Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, October 7, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/68/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712010886
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Bargel

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712010886.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,vsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MartinaBargelaasudkýňJUDr.Adriany

Gallovej a JUDr. Dany Wänkeovej, na verejnom zasadnutí konanom 7. októbra 2014 prejednal odvolanie
podané obžalovanou E. S. proti rozsudku Okresného súdu Martin, sp.zn. 1T/88/2013 z 25.6.2014 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Martin, sp.zn.
1T/88/2013 z 25.6.2014 v časti - vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.
obžalovanú E. S., rod. Q., nar. XX.XX.XXXX v E., trvale

bytom E. M. č. XX, okres Q. Q.,

o d s u d z u j e :

Podľa § 208 ods. 2 Tr. zák., s použitím § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody
vo výmere 7 (sedem) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obžalovanú na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bola obžalovaná E. S. uznaná za vinú zo spáchania zločinu týrania blízkej
osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b), ods. 2 písm. a) Tr. zák. pre skutok, že:

od presne nezistenej doby po 1. júli 2010 v mieste svojho trvalého bydliska v obci E. M., okres Q.
Q., v rodinnom dome č. XX, maloletého E. Z., nar. X.X.XXXX, ktorý jej a C. S., nar. XX.X.XXXX, bol
rozsudkom Okresného súdu Martin, sp.zn. 20P/215/2010 zo dňa 6.10.2009, počnúc dňom 1.7.2010,

zverený do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti, opakovane a často trestala tak, že ho bila
remeňom, zväzovala mu ruky a nohy, neskôr mu ich lepila za chrbtom, nahého ho nechávala spávať
na zemi, lebo sa pocikával, zatvárala ho do igelitového vreca na odpadky, opakovane ho sprchovávala
studenou vodou, nepúšťala ho mimo priestorov vyššie uvedeného rodinného domu, nenavštevovala s
ním pediatrickú ani inú odbornú ambulanciu aj napriek tomu, že si to jeho zdravotný stav vyžadoval,
pričom naposledy 14.9.2011 v čase okolo 11.30 hod. po tom, čo sa maloletý E. Z., nar. X.X.XXXX,
pocikal, vyzliekla ho donaha a vo vani ho osprchovala horúcou vodou, čím mu spôsobila rozsiahle

popáleniny hrudníka, brucha, oblasti prednej a zadnej časti trupu, genitálií, oboch stehien I. až III. stupňa,
ktoré zasiahli 42 % tela E. Z., a následne mu nezabezpečila včasnú lekársku odbornú pomoc, liečila ho
nesprávnym postupom, v dôsledku čoho dňa XX.X.XXXX o 07.15 hod. mal. E. Z., nar. X.X.XXXX, na
následky rozvinutia popáleninového šoku zomrel.Za spáchanie tohto trestného činu jej súd prvého stupňa uložil postupom podľa § 208 ods. 2 Tr. zák.,
s použitím § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obžalovanú na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na
výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tak, že: „Okresný súd po riadení vykonaného
dokazovania postupom uvedeným v Trestnom poriadku, prihliadajúc na dôkazy vykonané na verejnom

hlavnom pojednávaní, predovšetkým stranami, pri zachovaní ich rovnosti, viazaný byť aj právnym
názorom vysloveným v uznesení Krajského súdu Žilina, sp.zn. 1To/87/2013 zo dňa 27.8.2013
a vzhľadom k výsledkom znova vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní,
hodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností v tejto trestnej veci jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či by ich obstaral sám alebo
orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán, a takto mal jednoznačne a bez akýchkoľvek

pochybností preukázané, že obž. E. S. skutkom uvedeným aj vo výrokovej časti tohto rozsudku svojím
priamym úmyselným konaním naplnila všetky zákonné znaky žalovaného zločinu týrania blízkej osoby
a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 2 písm. a) Tr. zák., keď týrala blízku osobu -
mal. E. Z., ktorý bol v jej starostlivosti, keď mal. E. Z. bol príbuzný obžalovanej E. S. v priamom pokolení,
t.j. starý rodič a vnuk, s definíciou blízkej osoby v zmysle § 127 ods. 4 Tr. zák., v starostlivosti bol mal. E.

Z. na základe rozhodnutia Okresného súdu Martin, sp.zn. 20P/215/2010 od 1.7.2010, spôsobujúc obž.
E. S. mal. E. Z. fyzické a psychické utrpenie bitím, spôsobením popálenín rôzneho druhu, pohŕdavým až
zlostným zaobchádzaním, vyvolávaním strachu a stresu, násilnou izoláciou, bezdôvodným odopieraním
ošatenia, hygieny a zdravotnej starostlivosti tým, že ho opakovane sprchovala ľadovou vodou (za trest,
keď sa pošpinil), keď mu opakovane zväzovala ruky (dokonca za chrbtom) i nohy, keď ho zatvárala

do igelitového vreca na odpadky, keď ho bila remeňom, nahého ho nechávala spať na zemi (keď
sa pocikával a pokakával), nepúšťala ho z domu, nenavštevovala s ním pediatrickú ani inú odbornú
ambulanciu aj napriek tomu, že mala vedomosť o zdravotnom stave mal. E. Z. a tento si takéto návštevy
vyžadoval a spôsobiac mu popáleniny dňa 14.9.2011 v takom rozsahu a takého charakteru, že to viedlo
k smrti mal. E. Z., pričom k vzniku rozsiahlych popálenín došlo v dôsledku konania obžalovanej, ktorá

mal. E. osprchovala horúcou vodou a tým, že mu neposkytla, resp. nezabezpečila nevyhnutnú odbornú
a správnu lekársku pomoc, nechala ho v podstate umierať a v konečnom dôsledku i zomrieť. Napriek
obhajobe obžalovanej a jej vyhláseniu o nevine a neuvedomení si, že by sa dopustila trestnej činnosti,
je jej vina jednoznačne a bez pochybností preukázaná vykonaným dokazovaním a jeho výsledkami
tak, ako to už bolo v odôvodnení tohto rozsudku uvedené, pričom ustálené konanie obžalovanej má

znaky až „obludnosti“, je konštatované hrubé fyzické aj psychické utrpenie a ťažké príkorie na mal. E.
Z. priečiace sa normálnej výchove a starostlivosti o dieťa, napriek tomu, že mal. E. Z. bol dieťaťom
problematickým, v žiadnom prípade to však nemohlo a nesmelo vyústiť do takého konania obžalovanej,
akého sa dopustila s fatálnym dôsledkom u mal. E. Z.. Ako už okresný súd uviedol, vo veci
vystupujú dvaja priami svedkovia v podstatnej časti konania a zaobchádzania obžalovanej s mal. E.

Z., a to H. Z. a D. Z., ktorí akokoľvek je to nepochopiteľné - keď ako rodičia videli, čo robí obžalovaná
s ich synom, je to prejav nehodný - avšak svoje nenáležité správanie vysvetlili tým, že mali strach a
obavu, že obžalovaná na nich podá trestné oznámenie pre neplnenie si vyživovacej povinnosti, ktorá im
bola určená súdnym rozhodnutím a ktorú si neplnili. Bolo tiež preukázané, že obžalovaná nevenovala
dostatočnú pozornosť lekárskej starostlivosti, ktorá bola u mal. E. Z. potrebná, a o ktorej vedela, boli

jasne diagnostikované poruchy správania, nenavštevovala s ním ani praktického lekára pre deti a dorast.
Nedá sa v tejto súvislosti nekonštatovať, že obžalovaná je pritom osobou, ktorá vychovávala svoje
vlastné deti a musela byť schopná posúdiť, že u mal. E. Z. je o to viac táto potrebná, popri bežnej
osobnej starostlivosti, inak povedané, že obžalovaná je osobou, ktorá má vlastné deti a má nepochybné
skúsenosti s výchovou detí a aj teda vedomosť o povinnosti starostlivosti o ich zdravotný stav. Bez

akýchkoľvek pochybností bola obhajoba obžalovanej - v súvislosti so zraneniami, ktoré boli spôsobené
pri sprchovaní horúcou vodou a ktoré viedli k smrti nebohého mal. E. - vyvrátená jednoznačne a bez
akýchkoľvek pochybností vypracovaným znaleckým posudkom a aj výsluchmi oboch znalcov, ktorých
výpovede sú celkom jasné, zrozumiteľné, logické a odborne fundovane podložené a u súdu nespôsobili
žiadnu nedôveryhodnosť alebo pochybnosť, napriek stále tvrdenej a opakovanej obhajobe obžalovanej,

táto tak ostáva osamotenou, nelogickou a ničím nepodporovanou. Výpovede priamych svedkov H. Z. a
D. Z. v konaní obžalovanej sú logické, zrozumiteľné v tom podstatnom a významnom
z hľadiska Trestného zákona a žalovaného zločinu, súladné nielen samé o sebe, ale aj vzájomne,
dokonca v niektorých častiach i s výpoveďou samotnej obžalovanej, ktorá napríklad priznala, že mal. E.zväzovala, že ho dávala spať na zem, že býval nahý. Pri opätovnom vykonávaní dokazovania súdom
nedošlo k žiadnym skutočnostiam, ktoré by spochybňovali u týchto dvoch svedkov to, čo konštatoval
už krajský súd, že ich výpovede sú považované za jasné, zrozumiteľné, presvedčivé, spĺňajúce všetky

atribúty plnohodnotných a nespochybniteľných usvedčujúcich dôkazných prostriedkov popri tom, že
nebol zistený žiaden motív týchto svedkov krivo obviniť alebo ublížiť osobe, ktorá sa starala o ich deti.
V nadväznosti na výpovede ďalších vypočutých svedkov súd konštatuje, že i keď tieto neboli priameho
charakteru, ich obsah môže byť veľmi dobre ovplyvniteľný tým, že napr. u mal. E. Z. v súvislosti s
výpoveďou svedka H. E. v zhode so znaleckým posudkom, nemuselo byť jednoznačne viditeľné, že má

spôsobené zranenia takéhoto typu zvlášť vo fáze, v akej sa mohol nachádzať, v súvislosti s výpoveďou
svedkyne S. P., ktorá poukazovala na to, že v podstate nemali vzájomné vzťahy a nemala čas sledovať
situáciu v rodine S.. Tieto výpovede, obdobne tak výpoveď svedkyne Mgr. P. a svedka T. Q., vo vzťahu k
dôvodnosti nemohli byť vyhodnotené v prospech obžalovanej, pretože osobné prešetrovanie v
rodine a návštevy boli robené dvakrát do roka a sú teda v tom, čo súd prejednával, právne bezvýznamné
ako dôkaz, ktorý by mohol byť akceptovaný v smere vierohodnosti výpovede obžalovanej, v súvislosti s

ich vyjadreniami, že nevideli žiadne známky násilia na mal. E. Z.. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného
dokazovania, súd precizoval skutok oproti obžalobe v tom, že obžalovaná nechávala nahého mal. E. Z.
spávať na zemi preto, lebo sa pocikával a pokakával tiež, že ho zatvárala do vreca na odpadky, ktorý bol
igelitový, a že rozsiahle popáleniny boli mal. E. Z. spôsobené obžalovanou aj v oblasti prednej a zadnej
časti trupu, čo jest z dôvodu bližšej a presnejšej charakteristiky a konkretizácie jednej časti zranení, a

že správanie obžalovanej a zaobchádzanie bolo nielen pohŕdavé, ale až zlostné. Súd odmietol vykonať
obhajobou navrhované dokazovanie vyšetrením duševného stavu svedkyne H. Z. a svedka D. Z., aj
následne na ďalšom hlavnom pojednávaní obhajobou navrhované vykonanie dokazovania znaleckým
posudkom znalcov z oblasti psychiatrie a psychológie, vo vzťahu k hyperkinetickej poruche správania
poškodeného a vplyvu na priebeh skutku, ako nedôvodné, nemajúce vzťah k veci a žiadané len v

snahe predĺžiť konanie, pričom na vyšetrenie duševného stavu svedkov H. Z. a D. Z. neboli splnené
vyžadované podmienky v zmysle ustanovenia § 150 Tr. por. navyše ani z ich vystupovania, či už pred
orgánmi prípravného konania, pred skoršou zákonnou sudkyňou a senátom, takisto v tomto konaní pred
aktuálnym senátom, keď obaja svedkovia boli prítomní na súde, prejavovali sa a vystupovali, nebolo
zistené, že by mohli byť také pochybnosti o ich duševnom stave, ako to predpokladá ust. § 150 Tr. por.

Takýto postup, keby súd prijal, by bol nadbytočný a neodôvodnený s poukazom
tiež na to, že listiny, ktoré k duševnému stavu H. Z. predložila obhajoba, sú z dávnej doby (viac ako
20 rokov) a v žiadnom prípade neboli zistené obhajobou tvrdené závažné pochybnosti v súvislosti s
ich schopnosťou vnímať, reprodukovať skutočnosti, o ktorých vypovedali. To, že v rodine Z., a teda aj
u H. a D., boli problémy, je jednoduchom faktom, ktorý je a ktorým sa zaoberal súd v rámci civilného

konania a v rámci dôvodov a opodstatnenosti náhradnej osobnej starostlivosti. Rovnako tak druhý už
uvedený návrh na dokazovanie znaleckým posudkom znalca z oblasti psychiatrie a psychológie vo
vzťahu k hyperkinetickej poruche správania poškodeného - neb. mal. E. Z. a vplyvu na
priebeh skutku, je bezpredmetný, keďže mal. E. zomrel a znalecké dokazovanie by mohlo vychádzať len
zo všeobecných vedomostí a znalostí znalcov, ktoré už sú obsahom spisu a ktorými sa v opisovej rovine

zaoberal aj už vypracovaný znalecký posudok. Popri tomto súd mal dostatok iných - už rozvedených -
dôkazov, ktorými bol zistený potrebný skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.
Pokiaľ súd uložil obžalovanej trest odňatia slobody v dolnej polovici určenej trestnej sadzby, avšak pri
jej strede, t.j. vo výmere 9 rokov, postupoval tak z dôvodu priebehu a charakteru, typu - až obludnosti
- jej konania, tiež dobu, po ktorú sa tak dialo - pravdepodobne viac ako jeden rok, tiež k veku mal. E.

v tom čase - 4 roky, jeho bezbrannosť a odkázanosť na iných, tiež na fakt, čo všetko si musel vytrpieť,
naposledy s prežívaním utrpenia od 14.9.2011 až po fatálny následok - jeho smrť dňa XX.X.XXXX s
dôrazom na to, že ak by aspoň v tomto čase bola obžalovaná konala a zabezpečila včasnú odbornú
lekársku pomoc po vzniku rozsiahlych popálenín a ich nepochybného prejavovania sa, mal. E. Z. s
vysokou pravdepodobnosťou mohol žiť. Keďže zo zákona je trest uložený v takejto výmere trestnom

nepodmienečným, musel súd rozhodovať o jej zaradení na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia
slobody a pokiaľ ju zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia,
postupoval tak v súlade s ust. § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák., keďže doposiaľ nebola vo výkone trestu
odňatia slobody.“

Proti tomuto rozsudku podala riadne a včas odvolanie obžalovaná prostredníctvom svojej obhajkyne. V
odvolaní uviedla: „Máme za to, že v konaní nebolo obžalovanej preukázané spáchanie zločinu týrania
blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b), ods. 2 písm. a) Tr. zák. Súd nesprávne
vyhodnotil výsledky dokazovania v súvislosti s naplnením objektívnej a subjektívnej stránky zločinu, zospáchania ktorého uznal obžalovanú za vinnú. Výpovede svedkov H. Z. a D. Z. sú nedôveryhodné,
poznačené vnútornými rozpormi a nezrovnalosťami. Dôveryhodnosť výpovedí týchto svedkov oslabuje
aj ich následné správanie, keď aj v súčasnosti neustále vyhľadávajú pomoc so starostlivosťou o

deti u obžalovanej. Taktiež máme za to, že u týchto svedkov sa vyskytujú závažné pochybnosti v
súvislosti s ich schopnosťami vnímať a reprodukovať skutočnosti, o ktorých v konaní vypovedali, čím
sa prvostupňový súd odmietol zaoberať. V prospech obžalovanej svedčia aj výpovede zamestnancov
ÚPSVaR v Turčianskych Tepliciach, ktoré potvrdzujú, že obžalovaná pravidelne navštevovala úrad
práce, pravidelne podávala oznámenia o nezvládateľnom správaní E.. ÚPSVaR situáciu v rodine

obžalovanej opakovane a pravidelne prešetroval, pričom nezistil žiadnu okolnosť, ktorú by bolo potrebné
riešiť. Ak by sa obžalovaná správala k E. spôsobom, ako je to popísané v obžalobe, určite by vzhľadom
na frekventovanosť šetrení zo strany ÚPSVaR boli zistené znaky týrania na E. zo strany obžalovanej,
čomu tak nebolo. ÚPSVaR nedostal ani len anonymný podnet zo strany susedov. Úrad evidoval
obžalovanú ako osobu, ktorá sa snažila deťom poskytovať dobrú starostlivosť, keď boli problémy, snažila
sa prísť za nimi a hľadať pomoc. Máme za to, že v prípade, ak by sa obžalovaná správala k mal.

E. spôsobom uvedeným v obžalobe, tieto skutočnosti by pracovníci ÚPSVaR zistili pri pravidelných
kontrolách. Máme za to, že takéto okolnosti sa prehliadnuť nedajú. V prospech obžalovanej svedčia
aj svedecké výpovede susedov, ktorí rodinu obžalovanej poznajú, navštevujú, mali vedomosť o ich
živote, pričom žiadne známky týrania zo strany obžalovanej na E. nespozorovali. V trestnom konaní
nebol vyprodukovaný žiaden dôkaz preukazujúci bez dôvodných pochybností, že obžalovaná E. týrala

a takým činom by mu spôsobila smrť. Spochybňujeme aj výsledky znaleckého dokazovania a výpovede
znalca,ktorývypovedal,ževzhľadomkrozsahupopálenímniejemožné,abyvznikliprisamosprchovaní.
Máme za to, že znalec nebol v tomto smere schopný so stopercentnou určitosťou vylúčiť iné alternatívy
vzniku zranení E.. Poukazujeme aj na to, že v súvislosti s úchopovými zraneniami znalci pripustili
možnosť, že tieto si mohol spôsobiť aj maloletý E. Z. sám pri uchopovaní sa a škriabaní sa, čo taktiež

oslabuje preukázanie viny obžalovanej zo skutkov, z ktorých bola napadnutým rozsudkom uznaná za
vinnú. V prospech tvrdení obžalovanej ohľadom toho, že ona poškodeného nedržala vo vani a násilím
nesprchovala horúcou vodou, svedčí aj výpoveď znalca, ktorý vypovedal, že aj dospelý jedinec by sa v
tomto konkrétnom prípade snažil vyhnúť kontaktu s takto horúcou vodou, čo znamená, že obžalovaná
by si spôsobom, ktorý popisuje obžaloba, sama spôsobovala bolestivosť, keby pridŕžala poškodeného

vo vani pri pôsobení horúcej vody. Máme za to, že iba znalec z oblasti psychológie a psychiatrie by
sa mohol relevantne vyjadriť k tomu, aký vplyv by mohla mať hyperkinetická porucha poškodeného
na priebeh jeho správania počas incidentu. Zamietnutím návrhu na vykonanie tohto dôkazu zo strany
súdu došlo k porušeniu práv obžalovanej na spravodlivý súdny proces. Máme za to, že pochybnosti
v tomto smere by mal súd vyhodnotiť v prospech obžalovanej v súlade so zásadou in dubio pro reo.

Na to, aby konanie páchateľa naplnilo znaky žalovaného trestného činu, je potrebné, aby konanie
páchateľa vykazovalo spôsobovanie utrpenia, ktoré by týraná osoba považovala za ťažké príkorie a
ktoré by aj objektívne ťažkým príkorím bolo. Z uvedených dôvodov som presvedčená, že žalované
konanie nie je možné hodnotiť ako ťažké príkorie. V danom prípade vzhľadom na všetky vyššie uvedené
skutočnosti u obžalovanej za predpokladu uznania viny prichádza do úvahy mimoriadne zníženie trestu

v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák. Pri zohľadnení individuálnych okolností na jej strane by použitie
trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom bolo neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany
spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania. Navrhujeme, aby odvolací súd v súlade s § 321 ods.
1 písm. b), d), e) Tr. por. napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a sám vo veci rozhodol tak, že
obžalovanú oslobodí spod obžaloby v zmysle § 285 písm. b) Tr. por., eventuálne pri inom právnom

názore sám uložil obžalovanej primeraný trest odňatia slobody s podmienečným odkladom pri aplikácii
inštitútu mimoriadneho zníženia trestu. V prípade, ak odvolací súd po zrušení prvostupňového rozsudku
sám vo veci nerozhodne, navrhujeme vec vrátiť prvostupňovému súdu na nové konanie a vykonať nami
navrhované a prvostupňovým súdom odmietnuté dôkazy, t.j. znalecké dokazovanie znalcom z oblasti
psychiatrie a psychológie - preverenie psychického stavu H. Z. a D. Z. vo vzťahu k ich schopnosti vnímať

a reprodukovať skutočnosti, o ktorých v konaní vypovedali, a znalecké dokazovanie znalcom z oblasti
psychiatrie a psychológie - preverenie vplyvu hyperkinetickej poruchy správania mal. E. na priebeh
skutku.“

K odvolaniu obžalovanej sa vyjadril prokurátor nasledovne: „Odvolanie obžalovanej považujem za

nedôvodné, pričom odvolacie námietky vo vzťahu k dôkazom, podľa názoru obžalovanej
nevykonaním ktorých došlo k porušeniu jej práva na obhajobu, pokladám za neopodstatnené. Výpovede
svedkov H. Z. a D. Z. podľa môjho názoru neobsahujú rozpory, naopak, v podstatných
líniách korešpondujú. Výpoveď svedkyne H. Z. je však podrobnejšia, rozsiahlejšia a popisuje udalosti,ktoré vnímala počas dlhšieho obdobia, nakoľko spomenutí svedkovia, ako aj obžalovaná uviedli, že
D. Z. chodil za svojím synom E. sporadicky, menej ako svedkyňa H. Z.. Svedkovia
D. Z. a H. Z. vierohodne zdôvodnili aj to, že neoznámili príslušným inštitúciám nenáležité správanie a

starostlivosť obžalovanej o E. Z., keď uviedli, že sa báli toho, že na nich podá trestné oznámenie pre
neplnenie si ich vyživovacej povinnosti. Takáto ich motivácia jednoznačne potiera akékoľvek rodičovské,
morálne a emočné hodnoty menovaných, avšak u ľudí ich komplexnej vybavenosti (nezáujem o vlastné
deti, nadmerné požívanie alkoholických nápojov atď.) má vierohodný základ, aj keď zo všetkých
spoločenských aspektov absolútne neakceptovateľný. Pokiaľ by sa jednalo zo strany obžalovanej o tak

zriedkavé, ako bolo ňou prezentované, konanie, je ťažko možné, aby toto opakovane videla svedkyňa H.
Z., ktorá navštevovala obžalovanú sporadicky, a svedok D. Z., ktorý za svojimi deťmi takmer nechodil, o
čom niet pochýb. Uvedené dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Prvostupňový súd, podľa môjho
názoru, správne odmietol vykonať znalecké dokazovanie vyšetrením duševného stavu svedkyne (H. Z.),
a to len na základe lekárskych správ týkajúcich sa jej „mentálnej“ výbavy pochádzajúcich z dávneho
obdobia. Výpoveď tejto svedkyne nebola jediným usvedčujúcim dôkazom, bola podporovaná inými,

v napadnutom rozsudku spomenutými dôkazmi. Na správnosti zisteného skutkového stavu veci, tak
ako bol ustálený v odvolaním napadnutom rozhodnutí prvostupňového súdu, nič nemení ani negatívne
hodnotenie biologických rodičov mal. E. Z. (s čím je možné súhlasiť), ako ani následná starostlivosť
obžalovanej o ďalšie deti D. a H. Z., a ich pozitívny vzťah k obžalovanej, proklamovaný odôvodnením
odvolania. Pripustiac pravdivosť takýchto tvrdení odvolania, je však namieste uzavrieť, že ani neskoršia

starostlivosť obžalovanej o jej ďalšie vnúčatá, nemôže „zmierniť“ a už vôbec nie „ospravedlniť“ jej
konanie, pre ktoré bola odsúdená napadnutým rozsudkom. Obdobné konštatovanie je namieste prijať
aj vo vzťahu k náležitosti, resp. nenáležitosti „starostlivosti“ zo strany ÚPSVaR o mal. E. Z..
Na dôvažok neboli dokazovaním vykonaným zistené a preukázané frekventované návštevy domácnosti
obžalovanej tretími osobami (susedmi, ÚPSVaR), teda je celkom logické, že jej konanie malo priestor

zotrvať navonok latentným. Za neopodstatnené považujem aj spochybnenie znaleckého
dokazovania v predmetnej veci z odboru zdravotníctva, pričom znalecký posudok, v spojení s výsluchmi
znalcov na hlavnom pojednávaní pokladám za úplný, vyčerpávajúci, predkladajúci odpovede na všetky
podstatné odborné otázky, ktoré vyvstali v priebehu trestného konania. Závery znaleckého dokazovania
poskytli, v otázkach odborných, úplný podklad pre rozhodnutie súdu v rozsahu, aký bol prezentovaný

odôvodnení napadnutého rozsudku. Za irelevantnú považujem namietanú nejednoznačnosť momentu
vzniku „úchopových“ poranení na tele mal. E. Z., vo vzťahu k stíhanému skutku. Uvedené poranenia sú
poraneniami vedľajšími, zistenými znaleckým dokazovaním, pričom následok konania obžalovanej (vo
forme smrti mal. E. Z.) mohol vzniknúť aj bez toho, aby tento bol pri (počas) predmetnom sprchovaní
silou držaný vo vani. Podstatným je vylúčenie „samosprchovania sa“ maloletým, tak ako znalci zhodne

uzavreli. Rovnako tak ani odvolaciu námietku spočívajúcu v porušení práva na obhajobu obžalovanej,
a to nevykonaním znaleckého dokazovania znalcom z odboru psychiatrie a psychológie, vo vzťahu k
hyperkinetickej poruche správania mal. E. Z. a jej vplyvu na priebeh skutku, nemožno akceptovať. Pri
znaleckom dokazovaní v naznačenom smere je celkom zrejme primárnym spôsobom jeho vykonávania
vyšetrenie „probanta“ za jeho aktívnej súčinnosti, čo v danom prípade nie je možné. Mám teda za to,

že takto navrhnutý dôkaz je nevykonateľný, vzhľadom k tomu, že mal. E. Z. je nebohý.
Súd preto postupoval správne, keď takýto dôkaz vykonať odmietol. Na rozdiel od odvolania, konanie
obžalovanej popísané v skutkovej vete výrokovej časti napadnutého rozhodnutia,
vzhľadom na jeho frekventovanosť, povahu, „rôznorodosť“, osobu poškodeného a v konečnom dôsledku
fatálny, nenapraviteľný následok, je jednoznačne možné z aspektu poškodeného vyhodnotiť ako

„ťažké“ príkorie. Taktiež mám za to, že bolo preukázané, že obžalovaná nevenovala dostatočnú
pozornosť ani lekárskej starostlivosti potrebnej pre maloletého E. Z., keď s ním, ako s osobou s jasne
diagnostikovanýmiporuchamisprávania,akoajosobouvovývinenenavštevovalapraktickéholekárapre
deti a dorast. Týraním zverenej osoby môže byť i opomenutie povinnej starostlivosti, napr. zabezpečenie
lekárskej starostlivosti, ak k jej zabezpečeniu bol páchateľ takéhoto skutku povinný, a to najmä v prípade,

ak zverená osoba vzhľadom na svoj vek nebola schopná si takúto starostlivosť, resp. potrebu pre seba
zaobstarať sama. Obžalovaná je osobou, ktorá má vlastné deti, teda nepochybne má skúsenosti s
výchovou detí, a teda aj vedomosti o starostlivosti o zdravotný stav detí. Rovnako tak každému musí
byť zrejmé, aký stav fyzického alebo psychického „komfortu“ navodzuje konanie popísané v rozhodnutí
prvostupňového súdu (izolácia osoby, zväzovanie, lepenie, vkladanie do vreca, sprchovanie studenou,

resp. horúcou vodou, atď.), čo podľa môjho názoru vyvracia argumentáciu odvolania v časti absencie
naplnenia subjektívnej stránky „súdeného“ trestného činu. Na rozdiel od odvolania považujem trest
uložený obžalovanej napadnutým rozsudkom za správny, primeraný, zohľadňujúci povahu a následok
skutku, osobu obžalovanej, ako aj ďalšie významné zásady ukladania trestov.“Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutéhorozsudku,akoisprávnosťpostupukonania,ktorémupredchádzalo.Malpritomnazreteliaj

povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že odvolanie obžalovanej E. S. je čiastočne dôvodné.

Krajský súd považuje návrh obhajoby na oslobodenie obžalovanej spod obžaloby za neakceptovateľný,
pretože podľa jeho názoru obžalovaná konaním uvedeným v skutkovej vete napadnutého rozsudku

naplnila všetky znaky skutkovej podstaty stíhaného zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa
§ 208 ods. 1 písm. a), b), ods. 2 písm. a) Tr. zák. Pre vyslovenie takéhoto záveru a pre konečné
rozhodnutie vykonal okresný súd dokazovanie, ktoré v celom rozsahu preukazuje vinu obžalovanej.
Podrobnú analýzu a rozbor usvedčujúcej dôkaznej situácie učinil už krajský súd v uznesení, sp.zn.
1To/87/2013z27.augusta2013(č.l.330-345)anásledneisúdprvéhostupňavodsudzujúcomrozsudku,
a preto krajský súd v podrobnostiach na odôvodnenia týchto rozhodnutí odkazuje.

K uvedenej analýze usvedčujúceho dôkazného stavu krajský súd len stručne dodáva, že nemá žiadne,
ani tie najmenšie pochybnosti o pravdivosti tvrdení svedkov H. Z. a D. Z., ktoré sú v dobrom súlade aj so
závermi znaleckého dokazovania. Preto krajský súd uzatvára, že súd prvého stupňa rozhodol vo výroku
o vine správne a zákonne.

Pokiaľ ide o výrok o treste, tu dospel krajský súd k záveru, že súd prvého stupňa uložil obžalovanej
neprimerane prísny trest, pričom sám zmiernil trest odňatia slobody uložený obžalovanej na výmeru
7 rokov. V tejto súvislosti krajský súd považuje za nutné poukázať na základné pravidlá dôležité pri
ukladaní trestu.

Medzi ne v prvom rade patrí ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. zakotvujúce účel trestu, podľa ktorého
trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, a súčasne iných odradí
od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Trest je opatrením štátneho donútenia, ktoré v mene štátu, na základe a v medziach zákona ukladajú
v predpísanom konaní na to povolané súdy páchateľovi za spáchaný trestný čin. V tejto definícii je
vyjadrená zásada „nulla poena sine lege, sine crimine, sine iudicio“. Trest ako právny následok trestného
činu môže priamo postihnúť len páchateľa trestného činu (zásada personálnosti trestu), tak aby bol

zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu (§ 34 ods. 3 Tr. zák.).

Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v
tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného
činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej

prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším členom spoločnosti -
potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie
trestu na ostatných členov spoločnosti).

Ochrana spoločnosti sa teda uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represie) a prvkom

výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli
dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.

Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých
občanov, robí z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest pritom nesmie byť

prostriedkom na riešenie iných spoločenských problémov. Preto Trestný zákon vychádza z myšlienky,
že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov

od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej agenerálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi
jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V treste je teda
obsiahnuté aj spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne,
ako aj etické.

Ďalším ustanovením, ktoré musí súd aplikovať pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu, je § 34 ods. 4
Tr.zák.,podľaktoréhopriurčovanídruhutrestuajehovýmerysúdprihliadnenajmänaspôsobspáchania
činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu
páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Výmerou trestu sa rozumie nielen určenie trestu v rámci sadzby tam, kde je trest takto kvantifikovaný,

ale aj určenie rôznych modalít alebo obsahu trestov, ak je toto určenie vyhradené súdu (napríklad
určenie druhu a rozsahu zakázanej činnosti, rozsahu majetku, ktorý prepadá v prospech štátu, určenie
podmienok, obmedzení pri treste zákazu pobytu, pri podmienečnom odsúdení). Práve rozpätie
zákonom stanovenej trestnej sadzby pri určitých trestoch umožňuje a zároveň ukladá súdu povinnosť
individualizovať ukladaný trest. Súd je povinný vo výmere uloženého trestu zohľadniť všetky okolnosti

uvedené v ustanovení § 34 ods. 4, ods. 5 Tr. zák.

Osobu páchateľa treba hodnotiť vo všetkých súvislostiach. V rámci hodnotenia osoby páchateľa
nemožno obísť ani možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z
veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o

prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy
páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie
prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností
a ich spojitostí so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska
posúdenia možnosti nápravy páchateľa má veľký význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie

pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu
o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným
pôsobením na ostatných členov spoločnosti.

Pri ukladaní trestov treba zároveň vychádzať zo spojenia a vzájomnej vyváženosti dvoch princípov, a to
z princípu zákonnosti trestu a z princípu individualizácie trestu.

Trest musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu
okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy.

Krajský súd na rozdiel od okresného súdu je toho názoru, že trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov
možno považovať za spravodlivý a objektívny obraz potrieb a zmyslu trestu z hľadiska jeho generálnej i
individuálnej prevencie, pričom nemožno prehliadnuť, že obžalovaná doposiaľ nebola súdne potrestaná
a vo vzťahu k jej ďalším deťom sa nezistilo protiprávne konanie.

S ohľadom na uvedené rozhodol krajský súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.