Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, May 28, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžf/31/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011200732
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1011200732.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: JUDr. Mária Veterníková, správca konkurznej
podstaty úpadcu A.M.AXON, spol. s r.o. v konkurze, Kopčianska 16, Bratislava. IČO: 31 327 184, so
sídlom Bazová 8, 821 08 Bratislava, zastúpený: advokát JUDr. Peter Arendacký, so sídlom advokátskej
kancelárie Čapkova č. 2, 811 04 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky,
so sídlom Štefanovičova 5, 817 82 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.

MF/009762/2011-62 zo dňa 4.02.2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 3S 73/2011-146 zo dňa 18. septembra 2012 a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave, č. k. 3S 73/2011-158 zo dňa 7. januára 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3S 73/2011-146 zo dňa
18. septembra 2012 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S
73/2011-158 zo dňa 7. januára 2013 o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom, č. k. 3S 73/2011-146 zo dňa 18. septembra
2012, zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu zo dňa MF/009762/2011-62 zo dňa 4.02.2011, v spojení s prvostupňovým rozhodnutím

MF/025268/2010-622 zo dňa 12. novembra 2010 a následne ich zrušenia a vrátenia veci žalovanému
na ďalšie konanie. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd po preskúmaní veci mal preukázané, že
žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu,
ktorým bol podľa § 36 ods. 2 písm. c) zákona č. 171/2005 Z.z. o hazardných hrách a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej iba zákon č. 171/2005 Z.z.) udelený predchádzajúci písomný súhlas

na zrušenie vinkulácie - dočasné uvoľnenie finančnej zábezpeky z účtu č. XXXX-XXXXXXXX/XXXX
vedenom v H., a.s. a súčasný prevod finančných prostriedkov na účet Daňového úradu Bratislava V č.
XXXXXXXXXX/XXXX, variabilný symbol: XXXXXXXXXX, konštantný symbol: XXX, špecifický symbol:
XXXXXXXXXX.

Krajský súd zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí žalovaného posudzoval v intenciách ustanovení §

36 ods. 2 v spojení s § 37 ods. 1 písm. l), s §35 ods.1 zákona č. 171/2005 Z.z., ktorú právnu úpravu
citoval, postupom podľa ustanovení piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku.

Krajský súd konštatoval, že v danom prípade žalovaný vydal rozhodnutie na základe spoľahlivo
zisteného skutkového stavu, pretože komunikoval s príslušným Daňovým úradom Bratislava, ktorý
listami zo dňa 16.10.2010 a 12.11.2010 mu oznámil, že žalobca nemal vysporiadané odvody voči

štátnemu rozpočtu a rozpočtu obcí. Uviedol, že vzhľadom k nevysporiadanýn odvodom ako aj na tú
skutočnosť, že v dobe podania žiadosti o uvoľnenie finančnej zábezpeky mal žalobca platnú individuálnulicenciu na prevádzkovanie videohier, žalovaný bol oprávnený uvoľniť finančnú zábezpeku na žiadosť
prevádzkovateľa len podľa § 36 ods. 2 písm. c) zák. č. 171/2005 Z.z., resp. na žiadosť daňového úradu
podľa § 36 ods. 2 písm. f) zák. č. 171/2005 Z.z..

Poukázal na to, že relevantnými skutočnosťami týkajúcimi sa uvoľnenia finančnej zábezpeky je výška
záväzkov žalobcu uvedená v oznámeniach Daňového úradu Bratislava V, ktoré vzhľadom na to, že
žalobca bol držiteľom platnej individuálnej licencie na prevádzkovanie videohier priamo súviselo so
žiadosťou žalobcu o uvoľnenie finančnej zábezpeky.

Krajský súd poznamenal, že žalobca konal na základe svojho rozhodnutia a pozastavil prevádzkovanie
systému videohier P. bez toho, aby bol riadne preukázaný nesúlad vo verziách programov softvéru tohto
systému.

Ďalej krajský súd uviedol, že predmetom správneho konania nie je a ani nemôže byť posudzovanie

súladu zák. č. 171/2005 Z.z. s ústavou, na to slúžia iné právne inštitúty a nástroje a takúto činnosť je
oprávnený vykonávať iba Ústavný súd SR.

K námietke žalobcu, ktorá sa týkala činnosti a postupu orgánu dozoru, t.j. Daňového úradu Bratislava
V a jeho postupu v rozpore so zákonom, krajský súd uviedol, že v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutí oboch správnych orgánov nemôže skúmať zákonnosť postupu iného subjektu a nemôže ho
ani zohľadniť tým, že by tieto rozhodnutia zrušil.

O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi
nepriznal náhradu trov konania.

II.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca. Žiadal, aby Najvyšší
súd Slovenskejrepubliky napadnutýrozsudokkrajskéhosúduzmenilažalobevplnomrozsahuvyhovel,

resp. aby prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Z dôvodov odvolania vyplýva, že žalobca poukazom na skutkové zistenia danej veci považoval
napadnutý rozsudok krajského súdu za nesprávny a v rozpore so zákonom. Ako dôvod nezákonnosti
videlvtom, žerozhodnutiesúduprvéhostupňajenepreskúmateľnéprenedostatokdôvodovavychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalobca predovšetkým namietal, že rozhodnutie prvostupňového súdu je nepreskúmateľné. Poukazom
na právnu úpravu v § 157 ods.2 O.s.p. a na judikatúru Ústavného súdu SR dôvodil, že napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa nespĺňa zákonné podmienky ustálené judikatúrou ústavného súdu.

Žalobca nesúhlasil s argumentáciou súdu prvého stupňa, že k prerušeniu prevádzkovania hracích
systémov došlo na základe jeho vlastného rozhodnutia. Tvrdil, že je síce pravdou, že prerušil
prevádzkovanie hracích systémov z vlastného rozhodnutia, avšak iba z toho dôvodu, že k tomu bol
povinný v zmysle právnych predpisov, teda nešlo o svojvoľné rozhodnutie žalobcu, ale išlo o plnenie

zákonom stanovenej povinnosti, a to jednak povinnosti ust. § 35 ods. 1 ZoHH, ako aj všeobecnej
prevenčnej povinnosti v zmysle ust. § 415 OZ.
Ďalej uviedol, že vo svetle uvedeného nesprávneho predpokladu súdu je potom nutné nazerať aj na
ďalšie v rozhodnutí prezentované závery. Nepovažoval za správny záver súdu prvého stupňa, že pre
rozhodovanie žalovaného boli jediné záväzné informácie Daňového úradu Bratislava, čím prvostupňový

súd popiera rozhodovaciu právomoc žalovaného, poukazom na ustanovenie § 36 ods. 2 ZoHH, podľa
ktorého je finančná zábezpeka vinkulovaná v prospech MF SR a nie daňového úradu. Dôvodil, že
vzhľadom na uvedené mal žalovaný pri svojom rozhodovaní zobrať do úvahy aj skutkové okolnosti
namietané v žiadosti, t.j. nesprávny úradný postup DU BA V, najmä s ohľadom, na ústavnoprávny a
medzinárodnoprávny rozmer žiadosti žalobcu a skutočnosť, že ZoHH neupravuje postup, ktorý vznikol v

prípade žalobcu. Namietal‚ že uvedenou povinnosťou žalovaného zohľadniť skutkový stav v celej svojej
šírke, t.j. vrátane nezákonného postupu DÚ BA V., sa súd vôbec nevysporiadal. Vytýkal súd prvého
stupňa, že hoci mu zákon neumožňuje meritórne rozhodnúť o inom než napadnutom rozhodnutí, nijako
mu nezakazuje toto rozhodnutie, resp. postup skúmať a zohľadniť, poukazom na to, že nesprávnyúradný postup DÚ BA v tomto prípade žalobca namietal predovšetkým ako skutkovú okolnosť, s
ktorou sa bol povinný vysporiadať a zohľadniť ju už žalovaný a povinnosťou súd je potom preskúmať
rozhodnutie žalovaného vo všetkých súvislostiach, t.j. aj práve vo svetle skutkových okolností, ktoré

môžu byť vyvolané čímkoľvek - tu zákon nepozná obmedzenie. Namietal, že opačný výklad (t.j. výklad
prezentovaný súdom) je v rozpore so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu garantovaným
Ústavou SR a súčasne, že súd prvého stupňa sa nijak nevysporiadal s povinnosťou žalovaného
postupovať podľa ust. § 36 ods. 2 písm. c) ZoHH, zdôraznenou už v žalobnom návrhu. Vyslovil názor, že
ak by bol žalobca sankcionovaný tým, že by naňho bola uvalená povinnosť odviesť odvody do štátneho

rozpočtu a rozpočtu obcí z činnosti, v ktorej mu bolo z dôvodu nekonania zo strany štátu zabránené
konať, bolo by to v rozpore s účelom zákona, poukazom na § 2 ods. 2 ZoHH. Mal za to, že pri vytváraní
podmienok prevádzkovania hazardných hier sa zákonodarca opieral o základné princípy spravodlivosti,
právnej istoty, princípy sociálne a ekonomicky orientovanej trhovej ekonomiky, v ktorom rozhoduje
podnikateľská zdatnosť (PL.ÚS. 13/97, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky 1999, s. 142). Ďalej tvrdil, že zákon ZoHH špecificky neupravuje postup, ktorý vznikol v prípade

žalobcu, neupravuje postup pri vymeriavaní výšky odvodov, ak išlo o pozastavenie z objektívnych
príčin, a nie pochybením prevádzkovateľa a z dôvodu, ak prevádzkovateľ pozastavil prevádzkovanie
z dôvodu zabezpečenia súladu videohier so zákonom, ZoHH, tiež neupravuje postup pre prípad, kedy
išlo o fakticky nútené pozastavenie spôsobené nesprávnym úradným postupom, resp. neupravuje ani
výšku odvodov, ak by išlo o nútené ukončenie prevádzky nie vlastným pochybením alebo z dôvodu

nesprávneho úradného postupu. Poukazom na ustanovenie § 37 ods. 8 ZoHH, uviedol, že v prípade
žiadosti žalobcu nešlo o ukončenie prevádzkovania videohry, ale o pozastavenie prevádzkovania s
cieľom zabezpečiť zákonné prevádzkovanie. Ďalej uviedol, že nakoľko ZoHH výslovne neupravuje
postup pre prípad, ktorý nastal žalobcovi, Ústava SR výslovne ukladá povinnosť štátnym orgánom
vysvetľovaťaaplikovaťzákonyvjejsúlade,tátopovinnosťjeuloženávšetkýmštátnymorgánom,vrátane

žalovaného, poukazom na čl. 152 ods.4 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Dal do pozornosti nález
Ústavného súdu SR PL ÚS 15/1998, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky
1999. s.55, nález Ústavného súdu SR II.ÚS 31/04, zo 17. decembra 2004, Zbierka nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky 2004 -II. polrok. s.833, II.US 48/97 a nález zo 7. januára 1998,
Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1998, s.283.

Ďalej namietal, že rozhodnutia žalobcu (zrejme žalovaného) založené na prísne rigidnej aplikácii ust. §
37 ods. 1 písm. 1) ZoHH bez ohľadu na skutkové posúdenie predmetného vzťahu je v rozpore s účelom
tohto zákona a je vo viacerých ohľadoch protiústavné, majúc za to, rozhodnutia žalovaného sú v rozpore
s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR upravujúcim ochranu pred vyvlastnením v nadväznosti na právo na ochranu

pred diskrimináciou garantované čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a princípom právneho štátu, obsiahnutom v čl.
1 ods. 1 Ústavy SR. Tvrdil, že rozhodnutia žalovaného navyše porušujú aj základné práva zaručené v
medzinárodnom práve a porušujú čl. 1 Dodatkového protokolu aj v spojitosti čl. 14 Dohovoru. Vytýkal súd
prvéhostupňa,že rovnakoopomenul, že ochranapredvyvlastnenímvčl.20ods.4ÚstavySR,vzmysle
Dodatkového protokolu sa vzťahuje na obe jeho podoby: formálneho alebo priameho vyvlastnenia a

tzv. de facto alebo nepriameho vyvlastnenia. V danej súvislosti dal do pozornosti rozhodnutia ESĽP -
Mellacher a ďalší proti Rakúsku, žiadosti 10522/83, 11011/84, 11070/84, Rozsudok zo dňa 19.12.1989,
Sporrong a Lônnroth proti Švédsku, žiadosti č. 7151/75, 7152/75. Rozsudok zo dňa 23.09.1982, ods.
62), Airey proti Irsku, žiadosť 6289/73, rozsudok zo dňa 06.02.1981. Tvrdil, že mu bolo nekonaním zo
strany štátneho dozoru obmedzené základné právo na pokojné užívanie majetku, ktoré právo vyžaduje

súčinnosť štátneho orgánu pri ochrane práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb,
poukazom tiež na § 3 ods. 1 správneho poriadku.

Záverom uviedol, že odškodnenie tohto nesprávneho úradného postupu je síce predmetom postupu
v zmysle zákona o zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu, avšak samotná skutočnosť, že

prevádzkovateľovi bolo zabránené v prevádzkovaní nesprávnym úradným postupom je kľúčová pri
posudzovaní výšky odvodov z prevádzkovania videohier, ktoré je predmetom napádaného správneho
rozhodnutia.

III.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. V dôvodoch vyjadrenia žalovaný nesúhlasil s jednotlivými
dôvodmižalobcuuvedenýmivjehoodvolaníazotrvalnadôvodochuvedenýchvjeho vyjadreníkžalobe.IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 246c ods. 1)
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu (§
246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta prvá
O.s.p., a dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre potvrdenie alebo zmenu
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého
stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutí žalovaného správneho
orgánu ním vydaných v oboch stupňoch, žiadajúc ich zrušenie a vrátenie veci žalovanému na ďalšie
konanie.

Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný zo dňa MF/009762/2011-62 zo dňa 4.02.2011 potvrdil
prvostupňové rozhodnutie MF/025268/2010-622 zo dňa 12.11.2010, ktorým bol podľa § 36 ods. 2 písm.
c) zákona č. 171/2005 Z.z. udelený predchádzajúci písomný súhlas na zrušenie vinkulácie - dočasné
uvoľnenie finančnej zábezpeky z účtu v H., a.s. a súčasný prevod finančných prostriedkov na účet
Daňového úradu Bratislava V.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci sú rozhodnutia a postup žalovaného správneho
orgánu, ktorými rozhodnutiami žalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou o vinkulácii finančných
prostriedkov žalobcu v zmysle právnej úpravy ustanovenej v zákone č. 171/2005 Z.z..

Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo a v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného
správneho orgánu, ako aj konania im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa
vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu,
či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného.

Najvyšší súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal
zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje a súčasne na ne poukazuje.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 247 ods.1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho

orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 246c ods.1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 221 ods.1 písm. f), O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a konania predchádzajúceho jeho

vydaniu dospel k záveru, že súd prvého stupňa náležite nepostupoval v intenciách citovaných právnych
noriem.Najvyšší súd Slovenskej republiky z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť
ktorého tvoril administratívny spis zistil, že žalovaný správny orgán žalobou napadnutými rozhodnutiami
právoplatne rozhodol o vinkulácii finančných prostriedkov žalobcu podľa § 36 ods.2 písm. c) zákona

č. 171/2005 Z.z..

Žalobcapodalnakrajskýsúdžalobu,ktorousadomáhalpreskúmaniazákonnostirozhodnutížalovaného
vydaných v oboch stupňoch, žiadajúc, aby súd žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca, namietal, že k ukráteniu na jeho

právach došlo postupom a rozhodnutiami žalovaného správneho orgánu porušením ustanovení zákona
o hazardných hrách, správneho poriadku, čím boli porušené jeho ústavné práva zaručené Ústavou SR.
Žalobcasvojenámietkyvžalobešpecifikovalvpodstatezhodnesodvolacíminámietkami,pretoodvolací
súd ich neopakuje a súčasne na ne poukazuje.

Posudzujúc obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd

sa v odôvodnení napadnutého rozsudku námietkami vznesenými žalobcom v jeho žalobe náležite
nezaoberal, keď nijak nereagoval na skutkovú a právnu argumentáciu žalobcu. Krajský súd v
odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného
dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom o hazardných
hrách, a preto žalobu zamietol. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa nie je zrejmé, v akom

rozsahu prvostupňový súd preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného, keď v dôvodoch rozhodnutia
nedal vyčerpávajúcu resp. žiadnu odpoveď na zásadné otázky nastolené žalobcom v žalobe vo
vzťahu k namietanej povinnosti žalovaného zohľadniť skutkový stav veci vrátane nezákonného postupu
Daňového úradu Bratislava V., nijakým spôsobom sa nevyporiadal so žalobnými námietkami, že postup
a rozhodnutia žalovaného sú v rozpore s účelom zákona o hazardných hrách, ako aj v rozpore s čl.

20 ods. 4 Ústavy SR upravujúcim ochranu pred vyvlastnením v nadväznosti na právo na ochranu
pred diskrimináciou garantované čl. 12 ods. 2 Ústavy SR. Nemožno súhlasiť s tvrdením súdu prvého
stupňa, že predmetom správneho konania nie je a ani nemôže byť posudzovanie zákona č. 171/2005
Z.z. s ústavou, pretože konanie a rozhodovanie orgánu štátnej moci vždy musí byť v súlade so
zákonom, ktorého konformný výklad je povinný uskutočňovať v súlade s ústavou a v rámci toho aj

posudzovať súlad zákona s ústavou. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je ani nijak zrejmé,
akými úvahami sa súd prvého stupňa riadil pri posudzovaní skutkových okolností danej veci a vlastný
právny názor súdu hodnotiaci skutkové zistenia podmieňujúci záver súdu o zákonnosti napadnutých
rozhodnutí žalovaného. Súd prvého stupňa nijak nereagoval ani na judikatúru Ústavného súdu SR a
ESĽP nastolenú žalobcom v žalobe.

Pokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne námietky žalobcu, podľa
názoru odvolacieho súdu postupoval nedôsledne, čím postihol napadnutý rozsudok znakom
nepreskúmateľnosti odvolacím súdom, pričom uvedeným postupom bolo porušené právo účastníka na
spravodlivý a riadny súdny proces, ako aj zásada spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods.1 a čl. 38 ods. 2

Listiny základných práv a slobôd. Ústavný súd SR už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).

V správnom súdnictve je súd viazaný žalobou vymedzeným rozsahom a dôvodmi preskúmania
zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu rozhodnúť o všetkých
zásadných bodoch žaloby a v odôvodnení sa s nimi aj náležite vysporiadať.

Senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia

a postupu správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247
a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s
účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či
obsahovalozákonompredpísanénáležitosti,tedačirozhodnutiesprávnehoorgánubolovydanévsúlade

s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého
rozhodnutia.V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané
v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Povinnosťou súdu je rozsudok odôvodniť v súlade s § 246c ods.1 O.s.p., v spojení s § 157 ods.2
tak, aby jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom bolo zrejmé, z akých podkladov súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôvodov,
stručne,jasneavýstižnevysvetlil,akýmiúvahamisariadilprihodnotenískutkovýchaprávnychokolností

namietaných v žalobe a zodpovedal na najdôležitejšie namietané otázky, resp. hmotnoprávne alebo
procesné pochybenia správneho orgánu, ktoré žalobca namietal v žalobe.

Problematike týkajúcej sa povinnosti súdu náležite zdôvodniť svoje rozhodnutie venoval značnú
pozornosť vo svojej judikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky - napr. v náleze č. sp. zn. III. ÚS
36/2010 ústavný súd konštatoval, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v

ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú
predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov, predstavujúcim
súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov svoje
rozhodnutia odôvodniť (§ 157 Občianskeho súdneho poriadku), spôsobom zakotveným v ustanovení §
157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Z odôvodnenia totiž musí vyplývať vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
Porušením práva na spravodlivý proces môže byť aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení
absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom
súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil.

Ústavný súd Slovenskej republiky aj vo svojej predchádzajúcej judikatúre zdôraznil, že nezávislosť
rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto
princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a

vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a
svoje rozhodnutia náležite odôvodniť [§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07], pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia
súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) teda musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež zdôraznil, že súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej
v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy
zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé

a presvedčivé. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického,
jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky
odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS
114/08). Súd musí súčasne vychádzať z toho, že je povinný poskytovať v občianskom súdnom konaní

materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.), na ktorú skutočnosť poukazuje Ústavný súd Slovenskej republike v
rozhodnutiach ( napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Uvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj ESĽP ) -

napr. v rozhodnutí Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30 konštatoval,
že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.

Rovnako ESĽP pripomína, že rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999).Judikatúra ESĽP a ani Ústavného súdu SR pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.

Vzhľadom k uvedenému sa odvolaciemu súdu javí odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa v danej veci, ako jednostranné a formalistické, a teda ako zjavne nezdôvodnené a tým
aj nesúladné s právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súd prvého stupňa
náležite nepostupoval v intenciách ustálenej judikatúry ústavného súdu, keď z odôvodnenia rozsudku

jasným a zrozumiteľným spôsobom nevyplýva, v akom rozsahu súd prvého stupňa preskúmal
napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a postup im predchádzajúci, keďže v odôvodnení
rozhodnutia krajský súd síce cituje právnu úpravu vzťahujúcu sa meritu veci - vinkulácia finančných
prostriedkov podľa § 36 ods.2 zákona č. 171/2005 Z.z., avšak v odôvodnení rozsudku jasným a
zrozumiteľným spôsobom sa nevysporiadal so všetkými zásadnými námietkami žalobcu vznesenými v
žalobe vo vzťahu k argumentácii namietanej žalobcom, dôsledkom čoho tento nezákonný postup má za

následok nepreskúmateľnosť napadnutého súdneho rozhodnutia.

Za stavu, že sa súd prvého stupňa nevysporiadal dôsledne so žalobnými námietkami, odvolací súd
nemohol reagovať ani na odvolacie dôvody odvolateľa.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, odvolaciemu súdu neostávalo nič iné ako skonštatovať, že
odôvodnenie napadnutého prvostupňového rozsudku je za účelom posúdenia opodstatnenosti
odvolacích dôvodov nepreskúmateľné.

Vychádzajúc z uvedeného pokiaľ by odvolací súd v danej veci rozhodol vo veci samej zaoberajúc

sa s námietkami žalobcu, ktorými v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutí a postupu žalovaného
správneho orgánu, týmto postupom by odňal účastníkom konania právo na riadny opravný prostriedok,
čím by im odňal právo na proces v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa §

250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 246c ods.1 a s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), a to bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou veci
v jej merite.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súčasne považuje za potrebné dodať, že napriek apelačnému

opravnému systému, ktorý sa v správnom súdnictve v Slovenskej republike v zmysle príslušnej právnej
úpravy uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský
súd ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je
preskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu
prvého stupňa vrátane odôvodňovania rozhodnutia.

V ďalšom konaní bude preto povinnosťou prvostupňového súdu opätovne dôsledne preskúmať
postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku zákonnosť postupu
a rozhodnutí žalovaného správneho orgánu, prejednať vec v medziach dôvodov podanej žaloby,
zrozumiteľnesavysporiadaťsožalobnýminámietkamižalobcu aznovuonejrozhodnúťasúčasnesvoje

rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne krajský súd zároveň i o
náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.).

Žalobca súčasne podal odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 7.1.2013, č.k.
3S/73/2011-158, o povinnosti žalobcu zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Súd prvého stupňa

odvolaniu žalobcu v celom rozsahu vyhovel a podľa § 210a O.s.p. uznesením zo dňa 13.6.2013, č.k.
3S/73/2011-168, zrušil uznesenie zo dňa 7.1.2013, č.k. 3S/73/2011-158.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolanie žalobcu proti uvedenému uzneseniu súdu prvého
stupňa (zo dňa 7.1.2013 č.k. 3S/73/2011-158) podľa § 246c ods.1, veta prvá v spojení s § 218 ods.1,

písm. O.s.p. e/ odmietol.Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.