na ust. § 82 Autorského zákona. Ak by túto
možnosť využil, za splnenia ďalších zákonných podmienok mohol používať predmety ochrany bez
toho, aby porušil práva autorov a nevznikol by žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Žalovaný však danú možnosť nevyužil a naďalej porušoval svoje zákonné povinnosti, preto mu aj
vznikla povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v zmysle cit. právnej úpravy. V súvislosti s

uplatneným nárokom je potrebné poukázať aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C 367/15 zo dňa
25.1.2017 vo veci prejudiciálnej otázky položenej Najvyšším súdom Poľskej republiky, v ktorom Súdny
dvor EÚ konštatoval „článok 13 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29.4.2004
o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej
právnej úprave akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ práv duševného

vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu spôsobenej
ujmy so zohľadnením všetkých náležitostí, aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie sumy
zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať
dotknuté dielo bez toho, aby majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy“.

38. S poukazom na vyššie uvedené a judikatúru ohľadom verejného prenosu, ako aj výšku prípadných
nárokov, ktorú si môžu uplatňovať autori jednotlivých diel, súd nepovažoval za relevantné ani ďalšie
žalovaným navrhované dôkazy, a to predloženie zmlúv medzi žalobcom a vysielateľmi, vykonanie
dopytov na RTVS a N. E.Ú. a pod., pretože tieto dôkazy sú neúčelné. Vzhľadom na veľký počet autorov
a vysielaných diel, by sa ochrana práv autorov stala úplne nerealizovateľnou, k čomu sa však už súd

vyjadril v súvislosti s inštitútom kolektívnej správy autorov. Na základe vyššie uvedeného teda možno
konštatovať, že pokiaľ pri výpočte bezdôvodného obohatenia vychádzal žalobca z licenčnej odmeny
podľa sadzobníka, vzhľadom na počet hromadných licenčných zmlúv uzavretých so žalobcom, je možné
túto odmenu považovať za odmenu obvyklú a vzhľadom na údaje o ubytovacom zariadení žalovaného
deklarované samotným žalovaným, bola táto odmena vypočítaná správne, teda aj výška bezdôvodného

obohatenia bola určená v súlade s ust. § 56 ods. 1 písm. g/ Autorského zákona. S poukazom na uvedené
dôvody súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.

39. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie

veriteľ požiadal.

40. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinnýplatiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

41. V prípade, ak dlžník nesplní svoj dlh v zákonom stanovenej alebo dohodnutej lehote, dostane sa do
omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľovi vzniká v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zákonníka nárok
na úroky z omeškania. Pri nárokoch na vydanie bezdôvodného obohatenia lehota na plnenie nevyplýva
z dohody strán ani z právneho predpisu, preto je potrebné aplikovať ust. § 563 Obč. zákonníka, teda
dlžníkovi vzniká povinnosť plniť potom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Žalobca vyzval žalovaného

na vydanie bezdôvodného obohatenia už listom zo dňa 7.10.2015 v 10-dňovej lehote, teda uplynutím
tejto lehoty sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku, avšak úrok z omeškania
si žalobca uplatnil až od 27.5.2016, a keďže súd je viazaný žalobou, priznal úrok z omeškania až od
uvedeného dňa. Výška úroku z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzbaEurópskejcentrálnejbankyplatnák1.dňuomeškaniasplnenímpeňažnéhodlhu(§3Nariadenia
Vlády SR č. 87/95 Z. z. v znení noviel).

42. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v spore v
celom rozsahu úspešný, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd samostatným uznesením postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou
tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove v troch vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala

vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinnosť uvedená vo výrokovej časti tohto rozsudku nebude plnená dobrovoľne, môže oprávnený
podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (Exekučný poriadok).