Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, October 4, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/110/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6913010076
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Chovanko

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6913010076.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Chovanka a sudcov

JUDr. Jána Deáka a JUDr. Juraja Babjaka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 04.10.2016 prejednal
odvolanie obžalovaného W.. S.. I. K. a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Rimavská
Sobota z 28.04.2015, sp. zn. 2T/16/2013 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste odňatia
slobody a spôsobe jeho výkonu.

Rozhodujúc vo veci podľa § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovanému W.. S.. I. K., nar. XX.XX.XXXX u k l a d á podľa § 277 ods. 3 Tr. zák., s použitím §
36 písm. j), § 37 písm. h), § 39 ods. 3 písm. e), § 41 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo
výmere 3 (troch) rokov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. sa mu výkon trestu podmienečne odkladá a podľa § 51
ods. 1, 2 Tr. zák. sa určuje skúšobná doba 4 (štyri) roky s probačným dohľadom nad jeho správaním

v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 3 Tr. zák. je obžalovaný povinný podrobiť sa v skúšobnej dobe v súčinnosti s
probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému
výchovnému programu.

Ostatné výroky napadnutého rozsudku ostávajú nezmenené.

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného W.. S.. I. K. z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Vyššie označeným rozsudkom bol obžalovaný W.. S.. I. K. uznaný za vinného z pokračujúceho zločinu
neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, 3 Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je uvedený
v bodoch 1/ až 4/ napadnutého rozsudku a z pokračujúceho prečinu nezaplatenia dane podľa § 278
ods. 1, 2 Tr. zák.

Za to mu bol uložený za použitia § 39 ods. 1, 3 písm. e) Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere

2 rokov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 písm. a) Tr. zák. mu bola
určená skúšobná doba 3 rokov.Podľa § 61 ods. 1, 2, 6 Tr. zák. obžalovanému bol uložený aj trest zákazu činnosti vykonávať súkromno-
podnikateľskú činnosť na dobu 5 rokov.

Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení do zápisnice podal obžalovaný odvolanie, ktoré
smerovalo do všetkých vyhlásených výrokov a v zákonnej lehote podala odvolanie aj okresná
prokurátorka, pričom jej odvolanie smerovalo len proti výroku o treste.

Prokurátorkavpísomnýchdôvodochvpodstateuviedla,žesastotožňujesvýrokomovine,alenesúhlasí

s uloženým trestom odňatia slobody, ktorý bol obžalovanému uložený za použitia § 39 ods. 1, 3 písm.
e) Tr. zák. Okresný súd teda nepostupoval dôsledne v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. Podmienky použitia
ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu neboli splnené, a to ani vzhľadom na okolnosti prípadu,
ani vzhľadom na pomery obžalovaného, ktorý svoju trestnú činnosť jednoznačne popieral a neprejavil
žiadnu ľútosť. Závažnosť jeho trestnej činnosti je vyjadrená aj v trestnej sadzbe, keď za najprísnejší
trestný čin bolo možné ukladať trest odňatia slobody na 4 až 10 rokov. Taktiež trest zákazu činnosti bol

obžalovanému uložený v rozpore s ustanovením § 61 ods. 6 Tr. zák. Mal mu byť totiž uložený tento trest
na dobu minimálne 5 a pol roka.

Pri prihliadnutí na spôsob spáchania činov, ich následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce
okolnosti, osobu obžalovaného a možnosť jeho nápravy, bolo namieste tomuto ukladať úhrnný trest

odňatia slobody bez použitia ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu, t.j. primeraný trest odňatia
slobody v základnej trestnej sadzbe. Tiež mu mal byť uložený trest zákazu činnosti pri zachovaní
ustanovení § 61 ods. 1, 2, 6 Tr. zák. V týchto intenciách prokurátorka navrhla, aby krajský súd postupom
podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a rozhodol
prv uvedeným spôsobom.

Obžalovaný odôvodnil podané odvolanie jednak sám a jednak prostredníctvom svojich obhajcov I.. B. T.
a I.. I.E.. Obžalovaný v podstate argumentoval tým, že vzhľadom na to, že od roku 2005 až do 2008 došlo
k rokovaniam medzi spoločnosťami A-Holding a.s., Gard-Invest, s.r.o., Primpart, a.s. a Daňovým úradom
Lučenec, ohľadne odkladu termínu splatnosti daňových povinností uvedených spoločností, nedošlo u

neho k vzniku trestnej zodpovednosti za trestný čin nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 Tr.
zák., keďže pri tomto sa vyžaduje, aby páchateľ nezaplatil splatnú daň.

Celé trestné stíhanie je proti nemu vedené protizákonne s poukazom aj na ustanovenie § 29 Tr. zák., z
ktorého vyplýva, že ak poškodený dal súhlas s vykonaním trestného činu a tento nesmeruje proti životu

alebo zdraviu, ide o okolnosť, ktorá vylučuje trestnú zodpovednosť a celkovú protiprávnosť činu.

V tomto zmysle je nepochybné, že skutok, ktorý mu je kladený za vinu sa nestal a je taktiež zrejmé, že
tento skutok nie je trestným činom.

V ďalšom v podstate namietal závery znaleckého posudku, keďže tento bol vypracovaný na základe
neúplných podkladov, ďalej výpoveď svedkyne S. D., ktorá v rozpore so skutočnosťou vykazovala
nesprávny stav v pokladni predmetných spoločností. Účtovné podklady sú základnou podmienkou pre
vznik trestno-právnej zodpovednosti a po získaní ďalších dôkazov o nezákonných postupoch už nežiada
okamžité oslobodenie, ale dôkladné objasnenie všetkých pochybností.

Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu I.. B. T. v podstate vytýkal tieto procesno-právne a hmotno-
právne pochybenia v doterajšom konaní:

1.) že bolo porušené jeho právo na obhajobu podľa § 40 ods. 2 Tr. por., keď v priebehu prípravného

konania od 26.05.2010 do 21.02.2012 nemal obhajcu, a to napriek tomu, že opakovane žiadal o jeho
ustanovenie, pričom ide o závažnú vadu prípravného konania. V tejto súvislosti poukázal na viaceré
rozhodnutia súdov, ako i právnickú literatúru. Obhajca I.. T. nevykonával jeho obhajobu vo vzťahu ku
konaniu, ktoré sa týkalo daňových trestných činov. Tiež preštudovanie spisu v zmysle § 208 Tr. por. sa
uskutočnilo bez toho, aby mu bol ustanovený obhajca. Na tieto pochybenia nereagoval ani odvolací súd

vo svojom rozhodnutí z 08.04.2014 sp. zn. 5To/122/2013;2.) že bolo porušené ustanovenie § 31 ods. 1 Tr. por., keď vo veci konali zaujaté osoby, a to
vyšetrovateľka C.. Y., dozorujúca prokurátorka, ale aj sudca I.. I. J. a tiež bolo porušené ustanovenie §
31 ods. 2 Tr. por., keď nebolo rozhodnuté o jeho námietke zaujatosti z 10.06.2015 voči sudcovi I.. J.;

3.) že došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd aj tým, že došlo k diskriminácii jeho osoby, keď
aj iné daňové subjekty nezaplatili dane resp. poistné a Daňové riaditeľstvo SR iniciovalo iba a jedine
trestné oznámenie voči jeho osobe a spoločnostiam;

4.) že došlo k nesprávnemu hodnoteniu a nevykonaniu dôkazov v súvislosti s ustanovením § 24 Tr. zák.
o konaní v krajnej núdzi, keďže všetky podmienky pre posúdenie jeho konania, ako konania v krajnej
núdzi, boli v danom prípade splnené. Tiež boli splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia o súhlase
poškodeného v zmysle § 29 Tr. zák., nakoľko poškodené subjekty - Sociálna poisťovňa a Daňový úrad
prejavili vôľu, na základe ktorej došlo k oddialeniu lehoty splatnosti predmetných záväzkov;

5.) že došlo k porušeniu zásady zákazu retroaktivity a k porušeniu § 437 ods. 1 Tr. zák., pretože bol
odsúdený podľa tzv. nového Trestného zákona č. 300/2005 Z. z., ktorý však v dobe spáchania skutkov
nebol účinný;

6.) že rozsudok okresného súdu je nejasný a nepreskúmateľný, keďže sa jeho námietkami a výhradami

nezaoberal.

Z týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a jeho v plnom rozsahu spod
obžaloby oslobodil.

Obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu I.. I.E. v podstate navrhol oslobodenie spod obžaloby
s poukazom na vyjadrenie W.. G. C. - vtedajšieho riaditeľa Daňového úradu Lučenec a doklady z
28.01.2008 a 31.01.2008 o odklade splatenia dane. Tiež vzhľadom na písomné stanovisko W.. K. Q.
z 13.09.2016, z ktorého vyplýva, že menovaný sa spravoval pokynmi vtedajšieho riaditeľa Sociálnej
poisťovne I.. B. o odložení splácania pohľadávok voči spoločnostiam obžalovaného zo strany Sociálnej

poisťovne.

Krajský súd na základe podaných odvolaní preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a
odôvodnenosť všetkých napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo a dospel k týmto zisteniam a záverom.

Okresný súd zákonom predpísaným spôsobom a v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. vykonal
dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce
rozhodnutie o obžalobe, ktorá bola na obžalovaného podaná, vrátane preverenia jeho obhajobných
tvrdení. V týchto smeroch okresný súd dôkazy vyhodnotil jednotlivo, vo vzájomných súvislostiach ako

aj v celom ich súhrne logickým a zároveň aj zrozumiteľne odôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska
pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por., v
podstate nemožno nič vytknúť. Pri hodnotení dôkazov prvostupňový súd reagoval aj na rozpory, ktoré
sa medzi jednotlivými dôkazmi vyskytli, pričom tieto rozpory preklenul úvahami, s ktorými sa krajský súd
stotožnil. Na takomto základe potom okresný súd vyvodil z dôkazov o podstate súdeného činu skutkové

zistenia, ktoré sú správne.

Prvostupňový súd starostlivo zvážil všetky okolnosti prípadu, vecne správne reagoval na obhajobné
tvrdenia obžalovaného, tieto preveril vykonaným dokazovaním a následne sa so všetkými dôkazmi
vyrovnal logickým spôsobom, nevzbudzujúcim podľa zistenia odvolacieho súdu žiadne pochybnosti

o správnosti skutkových zistení, vrátane tých, ktoré boli nevyhnutné pre záver o existencii zavinenia
obžalovaného na spáchaní žalovaných trestných činov.

Vodôvodnenísvojhorozhodnutiavpodstatevsúladesustanovením§168ods.1Tr.por.sícestručne,ale
jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými

právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval zistené skutočnosti podľa príslušného ustanovenia
zákona v otázke viny obžalovaného.Ani odvolací súd nemá najmenšie pochybnosti o tom, že obžalovaný sa dopustil protiprávneho konania
spôsobom, ako bol zistený a ustálený v bodoch 1/ až 6/ napadnutého rozsudku. Tento skutkový záver
vyplynul z výpovedí svedkov, záverov, z vykonaných kontrol a tiež zo znaleckého dokazovania, ale aj z

priznaniasasamotnéhoobžalovaného,ktorýpočasprípravnéhokonania,aleajnahlavnompojednávaní
nerobil sporným, že ako zodpovedný zástupca spoločností A-Holding a.s. v konkurze, Gard-Invest spol.
s r.o. v konkurze, neodviedol určenému príjemcovi splatnú daň, poistné na sociálne poistenie, ktoré
zrazil podľa zákona a tiež nezaplatil splatnú daň. Argumentoval však tým, že toto jeho konanie nie je
protiprávne, pretože s odkladom platenia odvodov a daní jednal s riaditeľom Daňového úradu Lučenec

W.. C. a členom predstavenstva Sociálnej poisťovne I.. B.. Priznanie obžalovaného v tomto smere
vyplynulo aj z jeho početných sťažností, námietok a vyjadrení, keď napr. v sťažnosti z 27.06.2009, ktorá
smerovala proti uzneseniu vyšetrovateľa z 27.04.2009 okrem iného uviedol, že:

„Vyšetrovateľ nesprávne zadal spracovanie znaleckého posudku, pretože pred spracovaním znaleckého
posudku som ja upozornil na skutočnosti, že sme odvracali haváriu a úhrada v prospech Daňového

úradu a Sociálnej poisťovne, ako aj ďalším subjektom, sa musela stať druhoradou, nakoľko v prípade
neodvrátenia hrozby by mohlo dôjsť k hroziacim stratám na ľudských životoch, na štátnom a verejnom
majetku, na kultúrnom dedičstve a pod. Z tohto dôvodu sa domnievam, že zbytočne pracne vyčísľoval
znalec jednotlivé sumy, ktoré neboli v danom období uhradené v prospech jednej alebo druhej štátnej
inštitúcie. Takže, ak štát prišiel nezaplatením vyšetrovateľom uvádzaných daní o určité objemy financií,

tak na druhej strane získal v násobkoch miliárd na záchrane majetku, čo jednoznačne považujem za
okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť“.

V súvislosti s údajným porušením práva obžalovaného na obhajobu, je potrebné uviesť, že v predmetnej
veci už nejde od 21.02.2012 o prípad povinnej obhajoby v zmysle § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por.,

keďže vyšetrovateľ vec pre obzvlášť závažný zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, 4 písm. a) Tr.
zák. uznesením sp. zn. ORP-20/OEK-LC-2011 (č. l. 436, zv. II.) vylúčil na samostatné konanie. Preto
nebolo povinnosťou vyšetrovateľa zisťovať dôvody, pre ktoré sa na tento úkon nedostavil obžalovaný.
Obžalovaný bol totiž riadne predvolaný na tento procesný úkon, keď 16.03.2012 osobne prevzal
predvolanie, ale bez udania dôvodov sa nedostavil, a tým ani nemohol navrhnúť vykonanie prípadných

ďalších dôkazov. V tomto postupe vyšetrovateľa teda nedošlo k žiadnemu porušeniu príslušných
ustanovení Trestného poriadku. Obžalovaný sa právne účinne vzdal práva na preštudovanie spisu.
Nakoniec treba zdôrazniť, že v predmetnej trestnej veci obžalovaného pôsobili viacerí obhajcovia, a to
jednak zvolení samotným obžalovaným a tiež ustanovení súdom. Obhajkyňa I.. O. R. bola činná od
29.09.2009 do 15.06.2010, I.. C. K. bol činný od 22.03.2010 do 22.06.2010, I.. I. T. od 25.06.2010 do

08.12.2010. Po tom, ako bola obhajkyňa I.. D. C. oslobodená od povinnosti obhajovania dňa 29.12.2010,
následne bol obžalovanému ustanovený obhajca I.. B. T., ktorý bol vo veci činný počas celého súdneho
konania. V rámci odvolacieho konania si obžalovaný ešte zvolil obhajcu I.. I. E..

Krajský súd tak nezistil, že by v prípravnom a súdnom konaní bolo porušené právo obžalovaného na

obhajobu zásadným spôsobom a tiež, že by postup vyšetrovateľov a prokurátorov v prípravnom konaní
bol v rozpore s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku.

Pokiaľ obžalovaný vzniesol námietku zaujatosti voči sudcovi C.. I. J. dňa 10.06.2015, tak o tejto krajský
súd nekonal s poukazom na ustanovenie § 32 ods. 6 Tr. por. a to z dôvodov, ktoré boli obžalovanému

písomne oznámené a doručené dňa 09.08.2016 (sp. zn. 2Nto/9/2015).

Zistené konanie obžalovaného preto okresný súd správne kvalifikoval v bodoch 1/ až 4/ ako pokračujúci
zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, 3 Tr. zák., pretože preukázateľne zadržal a
neodviedol určenému príjemcovi splatnú daň, poistné na sociálne poistenie, a to ani do rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktoré pritom zrazil podľa zákona a takým činom spôsobil značnú škodu. V bodoch 5/
a 6/ tiež preukázateľne nezaplatil splatnú daň a čin spáchal v značnom rozsahu a tak naplnil skutkovú
podstatu pokračujúceho prečinu nezaplatenia dane podľa § 278 ods. 1, 2 Tr. zák. Aj z dokladov,
ktoré obžalovaný predložil v rámci odvolania vyplynulo, že splatnosť ním uznanej dane k 31.12.2007
spoločnosti A-Holding a.s. v celkovej výške 353.035,06 € bola predĺžená do 31.12.2008, rovnako

ako aj u spoločnosti Gard-Invest s.r.o. v celkovej výške 1.211.736,90 €, ktoré pohľadávky však ani
doposiaľ neuhradil napriek tomu, že k žiadosti o odklad priložil aj súpis majetku, ktorým daňový úrad
mohol zabezpečiť pohľadávky oboch daňových subjektov. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že po
začatí trestného stíhania pre vyššie uvedené trestné činy došlo k úprave jednotlivých skutkov z hľadiskaobdobia ich spáchania ako i rozsahu, ale vždy bola zachovaná totožnosť skutku. Tiež použitie Trestného
zákona účinného od 01.01.2006 bolo v súlade s § 437 ods. 1 Tr. zák., keďže v posudzovanom prípade
išlo o pokračujúce trestné činy, páchanie ktorých bolo skončené už za účinnosti Trestného zákona

platného od 01.01.2006.

Ďalej neboli zistené žiadne skutkové ani právne okolnosti, ktoré by umožňovali použiť ustanovenie
§ 24 Tr. zák. o krajnej núdzi alebo ustanovenia § 29 Tr. zák. o súhlase poškodeného, keďže už
samotné spojenie slov - neodvedenie resp. nezaplatenie dane s týmito pojmami je nenáležité a logicky

neprijateľné. Neodvedením a nezaplatením dane obžalovaný neodvracal nebezpečenstvo priamo
hroziace záujmu chráneného Trestným zákonom a už vôbec jeho čin nebol vykonaný so súhlasom
poškodeného. Sociálna poisťovňa, ako aj Daňový úrad Lučenec totiž nezbavili obžalovaného povinnosti
uhradiť dlžné pohľadávky, ale len predĺžili dobu ich splatnosti, pričom treba zdôrazniť, že obžalovaný
ich doposiaľ vôbec ani neuhradil.

V súvislosti s výrokom o uloženom treste krajský súd zistil, že uložený trest odňatia slobody vo výmere
2 rokov, výkon ktorého bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov, je vzhľadom
na rozsah spáchanej úmyselnej trestnej činnosti, osobu obžalovaného a okolnosti prípadu, možno
považovať za neprimerane mierny. Za najprísnejšie žalovaný trestný čin možno uložiť trest odňatia
slobody na 4 až 10 rokov, zároveň však aj uloženie trestu odňatia slobody v rámci tejto trestnej sadzby,

spojený s obmedzením osobnej slobody obžalovaného, by bolo ale neprimerane prísne. Obžalovanému
poľahčovalo, že pred spáchaním teraz prejednávanej trestnej činnosti trestaný nebol. Trestnú činnosť
páchalodroku2003,pričomobžalobabolapodaná16.07.2012aprvostupňovýrozsudokbolvyhlásenýv
apríli 2015, teda po vyše dvanástich rokoch od spáchania skutkov. Z uvedeného teda vyplýva, že vo veci
boli markantné prieťahy, ktoré však nastali aj zavinením obžalovaného, podávaním neodôvodnených

námietok, sťažností a trestných oznámení na osoby, ktoré prišli do styku s jeho trestnou vecou a tiež
s prihliadnutím na štýl jeho obhajoby.

UstálenájudikatúranadnárodnéhosúduakoajÚstavnéhosúduSRaNajvyššiehosúduSRjednoznačne
v takýchto prípadoch poukazuje na porušenie práv obžalovaného, vyjadrených v článku 1 odsek 1, 2,

článku 48 odsek 2 a článku 154c odsek 1 Ústavy SR a článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Neprimerane dlhá dĺžka procesu potom vedie k zásadnému zníženiu stupňa
nebezpečnosti deliktu pre spoločnosť, ako aj k záverom o potrebe podstatnej korekcie sankciovania
tohto deliktu. Odporovalo by totiž všetkým uvedeným princípom trestanie páchateľa podľa príslušnej
trestnej sadzby, ako to prichádza do úvahy pri rozhodovaní relatívne krátko po spáchaní deliktu.

Okresný súd preto nepochybil, keď pri ukladaní trestu obžalovanému použil zmierňujúce ustanovenie
§ 39 ods. 1 Tr. zák., ale nie dostatočne tieto prieťahy premietol do jeho výmery. Podľa uvedeného
ustanovenia, ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to,
že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na

zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest
aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného Trestným zákonom.

Krajský súd preto zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a obžalovanému uložil za použitia
zmierňujúceho ustanovenia trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, výkon ktorého mu podmienečne

odložil a určil mu skúšobnú dobu 4 rokov s probačným dohľadom nad jeho správaním v skúšobnej dobe.
Zároveň podľa § 51 ods. 3 Tr. zák. obžalovanému uložil povinnosť podrobiť sa v skúšobnej dobe v
súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku
alebo inému výchovnému programu. Obžalovanému totiž poľahčovalo, že doposiaľ súdne trestaný
nebol, od spáchania činov uplynula dlhšia doba a sčasti sa k spáchaniu žalovaných činov priznal.

Podľa § 61 ods. 6 Tr. zák., ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin skrátenia dane a poistného podľa
§ 276 ods. 2, 3, 4 Tr. zák. a trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 278 ods. 2, 3, 4 Tr.
zák., uloží mu trest zákazu činnosti v hornej polovici trestnej sadzby 1 až 10 rokov. Keď okresný
súd obžalovanému uložil trest zákazu činnosti vykonávať súkromno-podnikateľskú činnosť na dobu 5

rokov, tak nepostupoval v súlade s prv uvedeným zákonným ustanovením a námietky prokurátora v
tomto smere boli dôvodné. Toto pochybenie preto krajský súd napravil tak, že obžalovanému tento trest
zákazu činnosti uložil na dobu 5 rokov a 6 mesiacov.Keďže krajský súd sčasti vyhovel odvolaniu okresného prokurátora, odvolanie obžalovaného potom
ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.