Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, August 16, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/319/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114225225
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6114225225.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Danice Kočičkovej a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Kataríny Katkovej, v právnej veci žalobcu:
I. N., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom V. XX, N. N., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou
GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., so sídlom Horná Srieborná 4, Banská Bystrica, IČO: 47253011,
proti žalovanému O. N., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom O. XX, N. N., v konaní právne zastúpenému
HREŽĎOVIČ A MULDER - Advokátska kancelária, so sídlom Rudlovská 2, Banská Bystrica, IČO:
37893858, o zaplatenie 150 € titulom náhrady škody a o zaplatenie 20 000 € titulom náhrady
nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská

Bystrica č. k. 20C/243/2014-248 zo dňa 04. 07. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa
ustanovenia § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku (ďalej v texte len
„CSP") tak, že „žalovaný má nárok na náhradu trov konania v plnej výške".

1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou voči
žalovanému domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody
sumu 1 927,98 € spolu s 5,05 % úrokom z omeškania a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 €
spolu s 5,05 % úrokom z omeškania. Uznesením dňa 26. 05. 2015 okresný súd zastavil konanie v časti
o zaplatenie sumy 1777,98 € s príslušenstvom, uplatnenej titulom náhrady škody z dôvodu čiastočného
späťvzatia žaloby žalobcom pred začatím pojednávania vo veci samej. Predmetom konania tak zostal

nárok na náhradu škody v sume 150 €, ktorá bola podľa tvrdenia žalobcu vynaložená žalobcom na
opravu poškodených vchodových dverí a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 € s
príslušenstvom. Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že žalobca
v žalobe a vo svojich písomných vyjadreniach, ako aj vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol,
že dňa 04. 06. 2013 bol žalovaný rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3T/12/2012
uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s prečinom
porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na

ustanovenie § 138 písm. d/ Trestného zákona. Predmetný rozsudok okresného súdu Krajský súd v
Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 4To/74/2013 zo dňa 27. 11. 2013 vo výroku o vine potvrdil. „Žalovaný
bol zaviazaný nahradiť žalobcovi titulom náhrady škody sumu 419,93 €, vo zvyšnej časti nároku na
náhradu škody bol odkázaný na občianske súdne konanie". K uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmyžalobca uviedol, že v príčinnej súvislosti s úmyselným protiprávnym konaním žalovaného mu táto vznikla
tým, že išlo o opakujúce sa útoky, vyhrážky zo strany žalovaného na jeho osobu a na jeho rodinu, ktoré
pôsobili na neho záťažovo a stresujúco. Žil a žije v neustálom strachu o svoju osobu a svoju rodinu, ataky

od žalovaného trvajú aj v súčasnosti v dôsledku čoho podával on a jeho blízki nové trestné oznámenia.
V minulosti bol nútený si cestu domov nahrávať pre prípad, že by došlo ku konfliktu, respektíve k útoku,
ktorým sa mu žalovaný vyhrážal. Od počiatku incidentov sa mu zvýšil krvný tlak, musel ísť napríklad dňa
26. 01. 2011 na pohotovosť, odkiaľ bol prevezený do kardiologického centra, kde bol hospitalizovaný
a museli mu prepchávať cievy. Hospitalizácia trvala tri dni a jeho liečba pretrváva dodnes. Podobné

situácie, kedy musel vyhľadať lekársku pomoc alebo dostaviť sa na urgentný príjem sa opakovali
viackrát, konaním žalovaného bola tiež zasiahnutá jeho rodina, keď žalovaný bezdôvodne vo svojom
byte robil hluk až sa triasol strop, hádzal železné činky o podlahu, pričom uvedené robil hlavne vtedy,
keď boli u žalobcu na návšteve vnúčatá, známi a v nočných hodinách. Jemu a jeho rodine žalovaný
vulgárne nadával, vyhrážal sa, čo vyústilo aj do útokov, kedy napadol jeho a jeho dcéru O. C.. Jeho
manželka je onkologická pacientka a od doby, kedy začali útoky žalovaného sa zhoršil jej zdravotný stav.

1.2 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že žalovaný sa pokiaľ ide
o nárok na náhradu škody vo výške 150 € vyjadril tak, že tento nárok nebol preukázaný, čo vyplýva
z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. 4To/74/2013. K náhrade
nemajetkovej ujmy uviedol, že nárok neuznáva, keďže ho žalobca podložil len subjektívnymi tvrdeniami,

žiadnym spôsobom právne argumentačne tento nárok nepodložil a neverifikoval ho žiadnymi dôkazmi.
Zdôraznil, že žalovaná suma zodpovedajúca náhrade nemajetkovej ujmy je absolútne neprimeraná
udalostiam, ktoré vyplývajú z trestného konania. Napriek snahe o mimosúdnu dohodu, k mimosúdnej
dohode medzi sporovými stranami nedošlo.

1.3 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že vo veci vykonal
dokazovanie a na základe vykonaného dokazovania zistil, že Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom
č. k. 3T 12/2012 zo dňa 04. 06. 2013 rozhodol tak, že O. N. (žalovaný v tomto konaní) sa uznáva vinným
z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s prečinom porušovania
domovej slobody podľa § 194 ods. 1,2 písm. a) Trestného zákona, pretože v presne nezistenom čase

okolo 17,30 hod. dňa 05. 12. 2010 v N. N. na O. ulici č. XX v bytovom dome na prvom poschodí po
predchádzajúcom verbálnom konflikte s I. N. (žalobcom v tomto konaní) vošiel bez povolenia vlastníka
bytu do chodby bytu rodiny N., kde verbálny konflikt medzi nimi pokračoval a následne na chodbe
pred uvedeným bytom fyzicky napadol O. C. (dcéru žalobcu) tak, že počas verbálneho konfliktu s I.
N., do ktorého poškodená vstúpila na jeho obranu a postavila sa tvárou k obvinenému a chrbtom k

poškodenému, po jej výzve adresovanej obvinenému, aby prestal, tento na ňu verbálne zaútočil, na
čo zo strachu chcela odísť domov a pootočila hlavu do pravej strany, pričom ju obvinený udrel rukou
zovretou v päsť do ľavej strany hlavy nad ucho, následkom čoho ju odsotilo smerom dozadu a udrela sa
chrbtom o chodbovú stenu. Krátko na to opätovne fyzicky zaútočil na poškodenú, za čo bol odsúdený
k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov so skúšobnou dobou na dva roky. „Bola

mu uložená povinnosť nahradiť O. C. škodu vo výške 744,50 € a Edmund N. bol s nárokom na
náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie". Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č.
k. 4To/74/2013 zo dňa 27. 11. 2013 zrušil predmetný rozsudok okresného č. k. 3T/12/2012 zo dňa 04.
06. 2013 vo výroku o náhrade škody poškodeného I. N.a, uložil obžalovanému povinnosť nahradiť mu
škodu 419,93 € a vo zvyšnej časti nároku na náhradu škody bol I. N. odkázaný na občianske súdne

konanie. Z odôvodnenia predmetného rozsudku vyplynulo, že obžalovaný tvrdil v prípravnom konaní i
na hlavnom pojednávaní, že kritickú situáciu vyvolala rodina N. v čase okolo 17.XX h. dňa 05. 12. 2010
púšťaním hlasnej hudby, na čo obžalovaný reagoval dupaním po podlahe. Poškodený vybehol hore
schodmi a obžalovaného napadol, keď ho poudieral päsťou do hlavy a hneď na to volal políciu. Po tomto
útoku sa dcéra poškodeného s priateľom začali obžalovanému vyhrážať a opätovne bol nimi napadnutý.

Vykonaným dokazovaním v trestnom konaní bolo preukázané, že skutok sa stal tak, ako bol ustálený v
prvostupňovom konaní a je popísaný vo výrokovej časti rozsudku. V trestnom konaní bolo zistené, že
vzťahy medzi sporovými stranami sú rozvrátené, o čom svedčí aj petícia vlastníkov a obyvateľov SBD
na O. ulici, ktorí vyjadrujú svoje názory o spolužití medzi rodinami.

1.4 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že v konaní nevypočul
žalobcom navrhnutého svedka O. H., ktorému mal žalobca zaplatiť 150 € za vykonanú prácu, ktorou
bola výmena poškodených pôvodných vchodových dverí na byte č. 3, O. XX, vrátane úprav stavebného
otvoru a ostatných stavebných úprav, pretože podľa právnej zástupkyne žalobcu sa pojednávanianechcel zúčastniť. Žalobca v Čestnom prehlásení zo dňa 26. 10. 2012 čestne prehlásil, že vyplatil O.
H., bytom XXX XX, A. sumu 150 €. Zároveň tam uviedol, že mu vznikli ďalšie náklady na zakúpenie
vonkajších a vnútorných líšt na zárubňu dverí v sume 70 €, ktoré neboli súčasťou dodávky nových

dverí. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že
žalobu žalobcu v časti o zaplatenie sumy 150 € zamietol z toho dôvodu, že okrem vlastného čestného
prehlásenia žalobca iné dôkazy nepredložil a okrem výsluchu O. H. iný výsluch na preukázanie vzniku
škody v sume 150 € vykonať nenavrhol. Konštatoval, že náhrada škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť
v súvislosti so zakúpením líšt uvedených v predmetnom Čestnom prehlásení bola žalobcovi priznaná

v trestnom konaní. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno ohľadne uplatňovanej náhrady škody v
sume 150 €. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol,
že v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, z čoho škoda v sume 150 € pozostáva, či skutočne
bola O. H. zaplatená suma 150 €, či to bolo len za vykonané práce, za aké práce, za aké iné úkony, preto
nebolo možné v tejto časti žalobe vyhovieť. Poukázal pritom na ustanovenie § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal vznik škody v rozsahu, ktorý si

uplatnil, preukazoval ho len svojim tvrdením a vlastným čestným prehlásením.

1.5 Okrem nároku na náhradu škody v sume 150 €, okresný súd zamietol žalobu aj v časti uplatneného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20 000 €, pretože na základe vykonaného dokazovania
zistil, že svedeckými výpoveďami svedkov, vypočutých v konaní neboli preukázané žalobcom tvrdené

skutočnosti. Konštatoval, že pokiaľ boli vypočutí ako svedkovia rodinní príslušníci žalobcu, ich svedecké
výpovede považoval za účelové, vzhľadom na to, že vzťah celej rodiny žalobcu voči žalovanému je zlý.
Výsluchom svedkyne B. A. súd prvej inštancie zistil, že byt predala žalovanému, v byte bývala od roku
1973doroku2006,pričom malanezhodysrodinoužalobcu.SvedokG.S.,ktorýkúpilvpriebehukonania
byt od žalobcu uviedol, že so žalovaným a jeho rodinou nemá žiadny problém. Okresný súd dospel k

záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, skutočnosti tvrdené v súvislosti s nárokom na náhradu
nemajetkovej ujmy nepreukázal, preto žalobu v časti nároku na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
z dôvodov, ktoré žalobca uvádzal, zamietol. V uvedenej súvislosti súd prvej inštancie v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku konštatoval, že z výpovedí svedkov nebolo zistené, čo je vlastne
príčinou zlých susedských vzťahov a z akého dôvodu sa susedské vzťahy narušili. Z obsahu žaloby

okresný súd zistil, že žalobca vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy dával do príčinnej súvislosti
s úmyselným protiprávnym konaním žalovaného, za ktoré bol vo vzťahu k žalobcovi uznaný vinným
rozsudkom Okresného súdu banská Bystrica č. k. 3T/12/2012 zo dňa 04. 06. 2013. V uvedenej súvislosti
okresný súd uviedol, že žalovaný bol predmetným rozsudkom vo vzťahu k žalobcovi uznaný vinným z
prečinu porušovania domovej slobody, inak sa trestné konanie týkalo dcéry žalobcu O. C.. Zdôraznil, že

žalobca po právnej stránke žalobu nezdôvodnil a neuviedol v zmysle akých zákonných ustanovení sa
svojho nároku domáha; uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy odvodil od vyššie uvedeného trestného
konania. Tvrdil, že sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 € z dôvodu, že táto ujma
mu vznikla v príčinnej súvislosti s úmyselným protiprávnym konaním žalovaného, pričom poukázal
na rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 3T/12/2012 zo dňa 04. 06. 2013. Svedeckými

výpoveďami svedkov, vypočutými v konaní však tieto skutočnosti neboli preukázané, pričom lekári,
ktorí boli v konaní vypočutí uviedli, že o susedských sporoch vedia len z rozprávania žalobcu, nikdy
neboli svedkom týchto konfliktov, pričom ich výsluchom nebolo preukázané, že by zdravotné problémy
žalobcu vznikli v súvislosti so zlými susedskými vzťahmi a so žalovaným. V závere odôvodnenia okresný
súd konštatoval, že na pojednávaní konanom dňa 13. 06. 2017 vykonal dôkaz, a to prehratie nahrávok,

ktoré vyhotovil žalobca tvrdiac, že tieto nahrávky boli vyhotovené v jeho byte, pričom sa malo jednať o
zvuky, krik, spev, posmešky, nadávky, ktoré mali ísť z bytu žalovaného. V uvedenej súvislosti okresný
súd uviedol, že uvedený dôkaz bol získaný nezákonným spôsobom, bez súhlasu žalovaného, preto
naň ako na dôkaz, ktorým došlo k porušeniu práv fyzickej osoby neprihliadol, nakoľko ide o dôkaz
neprípustný. Poukázal pritom na rozhodnutie NS ČR R 39/1999 a tiež na rozhodnutie NS ČR sp. zn.

21Cdo/1009/1998.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalobca odvolal a v odvolaní uviedol, že voči
všetkým výrokom rozhodnutia súdu prvej inštancie podáva odvolanie a navrhuje, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zdôraznil,

že v konaní pred súdom prvej inštancie dostatočne preukázal výpoveďami jednotlivých svedkov príčinnú
súvislosť úmyselného konania žalovaného a jemu vzniknutej škody, ako aj ujmy na jeho právach
spôsobenej konaním žalovaného. V rámci konania pred súdom prvej inštancie poukazoval na to, že
„v súvislosti s tým, že si dovolil zákonnou cestou hájiť svoje práva aj v rámci spomínaného trestnéhokonania, žalovaný neustále pokračoval vo svojich úmyselných atakoch vo vzťahu k nemu a k jeho
rodine". Toto konanie žalovaného trvalo od roku 2010 až do predaja bytu žalobcom. Ďalej uviedol,
že náhrada škody vo výške 150 € „bola dostatočne preukázaná Čestným prehlásením svedka O. H.",

ktorý urobil výmenu poškodených pôvodných vchodových dverí, vrátane úprav stavebného otvoru a
ostatných stavebných úprav. O. H. sa pojednávania zúčastniť nechcel, pretože sa žalovaného ako
väčšina ľudí z bytovky na O. ulici č. XX v N. N. bojí. Nezabezpečenie účasti svedka O. H. na pojednávaní
nemôže byť teda vyhodnotené ako neunesenie dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k uplatňovanej
výške náhrady škody na dverách tak, ako to uvádza v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej

inštancie. Práve z toho dôvodu, že sa svedok bál vstupovať do akéhokoľvek konania voči žalovanému,
predložil predmetné čestné prehlásenie. Súd prvej inštancie mal preto vyhodnotiť tento listinný dôkaz vo
vzájomných súvislostiach s ostatnými vykonanými dôkazmi s poukazom na konkrétnosti prípadu. Podľa
žalobcu je úplne zrejmé, že výmena poškodených vchodových dverí bola realizovaná a že musela niečo
stáť. Náklady s tým spojené vo výške 150 € boli minimálnymi nákladmi na odstránenie vzniknutej škody.
Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, žalobca v odvolaní uviedol, že poukazuje na výpoveď MUDr. O.

A., ktorá vo svojej svedeckej výpovedi pred súdom prvej inštancie uviedla v akom zdravotnom stave bol
žalobca po bezprostrednom ataku žalovaného, keď ho ošetrila na „urgentnom príjme". Po následných
opakovaných incidentoch žalovaného a jeho rodiny, bol žalobca odvezený z pohotovostnej ambulancie
na kardiologickú klinku na riešenie akútnej koronárnej príhody. Z uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že
cielenými a úmyselnými atakmi žalovaného sa zhoršil jeho zdravotný stav. To, že popri uvedenom mal v

danom čase aj iné pridružené choroby, nemá podľa žalobcu absolútne žiadny vplyv na to, že spúšťačom
zhoršenia jeho zdravotného stavu a tým pribúdajúcich následných zdravotných ťažkostí boli cielené
ataky žalovaného. V nadväznosti na uvedené poukázal žalobca v odvolaní na výpoveď svedkyne O..
L. L., ktorá podľa žalobcu potvrdila, že pod vplyvom konania žalovaného v čase, ktorý žalobca uvádza
(teda od roku 2010) sa psychický stav žalobcu zhoršil, zrejme v dôsledku stresových situácii. Žalobca

v odvolaní poukázal tiež na výpoveď svedka Ing. F. M. v súvislosti s tým akým spôsobom zasahovali
ataky žalovaného do života žalobcu. Uviedol, že tento svedok bol opakovane svedkom toho, (keď počas
práceneschopnosti žalobcu navštívil žalobcu), aký bol u žalobcu buchot a ako žalovaný vykrikoval
nadávky a urážky. V nadväznosti na uvedené žalobca v odvolaní zdôraznil, že jediným cieľom, ktorý
chcel súdnym rozhodnutím vydaným v tomto konaní dosiahnuť je to, aby pod vplyvom autority súdu

žalovaný so svojimi atakmi prestal. Nejde mu teda o žiadny pokus obohatiť sa na úkor žalovaného, čo
potvrdzuje aj tá skutočnosť, že pred prvým pojednávaním, ako aj na prvom pojednávaní konanom na
okresnom súde súhlasil, že zoberie žalobu späť, pokiaľ žalovaný prestane s atakmi a ospravedlní sa
mu. Toto však žalovaný neakceptoval, svoje správanie voči žalobcovi a jeho rodine nezmenil. Žalobca v
odvolaní poukázal ďalej na svedeckú výpoveď svojej dcéry O. C. na pojednávaní konanom pred súdom

prvej inštancie, kde popísala vplyv sústavného úmyselného konania žalovaného na rodinu žalobcu,
ktorá od roku 2010 trpela incidentným konaním žalovaného. Všetky dcéry s rodinami, vrátane dcéry O.
sa museli zo strachu pred žalovaným odsťahovať, nakoľko ich žalovaný prenasledoval a strpčoval im
život. V dôsledku všetkých týchto skutočností, bol nútený po XX rokoch bývania v bytovke na O. ulici
predať byt pod trhovú cenu, k čomu predložil potvrdenie realitnej kancelárie DÍON reality, s. r. o., so

sídlom v Banskej Bystrici z obdobia predaja bytu. Uviedol, že súd prvej inštancie vyššie uvedené
dôkazy nevyhodnotil správne a vo vzájomných súvislostiach, keď je z vykonaného dokazovania podľa
jeho názoru zrejmé, že je daná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a zhoršením
jeho zdravotného stavu. Pokiaľ ide vykonanie dokazovania na pojednávaní konanom na okresnom
súde dňa 13. 06. 2017 prehratím nahrávok, ktoré vyhotovil vo svojom byte žalobca, kde si nahrával

zvuky bez ohľadu na to, koho hlas a aké zvuky v byte počuť, žalobca v odvolaní uviedol, že žalovaného
na túto skutočnosť opakovane upozornil. Súd prvej inštancie mál však za to, že uvedený dôkaz bol
získaný nezákonným spôsobom, bez súhlasu žalovaného a preto naň neprihliadol. V nadväznosti na
uvedené žalobca v odvolaní zdôraznil, že on nenahrával žalovaného, ale nahrával zvuky a hlasy v byte
ako prostriedok a dôkaz pre ochranu svojho súkromia, osobnosti a svojich základných občianskych

a ústavných práv. Poukázal pritom na Čl. 16 ods. 2 CSP a uviedol, že práve týmto dôkazom chcel
preukázať čím on a jeho rodina prechádzal každým dňom, kedy zo zvukov zachytených v jeho byte
bolo zrejmé, že ide o rasistické posmešky, slovné ataky a buchot spôsobený žalovaným.

3. Krajský súd ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov daných ustanovením

§ 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP (a contrário) a
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.4. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska
odvolacích námietok žalobcu, ktorý podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsah,
pretože sa nestotožnil s jeho závermi.

5. Z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že potom,
čo žalobca zobral žalobu čiastočne späť, v časti o zaplatenie sumy 1 777,98 € (na základe čoho súd prvej
inštancie v časti dotknutej čiastočným späťvzatím žaloby konanie zastavil), zostal predmetom konania
pred súdom prvej inštancie nárok na zaplatenie sumy 150 € zodpovedajúci náhrade škody a nárok na

zaplatenie sumy 20 000 € zodpovedajúci náhrade nemajetkovej ujmy.

6. Po preskúmaní správnosti záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu k zamietnutiu nároku na náhradu
škodyvovýške150€zhľadiskaodvolacíchnámietokžalobcu,odvolacísúduvádza,žežalobcanárokna
náhradu škody vo výške 150 € oprel o svoje tvrdenia, ktoré preukazoval svojim Čestným prehlásením
zo dňa 26. 10. 2012 (č. l. 8 spisu), že „vyplatil O. H., bytom ul. XXX XX, A. -XXX N. 150 € za výmenu

pôvodných vchodových dverí v byte č. 3, na ulici O. č. XX v D. N., vrátane úprav stavebného otvoru a
ostatných stavebných úprav." Nejednalo sa teda o Čestné prehlásenie O. H. ako nesprávne v odvolaní
uviedol žalobca. Takéto preukázanie nároku na náhradu škody (vo výške 150 €), považoval súd prvej
inštancie správne za nedostatočné a preto žalobu v tejto časti pre neunesenie dôkazného bremena
správne zamietol, pričom poukázal na ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka. V uvedenej súvislosti

odvolací súd poukazuje ne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 6/2010
zo dňa 22. 09. 2010, kde najvyšší súd uvádza: „Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú
povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej
normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania (strán sporu). Táto norma zásadne
určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa

dôkazného bremena". V danom prípade, keďže ide o nárok na náhradu škody, je okruh rozhodujúcich
skutočností, ktorých sa týka povinnosť tvrdenia a povinnosť označenia dôkazov na preukázanie tohto
tvrdenia daný ustanovením § 420 Občianskeho zákonníka.

7. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že preukázanie vzniku škody ako jednej zo základných

podmienok vzniku zodpovednosti za škodu, je nevyhnutným predpokladom úspešného uplatnenia
nároku na náhradu škody. V danom prípade preukazoval žalobca vznik škody svojim vlastným čestným
prehlásením,ževyplatilO.H.zavýmenupôvodnýchvchodovýchdveríastýmsúvisiacichprácsumu150
€. Takýto dôkaz je nedostatočným dôkazom z hľadiska unesenia dôkazného bremena na preukázanie
tvrdenia o vzniku škody, pretože aj keď je označený ako čestné prehlásenie, stále zostáva len v

polohe tvrdenia žalobcu, a preto ho nemožno považovať za objektívny dôkaz. Po prejednaní odvolania
žalovanéhozhľadiskaodvolacíchnámietoktýkajúcichsazamietnutianárokunanáhraduškodyvovýške
150 €, preto odvolací súd uvádza, že sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi zamietnutia žaloby
okresným súdom v časti nároku na náhradu škody. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že to, že Krajský
súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 4To/74/2013 zo dňa 27. 11. 2013 odkázal žalobcu čiastočne

so svojim nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie ešte automaticky neznamená, že mu
tento nárok v občianskom súdnom konaní musí byť priznaný bez toho, aby ho presvedčivým a právne
relevantným spôsobom preukázal.

8. Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 €, ktorý súd prvej inštancie rovnako

ako nárok na náhradu škody v sume 150 € zamietol, odvolací súd uvádza, že žalobca v odvolaní vôbec
neuviedol z akého odvolacieho dôvodu podal odvolanie (neuviedol podľa akého písmena ustanovenia
§ 365 ods. 1 CSP podáva odvolanie). Z obsahu odvolania vyplýva, že žalobca v podstate v odvolaní
namietal skutkové závery súdu prvej inštancie a hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie.
V žalobe a v priebehu konania pred súdom prvej inštancie tvrdil, že nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy si uplatnil ako nárok, ktorý mu vznikol v súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného, za ktoré
bol žalovaný vo vzťahu k nemu (inak sa predmetné trestné konanie týkalo dcéry žalobcu) rozsudkom
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 3T/12/2012 zo dňa 04. 06. 2013 uznaný vinným, keď v žalobe
popísal skutočnosti z roku 2011 (návšteva pohotovosti 26. 01. 2011), ktoré predchádzali vydaniu tohto
rozsudku č. k. 3T/12/2012. Žalobca si teda popri uplatnení nároku na náhradu škody, na uplatnenie

ktoréhovobčianskomsúdnomkonaníbolvčastiodkázanýrozsudkomKrajskéhosúduvBanskejBystrici
č. k. 4To/74/2013 zo dňa 27. 11. 2013, zároveň uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, o
ktorej reč v trestnom konaní nebola. V odvolaní v uvedenej súvislosti tvrdil, že uplatňovaním nároku nanáhradu nemajetkovej ujmy sa nechce na úkor žalovaného obohatiť, ide mu len o to, aby žalovaný „ pod
vplyvom autority súdu" so svojimi atakmi, ku ktorým dochádza od roku 2010 prestal.

9. Po prejednaní odvolania z hľadiska odvolacích námietok žalobcu, týkajúcich sa zamietnutia žaloby
vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 €, odvolací súd uvádza, že aj keď
je pravda, že v odôvodnených prípadoch (t. j. v prípadoch, kde takýto nárok skutočne preukázateľne
vznikne) si môže poškodený popri nároku na náhradu škody uplatnenom v zmysle § 420 Občianskeho
zákonníka uplatniť aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu ako súčasť škody vznikla na

základe výslovného znenia zákona (nárok na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia), tento
nárok však musí byť na to, aby bol priznaný bez akýchkoľvek pochybností preukázaný a musí byť
uplatnený v súlade s § 444 Občianskeho zákonníka. Žalobca, bližšie z hľadiska právnej kvalifikácie
nešpecifikovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, navrhol preukázať svedeckými výpoveďami
označených svedkov. Okresný súd vykonal v tomto smere rozsiahle dokazovanie, keď vypočul svedkov
navrhnutých žalobcom, ale v záujme objektívneho posúdenia veci aj svedkov navrhnutých žalovaným.

Svedecké výpovede potom vyhodnotil jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti tak, ako to vyplýva z
ustanovenia § 191 CSP, pričom dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania nevyplynula žalobcom
tvrdená skutočnosť, že mu vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodov ním prezentovaných
a tvrdených. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že to, že súd prvej inštancie v konečnom dôsledku
neprihliadol na dôkaz vykonaný na pojednávaní konanom dňa 13. 06. 2017 (nahrávky vyhotovené v byte

žalobcu) nemá na správnosť záverov súdu prvej inštancie žiadny vplyv, pretože podstatným z hľadiska
preukázania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bolo v tomto prípade preukázanie tej skutočnosti, že
medzi zhoršením zdravotného stavu žalobcu a konaním žalovaného je bezprostredná príčinná súvislosť,
čo tento dôkaz nebol (okrem toho, akým spôsobom bol získaný) spôsobilý preukázať, pretože to, či sa
zdravotný stav žalobcu zhoršil a čo bolo dôsledkom jeho zhoršenia, je odborná medicínska otázka.

10. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 262 ods.
2 CSP samostatným uznesením.

11. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu

sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).